Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. október 2018

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/283/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115216506
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2018:7115216506.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr. Zuzanou Čisovskou vo veci žalobcu: L. A., A.. XX.XX.XXXX, W.

Q. O. I., G. XX, zastúpeného: JUDr.Ján Juhász, bytom v Košiciach, Tokajícka 18, proti žalovanému:
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.600 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ktorá pozostáva zo sumy 7.800 EUR titulom náhrady
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe - uznesením Okresného súdu Trebišov č.k. 0Tp 542/2010

zo dňa 24.9.2010 a zo sumy 7.800 EUR titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe -
uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 8ToS 91/2011-321 zo dňa 5.12.2011, v lehote do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Konanie v časti o zaplatenie sumy 204 EUR s príslušenstvom z a s t a v u j e .

III. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 85 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.6.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na

zaplatenie sumy 15.740 EUR titulom nemajetkovej ujmy (7.690 EUR + 8.050 EUR) a na zaplatenie sumy
1.120 EUR titulom náhrady za stratu na zárobku, ako aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
9 % ročne od 31.12.2010 až do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutiami súdov
o väzbe, s poukazom na skutočnosť, že bol oslobodený spod obžaloby. Skutkovo žalobu odôvodnil
tým, že ho Okresný súd v Trebišove uznesením č.k. 0Tp/542/2010 zo dňa 24.9.2010 vzal do väzby,
ktorá začala plynúť dňa 20.9.2010 a trvala do 4.11.2010, kedy bol prepustený na slobodu. Do väzby bol
vzatý za skutok, od ktorého bol neskôr rozsudkom súdu oslobodený spod obžaloby. V rovnakej trestnej

veci vedenej na Okresnom súde v Trebišove pod sp.zn. 3 T/9/2011 súd uznesením zo dňa 15.11.2011
opätovnevzalžalobcuvtejistejvecidoväzby,ktorázačalaplynúťdňa14.11.2011.UznesenímKrajského
súdu v Košiciach č.k. 8Tos/91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 bolo citované uznesenie Okresného súdu
v Trebišove zrušené, avšak krajský súd súčasne týmto uznesením sám vzal žalobcu do opätovnej
väzby, ktorá trvala do 18.10.2012, kedy bolo vydané uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k.
4Tos/87/2012. Žalobca tvrdil, že výkonom väzby došlo k neprimeranému zásahu do jeho občianskej a
ľudskej dôstojnosti, čo veľmi negatívne ovplyvnilo jeho psychické zdravie.

2. Žalovaný svoju obranu založil na tvrdení, že žalobca si sám zavinil nielen vznesenie obvinenia, ale
aj vzatie do väzby, keďže v úvodných fázach trestného konania, t.j. pred vznesením obvinenia, ako aj
bezprostredne po vznesení obvinenia, spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, nepoprel. Priznaniežalobcu k spáchaniu skutku potvrdzovala i jeho matka v podaní, ktorým za žalobcu ako svojho syna
ponúkala záruku. Mal za to, že práve vyjadrenie žalobcu pri výsluchoch predchádzajúcich uzneseniu o
vzatí do väzby, v zmysle ktorých spáchanie skutku nepoprel a vyjadroval sa, že ho ľutuje, a teda fakt, že

žalobca sa k skutku priznal, boli rozhodujúce pre záver súdu o tom, že sú dané dôvody väzby. Vzhľadom
k tomu, že žalobca bol rozsudkom súdu oslobodený spod obžaloby, jeho priznanie sa k skutku je potom
potrebné vyhodnotiť ako nepravdivé. Žalovaný mal za to, že žalobcovi právo na náhradu škody podľa §
8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. nevzniklo, keďže väzbu si sám zavinil. Čo sa týka druhej väzby na
základe uznesenia Okresného súdu Trebišov č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 15.11.2011, žalovaný rovnako

tvrdil, že žalobca si sám zavinil vzatie do väzby. Ako totiž vyplýva z obsahu trestného spisu, súd stanovil
niekoľko termínov verejného zasadnutia, na ktorom malo dôjsť k predbežného prejednaniu obžaloby a
to na 17.2.2011, 17.3.2011, 23.6.2011, 20.9.2011 a 13.10.2011, pričom okrem verejného zasadnutia dňa
17.2.2011sažalobcanaostatnýchzasadnutiachnezúčastnil,pričomsvojuneprítomnosťospravedlňoval
práceneschopnosťou. Mal za to, že žalobca sa v tomto období verejných zasadnutí zúčastniť mohol. V
tomto smere poukázal na podanie žalobcu zo dňa 28.9.2011, kde sám žalobca popisoval, že v dňoch

26.8. a 27.8.2011 sa zdržiaval mimo bytu, v ktorom býval - v obci P. O. a práve v uvedenom období došlo
ku skutku, pre ktorý bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie uznesením ČVS:ORP-1014/SB-TV-2011
zo dňa 30.8.2011. Vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu žalovaný poukázal na to, že žalobca sám
uviedol, že má psychické depresie od narodenia a teda, ak by aj bolo preukázané akékoľvek poškodenie
jehopsychickéhozdravianasledujúcepozačatítrestnéhostíhaniaapoväzbe,niejemožnébezďalšieho

za jeho príčinu označiť práve trestné stíhanie a vykonanú väzbu.

3. Pred začatím konania vo veci samej žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy
vo výške 140 EUR.

4. Vo veci samej súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č.k.24 C 283/2015-339 zo dňa 22.9.2016,
ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom straty na zárobku sumu 204 EUR spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti o
zaplateniesumy916EURspríslušenstvom(ztitulustratynazárobku)žalobuzamietol.Zároveňzaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.600 EUR spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku;
v časti o zaplatenie sumy 140 EUR s príslušenstvom konanie zastavil. O náhrade trov konania súd
rozhodol tak, že priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 88 %.

5. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 3Co/166/2017-384 zo dňa 23.4.2018 zrušil rozsudok súdu

prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom straty na zárobku sumu 204
EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ďalej vo výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.600 EUR spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov
konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné
zistenie skutkového stavu veci, nakoľko nevykonal dokazovanie v zmysle návrhov strán sporu, pretože
nebol oboznámený celý trestný spis Okresného súdu Trebišov sp.zn. 5T 195/2011 jeho prečítaním a
teda, strany sporu nemali možnosť sa k obsahu neoboznámených listín vyjadriť. Oboznámenie celého

obsahu navrhnutého trestného spisu zo strany žalovaného bolo pre správne rozhodnutie v spore
rozhodujúce. Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že rozhodnutie prvej inštancie v napadnutých
výrokochjenepreskúmateľnéprenedostatokdôvodov,vdôsledkučohodošlominimálnekpredčasnému
rozhodnutiu v spore. Súd prvej inštancie sa totiž v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne
nevysporiadal s nárokmi uplatnenými žalobcom v podanej žalobe, so zreteľom na konkrétne námietky

odvolateľa v konaní pred súdom prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatňuje celkovú
náhradu škody vo výške 16.830 EUR pozostávajúcu z náhrady škody straty na zárobku vo výške 1.120
EUR s príslušenstvom, náhrady škody za nemajetkovú ujmu vo výške 7.690 EUR ako aj z vykonanej
opätovnejväzbyvtejistejtrestnejveciatrestnéhostíhaniavovýške8.050EUR.Vovzťahukpriznanému
nároku titulom nemajetkovej ujmy vo výške 15.600 EUR z odôvodnenia jednoznačne nevyplýva, či

tento nárok bol priznaný za negatívne dôsledky obidvoch rozhodnutí o väzbe a ak áno, za ktorú väzbu,
v akej sume, s nedôsledným sa vysporiadaním naplnenia ďalších zákonných predpokladov v zmysle
ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka so zreteľom aj na ďalšie odvolacie námietky žalovaného
v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy, keďže existenciunegatívnej podmienky upravenej v § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorej právo na
náhradu škody nevznikne, je potrebné v rozhodnutí jasne a určite odôvodniť a to aj s poukazom na
odvolaciu námietku odvolateľa, týkajúcu sa dôvodnosti druhej väzby na základe rozhodnutia Krajského

súdu v Košiciach v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku, keďže po prepustení z prvej väzby
žalobca bol obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin. Preto je potrebné, čo sa týka dôvodov väzby,
konkrétne odôvodniť naplnenie zákonných predpokladov pre naplnenie uplatnených nárokov žalobcu
na náhradu škody a čo sa týka vzniku nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom v zmysle naplnenia
konkrétnych zásahov nezákonnej väzby do sféry žalobcu, nielen čo sa týka jeho psychickej traumy,

ale aj v posúdení ďalších predpokladov v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka. Úlohou súdu prvej
inštanciebolopovykonanídokazovaniaposúdiťopätovnenárokžalobcusvysporiadanímsasovšetkými
právnymi a skutkovými tvrdeniami sporových strán a opätovne v spore rozhodnúť so zreteľom na
konkrétne uplatnené nároky a ustálenú rozhodovaciu prax súdov.

7. Žalobca po vrátení veci odvolacím súdom vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 204 EUR s prísl.

uplatnenej titulom vecnej škody (straty na zárobku resp. ušlého zisku) späť. Žalovaný so späťvzatím
žaloby v tejto časti súhlasil.

8. Podľa ust. § 144 ods. 1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobca
môže vziať žalobu späť. Podľa ust. § 145 ods.1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie

zastaví. Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z
vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k
späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

9. Na základe dispozičného úkonu žalobcu (späťvzatie žaloby sčasti) a súhlasu žalovaného súd v

zmysle vyššie cit.ustanovenia CSP konanie v späťvzatej časti o zaplatenie sumy 204 EUR s prísl.
zastavil.

10. Žalobca prízvukoval, že náhrady škody v tomto konaní sa domáha výlučne titulom škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe a to na základe oboch rozhodnutí o vzatí do väzby. Zdôraznil, že negatívne
následky oboch väzieb uňho spočívajú výlučne v následkoch na jeho psychickom zdraví.

11. Žalobca zároveň, čo sa týka špecifikácie výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vo vzťahu k prvej a
druhej väzbe upresnil, že z celkovo uplatnenej náhrady vo výške 15.600 EUR si za prvú väzbu uplatňuje

polovicu, t.j. 7.800 EUR a za druhú väzbu polovicu, t.j. 7.800 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia.

12. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom jeho matky ako svedkyne a oboznámením
obsahu trestných spisov vrátane vyšetrovacích, ako aj ďalších listinných dokladov.

13. V súlade s usmernením odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie zapožičaním spisov Okresného
súdu Trebišov sp.zn. 3T 9/2011, 5T 195/2011 a 0Tp 542/2010 a umožnil sporovým stranám do týchto
spisov nahliadnuť. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu žalovanému ako odvolateľovi uložil,
aby konkrétne označil listiny, ktoré majú byť ako dôkaz vykonané v tomto konaní. Na to žalovaný

navrhol, aby súd oboznámil z trestného spisu sp.zn. 5T 195/2011 podanie žalobcu zo dňa 28.9.2011
z č.l. 17 a nasl. za účelom preukázania neexistencie vplyvu väzby a trestného stíhania na psychické
zdravie žalobcu, ako aj rozsudok Okresného súdu Trebišov č.k. 5T 195/2011-388 zo dňa 10.6.2014 za
účelom preukázania zavinenia druhej väzby žalobcom a nemožnosti ustálenia príčinnej súvislosti medzi
tvrdenou nemajetkovou ujmou a trestným stíhaním/väzbou žalobcu.

14. Vyššie citované návrhy žalovaného na dokazovanie súd vykonal na pojednávaní konanom dňa
6.9.2018 prečítaním obsahu týchto listín.

15. Žalovaný argumentoval vo vzťahu k oboznámenému rozsudku, že voči žalobcovi bolo začaté trestné

stíhanie pre tri skutky, pričom zo spáchania jedného z nich bol uznaný vinným. Samotné odsúdenie
v tejto inej trestnej veci preto preukazuje nemožnosť ustálenia príčinnej súvislosti medzi tvrdenou
nemajetkovou ujmou a väzbou žalobcu. Nemajetková ujma, t.j. následky v živote žalobcu totiž mohli
vzniknúť v dôsledku trestného stíhania za skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Čo sa týka podaniažalobcu zo dňa 28.9.2011, žalovaný tvrdil, že z jeho obsahu je zrejmé, že väzba a trestné stíhanie
nemohli mať vplyv na psychické zdravie žalobcu. Sám žalobca totiž popisuje, že sa v dňoch 26.8.
a 27.8.2011 zdržiaval mimo bytu, v ktorom býval, nachádzal sa v obci Slanské Nové Mesto, odkiaľ

chcel vycestovať do Talianska, resp. sa nachádzal v Malom a Veľkom Kamenci na stanovačke a na
zábave. Práve v tomto období došlo ku skutku, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie uznesením
ČVS:ORP-1014/SB-2011-TV zo dňa 30.8.2011.

16. V konaní nebolo sporné, že uznesením OO PZ Kráľovský Chlmec ČVS:ORP-1206/KC-TV-2010

zo dňa 20.9.2010 bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi a T. W. za prečin krádeže formou
spolupáchateľstva, ktorého sa mali dopustiť dňa 19.9.2010 odcudzením osobného motorového vozidla
a ďalších vecí, ktoré sa v ňom nachádzali.

17. Okresná prokuratúra v Trebišove podala dňa 18.1.2011 obžalobu na žalobcu a T.Á. W. na tom
skutkovom základe, že dňa 19.9.2010 po predchádzajúcej spoločnej dohode odcudzili motorové vozidlo,

T. W. fyzicky napadol U. C. tak, že ho viackrát udrel rukou do oblasti hlavy spoločne so žalobcom,
následkom čoho tento padol na zem, kde ho ešte obaja bili po rôznych častiach tela. Následne nasadli do
osobného motorového vozidla, v ktorom sa nachádzali aj osobné veci poškodeného, čím takto spôsobili
poškodenémuzraneniaatedaspoločnýmkonanímprotiinémupoužilinásilievúmyslezmocniťsacudzej
veci a spôsobili ním väčšiu škodu, čím spáchali spolupáchateľstvo zločinu lúpeže.

18. Okresný súd Trebišov uznesením č.k.0Tp 542/2010 zo dňa 24.9.2010 vzal žalobcu do väzby. Väzba
sa začala dňa 20.9.2010. Dôvodom pre vzatie do väzby bolo ust. § 71 ods.1 písm.c) Trestného poriadku,
pretože z dokazovania vyplynulo, že je dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode bude žalobca
pokračovať v trestnej činnosti. Naplnenie uvedeného dôvodu súd videl v tom, že žalobca bol trestným

rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. 3 T 156/2009 zo dňa 22.9.2009 odsúdený pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na
skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je teraz obvinený, spáchal počas
skúšobnej doby.

19. Okresný súd Trebišov uznesením č.k.0Tp 542/2010 zo dňa 4.11.2010 prepustil žalobcu z väzby
na slobodu, po prijatí záruky za jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi. Súd pri rozhodovaní
prihliadol na osoby rodičov žalobcu, ako aj okolnosti prípadu, keď žalobca konal v stave opilosti a pod
vplyvom spoluobvineného W..

20. Okresný súd Trebišov uznesením č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 15.11.2011 v tej istej trestnej veci
žalobcu vzal do väzby, z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a/ a c/ Trestného poriadku. Väzba sa
začala 14.11.2011. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že príkaz na zatknutie bol vydaný z dôvodu, že
žalobca sa vyhýba trestnému stíhaniu tým, že sa skrýva a bezdôvodne nedostavuje na predvolanie
súdu. Súd vo veci nariadil predbežné prejednanie obžaloby na deň 17.2.2011, 17.3.2011, 23.6.2011,

20.9.2011 a 13.10.2011, ale okrem dňa 17.2.2011 sa žalobca viackrát na súd neustanovil a predkladal
doklady o práceneschopnosti alebo o pobyte v nemocnici. Jeho neúčasť na poslednom zasadnutí
ospravedlnil obhajca žalobcu tým, že žalobca má nastúpiť na ústavné liečenie. Obhajca predložil
potvrdenie o práceneschopnosti s diagnózou Z03. Predseda senátu zistil prostredníctvom internetových
stránok, že táto diagnóza obsahuje lekárske pozorovanie a zhodnotenie pre podozrenie z choroby a

odchýlky. Na základe tohto zistenia súd vyvodil záver, že táto choroba neospravedlňuje neprítomnosť
obvineného na nariadenom verejnom zasadnutí a umožňuje mu dostaviť sa na súd bez toho, aby
spôsobil sebe alebo inému ujmu na zdraví. Aj napriek tomu sa na nariadený termín verejného zasadnutia
dňa 13.10.2011 obvinený neustanovil. Súd ďalej konštatoval, že z uznesenia Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Trebišov ČVS:ORP 542/OVK-TV2011 zo dňa 5.10.2011 zistil, že žalobca je spolu s

T. W. dôvodne podozrivý, že dňa 7.9.2010 napadli Y. D. a dňa 28.8.2011 odcudzili motorové vozidlo. Za
tieto skutky sú stíhaní za prečin výtržníctva a neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla.
Po zhodnotení týchto skutočností súd dospel k záveru, že žalobca je duševne zdravý, na svoje úlety v
konaní využíva sťažovanie sa na psychické poruchy a tým obhajuje svoju neprítomnosť na verejnom
zasadnutí. Vzhľadom na tieto skutočnosti existujú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ a c/

Trestného poriadku, pretože v čase súdneho konania obvinený menil bydlisko, vyhýbal sa trestnému
stíhaniu tým, že zo subjektívnych príčin sa nechal hospitalizovať práve v čase, kedy mal súdne konania,
pritom mu vôbec nevadilo, že v tom istom čase sa dopúšťa skutkov, z ktorých spáchania je dôvodne
podozrivý a u ktorých v súčasnosti prebieha vyšetrovanie.21. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.8 Tos 91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 bolo vyššie citované
uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 15.11.2011 zrušené. Zároveň Krajský

súd v Košiciach vzal žalobcu opätovne do väzby podľa ust. § 71 ods.2 písm.e) Trestného poriadku.
Väzba začala plynúť dňa 14.11.2011. Z odôvodnenia citovaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach
vyplýva, že uznesenie súdu prvej inštancie bolo zrušené z dôvodu, že dôvody podľa ust. § 71 ods.1
písm.a) a c) Trestného poriadku nie sú aplikovateľné v prípade, ak ide o opätovné vzatie do väzby v
tej istej veci. Krajský súd vzal žalobcu do väzby s poukazom na ust. § 71 ods.2 písm.e) Trestného

poriadku, podľa ktorého, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby,
ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Vo vzťahu
k použitému dôvodu väzby odvolací súd poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi sa začalo trestné
stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s
prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v spolupáchateľstve, ktorého sa mal
dopustiť dňa 28.8.2011, teda v čase po jeho prepustení z väzby v predmetnej veci.

22. Krajský súd zvažoval dôsledne aj to, či je daný opätovný dôvod väzby podľa ust. § 71 ods.2
písm.a) Trestného poriadku, podľa ktorého ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej
veci vzatý do väzby, ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, nezdržiava
sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky

alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí
vykonávanie nariadených úkonov. Odvolací súd konštatoval, že tento dôvod, vzhľadom na opakované
hospitalizácie a práceneschopnosť žalobcu, nie je jednoznačne daný.

23. Okresný súd Trebišov prvý krát v predmetnej trestnej veci rozhodol rozsudkom č.k. 3T 9/2011 zo dňa

23.2.2012, ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania skutku, z ktorého bol obžalovaný a uložil mu trest
odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne. Rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu
v Košiciach č.k.4 To 31/2012-525 zo dňa 2.5.2012 a vec bola vrátená okresnému súdu na opätovné
prejednanie a rozhodnutie.

24. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.4 Tos 87/2012-632 zo dňa 18.10.2012 súd zrušil
uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k.3 T 9/2011 zo dňa 25.9.2012, ktorým súd zamietol žiadosť
žalobcu o prepustenie z väzby a sám ihneď prepustil žalobcu z väzby. Z odôvodnenia citovaného
uznesenia vyplýva, že odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým zrušil
odsudzujúci rozsudok okresného súdu, konštatoval pochybnosti vo vzťahu k správnosti zistenia

skutkového stavu, taktiež medzičasom vypracovaný znalecký posudok vo vzťahu k posúdeniu otázky
hodnovernosti výpovede poškodeného vyznieva v prospech žalobcu a preto ďalšie zotrvanie žalobcu
vo väzbe nie je dôvodné.

25. Druhý krát Okresný súd Trebišov vo veci rozhodol rozsudkom č.k.3 T 9/2011 zo dňa 29.11.2012,

ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania skutku, z ktorého bol obžalovaný a uložil mu trest odňatia
slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne.

26. Aj tento rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.4 To 7/2013-701
zo dňa 30.10.2013, ktorým krajský súd zároveň žalobcu oslobodil spod skutku obžaloby právne

kvalifikovaného ako zločin lúpeže v spolupáchateľstve, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že okresný súd nevyhodnotil dôkazy objektívne,
logicky, ale práve opačne, vyhodnotil ich subjektívne, výlučne v neprospech obžalovaného žalobcu.
Už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí pritom odvolací súd uviedol, že rozhodnutie o vine
žalobcu zo zločinu lúpeže je predčasné a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, vo veci existujú

dôvodné pochybnosti hlavne o vierohodnosti výpovede samotného poškodeného U. C.. Žalobca počas
celého konania, na hlavnom pojednávaní i v prípravnom konaní popieral spáchanie skutku. Odvolací
súd uzavrel, že žalobcu zo spáchaniu zločinu lúpeže usvedčuje jedine spoluobžalovaný T. W.. Proti
jeho výpovedi stojí výpoveď žalobcu, ktorý v každom štádiu trestného konania poprel svoju účasť na
spáchanom zločine a na svoju obhajobu tvrdil, že s poškodeným bol kamarát, nemal žiadny motív sa k

nemu správať násilným spôsobom a už vôbec nie odcudziť mu auto. Poškodený U. C. viackrát zmenil
svoju výpoveď, zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že poškodený si nepamätá
prežité udalosti a konfabuluje, preto zo psychologického hľadiska nemožno jeho výpoveď považovať
za dôveryhodnú. Na základe rôznych variácií výpovedí poškodeného odvolací súd dospel k záveru, žejeho výpoveď ani z právneho hľadiska nemožno brať za dôveryhodnú a na základe tejto výpovede uznať
žalobcu za vinného.

27. Po právnej stránke súd vec posúdil podľa nižšie citovaných ustanovení zákona:

28. Podľa ust. § 1 písm.a) zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci.

29.Podľaust.§3ods.1citovanéhozákona,štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

30. Podľa ust. § 3 ods.2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

31. Podľa ust. § 4 ods.1 písm.a) bod 1 citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

32. Podľa ust. § 8 ods.5 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

33.Podľa ust. § 8 ods.6 citovaného zákona, právo na náhradu škody nevznikne
a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

34. V predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej rozhodnutiami o väzbe.

35. V konaní nebolo sporné, že žalobca v súlade s ust. § 10 citovaného zákona podal u žalovaného
žiadosť o uspokojenie svojho nároku titulom náhrady škody a že jeho nárok nebol ani sčasti uspokojený.

36. V konaní taktiež nebolo sporné, že podľa ust. § 4 ods.1 písm.a) citovaného zákona je oprávneným

konať v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

37. Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe zákon upravuje v
ust. § 8 ods.5. Oprávneným subjektom je osoba, na ktorej bola väzba vykonaná, t.j. ktorá bola vzatá do
väzby na základe rozhodnutia súdu. Pre vznik zodpovednosti zákon nevyžaduje, aby rozhodnutie o vzatí

doväzbyboloprenezákonnosťzrušené.Podstatnéje,čibolaväzbaskutočnevykonanáačidanejosobe
v príčinnej súvislosti s tým vznikla škoda. Rozhodujúcim merítkom opodstatnenosti väzby je neskorší
výsledok trestného konania. Základnou podmienkou pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe je teda taký výsledok trestného konania, pri ktorom nedochádza k odsúdeniu
dotknutého, resp. k právoplatnému vysloveniu jeho viny za skutok v súvislosti s ktorým bol vzatý do

väzby. Týmto podmienkam zodpovedá zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby a
postúpenie veci inému orgánu. Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má teda aj
ten, kto bol oslobodený spod obžaloby.

38. Pre záver o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe je potrebné naplnenie

týchto základných predpokladov: 1. rozhodnutie o väzbe, výkon väzby, oslobodenie spod obžaloby a
nezavinenie väzby žalobcom, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe
a vznikom škody.39. V danej veci nebolo sporné, že prvý z predpokladov pre záver o zodpovednosti štátu bol splnený.
Žalobca bol v rovnakej trestnej veci vo väzbe na základe dvoch rozhodnutí súdu a zároveň bol
právoplatným rozsudkom súdu spod obžaloby oslobodený. Preto sa súd zaoberal ďalšou podmienkou,

ktorá pre naplnenie tohto predpokladu musí byť splnená a ktorou je nezavinenie väzby.

40. Otázka zavinenia väzby (body 31 - 45 odôvodnenia)

41. V konaní bola spornou otázka, ktorú namietal žalovaný, založená na tvrdení, že žalobca si väzbu
zavinil sám. Uvedená skutočnosť totiž vylučuje vznik práva na náhradu škody podľa ust. § 8 ods.6
písm.a) citovaného zákona.

42. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby, zákon bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a

aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom. Tieto pri rozhodovaní vychádzajú
vždy z konkrétnych okolností každého prípadu.

43. V prvom rade súd zdôrazňuje, že zákonná koncepcia zodpovednosti štátu je založená na princípe,
že hoci rozhodnutie o väzbe je zákonné, t.j. nebolo zrušené pre nezákonnosť, nárok na náhradu škody

vzniká, ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu teda
nestačí, že existoval zákonný dôvod na väzbu alebo jej trvanie podľa ustanovení Trestného poriadku.
Súd zdôrazňuje, že prijatie opačného výkladu by logicky viedlo k absurdnému záveru, že ak bol daný
zákonný dôvod pre väzbu, tak si ju obvinený sám zavinil. Takýto záver by bol v logickom rozpore s
úmyslom zákonodarcu, ktorý v zákone zakotvil nárok na náhradu škody, ktorá vznikla rozhodnutím o

väzbe, ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby. Súd je toho názoru, že by preto bolo nesprávne
pri rozhodovaní o tejto otázke vychádzať zo zákonných dôvodov, o ktoré sa väzba opiera a ktoré sú
uvedené v rozhodnutí o vzatí do väzby.

44. Podľa súdnej judikatúry je preto potrebné zisťovať, či osoba vzatá do väzby skutočne svojim

konkrétnym konaním dala príčinu k uvaleniu väzby alebo jej predĺženiu. Pre vylúčenie nároku na
odškodnenie za väzbu by malo byť preukázané určité konanie obvineného, napr. pokus o útek,
pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k
obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o
tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení

väzby len v tom, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa
je tu nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu a že
je tu dôvodná obava, že by mohol naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy.

45. Podľa ust. § 71 ods.1 Trestného poriadku, v znení účinnom v čase vzatia žalobcu do väzby, obvinený

môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre
ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že
tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho
totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností
závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin,

ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

46. Väzba je prostriedkom k zaisteniu obvineného, t.j. osoby, proti ktorej bolo zahájené trestné stíhanie
so zákonom stanovených dôvodov. Vzatie do väzby je prípustné, len ak správanie obvineného zakladá
dostatočný a rozumný podklad pre odôvodnenie obavy z niektorého či viacerých následkov uvedených

v písmenách a/, b/, c/ ust. § 71 Trestného poriadku. Súčasne musia doposiaľ zistené skutočností
nasvedčovať jednak tomu, že skutok, pre ktorý bolo zahájené trestné stíhanie, bol vôbec spáchaný a
že má všetky znaky trestného činu, jednak že sú tu zrejmé dôvody k podozreniu, že tento trestný čin
spáchal obvinený.47. Zavinenie prvej väzby

48. V predmetnej veci bol prvý krát žalobca vzatý do väzby z dôvodu podľa ust. § 71 ods.1 písm.c)
Trestného poriadku, t.j. pre dôvodnú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin,
o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Naplnenie uvedeného
dôvodu súd videl v tom, že žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. 3 T

156/2009 zo dňa 22.9.2009 odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia
slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť,
zo spáchania ktorej je teraz obvinený, spáchal počas skúšobnej doby.

49. Vo vzťahu k prvej väzbe súd primárne konštatuje, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že
žalobca si sám zavinil vzatie do prvej väzby. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na výpoveď žalobcu

v prípravnom konaní pri vznesení obvinenia, keď spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, nepoprel
a uviedol, že ho ľutuje. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby totiž nemožno stotožňovať so zavinením
zahájenia trestného stíhania, pretože skutočnosti, ktoré sú predpokladom zahájenia trestného stíhania,
súd odlišné od skutočností, ktoré sú dôvodom pre vzatie obvineného do väzby. Z tohto hľadiska teda
nie je významné to, či správanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či

naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to, či jeho chovanie vyvolalo obavu
zakladajúcu dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby.

50. Ako už súd uviedol vyššie, nemožno jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že
išlo o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by

mohol naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo také správanie
žalobcu, ktoré by dávalo dôvod k obavám, že by žalobca chcel pokračovať v trestnej činnosti, že by
chcel dokonať trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo že by pripravoval alebo hrozil spáchaním ďalšieho
trestného činu. Súd preto konštatoval, že väzbu v tejto veci si žalobca nezavinil. V tomto smere súd
poukazuje na dôležitý fakt, ktorým je, že žalobca bol z tejto väzby prepustený dňa 4.11.2010, t.j. „už“

po 45 dňoch, po prijatí záruky za jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi, pričom sám súd pri
rozhodovaní o prepustení prihliadol na okolnosti prípadu, t.j. že žalobca konal v stave opilosti a pod
vplyvom spoluobvineného a nevyslovil žiadnu obavu z toho, že by žalobca mal pokračovať v páchaní
trestnej činnosti.

51. Zavinenie druhej väzby

52. Čo sa týka druhej väzby, žalobca bol do nej vzatý uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.8 Tos

91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 a to podľa ust. § 71 ods.2 písm.e) Trestného poriadku.

Súd zdôrazňuje, že tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca si zavinil väzbu, sa opiera o uznesenie
Okresného súdu Trebišov č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 15.11.2011 a o dôvod vzatia do väzby podľa ust.§
71 ods.1 písm.a/ Trestného poriadku). Tieto však neboli skutočnými dôvodmi vzatia žalobcu do väzby,

pretože toto uznesenie bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.8 Tos 91/2011-321
zo dňa 5.12.2011. Argumentácia žalovaného, že žalobca si zavinil väzbu, pretože sa bezdôvodne
neustanovoval na verejné zasadnutia súdu, je preto irelevantná. Ako to napokon vyplýva z odôvodnenia
citovaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach, súd pri rozhodovaní o opätovnom vzatí do väzby
dôsledne zvažoval aj to, či je daný opätovný dôvod väzby podľa ust. § 71 ods.2 písm.a) Trestného

poriadku, podľa ktorého ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby,
ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol
orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov.
Odvolací súd konštatoval, že tento dôvod, vzhľadom na opakované hospitalizácie a práceneschopnosť

žalobcu, jednoznačne daný nie je.

53. Žalobca bol do opätovnej väzby vzatý podľa ust. § 71 ods.2 písm.e) Trestného poriadku. V zmysle
citovaného ustanovenia, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby,ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Vo vzťahu
k použitému dôvodu väzby súd poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi sa uznesením Okresného
riaditeľstvaPolicajnéhozboruvTrebišoveČVS:ORP-542/OVK-TV-2011zodňa5.10.2011začalotrestné

stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s
prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v spolupáchateľstve, ktorého sa mal
dopustiť dňa 28.8.2011, teda v čase po jeho prepustení z väzby v predmetnej veci.

54. Vyššie uvedený trestný čin bol predmetom trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov

pod sp.zn.5 T 195/2011. Súd z trestného spisu zistil, že rozsudkom Okresného súdu Trebišov č.k. 5T
195/2011-388 zo dňa 10.6.2014, bol žalobca oslobodený spod obžaloby za skutok, ktorý mal spáchať
dňa 28.8.2011 spoločne s T. W., ktorý skutok bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej
slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, z
dôvodu, že nebolo preukázané, že by žalobca tento skutok spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 26.6.2014. bol žalobca uznaný vinným, že dňa 7.9.2010 sa dopustil prečinu výtržníctva, za čo bol

odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý bol podmienečne odložený a bola aj určená
skúšobná doba v trvaní 1 roka a zároveň,

55. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že síce zákonný dôvod pre väzbu v danom čase existoval,
pretože žalobca bol obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal spáchať po prepustení z prvej

väzby, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol následne spod obžaloby za tento trestný čin
oslobodený, je potom nesporné, že vzatie do väzby si ani v tomto prípade sám svojim konaním nezavinil.

56. Po ustálení záveru o danosti základného predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu (rozhodnutie
o väzbe, výkon väzby, oslobodenie spod obžaloby a nezavinenie väzby) sa súd zaoberal ďalšími

predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, ktorými sú existencia
škody a príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom škody.

Nemajetková ujma

57. Podľa ust. § 17 ods.1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

58. Podľa ust. § 17 ods.2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

59. Podľa ust. § 17 ods.3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

60. Podľa ust. § 17 ods.4 citovaného zákona, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi

podľa osobitného predpisu.

61. V danej veci sa žalobca domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy.

62. Pri posudzovaní existencie škody vo forme nemajetkovej ujmy súd v danej veci vychádzal z
nasledovných princípov, dôkazov a úvah:63. Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ust. § 17 ods. 2
zákona č.514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu

na to, či mu zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje
zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či
jeho nezvýšením, hoci bolo predpokladané), najmä do osobnostnej integrity poškodeného. Peňažná
kompenzácia je v zákone označená za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak
nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy

by nebolo len obyčajné konštatovanie porušenia práva.

64. Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady, sú ustanovené v § 17 ods.
3 cit. zákona. Ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom na
konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre
určenie výšky náhrady. Prihliadať má najmä na dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného, na

jeho zdravotný stav, na nepriaznivosť jej vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života
a podobne. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú
považované za porovnateľne závažné.

65. Odvolací súd, čo sa týka vzniku nemajetkovej ujmy, uložil súdu prvej inštancie odôvodniť naplnenie

konkrétnych zásahov nezákonnej väzby do sféry žalobcu, nielen čo sa týka jeho psychickej traumy,
ale aj v posúdení ďalších predpokladov v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka. V predmetnej veci
však žalobca netvrdil iné zásahy nezákonnej väzby do svojej osobnostnej sféry, okrem dopadu na jeho
psychické zdravie. Na iné následky resp. okolnosti nepoukázal. V tejto súvislosti súd zastáva názor, že
nie je úlohou súdu domýšľať si ďalšie zásahy resp. následky, ktoré sám žalobca netvrdí.

66. Z ustálenej súdnej judikatúry nepochybne vyplýva, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä
pozbavenie jej osobnej slobody väzbou, predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej
osoby chránených ustanovením § 11 Obč. zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie
súhrnu osobnostných práv vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek

tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane
spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné
stíhanie, ako aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú
aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca. Na tohto je okamihom
oslobodenia spod obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného

stíhania ako aj výkonu väzby, je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práva na osobnú
slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či
porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti
osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10 Listiny.

67. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného
poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou
ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným
právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej

dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž
hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,
je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

68. Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, v konaní nebolo sporné, že

trestné stíhanie žalobcu trvalo tri roky (od vznesenia obvinenia do oslobodzujúceho trestného rozsudku),
pričom v rámci rovnakej trestnej veci došlo k pozbaveniu osobnej slobody žalobcu väzbou dva krát.
Uvedená skutočnosť podľa názoru súdu, práve z hľadiska dopadu na psychický stav žalobcu, nie je
zanedbateľná. To isté platí, aj čo sa týka dĺžky výkonu väzby; prvá väzba trvala od 20.9.2010 do
4.11.2010, teda 45 dní a druhá trvala od 14.11.2011 do 18.10.2012, teda takmer jeden rok (spolu 385

dní). Žalobca dovtedy vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody nebol.

69. Súd ďalej poukazuje na samotný priebeh trestného konania, kedy okresný súd prvý krát v predmetnej
trestnej veci rozhodol počas výkonu druhej väzby rozsudkom zo dňa 23.2.2012, ktorým žalobcu uznalvinným zo spáchania skutku, z ktorého bol obžalovaný a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 7
rokov nepodmienečne. Rozsudok bol síce zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na opätovné
prejednanie a rozhodnutie, avšak okresný súd ďalším rozsudkom zo dňa 29.11.2012 opätovne žalobcu

uznal vinným zo spáchania skutku, z ktorého bol obžalovaný a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní
7 rokov nepodmienečne. Oboznámením obsahu trestného spisu mal súd tiež za preukázané, že v
priebehu výkonu druhej väzby žalobca 5 krát žiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Jeho žiadosti
boli zamietnuté.

70. Súd nepochybuje o tom, že k pocitom neistoty, stresu, úzkosti a frustrácie žalobcu prispel aj takýto
priebeh trestného konania, najmä v spojení s hrozbou skutočne vysokej výmery trestu odňatia slobody.

71. Pozbavenie osobnej slobody nepochybne predstavuje vážny vplyv na psychické aj fyzické zdravie
každého, aj zdravého človeka. Ešte vážnejší vplyv potom môže mať na človeka, ktorého zdravie je
poznačené už pred výkonom väzby.

72. Vykonaným dokazovaním - lekárskymi správami bolo preukázané a ani žalovaný nespochybňoval,
že žalobca mal problémy súvisiace s duševným zdravím už pred vzatím do väzby, od detstva bol
evidovaný v psychiatrickej, psychologickej a neurologickej ambulancii. Uvedené vyplynulo z rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov zo dňa 20.7.2001, podľa ktorého bol žalobca bol hodnotený

ako dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť podľa vykonávacej
vyhlášky k zákonu o sociálnom zabezpečení, ďalej zo správy z psychologického vyšetrenia zo dňa
8.12.1995, v ktorej bol konštatovaný záver o neurotickej alterácii osobnosti s afektívnou labilitou v
zmysle instability a impulzívnych tendencií pri celkovej zvýšenej dráždivosti nervovej sústavy, ďalej zo
správy psychiatra zo dňa 29.3.2000, v ktorej bola konštatovaná porucha osobnosti, emočná nestabilita,

podozrenie na paranoidnú schizofréniu, ako aj zo správ psychiatra MUDr. U. X. z roku 2010.

73. Zároveň bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že tieto problémy sa u žalobcu zintenzívnili
počas trestného stíhania. Žalobca bol počas trestného stíhania dlhodobo práceneschopný a viac krát
hospitalizovaný. Aj počas výkonu väzby musel byť pre akútnu dekompenzáciu stavu premiestnený do

nemocnice. V konaní sporné nebolo a lekárskymi správami bolo preukázané, že pred vzatím do väzby
žalobca kvôli existujúcim zdravotným problémom hospitalizovaný nebol.

74. Pre vyššie uvedený záver svedčia nasledovné dôkazy:

Po vzatí do prvej väzby

75. Dňa 11.10.2010 vyšetrovateľ policajného zboru predložil súdu návrh na vyšetrenie duševného

stavu žalobcu, pričom poukázal na správu psychiatrickej ambulancie v Kráľovskom Chlmci, podľa
ktorej je žalobca tenznej nálady, odbrzdený, má afektívnu labilitu, prejavy OCD kompulzie i obsesie,
akoby intrapsychické halucinácie imperatívneho rázu, paranoidity, náznaky inkoherencie, osobnosť
premorbidne psychopaticky štrukturovanú, emočne nestabilnú.

76. Zo znaleckého posudku č.179/2010 vyhotoveného znalcami MUDr. Š. X. a MUDr. G. P. O. z
odboru Zdravotníctva, farmácie, odvetvia Psychiatrie zo dňa 20.10.2010 síce vyplýva, že žalobca v
čase spáchania trestného činu netrpel a ani v čase vyhotovenia posudku netrpí na žiadnu duševnú
poruchu ani chorobu, avšak znalci konštatovali, že žalobca má neurolabilnú osobnosť so schizoidnými
rysmi, je emočne labilný a instabilný. Konštatované bolo aj druhé štádium chronického alkoholizmu bez

chorobného návyku či závislosti, s tým, že konzum alkoholu nemá charakter chorobného návyku či
závislosti, preto ochranné protialkoholické či protitoxikomanické liečenie nie je potrebné.

Po prepustení z prvej väzby

77. Zo správy MUDr.U. X. z psychiatrického vyšetrenia vyplynulo, že žalobca sa sťažoval na
nekľud, depresívne pocity, desivé sny, neschopnosť spať. Objektívne psychiater konštatoval u žalobcu
tenznú, depresívnu náladu, hyposomniu, poruchu osobnosti emočne nestabilnú a adaptačnú poruchu -
depresívny stav. Žalobcovi boli predpísané lieky Lucetam a Zyloram.78. Z lekárskej správy Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach, I. psychiatrickej kliniky zo dňa
18.6.2011 súd zistil, že žalobca sa dostavil na psychiatrické vyšetrenie pre dekompenzáciu psychického

stavu. Užíva lieky Pirabene, Neurol, Oxazepam. Žalobca pri vyšetrení uviedol, že bol vo vyšetrovacej
väzbe, tam ho vyšetril psychiater, potom ho pustili, lebo bol nevinný, žiadal o pomoc, s tým, že má
veľké problémy, nevie vôbec spať, má veľa myšlienok, nevie sa ukľudniť, nevie sa sústrediť na nič
poriadne, má nepríjemné myšlienky, predtým si už ubližoval, potom sa ukľudnil, napr. sa porezal,
teraz síce nemá samovražedné myšlienky, ale chcel by sa vyliečiť. Nikdy hlasy nepočul, iba svoje

myšlienky, predtým mal nutkavé myšlienky, teraz nemá, je toho veľa, veľa problémov, ale teraz tu na
oddelení neostane medzi psychopatmi, potrebuje pomoc, nechce sa liečiť v Kráľovskom Chlmci, radšej
v Košiciach. Chce to najlepšie, čo je, aby ho vyliečili, aby bol taký ako predtým, veselý, šťastný, lebo
teraz má depresie, strach. Z objektívneho hľadiska sa v správe uvádza, že kontakt so žalobcom je
sťažený, žalobca je ambivalentný, myslenie zabiehavé, málo výpravné, nevylúčená paranoidita, nálada
depresívne ladená, sýtená výraznou anxietou a tenziou, iritabilita, susp. aj organické zmeny CNS,

emočná instabilita, osobnosť emočne nestabilná, simplexne štrukturovaná, insomnia vyplývajúca z
psychopatológie, v anamnéze abuzus alkoholu a iných psychoaktívnych látok, aktuálne bez suicidných
tendencií, schizoobsedantný obraz v popredí. Konštatovaný bol diagnostický záver: schizoobsesívna
porucha susp., emočne nestabilná porucha osobnosti hraničný typ, abúzus viacerých psychoaktívnych
látok, podozrenie na organické zmeny CNS. Žalobcovi boli predpísané lieky Neurol a Rispen a

odporučená hospitalizácia na psychiatrickej klinike.

79. Z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach, I.psychiatrickej kliniky súd
zistil, že žalobca bol hospitalizovaný od 20.6.2011 do 11.7.2011, prijatý pre suspenzívnu depresívnu
symptomatiku, suicidiálne tendencie. Žalobca pri prijatí na hospitalizáciu uviedol, že celý život ho trápi,

má depresie, všetci sa pred ním skrývajú, oni sa tešia z toho, obchádzajú ho, hlasy nepočuje, ale má
také myšlienky, akoby sa rozprával sám so sebou, aj také, ktoré sa opakujú, napr. že by mal spraviť niečo
sebe, aby bolo niekomu dobre, v minulosti si aj porezal ruky, má problémy so spánkom, nemôže zaspať,
budí sa v noci, má myšlienky, musí triasť hlavou, najhoršie je odvtedy, čo bol v base asi pred polrokom,
má problém orientovať sa na ulici, netrafil do ubytovne, vracajú sa mu spomienky na väzbu, niekedy sa

mu stalo, že išiel po ulici a mal myšlienky, že sa nesmie otočiť doľava, lebo sa stane niečo zlé. Objektívne
bolo psychiatrickým vyšetrením konštatované: prítomné obsesie, paranoidné prejavy, v správaní výskyt
kompulzií, nálada depresívne ladená, zvýšená intrapsychická tenzia, emočná labilita, impulzivita,
iritabilita, dyssomnia, v anamnéze škodlivé užívanie viacerých psychoaktívnych látok, automutilačné
prejavy suicidiálne myšlienky, osobnosť emočne nestabilná. Bolo vykonané psychologické vyšetrenie

so záverom: kognitívne schopnosti intaktné, v oblasti afektivity zvýraznená psychopatológia, extrémne
zvýšené psychastenické, schizoidné, depresívne a hypochondrické tendencie, dominuje impulzívne
konanie, poruchy myslenia na báze paranoidného nastavenia u premorbidne zmiešanej poruchy
osobnosti. Žalobca bol liečený týmito liekmi: Rispen, Oxazepam, Paretin, Guajacuran, Apaurin, Neurol.
Bola mu poskytnutá psychoterapia. V správe sa konštatuje spočiatku horšia spolupráca pre tenziu

a paranoiditu, vzhľadom k tomu žalobca nastavený na Risperidon, pre výrazné obsesívne myšlienky
pridaný Paroxetin. Pri tejto kombinácii liekov stav postupne zlepšený, pacient pokojnejší, spolupracuje
v psychoterapii a ostatných liečivých aktivitách. Prepustený v stabilizovanom stave do ambulantnej
starostlivosti. Diagnostický záver: OCD, prevažne obsesívne myšlienky, zmiešaná porucha osobnosti
so zvýšenými schizoidnými a paranoidnými črtami, škodlivé užívanie viacerých psychoaktívnych látok.

80. Po hospitalizácii, v mesiaci júl 2011, žalobca dva krát navštívil psychiatričku MUDr. G. W..
Boli mu predpísané lieky: Paroksetin, Oxazepan, Risepro + magnézium. Lekárka konštatovala, že
práceneschopnosť žalobcu je nutná.

81. V správe z psychiatrického vyšetrenia Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach zo dňa
30.7.2011 sa po objektívnej stránke uvádza, že žalobca je utiahnutý, pôsobí úzkostným dojmom,
poruchy vnímania nezistené, paranoidita, vzťahovačnosť, obsesie, bez evidentných bludov, nálada
úzkostná, emotívna labilita, anxieta, vystrašený, abuzus alkoholu a amfetamínov - stav laboratórne
neoverovaný, osobnosť senzitívna, ľahko ovplyvniteľný. Konštatovaný záver: zmiešaná porucha

osobnosti s paranoidnými a schizoidnými črtami.

82. V lekárskej správe psychiatričky MUDr. G. W. z 10.8.2011 subjektívne žalobca uvádza, že je stále
veľmi unavený, oťapený, nesvoj, chcel by ísť do práce, ale nevie, má stále obavy, nevie, ako bude ďalej,máobavy.Správazobjektívnehohľadiskauvádza:odpovedekrátke,máloslovné,nerozvádza,pretrváva
emočná labilita s progresívnym obrazom, osciluje intrapsychická tenzia, anxieta, neistota v prejave s
paranoidným nastavením, ľahko ovplyvniteľný, osobnosť emočne instabilná, ťažšia spolupráca, pacient

naliehavýnaúpravuliečby,manipulatívny.Konštatovanádiagnóza:prevažneobsesívnemyšlienkyalebo
ruminácie, zmiešaná porucha osobnosti so zvýšenými schizoidnými a paranoidnými črtami, poruchy
psychiky a správania zapríčinené užitím viacerých drog a iných psychoaktívnych látok. Predpísaná
farmakologická liečba: Rispero, Paretin, Oxazepam. Odporučená práceneschopnosť.

83. Z lekárskej správy psychiatričky MUDr. P. M., Nemocnica s poliklinikou Trebišov zo dňa 20.8.2011
súd zistil, že žalobca bol privezený rýchlou záchrannou službou, doma bol údajne agresívny, chcel ísť
pracovať do Talianska, rodičia ho nechceli pustiť. Objektívne: orientovaný správne, verbálne kontakt
dobrý, reč koherentná, odpovede adekvátne bez latencie, psychomotorické tempo primerané, nejaví
známky požitia psychoaktívnych látok ani alkoholu, spolupracuje ochotne, bez porúch vnímania, bez
suicidiálnych tendencií, bez psychotických príznakov, kľudný, podrobivý. Diagnostický záver: Zmiešané

a iné poruchy osobnosti. Akútnu hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení nevyžaduje.

84. Z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L.Pasterura Košice, I. Psychiatickej kliniky súd
zistil, že žalobca bol hospitalizovaný od 5.9.2011 do 28.9.2011. Prijatý bol pre poruchu správania
pri dekompenzačnej poruche osobnosti. Subjektívne uviedol, že sa nemá dobre, má depresie,

úzkosti, nebaví ho život. Podľa údajov príbuzných pacient labilný, ľahko ovplyvniteľný. Z objektívneho
psychiatrického vyšetrenia: pri prijatí bez psychotických príznakov, orientovaný správne, zvýšená
intrapsychická penzia, iritabilita, impulzivita, emotívna instabilita, aktuálne bez odvykacích prejavov, bez
porúch správania a bez suicidných proklamácií. Výsledky laboratórnych vyšetrení boli negatívne na
metamfetamín, opiáty, kokaín, U-MTD, U-PCP a U-bupren. Po úprave terapie došlo k ústupu ťažkostí,

prejasneniu nálady, zmierneniu tenzie a impulzivity, žalobca absolvoval skupinové psychoterapie,
zúčastňoval sa komunít a iných terapeutických aktivít, primerane sa adaptoval na kolektív, v zlepšenom
stave prepustený do ambulantnej starostlivosti. Odporúčané lieky: Rispen, Paretin a Oxazepam, pod
vedením ambulantného psychiatra.

85. Z lekárskych správ psychiatričky MUDr. G. W. zo 11.10.2011 a 17.10.2011 súd zistil, že žalobca bol
na kontrolnom psychiatrickom vyšetrení. Bola mu predpísaná farmakologická liečba: Paratin, Vispem,
Diazepam, podporná psychoterapia, vhodná práceneschopnosť.

86. Z potvrdení o dočasnej pracovnej práceneschopnosti vystavených psychiatrami súd zistil, že žalobca

bol práceneschopný od 20.6.2011 do 1.8.2011, ako aj od 5.9.2011 do 30.9.2011.

Po vzatí do druhej väzby

87. V stave, aký je zrejmý z vyššie uvedených lekárskych správ, bol žalobca dňa 14.11.2011 zatknutý
a druhý krát umiestnený do výkonu väzby.

88. V sťažnosti obhajcu žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby zo dňa 24.11.2011 sa uvádza, že
žalobca sa nevie riadne sám o seba postarať, je objektívne od narodenia ťažko zdravotne postihnutý, má

závažné problémy najmä s duševným zdravím, pričom aj v súčasnej dobe je dlhodobo práceneschopný,
čomu predchádzala ústavná liečba od 20.6.2011 do 11.7.2011 a opätovne od 5.9.2011 až do 28.9.2011.
V deň vzatia do väzby sa mal dostaviť na pravidelnú lekársku kontrolu k MUDr. W., psychiatričke, ako aj
na neurologické vyšetrenie k MUDr. S. s následným vyšetrením CT mozgu. Obhajca poukázal na to, že
žalobca je z vyššie uvedených dôvodov stále doprevádzaný k lekárom matkou alebo niektorým z jeho

blízkych rodinných príslušníkov.

89. Krátko po začatí výkonu druhej väzby, dňa 22.11.2011 Ústav na výkon väzby a na výkon trestu
odňatia slobody, Floriánska 18, Košice požiadal Okresný súd v Trebišove o udelenie súhlasu na
premiestnenie žalobcu do Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia

slobody v Trenčíne a to zo zdravotných dôvodov na návrh lekára v zmysle § 50 ods.1 písm. b/
zák.č.4/2001 Z.z, s tým, že premiestnenie sa uskutoční 29.11.2011. Okresný súd v Trebišove s
premiestnením súhlasil. Prílohu tejto žiadosti tvorila úradná lekárska správa služobného lekára MUDr. L.Q. zo dňa 22.11.2011, v ktorej sa uvádza, že žalobcu posiela na hospitalizáciu na základe telefonického
rozhovorusMUDr.O.zPsychiatrickéhooddeleniaNemocnicepreobvinenýchaodsúdenýchvTrenčíne.

90. Z prepúšťacej správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia
slobody v Trenčíne súd zistil, že žalobca bol hospitalizovaný v nemocnici od 29.11.2011 do 6.12.2011
pre depresívny syndróm. diagnostický záver: Situačne podmienená dekompenzácia zmiešanej poruchy
osobnosti. Odporúčaná liečba: Seroxat, Oxazepam, Rispen.

91. Nemocnica pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne
správou zo dňa 2.12.2011 oznámila Krajskému súdu v Košiciach, že žalobca bol hospitalizovaný na
psychiatrickom oddelení nemocnice z dôvodu zhoršenia duševného stavu. V klinickom obraze sú
prítomné prejavy rezultujúce zo subdekompenzácie abnormne štrukturovanej osobnosti podmienenej
situačne - iritabilita (podráždenosť), impulzivita, emočná instabilita. Počas hospitalizácie neboli zistené
prejavy endogénneho duševného ochorenia t.j. psychotickej poruchy, pacient je orientovaný, situáciu

chápe v plnom rozsah., Prítomná je sprievodná depresívna symptomatológia.

92. Dňa 21.6.2012 Ústav na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody, Floriánska 18, Košice
opätovne požiadal súd o udelenie súhlasu na premiestnenie žalobcu do Nemocnice pre obvinených
a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne a to zo zdravotných dôvodov na

návrh lekára v zmysle § 50 ods.1 písm. b/ zák.č.4/2001 Z.z, s tým, že premiestnenie sa uskutoční
dňa 26.6.2012. Súd s premiestnením žalobcu súhlasil. Prílohu tejto žiadosti tvorila úradná lekárska
správa služobného lekára MUDr. Y. L. zo dňa 21.6.2012, v ktorej sa uvádza, že žalobca sa vysiela na
hospitalizáciu na oddelenie neurológie z dôvodu CT vyšetrenia mozgu.

93. Z lekárskej správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia
slobody v Trenčíne, oddelenia neurológie zo dňa 3.7.2012 súd zistil, že žalobca bol na neurologickom
vyšetrení od 26.6.2012 do 3.7.2012 pre záchvatovité bolesti hlavy trvajúce asi mesiac. Diagnostický
záver vyšetrenia: neurologický nález bez ložiskovej symptomatológie, cefalea v.s. tenzná.

Tri roky po prepustení z druhej väzby

94. Z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L.Pasteura Košice súd zistil, že žalobca bol
hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení od 7.10.2015 do 27.10.2015 pre akútnu dekompenzáciu

psychického stavu v zmysle úzkostných prejavov, škodlivého užívania alkoholu. Subjektívne žalobca pri
prijatí uviedol, že pred spaním máva záchvaty, búši mu srdce, nevie dýchať, je napätý, má strach, v
poslednej dobe začal dosť piť, mal depresie. Je mu všetko jedno, nemá chuť do života, je nešťastný.
Závery psychologického vyšetrenia konštatovali instabilitu, impulzivitu a depresívne ladenie. Počas
hospitalizácie opakovane upravovaná antidepresívna liečba. Diagnostický záver: Úzkostná porucha

bližšieneurčená,Poruchapsychikyasprávania,zapríčinenáužívanímalkoholu,Zmiešanáaináporucha
osobnosti.

95. Vplyv väzby na duševné zdravie žalobcu a jeho osobný a rodinný život okrem vyššie uvedených
lekárskych správ potvrdila aj svedkyňa Y. A., matka žalobcu, ktorá, ako to vyplynulo z obsahu trestného

spisu, bola v úzkom kontakte so žalobcom, všetko s ním prežívala. Žalobca pred výkonom väzby, ako
aj potom býval v spoločnej domácnosti s ňou. Matka žalobcu vypovedala, že výkon väzby mal na jej
syna veľmi silný vplyv, ktorý pretrváva až doposiaľ, pretože žalobca má neustále silnú depresiu, vraví, že
nemá chuť žiť, berie lieky. Hoci problémy psychického charakteru mal žalobca aj pred vzatím do väzby -
na psychiatrické vyšetrenia chodil vlastne už od detstva z dôvodu problémov s učením a nedostatočným

sústredením, väzby mu veľmi jeho stav zhoršili. V súčasnosti už nie je taký, ako bol. Už sa neusmieva,
často sa v noci zobúdza s rôznymi šokmi, je uzavretý, nie je taký komunikatívny. Syn sa predtým aktívne
venoval hudbe, chodil na klavír, flautu, gitaru, absolvoval I. stupeň hudobnej školy umenia, chodil na
koncerty, hral na hudobné nástroje, doma často cvičil na hudobné nástroje, pozývali ho na koncerty,
vystupovať na rôzne sviatky. Má talent na kreslenie, často doma kreslil. Takisto sa venoval aj športu,

chodil pravidelne na tréningy bojových umení. Mal rád kone, rád sa venoval starostlivosti o ne. Bol to
veľmi živý, aktívny a nadaný človek. Po návrate z väzby sa už žiadnej zo spomínaných aktivít nevenuje.96. Výpoveď svedkyne podporuje tvrdenia samotného žalobcu, ktorý v konaní uviedol, že pre neho sa
väzbou zmenilo všetko. Vo väzbe ani po návrate domov nevedel spať, bol stále napätý, namýšľal si,
že ho zabijú. Vo väzbe prišiel na to, že život je odporne hnusný. Žiadnu z matkou spomínaných aktivít

už robiť nechce, už ho nič nebaví. V dôsledku väzby sa u neho začali vážnejšie problémy s alkoholom,
keď vyšiel z väzby, začal alkohol kombinovať s liekmi.

97. Zhrnúc vyššie uvedené, súd uzavrel, že v danom prípade boli preukázané negatívne dopady

oboch rozhodnutí o väzbe do osobnostnej sféry žalobcu - na jeho duševné zdravie. Z frekvencie a
chronológie vyššie uvedených jednotlivých lekárskych správ je zrejmé, že najexponovanejšie obdobie
nastalo medzi výkonom prvej a druhej väzby, od júna do novembra 2011, v ktorom žalobca absolvoval
dokonca dve dlhodobé hospitalizácie (od 20.6.2011 do 11.7.2011 a od 5.9.2011 do 28.9.2011). V stave,
aký je zrejmý z vyššie uvedených lekárskych správ, bol žalobca dňa 14.11.2011 zatknutý a druhý
krát umiestnený do výkonu väzby, pričom bezprostredne po nástupe do väzby bol pre zhoršený stav

premiestnený do nemocnice pre obvinených, na psychiatrické oddelenie. Problémy psychického rázu u
žalobcu pretrvávajú doposiaľ, čomu nasvedčuje aj fakt, že žalobca bol od 7.10.2015 do 27.10.2015, t.j.
tri roky po výkone druhej väzby hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení pre akútnu dekompenzáciu
psychického stavu. Súd konštatoval, že okrem zhoršenia duševného stavu oproti stavu pred výkonom
väzby došlo u žalobcu aj k zhoršeniu problémov súvisiacich s konzumom alkoholu resp. psychotropných

látok. Uvedený záver potvrdzujú lekárske správy z obdobia pred výkonom prvej väzby, ktoré uvedený
problém nespomínajú, ako aj znalecký posudok, vypracovaný počas výkonu prvej väzby č.179/2010
znalcami MUDr. Š. X. a MUDr. G. P. O. z odboru Zdravotníctva, farmácie, odvetvia Psychiatrie zo dňa
20.10.2010, podľa ktorého konzum alkoholu u žalobcu v danom čase nemal charakter chorobného
návyku či závislosti.

Príčinná súvislosť medzi rozhodnutiami o väzbe a následkami - nemajetkovou ujmou

98. Čo sa týka tretieho predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu, súd je toho názoru, že vyššie

uvedené následky sú v príčinnej súvislosti s oboma rozhodnutiami o väzbe. Vzťah medzi príčinou
(rozhodnutím o väzbe) a následkami je jednoznačne priamy a bezprostredný; nebyť rozhodnutí o väzbe,
tieto následky by nenastali.

99. Žalovaný v tejto súvislosti argumentoval, že voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie pre tri skutky,

pričom zo spáchania jedného z nich bol uznaný vinným a to rozsudkom Okresného súdu Trebišov č.k.
5T 195/2011-388 zo dňa 10.6.2014, na tom skutkovom základe, že dňa 7.9.2010 sa dopustil prečinu
výtržníctva, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý bol podmienečne
odložený so skúšobnou dobou 1 rok. Podľa názoru žalovaného je preto nemožné ustáliť príčinnú
súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a väzbou žalobcu, keďže nemajetková ujma mohla

vzniknúť aj v dôsledku trestného stíhania za skutok, za ktorý bol žalobca právoplatne odsúdený.

100. Súd sa s argumentáciou žalovaného nestotožnil. Ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania,
trestné stíhanie pre skutok, za ktorý bol žalobca odsúdený, sa začalo uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Trebišove uznesením ČVS:ORP-1014/SB-2011-TV zo dňa 30.8.2011, teda v čase,

kedyužžalobcavykonalprvúväzbuavčase,kedyboljehopsychickýstavužtakmercelýpredchádzajúci
rok zjavne dekompenzovaný. Uvedenému záveru nasvedčuje množstvo lekárskych správ z obdobia od
októbra 2010 do augusta 2011, vrátane jednej hospitalizácie na psychiatrickej klinike (od 20.6.2011 do
11.7.2011).

101. Je prirodzené, že začatie ďalšieho trestného stíhania pre obvinenie zo spáchania ďalšieho skutku
predstavuje ďalšiu negatívnu záťaž pre psychiku človeka. Otázkou však je, či za takej situácie, aká bola
v predmetnom prípade t.j. keď jediným negatívnym dopadom je dopad na psychické zdravie, je vôbec
reálne možné rozlíšiť, resp. oddeliť negatívne dopady, plynúce z viacerých súbežne prebiehajúcich
zásahov do osobnostnej sféry.

Súd je toho názoru, že za takejto situácie nie je možné rozlíšiť resp. vyčleniť, či len v dôsledku výkonu
väzby alebo len v dôsledku začatia trestného stíhania v inej veci alebo či súbežne a kumulatívnev dôsledku oboch týchto titulov a v akom rozsahu alebo intenzite došlo k negatívnemu zásahu do
psychického zdravia.

To,žetoniejemožnérozlíšiť,resp.špecifikovať,všaknemôževiesťkzáveru,žeakbolniektonezákonne
vzatý do väzby a zároveň bolo voči nemu v inej veci súbežne začaté trestné stíhanie, tak to automaticky
vylučuje zodpovednosť štátu za nemajetkovú ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe, ktorá
ujma tu skutočne vznikla. Rovnaký dôsledok by totiž potom platil aj naopak, vo vzťahu k ďalšiemu typu
zodpovednosti štátu za škodu - v dôsledku nezákonného trestného stíhania (nezákonného rozhodnutia).

Prijatie argumentácie žalovaného by viedlo k absurdnému a neprijateľnému záveru, podľa ktorého by
súd zamietol žalobu aj v konaní o náhradu škody uplatnenej titulom nezákonnej väzby, ako aj žalobu v
konaní o náhradu škody uplatnenej titulom nezákonného trestného stíhania len preto, že nie je možné
ustáliť príčinnú súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a väzbou žalobcu, keďže nemajetková
ujma mohla vzniknúť aj v dôsledku trestného stíhania a naopak, že nie je možné ustáliť príčinnú súvislosť
medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a nezákonným trestným stíhaním žalobcu, keďže nemajetková

ujma mohla vzniknúť aj v dôsledku výkonu väzby.

Súdnaviacvtejtosúvislostiprízvukuje,žejeprirodzenéavysokopravdepodobné,žeinakbudeznášané
trestné stíhanie za skutok, o ktorom páchateľ vie, že sa ho dopustil ( žalobca bol napokon aj právoplatne
uznaný vinným) a inak bude zrejme znášať trestné stíhanie a výkon väzby za skutok, ktorý nespáchal

(bol nevinný).

102. Pokiaľ žalovaný namietal, že z podania žalobcu zo dňa 28.9.2011, ktoré tvorilo obsah trestného
spisu sp.zn. 5T 195/2011 je zrejmé, že väzba a trestné stíhanie nemohli mať vplyv na psychické zdravie
žalobcu z dôvodu, že sám žalobca v podaní popisoval, že sa v dňoch 26.8. a 27.8.2011 zdržiaval mimo

bytu, v ktorom býval, nachádzal sa v obci Slanské Nové Mesto, odkiaľ chcel vycestovať do Talianska,
resp. sa nachádzal v Malom a Veľkom Kamenci na stanovačke a na zábave súd uvádza:

Žalovaným uvedené skutočnosti sú jednak vytrhnuté z celkového kontextu tohto podania žalobcu a
jednak, nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu, jednoznačne svedčiacu o tom, že aj v danom čase

bol žalobca psychicky dekompenzovaný.

Predmetným podaním zo dňa 28.9.2011 žalobca podal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia
ČVS:ORP-1014/SB-2011-TV zo dňa 30.8.2011 za skutok, ktorý mal spáchať dňa 28.8.2011 spoločne
s T. W., ktorý skutok bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom

súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla. Žalobca v sťažnosti
popisuje svoj psychický stav po prepustení z ústavnej psychiatrickej liečby v júli 2011, kedy pravidelne
navštevoval psychiatrickú ambulanciu a pokračoval v domácej liečbe. O pravdivosti jeho tvrdení svedčia
aj súdom vyššie uvedené lekárske správy z júla a augusta 2011. Žalobca opisuje, že od 14.8.2011
sa na neho opätovne nakontaktoval T. W., ktorý na neho neustále vyvíjal tlak, zneužíval jeho labilný

psychický stav a naivitu a kupoval mu alkohol. Dňa 20.8.2011 (t.j. 8 dní pred skutkom, z ktorého bol
obvinený) jeho mama musela zavolať záchrannú službu, ktorá ho odviezla na vyšetrenie; o tom svedčí
správa z psychiatrického vyšetrenia zo dňa 20.8.2011. Dňa 27.8.2011 ho T. W.Ó. prehovoril, aby s ním
šiel stanovať za obec Veľký Kamenec a volal ho tiež do Talianska. Súd prízvukuje, že trestné stíhanie
za skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť dňa 28.8.2011, sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom

Okresného súdu Trebišov č.k. 5T 195/2011-388 zo dňa 10.6.2014, z dôvodu, že nebolo preukázané, že
by žalobca tento skutok spáchal.

Zhrnúcvyššieuvedené,to,žežalobcasavuvedenompodanívyjadrovalkskutku,zktoréhobolobvinený
avtejtosúvislostipopisoval,žesavdňoch26.8.a27.8.2011zdržiavalmimobytu,nemôževiesťkzáveru,

že výkon väzby a trestné stíhanie nemali vplyv na jeho psychické zdravie. Naopak, psychický stav
žalobcuvdanomčase bolobjektivizovanýlekárskymisprávamizjúlaaaugusta2011,vzmyslektorýchu
žalobcu pretrvávala emočná labilita s progresívnym obrazom, oscilovala intrapsychická tenzia, neistota
v prejave s paranoidným nastavením, ľahká ovplyvniteľnosť, emočná instabilita, obsesívne myšlienky;
konštatovaná bola zmiešaná porucha osobnosti so zvýšenými schizoidnými a paranoidnými črtami.

103. Nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca utrpel, nie je možné odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia
vo forme finančnej náhrady; žalobcovi doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo
forme ospravedlnenia sa.104. Súd má za to, že v demokratickom a právnom štáte je neprípustné, aby nebolo priznané
odškodnenie nemajetkovej ujmy osobe, voči ktorej sa viedlo trestné stíhanie, v rámci ktorého došlo

výkonom väzby k pozbaveniu jej osobnej slobody, takáto osoba bola vystavená procesným úkonom
zo strany orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená a následne obžalovaná
z trestného činu, ako aj stresu, úzkosti, frustrácii a neistote, ak sa trestné stíhanie sa skončilo
oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že dotknutá osoba skutok nespáchala.

105. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom
zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto
nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia. Výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať
so životnou úrovňou obyvateľstva, ako aj s čiastkami, ktoré sú v tom ktorom štáte vyplácané ako
odškodnenie z titulu rôznej ujmy (názor vyslovený Európskym súdom pre ľudské práva).

106.Odvolacísúduložilsúduprvejinštancievysporiadaťsasotázkou,činároknanáhradunemajetkovej
ujmy, uplatnený (aj súdom priznaný) v celkovej výške 15.600 EUR bol priznaný za negatívne dôsledky
obidvoch rozhodnutí o väzbe a ak áno, za ktorú väzbu a v akej sume. Súd už vyššie uviedol, že
nemajetková ujma vznikla v dôsledku oboch rozhodnutí o väzbe. Čo sa týka samotnej výšky náhrady,
po vyhodnotení všetkých dôkazov a okolností tohto prípadu súd konštatoval, že celková suma 15.600

EUR spolu za negatívne dôsledky oboch rozhodnutí o väzbe je primeraná a predstavuje optimálne a
účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu do práv žalobcu.

107. Je však ťažké kvantifikovať, aký je podiel následkov a teda, rozsah a intenzita nemajetkovej ujmy
zvlášť vo vzťahu k prvej väzbe a zvlášť vo vzťahu k druhej väzbe a to napriek tomu, že prvá väzba trvala

„len“ 45 dní a druhá väzba takmer jeden rok. Je totiž zrejmé, že k rapídnemu zhoršeniu psychického
stavu žalobcu došlo v období po vykonaní prvej väzby do začatia výkonu druhej väzby. Druhá väzba
prirodzene len umocnila resp. „stabilizovala“ už existujúci negatívny psychický stav žalobcu. Súd je toho
názoru, že vzhľadom na jediný následok (psychické zdravie) a skutočnosť, že išlo o dve väzby v jednej
(tej istej) trestnej veci, je potrebné tento následok zásahu vnímať komplexne, s tým, že pre poškodeného

žalobcu je podstatná celková suma priznaného odškodnenia.

108. V záujme vyhovenia požiadavke odvolacieho súdu však žalobca upresnil, že titulom prvej väzby
si uplatňuje nárok na 7.800 EUR a titulom druhej väzby taktiež nárok na 7.800 EUR, čomu súd
vyhovel. V konaní nebolo sporné a žalovaným namietané, že uplatňovaná náhrada je v súlade s limitom

stanoveným v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.

109. Žalobca si okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania zo sumy 15.600 EUR vo výške 5,05 % ročne
počnúc od 23.4.2015 až do zaplatenia.

110. Podľa ust. § 16 ods.4 zákona č.514/2003 Z.z., ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

111. Podľa ustanovenia § 517 ods.1 veta prvá, odsek 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj
dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

112. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.2.2013, výška úrokov z omeškania
je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k

prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

113. Omeškanie sa odvíja od splatnosti dlhu. Pri nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003
Z.z. je pri určovaní splatnosti náhrady škody potrebné vychádzať z ust. § 16 ods.4, podľa ktoréholehota omeškania začína plynúť najskôr dňom oznámenia, že nárok poškodeného nebude uspokojený,
alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. V konaní nebolo sporné, že
žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa 20.10.2014 a žalovaný listom zo

dňa 22.4.2015 žalobcovi oznámil, že jeho nárok neuznáva. Žalovaný sa tak dostal do omeškania dňom,
nasledujúcim po oznámení, že nárok žalobcu nebude uspokojený, t.j. dňa 23.4.2015.

114. Výšku úrokov z omeškania súd určil podľa vyššie cit.ust. § 3 nar.vlády SR č.87/1995 Z.z., v
znení účinnom od 1.2.2013. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu

omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 0,05 % ročne; po zvýšení o 5 perc.bodov výška
úrokov z omeškania činí 5,05 % ročne.

115. Zhrnúc vyššie uvedené, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej
istiny počnúc od 23.4.2015 až do zaplatenia.

116. Súd zároveň konanie v časti o zaplatenie sumy 204 EUR s prísl., uplatnenej titulom náhrady vecnej
škody zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti, v súlade s ust. § 145 ods.2 v spojení s ust. § 146
zákona č.160/2015 Z.z. o Civilnom procesnom poriadku (ďalej len „CSP“).

117. Podľa ust. § 262 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), o

nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

118. Podľa ust. § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

119. O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle ust. § 255 ods.1
CSP. Žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy spolu vo výške 16.860 EUR. Úspech mal v časti
o zaplatenie sumy 15.600 EUR titulom nemajetkovej ujmy, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje
92,50 %. Neúspech mal v časti o zaplatenie sumy 1.260 EUR (140 EUR späťvzatie žaloby - procesné
zavinenie žalobcu + 916 EUR zamietnutá žaloba + 204 EUR späťvzatie žaloby ), čo v percentuálnom

vyjadrení predstavuje 7,50 %. Pomer úspechu a neúspechu preto činí 85 %. Súd preto žalobcovi priznal
náhradu trov konania v rozsahu 85 %.

120. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného

titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. (§ 48 ods. 2 veta prvá
Exekučného poriadku).