Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/146/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216203754
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216203754.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobcu: Q. F., nar. XX. N. XXXX, trvalo
bytom Y., v V. bytom X., B. P. U.. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Nyilfa, Alžbetínske námestie
328, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 42299071, proti žalovanej: K. A., nar. XX. V. XXXX, trvalo bytom Y.,
H. XXX/XX, o zaplatenie 27.000 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo 4. októbra 2017 č. k. 15C/12/2016-128, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovanej voči zamietajúcej časti veci samej (II. výrok napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie) o d m i e t a.

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti veci samej (I. výrok) p o t v r d z u j e.

III. Súdu prvej inštancie nariaďuje vykonať opravu I. výroku napadnutého rozsudku uvedením, že sa
jedná o ročný úrok z omeškania.

IV. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti veci samej (II. výrok) a v časti trov

prvoinštančného konania (III. výrok) r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
26.094,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 26.094,50 eur od 11.3.2016 do
zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III.
žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 93,28 %. O výške tejto náhrady
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 149, § 153, § 470 ods. 1 a 2 CSP (zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov); § 36 ods. 2, § 100 ods. 1, §

101 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 517 ods. 1 a 2, § 558, § 657 O. z. (zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov); § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. v znení platnom a účinnom ku dňu omeškania.
Žalobca sa žalobou doručenou súdu 11.3.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu istiny
27.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 27.000 eur od 11.3.2016
až do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že s poukazom na založenie spoločnej domácnosti žalobcu
a žalovanej, ako aj na ich rozhodnutie spoločne zrekonštruovať rodinný dom vo výlučnom vlastníctve

žalovanej, nachádzajúci sa v obci Y., k. ú. Y., postavený na parc. č. 1246 so súp. č. XXX, zapísaný
na LV č. XXX, použili žalobca so žalovanou na financovanie rekonštrukcie uvedeného rodinného
domu vo vlastníctve žalovanej (aj) čiastku 27.000 eur z vlastných finančných prostriedkov žalobcu,
ktoré tento získal z odpredaja svojej nehnuteľnosti - bytu v X., V.. Uvedené skutočnosti po ukončenírekonštrukčných prác, ktoré zväčša prebiehali od septembra 2013 do novembra 2013, a ich presnom
vyčíslení boli zo strany žalovanej aj písomne potvrdené a slobodne uznané, a to čestným prehlásením zo
7.2.2014 s úradne overenými podpismi konajúcich osôb, pričom z tohto čestného prehlásenia vyplýva,

že žalobca svoje vlastné finančné prostriedky vo výške 27.000 eur vložil ako investíciu do rekonštrukcie
nehnuteľnosti žalovanej z dôvodu založenia spoločnej domácnosti so žalovanou, pričom podľa obsahu
čestného prehlásenia mala žalovaná tieto finančné prostriedky žalobcovi v celom rozsahu vrátiť alebo
mu zabezpečiť nákup primeraného bytu, ak dôjde k zrušeniu ich spoločnej domácnosti. Po vážnych
nezhodách sa žalobca dňa 3.7.2015 natrvalo odsťahoval zo spoločnej domácnosti so žalovanou, čím

nastala splatnosť na vrátenie finančnej pôžičky vo výške 27.000 eur poskytnutej žalobcom žalovanej za
účelom rekonštrukcie rodinného domu v jej výlučnom vlastníctve.
Súd prvej inštancie vo veci vydal platobný rozkaz dňa 9.5.2016 pod č. k. 15C/12/2016-19, ktorým žalobe
v celom rozsahu vyhovel, pričom tento platobný rozkaz sa zo zákona zrušil včasným podaním odporu
zo strany žalovanej.
Procesná obrana žalovanej obsiahnutá v odpore, ako aj v jej ďalších, neskôr predložených písomných

podaniach spočívala v tom, že žalovaná popierala, že by prevzala od žalobcu pôžičku v sume 27.000
eur, keď tvrdila, že jej neboli do dispozície poskytnuté ani odovzdané žiadne finančné prostriedky
žalobcu. Taktiež namietala výšku ceny rekonštrukcie, ktorá podľa nej predstavovala len sumu 12.041
eur, a to podľa rozpisu výdavkov (na č. l. 22 spisu), o ktorých si žalovaná podľa svojho vyjadrenia
viedla denník. Žalovaná ďalej argumentovala tým, že žalobca mal svoj vlastný bankový účet, na ktorý

poukázal sumu z predaja svojej nehnuteľnosti, ku ktorému mal prístup len on. V prípade, keď bolo
potrebné nejakú finančnú čiastku vybrať z účtu, vždy tak učinil žalobca sám, pričom zo sumy, ktorú
žalobca získal z predaja svojho bytu, boli plnené aj dlhy žalobcu, ktoré mal voči svojim rodičom,
ako aj iným veriteľom. Podľa písomného vyjadrenia žalovanej z 23.8.2016 mal prístup k finančným
prostriedkom nachádzajúcim sa na bankovom účte žalobcu výlučne žalobca. Práce podľa rozpisu

výdavkov predloženého žalovanou boli vykonané remeselníkmi z okruhu jej známych, a preto skutočné
náklady týchto rekonštrukčných prác boli podstatne nižšie, ako keby ich vykonávala stavebná firma. V
časeuskutočňovaniarekonštrukčnýchprácžalobcavyvíjalaktívnyzáujem,sámsapodieľalapomáhalaj
pri zabezpečovaní stavebného materiálu a pri stavebných prácach. Rekonštrukcia strešnej krytiny bola
vykonaná, avšak nebola vykonaná rekonštrukcia drevenej konštrukcie strechy, a to ani len čiastočne,

keďže nebola potrebná. Žalovaná tiež uviedla, že na uvedenej nehnuteľnosti už predtým sama vykonala
rekonštrukciu, pre účely ktorej čerpala úver. Písomným podaním z 10.11.2016 žalovaná vzniesla
kompenzačnú námietku (v podaní je táto nazvaná ako vzájomný návrh), ktorou žalovaná požadovala od
žalobcuzaplatenie4.959eurakosumy,ktorúžalovanápodľasvojhovyjadreniavynaložilazažalovaného
z vlastných prostriedkov počas spolužitia so žalobcom, a to tak, že o túto sumu by mal byť znížený nárok

žalobcu uplatnený žalobou. Rozpis s jednotlivými položkami, ktoré mala žalovaná za žalobcu uhradiť
predložila (č. l. 52 spisu).
Žalobca sa vo svojich ďalších podaniach vyjadril k procesnej obrane žalovanej tak, že finančné
prostriedky na financovanie rekonštrukčných prác získal odpredajom svojho bytu v X. kúpnou zmluvou
z 25.7.2013 za kúpnu cenu 8.900.000 Ft. (t. j. cca 29.988,54 eur), ktorá mu bola uhradená v 3 čiastkach:

čiastka vo výške 870.000 Ft. dňa 22.7.2013 ako záloha, čiastka vo výške 3.830.000 eur bezhotovostným
prevodomnaúčetžalobcu,naktorýbolatátosumapripísaná26.7.2013ačiastkavovýške4.000.000eur
(poznámka odvolacieho súdu - posledné dve uvedené sumy žalobca v jeho podaniach uvádzal v mene
HUF/maďarský forint nie eur, ide o zrejmú nesprávnosť zo strany súdu prvej inštancie) bezhotovostným
prevodom na účet žalobcu, na ktorý bola táto suma pripísaná 10.9.2013, pričom účet žalobcu bol

zriadený ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy. Žalobca s dodávateľmi jednotlivých rekonštrukčných prác
nebol v kontakte, dohodnuté odmeny vždy zaplatila žalovaná z finančných prostriedkov, ktoré jej žalobca
odovzdal. Žalobca nesúhlasil so žalovanou v rozpise vyčíslenými nákladmi na rekonštrukciu domu a
jednotlivé položky považoval za podhodnotené. Poukázal na to, že na rodinnom dome bola vymenená
kompletná strešná krytina, vykonala sa úplná rekonštrukcia kúpeľne, bola vykonaná oprava stien a

kúpené nové zariadenie kúpeľne, výmena vchodových a všetkých interiérových dverí, bola kúpená nová
kuchynská linka, vonkajšie a vnútorné rolety. Finančné čiastky za účelom úhrady nákladov súvisiacich
s rekonštrukciou a stavebných prác žalobca odovzdal žalovanej po častiach v období augusta 2013 do
októbra 2013, avšak to, ako s nimi žalovaná v skutočnosti naložila, nie je žalobcovi známe. Žalobca
zdôraznil, že žalovaná čestným prehlásením zo 7.2.2014 v celom rozsahu bez akýchkoľvek námietok

uznala výšku finančných prostriedkov vynaložených na rekonštrukciu rodinného domu, ktoré čestné
prehlásenie bolo vyhotovené právnou zástupkyňou žalovanej. Nie je sporné ani to, že uvedenú čiastku
poskytol žalovanej žalobca, a to z odpredaja jeho bytu. Z obsahu čestného prehlásenia vyplýva, že
žalovaná sa zaviazala vrátiť žalobcom poskytnuté finančné prostriedky v celom rozsahu, a to v prípadeak dôjde k zrušeniu ich spoločnej domácnosti, k čomu došlo dňa 3.7.2015. Ku kompenzačnej námietke
žalovanej, ktorou požaduje zaplatenie sumy spolu 4.959 eur žalobca uviedol, že opodstatnenosť
jednotlivýchčiastokžalovanádostatočnenepreukázala,aniichriadnenezdokladovala,resp.savzťahujú

na iné (neskoršie) obdobie, pričom žalobca riadne uhrádzal svoje výdavky, ako aj určité výdavky
spoločnej domácnosti. Peňažný trest vo výške 600 eur v celom rozsahu uhradil žalobca, a to osobne
v hotovosti do pokladne Okresného súdu Dunajská Streda, čo vyplýva z predložených potvrdení o
zaplatení finančnej čiastky č. Da 042149 z 27.8.2014 a č. Da 042302 z 8.10.2014. Žalobca preto
uvedené náklady neuznával. Aj keby boli niektoré uplatnené čiastky opodstatnené, išlo by o bezdôvodné

obohatenie zo strany žalobcu, čo sa podľa § 107 O.z. premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Z prednesu právneho
zástupcu žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že medzi stranami nie je sporná tá skutočnosť, že strany
sporu bývali v spoločnej domácnosti v obci Y. v nehnuteľnosti, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalovanej.
Taktiež nie je sporná tá skutočnosť, že táto nehnuteľnosť bola spoločne rekonštruovaná. Medzi stranami
je sporná hodnota rekonštrukčných prác, avšak v tejto súvislosti žalobca poukazoval na predložené

čestné prehlásenie zo 7.2.2014, v ktorom žalovaná uznáva, že žalobca z dôvodu založenia spoločnej
domácnosti ako investíciu vložil svoje vlastné finančné prostriedky v celkovej výške 27.000 eur do
rekonštrukcie nehnuteľnosti žalovanej. Pre ten prípad, že dôjde k zrušeniu ich spoločnej domácnosti,
strany sa dohodli, že žalovaná túto čiastku v celom rozsahu vráti žalobcovi, prípadne mu zabezpečí
nehnuteľnosť v podobnej, resp. rovnakej hodnote. Taktiež bolo preukázané, že spoločná domácnosť

strán bola zrušená dňa 3.7.2015, kedy žalobca natrvalo opustil ich spoločnú domácnosť. K zrušeniu
trvalého pobytu žalobcu došlo až neskôr, a to z iniciatívy žalovanej. Je teda zrejmé a preukázané, že
žalobcovi vznikol nárok na vrátenie celej sumy, teda čiastky vo výške 27.000 eur. Predmetné finančné
prostriedky žalobca získal z odpredaja jeho bytu v meste X., pričom v tejto súvislosti žalobca poukázal aj
na kúpnu zmluvu, ktorá bola súdu predložená. Zároveň boli súdu predložené aj výpisy z bankového účtu

žalobcu vedeného v FHB bank v Maďarsku, ktoré preukazujú, že žalobca disponoval s týmito finančnými
prostriedkami. Ohľadom návrhu žalovanej na zaplatenie sumy vo výške 4.959 eur mal žalobca za to,
že vynaloženie týchto čiastok zo strany žalovanej jednak nebolo žiadnym spôsobom preukázané a
taktiež sú neopodstatnené. Pri uplatňovaní niektorých týchto čiastok (peňažný trest vo výške 600 eur,
náklady na internet, televíziu, elekr. energiu) nemá žalovaná aktívnu legitimáciu vzhľadom k tomu, že

tieto sumy boli uhradené žalobcom prípadne otcom žalovanej. Žalobca sa spolupodieľal na nákladoch
spoločnej domácnosti strán, nakoľko mesačne uhrádzal žalovanej čiastku vo výške 200 eur. Na základe
uvedených skutočností je zrejmé, že návrh žalovanej označený ako vzájomný návrh je neopodstatnený.
Žalovaná písomným potvrdením sama preukázala, že peňažný trest uhradil žalobca, ale aj keby to boli
fin. prostriedky žalovanej, išlo by o bezdôvodné obohatenie, ktoré sa premlčí v dvojročnej premlčacej

lehote, teda tento nárok žalovanej, ako aj ostatné nároky z kompenzačnej námietky sú už premlčané.
Žalobca teda vzniesol námietku premlčania nárokov uvedených v kompenzačnej námietke žalovanej z
10.11.2016.
Z prednesu právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní vyplynulo, že žalovaná predmetnú žalobu
neuznáva v žalovanej sume 27.000 eur a uznáva ju len vo výške 12.041 eur, o čom si viedla žalovaná

záznamy, a to jednak o vykonaných prácach a jednak o finančných prostriedkoch, ktoré boli vynaložené
na tieto práce. Túto sumu žalovaná uznáva ako sumu, ktorú v skutočnosti zaplatil žalobca. Ohľadom
kompenzačnej námietky v podaní z 10.11.2016 bolo zo strany žalovanej dané vysvetlenie, že táto suma
bola vypočítaná na základe dokladov o jednotlivých úhradách. Čo sa týka opravy auta, boli to náklady,
ktoré vznikli v súvislosti s nehodou spôsobenou žalobcom, za ktorú bol aj trestne stíhaný. Čo sa týka

úhrady peňažného trestu, platby síce boli na jeho meno, avšak boli zložené v podateľni súdu právnou
zástupkyňou žalovanej v trestnom konaní. Právna zástupkyňa, ktorá bola v trestnom konaní obhajkyňou
žalobcu, ich sama uhrádzala z prostriedkov žalovanej. Žalobca vtedy nemal finančné prostriedky. Čo
sa týka finančných nákladov na domácnosť, žalovaná predložila súdu dôkazy s tým, že náklady v
rozhodnom období boli rovnaké ako sú uvedené v predložených dôkazoch. Ďalej čo sa týka nákladov

na cestu (cestovné marec - jún 2014) medzi obcami X. a Y., bolo to po spomenutej autonehode a v tom
období žalovaná žalobcu vozila na vlastnom aute do X. aj späť a ona si hradila aj cestovné náklady.
Žalovaná popierala, že by žalobca v rozhodnom období prispieval na domácnosť vo výške 200 eur
mesačne, keďže v tom čase podľa jej vedomostí nemal na to finančné prostriedky, plat mal vo výške
cca 600 eur. Pokiaľ žalobca mal aj iné peňažné prostriedky, tak žalovaná o týchto nevedela, keďže

žaloba mal vlastný bankový účet, ku ktorému žalovaná nemala prístup. Čo sa týka čestného prehlásenia
zo 7.2.2014, v danej súvislosti žalovaná popierala, že by prevzala tam uvedenú hotovosť 27.000 eur.
Žalovaná nesúhlasila so vznesenou námietkou premlčania, pričom to považovala za otázku morálneho
postoja k celému tomuto sporu.Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že žalovanej sumu 27.000 eur odovzdal, avšak nie v jednej sume,
pričomjednotlivéčiastkyvyberalzbankovéhoúčtu.Povýberespeniazmidisponovalažalovaná,peniaze
boli u nej, ona poznala miestnych odborníkov, ktorí pracovali na rekonštrukcii, ona bola s nimi v kontakte.

Keď potrebovala peniaze, tak žalobcovi oznámila, koľko má z účtu vybrať. Peniaze vybral žalobca z
banky po čiastkach, avšak si už presne nepamätal v koľkých. Peniaze vyberal on sám, po tom čo v
Maďarskú vybral peniaze, hneď ich zamenil na eurá pri hraniciach na slovenskej strane a následne
jednotlivé sumy odovzdal žalovanej v eurách, stalo sa to vždy medzi štyrmi očami. Jeho deti o tom celom
vedeli, avšak nikdy neboli prítomné. Aj rodičia žalovanej o tom vedeli, aj dcéra žalovanej o tom vedela,

nakoľko prebiehali zložité rekonštrukčné práce na nehnuteľnosti žalovanej, otec žalovanej aj pomáhal
s týmito prácami. Na nehnuteľnosti sa uskutočnili rozsiahle práce - obnova kúpeľne (bola vybudovaná
úplné nová kúpeľňa), celý byt bol vymaľovaný. Podľa vedomostí žalobcu bola vymenená strecha, avšak
presne nevedel akú drevenú konštrukciu tesári vymenili. Aj on sa zúčastňoval prác, keď skončil v práci
a aj po víkendoch. Okrem toho boli vynovené aj izby a kuchyňa, všetky okná boli vymenené. Časť
domu, kde bývali rodičia žalovanej, bola tiež vymaľovaná, bola spravená aj nová podlaha, boli vymenené

vchodové dvere, bola to úplná rekonštrukcia. Pred opravou strechy dom zatekal. K spoločným nákladom
žalobca uviedol, že mesačne uhrádzal žalovanej na cestovné náklady 200 eur, jeho plat bol v sume
600 eur v čase, keď sa zoznámili, a teda z toho vedel zaplatiť náklady na cestovné, ako aj náklady
na spoločnú domácnosť, t.j. cca 400 eur mesačne. Keď sa opravovalo žalobcove vozidlo, tak chodili
do práce v X. s vozidlom žalovanej, avšak náklady na benzín hradil žalobca. Po tom ako bolo vozidlo

žalobcu opravené, už chodili s týmto vozidlom, ktoré používala aj žalovaná. Čestné prehlásenie bolo
spísané právnou zástupkyňou žalovanej, a to na jej podnet. Z tohto vyplýva, že žalovaná sumu 27.000
eur v čiastkach prevzala, čo bolo následne overené aj notárom. V septembri 2015 žalobca vyhľadal
žalovanúažiadaljuovráteniepeňazí,abysimoholpresebakúpiťbyt.Ichrozhovorvšakneviedolnikam,
nechcela mu vrátiť peniaze, namiesto toho podala na neho oznámenie na políciu za obťažovanie.

Žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že podpísanie čestného prehlásenia zo 7.2.2014 sa stalo ešte
pred použitím fin. prostriedkov 27.000 eur uvedených v tomto prehlásení, pričom k uzavretiu tohto
čestného prehlásenia došlo za tým účelom, aby sa žalovaný upokojil. Po tom, ako podpísali toto čestné
prehlásenie, žalovaná chcela zriadiť spoločný účet so žalobcom, čo sa nestalo a žalovaná nemala
prístup ani k jeho účtu. Zriadenie spoločného účtu žalovaná chcela za tým účelom, aby aj ona videla

pohyby na účte. Žalovaná sumu 27.000 eur spolu nikdy nevidela, ani ju neprevzala. Podľa jej vedomostí
žalobca dostal túto sumu v 3 čiastkach, pričom z 1. čiastky si uhradil prebiehajúce exekúcie voči nemu a
taktiežztejtosumysivyrovnalajdlhyvočisvojejrodine,presnevočirodičomadcére.Čestnéprehlásenie
bolo prvý krát vyhotovené pred začatím stavby niekedy v júli 2013, avšak ho žalobca roztrhol a čestné
prehlásenie, ktoré je žalobcom doložené do spisu bolo spísané u právnej zástupkyne žalovanej dňa

7.2.2014. Po prvom podpise čestného prehlásenia žalovaná viackrát žiadala o prístup k účtu, čo sa
nestalo a tu začali problémy. Keď sa žalobca presťahoval na Slovensko tak z týchto peňazí dal zároveň
opraviť aj svoje osobné vozidlo. Ešte pred začatím stavby sa nasťahoval ku žalovanej do bytu vo Veľkom
Mederi, ktorý si žalovaná prenajímala. Ešte pred stavbou navrhla žalovaná žalobcovi možnosti, že buď
bude pre neho kúpený byt alebo môžu spolu rekonštruovať žalovanej dom v Okoči. Žalobca v byte vo

Veľkom Mederi žiadne spoločné výdavky neuhrádzal. Keď žalobca roztrhol prvé čestné prehlásenie,
tak zároveň rozbil aj svoje veci. Za rozbité veci si žalobca kúpil nové, avšak všetko na úver. Potom
sa stala autonehoda, pri ktorej boli náklady na opravu auta hradené sčasti z peňazí žalovanej. Veci,
ktoré boli použité na rekonštrukciu, kúpili žalobca so žalovanou vždy spolu a aj za práce vždy zaplatili
spolu. Pri výbere peňazí žalovaná nikdy nebola prítomná. Výšku uznanej časti výdavkov 12.041 eur si

žalovaná pamätá preto, lebo si tieto výdavky písala a viedla. Viac peňazí by do jej domu ani nemohli
vložiť, keďže ona už predtým v roku 2008 urobila na dome podstatnejšie zmeny. Tento úver bol čerpaný
z ČSOB banky práve na tento účel. Zo sumy 12.041 eur boli urobené zmeny ako sú uvedené v odpore
žalovanej. Pri položke rekonštrukcia strechy žalovaná upresnila, že celá rekonštrukcia strechy nebola,
bola iba výmena krytín. Keď sa nasťahovali do domu, žalovaná chcela dokončiť vnútorné práce, ktoré

neboli úplne dokončené. Žalovaná popierala, že by sa žalobca spolupodieľal na spoločných výdavkoch
domácnosti, nakoľko tie platila žalovaná spolu s jej rodičmi. Keď žalobca nevedel vysvetliť úbytky zo
sumy, tak sa to celé zvrátilo do hádok a žalovaná chcela vystúpiť zo vzťahu. Žalovaná popierala, že by
žalobca prispieval na benzín mesačne sumou 200 eur, keďže ho vozila ona. Všetky spoločné výdavky
uhrádzala ona. Podľa jej vyjadrenia sa šek na sumu 149 eur za plyn má rozumieť ako mesačná platba

za celý dom, rodičia platili elektrinu a ostatné menšie výdavky. Všetky výdavky, ktoré mali žalobca a
žalovaná na Slovensku, boli hradené z peňazí žalovanej. Čo sa týka príjmového pokladničného dokladu
- poplatok za odpad (č.l. 56 spisu), z tohto poplatku si žalovaná uplatnila tiež štvrtinu. Žalovaná vo svojej
výpovedi potvrdila, že rekonštrukčné práce na jej dome prebiehali zhruba od júla 2013 do konca októbra2013, pričom v spise založené čestné prehlásenie bolo vyhotovené až po stavebných prácach, a to z
dôvodu, že žalobca prvé čestné prehlásenie roztrhol.
Vykonaným dokazovaním súd zistil nasledovný skutkový a právny stav veci: Vzhľadom na založenie

spoločnej domácnosti žalobcu a žalovanej, ako aj na ich rozhodnutie spoločne zrekonštruovať rodinný
dom vo výlučnom vlastníctve žalovanej, nachádzajúci sa v obci Y., k. ú. Y., postavený na parc. č.
1246 so súp. č. XXX, zapísaný na LV č. XXX, boli na financovanie rekonštrukcie uvedeného rodinného
domu žalovanej použité (aj) vlastné finančné prostriedky žalobcu, ktoré tento získal z odpredaja svojej
nehnuteľnosti - bytu v X., V.. Uvedené nebolo medzi stranami sporné. Spornou zostala výška použitých

finančných prostriedkov žalobcu, keď žalobca tvrdil, že to bola celkom suma 27.000 eur, čo vyplýva aj z
predloženého čestného prehlásenia vyhotoveného stranami sporu zo 7.2.2014, pričom žalovaná z tejto
sumy uznala za opodstatnenú iba časť, a to 12.041 eur, čo podľa nej predstavuje sumu skutočných
výdavkov na rekonštrukciu domu podľa rozpisu ako je na č.l. 22 spisu. Kúpna cena 8.900.000 Ft. (t.j.
cca 29.988,54 eur) za predaj bytu bola žalobcovi uhradená na základe kúpnej zmluvy z 25.7.2013 v 3
čiastkach, a to čiastka vo výške 870.000 Ft. dňa 22.7.2013 ako záloha, čiastka vo výške 3.830.000 eur

bezhotovostným prevodom na účet žalobcu, na ktorý bola táto suma pripísaná 26.7.2013 a čiastka vo
výške 4.000.000 eur (opäť poznámka odvolacieho súdu - posledné dve uvedené sumy žalobca v jeho
podaniach uvádzal v mene HUF/maďarský forint nie eur, ide o zrejmú nesprávnosť zo strany súdu prvej
inštancie) bezhotovostným prevodom na účet žalobcu, na ktorý bola táto suma pripísaná 10.9.2013,
pričom účet žalobcu bol zriadený ešte pre uzavretím kúpnej zmluvy. Uvedené vyplýva zo žalobcom

predložených dôkazov (kúpna zmluva, výpisy z jeho bankového účtu). Žalobca jednotlivé čiastky vyberal
zo svojho bankového účtu, ku ktorému žalovaná nemala prístup, po výbere peňazí v Maďarsku ich
vždy zamenil na eurá a následne boli z týchto peňazí žalobcom a žalovanou uhrádzané výdavky na
rekonštrukciu domu vo výlučnom vlastníctve žalovanej. Rekonštrukčné práce zväčša prebiehali od
augusta 2013 do novembra 2013, pričom z čestného prehlásenia zo 7.2.2014 s úradne overenými

podpismi strán sporu ako konajúcich osôb vyplýva, že žalobca svoje vlastné finančné prostriedky vo
výške 27.000 eur vložil ako investíciu do rekonštrukcie nehnuteľnosti žalovanej z dôvodu založenia
spoločnej domácnosti so žalovanou, pričom podľa obsahu čestného prehlásenia mala žalovaná tieto
finančné prostriedky žalobcovi v celom rozsahu vrátiť alebo mu zabezpečiť nákup primeraného bytu, ak
dôjde k zrušeniu ich spoločnej domácnosti. K zrušeniu spoločnej domácnosti žalobcu a žalovanej došlo

dňa 3.7.2015, keď sa žalobca z nej natrvalo odsťahoval. Uvedené vyplýva zo žalobcom predložených
dôkazov (čestné prehlásenie) a ani nebolo medzi stranami sporné. Medzi stranami zostala sporná aj tá
skutočnosť, kto z nich a v akej výške uhrádzal náklady na spoločnú domácnosť do času jej zániku, ako
aj to, či žalovaná uhrádzala za žalobcu výdavky, ktoré tento mal v čase spolužitia najmä v súvislosti s
opravou jeho auta, s dochádzaním do práce v Győri autom žalovanej a s úhradou jeho peňažného trestu

v konaní, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 1T/127/2012. Tieto výdavky
spolu vo výške 4.959 eur (rozpis na č.l. 52 spisu) si žalovaná uplatnila voči žalobcovi ako kompenzačnú
námietku, t.j. žiadala, aby bola suma týchto výdavkov odrátaná zo žalobcovi priznanej sumy skutočne
vynaložených nákladov na rekonštrukciu domu. Žalobca tieto výdavky neuznával a vzniesol pri nich
námietku premlčania prípadného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Súd po vykonaní dokazovania vo veci dospel k záveru, že predmetná žaloba je opodstatnená vo výške
26.094,50eursprislúchajúcimpríslušenstvomztejtosumy.Medzistranaminebolosporné,žeminimálne
v období od augusta 2013 do novembra 2013 prebiehali na dome žalovanej rekonštrukčné práce a
že na rekonštrukciu boli použité (aj) finančné prostriedky, ktoré mal vo výlučnom vlastníctve žalobca.
Pri spornom rozsahu vykonaných prác a spornej výške finančných prostriedkov za ne vyplatených

zo strany žalobcu a žalovanej jednotlivým dodávateľom a remeselníkom, čo vyplývalo z vyjadrení
strán sporu, považoval súd za rozhodujúcu tú skutočnosť, že čestným prehlásením zo 7.2.2014, t.j.
vyhotoveným po tom, ako už boli rekonštrukčné práce vykonané a nepochybne boli stranám sporu
známe tak rozsah skutočne vykonaných prác, ako aj objem na to použitých vlastných peňažných
prostriedkovžalobcu,žalovanáslobodnesvojimpodpisomoverenýmunotárapotvrdilaauznalavloženie

vlastných peňažných prostriedkov žalobcu vo výške 27.000 eur ako investície do rekonštrukcie domu
v jej výlučnom vlastníctve v plnej výške. Žalobca v konaní predloženou kúpnou zmluvou na byt, ako aj
výpismi z jeho bankového účtu jednoznačne preukázal, že v rozhodnom období disponoval s uvedenou
sumou, ktorú mal z odpredaja jeho bytu v X., V. s tým, že posledná splátka kúpnej ceny bola pripísaná
na jeho účet dňa 10.9.2013, pričom zo svojho účtu vyberal peniaze v hotovosti, ktoré následne po

ich zámene na eurá použili spolu so žalovanou na uhrádzanie výdavkov na rekonštrukciu jej domu.
Uvedené nespochybnila ani žalovaná, ktorá len tvrdila, že sumu 27.000 eur spolu nikdy nevidela, ani
ju neprevzala. Súd predmetný nárok žalobcu právne posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 a nasl. O.z., pričom na túto možnosť upozornil strany sporu na pojednávaní8.9.2017. Z hľadiska dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo pritom nepodstatné,
či všetky čiastkové sumy žalovanou v spomenutom čestnom prehlásení potvrdenej celkovej investície
žalobcu do jej majetku vo výške 27.000 eur boli aj fakticky odovzdané priamo žalovanej, aby ona

z nich následne vyplatila dodávateľov prác, alebo boli na úhradu prác použité aj iným spôsobom.
Objem použitých peňazí žalobcu 27.000 eur bol žalovanou jednoznačne a v plnej výške potvrdený
v čestnom prehlásení zo 7.2.2014, pričom v danom ohľade je bezpredmetné, že žalovaná nemala k
účtu žalobcu prístup. Žalovaná pritom ani žiadnym dôkazom počas celého konania nepreukazovala
svoje tvrdenie, že by bola táto suma neprimeraná vykonanému rozsahu rekonštrukcie a toto jej tvrdenie

sa rozchádza s tvrdeniami žalobcu a aj so svojim vlastným čestným prehlásením. Tvrdenie žalovanej
o tom, že predmetné čestné prehlásenie zo 7.2.2014 už bolo v poradí druhé po roztrhnutí prvého
takého prehlásenia žalobcom, vyhotoveného ešte pred začatím prác, považoval súd za účelné (správne
účelové) a ničím nepodložené tvrdenie. Podľa obsahu čestného prehlásenia zo 7.2.2014 mala žalovaná
finančné prostriedky vo výške 27.000 eur vložené žalobcom do rekonštrukcie jej nehnuteľnosti titulom
investície žalobcovi v celom rozsahu vrátiť alebo mu zabezpečiť nákup primeraného bytu, pokiaľ dôjde k

zrušeniu ich spoločnej domácnosti. K zrušeniu spoločnej domácnosti strán sporu podľa ich súhlasného
vyjadrenia došlo dňom 3.7.2016 (poznámka odvolacieho súdu - správne podľa zhodných tvrdení strán
3.7.2015), a teda týmto dňom, keďže nebol pre žalobcu zabezpečený nákup primeraného bytu, mu
podľa obsahu čestného prehlásenia vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia odpadnutím
právneho dôvodu jeho plnenia, a to založenia a trvania spoločnej domácnosti strán sporu podľa § 451

ods. 2 O.z. splnením rozväzovacej podmienky, t.j. zrušením spoločnej domácnosti podľa § 36 O.z..
Vzhľadom na uvedené nebyť kompenzačnej námietky žalovanej uplatnenej v tomto konaní by mal
žalobca nárok na vrátenie celej sumy investície 27.000 eur.
Pri kompenzačnej námietke žalovanej z 10.11.2016 súd prihliadol k námietke premlčania žalobcu
vo vzťahu k žalovanou uplatneným výdavkom (okrem sumy peňažného trestu) podľa § 107 ods. 1

O.z., pretože je nepochybné, že sa toto právo žalovanej premlčalo za dva roky odo dňa vzniku jej
čiastkových nárokov na úhradu tých (spoločných) výdavkov, ktoré žalovaná mala za žalobcu uhradiť
podľa § 454 O.z., t.j. odkedy sa žalovaná ako oprávnená dozvedela o tom, že jej plneniami došlo k
bezdôvodnému obohateniu a žalobca sa tým na jej úkor obohatil. Výdavky uvedené na str. 52 spisu
(okrem sumy peňažného trestu) sú tak premlčané v období do 10.11.2014 (2 roky pred ich uplatnením v

podaní žalovanej z 10.11.2016) a súd ich nemohol započítať. Od 11.11.2014 do dňa zrušenia spoločnej
domácnosti 3.7.2015 (z dôvodu prehľadnosti a zjednodušenia tu súd vzal za základ výpočtu výdavkov
obdobie celých 8 mesiacov) súd vychádzal z toho, že žalovaná len tvrdila, avšak ničím nepreukázala
vznik týchto výdavkov, ktoré zároveň žalobca neuznával (výdavky spojené s opravou auta, cestovaním,
taxi službou, t.j. všetky uplatnené výdavky okrem peňažného trestu a režijných nákladov). Žalovaná

tak neuniesla dôkazné bremeno pri týchto výdavkoch, a preto jej súd kompenzáciu vo výške týchto
výdavkov nepriznal. Čo sa týka režijných nákladov, tu nebolo možné priznať tie výdavky, ktoré podľa
predložených dokladov neuhrádzala žalovaná, ale iný člen rodiny, z ktorého dôvodu na uplatnenie
ich kompenzácie (internet, TV, elektrina) nemá žalovaná vecnú legitimáciu. Daň z nehnuteľnosti platí
vlastník nehnuteľnosti z titulu jeho vlastníctva, pričom založením spoločnej domácnosti strán sporu

nedošlo k zmene vlastníckych vzťahov k predmetnému domu, a preto ani nie je možné preniesť časť
nákladov spojených s povinnou daňou za túto nehnuteľnosť na iného obyvateľa domu. Čo sa týka
uplatnených výdavkov za dodávku plynu a odvoz smetí, tieto výdavky podľa predložených dokladov
preukázateľne uhrádzala žalovaná, pričom na pojednávaní výslovne uviedla, že predložený poštový
poukaz so sumou 149 eur predstavuje mesačný poplatok za dodávku plynu. Nakoľko žalobca len

všeobecne tvrdil, že na chod spoločnej domácnosti prispieval mesačne sumou 200 eur, avšak to nijakým
spôsobom nepreukázal a na druhej strane žalovaná pri uvedených dvoch položkách predloženými
dokladmi dostatočne preukázala, že tieto výdavky spoločnej domácnosti uhrádzala ona, pričom podľa
jej vyjadrenia tieto výdavky boli v rovnakej výške aj v rozhodnom (skoršom) období (viď vyššie), súd tu
kompenzačnej námietke žalovanej vyhovel v sume 305,50 eur, čo je 1 z preukázaných nákladov na

dodávku plynu a odvoz smetí za obdobie 8 mesiacov (plyn 8 x 149 eur = 1.192 eur a poplatok za odpad
30 eur na 8 mesiacov, t.j. spolu 1.222 eur : 4 = 305,50 eur), čo pripadá na jedného člena štvorčlennej
domácnosti. Súd pri týchto nákladoch nepovažoval za potrebné nariadiť výsluch aj matky žalovanej,
pretože vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti by jej výpoveď objektívne nemohla ovplyvniť súdom
zistený skutkový stav.

Súdtaktiežprisvedčiltvrdeniužalovanej,žepeňažnýtrestžalobcucelkomvovýške600eurboluhradený
z finančných prostriedkov žalovanej, čo výslovne potvrdila aj jej právna zástupkyňa, ktorá podľa svojho
vyjadrenia osobne v podateľni súdu vykonala dve platby peňažného trestu, a to dňa 27.8.2014 a
8.10.2014 s tým, že aj keď bolo na potvrdenkách meno žalobcu, finančné prostriedky na uhradeniepeňažného trestu žalobcu boli poskytnuté žalovanou. Uvedenému tvrdeniu súd prisvedčil aj vzhľadom
na to, že vyjadrenie žalobcu k predmetným skutočnostiam bolo zmätočné a nebolo v súlade s obsahom
spisu (aj pripojeného spisu OS DS sp. zn. 1T/127/2014), keď pokuta nebola rozpísaná na 3 čiastky podľa

rozsudku súdu, a ani nebola zaplatená na pošte v Dunajskej Strede tak ako to žalobca na pojednávaní
tvrdil. Naopak peňažný trest bol zaplatený priamo na okresnom súde a v dvoch platbách, teda tak
ako to tvrdili žalovaná a jej právna zástupkyňa, z čoho súd usúdil, že žalobca nepreukázal, že by
peňažnýtrestuhradilonazvlastnýchprostriedkov.Uvedenépotvrdzujeajvtedajšianepriazniváfinančná
situácia žalobcu vyplývajúca z obsahu spisu; charakter platby, t.j. úhrada peňažného trestu, ktorý mal

na účely upustenia od výkonu trestu zákazu činnosti súdom v trestnom konaní zaplatiť žalobca, čo bolo
zrejmým dôvodom uvedenia jeho mena na potvrdenkách; ako aj fakt, že predmetnými potvrdenkami
disponovala právna zástupkyňa žalovanej, ktorá ich v konaní predložila práve na podporu tvrdenia
žalovanej o tom, že suma peňažného trestu bola zaplatená z jej peňazí. Platenie peňažného trestu
bolo pritom verejnoprávnou povinnosťou žalobcu s tým, že vzťah medzi platiteľom peňažného trestu a
štátom je vzťahom verejnoprávnym a nie občianskoprávnym. V súvislosti s plnením peňažnej povinnosti

odsúdeného vo vzťahu ku štátu pritom nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie ďalšieho subjektu -
žalovanej, tzn. jej nárok na kompenzáciu nemohol byť uplatnený ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa § 454 O.z., a teda ani nebolo možné v tomto smere prihliadnuť k námietke premlčania
žalobcu, keďže tu neplatí dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 O.z., ale všeobecná
trojročná premlčacia doba podľa § 101 O.z. platiaca pre plnenie žalovanej z iného dôvodu než plnenia

za žalobcu podľa § 454 O.z., pričom kompenzačná námietka tak bola pri tomto nároku uplatnená včas
(v rámci 3-ročnej premlčacej doby). Súd preto kompenzačnú námietku v časti predmetných platieb 600
eur posúdil ako dôvodnú.
Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
26.094,50 eur (27.000 eur - 305,50 eur - 600,- eur) spolu so zákonným úrokom z omeškania vo

výške 5,05 % zo sumy 26.094,50 eur od 11.3.2016 (od podania žaloby) do zaplatenia, nakoľko sa
žalovaná dostala so svojim dlhom do omeškania a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Súd ostatné námietky
strán sporu nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie daného sporu, a preto sa s nimi osobitne
nevysporiadal. Stanovil lehotu na splnenie peňažnej povinnosti 3 dni od právoplatnosti rozsudku, keďže
vychádzal z toho, že žalovaná bola v konaní zastúpená advokátom a zároveň aj riadne poučená

podľa § 153 v spojení s § 149 CSP o tom, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,
návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne
námietky) včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas,
ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť

konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila
včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov súdu. Žalovaná na pojednávaní síce požiadala o splácanie dlhu, avšak svoje
finančné a majetkové pomery nijako, t.j. ani čiastočne príslušnými dokladmi nepreukázala, hoci tak na
základe poučení súdu mohla urobiť už skôr, ale najneskôr na pojednávaní. Žalovaná pritom vedela o

konaní už od 23.5.2016, kedy prvý krát prevzala zásielku súdu v tejto veci, a preto skutočnosť, že na
pojednávaní žalovaná žiadala o splácanie dlhu bez toho, aby tam doniesla so sebou doklady, ktoré by
aspoň čiastočne preukazovali jej pomery, považoval súd za skutočnosť, ktorá odôvodňuje nevyhovenie
jej žiadosti o splácanie dlhu, a to za primeraného použitia § 153 CSP, keďže ďalšie konanie o jej žiadosti
by vyžadovalo odročenie pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu, čo však súd vzhľadom na

uvedené okolnosti prípadu nepovažoval v danom prípade za hospodárny postup.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, vecne
čistým úspechom žalobcu v spore v rozsahu 93,28 % (úspech 96,64 % - neúspech 3,36 % = 93,28%).

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na

jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie
odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedenými § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, teda že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodila, že nepopierala v konaní, že z
finančných prostriedkov žalovaného (poznámka odvolacieho súdu - zjavne mala odvolateľka na mysli

žalobcu) po spoločnej dohode bolo použitých na rekonštrukciu uvedeného domu 12.041 eur, o ktorých
výdavkoch si viedla presnú evidenciu. Okrem tejto skutočnosti uviedla, že spoločne kupovali materiál,
ktorýbolpoužitýprirekonštrukciinehnuteľnostiaspoločneajvyplácalistavebnýchmajstrovarobotníkov,
ktorí pracovali na stavbe. Túto sumu je ochotná aj žalobcovi vrátiť, pričom uviedla aj to, že tietosumy vyberal zo svojho účtu žalovaný, vždy podľa potreby, ako bolo treba nakúpiť materiál a vyplácať
robotníkov na stavbe. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že by bol prispieval na náklady domácnosti,
prípadne hradil a mesačne prispieval na benzín do jej auta, s ktorým ho vozila do práce a z práce

mesačne po 200 eur. Poukázala na jej výsluch na pojednávaní 4.10.2017. Preto vzniesla žalovaná aj
kompenzačnú námietku dňa 10.11.2016 na sumu 4.959 eur. Túto kompenzačnú námietku súd prvej
inštancie neuznal, čo odôvodnil tým, že nároky žalovanej vznesené počas konania sú premlčané v
zmysle ust. § 107 ods. 1 O. z., okrem sumy peňažného trestu, kde vyhodnotil ako nedôveryhodné
tvrdenie žalobcu, že k zaplateniu peňažného trestu prišlo z jeho prostriedkov a jeho tvrdenia akým

spôsobom došlo k jeho uhradeniu sa rozchádzali. Poukázala na jeho výpoveď z hlavného pojednávania
8.9.2017. Z týchto jeho vyjadrení a z celého jeho postoja pred prvoinštančným súdom vyplýva, že
jeho výpovede a tvrdenia ohľadne použitia a výšky finančných prostriedkov v sume 27.000 eur nie sú
dôveryhodné a ani jeho tvrdenia ohľadne vzniku listiny „Čestné prehlásenie“ spísanej 2.4.2014. Toto
čestné prehlásenie nemožno považovať za rovnocenné k zmluve o pôžičke finančných prostriedkov,
ale možno ho považovať za investovanie prostriedkov do rekonštrukcie stavby, teda obaja účastníci

vedeli, že ide o zastretý právny úkon. Podľa § 41a ods. 2 O. z., ak právnym úkonom má byť zastretý iný
právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov, ak sú splnené všetky jeho náležitosti.
Neplatnosti takéhoto právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za
nezastretý. Vzhľadom na výsledky konania pred súdom bolo jednoznačne preukázané, že toto čestné
prehlásenie obsahovo nezodpovedalo zmluve o pôžičke, ale o poskytnutí prostriedkov na rekonštrukciu

nehnuteľnosti. Okrem toho súd nesprávne vyhodnotil skutočnosti, ktoré predchádzali vyhotoveniu tohto
dokumentu, ku ktorému bola žalovaná nepriamo dotlačená žalovaným (opäť poznámka odvolacieho
súdu - zjavne mala odvolateľka na mysli žalobcu) k jeho vyhotoveniu tým, že chcel uspokojiť jeho
obsahom svojich prestarlých rodičov, ktorých žalovaná osobne poznala, ohľadom uloženia a nakladania
so svojimi investíciami. Už predtým títo vedeli v akej finančnej situácii sa žalobca nachádzal pred

odpredajom svojho bytu v X., dlhoval aj im určitý finančný obnos a vedeli, že má ďalšie podlžnosti
na výživnom. O ostatných jeho podlžnostiach nemali celkom jasnú vedomosť. Čestné prehlásenie,
ktoré bolo spísané hlavne na podnet žalobcu nepotvrdzovalo pravdivé skutočnosti o prostriedkoch
uložených do investície na rekonštrukciu rodinného domu. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 26Cdo/1941/2011 - predstieraný právny úkon, relatívne predstieranie. Zmluva,

pri ktorej uzavretí jeden z účastníkov úmyselne predstieral určitú vôľu so zámerom, aby tým vyvolal
u druhého účastníka omyl, alebo tým využil jeho omyl, je dôvodom neplatnosti zmluvy podľa § 49a
O. z. a obdobne rozhodnutie NS ČR 32Cdo/1256/2010 je čiastočne neplatná pre podvodné konanie
jedného z účastníkov zmluvy (§ 40a O.z.). Súd neskúmal podľa výpisov z bankového účtu žalobcu
jednotlivé výbery a ich sumy a nevypočul žalobcu ku skutočnostiam pohybu na jeho účte, na ktorý

žalovaná nemala žiadny prístup. Žalovaná naďalej tvrdí, že suma 27.000 eur nebola použitá v plnom
rozsahu na rekonštrukciu nehnuteľnosti žalovanej, ale z týchto finančných prostriedkov si žalovaný (opäť
poznámka odvolacieho súdu - zjavne mala odvolateľka na mysli žalobcu) uhrádzal aj vlastné dlžoby, o
rozsahu ktorých žalovaná v plnom rozsahu nemala presné informácie, ale vedela o nich prostredníctvom
žalobcu. Išlo hlavne o exekučné konania, nezrovnalosti v platení nákladov na udržiavanie bytu v X. a

nezrovnalosti v peňažných ústavoch.
Čo sa týka premlčania nárokov žalovanej, ktoré si uplatnila v súdnom konaní formou kompenzačnej
námietky, naďalej trvá na tom, že námietka premlčania, ktorú vzniesol žalobca, je v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 ods. 1 O.z.). Poukázala na rozhodnutie 25Cdo/2593/2011 (NS ČR) možno odmietnuť súdnu
ochranu aj tomu, kto vznesie námietku premlčania, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Uplatnenie

námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom len v tých výnimočných prípadoch, kedy by bolo
výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby ničím nezavinil
a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku premlčania bol neprimerane tvrdým postihom
vporovnanísrozsahomacharakteromnímuplatňovanéhoprávaasdôvodmi,prektorésvojeprávovčas
neuplatnil. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo

možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku možno vyvodiť, ale len z
konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by
pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
princípu právnej istoty, akým je popretie práva uplatniť námietku premlčania. Porušenie dobrých mravov
vidí žalovaná najmä v jeho celkovom správaní sa k žalovanej a členom jej rodiny, priam parazitného

spôsobu jeho života v čase trvania spoločnej domácnosti so žalovanou, od ktorej prijímal plnenia z
jej strany voči nemu ako samozrejmosť a napriek viacerým výzvam a upozorneniam z jej strany sa
na spoločných výdavkoch domácnosti, ako i plnení voči nemu samotnému (doprava do práce a späť
žalobkyňou /opäť poznámka odvolacieho súdu - zjavne mala odvolateľka na mysli žalovanú/) svojekonanie nezmenil a toto trvalo až do doby, kým jeho odsťahovaním sa zanikla „spoločná domácnosť“.
Skutočné spolužitie žalobcu a žalobkyne /opäť poznámka odvolacieho súdu - zjavne mala odvolateľka
na mysli žalovanú/ už skončilo skôr, rok pred samotným právnym zánikom spoločnej domácnosti. K

samotnémurozchodudošlozdôvodovneprekonateľnýchrozporovzapríčinenýchnajmäžalobcom,ktorý
žalovanú fyzicky napádal, využíval a spoločnú domácnosť zrušil až po tom, čo uhradil svoju pôžičku a
ďalšie finančné podlžnosti. Žalobkyňa /opäť poznámka odvolacieho súdu - zjavne mala odvolateľka na
mysližalovanú/sineuplatnilatietosvojenárokynajmäzdôvodu,žežalobcasazdržiavalvnehnuteľnosti,
bol agresívny, žalovaná mala vážne chorých oboch svojich rodičov a mala snahu sa so žalobcom

dohodnúť. Neskôr mala z neho strach, pretože v neskorých večerných hodinách ju niekoľkokrát bez
ohlásenia vyhľadal, sledoval ju, mala strach a preto ho napokon ohlásila orgánom polície. Súd prvej
inštancie, odvolávajúc sa na odôvodnenie napadnutého rozsudku, nevykonal dostatočné dôkazy, ktoré
mali preukázať skutočnú výšku použitých investícií, najmä podrobným výsluchom žalobcu o pohyboch,
najmä výberoch z jeho účtu, a na čo boli tieto sumy použité, tiež neobjasnil tvrdenia žalovanej ohľadne
jeho finančnej situácie pred predajom jeho bytu v Györi, najmä čo všetko zo sumy za jeho predaj hradil

a v akej výške, či vôbec tri vložené sumy na jeho účet, na ktoré sa odvoláva, boli podľa výberov v plnom
rozsahu použité ako investícia do rekonštruovanej nehnuteľnosti. Nekonfrontoval teda oboch účastníkov
konaniaaúplneodmietolvýsluchmatkyžalovanejakonadbytočnýnapriektomu,žetátobývalavkritickej
dobe v predmetnej nehnuteľnosti a vie mnohé okolnosti týchto investícií potvrdiť.

3. Proti tomuto rozsudku iba v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti trov prvoinštančného konania
podal včas odvolanie i žalobca, s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti uložením žalovanej
povinnosti zaplatiť mu sumu 905,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5,05 % zo sumy 905,50 eur od
11.3.2016 do zaplatenia a priznaním žalobcovi práva na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu
100 %. Právne svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. f/ a

h/ CSP. Uviedol, že medzi stranami nebola sporná tá skutočnosť, že z dôvodu založenia spoločnej
domácnosti sa strany dohodli zrekonštruovať nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovanej. Taktiež nebola
sporná dohoda strán, že pre ten prípad, že bude ich spoločná domácnosť zrušená, žalovaná vráti
žalobcovi finančné prostriedky v celkovej výške 27.000 eur, ktorá bola stranami potvrdená aj podpísaním
čestného prehlásenia zo 7.2.2014. V priebehu konania strany zhodne potvrdili, že k zrušeniu spoločnej

domácnosti došlo dňa 3.7.2015. Taktiež nebola sporná skutočnosť, že rekonštrukcia nehnuteľnosti
bola financovaná z finančných prostriedkov žalobcu, sporná však bola výška žalobcom vynaložených
finančných prostriedkov. Ďalej medzi stranami boli sporné výdavky, ktoré žalovaná uplatnila voči
žalobcovi kompenzačnou námietkou podanou 10.11.2016. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení
predložil čestné prehlásenie zo 7.2.2014, ako aj výpisy z bankového účtu, z ktorých vyplýva, že žalobca

disponoval finančnými prostriedkami, ktoré boli vynaložené na rekonštrukciu danej nehnuteľnosti. Súd
v tejto súvislosti správne posúdil nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
odpadnutím právneho dôvodu jeho plnenia a po vykonaní rozsiahleho dokazovania správne dospel
k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 27.000 eur bol uplatnený opodstatnene. Súd prvej
inštancie pri rozhodovaní posúdil aj kompenzačnú námietku žalovanej doručenú súdu 10.11.2016, v

ktorej kompenzačnej námietke nazvanej ako „Vzájomný návrh o zaplatenie sumy 6.650,- eur“ žalovaná
uplatnila nárok na zaplatenie čiastky vo výške 4.959 eur, opodstatnenosť ktorého nároku však žalovaná
nepreukázala a ani ich riadne nezdokladovala. Súd prvej inštancie z celkovej čiastky uplatnenej
žalovanouneopodstatnenejejpriznalčiastkuvovýške305,50eurakoalikvotnúčasťvýdavkovspoločnej
domácnosti (poplatok za odber plynu a poplatok za odpad) a čiastku vo výške 600 eur, ktorú čiastku

ako peňažný trest žalobcu podľa vyjadrenia žalovanej uhradila žalovaná namiesto žalobcu. V ostatnej
časti súd prvej inštancie kompenzačnú námietku považoval za neopodstatnenú a to poukazom jednak
z dôvodu premlčania nárokov vynaložených žalovanou do 10.11.2014 (t. j. dva roky pred ich uplatnením
na súde dňa 10.11.2016) a zároveň z dôvodu, že vznik výdavkov - ako cestovné, taxi služby, výdavky
spojené s opravou vozidla - žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala a ďalej vo vzťahu k výdavkom -

ako internet, TV, elektrina - žalovaná nemala aktívnu legitimáciu, nakoľko tieto boli uhrádzané jej otcom.
So závermi súdu prvej inštancie ohľadne premlčania uplatnených nárokov, neunesenia dôkazného
bremena a zároveň nedostatku aktívnej legitimácie vo vzťahu k niektorým žalovanou uplatneným
nárokom, vrátane odôvodnenia týchto záverov, žalobca v celom rozsahu súhlasí. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie ohľadne priznania finančnej čiastky vo výške 305,50 eur a finančnej čiastky vo výške 600

eur však žalobca považuje za nesprávne. Pri posúdení uvedených nárokov súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň nárok žalovanej na zaplatenie čiastky
vo výške 600 eur nesprávne právne posúdil, keď predmetný nárok neposúdil ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia a preto namiesto dvojročnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia nesprávne aplikoval trojročnú premlčaciu dobu. Súd prvej inštancie nesprávne dospel k
záveru, že žalovaná vynaloženie výdavkov na spoločnú domácnosť strán za rozhodné obdobie, t. j. za
obdobie od 10.11.2014 do 3.7.2015, nesporne preukázala. Žalovaná v priebehu konania na súde prvej

inštancie na preukázanie týchto výdavkov predložila doklady z roku 2016, pričom vo svojej výpovedi
uviedla, že tieto výdavky boli v rovnakej výške aj v rozhodnom období. Uvedené skutočnosti však
neboli z jej strany hodnoverne preukázané, a to ani skutočná výška týchto nákladov a ani to, že
tieto výdavky uhradila práve ona, a ani napr. iný člen jej rodiny, z ktorého dôvodu by nebola aktívne
legitimovaná na uplatnenie týchto nárokov. Ohľadne vyčísleného poplatku za odber plynu treba uviesť,

že žalovaná na preukázanie týchto výdavkov predložila iba poštový poukaz na účet a potvrdenie o
prijatí platobného príkazu, z ktorého vyplýva, že žalovaná 25.8.2016 uhradila mesačnú zálohu na plyn
vo výške 149,33 eur. Z uvedeného však žiadnym spôsobom nevyplýva, že aká bola skutočná výška
poplatku za odber plynu v sledovanom období (10.11.2014 - 3.7.2015). Súd prvej inštancie nemohol
ani vychádzať iba z vyjadrenia žalovanej, že výška tohto poplatku bola aj v rozhodnom období rovnaká.
V tejto súvislosti treba jednak poukázať na to, že žalovaná preukázala výšku mesačnej zálohovej

platby za mesiac 2016 (t. j. za obdobie rok po tom, čo došlo k zrušeniu ich spoločnej domácnosti),
pričom výška mesačnej zálohovej platby za sledované obdobie nemusí byť rovnaká. Taktiež treba
zdôrazniť, že v danom prípade ide len o mesačnú zálohovú platbu, pričom skutočná výška poplatku za
odber plynu je vždy vyčíslená podľa skutočnej výšky odberu plynu. Žalovaná teda žiadnym spôsobom
(napr. vyúčtovacou faktúrou za sledované obdobie) nepreukázala skutočnú výšku nákladov za odber

zemného plynu). Ohľadne priznanej čiastky vo výške 600 eur žalobca uviedol, že jednak nesúhlasí so
záverom súdu prvej inštancie ohľadom preukázania tvrdenia žalovanej, že túto čiastku hradila ona, a
taktiež považuje právne posúdenie tohto nároku za nesprávne. Z predložených príjmových dokladov
jednoznačne vyplýva, že platiteľom týchto čiastok bol žalobca, pričom v konaní zo strany žalovanej tieto
skutočnosti neboli jednoznačne vyvrátené. Právna zástupkyňa žalovanej v priebehu konania sa vyjadrila

tak, že uvedenú čiastku hradila ona a to z finančných prostriedkov žalovanej. Uvedené svoje tvrdenie
však žiadnym spôsobom nepreukázala a nebola ani preukázaná tá skutočnosť, že žalovaná v tom čase
disponovala s týmito finančnými prostriedkami, teda či to neboli práve finančné prostriedky žalobcu.
Samotná skutočnosť, že žalobca si presne nepamätal okolnosti, za akých došlo k úhrade týchto čiastok,
nemôžu byť v tejto veci smerodajné, nakoľko žalobca je občanom Maďarska, neovláda slovenský jazyk

a ani nepozná fungovanie úradov na území Slovenskej republiky. Okrem toho treba uviesť, že aj keby
bol nárok žalovanej na zaplatenie tejto čiastky (600 eur) opodstatnený, t. j. keby žalovaná jednoznačne
preukázala, že túto finančnú čiastku uhradila práve ona (treba zdôrazniť, že k tomu však nedošlo), išlo
by o právny vzťah medzi dvoma fyzickými osobami, t. j. o súkromnoprávny vzťah. Samotná skutočnosť,
že platenie peňažného trestu je verejnoprávnou povinnosťou, ešte neovplyvní právne posúdenie vzťahu

medzi fyzickými osobami. V takom prípade by zo strany žalovanej došlo k plneniu bez právneho
dôvodu, čím by sa žalobca bezdôvodne obohatil práve na úkor žalovanej. Predmetný nárok teda treba
posúdiť podľa ustanovení O. z. o bezdôvodnom obohatení, z ktorého dôvodu na uplatnenie tohto nároku
platí dvojročná premlčacia lehota. Nárok žalovanej na zaplatenie finančnej čiastky 600 eur je teda už
premlčaný, z ktorého dôvodu ho súd prvej inštancie nemohol žalovanej priznať. Z vyššie uvedeného teda

vyplýva, že žalovaná ohľadne opodstatnenosti nároku na zaplatenie finančnej čiastky vo výške 305,50
eur, ako aj ohľadne čiastky vo výške 600 eur, neuniesla dôkazné bremeno, pričom prípadný jej nárok
na zaplatenie finančnej čiastky vo výške 600 eur je premlčaný, a to poukazom na dvojročnú premlčaciu
lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa vyššie uvedeného teda kompenzačná námietka
žalovanej voči žalobcovi je v celom rozsahu neopodstatnená a keďže podľa súdu prvej inštancie nebyť

kompenzačnej námietky by bol nárok žalobcu na zaplatenie finančnej čiastky vo výške 27.000 eur v
celom rozsahu opodstatnený, súd prvej inštancie mal žalobe v celom rozsahu vyhovieť. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti by žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu,
t. j. v rozsahu 100 %.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril tak, že navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovanej v
časti, v ktorej smeruje proti druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, podľa § 386 CSP odmietol.
Prvý výrok rozsudku navrhol z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a výroky II. a III. zmeniť tak,
ako navrhuje vo svojom odvolaní žalobca. Výrokom o zvyškovom zamietnutí žaloby súd prvej inštancie
rozhodol v prospech žalovanej, keďže žalobu v tejto časti zamietol, z ktorého dôvodu žalovaná nie je

oprávnenou osobou podať voči tomuto výroku rozsudku odvolanie (§ 359 CSP).
Žalobca odvolanie žalovanej v celom rozsahu považuje za neopodstatnené. V priebehu konania na súde
prvej inštancie žalobca všetky svoje tvrdenia uvádzané v žalobe riadne odôvodnil a preukázal listinnými
dôkazmi.Naopak,žalovanásvojetvrdeniažiadnymhodnovernýmspôsobomnepreukázala,nepredložilasúdu žiadny dôkaz, ktorý by potvrdzoval správnosť jej tvrdenia. Súd prvej inštancie v priebehu konania
vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého náležite zistil skutočnosti rozhodujúce pre vec
samú, v konaní bolo riadne preukázané, že medzi stranami došlo k podpísaniu čestného prehlásenia

zo 7.2.2014, v ktorom žalovaná bez akéhokoľvek nátlaku, dobrovoľne uznala, že na rekonštrukciu
rodinného domu boli použité aj finančné prostriedky žalobcu, v celkovej výške 27.000 eur. Žalovaná teda
v čase podpísania čestného prehlásenia presne vedela aká čiastka bola na rekonštrukciu jej rodinného
domu použitá, ktorú čiastku bez akejkoľvek námietky aj uznala. Taktiež obsah čestného prehlásenia
jednoznačne potvrdzuje, že žalovaná sa zaviazala uvedenú čiastku v celom rozsahu vrátiť žalobcovi

v prípade zániku ich spoločnej domácnosti. Tvrdenie žalovanej, že k vyhotoveniu tohto čestného
prehlásenia bola dotlačená, nezodpovedá pravde. Taktiež považuje všetky jej tvrdenia o osobe žalobcu
iba za účelové, ktoré nemajú žiadny vplyv na právne posúdenie veci samej. Súd prvej inštancie teda
správne posúdil nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odpadnutím právneho
dôvodu jeho plnenia a po vykonaní rozsiahleho dokazovania správne dospel k záveru, že nárok žalobcu
na zaplatenie sumy vo výške 27.000 eur bol uplatnený opodstatnene. Žalovaná ďalej v odvolaní uviedla,

že považuje námietku premlčania nárokov uplatnených kompenzačnou námietkou za rozpor s dobrými
mravmi. V tejto súvislosti poukázal žalobca na skutočnosť, že žalovaná na uplatnenie časti nárokov
uvedených v kompenzačnej námietke nemala aktívnu legitimáciu a zároveň opodstatnenosť časti týchto
nárokov žiadnym hodnoverným spôsobom ani nepreukázala. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda v
časti, v ktorej kompenzačnej námietke žalovanej nevyhovel, považuje žalobca za správne.

5. Žalovaná v jej podaní zo 14.5.2018 zn. Vyjadrenie uviedla, že obdržala vyjadrenie žalobcu k
jej odvolaniu. Aj keby odvolací súd uvažoval v intenciách, že nejde o investovanie prostriedkov
do rekonštrukcie stavby, ale čestné prehlásenie podpísané oboma stranami sporu by považoval za
rovnocenné k zmluve o pôžičke finančných prostriedkov, zmluva o pôžičke podľa § 657 a nasl. O. z.

má reálnu, nie iba konsenzuálnu povahu. Touto zmluvou prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Vznik pôžičky predpokladá nie iba dohodu zmluvných strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
dlžníkovi. Akonáhle je zmluva o pôžičke uzavretá, vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, ktorého
obsahom sú dojednané práva a povinnosti, ale až odovzdaním veci dlžníkovi sa tento právny vzťah

medzi nimi stáva právnym vzťahom z pôžičky. Ide o tzv. reálny kontrakt, kde okrem samotného uzavretia
zmluvy je potrebný ešte ďalší úkon odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi, teda nie iba zmluvným
dojednaním, ale až odovzdaním predmetu pôžičky vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi to, čo mu
bolo požičané a k tomu zodpovedajúce právo veriteľa požadovať vrátenie pôžičky (rozhodnutie KS
Bratislava 4Co/259/05). Za okolností, že podľa tvrdenia žalobcu pri odovzdaní a prevzatí peňazí nikto

nebol, súd v záujme zistenia tvrdenia navrhovateľa, ale i obrany žalobkyne /opäť poznámka odvolacieho
súdu - zjavne mala na mysli žalovanú/, odmietol vykonať navrhovaný dôkaz, hoci matka žalovanej mala
vedomosť tak o spôsobe financovania rekonštrukcie stavby, ako i k ďalším okolnostiam žaloby, pričom
žalobca nepreukázal, tak ako je to už uvedené v odvolaní, či v skutočnosti mal takýto obnos k dispozícii,
ak ho mal, z čoho hradil ostatné svoje životné náklady, keď v tej dobe mal k dispozícii iba finančné

prostriedky zo svojho zárobku, ktorý mal činiť 600 eur mesačne a iný príjem, na ktorý sa odvolával v
súdnom konaní, bol iba minimálny a príležitostný. Súd nezisťoval, či v čase od predaja bytu mal odporca /
opäť poznámka odvolacieho súdu - zjavne mala na mysli žalobcu/ aj iné úvery (aj osobné pôžičky) a
v akej výške, ako i blokácie exekútora na akú sumu a z akého dôvodu a v akom časovom intervale
boli hradené tieto pohľadávky, prípadne z akých prostriedkov. Taktiež neskúmal, ako už bolo v odvolaní

uvedené, aké pohyby boli na účte žalobcu vykonané, na čo boli použité. Podané odvolanie považuje
žalovaná za dôvodné, pričom vyjadrenia žalovaného /opäť poznámka odvolacieho súdu - zjavne mala
na mysli žalobcu/ v tom smere, že sa nepamätá, resp. rozporne vypovedá ohľadne splátok peňažného
trestu vykonaného žalovanou, čo odôvodňuje najmä skutočnosťou, že žalobca neovláda slovenský
jazyk a nepozná fungovanie úradov na území SR je neprijateľné, keďže počas konania pred súdom

bola prítomná tlmočníčka, a teda sa mohol k uvedeným veciam riadne vyjadriť. Tvrdenia, ktorými sa
žalobca bránil aj ohľadne fungovania spoločnej domácnosti so žalovanou, sú takisto vykonštruované a
nezakladajú sa na pravde. Týka sa to najmä príspevku na spoločnú domácnosť a príspevku na dopravu
do zamestnania a späť. Preto navrhla rozhodnúť tak, ako je to uvedené v dôvodoch odvolania.

6. Žalobca sa k obsahu vyjadrenia žalovanej k odvolaniu vyjadril v podaní z 11.10.2018 tak, že v
priebehu konania riadne preukázal, a to predložením kúpnej zmluvy ako aj výpismi z bankového
účtu, že disponoval finančnými prostriedkami, ktoré boli použité na rekonštrukciu rodinného domu
vo vlastníctve žalovanej. Zároveň predložené výpisy potvrdzujú aj tvrdenie žalobcu ohľadne toho, žefinančné prostriedky boli použité postupne, t. j. finančné prostriedky na financovanie rekonštrukčných
prác boli z jeho účtu vyberané po častiach, a to buď v meste X., alebo vo M. V.. Vynaloženie finančných
prostriedkov žalobcu na rekonštrukciu rodinného domu vo vlastníctve žalovanej, vrátane s ich presnou

výškou žalovaná sama potvrdila podpísaním čestného prehlásenia. V tejto súvislosti zdôraznil, že
predmetné čestné vyhlásenie bolo vyhotovené právnou zástupkyňou žalovanej na základe výslovnej
požiadavky strán súdneho konania. Podpísaním tohto čestného prehlásenia žalovaná sa okrem iného
zaviazala vrátiť tieto finančné prostriedky v celom rozsahu, ak nastanú určité okolnosti, v danom
prípade, ak dôjde k zrušeniu ich spoločnej domácnosti. Žalovaná v priebehu konania na súde prvej

inštancie nepredložila súdu žiadny dôkaz, ktorý by uvedené skutočnosti vyvrátila, prípadne spochybnila.
Z uvedeného dôvodu nárok žalobcu považuje v celom rozsahu za opodstatnený.

7. Žalovaná vo vyjadrení z 2.11.2018 i zo 7.2.2019 k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu, v súvislosti so
žiadosťou žalobcu o odmietnutí odvolania žalovanej v časti proti výroku II. rozsudku poukázala na § 359
CSP, keď odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, pričom tvrdí, že

rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo vyhovené nároku žalovanej iba sčasti.

8. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa
odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn. že odvolanie musí podať tá strana,

v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať
odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie
záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).
Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §
361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok
intervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je
povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.
V predmetnej veci ide o rozsudok, ktorým súd prvej inštancie (reprezentovaný sudcom) rozhodol o
žalobetak,žejejčiastočnevyhovelačiastočnejuzamietol,odvolanieprotitomutorozsudkujeobjektívne

prípustné (§ 355 ods. 1 CSP). Žalovaná odvolaním napadla vyhovujúcu i zamietajúcu časť rozsudku
súdu prvej inštancie, hoci zamietajúcou časťou bolo rozhodnuté v jej prospech, teda v zamietajúcej časti
nebolo jej odvolanie subjektívne prípustné.
Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)

nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
Odvolací súd preto podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol odvolanie žalovanej voči rozsudku súdu prvej
inštancie v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu ako podané neoprávnenou osobou (postupom podľa §
385 ods. 1 CSP a contrario bez pojednávania).

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O. s.
p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (s výnimkou časti odvolania žalovanej
odmietnutej ako je vyššie uvedené, § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/

CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní
(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu

minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalovanej v jeho vyhovujúcej časti veci samej považovať
za vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (s potrebou nariadenia opravy zrejmej nesprávnosti v takejtočasti), avšak v zamietajúcej časti veci samej a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania je
potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky - žalovanej) dôvod nesúhlasiť s
argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo
vyhovujúcej časti veci samej (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo
by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods.

2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú
úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
K námietkam žalovanej o nedôveryhodnosti tvrdení žalobcu ohľadne vzniku listiny Čestné prehlásenie,
o tom, že ho nemožno považovať za rovnocenné k zmluve o pôžičke finančných prostriedkov ale
za investovanie prostriedkov do rekonštrukcie nehnuteľnosti, že sa jedná o zastretý právny úkon,

predstieraný právny úkon, neplatný pre konanie v omyle, o nesprávnom vyhodnotení skutočností,
ktoré predchádzali jeho vyhotoveniu, o dotlačení žalovanej žalobcom k jeho vyhotoveniu za účelom
uspokojenia jeho obsahom prestarlých rodičov žalobcu ohľadom uloženia a nakladania s investíciami
žalobcom, o jeho spísaní hlavne na podnet žalobcu, o tom, že nepotvrdzovalo pravdivé skutočnosti
o prostriedkoch uložených do investície na rekonštrukciu rodinného domu, o nedôveryhodnosti tvrdení

žalobcu ohľadne použitia a výšky finančných prostriedkov v sume 27.000 eur, o neskúmaní súdom
jednotlivých výberov z účtu žalobcu, na ktorý žalovaná nemala prístup, o nevykonaní dostatočných
dôkazov na preukázanie skutočnej výšky použitých investícií, odvolací súd uvádza, že rovnako ako
súd prvej inštancie za rozhodujúce v predmetnom spore považuje to, že Čestným prehlásením zo
7.2.2014 (na ktorom boli podpisy strán úradne osvedčené 24.2.2014), vyhotoveným po tom, ako už boli

rekonštrukčné práce na rodinnom dome vykonané a nepochybne bol stranám sporu známy tak rozsah
skutočne vykonaných prác ako aj objem na to použitých peňažných prostriedkov žalobcu, žalovaná
slobodne svojim podpisom overeným u notára potvrdila a uznala v plnej výške vloženie vlastných
finančných prostriedkov žalobcu v sume celkom 27.000 eur ako investície do rekonštrukcie domu v
jej výlučnom vlastníctve. Taktiež sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalobca

v spore predloženou kúpnou zmluvou na byt, ako aj výpismi z jeho bankového účtu jednoznačne
preukázal, že v rozhodnom období disponoval uvedenou sumou, ktorú mal z predaja jeho bytu v X. v
V. s tým, že posledná splátka kúpnej ceny bola pripísaná na jeho účet dňa 10.9.2013, pričom zo svojho
účtu vyberal peniaze v hotovosti, ktoré následne po ich zámene na eurá použili spolu so žalovanou na
uhrádzanie výdavkov na rekonštrukciu jej domu. Uvedené nespochybnila ani žalovaná, ktorá len tvrdila,

že sumu 27.000 eur spolu nikdy nevidela, ani ju neprevzala, z hľadiska dôvodnosti nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia však nebolo podstatné, či všetky čiastkové sumy žalovanou v spomenutom
čestnom prehlásení potvrdenej celkovej investície žalobcu do jej majetku vo výške 27.000 eur boli aj
fakticky odovzdané priamo žalovanej, aby ona z nich následne vyplatila dodávateľov prác, alebo boli
na úhradu prác použité aj iným spôsobom. Objem použitých peňazí žalobcu 27.000 eur bol žalovanou

jednoznačne a v plnej výške potvrdený v čestnom prehlásení zo 7.2.2014, pričom v danom ohľade
je bezpredmetné, že žalovaná nemala k účtu žalobcu prístup. Rovnako správne súd prvej inštancie
konštatoval, že žalovaná žiadnym dôkazom počas celého konania nepreukázala svoje tvrdenie, že by
bola táto suma neprimeraná vykonanému rozsahu rekonštrukcie a toto jej tvrdenie sa rozchádzalo s
tvrdeniami žalobcu a aj s jej vlastným čestným prehlásením. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že

podľa obsahu čestného prehlásenia zo 7.2.2014 mala žalovaná finančné prostriedky vo výške 27.000
eur vložené žalobcom do rekonštrukcie jej nehnuteľnosti titulom investície žalobcovi v celom rozsahu
vrátiť alebo mu zabezpečiť nákup primeraného bytu, pokiaľ dôjde k zrušeniu ich spoločnej domácnosti. K
zrušeniuspoločnejdomácnostistránsporupodľaichsúhlasnéhovyjadreniadošlodňom3.7.2015,ateda
týmtodňom,keďženebolprežalobcuzabezpečenýnákupprimeranéhobytu,mupodľaobsahučestného

prehlásenia vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia odpadnutím právneho dôvodu jeho
plnenia, a to založenia a trvania spoločnej domácnosti strán sporu podľa § 451 ods. 2 O.z. splnením
rozväzovacej podmienky, t.j. zrušením spoločnej domácnosti podľa § 36 O.z., vzhľadom k čomu, nebyť
kompenzačnej námietky žalovanej uplatnenej v tomto konaní, by mal žalobca nárok na vrátenie celej
sumy investície 27.000 eur.

Odvolací súd dodáva, že Čestné prehlásenie ani podľa označenia, ani podľa jeho obsahu ani podľa vôle
stránnebolozmluvouopôžičke(žalovanánetvrdila,žesajednaloopôžičku),akoužbolovyššieuvedené
podľa obsahu čestného prehlásenia mala žalovaná finančné prostriedky vo výške 27.000 eur vložené
žalobcom do rekonštrukcie jej nehnuteľnosti titulom investície žalobcovi v celom rozsahu vrátiť alebo muzabezpečiť nákup primeraného bytu, pokiaľ dôjde k zrušeniu ich spoločnej domácnosti, preto tvrdenia
žalovanej o zastretom, predstieranom právnom úkone, neplatnom pre konanie v omyle, o dotlačení
žalovanej žalobcom k jeho vyhotoveniu za účelom uspokojenia jeho obsahom prestarlých rodičov

žalobcu ohľadom uloženia a nakladania s investíciami žalobcom, odvolací súd považoval za účelové a
nepreukázané, v snahe zvrátiť dôsledky podpísania čestného prehlásenia. Na koho podnet bolo čestné
prehlásenie spísané odvolací súd nepovažoval za podstatné. Pokiaľ aj žalobca v žalobe označil svoju
investíciu ako finančnú pôžičku s povinnosťou jej vrátenia v prípade zrušenia spoločnej domácnosti
strán, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že sa jedná o laika. Civilné sporové konanie je ovládané

zásadouiuranovitcuria(súdpoznáprávo).Stranysporuniesúpovinnéuplatnenýnárok,aniobranuproti
nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné
skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd
tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z
dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný
právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo

žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený
nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený
a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza
zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je

žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok
pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený
nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie
je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými
zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia. (porovnaj

uznesenie Najvyššieho súdu z 22. septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009).
Odvolací súd tiež poukazuje na 15. bod Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS
684/2017-11 z 10.11.2017, podľa ktorého: „Ústavný súd považuje moment rozchodu ako odpadnutie
právneho dôvodu investície, a tak ako počiatok behu subjektívnej premlčacej lehoty za rozumný,
pretože zmyslom investície „nie je len číre ekonomické zveľadenie majetku, ale je ním upevnenie

partnerského vzťahu do budúcna“. Tento názor možno podporiť aj judikatúrou rakúskych „vrcholných“
súdov, ktorá siaha až do roku 1949 (porov. Oberlandesgericht Wien, Entscheidung vom 7. 9. 1949, 2 Ob
354/49). Námietka ťažkosti dokazovania rozchodu nie je z hľadiska hmotného práva relevantná, pretože
Občiansky zákonník pozná podobné normy určenia času, napríklad trvalé opustenie domácnosti pri
zrušeníspoločnéhonájmubytu.Napokonnormavyplývajúcaztohtovýkladunemôžebyťpovažovanáza

retroaktívnu, pretože obaja partneri dopredu vedia, že ak sa rozídu, tak sa investícia stane bezdôvodným
obohatením.“
Pokiaľ ide o námietku o nekonfrontovaní strán, táto podľa názoru odvolacieho súdu nebola dôvodná,
nakoľko strany boli vypočuté na pojednávaniach (viď zápisnice o pojednávaní dňa 8.9.2017 a 4.10.2017)
vždyvprítomnostiprotistrany,zaprítomnostiprávnychzástupcovobochstrán,smožnosťouvzájomného

kladenia otázok a vyjadrenia sa k výpovedi protistrany.
Taktiež nedôvodnou bola odvolacia námietka o odmietnutí výsluchu matky žalovanej, majúcej bývať v
kritickej dobe v predmetnej nehnuteľnosti, na potvrdenie mnohých okolností investícií, nakoľko z obsahu
zápisnice o pojednávaní zo 4.10.2017 vyplýva, že výsluch matky žalovanej právna zástupkyňa žalovanej
navrhovala na ozrejmenie skutočnosti kto koľko uhrádzal zo spoločných výdavkov v ich domácnosti t.j.

režijné náklady (ktorý návrh žalovanej súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na tomto pojednávaní
zamietol) a nie na otázku investícii žalobcu do rekonštrukcie rodinného domu.
Vo vzťahu k premlčaniu nárokov žalovanej uplatnených formou kompenzačnej námietky žalovaná
namietala, že námietka premlčaniu, ktorú vzniesol žalobca je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Porušenie dobrých mravov videla najmä v celkovom správaní sa žalobcu

k žalovanej a členom jej rodiny, priam parazitného spôsobu jeho života v čase trvania spoločnej
domácnosti so žalovanou, od ktorej prijímal plnenia z jej strany voči nemu ako samozrejmosť a napriek
viacerým výzvam a upozorneniam z jej strany sa na spoločných výdavkoch domácnosti, ako i plnení
voči nemu samotnému (doprava do práce a späť žalovanou) svoje konanie nezmenil a toto trvalo až do
doby, kým jeho odsťahovaním sa zanikla „spoločná domácnosť“; k samotnému rozchodu došlo podľa

jej názoru z dôvodov neprekonateľných rozporov zapríčinených najmä žalobcom, ktorý mal žalovanú
fyzicky napádať, využívať a spoločnú domácnosť zrušiť až po tom, čo uhradil svoju pôžičku a ďalšie
finančné podlžnosti; žalovaná uviedla, že si neuplatnila tieto svoje nároky najmä z dôvodu, že žalobca
sa zdržiaval v nehnuteľnosti, bol agresívny, žalovaná mala vážne chorých oboch svojich rodičov a malasnahu sa so žalobcom dohodnúť; neskôr mala z neho strach, pretože v neskorých večerných hodinách
ju niekoľkokrát bez ohlásenia vyhľadal, sledoval ju, mala strach a preto ho napokon ohlásila orgánom
polície.

Odvolací súd k tejto ostatnej odvolacej námietke žalovanej uvádza, že vo všeobecnosti nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad
môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva účastníkom v
občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania,

pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník
konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov
premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať
z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a
dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, IV. ÚS
542/2013). V tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli tvrdené a preukázané také dôvody a

okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (m. m. II.
ÚS 176/2011).
Ak strana sporu, voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s
dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.
Podľa § 3 ods. 1 O.z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.
Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie spočiatku nenamietala rozpor námietky premlčania s
dobrými mravmi, až v záverečnej reči na pojednávaní 4.10.2017 uviedla, že ju považuje za rozpornú s
dobrými mravmi, pretože jej klientka v plnej miere hradila všetky náklady v domácnosti až do 3.7.2015,

kedy sa žalobca odsťahoval.
Odvolacísúdjenázoru,žeprípadnéuhradenievšetkýchnákladovspoločnejdomácnostistránžalovanou
nie je takou výnimočnou okolnosťou, pre ktorú by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými
mravmi, nie je výkonom práva žalobcu v spore, ktorý by bol výrazom zneužitia tohto práva na úkor
žalovanej, žalovaná pred súdom prvej inštancie ani netvrdila, že márne uplynutie premlčacej doby

nezavinila a ani nepreukázala také okolnosti, ktoré by tento rozpor odôvodňovali. Súd prvej inštancie sa
zjavne z tohto dôvodu osobitne nezaoberal tým, či je námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi.
Až v odvolaní žalovaná uviedla, že porušenie dobrých mravov videla najmä v celkovom správaní sa
žalobcu k žalovanej a členom jej rodiny, priam parazitného spôsobu jeho života v čase trvania spoločnej
domácnosti so žalovanou, od ktorej prijímal plnenia z jej strany voči nemu ako samozrejmosť a napriek

viacerým výzvam a upozorneniam z jej strany sa na spoločných výdavkoch domácnosti, ako i plnení
voči nemu samotnému (doprava do práce a späť žalovanou) svoje konanie nezmenil a toto trvalo až do
doby, kým jeho odsťahovaním sa zanikla „spoločná domácnosť“; k samotnému rozchodu došlo podľa
jej názoru z dôvodov neprekonateľných rozporov zapríčinených najmä žalobcom, ktorý mal žalovanú
fyzicky napádať, využívať a spoločnú domácnosť zrušiť až po tom, čo uhradil svoju pôžičku a ďalšie

finančné podlžnosti; žalovaná uviedla, že si neuplatnila tieto svoje nároky najmä z dôvodu, že žalobca
sa zdržiaval v nehnuteľnosti, bol agresívny, žalovaná mala vážne chorých oboch svojich rodičov a mala
snahu sa so žalobcom dohodnúť; neskôr mala z neho strach, pretože v neskorých večerných hodinách
ju niekoľkokrát bez ohlásenia vyhľadal, sledoval ju, mala strach a preto ho napokon ohlásila orgánom
polície.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaná až v odvolaní uviedla výnimočné okolnosti, pre ktoré by v prípade ich
preukázania mohla byť námietka premlčania žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a tiež až v odvolaní
tvrdila že márne uplynutie premlčacej doby nezavinila.
Pretože rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi (z ostatne uvedených dôvodov) žalovaná
namietala až v odvolaní, a námietka premlčania predstavuje v zmysle § 149 CSP prostriedok procesnej

obrany ako hmotnoprávna námietka, bolo dôvodné posudzovať uvedenú námietku (rozpor námietky
premlčania s dobrými mravmi) ako novotu v odvolacom konaní (§ 366 CSP).
V zmysle § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (prostriedkami
procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových
tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov

ahmotnoprávnenámietky),ktoréneboliuplatnenévkonanípredsúdomprvejinštanciemožnovodvolaní
použiť len vtedy ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následoknesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie.
Žalovanávodvolanínetvrdilasplnenieniektorejzpodmienokprepoužitieprostriedkovprocesnéhoútoku

(obrany) až v odvolacom konaní. V zmysle citovaného § 366 písm. a/ až d/ CSP tieto podmienky ani
nevyšli najavo, preto táto novota nemohla byť použitá až v odvolacom konaní. Nebolo tak možné na
námietku odvolateľky o vznesení námietky premlčania žalobcom (vo vzťahu ku kompenzačnej námietke
žalovanej) v rozpore s dobrými mravmi, prihliadať.
Preto pokiaľ súd prvej inštancie žalobe v časti o zaplatenie 26.094,50 eur spolu so zákonným úrokom z

omeškania5,05%ročnezosumy26.094,50eurod11.3.2016dozaplatenia,vyhovel,potom,čodospelk
záveru, že žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia odpadnutím právneho dôvodu
jeho plnenia, a to založenia a trvania spoločnej domácnosti strán sporu podľa § 451 ods. 2 O.z. splnením
rozväzovacej podmienky, t.j. zrušením spoločnej domácnosti podľa § 36 O.z., vzhľadom k čomu, nebyť
kompenzačnej námietky žalovanej uplatnenej v tomto konaní, by mal žalobca nárok na vrátenie celej
sumy investície 27.000 eur, tieto jeho závery boli správne a odvolací súd sa s nimi stotožňuje.

Námietky uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku v jeho
vyhovujúcej časti veci samej, preto odvolanie žalovanej z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
nemožno považovať za opodstatnené.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov.
rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti veci samej (I. výrok) podľa § 387 ods. 1
a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil, avšak vzhľadom na zrejmú nesprávnosť v I. výroku

napadnutého rozsudku, konkrétne absenciu uvedenia, že sa jedná o ročný úrok z omeškania, odvolací
súdnariadilsúduprvejinštancievykonanieopravypodľa§224CSP.Zporovnaniaodôvodnenia(žalobca
uplatnilpopriistineajnároknaúrokzomeškaniavovýške5,05%ročne,ktorýmusúdpodľaodôvodnenia
priznal) a uvedeného výroku totiž vyplýva zrejmá nesprávnosť - absencia uvedenia, že sa jedná o ročný
úrok z omeškania, vznikol tak dôvod na opravu zrejmej nesprávnosti.

11. Žalobca vo vzťahu k zamietajúcej časti veci samej (905,50 eur s príslušenstvom) namietal, že súd
prvej inštancie z celkovej čiastky uplatnenej žalovanou kompenzačnou námietkou jej neopodstatnene
a nesprávne priznal čiastku vo výške 305,50 eur ako alikvotnú časť výdavkov spoločnej domácnosti
(poplatok za odber plynu a poplatok za odpad) a čiastku vo výške 600 eur, ktorú čiastku ako peňažný

trest žalobcu podľa vyjadrenia žalovanej uhradila žalovaná namiesto žalobcu, ďalej že pri posúdení
uvedených nárokov na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
zároveň nárok žalovanej na zaplatenie čiastky vo výške 600 eur nesprávne právne posúdil, keď
predmetnýnárokneposúdilakonároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniaapretonamiestodvojročnej
premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia nesprávne aplikoval trojročnú premlčaciu dobu.

Súdu prvej inštancie vytkol, že nesprávne dospel k záveru, že žalovaná vynaloženie výdavkov na
spoločnú domácnosť strán za rozhodné obdobie, t. j. za obdobie od 10.11.2014 do 3.7.2015, nesporne
preukázala, hoci žalovaná v priebehu konania na súde prvej inštancie na preukázanie týchto výdavkov
predložila doklady z roku 2016, pričom vo svojej výpovedi iba uviedla, že tieto výdavky boli v rovnakej
výške aj v rozhodnom období, ktoré skutočnosti však neboli z jej strany hodnoverne preukázané,

a to ani skutočná výška týchto nákladov a ani to, že tieto výdavky uhradila práve ona, a nie napr.
iný člen jej rodiny, z ktorého dôvodu by nebola aktívne legitimovaná na uplatnenie týchto nárokov.
Ohľadom vyčísleného poplatku za odber plynu žalobca uviedol, že žalovaná na preukázanie týchto
výdavkov predložila iba poštový poukaz na účet a potvrdenie o prijatí platobného príkazu, z ktorého
vyplýva, že žalovaná 25.8.2016 uhradila mesačnú zálohu na plyn vo výške 149,33 eur, z uvedeného

však žiadnym spôsobom nevyplýva aká bola skutočná výška poplatku za odber plynu v sledovanom
období (10.11.2014 - 3.7.2015). Súd prvej inštancie nemohol vychádzať iba z vyjadrenia žalovanej,
že výška tohto poplatku bola aj v rozhodnom období rovnaká. Žalovaná preukázala výšku mesačnej
zálohovej platby za mesiac 2016 (t. j. za obdobie rok po tom, čo došlo k zrušeniu spoločnej domácnosti
strán), pričom výška mesačnej zálohovej platby za sledované obdobie nemusí byť rovnaká. Pritom

ide len o mesačnú zálohovú platbu, pričom skutočná výška poplatku za odber plynu je vždy vyčíslená
podľa skutočnej výšky odberu plynu. Žalovaná teda žiadnym spôsobom (napr. vyúčtovacou faktúrou za
sledované obdobie) nepreukázala skutočnú výšku nákladov za odber zemného plynu).Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným výdavkom za dodávku plynu a odvoz smetí, uzavrel, že
tieto výdavky podľa predložených dokladov preukázateľne uhrádzala žalovaná, ktorá na pojednávaní
výslovne uviedla, že predložený poštový poukaz so sumou 149 eur predstavuje mesačný poplatok za

dodávku plynu, a nakoľko žalobca len všeobecne tvrdil, že na chod spoločnej domácnosti prispieval
mesačne sumou 200 eur, avšak to nijakým spôsobom nepreukázal a na druhej strane žalovaná pri
uvedených dvoch položkách predloženými dokladmi dostatočne preukázala, že tieto výdavky spoločnej
domácnosti uhrádzala ona, pričom podľa jej vyjadrenia tieto výdavky boli v rovnakej výške aj v
rozhodnom (skoršom) období, súd tu kompenzačnej námietke žalovanej vyhovel v sume 305,50 eur, čo

je 1 z preukázaných nákladov na dodávku plynu a odvoz smetí za obdobie 8 mesiacov (plyn 8 x 149
eur = 1.192 eur a poplatok za odpad 30 eur na 8 mesiacov, t.j. spolu 1.222 eur : 4 = 305,50 eur), čo
pripadá na jedného člena štvorčlennej domácnosti.
Odvolacísúdvovzťahukžalovanoukompenzačnounámietkouuplatnenýmvýdavkomzadodávkuplynu
a odvoz smetí uvádza, že tieto žalovaná uplatnila v kompenzačnej námietke z 9.11.2016 (doručenej
súdu 10.11.2016), žalobca bol na pojednávaní dňa 18.11.2016 súdom vyzvaný aby sa k nej vyjadril

do 10 dní (kópia zápisnice s výzvou mu bola doručená 18.11.2016). Žalobca v jeho písomnom
podaní z 22.11.2016 (súdu doručené 28.11.2016) výslovne poprel tieto výdavky ako neopodstatnené,
nepreukázané a nezdokladované žalovanou, tvrdil, že v rozhodnom období mal pravidelný príjem, z
ktorého uhrádzal aj určité výdavky spoločnej domácnosti strán, uviedol, že na preukázanie svojich
tvrdení žalovaná predložila jednak potvrdenia o úhradách za rôzne služby (odvoz komunálneho odpadu,

poplatok za odber plynu), ktoré však bez výnimky boli uhradené v roku 2016, v ktorom období však už
žalobca nebýval v spoločnej domácnosti so žalovanou, z ktorého dôvodu uvedené čiastky neuznáva.
Žalovaná podľa neho nepredložila žiaden hodnoverný dôkaz, z ktorého by vyplývala správnosť a
opodstatnenosť jednotlivých čiastok a nepreukázala, že k vynaloženiu uvedených finančných čiastok z
jej strany skutočne aj došlo, svoje tvrdenia dostatočným a preskúmateľným spôsobom nepreukázala,

neuniesla dôkazné bremeno.
Odvolacísúdjenázoru,ževovzťahuktýmtovýdavkom(zadodávkuplynuaodvozsmetí)niejerozsudok
súdu prvej inštancie dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, nakoľko súd prvej inštancie nedal jasné
a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s obranou žalobcu
proti takémuto uplatneniu výdavkov žalovanou, z odôvodnenia nie je zrejmé na základe akých dokladov

konkrétne mal súd prvej inštancie za preukázané, že tieto výdavky v rozhodnom období (od 10.11.2014
do 3.7.2015) uhrádzala žalovaná a že tieto boli v rozhodnom období v rovnakej výške ako v roku 2016,
spomenulibapredloženýpoštovýpoukazsosumou149eur(vspisenač.l.61),ktorývšaknebolnapošte
uhradený a nie je z neho zrejmé za aké obdobie bol vystavený. Akým dôkazom mal preukázané výdavky
na odvoz smetí v rozhodnom období súd prvej inštancie taktiež neuviedol. Vyjadrenie žalovanej, že tieto

výdavky boli v rovnakej výške aj v rozhodnom (skoršom) období a že ich uhrádzala ona boli žalobcom
popreté. Taktiež nebolo z odôvodnenia zrejmé, prečo súd vychádzal z mesačných zálohových platieb
za odber zemného plynu, keď už v čase rozhodovania musela byť známa skutočná výška nákladov za
odber zemného plynu v rozhodnom období.
Pokiaľ ide o čiastku vo výške 600 eur, ktorú čiastku ako peňažný trest žalobcu podľa vyjadrenia žalovanej

uhradila žalovaná namiesto žalobcu, sa žalobca ako odvolateľ nestotožnil so závermi súdu prvej
inštancie ohľadom preukázania tvrdenia žalovanej, že túto čiastku hradila ona a taktiež považuje právne
posúdenie tohto nároku za nesprávne. Z predložených príjmových dokladov podľa neho jednoznačne
vyplýva, že platiteľom týchto čiastok bol žalobca, pričom v konaní zo strany žalovanej tieto skutočnosti
neboli jednoznačne vyvrátené. Právna zástupkyňa žalovanej v priebehu konania sa vyjadrila tak, že

uvedenú čiastku hradila ona a to z finančných prostriedkov žalovanej, ktoré tvrdenie však žiadnym
spôsobom nepreukázala a nebola ani preukázaná tá skutočnosť, že žalovaná v tom čase disponovala
s týmito finančnými prostriedkami, teda či to neboli práve finančné prostriedky žalobcu. Samotná
skutočnosť, že žalobca si presne nepamätal okolnosti, za akých došlo k úhrade týchto čiastok, nemôžu
byť v tejto veci smerodajné, nakoľko žalobca je občanom Maďarska, neovláda slovenský jazyk a ani

nepozná fungovanie úradov na území Slovenskej republiky. Aj keby bol nárok žalovanej na zaplatenie
čiastky 600 eur opodstatnený, t. j. keby žalovaná jednoznačne preukázala, že túto finančnú čiastku
uhradila práve ona, išlo by o právny vzťah medzi dvoma fyzickými osobami, t. j. o súkromnoprávny vzťah.
Samotná skutočnosť, že platenie peňažného trestu je verejnoprávnou povinnosťou, ešte neovplyvní
právne posúdenie vzťahu medzi fyzickými osobami. V takom prípade by zo strany žalovanej došlo

k plneniu bez právneho dôvodu, čím by sa žalobca bezdôvodne obohatil práve na úkor žalovanej.
Predmetný nárok teda treba posúdiť podľa ustanovení O. z. o bezdôvodnom obohatení, z ktorého
dôvodu na uplatnenie tohto nároku platí dvojročná premlčacia lehota. Nárok žalovanej na zaplateniefinančnej čiastky 600 eur je teda už premlčaný, z ktorého dôvodu ho súd prvej inštancie nemohol
žalovanej priznať.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že prisvedčil tvrdeniu žalovanej, že peňažný

trest žalobcu celkom vo výške 600 eur bol uhradený z finančných prostriedkov žalovanej, čo
výslovne potvrdila aj jej právna zástupkyňa, ktorá podľa svojho vyjadrenia osobne v podateľni súdu
vykonala dve platby peňažného trestu, a to dňa 27.8.2014 a 8.10.2014 s tým, že aj keď bolo
na potvrdenkách meno žalobcu, finančné prostriedky na uhradenie peňažného trestu žalobcu boli
poskytnuté žalovanou. Uvedenému tvrdeniu súd prisvedčil aj vzhľadom na to, že vyjadrenie žalobcu k

predmetným skutočnostiam bolo zmätočné a nebolo v súlade s obsahom spisu (aj pripojeného spisu
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 1T/127/2014), keď pokuta nebola rozpísaná na 3 čiastky podľa
rozsudku súdu, a ani nebola zaplatená na pošte v Dunajskej Strede tak ako to žalobca na pojednávaní
tvrdil. Naopak peňažný trest bol zaplatený priamo na okresnom súde a v dvoch platbách, teda tak ako
to tvrdili žalovaná a jej právna zástupkyňa, z čoho súd usúdil, že žalobca nepreukázal, že by peňažný
trest uhradil on a z vlastných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj vtedajšia nepriaznivá finančná situácia

žalobcu vyplývajúca z obsahu spisu; charakter platby, t.j. úhrada peňažného trestu, ktorý mal na účely
upustenia od výkonu trestu zákazu činnosti súdom v trestnom konaní zaplatiť žalobca, čo bolo zrejmým
dôvodom uvedenia jeho mena na potvrdenkách; ako aj fakt, že predmetnými potvrdenkami disponovala
právna zástupkyňa žalovanej, ktorá ich v konaní predložila práve na podporu tvrdenia žalovanej o tom,
že suma peňažného trestu bola zaplatená z jej peňazí.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že čiastku vo výške 600 eur
(peňažný trest žalobcu) uhradila žalovaná namiesto žalobcu, z jej finančných prostriedkov, považuje túto
skutočnosť za preukázanú z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožňuje a námietky žalobcu považuje v tomto smere za nedôvodné, žalobca sám v odvolaní uviedol,
že si presne nepamätal okolnosti, za akých došlo k úhrade týchto čiastok, na čo skutočnosť, že žalobca

je občanom Maďarska, neovláda slovenský jazyk a nepozná fungovanie úradov na území Slovenskej
republiky, nemá žiaden vplyv.
Súd prvej inštancie však ďalej dôvodil, že platenie peňažného trestu bolo verejnoprávnou povinnosťou
žalobcu s tým, že vzťah medzi platiteľom peňažného trestu a štátom je vzťahom verejnoprávnym a nie
občianskoprávnym, v súvislosti s plnením peňažnej povinnosti odsúdeného vo vzťahu ku štátu pritom

nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie ďalšieho subjektu - žalovanej, tzn. jej nárok na kompenzáciu
nemohol byť uplatnený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 O.z., a teda ani
nebolo možné v tomto smere prihliadnuť k námietke premlčania žalobcu, keďže tu neplatí dvojročná
subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 O.z., ale všeobecná trojročná premlčacia doba podľa §
101 O.z. platiaca pre plnenie žalovanej z iného dôvodu než plnenia za žalobcu podľa § 454 O.z., pričom

kompenzačná námietka tak bola pri tomto nároku uplatnená včas (v rámci 3-ročnej premlčacej doby), z
ktorého dôvodu súd prvej inštancie kompenzačnú námietku v časti predmetných platieb 600 eur posúdil
ako dôvodnú.
Odvolací súd uvádza, že v ostatne uvedenej časti nie je rozsudok súdu prvej inštancie dostatočne
odôvodnený a preskúmateľný, nakoľko súd prvej inštancie nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na

otázku, prečo bol názoru, že v danom prípade keď čiastku vo výške 600 eur (peňažný trest žalobcu)
uhradila (štátu) žalovaná namiesto žalobcu nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie žalobcu (mylne
uvádzal žalovanú) na úkor žalovanej, ani bližšie nezdôvodnil svoj názor, že jej nárok na kompenzáciu
sumy 600 eur nemohol byť uplatnený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454
Občianskeho zákonníka ani to prečo aplikoval všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu podľa § 101 O.z.,

keď podľa názoru odvolacieho súdu bolo najprv potrebné zo strany súdu prvej inštancie uviesť ako
právne posúdil nárok uplatnený žalovanou kompenzačnou námietkou v sume 600 eur, konštatovanie,
že ide o plnenie žalovanej z iného dôvodu (bez uvedenia konkrétne akého) než plnenia za žalobcu podľa
§ 454 O.z., je nepostačujúce.
Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti

tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené
procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť
dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo

vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských
právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania (strany sporu) na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany
proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol
jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď
na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí
potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné,
spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak,

aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS
174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba
považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré
v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005
z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na

konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997),
pričomstačí,abysúdreagovalnaargumenty,ktorésúzhľadiskavýsledkusúdnehokonaniapovažované
za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk

NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyarozhodnutísúdovč.1/2016),podľaktoréhonepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred
súdom).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti (II.
výrok rozsudku a jeho odôvodnenie) dospel k záveru, že rozsudok je arbitrárny, resp. nedostatočne
zdôvodnený, z dôvodov vyššie podrobne uvedených.
Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia by mal nielen vysvetliť, prečo určité zákonné
ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyložiť a to predovšetkým v

tom zmysle, aby bol stranami pochopený.
Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti mali za
následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP.
Jedná sa o závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva strán sporu
na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu možnosti konať pred súdom, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia v jeho zamietajúcej časti neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu. Z dôvodu, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje argumentácia vo vzťahu
k zásadným námietkam žalobcu, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných
dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol
odvolací súd preskúmať.

Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom.
Na základe vyššie uvedeného odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/
CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti veci samej (II. výrok) a v (závislej)

časti trov prvoinštančného konania (III. výrok) zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vzhľadomnadôvody,ktoréviedlikzrušeniurozhodnutia,saodvolacísúdďalšíminámietkamiuvedenými
v odvolaní žalobcu nezaoberal.Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní (o zostávajúcej časti), na základe
riadne vykonaného dokazovania vyhodnotiť dôkazy a posúdiť uplatnený nárok žalobcu. Pri písomnom
vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho

názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom
vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.
Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a
stranámkonania,vrátanežalobcu,musídaťodpoveďnapodstatnéarelevantnéargumenty,abyriešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn.

II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

12. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí (o veci v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto
odvolacieho konania.

13. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)