Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. január 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/44/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617201614
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5617201614.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: S.
P., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. P. XX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so
sídlomPribinova25,Bratislava,IČO:35792752,zastúpenémusplnomocnenýmzástupcomAdvokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o
zaplatenie sumy 2.819,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 10Csp/40/2017-174 zo dňa 10. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v poradí prvom výroku, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi 1.995,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.995,66 eur od 24.
09. 2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v poradí treťom výroku o trovách
konania, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 10Csp/40/2017-174 zo dňa 10. 09. 2018 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.995,66 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 1.995,66 eur od 24. 09. 2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 41,60 % (výrok III.).
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 27. 02. 2017, v spojení s jej
doplneniami a zmenami, domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
2.819,23 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.093,85 eur od 27. 02. 2017 do

zaplatenia, predstavujúceho plnenie žalobcu na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500026662
zo dňa 18. 06. 2013, č. 8500025595 zo dňa 29. 05. 2013, č. 8500042840 zo dňa 18. 05. 2014, č.
8500039135 zo dňa 20. 01. 2014 a č. 8500015492 zo dňa 27. 09. 2012, na ktoré žalovaný nemal nárok
z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov.
Súd citujúc ust. § 39, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1,
§ 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 563 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d),
§ 9 ods. 2 písm. f), j), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmlúv o spotrebiteľských úveroch medzi stranami sporu (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.
z.“) žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, nakoľko mal preukázanú jej čiastočnú dôvodnosť. Konštatoval,
že žalobca sa žalovaného nároku domáhal právnym dôvodom vydania bezdôvodného obohatenia, ktorémalo vzniknúť na strane žalovaného plnením na základe zmlúv o spotrebiteľských úveroch nad rámec
istiny poskytnutých úverov. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca ako dlžník a
žalovaný ako veriteľ uzatvorili zmluvy o poskytnutí revolvingových úverov dňa 29. 05. 2013, 20. 01.

2014, 18. 06. 2013, 18. 03. 2014 a 27. 09. 2012, v ktorých si dojednali poskytnutie úverov žalovaným
žalobcovi. Žalobca sa zaviazal poskytnuté úvery vrátiť, spolu s dojednaným úrokom, v mesačných
splátkach. Zmluvy o úvere boli uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom, preto súd predmetné
zmluvy posúdil ako spotrebiteľské zmluvy a poskytnuté úvery ako úvery spotrebiteľské, na ktoré sa
vzťahujezákonč.129/2010Z.z.Povykonaníprieskumunáležitostívyžadovanýchzákonomč.129/2010

Z. z. súd nemal preukázané dojednanie o termíne konečnej splatnosti úveru v úverových zmluvách.
V stranami sporu uzavretých zmluvách o spotrebiteľských úveroch je v časti zmlúv „Splatnosť úveru“
uvedený údaj o počte splátok, s ktorým údajom nie je možné zamieňať termín konečnej splatnosti
úveru, ktorý musí byť v zmluve určený jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, nepripúšťajúcim
pochybnosti o jeho možnom výklade. Povinnosť dojednať termín konečnej splatnosti úveru priamo
v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemôže byť nahradená ani jednostranným vyhlásením veriteľa v

oznámení o schválení úveru.
Súd tiež nemal za preukázané platné dojednanie RPMN, ktoré je v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona
č. 129/2010 Z. z. rovnako obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z vykonaného
dokazovania súd nemal preukázanú existenciu dvoch platných, vzájomných a obsahovo zhodných
prejavov vôle zmluvných strán v časti údaju o RPMN, keď výška RPMN je v návrhoch žalobcu na

uzavretie zmluvy iná ako v prijatiach návrhu, v ktorej súvislosti poukázal na ust. § 44 ods. 2 vety prvej
Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na absenciu povinných náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) zákona č. 129/2010 Z. z. v
zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzavretých medzi stranami sporu potom súd v zmysle § 11 ods.
1 písm. a) (pri zmluve číslo 8500015492), resp. b) (u ostatných zmlúv) cit. zákona úvery poskytnuté

žalovaným žalobcom vyhodnotil ako bezúročné a bez poplatkov. Žalovanému ako veriteľovi preto
prislúchalo len právo na vrátenie reálne poskytnutých peňažných prostriedkov (istiny úveru).
Pokiaľ si žalovaný započítal na pohľadávky žalobcu na vyplatenie dojednaných úverov odplatu za službu
spočívajúcu v možnosti odkladu splátok, dojednanú v čl. 8.1. zmlúv, súd k uvedenej odplate ako ku
dôvodnej pohľadávke žalovaného neprihliadol, vyhodnotiac dojednanie uvedené v čl. 8.1. zmlúv ako

neplatné pre jeho rozpor s dobrými mravmi, keď uvedené dojednanie neukladalo žalobcovi povinnosť
zaplatiť odplatu v prípade, ak požiada o odklad splátok, ale už aj za samotnú možnosť požiadať o takýto
odklad, a to bez ohľadu na to, či tak v budúcnosti učiní alebo nie.
Keďže žalobca plnil žalovanému nad rámec skutočne poskytnutej výšky úverov, ktoré sa považujú za
bezúročné a bez poplatkov, na strane žalovaného vzniklo v sume plnenej nad rámec poskytnutých

peňažných prostriedkov bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu. Žalovaný poskytol
žalobcovi na základe zmluvy č. 8500026662 peňažné prostriedky vo výške 1.284,25 eur a žalobca
zaplatil žalovanému celkovo 2.135,42 eur, bez právneho dôvodu preto plnil 851,17 eur. Na základe
zmluvy č. 8500025595 poskytol žalovaný žalobcovi prostriedky vo výške 1.027,21 eur, žalobca zaplatil
celkovo 1.845,12 eur, bez právneho dôvodu preto plnil 817,91 eur. Na základe zmluvy č. 8500042840

poskytol žalovaný žalobcovi prostriedky vo výške 1.021,40 eur a žalobca zaplatil celkovo 1.271,16 eur,
bez právneho dôvodu preto plnil 249,76 eur. Na základe zmluvy č. 8500039135 poskytol žalovaný
žalobcoviprostriedkyvovýške1.027,21eur,žalobcazaplatilcelkovo1.202,22eur,bezprávnehodôvodu
preto plnil 175,01 eur. Na základe zmluvy č. 8500015492 poskytol žalovaný žalobcovi prostriedky vo
výške 1.284,25 eur a žalobca zaplatil celkovo 2.009,63 eur, bez právneho dôvodu preto plnil 725,38 eur.

Na strane žalovaného preto vzniklo bezdôvodné obohatenie v celkovej výške 2.819,23 eur.
Na základe námietky premlčania vznesenej žalovaným súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia na základe zmluvy č. 8500026662 vo výške 17,47 eur, o ktorú sumu preplatil žalobca úver
poskytnutý žalovaným dňa 16. 02. 2015, vyhodnotil ako premlčaný, keď žaloba bola súdu doručená
až dňa 27. 02. 2017. Žalobcovi preto z uvedenej zmluvy prislúchalo právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia vo výške 833,70 eur. Vo vzťahu k zmluve č. 8500025595 súd za premlčaný považoval
nárok žalobcu predstavujúci úhrady nad rozsah poskytnutého úveru dňa 08. 10. 2014 vo výške 1,43
eur, dňa 18. 11. 2014 vo výške 15,- eur a dňa 16. 02. 2015 vo výške 64,29 eur, spolu 80,72 eur.
Žalobcovi preto z uvedenej zmluvy prislúchalo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
737,19 eur. Vo vzťahu k zmluve č. 8500042840 súd nárok žalobcu vyhodnotil ako nepremlčaný, keď

k úhrade úveru nad poskytnutý úver došlo až splátkou zo dňa 19. 10. 2015, a teda ku dňu podania
žaloby neuplynula subjektívna premlčacia doba. Žalobcovi preto z uvedenej zmluvy prislúchalo právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 249,76 eur. Rovnako nepremlčaný bol nárok žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k zmluve č. 8500039135, keď k vzniku bezdôvodnéhoobohatenia na strane žalovaného došlo prvýkrát splátkou uhradenou dňa 16. 11. 2015. Žalobcovi preto
z uvedenej zmluvy prislúchalo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 175,01 eur. Pokiaľ
ide o nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúceho plnenia na základe zmluvy

č. 8500015495, istina úveru bola uhradená ku dňu 06. 03. 2013, pričom uvedenou platbou už žalobca
súčasne plnil žalovanému nad rámec poskytnutého úveru sumu 725,38 eur. Nakoľko uvedený nárok si
žalobca uplatnil až návrhom na pripustenie zmeny žaloby doručeným súdu dňa 03. 04. 2018, v čase
uplatnenia nároku už uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba.
Vychádzajúc z uvedeného súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie,

nárok na zaplatenie ktorého nebol premlčaný, vo výške spolu 1.995,66 eur a v zostávajúcej časti, t. j.
v časti premlčaného nároku, žalobu zamietol.
Keďže žalovaný sa dostal s plnením svojho peňažného záväzku do omeškania, prislúchalo žalobcovi
aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Vzhľadom na druh žalovaného nároku, t. j. vydanie
bezdôvodného obohatenia, pri povinnosti na vydanie ktorého čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania len odo dňa

nasledujúceho po dni, v ktorom bol žalovaný povinný dlh splniť, t. j. nasledujúceho po doručení výzvy
na plnenie. Žalobca nepreukázal inú kvalifikovanú výzvu na plnenie, preto súd za prvú výzvu na plnenie
považoval samotnú žalobu. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 22. 09. 2017, tento bol povinný
dlh splniť dňom nasledujúcim, t. j. 23. 09. 2017 a dňom 24. 09. 2017 sa dostal s plnením záväzku do
omeškania. Súd preto v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z priznaného plnenia 1.995,66 eur, od 24. 09.
2017 do zaplatenia a v zostávajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C. s. p.“) a v spore úspešnejšiemu žalobcovi priznal pomernú časť náhrady trov konania.
Úspech žalobcu v spore predstavoval 1.995,66 eur, t. j. 70,80 %, jeho neúspech 823,57 eur, t. j. 29,2

%. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu potom predstavoval 41,60 %. Súd preto priznal žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,60 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C. s. p. odvolanie,
ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej v zamietnutí žaloby aj v tej časti, v ktorej bolo žalobe

vyhovené.
Nesúhlasil so záverom súdu, že zmluvy o revolvingovom úvere uzavreté medzi sporovými stranami
neobsahujú platne dojednanú hodnotu RPMN, majúc za to, že súd nezdôvodnil na základe akých
skutočností a z akých dôvodov mal za to, že údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov by si účastníci
zmluvy vôbec legálne mohli dohodnúť, či vôbec ide o dohodnuteľný údaj alebo nie.

S poukazom na právnu úpravu ust. § 2 písm. i), § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. a súdnu
prax uviedol, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva, preto sa
účastníci zmluvy nemôžu na tejto náležitosti dohodnúť. Z rozsudku okresného súdu nie je zrejmé na
základe čoho súd dospel k záveru, že údaj o RPMN navrhol, keď žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Otázka

dohody o RPMN nebola zo strany súdu posúdená v tom smere, či zákonná úprava takúto dohodu
pozná a predpokladá. Zákon č. 129/2010 Z. z. nepredpokladá, že by sa náležitosti vymenované v §
9 ods. 2 mali dohodnúť, vyžaduje aby boli v zmluve uvedené. Samotný zákon napr. v § 11 ods. 1
písm. c) uvádza, že nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa
spôsobuje bezúročnosť úveru, teda zákon aj na tomto mieste vychádza z určenia RPMN spôsobom

stanoveným v zákone č. 129/2010 Z. z. a nie z toho, že pôjde o dohodnutý údaj. Na základe uvedeného
tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných vzťahov.
RPMN nepredstavuje predmet záväzku, je to iba informácia určená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k vzniku zmluvy z dôvodu, že zmluvné strany
sa nedohodli na hodnote RPMN, potom tento záver súdu je vecne nesprávnym.

Namietal tiež záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu konečnej splatnosti
úveru.
V prvom rade poukázal na to, že uvedená náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť v zmysle únijného
práva dôvodom pre bezúročnosť úveru, pričom odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci
C-42/15 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017.

Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k zmene zákona č.
129/2010 Z. z. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom
pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný
výklad zákona. Vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajomnemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže
upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a tiež preto, že údaj o konečnej splatnosti nie
je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa.

Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola zároveň v posudzovanom
zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v
jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z čl. 4, ods. 4.5 zmluvných
dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru
je zároveň termínom konečnej splatnosti a spôsobom vyplývajúcim zo splátkového kalendára, ktorý

predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. V zmysle rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 ohľadne splatnosti splátok uviedol, že nie je potrebné, aby zmluva uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Logickým dôsledkom a
prepojením tohto záveru s náležitosťou termín konečnej splatnosti je to, že postačuje také uvedenie
údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov,

čo bolo z jeho strany splnené - žalobca mal objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti
prvej i poslednej splátky úveru.
Napokonnamietalajsprávnosťpriznanéhonárokunaúrokzomeškania,pokiaľsúdpriznalnároknaúrok
z omeškania vo výške 8 % ročne. Ak právnym dôvodom priznaného plnenia je bezdôvodné obohatenie,
potom toto vzniklo v dobe, keď výška úroku z omeškania bola 5 %.

Ako závislý výrok od rozhodnutia vo veci samej žalovaný odvolaním napadol aj výrok o náhrade trov
konania.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť.

Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny a riadne zdôvodnený. Uviedol, že podmienky zmluvy
neboli individuálne dojednané, zmluvy mu boli dané na podpis bez nejakého ďalšieho vysvetlenia alebo
možnosti zmeny z jeho strany. Zo zmluvy vyplýva, že nebola splnená podmienka rozdelenia splátok na
poplatky, istinu, úroky, dátum splatnosti a RPMN je v zmluvách navyše uvedená nesprávne. On ako
spotrebiteľ sa nemal ako oboznámiť s tým kedy a v akej výške má splatiť istinu, poplatky a pod.

4. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu nereagoval.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p.
ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovaného a vyjadrenia žalobcu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v požadovanom rozsahu, z vykonaného
dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ktorý následne i správne právne posúdil. Okresný súd
podrobne odôvodnil svoje závery vedúce k vyhoveniu žalobe v žalovaným napadnutej časti, vyjadril sa
aj k tomu, prečo a z akých dôvodov námietky, ktoré žalovaný vo svojej obrane vzniesol, neakceptoval.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na
ktoré poukazuje (§ 387 ods. 2 C. s. p.). Odvolacia argumentácia žalovaného nebola spôsobilá vyvrátiť
vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, keď odvolateľ iba zopakoval skutkové tvrdenia a vecné
otázky, s ktorými sa okresný súd vyporiadal už v písomnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

7. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, v nadväznosti na odvolacie námietky
žalovaného odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že právny vzťah medzi žalobcom
a žalovaným založený zmluvami o revolvingovom úvere č. 8500026662 zo dňa 18. 06. 2013, č.
8500025595 zo dňa 29. 05. 2013, č. 8500042840 zo dňa 18. 05. 2014, č. 8500039135 zo dňa 20. 01.
2014 a č. 8500015492 zo dňa 27. 09. 2012 je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný

závery súdu prvej inštancie v tomto smere ani nenamietal.

8. Pre spotrebiteľský úver sa v zákone č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom v čase uzavretia úverových
zmlúv) z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy a obsahové náležitosti zmluvysú vymedzené v § 9 ods. 2 uvedeného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 cit. zákona následne vymedzuje
prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

9. Jedným z dôvodov, pre ktorý okresný súd vyhovel žalobe žalobcu, bola absencia údaju o termíne
konečnej splatnosti úveru v úverových zmluvách uzavretých medzi žalobcom a žalovaným (§ 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.), v dôsledku čoho sú dotknuté úvery bezúročné a bez poplatkov, ktorá
skutočnosť mala za následok vznik bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka)
na strane žalovaného, a to v rozsahu sumy zaplatenej žalovanému žalobcom nad rámec poskytnutej

istiny úveru.

10. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti úveru, odvolací súd uvádza, že hlavný význam ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. spočíva v tom, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný
v akých termínoch, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti zo zmluvy. Vyžaduje
sa teda presná špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého úveru,

ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Čo sa týka konečnej splatnosti úveru,
odvolací súd konštatuje, že táto musí byť uvedená v zmluve spôsobom umožňujúcim spotrebiteľovi
bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti. Zákonodarca
vyžadovaním uvedených náležitostí kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa, ktorému musí byť zo znenia
zmluvy zrejmé, kedy presne nastane posledný deň splatnosti úveru a aká dlhá bude doba trvania zmluvy.

Vyplýva to aj z jazykového výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Predmetné
ustanovenie jednoznačne pojednáva o konečnej splatnosti úveru, teda o jednom konkrétnom termíne.
Termín konečnej splatnosti má byť zásadne vyjadrený ako deň, mesiac a rok, prípadne iným obdobným
konkrétnym spôsobom nevyžadujúcim zložité matematické či logické operácie. Spotrebiteľ musí už na
prvý pohľad, bez akýchkoľvek zložitých matematických operácií, presne vedieť kedy, ktorým dňom dôjde

ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (obdobne napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29. 01. 2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/140/2018 zo
dňa 27. 06. 2018, rozsudok Krajského súdu v Žiline 11Co/160/2018 zo dňa 31. 07. 2018, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22. 10. 2015, rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19. 09. 2012). Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti

analogicky poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit c/a Klára
Bíroóvá sp. zn. C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016, odvolací súd súhlasí so záverom, že termín konečnej
splatnosti úveru nemusí byť uvedený vždy len konkrétnym dátumom (i keď by tomu tak v zásade malo
byť), tento však musí byť uvedený tak, aby podmienky zmluvy umožnili spotrebiteľovi bez ťažkostí a
zložitých výpočtov identifikovať termín konečnej splatnosti úveru. Uvedenie počtu splátok, v prípade

zmlúvč.8500039135,8500042840navyšebezuvedeniadňavmesiaci,vktorommábyťsplátkasplatná,
takýmto jednoznačným spôsobom nie je.

11. V súvislosti s námietkou žalovaného o nemožnosti spájania absencie tohto údaju s bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru, vzhľadom na to, že príslušná smernica uvedenie tohto údaju nevyžaduje,

odvolací súd uvádza, že i keď Smernica Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES, ktorá predstavuje
úplnú harmonizáciu práva v upravovanej oblasti, ktorú bola Slovenská republika povinná transponovať
do svojho právneho poriadku, neuvádza ako jednu z požiadaviek i termín konečnej splatnosti úveru, a
teda ide o údaj, ktorý zákon č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom do 30. 04. 2018) vyžadoval nad rámec
smernice, je potrebné zdôrazniť, že smernice EÚ nemajú priamy účinok, teda nemôžu zakladať práva

a povinnosti priamo sporovým stranám. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že v
prípade nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku môže táto situácia viesť
k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má
však svoje medze. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler
C-212/04 zo dňa 04. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na

obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako
základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“. Vzhľadom na to, že znenie ust. § 9 ods. 2 písm.
f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv, ktoré vyžaduje okrem uvedenia
doby trvania zmluvy i uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru je jednoznačné, je súd povinný

aplikovať toto jednoznačné znenie zákona. Žalobcovi však ostáva zachované právo na uplatnenie
nárokunanáhraduškodyspôsobenejporušenímkomunitárnehopráva,presnejšieporušenímpovinnosti
včasnej, úplnej a správnej transpozície smernice, voči štátu. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je potrebné poukázať na to, že najvyšší súd sav predmetných rozhodnutiach zaoberal možnosťou eurokonformného výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. 04. 2018, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
v danom prípade založil na absencii údaju vyžadovaného ust. § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona.

12. V nadväznosti na námietku žalovaného, že zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej
splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi keď uvádza i
spôsob vyplývajúci z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej
splátky uvedený v Oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, odvolací súd

uvádza, že určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského úveru požadované kogentnými
ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. musia byť uvedené v zmluve, a pokiaľ podstatné náležitosti
dotknutej zmluvy obsahovalo až neskôr doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré navyše
nie je podpísané žalobcom, toto nie je možné považovať za súčasť zmluvy uzavretej medzi stranami.
Vzniku zmluvy predchádza ponuka, následná akceptácia znamená uzavretie zmluvy. Ak však takáto
akceptácia obsahuje nové podmienky, treba ju považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2

Občianskeho zákonníka), pretože predstavuje (nový) jednostranný prejav vôle účastníka zmluvy. Práve
nedostatky kontraktačného procesu pri uzatváraní úverovej zmluvy, pokiaľ ide o RPMN, boli zároveň
ďalším dôvodom pre záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého
žalovaným žalobcovi vyššie uvedenými úverovými zmluvami, s ktorým záverom sa odvolací súd rovnako
stotožňuje. Pokiaľ ide o námietku žalovaného vo vzťahu k záverom súdu o RPMN, v ktorej žalovaný s

poukazomnaust.§11ods.1písm.c)zákonač.129/2010Z.z.konštatoval,žeizcitovanéhoustanovenia
vyplýva, že v prípade RPMN nejde o dohodnutý údaj, odvolací súd nad rozsah už prezentovaných
záverov súdu prvej inštancie dodáva, že vo všetkých úverových zmluvách je údaj o RPMN uvedený
nesprávne, keď v každej z vyššie uvedených zmlúv je v časti údajov o schválenom revolvingu RPMN
vyššia ako ročná úroková sadzba úveru, čo vzhľadom na to, že RPMN predstavuje celkové náklady

spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, medzi ktoré v prvom rade patria úroky za úver, nie je
logicky možné.

13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal výšku priznaných úrokov z omeškania, odvolací súd dáva do
pozornosti, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, nie 8 % ako

nesprávne namietal v odvolaní žalovaný.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním
napadnutej časti, vrátane výroku o trovách konania, pri rozhodovaní o ktorých súd správne aplikoval ust.
§ 255 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

15. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol, i
keď žalovaný v odvolaní uviedol, že odvolanie podáva i proti tomuto výroku, odvolací súd, vychádzajúc
pri posudzovaní odvolania, vrátane jeho rozsahu, z obsahu odvolania v zmysle § 124 ods. 1 C. s. p.,
ponechal napadnutý rozsudok v tejto časti nedotknutý, keď žalovaný v odvolaní neprodukoval žiadne

námietky, ktorými by spochybňoval správnosť záverov súdu v uvedenej časti. Z obsahu odvolania
žalovaného tak nevyplýva, že by žalovaný napadol i výrok rozsudku, ktorým súd žalobu žalobcu v časti
zamietol. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd dodáva, že žalovaný nie je ani osobou oprávnenou
podať odvolanie čo do zamietajúcej časti rozsudku, keďže v tejto časti ide o rozhodnutie vydané v jeho
prospech.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu,
preto mu voči žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však žalobcovi
v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu, vychádzajúc zo zásady

hospodárnosti konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (v dôsledku čoho nie je
následne potrebné rozhodovať o výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p., ktorá v
danom prípade predstavuje 0,- eur).

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)