Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/63/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609208722
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6609208722.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811
09 Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, a Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, za ktorú koná ako advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému G. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX F. -

X., R. XX/X, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom 821 08
Bratislava, Záhradnícka 62, pod spisovou značkou EX 4108/09, o vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 981,86 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec, č. k. 5Er/644/2009-16 zo dňa 30. 04. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom
na ust. § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a
o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v
spojení s ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“).

Exekučný súd preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri
Slovenskej rozhodcovskej a. s., so sídlom 841 04 Bratislava, Karloveské rameno 8, sp. zn. SR 00287/09
zo dňa 11. 05. 2009 a tiež zmluvu o úvere č. 6462339 zo dňa 21. 05. 2008
(ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd. Zmluvu o úvere okresný

súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 pism. b/ a podľa § 3 ods. 1 a 2 zákon č.
258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomvčasepodpísaniazmluvy.Súdpoukázalajna
európsku právnu úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa,
a to na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej aj „Smernica“), konkrétne na čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 smernice a bod 1. písm. q/ jej
prílohy. Okresný súd poukázal na znenie bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa

ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie
budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom
konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Rozhodcovská doložka tak
znemožňujevoľbuspotrebiteľadosiahnuťrozhodovaniesporuštátnymsúdom,akbyvkonanívystupoval
nastranežalovaného.Spotrebiteľovijetakfaktickyodopretámožnosťbrániťsvojeprávanavšeobecnom
súde, nakoľko porušenie povinnosti zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené.

Taktiež rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva z jej zaradenia do
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Túto skutočnosťje potrebné považovať za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa Všeobecným

podmienkam poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je
pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Z uvedených
dôvodov okresný súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom
výkon práv a povinností z takejto doložky je v rozpore s dobrými mravmi. V danej veci tak boli splnené
podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 ZoRK.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uplatnil
odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ a f/ zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej „O.s.p.“), podľa § 205 ods. 2 písm.
a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ a d/. Právne posúdenie veci okresným súdom považoval
za nesprávne, pretože všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu

rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ut. § 43 ZoRK, ktoré zároveň
negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Ak exekučný súd koná tak, že sám rozhoduje vo
veci samej uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho
súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. ZoRK. Exekučný súd však nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v

žalobe, nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie
je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní
pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych

predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu
rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným
súdom. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu, nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom. Oprávnený nesúhlasil ani so záverom okresného súdu o rozhodcovskej doložke ako

neprijateľnej zmluvnej podmienke. Poukázal na znenie samotnej rozhodcovskej doložky, podľa ktorej
spory vzniknuté z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, budú riešené pred Stálym rozhodcovským
súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že
spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby
podanej v súlade s ustanoveniami O.s.p. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o

neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ a rovnako nie je možné súhlasiť s tým,
že ide o neprijateľnú podmienku, podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, teda že predmetná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Pre spotrebiteľa konanie pred rozhodcovským súdom nie je nevýhodné, nie je
pravdou, že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o
úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm d) Obchodného zákonníka,
na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez

ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným obsahuje podstatné náležitosti v zmysle
ust. § 497 Obchodného zákonníka a v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť

dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v
odôvodnení prvostupňový súd. Oprávnený poukázal i na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z
omeškania. Dohodnutá výška úrokov 0, 25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a

dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoje povinnosti dohodnuté
v zmluvne. Oprávnený poukázal i na rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých sa súd zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie
je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol priuzatvorení zmluvy v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť

úroky z omeškania v dojednanej výške. Oprávnený navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu v
celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania dňa 10.08.2012 doručil oprávnený okresnému súdu podanie „Návrh na
prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o

fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Uviedol v ňom, že preklad -
slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a
odlišné od znenia v iných úradných jazykoch únie. Prerušenie konania navrhol s poukazom na všetky
ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej
únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinný ani exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie v medziach
daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214
ods. 1 a 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne

potvrdil.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
konania - povinného - na plnenie, ktoré je právom nedovolené, v rozpore so zákonom,
odporuje dobrým mravom, tým sú splnené zákonné podmienky pre postup súdu podľa § 45 ods. 2 ZoRK,
v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť, ak zistí v rozhodcovskom konaní

takéto nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK ).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať.
Ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie zahŕňa i prípad kedy

sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o
zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tomu zodpovedá aj situácia v predmetnej veci. Okresný
súd exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, ktoréumožňuje súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju „ak je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať“.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a
2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie - obzvlášť pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým,
či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia
námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci,
keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí.
Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu
skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti

exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne
zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve

o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a
v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Námietka oprávneného, že povinnému bol úver poskytnutý podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka,
že nejde o spotrebiteľský úver (zákon č. 258/2001 Z.z.) resp. spotrebiteľskú zmluvu nie je dôvodná.
Exekučný súd mal z predloženej Zmluvy o úvere za zrejmé, že sa v predmetnej veci jedná
o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z
ustanovenia § 2 a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tejto úpravy. Z predmetnej
Zmluvy o úvere je zrejmé, že podmienky pre aplikáciu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v konkrétnom prípade sú naplnené. Odvolací súd dodáva, že právny vzťah účastníkov Zmluvy
o úvere zo dňa 21. 05. 2008 spadá pod ust. § 52 a nasl. zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom

ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy je uvedené, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré

patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho
zákonníka.

K stanovisku oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, bola platne so
spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, odvolací súd poznamenáva: Rozhodcovskú doložku

koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne
súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka tým ako absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve,
nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne
v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je

skutočnosť, že v danom prípade táto zmluvná podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne
dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej
formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom
konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Po tomto

výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných podmienokposkytnutia úveru v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodovať. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia

či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Keďže v zmluve zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci

absentuje riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na
základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. V danej veci sú tak splnené podmienky na zastavenie
exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, resp. § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 ZoRK.

Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal

výškou úrokov z omeškania a ich prípadným rozporom s dobrými mravmi a taktiež ani neskúmal ročnú
percentuálnumierunákladovakoobligatórnunáležitosťzmluvyospotrebiteľskomúvere,pretoodvolacie
námietky oprávneného týkajúce sa týchto skutočností odvolací súd považoval za nedôvodné a bližšie
sa s nimi nezaoberal.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo
veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základnom konaní a
dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul,
či nenariadil pojednávanie, odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej

právnej úprave v rozhodnom čase.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol
z týchto dôvodov.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym

dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia
O.s.p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka

konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí maťbezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnenáairelevantnávovzťahu kprebiehajúcemukonaniu,jejpotenciálnezodpovedanie

musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť,
že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)

rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní, okresný súd sa totiž rozhodcovskou
doložkou vôbec nezaoberal. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne
potvrdzuje, že exekučný súd skúmal „iné“ zmluvné podmienky z hľadiska kritérií ochranného režimu
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok.

Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka

akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie

konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny

a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať,
do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským
štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča
smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu
o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa

rozhodcovskej doložky. Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až
tak dôležité. Preto nezaváži ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v
porovnaní s prekladom do iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod písm. q) prílohy v jej znení.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To
znamená,že súduničnebránijudikovaťneprijateľnúzmluvnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluvepodľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v

prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že
súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a
priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej
zmluvy zo strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo

znamená, že nespočíva iba v možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým
je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

PodľajudikatúrySúdnehodvoraEÚjevecoučlenskýchštátov,abysavyrovnali sotázkou,čiv
konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v
spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže
spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazujena uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30. 08.
2012, že: „Arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov,
ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie,

o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné
náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti
tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá
obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).
Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže

(predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru,
nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto
nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok
resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie
sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok
argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale aj odsudzuje ako

konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností
súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a
musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní

spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o
férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát
má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ) “

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd
uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)

pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V
zmysleprávaSlovenskejrepublikyjetozamietnutiežiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného

poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom
17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty

o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania

predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora
EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o
to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie

zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.