Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/128/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811204431
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8811204431.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.
S. č. XXX, XXX XX, štátny občan B., zast. JUDr. Stanislav Kaščák, advokát so sídlom Vranov nad Topľou
Ulica 1. Mája č. 1246, 093 01, proti žalovaným v: 1. rade Q. V. V.., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX/XX,
M. XXX XX, štátny občan B. 2. rade Q. V. B.., bytom Y. XX/XX, M., 093 01, štátny občan B., obidvaja
zast.: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák PhD. Južná trieda 28, 040 01 Košice, 3. rade Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s, Dostojevského rad 4, Bratislava 815 74, IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobkyne a žalovanej v 3. rade proti rozsudku Okresného

súdu Vranov nad Topľou č. k. 10C/59/2011 - 295 zo dňa 12.12.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným

v 1., 2. a 3. rade v celom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia škody vo výške 5.639,63 eur s
úrokom z omeškania a priznania nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur na tom skutkovom základe,
že v dôsledku dopravnej nehody zo dňa XX.XX.XXXX, ktorej vinníkom bol žalovaný v 1. rade ako vodič
motorového vozidla, došlo k úmrtiu jej syna C. Q., nar. XX.XX.XXXX. Rozsudkom zo dňa 20.03.2012
sp. zn. 10C/59/2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.11.2013 č.

k. 19Co/138/2012-141 bolo rozhodnuté o základe uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch a žaloba v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 eur s príslušenstvom bola
zamietnutá. Prvoinštančný súd v ďalšom konaní sa preto sústredil na zistenie a vyhodnotenie výšky
nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa už v podanej žalobe
listinnými dôkazmi preukázala, že smrť jej syna C. Q. mala na jej osobnosť veľmi negatívne následky, v

dôsledku čoho začala pravidelne ako pacientka navštevovať psychiatrickú ambulanciu V.. F. A., v ktorej
je stále evidovaná ako pacientka. Od roku 2009 trpí depresívnou epizódou, a to po tragickom úmrtí jej
syna, odkedy začala užívať antidepresíva. Jej psychická ujma dlhodobého charakteru je preukazovaná
potvrdeniami z uvedenej psychiatrickej ambulancie. Táto ujma vznikla v súvislosti s úmrtím jej syna C..Vo výpovedi sa podrobne vyjadrovala k svojmu zlému psychickému stavu, ako sa jej zmenila k horšiemu
kvalita života, o svojom smútku a trápení, ktoré prežíva od smrti syna. Na počesť a pamiatku syna
sa pravidelne organizuje každoročne futbalový memoriál. V dôsledku traumy prišla o zamestnanie ako

vedúca predajne spoločnosti E. Q., lebo nebola spôsobilá riadne sa sústrediť a podávať adekvátne
pracovné výkony. K zmenám v osobnosti žalobkyne bola vo veci vypočutá ako svedkyňa jej dcéra J.
Q. a svedok R. V., ktorí obaja potvrdili tvrdenia žalobkyne o jej správaní sa a prežívaní pred a po smrti
syna C., ako sa z veselej ženy žijúcej spoločenským životom stala uzavretá osoba, ktorá v nevyhnutnej
miere udržiava sociálny kontakt s okolím.

4. Citujúc ust. § 13 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní
skonštatoval, že mal preukázané, že žalobkyňa v dôsledku smrti svojho syna C. Q. utrpela závažný,
neoprávnený a nezvratný zásah do práva na ochranu jej osobnosti. Primeraným zadosťučinením je
náhrada utrpenej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Iné prostriedky satisfakcie - trestnoprávne odsúdenie
vinníka nehody Q. V. rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 12T 131/2009 z

20.01.2010 nie sú dostatočné na zmiernenie ujmy a prežitých útrap žalobkyne. Výšku náhrady určil
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Žalobkyňa bola matkou neb. C. Q., nar. XX.XX.XXXX. S motorovým vozidlom M. H., Z.: M. bola dňa
XX.XX.XXXXspôsobenážalovaným1.akovodičomQ.V.,nar.XX.XX.XXXXdopravnánehoda,priktorej
došlo k úmrtiu syna žalobkyne - C. Q., nar. XX.XX.XXXX. Za tento skutok bol žalovaný v 1. rade vodič

vozidla - Q. V. uznaný vinným zo spáchania trestného činu usmrtenia a ublíženia na zdraví a bol mu
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, a to rozsudkom Okresného súdu Vranov n. T. zo dňa
20.01.2010, č. k. 12T/ 131/2009-264.

5. Bolo súdom prvej inštancie zistené, že žalobkyňa mala s nebohým synom C. výborný vzťah, založený

na vzájomnej láske a dôvere. Zavinenou smrťou syna došlo k definitívnemu a nezvratnému prerušeniu
psychosociálnych väzieb žalobkyne k synovi v mladom veku XX rokov, kedy syn zomrel. Žalobkyňa má
v príčinnej súvislosti s tým poškodenú psychiku v tom ohľade, že jej zmysel života bol vážne poškodený,
od smrti syna prestala mať radosť zo života, nedokáže sa vôbec tešiť ani z ničoho radovať, hoci predtým
bola veselým človekom, vždy sa vracia v myšlienkach k dopravnej nehode a smrti, má výrazne a vždy

len jednostranne depresívne myslenie. Tiež bolo preukázané, že sa narušili jej vzťahy s priateľmi a
známymi, pretože žalobkyňa sa stráni spoločenského kontaktu, ktorý pred smrťou syna udržiavala, je
uzavretá sama do seba. Tento stav predstavuje závažný neoprávnený zásah do práva žalobkyne na
ochranu jej osobnosti.

6. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd zohľadnil všetky vyššie uvedené
skutkovézisteniaa určiltútonáhraduvsume25.000eur. Tátosumajeprimeranounáhradou sohľadom
na zistené skutkové okolnosti, ako vyplynuli z vykonaného dokazovania. Suma 100.000 eur, ktorej sa
žalobou domáhala žalobkyňa je neprimeraná. Žalobkyňa má stále zachované rodinné vzťahy, a napriek
dlhodobému ambulantnému liečeniu na psychiatrii nedošlo u žalobkyne k vzniku duševnej choroby. V

súvislosti so stanovením výšky náhrady nemajetkovej ujmy poukázal aj na podobné prípady riešené
inými súdmi Slovenskej republiky, napr. Krajskými súdmi v Trnave, Žiline, Banskej Bystrici a Najvyššieho
súdu SR, ktorých spisové značky konkretizoval s tým, že nimi bola priznaná náhrada ujmy v rozpätí
23.000 a 25.000 eur. Preto žalobe vyhovel čo do výšky 25.000 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

7. Vo vzťahu k výroku o trovách konania, ktorý odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP poukázal
na to, že výška priznaného nároku závisela od voľnej úvahy súdu, preto žalobkyňu považoval v celom
rozsahu za úspešnú. Priznal jej tak nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o ich výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením.

8. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie tak žalobkyňa, ako aj žalovaná v 3. rade.

9. Žalobkyňa podala odvolanie proti výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol. Namietala nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie. Svoju nespokojnosť vyslovila
s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považovala za nízku. Podľa žalobkyne priznaná

suma 25.000 eur nezohľadňuje tie životné útrapy, ktoré prežíva bez zásadnej zmeny od smrti svojho
syna. Už XX rokov ťažko znáša následky jeho smrti, čo preukazovala to dlhodobou ambulantnou liečbou
u psychiatra. Ani poukaz na iné konania o podobných priznaných sumách neznamenajú viazanosť pre
tento súd. Jej priznaná suma nezohľadňuje prežívané závažné následky. Navrhla preto rozsudok vnapadnutej časti zmeniť a vyhovieť jej v prevyšujúcej časti, teda do pôvodne žalovanej sumy. Zároveň
si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti I. výroku o povinnosti žalovaných v 1. až 3. rade
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 25.000 eur a proti III. výroku o trovách konania, v
zákonom stanovenej lehote podala odvolanie aj žalovaná v 3. rade. Namietala nesprávne skutkové
zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1
písm. e), f) a h) CSP. Vyslovila svoj nesúhlas so závermi prvoinštančného súdu čo do priznanej

výšky nemajetkovej ujmy a trovách konania. Priznanú nemajetkovú ujmu považuje za neadekvátnu a
neprimeranú. Náhrada takejto ujmy prichádza v zmysle § 13 ods. 2 OZ do úvahy iba ak sa iná forma
morálneho zadosťučinenia nezdá postačujúca. Ďalšou podmienkou je, že došlo k zásahu v značnej
miere. Zadosťučinenie v peniazoch plní satisfakčnú funkciu pri hodnotení konkrétnej situácie, ako aj
postihnutejfyzickejosobyčodovekuapostavenia.Zákonneurčujehranicuvýškynemajetkovejujmy,nie
sú sformulované žiadne objektívne kritéria a podmienky odškodňovania pre určenie výšky nemajetkovej

ujmy. Od prvého rozhodnutia v roku 2005 sa v ďalších zvyšuje rozptyl stanovených súm náhrady
nemajetkovej ujmy, hoci skutkový základ spočívajúci v strate blízkej osoby a jej následnom negatívnom
prežívaní jej manželmi, rodičmi, deťmi alebo súrodencami je v zásade rovnaký. Nemajetková ujma má
primárne funkciu satisfakčnú, t.j. zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, jej úlohou je
odradiť rušiteľa od protiprávneho konania a je nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie. Ďalšia jej

funkcia sankčná môže mať rozhodujúcu úlohu pri určovaní jej výšky, lebo jej účelom nie je primárne
potrestať škodcu, ale odškodniť poškodeného. Sankčná funkcia ustupuje v prípadoch, ak škodca za
svoje konanie bol odsúdený trestným súdom a bol mu uložený trest. Zvýšenie náhrady nemajetkovej
ujmy by mohlo byť aj porušením zásady ne bis in idem - ukladaním viacnásobných trestov za to isté
konanie. Určitá satisfakcia pozostalým bola poskytnutá už v priebehu trestného konania, vedeného proti

pôvodcovi zásahu. Vystáva potreba zohľadnenia prípadného spoluzavinenia poškodeného na vzniku
škody, ako aj postoj zodpovednej osoby, spôsobenej škode a pod. V ďalšom poukázal na závery
nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS/2844/14, v ktorom boli formulované kritériá pre určovanie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Ide o okolnosti na strane poškodeného, ktoré treba skúmať, a to
najmä: a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej

závislosti pozostalého a usmrtenej osoby, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Za okolnosti potrebné
skúmať na strane pôvodcu zásahu sú považované: a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody,
ospravedlnenia a pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové
pomery, d) miera zavinenia škodcu, eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej osoby. Postoj škodcu
podstatným spôsobom ovplyvňuje vnímanie ujmy pozostalými, ústretové správanie, ospravedlnenie

alebo prejavená ľútosť škodcu zmierňuje dopady nemajetkovej ujmy. Je nutné prihliadať aj k majetkovým
pomerom škodcu, teda aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov, aby pre
škodcu nemala doživotné likvidačné následky a jeho majetkovou likvidáciou neznemožňovala mu viesť
znesiteľný a ľudsky dôstojný život. Rovnako nie je prípustné zneužívanie tohto právneho prostriedku
na obohacovanie. Parametrami spravodlivého zadosťučinenia sú: a) primeranosť na dosiahnutie účelu

kompenzácie, b) proporcionalita, t.j. výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného
obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rovnako nie je možné nemajetkovú ujmu priznávať voči
právnickým osobám podľa iných kritérií ako voči fyzickým osobám, a to najmä podľa ich schopnosti
platiť, lebo by to malo diskriminačný, ale aj trestný charakter. Dôležitým aspektom pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy je aj aplikácia princípu proporcionality porovnaním čiastok prisúdených v

iných prípadoch, v ktorých išlo o zásah do osobnostných práv. Poukázala na rozsudok NS ČR sp. zn.
4Tdo/1402/2015 z 12.04.2016, kde bola odporúčaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v rozpätí 25.000
až 500.000 Kč, v typovom prípade najbližších osôb (manžel, rodič a deti). Tiež poukázala na rozsudky
Krajských súdov Banská Bystrica, Trnava, Bratislava IV., Žilina, Prešov, Trenčín, ako aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, ktoré špecifikoval, a podľa ktorých boli priznané rôzne sumy najbližším príbuzným

v rozpätí od 6.638 eur až po 23.000 eur. Tvrdila, že z vykonaného dokazovania v predmetnej veci
vyplynulo, že úmrtie syna žalobkyne závažnejším spôsobom nezasiahlo jej ekonomickú a sociálnu
integritu, keďže nešlo o jej jediné dieťa, nebola na neho odkázaná ani pomocou, ani výživou. Vo vzťahu
k ďalším dvom deťom žalobkyňa nie je ochudobnená o rozvoj rodičovských väzieb. Pri rozhodovaní o
primeranej výške náhrady je nutné vziať do úvahy aj okolnosť, že k dopravnej nehode došlo nedbanlivým

konaním žalovaného v 1. rade, nešlo o úmyselný trestný čin, nebol spôsobený pod vplyvom alkoholu
a žalovaný v 1. rade bol za skutok právoplatne odsúdený. Žalovaný v 1. rade za uvedený skutok
nesie následky a žalobkyni sa ospravedlnil, tiež nahlásil žalovanej v 3. rade vznik škody. V ďalšom
odvolateľka vyslovila názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy je možné vychádzať aj zo z. č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 17 ods. 3 so
záverom, že nemôže byť priznaná vyššia suma, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi v zmysle z. č. 215/2006 Z.z., ktorý bol nahradený z. č. 274/2017 Z.z. o obetiach

trestných činov. Prípustná výška odškodnenia v zmysle uvedeného je 50 - násobok minimálnej mzdy,
ktorá sa prípadne rozdelí medzi poškodených rovnakým dielom. V roku 2006, kedy došlo k úmrtiu
syna žalobkyne, bola minimálna mzda 295,50 eur, pričom 50 - násobok predstavuje sumu 14.775 eur,
preto podľa nej priznaná suma vo výške 25.000 eur prevyšuje túto náhradu. Na záver uviedla, že v
obdobných veciach týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy sú rozhodovacou praxou slovenských

súdov priznávané peňažné náhrady v rozpätí od 5.000 eur do 15.000 eur, preto napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, lebo priznaná náhrada je neúmerná spôsobenej ujme
a okolnostiam, za ktoré k porušeniu práva došlo a vybočuje z rámca rozhodovacej praxe súdov v
obdobných veciach. Žalovaná v 3. rade zdôraznila princíp legitímneho očakávania s poukazom na
judikatúru súdov SR, čo znamená rešpektovanie určitej línii rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych
autorít v obdobných veciach.

11. Žalovaná v 3. rade namietala aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie čo do trov konania s poukazom
na § 255 ods. 1 a 2 CSP so zdôraznením zásady úspechu vo veci, ktoré je zákonným kritériom
priznávania náhrady trov konania v sporových konaniach. Uviedla, že súd prvej inštancie nevzal do
úvahy tú skutočnosť, že žalobou sa žalobkyňa domáhala nielen náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

vo výške 100.000 eur, pričom jej bola priznaná náhrada vo výške 25.000 eur, ale žiadala priznať aj
náhradu škody vo výške 5.639,63 eur a tento nárok jej bol právoplatne zamietnutý rozsudkom zo dňa
20.03.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/139/2012 zo dňa 07.11.2013
s tým, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Žalobkyňa bola čo do náhrady
škody v celom rozsahu neúspešná a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bola úspešná v

rozsahu 25 %. Uvedenému súd prvej inštancie nevenoval žiadnu pozornosť pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania, preto dospel k nesprávnemu rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania.

12. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila iba žalovaná v 3. rade tak, že považovala za absurdné
tvrdenie žalobkyne o priznaní jej náhrady v žalovanej sume. Opätovne zotrvala na dôvodoch podaného

odvolania. Rovnako poukázala na rozhodnutie ESPĽ v prípade Kontrová proti Slovenskej republike,
ktorým bola priznaná nemajetková ujma v sume 25.000 eur v súvislosti s neoprávneným zásahom do jej
osobnostných práv usmrtením jej dvoch maloletých detí (vo veku 5 a 1 rok). Keďže v uvedenom prípade
došlo k absolútnemu rozvráteniu a deštrukcii rodinného života, lebo boli usmrtené jediné jej deti, došlo
tak k úplnému znemožneniu napĺňania vzťahu rodič a dieťa a pri hraničnom zjednodušení sa tak jednalo

o sumu 12.500 eur k jednému dieťaťu. V prejednávanej veci nebohý syn C. nebol jediným dieťaťom
žalobkyne, teda jej citové väzby sú vo vzťahu k ďalším dvom deťom, nie je celkom ochudobnená o
rozvoj rodičovských väzieb, k neoprávnenému zásahu došlo nedbanlivým konaním žalovaného v 1.
rade, tento nekonal pod vplyvom alkoholu, za skutok bol právoplatne odsúdený, ako vodič priznal svoju
chybu, ospravedlnil sa žalobkyni, preto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie je

nedôvodná. Navyše z vykonaného dokazovania vyplýva, že zdravotný stav žalobkyne nie je výlučne v
príčinnej súvislosti s úmrtím jej syna C.. Nestotožnila sa preto s názorom žalobkyne a žiadala rozhodnúť
v intenciách svojho odvolania.

13. K replike žalovanej v 3. rade žalobkyňa súdu doručila vyjadrenie, v ktorom zotrvala na tvrdení o

vecnej správnosti výrokov I. a III. a poukázala na svoje odvolanie proti výroku II. Odvolanie žalovanej
v 3. rade považuje za prekvapujúco smutné, keďže poisťovňa nežiada znížiť plnenie, ale navrhuje jej
nič nepriznať. Uviedla, že námietky vyjadrené v odvolaní žalovanej v 3. rade boli prednášané v konaní
pred súdom prvej inštancie a s nimi sa súd vyporiadal vo svojom rozsudku. K z. č. 514/2003 Z.z. a z.
č. 274/2017 Z.z. uviedla, že upravujú iné situácie ako je predmetný prípad. Vo vzťahu k námietkam k

priznaniu nároku na náhradu trov konania uviedla, že nárok uplatnila podľa vlastného uváženia, ktorý
jej bol priznaný na základe voľnej úvahy súdu, preto má nárok na plnú náhradu trov konania.

14. V ďalších replikách tak žalobkyne, ako aj žalovanej v 3. rade strany zotrvali na svojich odvolaniach
a vyjadreniach.

15.Žalovanív1.a2.radeanikodvolaniam,anikichvyjadreniamnezaujalisvojestanoviskovodvolacom
konaní.16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámil žalobkyni (keďže o to požiadala) a tiež na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v
Prešove dňa 27.10.2020 a dospel k záveru, že odvolania žalobkyne a žalovanej v 3. rade čo do veci
samej nie sú dôvodné.

17. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

18. Uvedené ustanovenie dáva zákonnú možnosť, aby osoba, do práv ktorej bolo neoprávnene
zasiahnuté sa domáhala ochrany svojej osobnosti. Za takýto zásah je možné jednoznačne považovať
aj zásah do rodinnej sféry usmrtením jej rodinného príslušníka, za čo je možné žiadať náhradu

nemajetkovej ujmy tak, ako to uplatnila žalobkyňa žalobou v predmetnej veci.

19. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k.
10C/59/2011-101 zo dňa 20.03.2012 bolo vyslovené, že žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, voči žalovaným v 1. až 3. rade, ktorí jej

zodpovedajú spoločne a nerozdielne s tým, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch bude vyčíslená v
konečnom rozsudku. Ďalším výrokom bola žaloba v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,93
eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 04.02.2011 do zaplatenia zamietnutá. Bolo konštatované, že
o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Tento rozsudok bol rozsudkom Krajského
súdu v Prešove č. k. 19Co/139/2012-141 zo dňa 07.11.2013 potvrdený. Uvedenými rozhodnutiami bolo

rozhodnuté o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody a ochrany osobnosti z dôvodu
tragickej udalosti - úmrtia jej syna C. Q., nar. XX.XX.XXXX v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo
dňa XX.XX.XXXX. Vinníkom dopravnej nehody bol žalovaný v 1. rade ako vodič vozidla, ktorý bol aj
rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/131/2009 zo dňa 20.01.2010 uznaný vinným
z prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví. Žalovaný v 2. rade je vlastníkom uvedeného motorového

vozidla a žalovaná v 3. rade poisťovateľom. Uvedenými rozhodnutiami bola judikovaná oprávnenosť
nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovaným v 1. až 3. rade. V ďalšom
konaní preto bolo úlohou súdu prvej inštancie sa zaoberať už iba výškou náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorá bola žalobkyňou žiadaná v rozsahu 100.000 eur, z ktorej bola súdom prvej inštancie priznaná suma
25.000 eur a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.

20. Aj podľa odvolacieho súdu priznaná suma 25.000 eur vzhľadom na okolnosti prípadu
prejednávaného v tejto veci je primeraná. Je nepochybným, že usmrtením syna žalobkyne došlo k
enormnémunegatívnemuzásahudojejrodinnéhoživotaacitovejsféry.Nemožnopoprieť,abyprerodiča
bola nejaká iná väčšia ujma, ako náhla, tragická, nezvratná strata milovaného dieťaťa. Úmrtie syna C.

vo veku nedožitých XX-tich narodenín je možné a nevyhnutné spájať so stratou umožnenia vidieť ho
dospievať, tešiť sa z jeho úspechov, zdieľať s ním chvíle radosti aj starosti. Tieto následky zásahu do
súkromného a rodinného života žalobkyne sú trvalými, ktoré môže zmierniť iba čas a láska ostatných
rodinných príslušníkov a blízkych, no v živote postihnutej matky už tieto nikdy úplne nevymiznú. Vo
vzťahu k výške vyčíslenej náhrady nemajetkovej ujmy je možné súhlasiť s tvrdením, že nie sú stanovené

presné pravidlá pre jej určenie, tiež, že každý prípad je špecifický, preto určiť výšku nemajetkovej
ujmy zákonodarca ponechal na úvahu súdu. Táto úvaha súdu v žiadnom prípade nemôže byť nijakou
ľubovôľou, ale musí vychádzať z konkrétnych okolností tej - ktorej veci. Odvolací súd má za to, že
súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v danej veci náležite zohľadnil
závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne

ako matky, ktorá stratila milovaného syna vo veku jeho rannej dospelosti, kedy už bremeno výchovy
pominulo a malo nastať obdobie prežívania radosti z úspechov syna. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
prvoinštančný súd náležite zohľadnil psychický stav žalobkyne, ktorý nastal po strate syna C., čoho
dôsledkom bol u nej vznik depresívnej poruchy s medikamentóznou terapiou. Bolo tiež zohľadnenénedbanlivostné konanie žalovaného v 1. rade, jeho odsúdenie trestným rozsudkom a jeho postoj k nim
zavinenej dopravnej nehode. Preto odvolací súd je toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že nárok
žalobkyne je oprávnený v súdom prvej inštancie priznanej sume 25.000 eur.

21. Odvolací súd sa preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP v plnom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku čo do veci samej, preto naň poukazuje. Iba na zvýraznenie
správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.

22.Jenutnésúhlasiťstvrdenímžalovanejv3.rade,žepriurčeníkonkrétnejvýškynáhradynemajetkovej
ujmy súd musí vychádzať z konkrétneho prípadu a rozhodnutie musí byť v súlade s požiadavkou
spravodlivosti. Odvolací súd jednoznačne musí konštatovať, že žiadne finančné prostriedky a v
akejkoľvek výške nie sú spôsobilé zhojiť nezvratný následok, ktorým je strata syna v danom prípade
vo veku XX rokov. Je nutné zohľadniť, že v danej veci ide o obeť dopravnej nehody, ktorým bol syn
žalobkyne. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy súd musí posúdiť najmä s ohľadom na jej

intenzitu, rozsah a trvanie. Strata syna C. bola nečakaná, tragická a žalobkyňou v žiadnom prípade
nezavinená udalosť, ktorá do jej života zasiahla a navždy pretrhla doterajšiu jej väzbu so synom C..
Došlo tak k strate možnosti žalobkyne realizovať a rozvíjať svoj život vo vzťahu k tomuto synovi. Na
uvedenom nemôže zmeniť nič ani to, že žalobkyňa má ďalšie dve deti, ku ktorým svoje väzby môže
rozvíjať.Užajskutočnosť,ženapočesťnebohéhoC.savobci,kdežilpravidelneorganizujememoriálC.

Q. nasvedčuje tomu, že nebohý C. bol aktívny a po jeho smrti je matka ochudobnená o radosť prežívať
s ním aj jeho športové úspechy a radosti v živote.

23. Je treba súhlasiť s názorom žalovanej v 3. rade, že výška náhrady nemajetkovej ujmy musí odrážať
všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Jej primárnym významom je zmiernenie nepriaznivého

následku neoprávneného zásahu. Možno však jednoznačne skonštatovať, že vzniknutú nemajetkovú
ujmu porušením osobnostných práv vo všeobecnom slova zmysle nie je možné odškodniť a rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.

24. Kritérium primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie zodpovedá aplikácii tzv. „statusu obete“

podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade
Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo dňa 06.03.2007, sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade
Stanková verzus Slovenská republika v rozhodnutí z 09.10.2007, č. sťažnosti 7205/02. Je možné v tejto
súvislosti poukázať aj na publikáciu JUDr. Andrey Erdösovej, PhD., podľa ktorej pokiaľ má náprava
kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd.

Nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti
je potrebné zohľadniť aj životnú úroveň v danej krajine a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z
právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (Krátke pojednanie o
škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora
EÚ i Európskeho súdu pre ľudské práva). K ďalšej odvolacej námietke žalovanej v 3. rade, ktorou

porovnáva a poukazuje na rozhodnutia iných súdov, odvolací súd upriamuje pozornosť na rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/479/2012, ktorým bola priznaná suma 25.000 eur otcovi za
smrť plnoletého syna a tiež na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/470/2011, ktorým
bolo priznaných po 24.895,44 eur každému z rodičov plnoletej dcéry (XX ročnej), žijúcej v spoločnej
domácnosti. Rovnako rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/479/2012, ktorým otcovi XX

ročného syna bola priznaná suma 25.000 eur. Aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4Co/47/2011 bolo rodičom plnoletej XX ročnej dcéry priznaných 49.790 eur. Rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 14Co/212/2017 bola rodičom plnoletého syna priznaná náhrada každému z rodičov
po 20.000 eur. K výške nemajetkovej ujmy v peniazoch zaujal stanovisko aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/139/2011 z 30.10.2012, v ktorom uvádza „aby pri určení konkrétnej

výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste
dostala veľký priestor a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo...na strane druhej však treba
vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská“.
Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej ujmy má byť

určená z konkrétnych, dokazovaním zistených skutočností. Takouto skutočnosťou v prejednávanom
prípade je jednoznačne smrť blízkej osoby žalobkyne, teda jej syna vo veku XX rokov, žijúceho v
spoločnej domácnosti so žalobkyňou, u ktorých väzby boli veľmi silné a strádanie matky po tragickej
smrti jej syna C. veľmi intenzívne a pretrvávajúce dlhú dobu, v dôsledku čoho sa žalobkyňa dostala dopsychiatrickej liečby a dodnes užíva antidepresíva, lebo jej bola diagnostikovaná depresívna porucha
ťažkého stupňa. Uvedeným je jednoznačne preukázaná silná duševná ujma matky, t.j. žalobkyne,
spôsobená smrťou jej XX ročného syna. Touto ujmou je jednoznačne absencia spoločného života matky

a jej syna po smrteľnej nehode C..

25. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 22.06.2016 sp. zn. 3Cdo/1/2016 vyplýva, že nie je správny
postup súdov, keď prípad prejednávanej veci porovnáva s podobným už právoplatne skončeným
prípadom. Nech by bol súd akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie rovnakého

posúdenia veci v rovnakých prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť to, ako široko,
mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená „štruktúrovaná“ osobnosť každej fyzickej osoby, aké
individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky
spôsobuje následné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny.
Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne a
rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k

iným sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s
inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti s jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahu
do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a
intenzity ujmy, ktorú vyvolávali zásahy do týchto oblastí súkromného rodinné života je nepostačujúce
(paušálne) prirovnanie s inými, i keď s obdobnými prípadmi.

26. Teda aj s vyššie uvedeného rozhodnutia je možné vyvodiť, že prípadné porovnávanie výšky
priznávaných súm uplatňovaných ako nemajetková ujma v rôznych rozhodnutiach rôznych súdov
nemôžu byť smerodajné a použiteľné aj pre iný, teda aj predmetný prípad. V prejednávanom prípade
bola súdom prvej inštancie náležite zistené a vyhodnotené okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práv

žalobkyne, a to k usmrteniu jej syna C., boli konkretizované jej rodinné putá s nebohým synom, jej
strádanie po jeho strate odôvodňujúce súdom prvej inštancie priznanej výšku nemajetkovej ujmy v sume
25.000 eur. Aj podľa názoru odvolacieho súdu táto priznaná suma zodpovedá požiadavke primeranosti
a proporcionálnej náhrady utrpenia žalobkyne.

27. Ak odvolateľka - žalovaná v 3. rade tvrdí, že došlo k morálnemu zadosťučineniu žalobkyne tým,
že žalovaný v 1. rade bol odsúdený za to, že spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel syn
žalobkyne vzhľadom na žalovanú sumu a priznanú sumu odvolací súd má za to, že táto námietka bola
zohľadnená pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie vo výške 25.000 eur.
Je nepochybným, že rodinný stav vzťahu medzi žalobkyňou a jej synom C. bol veľmi vysoký. Nie je

nepodstatným ani vek nebohého C., ktorý zomrel ako XX ročný, t.j. vo veku, kedy matka sa mohla
tešiť z jeho úspechov a z toho akú výchovu mu poskytla. V tomto smere je nutné zdôrazniť aj to, že
na počesť nebohého C. sa každoročne organizuje futbalový memoriál, z čoho je možné usudzovať, že
nebohý C. bol dobrým a obľúbeným športovcom. Ani postoj žalovaného po tragickej dopravnej nehode,
ani jeho odsúdenie nie sú dôvodom, aby žalobkyni nebola priznaná nemajetková ujma v sume 25.000

eur. Je nepochybným, že aj do duševnej sféry žalovaného v 1. rade ako vodiča, ktorý zavinil dopravnú
nehodu s následkom smrti, táto udalosť výrazne zasiahla, pričom o spoluzavinení nebohého C. v danom
prípade nie je možné hovoriť, keďže to počas konania pred súdom prvej inštancie nebolo ani uvádzané,
ani preukazované. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade spôsobil dopravnú nehodu z nedbanlivosti, nebol
pod vplyvom alkoholu a bol za predmetný skutok právoplatne odsúdený, odôvodňuje záver o tom, že

neprimeranou by mohla byť suma prevyšujúca sumu priznanú súdom prvej inštancie. K primeranosti
priznanej sumy s poukazom na z. č. 514/2003 Z.z. a z. č. 215/2006 Z.z. odvolací súd uvádza, že uvedené
zákony sa vzťahujú na iné nároky a na nárok žalobkyne uplatnenej v tomto konaní ich nie je možné
aplikovať.

28. Keďže v odvolaní bolo namietané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
právanazistenýstav,dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávny,t.j.náležitýprávnypredpisalebo,ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v
predmetnom konaní čo do veci samej však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne
predpisy na zistený skutkový stav.29. Vzhľadom na uvedené dôvody preto odvolací súd posúdil ako nedôvodné odvolacie námietky tak
žalobkyne, ako aj odvolacie námietky žalovanej v 3. rade. Odvolací súd plne súhlasí s vyhodnotením
vykonaných dôkazov a so závermi z nich vyplývajúcimi, ktoré prezentoval súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Závery súdu prvej inštancie, pre ktoré žalobkyni priznal voči
žalovaným v 1. až 3. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť nemajetkovú ujmu v sume 25.000
eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sú dostatočné na to, aby z nich bolo možné zistiť, akými úvahami
sa pri rozhodovaní riadil, čo považoval za preukázané a z akých dôvodov rozhodol tak, ako to vyjadril v
petite svojho rozsudku. S uvedenými závermi sa stotožňuje aj odvolací súd, a na ne poukazuje.

30. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou
Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie
neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, III.ÚS/191/2013).

Rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (viď uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/163/2015
zo dňa 17.04.2016). Odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanovisko strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery,
ktoré primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do veci samej vytknúť nedostatky. Do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.

IV.ÚS/252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (viď rozhodnutie ÚS SR sp.
zn. I.ÚS/50/04).
31. Z vyššie uvedených dôvodov preto bol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti
žalovaných v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume

25.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo výroku II., ktorým žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol, postupom podľa § 387 CSP ako vecne správne potvrdený.

32. Výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovaným v 1. až 3. rade v celom rozsahu, bolo nutné zrušiť a v uvedenom rozsahu vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Čo do výroku o trovách konania je nutné súhlasiť
s odvolacou námietkou žalovanej v 3. rade, že pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie
nezohľadnilanevyhodnotiltúskutočnosť,žeprávoplatneužbolorozhodnutéozamietnutínáhradyškody
vo výške 5.639,63 eur s príslušenstvom. Rozsudok v uvedenej časti je preto nepreskúmateľný.

33. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o trovách konania a svoje nové rozhodnutie
náležite odôvodniť tak, aby bolo možné posúdiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní o trovách konania
riadil a aby v prípade podania opravného prostriedku bolo možné posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť
jeho rozhodnutia. Odvolací súd uvádza, že správne súd prvej inštancie vyhodnotil to, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom, ktorý pri trovách konania je potrebné vyhodnotiť ako úspešne

uplatnený nárok v prípade, ak je posúdená oprávnenosť nároku čo do jeho základu. Výška priznanej
nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu. Správnym je v takomto prípade pri výpočte trov konania vychádzať
z priznanej sumy. Pri opätovnom rozhodnutí o trovách konania je potrebné vychádzať z toho, že
žalobkyňa si uplatnila v konaní dva nároky, čo do jedného nároku nebola úspešná a čo do ďalšieho
bola úspešná v jeho základe. Uvedené bude musieť súd prvej inštancie náležite zohľadniť. V novom

rozhodnutí rozhodne o všetkých trovách konania.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).