Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112208850
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2112208850.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: Ing. X. L., nar. XX. K.
XXXX, bytom U. XXXX/XX, L. X., zastúpenej advokátom: JUDr. Tibor Bicko, Dukelská 972/7, Považská
Bystrica, proti žalovanej: ŽIVENA spol. s r.o., C. Parráka 9, Trnava, IČO: 31 448 135, o 4.496,65 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. novembra 2019
č. k. 14C/60/2012-266, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a o náhrade trov konania rozhodol tak,
že žalovaná má nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 79 ods.
1 ZP (Zákonník práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že predmetom
konania bol nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie
od 25. mája 2010 do 21. mája 2011 vo výške 4.496,65 eur. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa
13. septembra 2010 sp. zn. 19C/80/2010 určil, že pracovný pomer žalobkyne bol skončený neplatne
a preto naďalej trvá. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie, žalobkyňa listom zo dňa 25. mája 2010

oznámila, že trvá na prideľovaní práce a preto sa domáhala náhrady mzdy vo výške priemerného
zárobku odo dňa tohto oznámenia do ukončenia pracovného pomeru žalobkyňou výpoveďou (dňom 31.
mája 2011). Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, pričom podmienkou
priznania tejto náhrady je oznámenie zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a zo strany zamestnávateľa zase neumožnenie zamestnancovi
vykonávať prácu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v období od skončenia pracovného
pomeru žalovanou v skúšobnej dobe až do rozviazania pracovného pomeru výpoveďou žalobkyne,

do zamestnania fyzicky nenastúpila. Žalovaná nepopierala, že žalobkyňa urobila oznámenie o tom,
že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní (oznámenie bolo zaslané poštou na adresu sídla žalovanej,
ktoré si žalovaná neprevzala). Spornou medzi stranami bola skutočnosť, či žalobkyňa mala záujem a
ochotu vykonávať prácu pre zamestnávateľa v období po neplatnom skončení pracovného pomeru, ako
aj to, či žalovaná ako zamestnávateľ umožnila žalobkyni prácu vykonávať, teda či vznikol žalobkyni
nárok na náhradu mzdy. Žalobkyňa tvrdila, že o vykonávanie práce záujem mala, viackrát sa domáhala
pracovného stretnutia a snažila sa prísť k zamestnávateľovi osobne. Dostala však odpoveď, že

štatutárny zástupca zamestnávateľa nemá čas. Žalovaná uvedené popierala s tvrdením, že mala vôľu
žalobkyňu naďalej zamestnávať, žalovaná však fyzicky do práce nenastúpila, prideľovania práce sa
nedomáhala a žalovanej sa nepodarilo skontaktovať sa s ňou. Žalovaná zaslala žalobkyni výzvu, aby
do práce nastúpila, čím jednoznačne preukázala, že mala záujem o zamestnávanie žalovanej. Súdprvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa svoje tvrdenia
nepreukázala. Tvrdenia žalobkyne považoval za účelové, ohľadom rôznych skutočností sa rozchádzali
s vyjadreniami jej právneho zástupcu. Najväčší rozpor bol vzhliadnutý v tvrdeniach žalobkyne, že sa

opakovane snažila skontaktovať so žalovanou, využívajúc najmä telefonický kontakt so sekretárkou
žalovanej (p. P.), ktorá jej mala dávať vyhýbavé odpovede (že štatutárna zástupkyňa nemá čas).
Žalovaná poprela, že by žalobkyňa opakovane telefonovala s pani P.. Napriek tvrdeniu o intenzívnom
kontaktovaní žalovanej s cieľom dožadovať sa pridelenia práce, žalobkyňa nepredložila o tom žiaden
dôkaz, netrvala ani na pôvodne navrhovanom výsluchu svedkyne pani P.. Predložila len úradný záznam

telefonického hovoru dňa 28. marca 2011 o 15.45 hod. s pani P., avšak zo záznamu o obsahu
komunikácie nevyplývalo, že sa žalobkyňa domáhala prideľovania práce, ako ani osobného stretnutia,
zisťujúc len možnosť dohody ohľadom ukončenia pracovného pomeru, so žiadosťou aby bola o tom
informovaná. Malo ísť o rozhovor potom ako dňa 25. marca 2011 žalobkyňa doručila zamestnávateľovi
výpoveď z pracovného pomeru. Z uvedeného vyplýva, že záujem o prideľovanie práce zrejme nemala.
Žalobkyňa súčasne tvrdila, že medzi stranami konania prebiehala aj písomná komunikácia, aby jej

bolo oznámené, kedy sa môže dostaviť učiť, pričom poštou mala poslať niekoľko žiadostí. V súdnom
spore však uvedené tvrdenia nepreukázala. Predložila len jednu výzvu na prideľovanie práce (okrem
oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnaní z 25. mája 2010) zo dňa 31. januára 2011, ktorou sa dotazuje
žalovanej, či jej bude prideľovať prácu alebo chce s ňou pracovný pomer ukončiť. Žalovaná v konaní
preukázala, že žalobkyňu vyzývala k nástupu do zamestnania, pretože ju chcela ďalej zamestnávať

(písomná výzva zo dňa 7. mája 2010), pričom žalovaná podacím listom preukázala, že bola odosielaná
doporučene a ako nedoručená sa nevrátila. Ďalšiu písomnú výzvu žalovanej zo dňa 23. marca 2011
prevzal právny zástupca žalobkyne, čo priamo vyplývalo z tohto listinného dôkazu. Prvou písomnou
výzvou bola žalobkyňa vyzvaná na nástup do práce po skončení práceneschopnosti, ako aj na to, aby sa
nakontaktovala na svojho zamestnávateľa (žalovaná dňom 30. marca 2010 ukončila pracovný pomer so

žalobkyňou v skúšobnej dobe a následne sa žalobkyňa stala práceneschopnou, ktorú podľa potvrdenia
Sociálnej poisťovne ukončila 2. mája 2010). Žalobkyňa sa vyjadrila, že si nepamätá, či ju zamestnávateľ
od marca 2010 do ukončenia pracovného pomeru kontaktoval ohľadom nástupu do práce, teda tvrdenie
žalovanej priamo nepoprela ani inak nespochybnila (len si nepamätá). Súd prvej inštancie mal preto za
preukázané, že žalobkyňa bola v rozhodnom období zo strany žalovanej vyzývaná na nástup do práce.

Sama žalobkyňa pritom potvrdila, že niekedy v máji 2010 ju žalovaná kontaktovala dokedy plánuje byť
práceneschopnou. Žalovaná tak ešte v máji 2010 očakávala opätovný nástup žalobkyne do práce po
ukončení práceneschopnosti. Svedkyňa S. vo výpovedi uviedla, že medzi stranami konania písomný ani
telefonický kontakt, okrem už označenej výzvy, neprebiehal, pretože nebolo možné sa so žalobkyňou
skontaktovať. Prvý list dostali až v marci 2011, bola to výzva zo dňa 30.1.2011, na ktorú žalovaná

reagovalavýzvounanástupdoprácezodňa23.marca2011.RovnakoajsvedokX.potvrdil,žežalovanej
bola síce poštou zaslaná výzva v mene žalobkyne zo dňa 31. januára 2011, doručená jej ale nebola.
Potvrdil aj to, že žalovaná doručila svoju výzvu na nástup do práce zo dňa 23. marca 2011 adresovanú
žalobkyni, do ich advokátskej kancelárie. Súd prvej inštancie poukázal tiež na rozpory vo výpovede
žalobkyne, pokiaľ ide o doručenie jej výpovede s tvrdeniami jej právneho zástupcu, čo vyvolávalo

pochybnostiovierohodnostijejtvrdení.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobkyňasvojuskutočnú
snahu o nastúpenie do práce, ako aj ochotu pracovať, nepreukázala, keďže zostala len pri svojich
tvrdeniach, ktoré žalovaná poprela a preukázala, že pracovať mohla a pokiaľ by žalobkyňa do práce
prišla, bolo by jej umožnené pracovať. Súd prvej inštancie poukázal na Stanovisko Najvyššieho súdu
Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) Cpjn 4/2004 (R 85/2004/III.), podľa záverov ktorého zamestnávateľ

umožní zamestnancovi pokračovať v práci, ak mu ešte pred začatím alebo za trvania sporu o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru oznámi (výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o
prejavenej vôli), že mu opäť bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovaná práca až do vyriešenia
otázky platnosti skončenia pracovného pomeru v konaní pred súdom (prácu, ktorú má zamestnanec
vykonávať podľa pracovnej zmluvy) a ak tak v prípade, že zamestnanec potom nastúpi do práce, naozaj

uskutoční. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo/1950/2003 (R 64/2005) ak oznámi zamestnanec
potom, čo mu dal zamestnávateľ neplatnú výpoveď alebo s ním skončil neplatný pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej lehote, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a ak
prejaví zamestnávateľ vôľu prácu tomuto zamestnancovi prideľovať, je zamestnanec povinný naďalej
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, a to až do doby, kým dôjde k platnému skončeniu pracovného

pomeru inak alebo do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru;
neospravedlnené zameškanie práce v tejto dobe predstavuje porušenie pracovnej disciplíny. Súd
prvej inštancie ďalej uviedol, že za predpokladu, že zamestnanec okrem nesúhlasu so skončením
pracovného pomeru aj oznámil zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovanípráce, je takýto zamestnanec oprávnený požadovať náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď toto
zamestnávateľovi oznámil, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Na ten účel
má zamestnávateľ povinnosť oznámiť zamestnancovi, že jeho požiadavke vyhovel a vyzvať ho k tomu,

aby nastúpil do práce. Zamestnávateľ je potom povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pôvodnej
pracovnej zmluvy. Za obdobie, v ktorom zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu a neumožní
mu pracovať, je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Náhrada mzdy, ako
ju upravuje § 79 ods. 1 Zákonníka práce, je preto dôsledkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa,
ktorý je povinný prideľovať pracovníkovi prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie tejto náhrady

však závisí od možnosti a ochoty pracovníka vykonávať prácu. Ak teda pracovník nie je ochotný prácu
vykonávať, nemá v tejto dobe nárok na poskytnutie náhrady mzdy. Súd prvej inštancie konštatoval, že
v priebehu konania bola preukázaná jednak skutočnosť, že žalobkyňa žiadala po neplatnom skončení
pracovného pomeru, aby bola ďalej zamestnávaná, ale aj skutočnosť, že žalovaná vyzvala žalobkyňu,
aby nastúpila do práce. Bolo teda povinnosťou žalobkyne riadne nastúpiť do zamestnania na výkon
práce v zmysle pracovnej zmluvy, v opačnom prípade by porušila pracovnú disciplínu a vystavila by

sa tomu, že jej nebude náhrada mzdy vyplatená. K nástupu do práce ale nedošlo, žalobkyňa do
práce nenastúpila, čím vyvrátila svoje tvrdenie, že mala záujem naďalej vykonávať prácu na základe
existujúcej pracovnej zmluvy. Namiesto neúspešných telefonických výziev, ktorými sa údajne mala
domáhať stretnutia so zástupcom žalovanej, žalobkyňa mala možnosť priamo sa dostaviť do práce
osobne. Jej pracovnou náplňou v zmysle pracovnej zmluvy bola pedagogická činnosť spočívajúca vo

výuke žiakov, čo predstavuje prácu vykonávanú osobne, na konkrétnom mieste, priamo v priestoroch
školy. Bez toho, aby žalobkyňa fyzicky v mieste výkonu práce nastúpila, na čo bola žalovanou písomne
vyzvaná, nebolo možné jej iným spôsobom zo strany zamestnávateľa umožniť pokračovať v práci
po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru. Žalobkyňa podľa svojho tvrdenia sa osobne do školy
dostavila len jedenkrát, niekedy v máji 2010, dnu sa nedostala kvôli zamknutým dverám. Napriek tomu,

že mala vedomosť o tom, že dvere školy sú otvorené len do 8.00 hod., dokedy prichádzajú žiaci, ani
raz sa nedostavila v čase, aby sa do školy bez problémov dostala. Žalobkyňa teda prišla až po tejto
hodine, i keď vedela, že dvere školy budú zavreté a nemá od nich kľúče. Týmto svoj skutočný záujem o
prideľovanie práce nepreukázala. Za nedôveryhodné označil súd prvej inštancie vysvetlenie žalobkyne,
prečo neprišla v čase, kým bola škola otvorená, a to z obavy z incidentu so študentami, pretože nebolo

jasné, ako chce vykonávať pedagogickú činnosť, keď sa obávala študentov a incidentu z ich strany.
Nejasným zostal aj dôvod obáv žalobkyne. Nebolo tiež zrejmé, prečo sa žalobkyňa nedomáha od pani
P., s ktorou podľa tvrdení žalobkyne intenzívne telefonicky komunikovala, aby jej otvorila dvere školy
a mohla sa tak dostať na pracovisko za účelom nástupu do práce. Nepresvedčivým sa javilo aj ďalšie
vysvetlenie žalobkyne, prečo po skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, nenastúpila ani na

prácu na základe dohody o vykonaní práce, ktorú mala so žalovanou platne uzavretú, keďže informáciu,
kedy má nastúpiť učiť mohla získať od pani P., s ktorou mala telefonovať alebo tak, že by sa osobne
dostavila na pracovisko. Žalobkyňa síce preukázala, že oznámila svojmu zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, no vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaná jej neumožnila
pokračovať v práci (nárok na náhradu mzdy by jej prináležal do doby pokiaľ by jej bolo umožnené v práci

pokračovať). Dokazovaním v spore bolo preukázané, že žalovaná ako zamestnávateľ vyzvala žalobkyňu
na nástup do práce, ktorá však do práce neprišla, inak by jej riadne bola práca prideľovaná. Súd
prvej inštancie dospel tak k záveru, že žalobkyňa nemá nárok na požadovanú náhradu mzdy, pretože
možnosť pracovať ani napriek výzve zamestnávateľa nevyužila, pracovať mohla a svoj skutočný záujem
ďalej pracovať u zamestnávateľa nepreukázala. Po nadobudnutí právoplatnosti súdneho rozhodnutia

žalobkyňa nikdy neprišla do zamestnania, zamestnávateľa za týmto účelom nekontaktovala a ani inak
sa nesnažila, aby je práca bola prideľovaná, hoci o tom, že pracovný pomer naďalej trvá vedomosť
mala. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu mzdy tak nepreukázala a v konaní žiadne ďalšie dôkazy
neoznačila, napriek riadnemu poučeniu zo strany súdu, ktorý žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietol. Žalobkyni však nebolo možné vytýkať, že písomné podania doručovala žalovanej na adresu

sídla spoločnosti, ktoré je v Trnave, keďže podľa § 38 ods. 4 ZP sa považujú za doručené aj napriek
tomu, že si ich žalovaná neprevzala. Zo skutočností, ktoré vyšli v priebehu konania najavo je celkovo
možné usudzovať o účelovom konaní zo strany žalobkyne, keď bolo preukázané, že oznámenie o
tom, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe považuje za neplatné a trvá na ďalšom
zamestnávaní bolo formálne doručované na adresu sídla žalovanej, rovnako tak výzva žalobkyne na

prideľovanie práce z 31. januára 2011. Vedomosť o tom, že si žalovaná na adrese sídla spoločnosti
výzvu neprevezme, žalobkyňa a jej právny zástupca mali, čo bolo potvrdené výpoveďou svedka Berníka.
Uvedeným spôsobom však žalobkyňa nepostupovala pri doručovaní žiadosti o zaslanie výplatných
pások, teda listín, ktoré pre uplatnenie svojho nároku potrebovala pre správny výpočet výšky priemernejmzdy (túto žiadosť žalobkyňa doručovala na adresu školy v Považskej Bystrici, na ktorej adrese si
žalovaná poštové zásielky riadne preberala). Žalobkyňa si pri doručovaní písomností vyberala pre ňu
výhodnejší spôsob doručovania. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262

ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších
predpisov). Žalovaná bola v spore v plnom rozsahu úspešná, v dôsledku čoho jej vznikol nárok na
náhradu trov konania voči žalobkyni v konaní neúspešnej. Preto súd prvej inštancie správne vo výroku
napadnutého rozhodnutia rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% (hoci v jeho odôvodnení uviedol, že z dôvodu, že žalovanej v konaní trovy nevznikli, jej právo na

náhradu trov nepriznal).

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zrušenie alternatívne zmenu
vyhovením žalobe v celom rozsahu a priznaním náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnila tým, že súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcej skutočnosti, a to výsluch
svedka T. L. (manžela žalobkyne), ktorý sa mal vyjadriť ku skutočnosti, že žalobkyňa mala záujem pre

žalovanú pracovať. Na základe vykonaných dôkazov teda súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ súd
uviedol, že ak by žalobkyňa skutočne chcela byť zamestnávaná, potom ako jej bola vrátená výzva z
25. mája 2010, zaslaná na adresu sídla žalovanej do Trnavy, ako nedoručená, zaslala by túto výzvu na
adresu pracoviska v Považskej Bystrici, tak uvedené tvrdenie je v príkrom rozpore s ust. § 38 ods. 3 ZP.

V zmysle tohto ustanovenia sa písomnosti zamestnanca týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku pracovného
pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinnosti zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo
z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, doručujú na pracovisku alebo ako doporučenú
zásielku. Nepreberanie zásielky na sídle zamestnávateľa, ktoré má zapísané v obchodnom registri,
nemôže byť na ťarchu zamestnanca. Dňa 25. mája 2010 žalobkyňa písomne doporučene oznámila

žalovanej,žetrvánapracovnompomereavyzvalaju,abyjejprideľovalaprácuaplatilamzdu.Zrozsudku
vyplýva, že ostalo sporné a nepreukázané, či žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na zamestnávaní
a prejavila tak ochotu pracovať. Táto skutočnosť je pritom nepochybne zrejmá z písomného oznámenia
z 25. mája 2010. Z konštantnej judikatúry súdov SR (napr. R43/1984) vyplýva, že ak zamestnanec
po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom

zamestnávaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, potom je tým oznámenie
zamestnanca voči zamestnávateľovi nahradené dňom jej doručenia. Tiež z rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 15CoP/1/2011 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/42/1995 vyplýva, že pre ďalšie
trvanie pracovného pomeru stačí podať žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a takéto
podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je úkonom, ktorým žalobca vyjadril, že trvá

na svojom ďalšom zamestnávaní (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/42/1995). Samotný záujem,
aby žalovaná žalobkyňu naďalej zamestnávala, je preukázaný najmä výpoveďou samotnej žalobkyne
a výpoveďou svedka JUDr. X. (koncipienta právneho zástupcu žalobkyne). Žalobkyňa poukázala na
právny názor, že ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol
zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý

druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru; uvedený stav treba považovať za
prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP. Za existencie tejto prekážky v
práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný
čas (NS SR sp. zn. 1NCdo 13/2009). Žalobkyňa namietala aj záver o účelovosti výpovedí žalobkyne
vo vzťahu k svojmu nároku, kedy vzhľadom na odstup času nie je možné podrobne si pamätať spôsob

doručenia jednotlivých listín (to platí aj u právneho zástupcu), ktorý je v rozpore so skutkovým stavom
veci.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdiť a uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej v rozsahu

100 %. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla odvolacie dôvody, ktoré tak nemá všetky náležitosti. Žalobkyňa
tvrdí, že súd nevykonal dôkazy. Súd prvej inštancie pritom nariadil výsluch svedka, hoci tento dôkaz
žalobkyňa navrhla až v roku 2019, teda s časovým odstupom siedmich rokov od začiatku súdneho
konania. Uvedené dedukuje záver, že subjektívny názor svedka nemohol žiadnym spôsobom objasniť
konanie či nekonanie žalobkyne, pričom z jej strany išlo o nedôvodné predlžovania trvania súdneho

konania. Takýto postup žalobkyne, právne zastúpenej, odporuje ust. § 167 ods. 2 CSP. Pre súdne
konanie z hľadiska preukázania záujmu žalobkyne o skutočný výkon práce nebol navrhovaný výsluch
svedka podstatným. Žalobkyňa však neuvádza v odvolaní zásadnú skutočnosť, a to dôvod, pre ktorú
nebol T. L. v prvoinštančnom konaní vypočutý. Nielenže nešlo o kľúčového svedka, ale nedošlok jeho zabezpečeniu zo strany žalobkyne. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 8. augusta 2019
vyplýva, že právny zástupca žalobkyne uviedol, že zabezpečil ním navrhnutého svedka JUDr. X., ďalší
svedok T. L., ktorého navrhovali je služobne v Nemecku. Ďalej sa uvádza, že na výsluchu svedkyne

P. a manžela žalobkyne žalobkyňa netrvá. Súd prvej inštancie teda umožnil výsluch navrhovaného
svedka, od ktorého výsluchu následne sama upustila. Postupoval tak v súlade s vôľou žalobkyne a
preto k porušeniu jej práva nedošlo. Súd prvej inštancie umožnil žalobkyni dôvodnosť svojho nároku
preukázať, na pojednávaní opakovane žalobkyňu informoval, čo považuje za sporné v súdnom konaní.
Žalobkyňa zamlčuje skutočnosť, že počas trvania jej práceneschopnosti pred podaním žaloby o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru, doručovala na adresu pracoviska v Považskej Bystrici
žalovanej žiadosť o zaslanie výplatnej pásky, táto bola prevzatá na adrese pracoviska, z ktorého
bolo žalobkyni aj odpovedané. Napriek tomu žalobkyňa klamlivo tvrdila, že predtým komunikovala a
zasielala písomnosti na adresu školy v Považskej Bystrici, avšak bez odozvy. Z následného konania
žalobkyne, ktorej sa ako nedoručená vrátila zásielka s jej žalobou o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, zasielaná na adresu sídla žalovanej v Trnave, nie pracoviska, je zjavný úmysel

a vôľa žalobkyne nedoručiť žalovanej informáciu o súdnom konaní. Žalobkyňa neurobila žiaden krok
k tomu, aby žalovanú o prebiehajúcom súdnom konaní o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
informovala. Fikcia doručenia nenahrádza vôľu žalobkyne, ktorá nesmerovala k nástupu do práce,
jej vôľou nebolo pracovať, ale opak inkasovať od žalovanej peniaze. Žalobkyňa nenastúpila ani na
výkon dohody, ktorá naďalej trvala a dôvod nenastúpenia nedokázala v konaní pred súdom prvej

inštancie vysvetliť. Školstvo, kde prvá vyučovacia hodina spravidla začína o 8.00 hod. a učiteľ má byť
prítomný na pracovisko pred začiatkom vyučovania, ani po rokoch výkonu práce učiteľky žalobkyňa
nevie, kedy má prísť na pracovisko, aby mohla začať učiť. Ustanovenie § 38 ods. 3 ZP umožňuje
len výber medzi doručovaním fyzickým na adrese pracoviska alebo doporučenou poštou. Predmetné
ustanovenie nedáva zamestnancovi právo voliť si adresy. Žalobkyňa v súdnom konaní hľadala len

výhovorky prečo nenastúpila napriek výzve a dohode na výkon práce u žalovanej. Výsluch svedka
JUDr. X. sa nevzťahoval na obdobie od apríla 2010, ale až na obdobie roku 2011. Vo svojej výpovedi
svedok uviedol, že sa im zdalo ako kontraproduktívne, aby žalobkyňa nastúpila po podaní výpovede na
výkon práce, avšak napriek tomu aj za toto obdobie požaduje náhradu mzdy. Hoci žalobkyňa vedela,
že výzva z januára 2011 nebola doručená žalovanej, napriek tomu ďalšie dva mesiace údajne čakali

na reakciu žalovanej. Žiaden dôkaz preukazujúci jej snahu pracovať v priebehu sporu nepredložila.
Svedok X. nebol osobne pri tom, že by sa žalobkyňa snažila komunikovať so žalovanou vo veci nástupu
do práce. Žalobkyňa predložila jediný písomný dôkaz, záznam z telefonického hovoru, preukazujúci
jej komunikáciu so žalovanou, s ktorého vyplýva, že žalobkyňa sa snažila skontaktovať so žalovanou
len z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, nie prideľovania práce. V konaní bolo preukázané, že

žalobkyňa mala umožnené nastúpiť na výkon práce skôr, ako podala žalobu o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, v zmysle písomnej výzvy zo dňa 7. mája 2010. Žalobkyňa ani netvrdila,
že by jej výzva nebola doručená. Z jej výpovedí vyplýva, že jej doručená bola a vedela o tom,
napriektomuhľadalavýhovorkyprečonenastúpiťdopráce.Žalobkyňanedisponovalažiadnymdôkazom
preukazujúcim jej tvrdenia, pretože skutočne do práce nastúpiť nechcela a preto ani žiaden úkon

smerujúci k nástupu do práce nevykonala. Naopak realizovala výlučne úkony smerujúce k ukončeniu
pracovného pomeru u žalovanej. Žalobkyňa sa odvolávala na údajne ustálenú judikatúru súdov, pričom
ňou citované rozhodnutia ani len nezakladajú vec podobného skutkového stavu. Naopak ide o absolútne
odlišné skutkové stavy, o ktorých súdy rozhodovali. V rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica sp.
zn. 15Co/1/2011 sa výslovne uvádza, že navrhovateľka netrvala na ďalšom zamestnávaní. Rozsudok

NS SR sp. zn. 6Cdo/42/95, ktorý žalobkyňa označila, rieši otázku skončenia pracovného pomeru
zamestnancom a nie zamestnávateľom. Je zjavné, že sa nejednalo o skutkovo totožné prípady a
nemožno na ne a priori prihliadať ako na podobné pre daný spor. Z ustanovenia § 79 ods. 1 ZP ako
i jeho výkladu vyplýva, že zamestnanec na to, aby mu náležal nárok na náhradu mzdy musí oznámiť
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Pod pojmom oznámenie však nemožno rozumieť

fyzickú nevedomosť zamestnávateľa v dôsledku uplatnenia fikcie doručenia. Oznámením sa rozumie
moment, kedy sa do fyzického priestoru zamestnávateľa dostane skutočne informácia, že zamestnanec
trvá na ďalšom zamestnávateľovi, k čomu nedošlo. Žalovaná poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn.
3Cdo/81/2010, v zmysle ktorého oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po
neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa

zamestnanecdomáhanielenurčenianeplatnostiskončeniapracovnéhopomeru,aletiežnáhradymzdyv
zmysle § 79 ZP. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou
na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa,
bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, netrvá na ďalšom zamestnávaní.Žalovaná nepodala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru súčasne so žalobou o
náhradu mzdy. Neoznámila preto zamestnávateľovi svoj záujem pokračovať v pracovnom pomere. Z
následkov právnej fikcie týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy a výslovnej

viazanosti nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 79
ods. 1, 2 ZP) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný
pomer, zotrvať v pracovnom pomere, vyplýva, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok
na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé. Žalobkyňa vedela, že žalovaná nemá vedomosť
o existencii súdneho konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale využila zámienku fikcie

doručenia vrátenej zásielky, pričom ani v žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
nežiadala náhradu mzdy. Žalobkyňa tak nesplnila zákonné predpokldy pre poskytnutie náhrady mzdy
v súlade so zákonníkom práce.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej argumentovala, že nie je vždy možné na zažiatku
sporu navrhnúť všetkých svedkov, pretože sa nevie aká bude obrana protistrany, resp. právne posúdenie

veci. K predbežnému právnemu posúdeniu v zmysle § 181 ods. 2 CSP došlo až 11. októbra 2018 v
tom smere, či trvá žalobkyňa na ďalšom zamestnávaní, či žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na
dalšom zamestnávaní, ako aj ochota žalobkyne vykonávať prácu a nastúpiť do práce. Na základe totho
posúdenia sa stratégia dokazovania zamerala na odstránenie toho, čo ostalo sporné. Preto bol podaný
návrh na výsluch svedka T. L.. Nie je pravdou, že by od jeho výsluchu žalobkyňa upustila. Z nahrávky

z pojednávania z 8. augusta 2019 je nepochybné, že sudkyňa rozhodla o tom, že dôkaz vykonaný
nebude. Žalokyňa pri doručovaní písomnosti postupovala v súlade so zákonom. V liste z 25. mája
2010 výslovne uviedla, že trvá na tom, aby bola naďalej zamestnávaná. Zásielku zaslala na adresu
uvedenú v obchodnom registri, ako doporučenú zásielku. Prílohou bola aj žaloba o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Zásielka sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Žalovaná inú

adresu zapísanú nemá, ako ani prevádzku, pobočku, či iné pracovnisko. Podľa rozhodnutia R 48/1997,
ak zamestnanec po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru neoznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a
o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, nahradené dňom jej doručenia. Ak sa v konaní nepreukáže, že zamestnanec ešte pred

podaním žaloby oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, žaloba podľa § 64 ZP
nahrádza oznámenie zamestnanca, že na doterajšom zamestnaní trvá (R 48/1997). Ak zamestnanec
chce dosiahnuť, aby zamestnávateľ, ktorý s ním neplatne rozviazal pracovný pomer, bol povinný ho
ďalej zamestnávať a poskytnúť mu náhradu mzdy, musí v lehote v § 64 ZP uplatniť žalobou na súde
neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Z obsahu takejto žaloby potom vyplýva, že zamestnanec sa

domáha jednak vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania a taktiež aj
prípadnej náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP. Tento právny názor prevzalo viacero súdov, napr. Krajský
súd Banská Bystrica v konaní sp. zn. 15Copr/1/2011, Krajský súd v Bratislave v sp. zn. 7Copr/17/2017
a pod. Žalobkyňa nielen v súlade so zákonom doručila oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
podala aj žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ako aj žalobu o náhradu mzdy. Žalobu o

neplatnosť skončenia pracovného pomeru spolu s výzvou na ďalšie zamestnávanie, doručila žalobkyňa
žalovanej. Postupovala tak maximálne obozretne, ako aj dôsledne v tom, aby žalovaná vedela o jej vôli
zotrvať v zamestnaní. Vrátenie zásielky nepredstavuje fikciu. Je to fakt svedčiaci o pasivite žalovanej.
Zákon umožňuje podať žalobu o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a samostatne aj
žalobu o náhradu mzdy. Nepredpisuje, že sa musí týchto nárokov domáhať jednou žalobou, ale že sa ich

musí domáhať, čo aj žalobkyňa učinila. Ak by sa súd nestotožnil s tým, že podaná žaloba o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru je oznámením o tom, že trvá žalobkyňa na ďalšom zamestnávaní,
existuje samotné oznámenie žalobkyne zo dňa 25. mája 2010. Žalobkyňa tak splnila všetky zákonom
stanovené predpokladané náležitosti, pričom vykonala niektoré aj nad rámec a pre právnu istotu.
Pasívne správanie žalovanej vo forme nepreberania zásielky spôsobilo túto situáciu a spor.

5. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že na pojednávaní 8. augusta 2018 bola
žalobkyňa súdom upozornená na výzvu na zabezpečenie svedka. Právny zástupca žalobkyne sa tváril,
že o výzve súdu nevie, preto svedka nezabezpečil. A tiež pre neprítomnosť svedka na Slovensku.
Súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobkyne preukázal doručenie výzvy. Následne bol právny

zástupca dopytovaný, či trvá na výsluchu manžela žalobkyne a bol informovaný, že daný dôkaz
súd nepovažuje za relevantný. Právny zástupca žalobkyne nenamietal správnosť zápisu zápisnice o
pojednávaní a neurobil žiaden úkon, ktorým by súdu predniesol, že na výsluchu navrhovaného svedka
trvá. Právny zástupca žalobkyne mal možnosť tak urobiť priamo na súdnom pojednávaní, čo všaknevyužil. Naopak od výsluchu svedka upustil. Je zjavné, že žalobkyňa si bola vedomá nedôvodnosti
výsluchu manžela. Neobjektívnosť daného svedka je nesporná. Svedok žije po celú dobu trvania sporu
so žalobkyňou v jednej domácnosti. Disponuje všetkými informáciami o súdnom spore, ako vypovedali

svedkovia, aké boli predložené dôkazy a nevie tak poskytnúť objektívnu a nezaujatú výpoveď, ktorá by
nebola vopred dohodnutá, či inak prejednaná priamo so žalobkyňou. Žalobkyňa nepreukázala prečo
doručovala písomnosti striedavo na adresu pracoviska a na adresu sídla spoločnosti. V konaní bolo
preukázané, že z adresy pracoviska, ktoré nie je neznámou adresou, ale adresou uvedenou priamo v
pracovnej zmluve žalobkyne, cez ktorú so spoločnosťou komunikovala a nikdy sa jej zásielka nevrátila,

je zjavné, že žalobkyňa mala doručovať na adresu pracoviska. Ak žalobkyňa chcela u žalovanej
skutočne ďalej pracovať, nie je pochopiteľné, prečo žalovanú nekontaktovala žiadnym spôsobom na
adrese, na ktorej vedela, že sa zdržiava (obzvlášť v čase maturít, čo ako učiteľka veľmi dobre vedela).
Žalobkyňa na základe písomnej výzvy nenastúpila do zamestnania a ani na výkon dohody u žalovanej,
o ďalšie zamestnávanie teda nemala záujem. Podľa § 79 ods. 1 ZP náhrada prináleží zamestnancovi
do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že jej

bolo bránené vo výkone práce u zamestnávateľa. Mohla u žalovanej pracovať. Z časovej osi vyplýva
nelogickosť tvrdení žalobkyne, pretože nie je zrejmé (ak skutočne chcela ďalej pracovať), prečo po
výzve žalovanej ako zamestnávateľa nenastúpila do práce a namiesto toho šla k právnemu zástupcovi
za účelom podania žaloby. Nástup do práce bol žalobkyni umožnený na základe listu žalovanej zo 7.
mája 2010, teda bezodkladne po skončení práceneschopnosti (od 14. mája 2010). V čase podania

žaloby o určenie neplatnosti mala žalobkyňa možnosť pokračovať vo výkone práce pre žalovanú.
Formalistický výklad, ktorý predpokladá žalobkyňa, zakladá nerovnováhu strán sporu. Podľa žalobkyne
stačí podať žalobu na súd a automaticky jej prináleží odmena za nevykonávanú prácu. Dokonca je
podľa nej správne, priznať náhradu aj za čas, v ktorom ako sama tvrdila nepovažovala za potrebné
už chodiť do práce, veď jej plynula výpovedná lehota. Prácu žalobkyne, ako vyplynulo z výpovedí

svedkyne S., žalovaná potrebovala, pretože sa blížili maturity. Výpadok učiteľa v druhom polroku je pre
školu veľmi náročný. Je ťažké zohnať náhradu zo dňa na deň. Z hľadiska princípov právneho štátu i
spravodlivosti je potrebná nielen dikcia zákona, ale je potrebné brať na zreteľ aj princípy právneho štátu i
spravodlivosť. Prípad nemožno posudzovať len s ohľadom na zamestnanca, ktorý sa všeobecne chápe
ako slabšia strana. Je potrebné vnímať aj jeho osobné pohnútky, ktoré ho k podaniu viedli. V konaní

bolo opakovane zistené, že žalobkyňa neuvádza pravdivé skutočnosti. Tvrdila, že doma nemá internet,
preto nemohla komunikovať touto formou so žalovanou počas práceneschopnosti, ktorá mala byť tak
vážna, že nemohla realizovať žiadne úkony. Na ďalšom pojednávaní už tvrdila, že v snahe o získanie
svojej práce, ktorú milovala, písala žalovanej aj maily (ktoré súdu nikdy nepredložila). Vytvára sa tak
celkový kontext, výsledkom ktorého je, že žalobkyňa o prácu skutočne nestála. Žalobkyňa bola vyzvaná

nastúpiť do zamestnania listom zo 7. mája 2010, no nikdy do práce nenastúpila a v súdnom konaní
predložila dôkazy, z ktorých vyplýva jej zámer pracovný pomer ukončiť.

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších
predpisov), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

7. Podľa § 79 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou ak
súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

8. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti

rozhodné pre posúdenie veci a vecne správne rozhodol.

9. Náhrada mzdy, ktorá zamestnancovi prináleží podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce je dôsledkom
toho, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru (v danom prípade zrušením vskúšobnej dobe) prestal zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, hoci zamestnanec
trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda následkom
nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa, prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej

zmluvy (porov. stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004). Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP má povahu
satisfakcievočipracovníkoviasúčasneajsankcievočisubjektu,ktorýbezdôvodnepristúpilkuskončeniu
pracovného pomeru so zamestnancom (porov. stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004). Zákonodarca týmto
spôsobom sledoval, aby zamestnancovi boli reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom protiprávneho
postupu zamestnávateľa (porov. stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004).

10. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca dôjsť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný
a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak pracovník nie je schopný (napr. pre
práceneschopnosť) alebo ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na
náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP (porov. R 90/1970, stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004).

11. Ak zamestnávateľ pred začatím alebo za trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
oznámi (výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o prejavenej vôli), že mu znova
bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovať prácu, ktorú sa zamestnanec pre neho zaviazal
vykonávať podľa pracovnej zmluvy, a ak tak v prípade, že zamestnanec následne nastúpi do práce,

skutočne učiní, potom tým zanikla (dňom ku ktorému vyzval zamestnanca k opätovnému nástupu
do práce) jeho povinnosť poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP, keďže
zamestnancovi v súlade s jeho oznámením umožnil pokračovať v práci (porov. stanovisko NS ČR Cpjn
4/2004).

12. Ak prejaví zamestnávateľ vôľu prideľovať prácu tomuto zamestnancovi, je zamestnanec povinný
naďalej konať podľa pracovnej zmluvy, až do doby kým dôjde k platnému rozviazaniu pracovného
pomeru alebo k rozhodnutiu súdov žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom
neospravedlnené zameškanie práce v tejto dobe predstavuje porušenie pracovnej disciplíny (porov.
rozhodnutie NS ČR 21Cdo/1950/2003, R 64/2005).

13. V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žalobkyňa preukázala oznámenie, že trvá na tom, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala listom zo
dňa 25. mája 2010 (ďalšie tvrdenia ohľadom telefonických kontaktov so žalovanou s cieľom nástupu
do práce neboli žalobkyňou preukázané). Súčasne mal za preukázané, že písomnou výzvou zo dňa

7. mája 2010 žalovaná vyzvala žalobkyňu na nástup do zamestnania po ukončení práceneschopnosti
prípadne, aby sa s ňou telefonicky kontaktovala, (neskôr výzvou zo dňa 23. marca 2011, aby nastúpila
do zamestnania alebo aby oznámila prekážku, pre ktorú nemôže do zamestnania nastúpiť, keďže
žalobkyňa nereagovala na výzvu žalovanej zo dňa 7. mája 2010 a ukončenie práceneschopnosti
nepriniesla, pričom do zamestnania nenastúpila). Okrem toho žalobkyňa potvrdila, že v máji 2010 ju

žalovaná kontaktovala ohľadom zistenia, dokedy plánuje byť práceneschopná.

14. Na základe preukázaného skutkového stavu je potom potrebné konštatovať, že žalobkyňa síce
formálne deklarovala svoj záujem byť naďalej zamestnávaná u žalovanej, avšak skutočnú vôľu a ochotu
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy neprejavila. Aj keď o výzve žalovanej z mája 2010 vedela,

do práce nenastúpila. Oznámenie, že trvá na tom, aby ju zamestnávateľ ďalej zamestnával (ako aj
oznam žalovanej ako zamestnávateľovi o podaní žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru),
nezbavovalo žalobkyňu povinnosti nastúpiť do práce (keďže práceneschopnosť žalobkyne bola v máji
2010 ukončená a pričom iná dôležitá osobná prekážka v práci nebola tvrdená), teda dostaviť sa na
pracovisko podľa pracovnej zmluvy na začiatok pracovného času.

15. Nebolo v konaní sporné, že žalovaná ako zamestnávateľ vyzvala žalobkyňu na nástup do
zamestnania po ukončení práceneschopnosti. Tým preukázala svoj záujem a vôľu prideľovať žalobkyni
prácu. Keďže žalobkyňa nenastúpila do zamestnania (čím nepreukázala ani svoju pripravenosť
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy), objektívne nemohlo dôjsť k prideľovaniu práce podľa

pracovnej zmluvy žalovanou, ktoré konanie žalovanej nemôže mať protiprávny charakter. Na strane
žalobkyne by vznikla ujma len v prípade, ak by žalovaná žalobkyni prácu neprideľovala, odmietla tak
urobiť, prípadne by žalobkyni vo výkone pracovných povinností bránila.16. Ak zamestnanec nie je ochotný vykonávať pridelenú prácu podľa pracovnej zmluvy, nemá
právny nárok na náhradu mzdy, aj keď predtým vyhlásil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával. V prejednávanej veci žalobkyňa na výzvu žalovanej zo dňa 7. mája 2010

nereagovala,doprácenenastúpilaažalovanejdôvodnenastúpeniadopráceneoznámila.Nenastúpenie
zamestnanca do práce po výzve zamestnávateľa, má potom za následok porušenie pracovných
povinností zamestnanca.

17. Obsahom pracovnoprávneho vzťahu sú práva a povinnosti zmluvných strán upravené v pracovnej

zmluve.Akzamestnanecpodľapracovnejzmluvynekoná(dostavenímsadozamestnaniavstanovenom
pracovnom čase), nielenže porušuje pracovnú disciplínu, ale pripravuje sa aj o zárobok. V takomto
prípade nevzniká dôvod reparovať ujmu, ktorú by inak zamestnanec utrpel následkom protiprávneho
postupu zamestnávateľa. Základným hľadiskom pri posudzovaní náhrady mzdy je skutočnosť, či sa
zamestnanec na základe výzvy zamestnávateľa zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neučinil
(porov. R 15/1978). Náhrada mzdy zamestnancovi nepatrí, ak síce oznámi zamestnávateľovi, že trvá na

ďalšom zamestnávaní, avšak je pasívny vo vzťahu k výzve zamestnávateľa na nástup do zamestnania
a pokračovaní v práci podľa pracovnej zmluvy, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.

18. Písomná výzva žalobkyne z 31. januára 2011 opäť preukazuje formálny postoj žalobkyne pokračovať
v ďalšom zamestnávaní u žalovanej, vyzývajúc žalovanú na vyjadrenie akým spôsobom navrhuje riešiť

situáciu, s uvedením možnosti prideľovania práce alternatívne ukončenia pracovného pomeru. Žalovaná
po prevzatí tejto výzvy reagovala opätovnou výzvou žalobkyni zo dňa 23. marca 2011, aby sa okamžite
dostavila do zamestnania alebo oznámila prekážku, pre ktorú nemôže nastúpiť, keďže nereagovala už
na prvú výzvu žalovanej zo 7. mája 2010, ukončenie práceneschopnosti nepriniesla a do zamestnania
nenastúpila. Žalobkyňa však do práce neprišla, prekážku ktorú by jej v tom bránila nepreukázala.

19. Odvolacia námietka žalobkyne poukazujúca na riadne preukázanie skutočností, že oznámila
žalovanej ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a prejavila tak ochotu
pracovať nebola dôvodná. Z odseku 20. napadnutého rozsudku je zrejmé vyhodnotenie existencie
spornej skutočnosti súdom prvej inštancie, či žalobkyňa mala záujem a ochotu vykonávať prácu pre

zamestnávateľa v období po neplatnom skončení pracovného pomeru, nie oznámenia žalobkyne
žalovanej o trvaní na ďalšom zamestnávaní, ktoré preukázané bolo. Formálne oznámenie zamestnanca
svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ešte nepreukazuje, že je sám pripravený
a ochotný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.

20. Podľa konštantnej judikatúry pracovník, ktorý nie je ochotný vykonávať prácu, nemá nárok na
náhradu mzdy. V kontexte uvedeného je potrebné vyhodnotiť ako nedôvodný nárok žalobkyne, v
období po doručení druhej výzvy žalovanej na okamžitý nástup do zamestnania, k čomu nedošlo
s poukazom žalobkyne na plynutie výpovednej doby v dôsledku výpovede z jej strany (označujúc
za „kontraproduktívne, aby počas výpovednej lehoty žalobkyňa nastúpila do práce). Po dobu trvania

pracovného pomeru, v rátane plynutia výpovednej lehoty, bola žalobkyni povinná riadne si plniť svoje
povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy (vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy), keď žalovaná
umožnila žalobkyni vykonávať prácu, čo žalobkyňa nevyužila.

21. Ďalšia odvolacia argumentácia žalobkyne, týkajúca sa formy alebo spôsobu oznámenia

zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní v prípade podania žaloby o
neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, bola bez právneho významu. V konaní nebolo sporné
oznámenie podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ako aj trvania na ďalšom
zamestnávaní u žalovanej. Nebola preto relevantná argumentácia poukazujúca na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, kvalifikujúce podanie žaloby o

neplatnosť skončenia pracovného pomeru tiež ako úkon, ktorým žalobkyňa vyjadrila, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. V danom prípade žalobkyňa nepreukázala skutočný záujem a ochotu vykonávať prácu
u žalovanej ako zamestnávateľa v rozhodnej dobe.

22. Neopodstatnený bol aj poukaz žalobkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1MCdo/13/2009, zaoberajúce sa prideľovaním práce zamestnancovi odvolanému z funkcie. Označené
rozhodnutie sa týka riešenia odlišnej právnej otázky, a to dôsledkov po odvolaní z funkcie zamestnanca
a bez dohody o inom druhu práce (stav po odvolaní z funkcie a nedohodnutí inej vhodnej práce
so zamestnancom, a s tým súvisiaca prekážka v práci na strane zamestnávateľa). V danej veci bolpracovnýpomeržalobkynezaloženýpracovnouzmluvou,ktorejobsahsanezmenil(uvedenáskutočnosť
nebola ani tvrdená). Pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom aj v období
od oznámenia zamestnanca, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný (a zamestnávateľ prejavil

vôľu prácu zamestnancovi prideľovať), do doby kým je právoplatne rozhodnuté o žalobe o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, sa posudzuje obdobne ako keby rozväzovacieho úkonu nebolo (porov.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/1950/2003). Zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy a zamestnanec je povinný túto prácu v súlade s pracovnou zmluvou a
ostatnými pracovnoprávnymi predpismi vykonávať. Opačný výklad by viedol k absurdnému záveru, že

zamestnanec by mohol v tomto období porušovať svoje základné povinnosti v pracovnoprávnom vzťahu
bez následkov predvídaných Zákonníkom práce.

23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii vzťahujúcej sa na doručovanie jednotlivých listín (vrátane,
vyhodnotenia pamäťových stôp týkajúcich sa tohto doručenia), ako aj k výkladu ustanovenia § 38
ods. 3 ZP (podľa ktorého písomnosti zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného

pomeru alebo vzniku zmeny a zániku povinnosti zamestnanca vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z
dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, doručuje zamestnanec na pracovisku alebo ako
doporučenú zásielku) je potrebné uviesť, že nemala vplyv na meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Nepreberanie poštových zásielok žalovanou v mieste jej sídla, zapísanom v obchodnom registri,
nepochybne nemôže byť na ťarchu zamestnanca (žalobkyne), ktorému je daná voľba doručovať tieto

listiny na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku. Vykonaným dokazovaním preukázané skutočnosti
ohľadom doručovania poštových zásielok len preukazovali skutočnosť, že žalobkyňa mala vedomosť o
nepreberaní zásielok žalovanou (na adrese v mieste sídla podľa obchodného registra) a pokiaľ mala
skutočný záujem na pokračovaní v ďalšom zamestnávaní, mohla využiť doručenie na adrese, na ktorej
si zásielky žalovaná reálne preberá.

24. Súd prvej inštancie preto dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil.

25. Nedôvodná bola aj odvolacia námietka procesného charakteru, o nevykonaní navrhnutého dôkazu

žalobkyňou výsluchom svedka T. L. (manžela žalobkyne), ktorý sa mal vyjadriť k záujmu žalobkyne
pracovať ďalej pre žalovanú.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval žalobkyňu, prostredníctvom jej právneho
zástupcu, aby zabezpečila účasť tohto svedka, ktorého navrhla, na súdnom pojednávaní dňa 8. augusta

2019. Dôvodom nevykonania tohto dôkazu bolo nezabezpečenie účasti tohto svedka žalujúcou stranou,
ako i jeho aktuálna neprítomnosť na území SR. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 8. augusta 2019 je
zrejmé, že žalobkyňa upustila od tohto dôkazného návrhu.

27. Podľa § 197 ods. 1, veta prvá CSP ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť

na pojednávaní.

28. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu neurobila žiaden procesný úkon (ústne do zápisnice
alebo písomným podaním), ktorým by prejavila vôľu, že na svojom návrhu na vykonanie dôkazu
výsluchom svedka M. L. trvá (na ďalšom pojednávaní), najmä ak mala za to, že súd prvej inštancie

posúdilpotrebuvykonaniadôkazuinak.Právnyzástupcažalobkynenazáversúdnehopojednávaniadňa
8. augusta 2020 výslovne nevzniesol žiadne dôkazné návrhy. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní dňa 8.
augusta 2019, ako aj zo zvukovej nahrávky, vyplýva, že nevykonanie výsluchu uvedeného svedka bolo
dôsledkom procesného postupu žalobkyne, prostredníctvom jej právneho zástupcu, ktorý sám označil
tento dôkaz, že nie je pre nich primárny. Vzhľadom na žalobkyňou uvádzanú skutočnosť v odvolaní,

ktorá mala byť výsluchom svedkom preukázaná a výsledky vykonaného dokazovania, na ktorých bolo
rozhodnutie súdu prvej inštancie založené, už uvedené konštatovanie preukazuje, že išlo o dôkaz, ktorý
pre rozhodnutie vo veci nemal podstatný význam.

29. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

30. Aj o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol vo výroku súdneho rozhodnutia
vecne správne, podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Opodstatnene bol vyhodnotený aj plnýúspech žalovanej v konaní (v rozsahu 100 %) a teda vznik nároku žalovanej voči žalobkyni na náhradu
trov konania. Žalovanej bol tak dôvodne priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Nesprávnosť konštatovania súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovanej

trovy konania nevznikli, nemala vplyv na vecnú správnosť súdneho rozhodnutia (v predmetnom spore
bola žalovaná aktívna, ktorá sa do dokazovania zapojila, s čím sú spojené trovy konania). Odvolací súd
preto potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku o náhrade trov konania.

31. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení

s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná v plnom
rozsahu, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, voči žalobkyni v odvolacom konaní
neúspešnej. Žalovanej bol preto priznaný nárok voči žalobkyni, na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

32. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.