Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. november 2019

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 14C/60/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112208850
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Tomašovičová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2019:2112208850.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred sudkyňou Mgr. Andreou Tomašovičovou v právnej veci žalobcu: N..

X. L., B.. XX.X.XXXX, X. U. XXXX/XX, L. X., zastúpená: JUDr. Tibor Bicko, advokát so sídlom Dukelská
972/7, Považská Bystrica, proti žalovanej: ŽIVENA spol. s r.o., C. Parráka 9, Trnava, IČO: 31 448 135,
o zaplatenie 4.496,65 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 24.4.2012, doručenou súdu dňa 27.4.2012, domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy pôvodne v sume

3.025,45 eur s príslušenstvom za obdobie od 25.5.2010 do 31.1.2011. Na pojednávaní konanom dňa
20.3.2013, žalobkyňa rozšírila žalobu o obdobie ďalších 4 mesiacov február až máj 2011 a žiadala
pripustiť zmenu petitu žaloby tak, že sa domáha zaplatenia sumy 4.496,65 eur s príslušenstvom za
obdobie až do 31.5.2011. Uznesením č.k. 14C/60/2012-51 zo dňa 2.4.2013, súd pripustil navrhovanú
zmenu petitu žaloby.

2. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 13.11.2009

vykonávalaod1.12.2009prežalovanúpedagogickúčinnosť.Dňa31.3.2010žalovanáskončilapracovný
pomer, ktorý vznikol žalobkyni na základe tejto pracovnej zmluvy, skončením v skúšobnej dobe.
Žalobkyňa toto skončenie pracovného pomeru napadla ako neplatné podaním žaloby na súde dňa
25.5.2010 a toho istého dňa písomne oznámila aj žalovanej, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnávala
a poskytovala jej mzdu. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp.zn. 19C/80/2010 rozsudkom
právoplatným dňa 30.11.2010 určil, že pracovný pomer žalobkyne bol skončený neplatne a tento naďalej
trvá. Pracovný pomer žalobkyne tak trval od 1.12.2009 do 31.5.2011, keď dňa 24.3.2011dala žalobkyňa

výpoveď z pracovného pomeru, na základe ktorej jej pracovný pomer u žalovanej skončil dňa 31.5.2011.
Vzhľadom na rozhodnutie súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru ako aj na to, že žalovanej
žalobkyňa písomne dňa 25.5.2010 oznámila, že trvá na prideľovaní práce, jej patrí náhrada mzdy v
sume priemerného zárobku odo dňa kedy zamestnávateľovi oznámila že trvá na ďalšom zamestnávaní
až do času, keď jej zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Ako vyplýva z oznámenia o výške
a zložení funkčného platu pedagogického zamestnanca č. 021/2009 zo dňa 1.1.2010, žalobkyni bol
určený funkčný plat s účinnosťou od 1.1.2010 vo výške 607,10 eur. Pri výpočte priemerného zárobku,

ktorý žalobkyni patrí ako náhrada mzdy v danom prípade, žalobkyňa postupovala podľa ustanovenia
§ 134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce keď dospela k tomu, že jej priemerný zárobok v tomto období
predstavuje sumu 367,80 eur mesačne. Náhrada mzdy jej tak prináleží za obdobie od 25.5.2010 do
31.5.2011 v celkovej sume 4.496,65 eur. Napriek svojmu oznámeniu zo dňa 25.5.2010, jej žalovanáako jej zamestnávateľ, náhradu mzdy nevyplácala. Žalovaná jej žiadnu sumu za predmetné obdobie
nevyplatila, preto sa žalobkyňa domáhala aj úrokov z omeškania z jednotlivých súm náhrady mzdy za
konkrétne mesiace. V pracovnej zmluve zo dňa 13.11.2009 nebol dohodnutý termín splatnosti mzdy,

preto žalobkyňa poukázala na znenie § 129 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je mzda splatná
za mesačné obdobie a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobkyňa si
svoj nárok na náhradu mzdy uplatnila v zmysle § 79 Zákonníka práce, z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovanej, výsluchom
svedkov N.. V. S. a Y.. Y. X., oboznámil sa s listinnými dôkazmi a to s Pracovnou zmluvou žalobkyne
zo dňa 13.11.2009, s oznámením žalobkyne o tom, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní zo dňa
25.5.2010, s oznámením o výške a zložení funkčného platu žalobkyne zo dňa 1.1.2010, s rozsudkom
Okresného súdu Trnava č.k. 19C/80/2010-25 zo dňa 13.9.2010, s výzvou žalovanej zo dňa 7.5.2010
na nástup do zamestnania, s výzvou žalovanej zo dňa 23.3.2011 na nástup do zamestnania, s výzvou

žalobkyne na uzavretie dohody zo dňa 31.1.2011, s úradným záznamom spísaným dňa 28.3.2011 z
telefonického rozhovoru p. P. so žalobkyňou, s výpoveďou z pracovného pomeru danou žalobkyňou dňa
24.3.2011 a zistil nasledovný skutkový stav veci.

4. Žalobkyňa v rámci svojho prednesu uviedla, že sa telefonicky kontaktovala na pani P., ktorá bola

vtedy sekretárkou a snažila sa dohodnúť si pracovné stretnutie na ktoré by prišla osobne, pretože mala
skúsenosť, že komunikácia e-mailom nebola dobrá. Po každý raz jej pani P. povedala, že štatutárna
zástupkyňa žalovanej tam teraz nie je, je mimo, a že ona sa jej ozve. Zo strany žalovanej jej však nikdy
nebolo oznámené, že má prísť. Po skončení PN-ky niekedy v máji 2010, bola raz osobne v škole, pričom
sa nedostala dnu, pretože dvere boli zamknuté. Od týchto dverí kľúče nemala, pretože v marci po tom,

keď jej bola daná výpoveď, si pobrala svoje osobné veci a vrátila kľúče. Tieto dvere sú ráno do 8.00
hodiny otvorené, pretože je tam upratovačka ktorá kontroluje študentov. Žalobkyňa ani raz neprišla v
tomto termíne do 8.00 hodiny, kedy boli dvere otvorené. Jeden krát prišla po 8.00 hodine, pretože sa
bála incidentu zo strany študentov, dvere však už boli zamknuté. Vtedy pri zamknutých dverách zvonila,
nebolo jej ale otvorené. Potom sa snažila nakontaktovať už len telefonicky, pričom do školy sa dalo

dovolaťlenpaniP.,odktorejsaotvoreniadverínedomáhala,pretoževedela,žemalazakázanéčokoľvek
jej povedať. V období po skončení PN s pani P. volala intenzívne po sebe tri alebo štyri krát, kedy
jej PN skončila si však nepamätá. Po novembri 2010, kedy nadobudol rozsudok o určení neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru právoplatnosť, sa opätovne tri alebo štyri krát domáhala pracovného
stretnutia za účelom, aby jej bola prideľovaná práca, vždy jej pani P. dala vyhýbavé odpovede, že

teraz tam štatutárny zástupca nie je alebo nemá čas. Výpoveď, ktorú dala v marci 2011 z pracovného
pomeru, bol osobne zaniesť žalovanej pán X., koncipient jej právneho zástupcu, ktorý ju odovzdal
dňa 25.3.2011 nejakej asistentke, pričom nevie ako sa pán X. dostal dnu, prípadne, či to vybavil len
medzi dverami. Od marca 2010 do ukončenia jej pracovného pomeru dňa 31.5.2011, u žalovanej fyzicky
prácu nevykonávala. Nepamätá si, že by ju zamestnávateľ kontaktoval ohľadom toho, aby nastúpila

do práce v období od marca 2010 do 31.5.2011, vie že ju niekedy v máji 2010 kontaktovali ohľadom
toho, dokedy plánuje byť na PN. Na výkon práce na základe dohody o pracovnej činnosti v máji
2010 po skončení svojej PN, žalobkyňa nenastúpila z dôvodu, že nevedela kedy má nastúpiť učiť.
Žalobkyňa ďalej uviedla, že medzi ňou a žalovanou prebiehala písomná aj telefonická komunikácia,
osobne napísala, odpísala a poštou poslala niekoľko žiadostí o zamestnávanie na adresu žalovanej.

Nepamätá si ale kedy ani koľko krát. Obsahom týchto listín bolo, že sa domáhala oznámenia, kedy sa
môže dostaviť za účelom, že chce učiť. Žalovaná jej neodpovedala. Má vedomosť, že žalovaná bola
vyzývaná aj prostredníctvom jej právneho zástupcu na prideľovanie práce. Nepamätá si však, koľko
takýchto výziev bolo poslaných jej zástupcom a kedy. Telefonicky hovorila len s pani P.. Aj informáciu
o skončení PN žalovanej určite doručovala.

5. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 25.2.2015 uviedol, že žalobkyňa za obdobie od
31.3.2010, kedy jej bolo doručené skončenie pracovného pomeru, do 30.11.2010, kedy nadobudol
rozsudok o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatnosť, prácu pre žalovanú
nevykonávala. V období po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, žalobkyňa stále mala záujem

nastúpiť do práce, čo jej nebolo zo strany žalovanej umožnené. Už z toho, že sa žalobou domáhala
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vyplýva jej úmysel o to, aby ju žalovaná naďalej
zamestnávala. Právny zástupca nemal vedomosť o tom, že by sa žalobkyňa nejak konkrétne domáhala
prideľovania práce, záujem o to však u nej určite bol. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že listom zo dňa7.5.2010 vyzývala žalobkyňu aby nastúpila do zamestnania, poukázal na to, že táto výzva je z obdobia
ešte pred tým, ako bola podaná žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa bola
dňa 25.3.2011 osobne zaniesť výpoveď z pracovného pomeru žalovanej, takže ten kontakt zo strany

žalobkyne tu bol. Na jej oznámenie z 25.5.2010, ktorým sa domáhala prideľovania práce, jej odpovedané
zo strany žalovanej nebolo. Pokiaľ ide o výzvu žalovanej zo dňa 23.3.2011 adresovanú žalobkyni,
ktorou bola vyzvaná aby sa dostavila do zamestnania, takáto výzva žalobkyni nikdy nebola doručená,
rovnako ani jemu ako právnemu zástupcovi. Následne právny zástupca svoje vyjadrenie upresnil tak,
že v dobe doručovania tohto oznámenia, aj napriek tomu, že z tohto oznámenia je zrejmé, že ho dňa

25.3.2011 prevzali, žalobkyňu už nezastupovali, pretože plná moc udelená im v konaní vedenom na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19C/80/2010 skončila právoplatnosťou rozhodnutia v tejto veci dňa
30.11.2010.Okremtoho,tátovýzvažalovanejzodňa25.3.2011nasledovalaažpotom,akodeňpredtým,
t.j. 24.3.2011, žalobkyňa dala výpoveď z pracovného pomeru. Právny zástupca poukázal na rozhodnutia
NS SR sp.zn. 1Cdo 180/2009 a sp.zn. 5Cdo 269/2007, ktoré pre tento prípad náhradu mzdy určujú
ako určitú satisfakciu voči zamestnancovi a sankciu voči zamestnávateľovi, takže v danom prípade

je irelevantné, či zamestnanec prácu pre zamestnávateľa vykonal. Pokiaľ ide o doručovanie písomnej
komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou, poukázal v tomto smere na § 38 Zákonníka práce týkajúci
sa doručovania písomností, podľa ktorého zamestnanec doručuje zamestnávateľovi písomnosti do sídla
alebo na pracovisku, a teda je na voľbe tohto zamestnanca, ktorú z možností si vyberie. Žalobkyňa si
vybrala doručovanie na sídlo spoločnosti, nakoľko na pracovisku sa nemohla domôcť prevzatia zásielky.

6. Konateľka žalovanej L.. J. C.Š. L.. v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že pracovný pomer so
žalobkyňou rozväzovala jej zástupkyňa N.. S. na jej pokyn. N.. S. sa snažila o komunikáciou so
žalobkyňou keď sa ju snažila vyzvať aby nastúpila do práce, nevedela sa však na ňu nakontaktovať.
Rozsudok o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru dostali od právneho zástupcu žalobkyne v

čase, kedy bol už právoplatný. Po jeho doručení z ich strany opäť nastúpili pokusy telefonovať žalobkyni,
prípadne ju inak vyzvať k tomu, aby nastúpila do práce, čo sa im nepodarilo. Má vedomosť aj o tom,
že žalobkyňu vyzývali na nástup do práce aj prostredníctvom kancelárie jej právneho zástupcu. U
žalobkyne však nebola snaha nastúpiť do práce, až nakoniec v marci 2011 sama dala výpoveď z
pracovného pomeru. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že nenastúpila ani na výkon práce na základe

dohody o pracovnej činnosti preto, že nevedela kedy má nastúpiť učiť, poukázala na to, že žalobkyňa
mala učiť na základe rozvrhu hodín, ktorý je vypracovaný už na začiatku školského roka.

7. Právna zástupkyňa žalovanej potvrdila, že žalobkyňa bola od 1.12.2009 zamestnankyňou žalovanej
s miestom výkonu práce M.R.Štefánika 147, Považská Bystrica, predmetom danej pracovnej zmluvy

bol výkon pedagogickej činnosti. Výpoveďou zo dňa 30.3.2010 s ňou zamestnávateľ ukončil pracovný
pomer v skúšobnej dobe. O skutočnosti, že jej bude daná výpoveď, bola žalobkyňa osobne informovaná
N.. V. S., pričom ich rozhovor prebehol bez komplikácií. Následne žalobkyňa nastúpila na PN, ktorá
podľa potvrdenia sociálnej poisťovne skončila 12.5.2010. Predmetná výpoveď daná zamestnávateľom
bolasúdomuznanázaneplatnú.Vôľoužalovanejboložalobkyňunaďalejzamestnávať,čodalažalovaná

preukázateľne a jednoznačne najavo výzvou adresovanou žalobkyni na nástup do práce po ukončení
jej PN, a to listom zo dňa 7.5.2010, takže žalobkyňa mala možnosť kedykoľvek sa do práce vrátiť a
túto, pokiaľ by ju skutočne chcela vykonávať, vykonávať aj mohla. Týmto listom bola žalobkyňa zároveň
vyzvaná, aby sa skontaktovala so zamestnávateľom, keďže predchádzajúci telefonický kontakt s ňou
možný nebol. Žalobkyňa bola už počas trvania svojej PN niekoľkokrát kontaktovaná zamestnankyňou

žalovanej, N. P., avšak neúspešne. Výzva zo dňa 7.5.2010 žalobkyni musela byť doručená, nakoľko
žalovanej sa zásielka ako nedoručená nevrátila, nikdy na ňu žiadnym spôsobom však nereagovala,
neozvala sa, nezatelefonovala, do zamestnania viac neprišla. Po skončení PN, teda odo dňa 13.5.2010,
pritom mohla žalobkyňa nastúpiť do zamestnania a pokračovať v pracovnom pomere v zmysle pracovnej
zmluvy zo dňa 13.11.2009, rovnako tak mohla pokračovať aj v práci na dohodu. Žalobkyňa možnosť

nástupu do zamestnania však nevyužila. Dokonca po ukončení PN o tomto ukončení žalovanú ani
neinformovala, rovnako tak ani o tom, že viac nenastúpi ani na prácu na základe dohody zakladajúcu
prácu mimo pracovného pomeru. Žalobkyňa sa evidentne vrátiť do zamestnania nechcela, nakoľko
nie len, že na žiadosť o vrátenie sa do zamestnania v zmysle pracovnej zmluvy žiadnym spôsobom
nereagovala, ale nepokračovala ani v práci na dohodu, ktorú u žalovanej mala v tom čase taktiež

uzatvorenú. Žalovanú ako svojho zamestnávateľa žiadnym spôsobom nekontaktovala, práce sa
nedožadovala, z jej strany teda nebola žiadna snaha o skutočné vykonávanie práce. O prebiehajúcom
konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa žalovaná dozvedela až od právneho
zástupcu žalobkyne po skončení tohto konania, keď žalovanej v januári 2011 zaslal prvý list ktorýmžiadal o poskytnutie informácie, či sa bude pokračovať v pracovnom pomere žalobkyne, prípadne či sa
ukončí, súčasťou tohto listu bolo aj súdne rozhodnutie. Právny zástupca žalobkyne sa však ozval až 2
mesiace po tom, ako súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, a počas tohto času žalobkyňa nikdy

neprišla do zamestnania, netelefonovala ani inak sa nesnažila o to, aby jej bola práca prideľovaná, aj
keď o výsledku súdneho konania a o skutočnosti, že jej pracovný pomer trvá, vedomosť mala. Žalobkyňa
bola opakovane listom zo dňa 23.3.2011 vyzvaná, aby nastúpila do zamestnania čo neurobila, preto
konanie žalobkyne núti žalovanú vyhodnotiť čas od ukončenia jej PN do skončenia pracovného pomeru,
ako neospravedlnenú absenciu v zamestnaní. Uvedené skutočnosti dokazujú, že žalobkyňa do práce

nastúpiť ochotná ani nebola a teda žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa v zmysle
uvedených skutočností nejaví ako skutočný prejav vôle žalobkyne. Žalovaná umožnila žalobkyni nástup
a pokračovanie v práci okamžite po ukončení PN, dokonca aj v deň podania žaloby na súd mala
možnosť nastúpiť do zamestnania a pokračovať v práci. Uvedené skutočnosti tak zakladajú záver, že
žalobkyňa nemá nárok na požadovanú náhradu mzdy, nakoľko mohla pracovať avšak nechcela, túto
možnosť nevyužila, zamestnávateľa po ukončení PN ani žiadnym spôsobom nekontaktovala. Z toho

dôvodu žiadala, aby bol žalobkyňou požadovaný nárok zamietnutý. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovanej
doručovalavýzvunaumožneniejejpracovaťnaadresuspoločnosti,naktorejprevzatánebolauviedla,že
žalobkyňa mala vedomosť o tom, že konateľka žalovanej spoločnosti sa zdržiavala výlučne v Považskej
Bystrici.Žalobkyňasvojužiadosťzodňa12.4.2010ozaslanievýplatnejpásky,všakdoručilažalovanejna
adresu M.R.Štefánika 147, Považská Bystrica, z ktorej adresy jej aj bolo odpovedané. Z tohto je možné

usudzovať, že takto konala účelovo a podľa toho ako jej to vyhovovalo, pretože o nepreberaní zásielok
žalovanou na adrese jej sídla mala vedomosť z prebiehajúceho súdneho konania o určenie neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru. Pokiaľ by teda žalobkyňa skutočne chcela byť zamestnávaná, po tom,
ako jej bola vrátená výzva z 25.5.2010, zaslaná na adresu sídla spoločnosti do Trnavy ako nedoručená,
by túto výzvu zaslala aj na adresu pracoviska v Považskej Bystrici.

8. Svedkyňa N.. V. S., zástupkyňa školy uviedla, že u žalobkyne boli výpadky zo zamestnania, nakoľko
často čerpala PN, OČR a neplatené voľno, preto v marci 2010 pristúpili k riešeniu tohto problému.
Dňa 30.3.2010, po návrate žalobkyne z dovolenky, sa s ňou dohodli, že vzhľadom na jej rodinné a
zdravotné problémy, bude ďalej vykonávať prácu už len na základe dohody o vykonaní práce, ktorú

mala uzavretú od 20.1.2010 a nie aj na základe pracovnej zmluvy. Rozišli sa v dobrom s tým, že keď jej
pominú zdravotné problémy, nastúpi do zamestnania na základe tejto dohody. V období od 31.3.2010
do 30.11.2010 sa snažili so žalobkyňou skontaktovať, preventívne jej poslali doporučený list zo dňa
7.5.2010, aby sa po ukončení PN dostavila do práce. Snažili sa s ňou skontaktovať aj z toho dôvodu, že v
máji 2010 ich sociálna poisťovňa vyzvala aby oznámili, či žalobkyňa chodí do práce, prípadne vykonáva

prácudoma.VýzvujejposlalinaadresuPovažskáBystrica,Lánska33,pretožeimakozamestnávateľovi
inú adresu neuviedla. Ďalší kontakt medzi žalobkyňou a žalovanou od zaslania písomnej výzvy zo dňa
7.5.2010 neprebiehal, nemali vedomosť ani o tom, že prebieha súdny spor. Prvý list dostali až v marci
2011, bola to výzva zo dňa 30.1.2011, kde ich právny zástupca žalobkyne vyzýval, akým spôsobom chcú
žalobkyňu zamestnávať, vtedy sa dozvedeli aj o tom, že bol súdny spor ohľadom neplatnosti skončenia

pracovného pomeru. Ako reakciu na túto žiadosť zaslali žalobkyni výzvu zo dňa 23.3.2011, aby sa
okamžite dostavila do zamestnania, zasielali ju poštou a pre istotu doručili dňa 25.3.2011 aj osobne do
kancelárie Y.. X. oznámenie o tom, že má oboznámiť žalobkyňu s tým, že k nástupu do zamestnania
bola vyzvaná dňa 7.5.2010 a dňa 24.3.2011. Svedkyňa ďalej uviedla, že od skončenia PN dňa 12.5.2010
až do skončenia pracovného pomeru, sa žalobkyňa nedostavila do zamestnania ani na jeden deň a

ani sa neskontaktovala so zamestnávateľom Na otázku právnej zástupkyne žalovanej svedkyňa tiež
uviedla, že v období od 31.3.2010 až do skončenia pracovného pomeru žalobkyne, boli ohľadom osoby
žalobkyne vydané jedine pokyny, aby sa jej pokúsili zatelefonovať, čo sa však nepodarilo a aby bol
osobne zanesený list do kancelárie Y.. X., prípadne list ktorým bola vyzývaná, na poštu. Na otázku
súdu svedkyňa uviedla, že žalobkyni preventívne zaslali list zo dňa 7.5.2010 v ktorom ju vyzývali aby

sa dostavila do práce, pretože žalobkyňa do práce nenastúpila, o tom že žalobkyňa je práceneschopná
nevedeli keď PN-ku im nedoručila, nevedeli ani o ukončení jej PN. Nebol s ňou možný ani telefonický
kontakt napriek tomu, že išli maturity a v práci ju potrebovali, pričom s ňou mali uzavretú dohodu
o vykonaní práce. Ich výzva zo dňa 7.5.2010 sa týkala pracovného pomeru, nebolo špecifikované v
liste, čoho sa týka. Výzva, ktorá bola daná na poštovú prepravu dňa 7.5.2010 doporučene, sa im ako

nevyzdvihnutá nevrátila.

9. Svedok Y.. Y. X. uviedol, že žalobkyňa sa prišla informovať, ako má ďalej pokračovať a po komunikácii
s ňou sa rozhodli poslať žalovanej výzvu zo dňa 31.1.2011, aby zaujali postoj k tomu, či jej budúprideľovať prácu alebo s ňou platne rozviažu pracovný pomer. Výzva bola podaná na poštovú prepravu
dňa 1.2.2011. Po uplynutí asi dvoch mesiacov, kým sa čakalo na reakciu žalovanej, sa žalobkyňa
rozhodla, že sama dá výpoveď z pracovného pomeru. Táto výpoveď bola dňa 24.3.2011 žalovanej

zaslaná poštovou prepravou doporučeným listom. V nasledujúci deň sa dostavila do ich kancelárie
pracovníčka školy a osobne priniesla výzvu, aby žalobkyňa nastúpila do práce, preto ju oboznámil s tým,
že deň predtým bola doručovaná výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru, túto výpoveď pracovníčke
v advokátskej kancelárii opätovne doručil. Výpoveď bola osobne doručená pracovníčke žalovanej,
pretože vedeli, že na adrese sídla žalovanej výpoveď z pracovného pomeru nebude prevzatá, respektíve

predpokladali, že môžu byť opätovne problémy pri jej prevzatí. Žalobkyňa podľa vyjadrenia svedka
chcela situáciu, keď jej pracovný pomer po rozhodnutí súdu síce trval, ale reálne jej nebola prideľovaná
práca vyriešiť, a to buď nastúpiť do práce alebo, ak jej toto nebude umožnené, aby bol pracovný
pomer platne ukončený. Výzva z januára 2011 sa zástupcovi žalobkyne vrátila neprevzatá žalovanou,
žalobkyňa sa ale pokúsila kontaktovať so žalovanou telefonicky alebo iným spôsobom ohľadom toho,
či môže nastúpiť do práce a bude jej pridelená práca alebo príde k rozviazaniu pracovného pomeru.

Z rozprávania žalobkyne má svedok vedomosť, že v období pred tým, ako bola zaslaná výpoveď
z pracovného pomeru, bola komunikácia so žalovanou veľmi ťažká a problematická. Po doručení
výzvy žalovanej v marci 2011, aby žalobkyňa nastúpila do práce, táto do práce podľa názoru svedka
nenastúpila preto, že po tom, ako bola výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru už zaslaná poštou
a začala plynúť výpovedná lehota, sa im zdalo byť kontraproduktívne, aby počas výpovednej lehoty

žalobkyňa nastúpila do práce.

10. Z Pracovnej zmluvy žalobkyne zo dňa 13.11.2009 súd zistil, že bola uzavretá medzi žalobkyňou
a žalovanou na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace. Pracovný pomer žalobkyne začal jej
nástupom do práce dňa 1.12.2009 s miestom výkonu práce v Považskej Bystrici a žalobkyňa vykonávala

pedagogickú činnosť.

11. Z písomného podania žalobkyne zo dňa 25.5.2010 adresovaného žalovanej súd zistil, že žalobkyňa
oznámila žalovanej, že podala žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a zároveň trvala na
tom, aby bola naďalej zamestnávaná a aby jej bola poskytovaná mzda.

12. Z výzvy žalovanej zo dňa 7.5.2010 adresovanej žalobkyni súd zistil, že žalovaná vyzvala žalobkyňu
na nástup do zamestnania po ukončení PN, prípadne na to, aby sa kontaktovala telefonicky.

13. Z výzvy zo dňa 23.3.2011 súd zistil, že žalovaná opäť vyzvala žalobkyňu aby sa okamžite dostavila

do zamestnania alebo aby oznámila prekážku pre ktorú nemôže do zamestnania nastúpiť, nakoľko
žalobkyňa nereagovala na výzvu žalovanej zo dňa 7.5.2010, ukončenie PN nepriniesla a ani do
zamestnania nenastúpila.

14. Z výzvy žalobkyne na uzavretie dohody zo dňa 31.1.2011 súd zistil, že vyzýva žalovanú aby sa

vyjadrila ku skutočnosti, akým spôsobom navrhuje riešiť situáciu, či bude žalobkyni prideľovať prácu
alebo chce so žalobkyňou pracovný pomer ukončiť

15. Z úradného záznamu spísaného dňa 28.3.2011 z telefonického rozhovoru p. P. so žalobkyňou súd
zistil, dňa 28.3.2011 o 15.45 hodine žalobkyňa žiadala k telefónu p. riaditeľku, ktorá bola zaneprázdnená

z dôvodu stretnutia hokejbalového tímu so začiatkom o 15.00 hodine. Pani P. zaznamenala požiadavky
žalobkyne, ktorá položila otázku, či je možná dohoda o ukončení pracovného pomeru, ktorá žiadala
aby bola informovaná či sa o ukončení pracovného pomeru dohodnú, pričom telefonický ani e-mailový
kontakt na seba nenechala.

16. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu oznámenia zamestnanca o tom,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.17. Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru za obdobie od 25.5.2010 do 31.5.2011 v celkovej sume 4.496,65 eur.

18. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a
zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi súčasne poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od

toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával.
Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku.
Podmienkou priznania náhrady mzdy je teda oznámenie zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený
pracovný pomer, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a zo strany zamestnávateľa neumožnenie
zamestnancovi vykonávať prácu, keď náhrada mzdy zamestnancovi prináleží až do tej doby, kým mu

nie je umožnené pracovať.

19. Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi, výsluchom sporových strán a svedkov mal súd
preukázané, že žalobkyňa bola od 1.12.2009 zamestnankyňou žalovanej s miestom výkonu práce
M.R.Štefánika 147, Považská Bystrica, predmetom pracovnej zmluvy bol výkon pedagogickej činnosti.

Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú s 3 mesačnou skúšobnou dobou. Zamestnávateľ dňa
30.3.2010 skončil pracovný pomer žalobkyne v skúšobnej dobe. Následne žalobkyňa nastúpila na PN,
ktorá podľa potvrdenia sociálnej poisťovne skončila 12.5.2010. Žalobkyňa dňa 25.5.2010 podala na
súd žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti rozviazania jej pracovného pomeru, zároveň v
ten istý deň zaslala žalovanej oznámenie o tom, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Skončenie

pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo súdom uznané za neplatné v konaní vedenom na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn. 19C/80/2010, rozsudkom právoplatným dňa 30.11.2010. Pracovný pomer
žalobkyne tak trval ďalej a bol ukončený až dňa 31.5.2011 na základe výpovede, ktorú dala žalobkyňa
dňa 24.3.2011. Žalobkyňa v období od skončenia pracovného pomeru žalovanou v skúšobnej dobe až
do rozviazania pracovného pomeru výpoveďou ku dňu 31.5.2011, do zamestnania fyzicky nenastúpila.

Žalovaná za obdobie od 25.5.2010 do 31.5.2011 žalobkyni náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru nezaplatila v žiadnej sume. Ohľadom týchto skutočností medzi stranami spor nebol,
keď tieto skutočnosti vyplývali tak zo zhodných tvrdení sporových strán, prípadne z listinných dôkazov,
ktoré spochybnené neboli. V podstate je možné skonštatovať, že medzi stranami nevznikol spor ani
ohľadom toho, že písomným podaním zo dňa 25.5.2010 žalobkyňa oznámila žalovanej, že skončenie

pracovného pomeru v skúšobnej dobe považuje za neplatné a žiada, aby bola naďalej zamestnávaná
a aby jej bola poskytovaná mzda. Toto oznámenie bolo zasielané poštou na adresu sídla žalovanej
v Trnave a žalovanou prevzaté nebolo, čo vyplynulo aj z listinných dôkazov, žalovaná v konaní ale
nepopierala, že by žalobkyňa takéto oznámenie urobila.

20. Sporné medzi stranami však bolo, či žalobkyňa mala záujem a ochotu vykonávať prácu pre
zamestnávateľa v období po neplatnom skončení pracovného pomeru ako aj to, či žalovaná ako
zamestnávateľ umožnila žalobkyni prácu vykonávať, teda či žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy.

21. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že o vykonávanie práce záujem mala, nebolo jej to však

žalovanou umožnené. U žalovanej sa viackrát domáhala pracovného stretnutia a snažila sa prísť k
zamestnávateľovi osobne, vždy však dostala odpoveď, že štatutárny zástupca zamestnávateľa nemá
čas. Žalovaná naopak tvrdila, že bolo jej vôľou žalobkyňu naďalej zamestnávať, táto však fyzicky do
práce nenastúpila, prideľovania práce sa nedomáhala a žalovanej sa ani nedarilo nakontaktovať sa na
ňu. Žalovaná zaslala žalobkyni výzvu aby nastúpila do práce, čím jej jednoznačne preukázala, že mala

záujem o zamestnávanie žalovanej.

22. Súd vyhodnotil dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, pričom dospel k záveru, že žalobe
nie je možné vyhovieť, nakoľko žalobkyňa svoje tvrdenia a tým teda svoj nárok na náhradu mzdy, v
konaní riadnym spôsobom nepreukázala. Okrem toho, tvrdenia žalobkyne súd vyhodnotil ako účelové, s

cieľom preukázať nárok, ktorý je predmetom konania. O tomto súd usudzuje z toho, že ohľadom rôznych
skutočností sa vyjadrenia žalobkyne rozchádzajú, dokonca často krát sa rozchádzajú aj s vyjadreniami
jej právneho zástupcu, ktorý ju v konaní zastupuje.Najväčší rozpor súd videl v jej tvrdeniach, že sa opakovane snažila skontaktovať so žalovanou,
pričom využívala hlavne telefonický kontakt so sekretárkou žalovanej pani P., ktorá jej dávala vyhýbavé
odpovede ohľadom toho, že štatutárna zástupkyňa žalovanej nemá čas. Takto sa telefonicky mala

domáhať stretnutia po skončení svojej PN, ale aj v období po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku
o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalovaná poprela, že by žalobkyňa telefonovala
opakovane s pani P.. Žalobkyňa napriek tomu, na preukázanie svojho tvrdenia o intenzívnom
kontaktovaní žalovanej s cieľom dožadovania sa pridelenia práce, súdu nepredložila žiaden relevantný
dôkaz, dokonca v ďalšom konaní netrvala už ani na pôvodne navrhovanom výsluchu pani P.. Súdu

predložila len úradný záznam telefonického rozhovoru žalobkyne dňa 28.3.2011 o 15.45 hodine údajne s
pani P. (čo nie je možné z nečitateľného podpisu zistiť, žalovaná to však nesporovala). Týmto žalobkyňa
preukázala uskutočnenie len jedného telefonického hovoru, pričom však zo záznamu o obsahu
komunikácie súdu vyplynulo, že žalobkyňa sa nedomáhala prideľovania práce a ani sa nedožadovala
osobného stretnutia za týmto účelom, keď zisťovala len možnosť dohody ohľadom ukončenia jej
pracovného pomeru a žiadala, aby bola ohľadom ukončenia pracovného pomeru informovaná, pričom

však zároveň telefonický, prípadne e-mailový kontakt na seba nenechala, takže nie je celkom zrejmé,
akým spôsobom mala byť vyrozumená. Navyše je potrebné poukázať aj na to, že to bol rozhovor zo dňa
28.3.2011, teda po tom, ako dňa 25.3.2011 doručila svojmu zamestnávateľovi výpoveď z pracovného
pomeru, z čoho vyplýva, že v tej dobe už záujem o prideľovanie práce zrejme ani nemala. Žalobkyňa tiež
tvrdila, že medzi ňou a žalovanou prebiehala písomná aj telefonická komunikácia ohľadom toho, aby jej

bolo oznámené, kedy sa môže dostaviť učiť, keď osobne napísala a poštou poslala niekoľko žiadostí.
Súdu však predložila len jednu výzvu na prideľovanie práce z 25.5.2010 a jednu zo dňa 31.1.2011 ktorú
spísal jej právny zástupca, a ktorou sa u žalovanej dotazuje, či jej bude prideľovať prácu alebo chce s
ňou pracovný pomer ukončiť.
Žalovaná v konaní rovnako tvrdila, že žalobkyňu vyzývali k nástupu do zamestnania, pretože ju chceli

ďalej zamestnávať. Snažili sa ju kontaktovať telefonicky, poslali jej však aj písomnú výzvu zo dňa
7.5.2010 a dňa 23.3.2011. Pokiaľ ide o snahu o telefonický kontakt, toto žalovaná súdu rovnako ako
žalobkyňa nepreukázala, pokiaľ však ide o písomnú výzvu zo dňa 23.3.2011, túto právny zástupca
žalobkyne prevzal, čo priamo vyplýva z tohto listinného dôkazu. Žalovaná podacím listom preukázala
súdu, že jej ďalšia písomná výzva, spísaná dňa 7.5.2010, bola doručovaná doporučene, pričom ako

nedoručená sa jej nevrátila. Týmto podaním bola žalobkyňa vyzvaná na nástup do práce po skončení
jej PN ako aj na to, aby sa nakontaktovala na svojho zamestnávateľa. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
sa vyjadrila v tom zmysle, že sa nepamätá, či ju zamestnávateľ v období od marca 2010 do ukončenia
pracovného pomeru kontaktoval ohľadom jej nástupu do práce, pričom toto priamo nepoprela ani
inak nespochybnila (len si nepamätá), súd považoval za preukázané, že žalobkyňa bola v rozhodnom

období zo strany žalovanej vyzývaná na nástup do práce. Žalobkyňa tak neurobila a táto skutočnosť,
že žalobkyňa počas tohto obdobia fyzicky pre žalovanú nepracovala, sporná ani nebola. Okrem toho
žalobkyňa priamo potvrdila, že niekedy v máji 2010 ju žalovaná kontaktovala ohľadom toho, do kedy
plánuje byť na PN, z čoho súd tiež usudzuje, že žalovaná ako zamestnávateľ sa na toto dotazovala
práve z dôvodu, že chcela aby žalobkyňa nastúpila do práce, keď iný dôvod k tomu, aby sa na trvanie PN

pýtala, nevidel. I keď výzva žalovanej je zo dňa 7.5.2010, čo je z obdobia ešte pred tým, ako žalobkyňa
oznámila, že považuje skončenie pracovného pomeru za neplatné, aj z tohto oznámenia však možno
podľa súdu vyvodiť, že žalovaná ešte v máji 2010 očakávala opätovné nastúpenie žalobkyne do práce
po ukončení jej PN, a to aj napriek skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe.

23. Súd pristúpil aj k vyhodnoteniu svedeckých výpovedí, keď svedkyňa S. potvrdila, že doporučene
žalovaná zaslala žalobkyni písomnú výzvu zo dňa 7.5.2010 na nástup do práce na základe pracovnej
zmluvy, pričom sa im táto výzva ako nedoručená nevrátila. Rovnako tak potvrdila aj ďalšie tvrdenie
žalovanej, že medzi žalovanou a žalobkyňou písomný ani telefonický kontakt okrem už zmienenej výzvy
neprebiehal, nakoľko nebolo možné sa s ňou skontaktovať. Bolo tomu tak až do januára 2011, kedy

im právny zástupca žalobkyne doručil výzvu ohľadom spôsobu zamestnávania žalobkyne, na ktorú
žalovaná reagovala svojou výzvou na nástup do práce zo dňa 23.3.2011. Svedkyňa svojou výpoveďou
tak potvrdila tie tvrdenia, týkajúce sa výziev a žiadostí zo strany žalovanej o nástup do práce, ktoré boli
medzi stranami sporné. Súdu je zrejmé, že svedkyňa je zamestnankyňou žalovanej, zo strany žalobkyne
však neboli predložené a ani navrhnuté žiadne dôkazy, ktorými by spochybnila výpoveď svedkyne a

ktorými by naopak podporila svoje tvrdenia. Rovnako aj svedok X. potvrdil, že žalovanej bola poštou
zaslaná výzva v mene žalobkyne zo dňa 31.1.2011, ktorá jej doručená ale nebola. Potvrdil aj to, že
žalovaná doručila svoju výzvu na nástup do práce zo dňa 23.3.2011 adresovanú žalobkyni, a to do ich
advokátskej kancelárie.24. Z vyššie uvedených dôvodov mal súd preukázanú zo strany žalobkyne len výzvu na prideľovanie
práce zo dňa 25.5.2010 a zo dňa 31.1.2011, keď jej ďalšie tvrdenia ohľadom intenzívnych telefonických

kontaktov so žalovanou s cieľom nástupu do práce, zostali nepreukázané. Navyše ich súd považoval
za účelové, nakoľko výzva aby ju žalovaná zamestnávala, bola podmienkou preukázania jej nároku.
Súd je však toho názoru, že pokiaľ by záujem pracovať u žalobkyne bol skutočný, nastúpiť do práce
reálne mohla, keď k tomuto bola vyzývaná aj samotnou žalovanou. Zo strany žalovanej považoval súd
za preukázané doručenie výziev zo dňa 7.5.2010 a zo dňa 23.3.2011, ktorými žiadala žalobkyňu o

nastúpenie do práce a o to, aby sa s ňou skontaktovala.

25. O účelovosti viacerých vyjadrení žalobkyne možno v neposlednom rade usudzovať aj z toho,
že v niektorých skutočnostiach sa vyjadrenia žalobkyne a jej právneho zástupcu rozchádzajú, čo tiež
spôsobuje pochybnosti o vierohodnosti vyjadrení žalobkyne. Napríklad pokiaľ ide o doručenie výpovede
žalobkyne z pracovného pomeru žalovanej, žalobkyňa na pojednávaní dňa 11.10.2018 uviedla, že túto

výpoveď žalovanej doručil pán X., koncipient jej právneho zástupcu, ktorý ju bol osobne zaniesť do
školy, naproti tomu právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 25.2.2015 uviedol, že výpoveď bola
dňa 25.3.2011 žalovanej zaniesť osobne žalobkyňa a na pojednávaní dňa 11.10.2018 zase tvrdil, že
výpoveď bol zaniesť jeho koncipient pán X., a napokon samotný svedok pán X. uviedol, že výpoveď
bola dňa 24.3.2011 žalovanej zaslaná poštovou prepravou doporučeným listom a v nasledujúci deň ju

on osobne odovzdal pracovníčke žalovanej (toto osobné doručenie potvrdila aj svedkyňa S.). Obdobne
sa rozchádzali vyjadrenia aj ohľadom výzvy žalovanej zo dňa 23.3.2011, ktorou bola žalobkyňa vyzvaná
aby sa dostavila do zamestnania, keď právny zástupca spočiatku tvrdil, že takáto výzva žalobkyni nikdy
nebola doručená a ani jemu ako zástupcovi, následne tvrdil, že aj keď je zrejmé z tohto oznámenia
že ho dňa 25.3.2011 v jeho kancelárii prevzali, bolo to v období keď už žalobkyňu nezastupovali, a

napokon svedok X. potvrdil, že túto výzvu od pracovníčky žalovanej on osobne prevzal dňa 25.3.2011.
Ohľadom toho, v ktorom období a či vôbec, žalobkyňa bola zastúpená v komunikácii so žalovanou
svojim súčasným právnym zástupcom, boli tiež rozchádzajúce sa tvrdenia. Žalobkyňa na pojednávaní
dňa 11.10.2018 uviedla, že výzvu z 31.1.2011 žalovanej doručoval jej právny zástupca a v marci
2011 doručoval výpoveď žalovanej koncipient jej právneho zástupcu, priamo zástupca žalobkyne na

pojednávaní dňa 25.2.2015 uviedol, že dňa 25.3.2011 prevzal výzvu žalovanej ale v tej dobe žalobkyňu
už nezastupoval, dňa 11.10.2018 však potvrdil že žalobkyňu zatupoval, svedok X. sa rovnako ako
žalobkyňa vyjadril v tom zmysle, že žalobkyňu zastupovali a v neposlednom rade aj z listinných dôkazov
vyplýva, že výzvu z 31.1.2011 spísal právny zástupca žalobkyne (aj žalovaná potvrdila, že výzva z
januára 2011 bola spísaná zástupcom žalobkyne).

26. Žalobkyňa ďalej tvrdila, pokiaľ ide o ďalšiu podmienku priznania nároku na náhradu mzdy, že
žalovaná jej nastúpiť do práce neumožnila, i keď ona o vykonávanie práce záujem mala. Svoju skutočnú
snahu o nastúpenie do práce, ako aj ochotu pracovať, žalobkyňa však ničím nepreukázala, keď zostala
len pri svojich tvrdeniach, ktoré žalovaná poprela a uviedla, že pracovať mohla a pokiaľ by žalobkyňa

do práce prišla, bolo by jej umožnené pracovať.

27. V tejto súvislosti súd poukazuje na § 47 Zákonníka práce ako aj na Stanovisko NS ČR zo
dňa 9.6.2004, Cpj 4/2004 (R 85/2004/III), najmä na znenie: „Zamestnávateľ umožní zamestnancovi
pokračovať v práci v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 druhá veta ZP (slov. § 79 ods. 1 druhá veta

ZP), ak mu ešte pred začatím alebo za trvania sporu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
oznámi (výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o prejavenej vôli), že mu opäť
bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovaná práca až do vyriešenia otázky platnosti skončenia
pracovného pomeru v konaní pred súdom (prácu, ktorú má zamestnanec pre neho vykonávať podľa
pracovnej zmluvy), a ak tak v prípade, že zamestnanec potom nastúpi do práce, naozaj uskutoční“,

prípadne na rozhodnutie NS ČR zo dňa 18.3.2004, sp. zn. 21 Cdo 1950/2003 (R 64/2005), najmä na
znenie:„Akoznámizamestnanecpotom,čomudalzamestnávateľneplatnúvýpoveďalebosnímskončil
neplatnepracovnýpomerokamžitealebovskúšobnejlehote,žetrvánatom,abyhozamestnávateľďalej
zamestnával, a ak prejaví zamestnávateľ vôľu prácu tomuto zamestnancovi prideľovať, je zamestnanec
povinný naďalej vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, a to až do doby, kým dôjde k platnému

skončeniu pracovného pomeru inak alebo do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru; neospravedlnené zameškanie práce v tejto dobe predstavuje porušenie pracovnej
disciplíny.“Podľa § 47 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu oznámenia zamestnanca o tom, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer,
a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za

vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné
podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou,
b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

28. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí
a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 47 Zákonníka
práce. Právom zamestnanca je, aby mu bola prideľovaná práca a vyplácaná mzda, povinnosťou
zamestnancajeosobnevykonávaťprácupodľapracovnejzmluvy,tedachodiťdopráce.Zapredpokladu,
že zamestnanec okrem nesúhlasu so skončením pracovného pomeru aj oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce, je takýto zamestnanec oprávnený
požadovať náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď toto zamestnávateľovi oznámil, až do času, keď
mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Na ten účel má zamestnávateľ povinnosť oznámiť
zamestnancovi, že jeho požiadavke vyhovel a vyzvať ho k tomu, aby nastúpil do práce. Zamestnávateľ
je potom povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy. Za obdobie, v

ktorom zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu a neumožní mu pracovať, je zamestnávateľ
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Ak by zamestnanec nenastúpil na výkon práce k
zamestnávateľovi,porušilbypracovnúdisciplínu,čozasemôžezaložiťdôvodpreskončeniepracovného
pomeru s ním. Náhrada mzdy, ako ju upravuje § 79 ods. 1 Zákonníka práce, je dôsledkom nesplnenia
povinnosti zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať pracovníkovi prácu v súlade s pracovnou

zmluvou. Priznanie tejto náhrady závisí od možnosti a ochoty pracovníka vykonávať prácu. Ak teda
pracovník nie je ochotný prácu vykonávať, nemá v tejto dobe nárok na poskytnutie náhrady mzdy.

29. V priebehu konania súd mal preukázané jednak to, že žalobkyňa žiadala po neplatnom skončení
pracovného pomeru o to aby bola ďalej zamestnávaná, ako aj to, že žalovaná vyzvala žalobkyňu

aby nastúpila do práce. Za týchto okolností, bolo teda povinnosťou žalobkyne riadne nastúpiť do
zamestnania na výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy, v opačnom prípade by porušila pracovnú
disciplínu a vystavila by sa tomu, že jej nebude náhrada mzdy vyplatená. K tomuto však nedošlo a
žalobkyňa do práce nenastúpila, čím nepreukázala svoj záujem naďalej vykonávať prácu na základe
existujúcej pracovnej zmluvy. O jej nezáujme skutočne pracovať súd usudzuje z toho, že namiesto

neúspešných telefonických výziev, ktorými sa domáhala stretnutia so zástupcom žalovanej, mala
žalobkyňa možnosť dostaviť sa do práce priamo osobne. Pracovnou náplňou žalobkyne v zmysle
pracovnej zmluvy bola pedagogická činnosť spočívajúca vo výuke žiakov, čo je práca, ktorú musí
vykonávať osobne a na konkrétnom mieste, teda priamo v priestoroch školy. Z tohto osobného
charakteru výkonu práce žalobkyne vyplýva, že bez toho, aby žalobkyňa fyzicky do práce v mieste

jej výkonu nastúpila, na čo bola žalovanou písomne vyzývaná, nebolo možné jej iným spôsobom zo
strany zamestnávateľa umožniť pokračovať v práci po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, i
keď by zamestnávateľ na to pripravený bol. Žalobkyňa podľa svojho tvrdenia, sa do školy osobne
dostavila len jeden krát niekedy v máji 2010, pričom sa však nedostala dnu, pretože dvere boli zamknuté.
Napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že dvere školy sú riadne otvorené len do 8.00 hodiny, do kedy

prichádzajú žiaci, ani raz sa nedostavila v tomto termíne tak, aby sa do školy bez problémov dostala,
prišla až po tejto hodine i keď vedela, že dvere už budú zavreté a nemá od nich kľúče. Týmto však
svoj aktívny záujem o prideľovanie práce nepreukázala. Nedôveryhodným sa potom javilo vysvetlenie
žalobkyne, prečo neprišla v čase kým bola škola otvorená (z obavy z incidentu so študentami), keď
súdu nebolo celkom jasné, ako chcela vykonávať pedagogickú činnosť, keď sa obávala študentov a

incidentu z ich strany. Nejasným zostal aj dôvod obáv žalobkyne. Tiež nie je zrejmé, prečo sa žalobkyňa
nedomáhala od pani P., s ktorou podľa jej tvrdení intenzívne telefonicky komunikovala, aby jej otvorila
dvere školy, aby sa tak na pracovisko mohla dostať za účelom nástupu do práce. Nepresvedčivým sa
javilo aj ďalšie vysvetlenie žalobkyne, prečo v období po skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe
nenastúpila ani na prácu na základe dohody o vykonaní práce, ktorú mala so žalovanou uzavretú keď

tvrdila, že nevedela kedy má nastúpiť učiť, pretože túto informáciu mohla získať buď priamo od pani P.
s ktorou mala viackrát telefonovať, alebo opäť tak, že by sa osobne dostavila do školy, kde by priamo
túto informáciu mohla zistiť.30. Zo všetkých týchto vyššie uvedených a vyhodnotených dôvodov bol súd toho názoru, že žalobkyňa v
konaní nepreukázala svoj nárok. I keď preukázala, že žalovanej ako svojmu zamestnávateľovi oznámila,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, ďalej už súdu nepreukázala, že jej žalovaná neumožnila pokračovať v

práci, i keď nárok na náhradu mzdy by jej prináležal práve do toho času, pokým by jej bolo umožnené v
práci pokračovať. V konaní mal súd preukázané, že žalovaná ako zamestnávateľ vyzvala žalobkyňu na
nástup do práce, táto však do práce neprišla, v opačnom prípade by jej riadne bola práca prideľovaná.
Tieto preukázané skutočnosti preto zakladajú záver, že žalobkyňa nemá nárok na požadovanú náhradu
mzdy, nakoľko možnosť pracovať ani napriek výzve zamestnávateľa nevyužila, pracovať mohla, avšak

nechcela. Po tom, ako súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, žalobkyňa nikdy neprišla do
zamestnania, zamestnávateľa za týmto účelom nekontaktovala a ani inak sa nesnažila o to, aby jej bola
práca prideľovaná, a to aj napriek tomu, že o výsledku súdneho konania a o skutočnosti, že jej pracovný
pomer naďalej trvá, vedomosť mala. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu mzdy nepreukázala, v konaní
žiadne ďalšie dôkazy neoznačila, a to aj napriek riadnemu poučeniu zo strany súdu, z toho dôvodu súd
žalobu v celom rozsahu vo výroku I. ako nedôvodnú zamietol.

31. V konaní medzi stranami vznikol spor aj ohľadom správnosti postupu žalobkyne pri doručovaní
písomných podaní týkajúcich sa pracovného pomeru žalovanej, ku ktorej súd považuje za potrebné sa
vyjadriť.

32. Podľa § 38 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu oznámenia zamestnanca o tom, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, písomnosti zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného
pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo
z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru doručuje zamestnanec na pracovisku alebo
ako doporučenú zásielku.

Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu oznámenia zamestnanca o tom, že trvá na
ďalšomzamestnávaní,povinnosťzamestnávateľaalebozamestnancadoručiťpísomnosťsasplní,lenčo
zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju pošta vrátila zamestnávateľovi
alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo
opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec

alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

33. Z tohto ustanovenia vyplýva, že zamestnanec môže doručovať zamestnávateľovi svoje písomnosti
buď na pracovisku alebo poštovou prepravou ako doporučenú zásielku, pričom ide o rovnocenné
spôsoby. S poukazom na to, nie je možné vytýkať žalobkyni, že svoje písomné podania doručovala

žalovanej na adresu sídla spoločnosti, ktoré je v Trnave, keď takéto podania sa potom v zmysle §
38 ods. 4 Zákonníka práce považujú za doručené aj napriek tomu, že si ich žalovaná neprevzala. Zo
skutočností, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, je však možné aj pri tomto doručovaní usudzovať o
účelnom konaní zo strany žalobkyne. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa doručovala oznámenie o
tom, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe považuje za neplatné a preto trvá na ďalšom

zamestnávaní, na adresu sídla žalovanej, na ktorej adrese žalovaná oznámenie neprevzala. Na túto
adresu bola doručovaná aj ďalšia výzva žalobkyne na prideľovanie práce zo dňa 31.1.2011, ktorá
rovnako prevzatá nebola. Pritom vedomosť o tom, že výzvy si žalovaná na adrese sídla spoločnosti
neprevezme, žalobkyňa aj jej právny zástupca mali, čo bolo priamo potvrdené aj výpoveďou svedka X.
(a vyplývalo to aj z konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, v ktorom si žalovaná taktiež na

tejto adrese písomnosti nepreberala). Účelnosť konania žalobkyne potom vyplýva z toho, že už takýmto
spôsobom nepostupovala pri doručovaní žiadosti o zaslanie výplatných pások, teda listín, ktoré pre
uplatnenie svojho nároku na súde priamo potrebovala pre správny výpočet výšky priemernej mzdy. Túto
žiadosť žalobkyňa doručovala na adresu školy v Považskej Bystrici, na ktorej adrese žalovaná poštové
zásielky riadne preberala, pretože neprevzatie tejto výzvy na adrese v Trnave, by nebol v prospech

žalobkyne. Ako vyplynulo z konania, na adrese školy bola žiadosť o výplatné pásky žalovanou prevzatá
a aj riadne vybavená. Toto vedie k záveru, že si žalobkyňa pri doručovaní písomností žalovanej vyberala
spôsob doručovania podľa toho, čo jej viac vyhovovalo, prípadne podľa toho, či prevzatie zásielky bolo
v jej záujme, keď bolo zrejmé, že niektoré listiny doručovala na adresu sídla spoločnosti v Trnave a
niektoré na adresu školy v Považskej Bystrici. Napríklad aj samotnú výpoveď z pracovného pomeru,

žalobkyňa doručovala na adresu sídla žalovanej v Trnave.

34. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.35. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

37. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

38. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, keď žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, z čoho vyplýva hrubý úspech žalovanej
100 % a hrubý úspech žalobcu 0 %, a teda konečný čistý úspech žalovanej je 100 % (100 % - 0 %). To

v konečnom dôsledku znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100 % trov konania, nakoľko však žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli,
súd jej právo na ich náhradu nepriznal, o čom rozhodol vo výroku II. rozsudku.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom

súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).