Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. september 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/66/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110011976
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2110011976.26

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa v trestnej veci proti obžalovaným X. H. a spol., pre
pokračovacíobzvlášťzávažnýzločinlúpežepodľa§188ods.1,ods.2písm.c),ods.4písm.a)Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. a), písm. f), písm. i) Trestného zákona, a iné, o odvolaniach
obžalovaných X. H., A. H., N. A., S. I., O. F. a K. F. proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn.
3T/80/2010-4950 zo dňa 18.01.2018 na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.09.2020 v Ústave na
výkon väzby a v Ústave na výkon trestu v Leopoldove, takto

r o z h o d o l :

I/

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obžalovanému X. H. a obžalovanému A. H..

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa

obžalovanému X. H., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom N.,
K. XXX/X, t.č. vo výkone trestu v ÚVTOS

a ÚVV Ilava v inej trestnej veci,

u k l a d á

Podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona a s použitím
§ 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody na 25
(dvadsaťpäť) rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu ruší výrok o treste odňatia
slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 29.11.2013 sp.
zn. 2T/76/2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.10.2014 sp. zn. 1To/27/2014,

právoplatným dňa 01.10.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá
aj ochranný dohľad na 2 (dva) roky.

Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody:a) oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
b) osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka
okresného súdu v mieste svojho bydliska, a

c) vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.

Obžalovanému A. H., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom R.,
Q. č. XXX,

u k l a d á

Podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného
zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 (dvadsaťjeden)

rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu ruší výrok o treste odňatia
slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn.
2T/16/2011, právoplatným dňa 12.09.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá
aj ochranný dohľad na 2 (dva) roky.

Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody:

a) oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
b) osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka
okresného súdu v mieste svojho bydliska, a

c) vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.

II/
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných N. A., nar. XX.XX.XXXX v C., S. I., nar.

XX.XX.XXXX, O. F., nar. XX.XX.XXXX a K. F., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 3T/80/2010-4950 zo dňa 18.01.2018 boli
obžalovaní X. H., nar. XX.XX.XXXX, A. H., nar. XX.XX.XXXX, D. H., nar. XX.XX.XXXX, N. A., nar.
XX.XX.XXXX, S. I., nar. XX.XX.XXXX, O. F., nar. XX.XX.XXXX, K. F., nar. XX.XX.XXXX a N. N., nar.

XX.XX.XXXX, uznaní vinnými zo spáchania skutkov na podklade obžaloby nasledovne:

obžalovaného X. H.

- v bodoch 1) a 2) obžaloby z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods.

1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), písm. f),
písm. i) Trestného zákona sčasti v bode 2) aj s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona
v súbehu s prečinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1
Trestného zákona, zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods.
2 Trestného zákona a zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295

ods. 1 písm. a) Trestného zákona,- v bode 1) obžaloby v súbehu aj s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Trestného zákona, spáchaný sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona,

- v bode 2) obžaloby v súbehu aj s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného
zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného
zákona,

obžalovaného A. H.

- v bodoch 1) a 2) obžaloby z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1,
ods. 2 písm. c), odsek 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), písm. f), písm. i)
Trestného zákona, sčasti v bode 2) aj s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona,

obžalovaného D. H. (t.č. právoplatne odsúdený)

- v bodoch 1) a 2) obžaloby z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1,

ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), písm. f), písm. i)
Trestného zákona, sčasti v bode 2) aj s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona,

- v bode 2) obžaloby v súbehu aj s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného
zákona, prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c)

Trestného zákona, prečinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods.
1 Trestného zákona, zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294
ods. 2 Trestného zákona a zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §
295 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,

obžalovaného N. A.

- v bodoch 1) a 2) obžaloby z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1,
ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), písm. f), písm. i)
Trestného zákona, sčasti v bode 2) aj s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona,

- v bode 1) obžaloby v súbehu aj so zločinom legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1
písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona,

obžalovaných S. I., O. F., K. F. a N. N.

- v bode 2) obžaloby z obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), písm. e), písm. f), písm. i) Trestného zákona,

na tom skutkovom základe, že:

obvinení X. H., A. H., D. H., N. A., S. I., O. F., K. F. a N. N. spoločne s D. C., u ktorého je dočasne
odložené vznesenie obvinenia, sa od konca roka 2007 až do marca 2008 spolčili za účelom spáchania
viacerých trestných činov, ktoré vopred naplánovali a rozdelili si medzi sebou určené úlohy a páchanie
trestnej činnosti koordinovali tak, že

1)
obvinení X. H., A. H., D. H. a N. A. a D. C. po predchádzajúcej vzájomnej dohode naplánovali a
zorganizovali lúpežné prepadnutie Q. J., a to takým spôsobom, že na pokyn obvinených X. H. a D. H.
dňa 07.01.2008 v poobedných hodinách v Trnave pred obchodným domom Jednota D. C. odsledoval

a telefonicky oznámil obvineným, že z T. odchádza osobné motorové vozidlo poškodeného zn. Škoda
Octavia striebornej metalízy, EČ: GA951BL, a W. H. na ich pokyn mal odsledovať cestu v obci K. a
dávať pozor na prípadný výskyt policajných hliadok, po čom toho istého dňa v čase okolo 18:20 hod.
na ceste v smere od Z. na K., na K. ceste, na križovatke tvaru „T", osobným motorovým vozidlom zn.Škoda Octavia kombi, striebornej metalízy, EČ: TT018CX, odcudzeným dňa 25.09.2007 v S. D. Mgr. A.
K., predtým K., na ktorom boli v tom čase pripevnené odcudzené tabuľky s EČ: BS053AJ a umiestnený
modrý magnetický maják patriaci obvinenému D. H., obvinení X. H., A. H. a D. H. s kuklami na hlavách,

odetí v čiernych kombinézach s nápisom „POLÍCIA", ozbrojení strelnými zbraňami, zablokovali cestu
jazdiacemu osobnému motorovému vozidlu zn. Škoda Octavia striebornej metalízy, EČ: GA951BL, ktoré
v tom čase riadil Q. J. a ako spolujazdec sedela jeho manželka X. J., donútili zastaviť ich vozidlo,
kde obvinený N. A. nestotožneným osobným motorovým vozidlom zn. Škoda Fabia bielej farby, na
ktorom boli presne nezistené tabuľky s evidenčným číslom, zozadu zablokoval vozidlo poškodených,

pričom po zastavení vozidiel obvinení X. H., A. H. a D. H. vyskočili zo svojho vozidla v úmysle lúpežne
prepadnúť manželov J. a odcudziť im finančnú hotovosť v prepočte vo výške 78.789,53 € (2.373.613,30
Sk), ktorú mal v tom čase Q. J. pri sebe v rôznych menách a nominálnych hodnotách, a následne po
tom, ako sa obvineným D. H. a A. H. nepodarilo násilím vytiahnuť Q. J. z jeho vozidla a tento prudkou
jazdou vzadu odtlačil stojace motorové vozidlo zn. Škoda Fabia, ktoré riadil obvinený N. A., a obchádzal
skrížené vozidlo obvinených, obvinený X. H. bez predchádzajúcej dohody so spoluobvinenými najmenej

šesťkrát vystrelil zo samopalu Kalašnikov kal. 7,62 x 39 mm, nezisteného výrobného čísla, do priestoru
odchádzajúceho motorového vozidla poškodených na sediacich manželov J., pričom jedna zo striel
zasiahla Q. J. do hlavy a spôsobila mu pomliaždenie a rozdrtenie mozgu pri zlomenine klenby lebečnej
a spodiny lebečnej vedúce k bezprostrednej smrti poškodeného Q. J. a poškodená X. J. strelou, ktorá
sa odrazilo od jej mobilu, ktorý mala v ľavom vrecku kabáta, neutrpela žiadne zranenia, v dôsledku čoho

vozidlo manželov J. narazilo do oplotenia rodinného domu č. XXX v obci K., kde zostalo stáť, po čom
z miesta činu obvinení X. H., A. H., D. H. a N. A. ušli na motorových vozidlách na chatu č. 819/19A
do obce S., kde v garáži schovali poškodené motorové vozidlo zn. Škoda Fabia, pričom odcudzené
motorové vozidlo zn. Škoda Octavia kombi striebornej metalízy opatrené odcudzenými tabuľkami s EČ:
BS053AJ obvinený N. A. z chaty č. 819/19A z obce S. v ten istý deň previezol na smetisko v katastrálnom

území obce T. H., kde ho o 20:00 hod. polial neznámou horľavinou a zapálil, čím majiteľke Mgr. A. K.,
predtým K., bytom T., B. T. XXXX/XB, spôsobil škodu vo výške 839,47 € (25.290,00 Sk) z titulu zaplatenej
spoluúčasti na poistnej udalosti, a poškodenej spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom
Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00151700, spôsobil škodu vo výške 15.950,01 € (480.510,00 Sk)
z titulu vyplateného poistného plnenia majiteľke,

2)
začiatkom roka 2008 po predchádzajúcej vzájomnej dohode obvinení S. I. a O. F. oslovili obvinených X.
H. a D. H., aby spoločne zorganizovali lúpežné prepadnutie poškodeného N. C., a to takým spôsobom,
že obvinení S. I. a O. F. zabezpečili nákres pozemku a rodinného domu poškodeného, prístupové

cesty, odsledovali jeho zvyky, ktoré informácie potom odovzdali obvineným X. H. a D. H., po čom
po predchádzajúcich dvoch neúspešných pokusoch obvinený X. H. naplánoval spôsob vykonania a
prevedenie lúpežného prepadu poškodeného tak, že s týmto plánom oboznámili obvineného N. A. a D.
C., ako aj obvinených A. H., N. N. a K. F., ktorí traja v čase lúpeže zabezpečovali sledovanie príjazdových
a únikových ciest do R. a od Poľskej štátnej hranice a v prípade výskytu policajných hliadok alebo

iných nepredvídaných udalostí toto mali oznámiť obvineným X. H. a D. H., po čom dňa 19.03.2008 v
čase okolo 02:00 hod. prišli obvinení X. H., D. H. a N. A. a D. C. na motorovom vozidle zn. Nissan
Pajero nezisteného EČ k rodinnému domu N. C. č. XXX v obci W. na ul. H., kde obvinený N. A. zostal
pri vozidle stáť a dávať pozor, na čo obvinení X. H. a D. H. a D. C. oblečení v čiernych policajných
kombinézach označených názvom „POLÍCIA" a s kuklami na hlavách, všetci ozbrojení pištoľami a

samopalmi nezistených značiek a výrobných čísiel, preskočili oplotenie rodinného domu, kde najskôr
obvinený D. H. za pomoci prineseného kameňa, ktorý mu zabezpečil obvinený K. F., rozbil okno na
spálni, cez ktoré vhodil akustickú zásahovú výbušku typu TK-PI a následne obvinený X. H. s D. C.
za pomoci podomácky vyrobeného baranidla vyrazili biele plastové vchodové dvere, cez ktoré vošli
do domu, tam obvinený X. H. prinútil poškodeného N. C. ľahnúť si na zem, za pomoci kovových pút

ho spútali a fyzicky napádali takým spôsobom, že ho opakovane kopali a udierali do rôznych častí
tela, v dôsledku čoho utrpel pohmoždenie mäkkých tkanív zápästí a tváre, pohmoždenie zadnej strany
ľavého stehna a pohmoždenie mäkkých tkanív v oblasti ľavého kolena a predkolenia s odreninami kože,
vyžadujúce dobu liečby spojenú s pracovnou neschopnosťou 2-3 týždne, pričom od neho žiadali uviesť
miesto, kde sa nachádza trezor a finančná hotovosť, jeho v tom čase priateľku poškodenú Q. C., teraz

C., nachádzajúcu sa v spálni domu, spútali plastovými jednorazovými putami a zavreli do priestorov
kúpeľne, po čom prehľadali rodinný dom, z ktorého odcudzili v cudzej aj slovenskej mene finančnú
hotovosť v prepočte vo výške 142.137,51 € (4.282.034,67 Sk), spolu s legálne držanou strelnou zbraňou
ČZ vz. 83 v. č. 98976 so zásobníkom a nábojmi v hodnote 514,51 € (15.500,00 Sk), ktorá bola neskôrnájdená a poškodenému N. C. vrátená, s tým, že poškodenému N. C. spôsobili okrem toho škodu
poškodením zariadenia jeho domu vo výške najmenej 2.048,73 € (61.720,00 Sk) a poškodenej Q. C.,
rod. C., odcudzili kabelku s finančnou hotovosťou vo výške 7.003,92 € (211.000,00 Sk), ktoré mala v

dome ako účtovníčka firiem SLOVFORNET, s.r.o., Námestovo, a DARAL, s.r.o., Námestovo, po čom sa z
Rabče hneď presunuli do Horných Vesteníc a tam v dome D. C. si rozdelili odcudzenú finančnú hotovosť.

Za tieto skutky okresný súd obžalovaným uložil nasledovné tresty:

Obžalovanému X. H. podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného
zákona a s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona a § 47 ods.
1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody na doživotie so zaradením do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona.
Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o treste
uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 29.11.2013 sp. zn. 2T/76/2013 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.10.2014 sp. zn. 1To/27/2014, právoplatným dňa 01.10.2014, ako aj
všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.

Obžalovanému A. H. podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. m) Trestného

zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1
Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) rokov so zaradením do
ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona.
Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o treste
uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2T/16/2011, právoplatným dňa

12.09.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona okresný súd obžalovanému uložil aj ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky spolu s
uložením povinností podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona tak, že obžalovaný je povinný po prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie

aj preukazovať, osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného
úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska
uvedeného v rozhodnutí súdu.

Obžalovanému D. H. podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. l), písm. n),

písm. o) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona a § 38 ods. 3 Trestného zákona a s použitím
§ 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného
zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov a 4 (štyri) mesiace so zaradením do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b), ods.
4 Trestného zákona. Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu

zrušil výrok o treste uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2T/16/2011 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.12.2013 sp. zn. 1To/88/2013, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovanému uložil aj trest
prepadnutia veci - 1 ks modrý magnetický maják s čiernym káblom s koncovkou do zapaľovania a

rozhodol o tom, že vlastníkom veci sa stáva štát. Podľa
§ 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1, odsek 2 Trestného zákona okresný súd obžalovanému uložil
ochranný dohľad v trvaní 1 (jeden) rok za súčasného uloženia povinnosti podľa § 77 ods. 1 Trestného
zákona tak, že obžalovaný je povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody oznamovať
potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť jedenkrát za

tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska,
a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.

Obžalovanému N. A. podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. m) Trestného
zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1

Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) rokov so zaradením do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b)
Trestného zákona. Zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu
zrušil výrok o treste uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2T/16/2011 vspojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.12.2013 sp. zn. 1To/88/2013, právoplatným dňa
11.12.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1,

odsek 2 Trestného zákona obžalovanému uložil aj ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky za súčasného
uloženia povinností podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona tak, že obžalovaný je povinný po prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie
aj preukazovať, osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného
úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska

uvedeného v rozhodnutí súdu.

Obžalovanému S. I. podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j) Trestného
zákona a § 38 ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov so
zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3
písm. b), ods. 4 Trestného zákona. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona

obžalovanému uložil aj ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky za súčasného uloženia povinností podľa §
77 ods. 1 Trestného zákona tak, že obžalovaný je povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť
jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste
svojho bydliska, a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.

Obžalovanému O. F. podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného
zákona a s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona. Zároveň podľa §

42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o úhrnnom treste uložený
rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.07.2016 sp. zn. 1T/101/2009, právoplatným dňa
13.07.2016, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1
Trestného zákona obžalovanému uložil aj ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky za súčasného uloženia

povinností podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona, a to tak, že obžalovaný je povinný po prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie
aj preukazovať, osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného
úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska
uvedeného v rozhodnutí súdu.

Obžalovanému K. F. podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j), písm. l)
Trestného zákona a § 38 ods. 3 Trestného zákona a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému uložil aj ochranný
dohľad v trvaní 2 (dva) roky za súčasného uloženia povinností podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona, a to
tak, že obžalovaný je povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody oznamovať potrebné údaje
o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne
mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a vopred

oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.

U obžalovaného N. N. podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu podľa §
42 Trestného zákona, považujúc na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného za dostatočný trest
odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym

stupňom stráženia, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn.
2T/16/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 05.02.2014 sp. zn. 1To/105/2013.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona obžalovanému uložil aj
ochranný dohľad v trvaní 1 (jeden) rok za súčasného uloženia povinností podľa § 77 ods. 1 Trestného
zákona, a to tak, že obžalovaný je povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody oznamovať

potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť jedenkrát za
tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska,
a vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.Podľa § 83 ods. 1 písm. g) Trestného zákona okresný súd uložil trest zhabania vecí, a to: 1 ks kovové
putá - rozpílené, 4 ks jednorazové zaťahovacie plastové putá a rozhodol, že vlastníkom vecí sa stáva
štát.

O náhrade škody rozhodol okresný súd tak, že:

Obžalovanému X. H. podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku v prípade skutku 1/ uložil povinnosť
nahradiť poškodenej X. J., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom K. XXX, škodu vo výške 6.151,93 €,

poškodenej Generali Poisťovňa, a.s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 35709332,
škodu vo výške 10.562,34 €, poškodenej KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so
sídlom Štefanovičová 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00585441, škodu vo výške 444,37 €, a to do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Poškodenú X. J., nar. XX.XX.XXXX so zvyškom nároku na náhradu škody
podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku okresný súd odkázal na civilný proces.

Obžalovanému N. A. podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku v prípade skutku 1/ uložil povinnosť nahradiť
poškodenej Mgr. A. K., rod. K., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom T., B. T. XXXX/XB, škodu vo
výške 839,47 €, poškodenej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74
Bratislava, IČO: 00151700, škodu vo výške 15.950,01 €, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Obžalovaným X. H. a D. H. podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku v prípade skutku 2/ uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému N. C., nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom W., H. XXX/
XXX, škodu vo výške 16,60 €, poškodenej Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského
rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00151700, škodu vo výške 2.048,73 €, a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Obžalovanému D. H. podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku v prípade skutku 2/ uložil povinnosť
nahradiť poškodenej Union zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Bajkalská 29/A, 821 08 Bratislava, IČO:
36284831, škodu vo výške 81,86 €, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Obžalovaným X. H., A. H., D. H., N. A., S. I., O. F., K. F. a N. N. podľa § 287 ods. 1 Trestného
poriadku v prípade skutku 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému N. C.,
nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom W., H. XXX/XXX, škodu vo výške 142.137,51 €, a to do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Poškodeného N. C., nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom W., H. XXX/XXX, podľa § 288 ods. 2 Trestného
poriadku so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodených K. W., nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom R., J.
XXX/XX, a Q. C., rod. C., nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom W., H. XXX/XXX, s uplatnenými nárokmi

na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 4950-5007.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 11.11.2010 podala prokurátorka Krajskej

prokuratúry Nitra na Okresný súd Trnava obžalobu na obžalovaných X. H., A. H., D. H., N. A., S. I., O.
F., K. F. a N. N. na skutkovom a právnom základe obžaloby.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných X. H., A. H., N. A.,
S. I. a O. F., prečítaním výpovedí obžalovaných D. H., K. F. a N. N. z prípravného konania, výsluchom

poškodených X. J., Mgr. A. K. (rod. K.), U. D., N. C., Q. C. (rod. C.), ako aj výsluchom svedkov D. C.,
W. H., U. D., K. N., S. D., C. K., U. R., Z. A., I. C., O. W. a I. W. ako aj prečítaním výpovedí ďalších
svedkov, vypočutím znalkyne PhDr. U. Bielikovej, ako aj PhDr. Evy Heftyovej, PhD., prečítaním výpovedí
poškodených a splnomocnencov poškodených subjektov, a to K. K., U. D. ml., Mgr. K. J., K. O., O. J.,
O. J., C. J., N. H., O. Q., W. K., J. A., I. C., S. F., K. W., A. J., N. K., D. Z., T. R., Bc. T. T., T. H., N. C.,

W. C., K. C., N. Q., Ing. A. J., K. H. F., S. J., A. F., K. W., Mgr. T. R., Mgr. K. T., T. K., N. S., N. H., S.
I., S. I., S. J., H. C., K. A., K. Z., W. C., Ing. T. V., W. I. a K. F., prečítaním vypracovaných znaleckých
posudkov z rôznych odborov a odvetví, ako aj ďalších listinných dôkazov relevantných pre posúdenie
predmetnej trestnej veci.Na hlavnom pojednávaní po prednesení obžaloby obžalovaní D. H., K. F. a N. N. urobili vyhlásenie
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že sú vinní zo spáchania skutkov tak, ako sa im

kladie obžalobou za vinu. Následne títo obžalovaní na otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h)
Trestnéhoporiadkuodpovedalizhodne„áno",načoprokurátorvyjadrilsvyhlásenímovineobžalovaných
súhlas a navrhol súdu prijať ich vyhlásenia. Okresný súd vyhlásenia obžalovaných prijal a rozhodol, že
vo vzťahu k týmto obžalovaných vykoná dokazovania len vo vzťahu k výroku o treste a náhrade škody.

Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že sa skutky uvedené v obžalobe, po
ich modifikácií oproti podanej obžalobe sa stali a tieto skutky spáchali obžalovaní X. H., A. H., D. H.,
N. A. (skutky 1 a 2), S. I., O. F., K. F. a N. N. (skutok 2), tak, ako sa im kladie za vinu. Obžalovaní
konali vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a/ Trestného zákona. Každý z obžalovaných mal
vedomosť o tom, aký skutok sa pácha a čo je ich cieľom, pričom konaním každého z nich bolo docielené
spáchanie trestnej činnosti. V prípade obžalovaného X. H. a skutku 1/ - obzvlášť závažného zločinu

vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, spáchaný sčasti v štádiu pokusu podľa §
14 ods. 1 Trestného zákona, okresný súd dospel k záveru, že konanie obžalovaného bolo možné ustáliť
na podklade výsledkov vykonaného dokazovania len vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm.
b/ Trestného zákona t.j., že obžalovaný X. H. vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo
ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní oproti podanej obžalobe pozmenil skutkové vety, ktoré boli aj
po zmene súladné s vyhláseniami obžalovaných D. H., K. F. a N. N. o tom, že sú vinní zo spáchania
skutkov uvedených v obžalobe, pretože sa týkala obdobia spolčenia sa obžalovaných, miesta, kde
mala poškodená X. J. v čase streľby mobil, konkretizácie výšky škody a poškodených subjektov, ako aj

hodnoty odcudzenej zbrane poškodeného N. C.. Aj napriek miernej modifikácií skutkov zostala totožnosť
skutkov zachovaná.

Okresný súd mal za to, že prípady prepadov poškodených Q. J. a N. C. napĺňajú znaky organizovanej
skupiny, počnúc osobnou znalosťou pomerov poškodených až po samotné dokonanie skutkov. Pokiaľ

ide o skutok 1/ v deň, kedy k spáchaniu tohto skutku došlo, svedkovia D. C. a W. H. sledovali
poškodeného Q. J., obžalovaní X. H., A. H. a D. H. zrealizovali lúpež, obžalovaný N. A. na druhom
aute zabezpečoval krytie a následne likvidáciu kradnutého auta použitého pri čine. Pokiaľ ide o skutok
2/ u poškodeného N. C. boli pomocou obžalovaných S. I. a O. F. získané informácie k jeho zvykom a
zabezpečeniu jeho domu, obžalovaní A. H., K. F. a N. N. zabezpečovali krytie a obžalovaní X. H., D. H.,

N. A. a svedok D. C. zrealizovali samotnú lúpež, po ktorej si peniaze delili u svedka D. C. a časť peňazí
(odmenu) následne odovzdali aj obžalovaným S. I. a O. F.. Obžalovaní vopred zabezpečili oblečenie a
výstroj vyvolávajúce dojem, že poškodeného Q. J. zastavujú, resp. akciu u poškodeného N. C. policajti.
Na spáchanie skutku boli zadovážené nové mobilné telefóny, zbrane, kradnuté autá, evidenčné čísla,
úkryty, putá, maják, baranidlo a mnohé ďalšie pomôcky. Obžalovaní mali všetko do detailu premyslené,

po ceste na miesta spáchania skutku sa navzájom informovali o prekážkach, každý člen skupiny mal
svoje úlohy. Samotný plán oboch skutkov sa tvoril postupne, plánovanie skutkov a plány prepadov sa
odvíjali aj od sledovania poškodených resp. informácií, ktoré o nich dostali sprostredkovane. V prípade
skutku 1/ si zistili a zabezpečili informácie o poškodenom Q. J. z ktorých vychádzali, naopak v prípade
skutku 2/ pracoval skôr s informáciami, ktoré im poskytli obžalovaní S. I. a O. F..

Pokiaľideosamotnýpriebehskutkov,akoprvýzačalodkrývaťokolnostiobochskutkovobžalovanýD.H.,
ktorého výpoveď si okresný súd nezistiac motiváciu krivo obviniť ďalších obžalovaných, osvojil a postavil
aj na nej rozhodnutie o vine obžalovaných. Výpoveď obžalovaného D. H. bola v súlade s výsledkami
vykonanéhodokazovanianahlavnompojednávaní,jehovýpoveďpotvrdiliviaceríobžalovaní,poškodení

i svedkovia, ako aj znalecké posudky a listinné dôkazy.

Ku skutku 1/ uviedol, že všetci boli oboznámení s plánom, ktorý naplánoval spolu s obžalovaným X.
H.. S tipom na skutok 1/ prišiel obžalovaný N. A.. Podrobne popísal plán aj určené úlohy každého
zúčastneného. Obžalovaný A. H. mal mať pri skutku 1/ samopal so svetlom a mal s ním mieriť na

poškodeného Q. J.. Popísal zvyky poškodeného Q. J., o ktorých v tom čase vedeli a ktoré použili na
vypracovanie plánu jeho lúpežného prepadnutia.Vykonaným dokazovaním bola obrana každého jedného obžalovaného bezpečne vyvrátená. Zmenu
výpovede obžalovaného X. H., ktorý sa po zmene senátu a začatí hlavného pojednávanie, kedy sa
ku skutkom čiastočne priznal, okresný súd posúdil vzhľadom na závery znaleckého dokazovania za

účelovú. Výpoveď obžalovaného sa javila byť tiež vnútorne rozporuplná.

Prvotný impulz na spáchanie skutkov dali vždy obžalovaní X. H. (skutok 2/) a D. H. (skutok 1/). Tip
pre skutok 1/ dal obžalovanému H. obžalovaný A. a tip pre skutok 2/ dal obžalovanému H. obžalovaný
F.. Následne, keď už mali premyslený plán, s týmto oboznámili ostatných obžalovaných. Samotný

plán oboch skutkov sa tvoril postupne, odvíjal sa od sledovania poškodených resp. informácií, ktoré
o poškodených dostávali sprostredkovane. V prípade skutku 1/ si zistili a zabezpečili informácie o
poškodenom Q. J., z ktorých vychádzali, naopak v prípade skutku 2/ pracoval skôr s informáciami, ktoré
im poskytli obžalovaní S. I. a O. F..

Výsledky vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní jednoznačne podľa názoru okresného

súdu preukázali, že osobou, ktorá v K. (skutok 1/) strieľala, bol obžalovaný X. H., ktorý to nepoprel a
uvedený záver potvrdili i obžalovaní A. H. a D. H.. Z prieniku striel do tela poškodeného Q. J. sa dalo
bezpochyby usúdiť, že táto streľba vôbec nebola náhodná tak, ako to uvádzal obžalovaný X. H., pretože
bola smerovaná do oblasti, kde sedel vodič a kde mal hlavu, teda bola cielená, pričom bola uskutočnená
zozadu, čo vylučovalo náhodné výstrely po údajnom nabratí na prednú kapotu. Zadokumentované dráhy

striel smerujúce do vozidla poškodených nasvedčovali jednoznačne tomu, že strelec sa nachádzal za
týmto vozidlom na ľavej strane za jeho zadnou časťou a na tomto mieste podľa výpovedí obžalovaných
A. H. a D. H. stál práve obžalovaný X. H.. Podľa názoru okresného súdu išlo jednoznačne o
mierenú streľbu a úmysel obžalovaného usmrtiť poškodených bol zrejmý aj z jeho reakcií, o ktorých
vypovedali obžalovaní A. H. a D. H. po tejto streľbe. Znalecké dokazovanie k streľbe v K. ustálilo, že

možno predpokladať na základe charakteru stôp na nábojniciach, že tieto boli vystrelené z útočnej
pušky - samopalu systému Kalašnikov kal. 7,62 x 39 mm. Vzájomným porovnaním mikroskopickou
komparačnou metódou bolo zistené, že predložené nábojnice boli jednoznačne vystrelené z jednej
zbrane. Taktiež bolo preukázané, že nevystrelený náboj nájdený na ramene stierača osobného
motorového vozidla poškodených pochádzal z rovnakej zbrane, z ktorej sa strieľalo pričom je zrejmé, že

sa na uvedené miesto dostal práve počas prepadu v K. a to tak, že obžalovaný X. H. ešte „obtiahol" pred
streľbou zbraň, ktorú držal v rukách. Keďže tieto stopy nevznikli pri výstrele náboja, ale len pohybom
náboja v mechanizmoch zbrane pri manuálne ovládanom pohybe záveru, tak sú nevýrazné a nemožno
ich využiť na identifikáciu použitej zbrane. Obžalovaný jednoznačne vedel, že zbraň, ktorú mal v rukách,
bola nabitá ostrým strelivom. Keďže túto zbraň tesne pred streľbou po tom, čo vystúpil z vozidla obtiahol,

tak s určitosťou chcel strieľať a bol si vedomý možných následkov s tým spojených aj preto, že bol
dlhoročný vojak a s určitosťou poznal účinky streľby, pričom vlastnil aj zbrane, napr. aj tzv. kalašnikov,
ktorý bol takou zbraňou, z akej sa strieľalo na mieste činu. Obžalovaný X. H. bol teda uzrozumený s tým,
že pokiaľ vystrelí na pohybujúce sa vozidlo poškodených, môže usmrtiť osoby v ňom sediace.

Pokiaľ ide o účasť obžalovaného A., obžalovaný X. H. jednoznačne uviedol, že vo Fabii v prípade skutku
1/, sedel obžalovaný N. A. pričom obžalovaný D. H. uviedol, že túto Fábiu mal vtedy obžalovaný N. A.
požičanú od známeho, teda nebola jeho (čo je odpoveď na námietku obžalovaného N. A. a jeho obhajcu
v záverečnej reči, že toto vozidlo si zakúpil obžalovaný ako nabúrané až po skutku 1/). Obžalovaný A.
bol tiež prítomný na chate v S., kde sa obžalovaní stretli po skutku 1/, čo vyplýva z výpovede H., H. aj

svedka C.. Svedok W. H. opoznal obžalovaného N. A. ako „krívajúceho muža z Trnavy", ktorého videl v
Trnave a ktorého viezol z S. do Trnavy. Obžalovaný D. H. tiež popísal, ako sa pri McDonalde v Trnave
stretli s obžalovaným N. A., ktorý jeho výpoveď potvrdil aj svedok W. H., ktorý uviedol, že išli v Trnave na
parkovisko ako je McDonald's, kam prišiel nejaký muž na bielej Fabii, s ktorým sa rozprávali mimo auta
obžalovaní X. H. a D. H.. Ten muž mal okolo 40 rokov, mal briadku a kríval. Obžalovaný H. uviedol, že

obžalovaný A. mal pri skutku 1/ bielu Fabiu s galantskými EČ, pričom vedel, že na pôvodných značkách
mal primontované nejaké EČ z iného vozidla. Potvrdil aj tvrdenie obžalovaného A. H., že tento prišiel
na chatu do S. na tejto bielej Fabii práve s obžalovaným N. A.. Svedok D. C. pri rekognícií opoznal
obžalovaného N. A. ako osobu s prezývkou „N.", o ktorej vypovedal v prípravnom konaní a ktorý bol s
obžalovanými X. H., A. H. a D. H. na chate v S. pri jeho príchode na chatu, ako aj ako osobu, ktorý k

nemu a k obžalovanému D. H. nasadal do auta keď išli podpáliť Octaviu, na ktorej uskutočnili prepad
poškodených J..Obžalovaného H. zasvätil do skutku 1/ obžalovaný H., pretože tento bol robustnej postavy, budil rešpekt.
Obžalovaný H. mu povedal, čo má robiť, teda od majáku až cez to, že má vystúpiť von, že má asistovať
obžalovanému D. H. pri preberaní poškodeného Q. J.. Z uvedeného teda vyplynulo, že miera zapojenia

obžalovaného A. H. na skutku 1/ bola väčšia, ako si sám pripustil v rámci svojej výpovede na hlavnom
pojednávaní. Obžalovaný X. H. dodal, že do skutku 2/ obžalovaného A. H. zasvätil tiež on. Obžalovaný
A. H. bol od začiatku plánovania tým, ktorý sa mal priamo podieľať na prepade. Navyše, spolupráca
obžalovaných H., H. a H. na páchaní trestnej činnosti prebiehala už pred skutkom 1/, čo potvrdil aj
tvrdením, že páchali obdobnú trestnú činnosť aj predtým. Obžalovaný A. H. tiež pred skutkom 1/ vedel,

že poškodený Q. J. má mať pri sebe od 2 do 4-5 miliónov Sk, čo mu spomínali obžalovaní X. H. a D. H..
Obžalovaný A. H. tiež potvrdil, že vo Fabii v skutku 1/ sedel obžalovaný N. A.. Svedok W. H. opoznal pri
rekognícií obžalovaného A. H., u ktorého spal z 07.01.2008 na 08.01.2008 v Nitre (t.j. v noc, kedy došlo
k spáchaniu skutku 1/ po odchode z chaty v S.) a taktiež obžalovaných X. H. a D. H..

Obžalovaný D. H. potvrdil, že obžalovaný X. H. bol v prípade skutku 1/ v spojení s obžalovaným N. A..

Potvrdil, že na plánovaní skutku 1/ sa podieľal aj obžalovaný X. H., keď uviedol, že tento išiel svedkovi
D. C. ukázať zmenáreň poškodeného Q. J., čo sám obžalovaný X. H. aj potvrdil („viackrát sme sa boli
pozrieť na zmenáreň poškodeného v Trnave."). Potvrdil aj to, že obžalovaný X. H. stál v K. po vystúpení
z vozidla v strede cesty so samopalom v rukách.

Pokiaľ ide o skutok 2/ obžalovaný H. síce označil obžalovaného F. za osobu, ktorá mu dala tip, a za
tým účelom za ním aj prišiel do obce, kde v tom čase obžalovaný H. žil. Okresný súd však uzavrel,
že tip na poškodeného C. museli mať obžalovaní od iných osôb, pretože obžalovaný F. vzhľadom
na to, že nikdy nebol v dome poškodeného, nemohol vedieť, kde si poškodený C. ukladal finančnú
hotovosť. Túto informáciu sa obžalovaní nemohli dozvedieť ani sledovaním poškodeného. Okresný súd

mal preukázané, že suma 500.000 Sk, ktorú odovzdal obžalovaný H. spolu s H. v Banskej Bystrici
obžalovanému F. za prítomnosti obžalovaného I., boli skutočnou odmenou za tip, ktorý dali obžalovaní
I. a F.. Priama účasť obžalovaných H., H., H., A., F., N. bola preukázaná ich samotnými svedeckými
výpoveďami (tak ako vyplýva z vykonaného dokazovania).

Zvykonanéhodokazovania(výpovedeobžalovanéhoH.,naktorejokresnýsúdzaložilsvojerozhodnutie)
bolo preukázané, že ku skutku v bode 2/ došlo až na tretí pokus, po predchádzajúcich dvoch
neúspešných pokusoch. Všetci obžalovaní (okrem F. a I.) sa pred vykonaním skutku stretávali v dome D.
C. v A. C., kde sa na lúpežné prepadnutie pripravovali. Vedeli kam v danú noc idú, za akým účelom, mali
vedomosťotomktoaakúúlohumalpočasakcieplniť.PokiaľideoúčasťobžalovanýchF.aI.,obžalovaní

H. a H. vypovedali o stretnutí, ktoré sa uskutočnilo pred spáchaním skutku v R.. Na tomto stretnutí F.
poskytolinformáciekosobepoškodenéhoN.C.,pričomtietočerpalajodobžalovanéhoI.,ktorýbolsním
a ktorý ako sa neskôr ukázalo bol priamym susedom poškodeného. V minulosti s ním podnikal, avšak
došlo medzi nim a poškodeným k nezhodám v spoločnom podnikaní. Na tomto stretnutí sa im oznámilo,
že by bolo dobré, aby nakreslili plán domu zvnútra, rozmiestnenie jednotlivých miestností, plán dvora,

prístupové cesty, kde má poškodený uložené peniaze, či v trezore alebo navoľno. Mali zistiť presne, aké
má vozidlá, či má zbraň, či v dome bývajú nejaké osoby, či má psov atď. Čo vedeli, tak to povedali hneď a
ostatné mali pozisťovať a dodatočne im oznámiť. Na prvom stretnutí obidvaja už vedeli, že žije s nejakou
priateľkou, ktorá u neho prespáva. Vedeli, že má nové BMW X5 a VW Passat (čo korešpondovalo s
inými vykonanými dôkazmi - viď obhliadka miesta činu u poškodeného N. C.). Vedeli, že je ozbrojený,

že peniaze nemá v trezore, že ich má vždy so sebou v čiernej taške od laptopu. Po približne troch dňoch
sa stretli opätovne, vtedy obžalovaní F. a I. doniesli plán domu s ďalšími informáciami o poškodenom.
Obžalovaný F. bol ten, kto zabezpečil chatu ako spoločné stanovište, z ktorého ostatní obžalovaní na
akciu odchádzali a obžalovaný I. podával informácie o tom, kedy poškodený odchádzal zo zmenárne.
Pred prvým pokusom sa na chate stretli H., H., A., N., C., F. a I., kde rozoberali plán akcie, pričom tento

zrušili pre údajné nedostatky.

Na tomto pokuse sa zúčastnili H., H., A., svedok C. a dvaja sledovači - obžalovaný N. a druhého po mene
vtedy nepoznal, ale prezývajú ho A., bol to C. kamarát (z vykonaného dokazovania neskôr vyplynulo,
že osoba s prezývkou „A." je obžalovaný K. F.). Pri druhom pokuse bolo v pláne použiť baranidlo, ktoré

vlastnoručne vyrobil obžalovaný H., ktorý si ho bol so svedkom C. odskúšať v zhorenej chate v okolí
H. C.. O druhom pokuse údajne F. a I. neinformovali z obavy, že by ich mohli zradiť, nakoľko pri prvom
pokuse bola akcia skončená pre policajné hliadky v okolí. Ani na druhýkrát sa im nepodarilo prepad
zrealizovať, preto oslovili obžalovaného H., ktorého s plánom akcie oboznámili. O tomto treťom razetaktiež neinformovali I. ani F., pričom oni ale stále vedeli, že takáto vec sa pripravuje, ale nechceli
im oznámiť termín a ani spôsob prevedenia. N. spolu s F. mali sledovať príjazdové cesty. Ostatným
ako doprovodné vozidlo robil obžalovaný A. H. na požičanom aute, a s ním sa stretávali na výjazdoch

vedľajšíchahlavnýchciest,nakoľkoH.,obžalovaníX.H.aN.A.asvedokD.C.išlipovedľajšíchcestách.
Keď už boli v obci W. pri dome poškodeného, tak obžalovaný N. A. na N. zacúval medzi poškodeného
dom a penzión v jeho susedstve, kde zostal stáť pri zníženom plote. Pri sebe mali samopaly vzor 58, a
to obžalovaní X. H. a N. A. a aj svedok D. C., pričom H. mal pri sebe samopal vzor C. s namontovaným
tlmičom. H. so C. použili baranidlo, ktorým urobili dieru do dverí, H. použil kameň na rozbitie okna na

spálni poškodeného a následne plynovú rozbušku. H. spolu so C. fyzicky napádali poškodeného, ktorý
im nechcel povedať, kde má trezor a peniaze. H. sa údajne fyzických útokov nezúčastnil. H. tiež v
kotolni vystrelil zo svojho samopalu, aby zvýšil tlak na poškodeného, čo potvrdil aj poškodený. Znalecké
dokazovanie ustálilo, že nájdený projektil v kotolni domu poškodeného N. C. mohol byť vystrelený aj
zo samopalu vzor 61 (škorpión). Svedkovia O. W. a I. W. zhodne potvrdili výpoveď poškodeného o
okolnostiach prepadu, zraneniach. Uvedené potvrdil aj svedok K. Z. pričom uviedol aj to, že manželka

poškodeného udávala aj krádež finančnej hotovosti z kabelky (200.000 Sk). Obžalovaný H. potvrdil, že
obžalovaný H. držal v ruke dámsku kabelku.

Poškodený N. C. potvrdil, že mu obžalovaní zobrali okolo 5 miliónov korún, ale boli tam aj peniaze
v iných menách. Peniaze mal v puzdre od notebooku, ktoré mal v hale pri pracovnom stolíku, tam

kde aj zbraň. Uvedená suma vyplýva aj z dokazovania (valutová kniha) a z prepočtu podľa kurzového
lístka NBS. Aj podľa odhadu obžalovaného H. bolo v ulúpených peniazoch cca suma 5.000.000 Sk,
pričom pri delení boli prítomní H., H., H., A., H. a C.. Suma 500.000 Sk sa odložila pre tiperov, teda pre
obžalovaných F. a I.. Odmenu odovzdali H. s H. obžalovaným F. a I. v D. D. maximálne na druhý alebo
tretí deň po lúpeži. Tu vznikol rozpor vo výpovedi H. a H., keď sa nezhodli v tom, kto presne prestúpil

do auta k obžalovanému F. a I., avšak tento rozpor nepovažoval okresný súd za zásadný. Obžalovaný
D. H. uviedol, že obžalovaní I. a F. sa na skutku 2/ sa podieľali tak, že dodávali informácie ohľadom
poškodeného N. C., jeho zvyklostiach, mieste trvalého bydliska, kedy chodí domov a pod. Obžalovaný S.
I. mal byť na prvom pokuse o prepad ako pozorovateľ. Vôbec nijakým spôsobom sa nemali podieľať ani
nebolizaradenídoplánu,abysazúčastnililúpežnéhoprepadu.Nazáverimbolovyplatených500.000,00

Sk, ktoré im odovzdal obžalovaný X. H.. O tom, že poškodený N. C. má poškodenú vstupnú bránu,
vedeli práve od nich dvoch. O chate pri Oravskej priehrade vedeli on a obžalovaní X. H., N. A., S. I.,
O. F. a N. N. a svedok D. C..

Obžalovaný D. H. uviedol, že počas plánovania i samotného skutku vedeli obžalovaní A. H., S. I., O. F.,

K. F. i N. N. o tom, že skutok 2/ bude vykonaný so zbraňami, resp. boli s tým uzrozumení. Obžalovaní S.
I. a O. F. prišli na chatu a videli, že tieto veci sú porozkladané v tejto chate, videli ich oblečenie aj zbrane
(teda museli vedieť aj to, že skutok bude vykonaný ľsťou). To isté videli u svedka D. C. aj obžalovaní A.
H., K. F. a N. N.. Keďže obžalovaní S. I. a O. F. tvrdili, že poškodený N. C. má doma aj trezor, museli byť
uzrozumení aj s tým, že dôjde pri plánovanom prepade aj k vniknutiu do domu poškodeného (vlámaním).

Chatu na Oravskej Priehrade opoznali obžalovaní H., N. aj svedok C.. Obžalovaný D. H. pri rekogníciách
opoznal osobu S. ako obžalovaného S. I. a osobu s prezývkou A. ako obžalovaného K. F.. Zároveň
spoznal vo fotoalbume aj obžalovaného O. F..

Poškodený N. C. v zhode s obžalovanými X. H. a D. H. popisovali použitie a následky po použití

zásahovej výbušky vhodnej cez okno do spálne domu poškodeného. Zranenia poškodeného N. C. boli
znalcom vyhodnotené ako súladné s tým, ako vypovedal a aj ako vypovedali obžalovaní X. H. a D. H.
ohľadom toho, ako bol bitý obžalovaným D. H. a svedkom D. C.. Aj poškodená Q. C. zhodne popisovala
priebeh skutku z vlastného pohľadu zhodne ako obžalovaní X. H. a D. H. a čiastočne aj ako svedok D. C..

Okresný súd neprijal obranu obžalovaného A. o tom, že on nie je osobou pod prezývkou „N." a vozidlo
Škoda Fábia kúpil až po skutku, a to preto, že niektorí spoluobžalovaní ho priamo opoznali, niektorí
aj dlhé roky, či už na hlavnom pojednávaní alebo v prípravnom konaní pri rekogníciách, a to bez
akýchkoľvekpochybností.ObžalovanéhoN.A.viaceríoznačiliakoosobu,ktorákríva,ktorásazdržiavala
v Galante či Trnave, kam ho niektorí aj viezli. Okresný súd považoval za priznanie sa obžalovaného A. k

účasti na skutku 1/ aj časť jeho výpovede, v ktorej uviedol k výpovedi svedka H. to, že čo sa týka streľby
(v K.), tak svedok to počul v telefóne, ale stál nejakých 10-15 metrov odtiaľ, preto streľbu musel počuť
nie v telefóne. K spornej prezývke obžalovaného A. vypovedal obžalovaní H. tak, že obžalovaný N. A.
mal prezývky „N." a „N.", s tým, že je to stále to isté meno.Pokiaľ ide o obranu obžalovaných I. a F., ktorí ukazovali jeden na druhého, vo veci vykonané
dokazovanie podľa názoru okresného súdu preukázalo, že klamali obaja, nakoľko ich účasť na

plánovaní, prípravách a čiastočne i priebehu skutku 2/ bola dostatočným spôsobom a bez najmenších
pochybností preukázaná tak, ako je to zrejmé z skutkovej vety tohto rozsudku.

Obranu obžalovaného I., ktorý poukázal, že iniciátorom bol obžalovaný F. okresný súd neprijal, pretože
výpoveď obžalovaného H. jednoznačne usvedčovala obžalovaného I. z konania, ktoré mu kládla za

vinu obžaloba. Tento v minulosti spoločne podnikal s poškodeným N. C., s ktorým sa preukázateľne
nerozišiel v dobrom. Uviedol, že vlastní osobné motorové vozidlo zn. Audi, ktoré bolo aj na chate. Bolo
teda preukázané, že obžalovaný S. I. veľmi dobre poznal poškodeného N. C., okrem iného bývali v tej
istej obci (W.). Jeho vina je preukázateľne daná aj tým, že spoločne s obžalovaným O. F. boli na stretnutí,
na ktorom im obžalovaný X. H. odovzdal peniaze za „tip". O tom, že I. bol prítomný na chate na Oravskej
Priehrade svedčí okrem výpovede obžalovaného H. aj výpoveď obžalovaného N., ktorý uviedol, že práve

I. prišiel na chatu na spomínanom Audi a výpoveď svedka C..

Rovnako okresný súd neprijal ani obhajobu obžalovaného F., ktorý uvádzal, že o ničom nevedel (takto sa
bránil aj v inej trestnej veci, až napokon svoju vinu priznal). Tento obžalovaný napokon aj sám spochybnil
svoju obranu, tým, že tvrdil, že obžalovaný X. H. nemal pri prvom stretnutí s obžalovaným S. I. v ňom

dôveru, a preto bol pri ich prvom rozhovore, pretože to tak obžalovaný X. H. chcel, čiže musel vedieť
a počuť, o čom sa títo rozprávali. Nelogická bola taktiež jeho obrana spočívajúca v tom, že išiel na
stretnutie s niekým, kto sa mu vyhrážal, bez toho, aby zavolal políciu, bez toho, aby sa chránil iným
spôsobom, a zároveň že na toto stretnutie išiel relatívne ďaleko od miesta svojho bydliska. Tiež jeho
tvrdenie, že žiadne peniaze či zisk z akcie nepotreboval, nakoľko pred skutkom 2/ predal pozemky a

získal za ne milióny, je rozporuplné v kontexte k jeho odsúdeniu pre inú trestnú činnosť, z ktorej mal
(alebo mal mať) majetkový profit a ktorý skutok spáchal až po skutku 2/. Tiež jeho potvrdenie o trvalom
pobyte nevyvracia tvrdenie, že obžalovaný O. F. nemohol mať aj rodinný dom v obci W., keďže z tejto
obce aj pochádza. Výpovede obžalovaného o tom, že nenakreslil žiaden plán, nebol iniciátorom stretnutí
s obžalovanými, obavy z vydierania a ďalšie boli nelogické, rozporuplné a vyvrátené ďalšími dôkazmi.

Pokiaľ ide o obranu obžalovaného H. voči vydaniu na trestné stíhania z Grécka na územie Slovenskej
republiky,vtomtosmereokresnýsúdzhľadiskaoboznámenýchlistinnýchdôkazovustálil,žekporušeniu
procesných predpisov a zákonných noriem nedošlo a vydanie obžalovaného do Slovenskej republiky
bolovovzťahukpredmetnejtrestnejvecizákonné.NaobžalovanéhoA.H.bolivydanéspolutrieurópske

zatýkacie rozkazy (aj pre oba stíhané skutky v predmetnej trestnej veci, pričom znenie skutkov a ich
právna kvalifikácia, ktorá bola daná v čase vydania týchto európskych zatýkacích rozkazov zodpovedali
dotejdobyzistenýmskutočnostiam),atoOkresnýmsúdomNitrapodsp.zn.33Tp/303/2008aOkresným
súdom Trnava pod sp. zn. Tp 407/2008 a sp. zn. Tp 411/2009, pričom z ich obsahu bolo zrejmé, že štátny
prokurátor Odvolacieho súdu v Thessaloniki nariadil vykonanie všetkých týchto európskych zatýkacích

rozkazov, na základe čoho bol obžalovaný A. H. vydaný na trestné stíhanie do Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o svedka D. C., okresný súd sa stotožnil s vyjadreniami viacerých obžalovaných o tom, že
svedok D. C., ktorému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, sa zúčastnil na oboch skutkoch
„vo väčšej miere", ako si bol sám ochotný v rámci svojej výpovede na hlavnom pojednávaní či v

prípravnom konaní priznať. Tento svedok bol aktívny čo do príprav na páchanie skutkov, mal vlastné
zbrane, základňa v prípade skutku 2/, resp. druhého a tretieho pokusu bola priamo u neho v dome, kde
sa potom delili peniaze, obžalovaní si u neho nechávali svoje veci, aj zbrane a oblečenie, a pod., čo však
nemá zásadný dopad na predmetnú trestnú vec a ani na dôveryhodnosť jeho výpovede, ktorú podporili
aj iné vykonané dôkazy. Zároveň aj dokazovanie ohľadom jeho osoby a jeho konkrétnej účasti na oboch

skutkoch bude predmetom iného trestného konania, keďže mu bolo len dočasne odložené vznesenie
obvinenia a jeho účasť na oboch skutkoch bola evidentná.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd u každého z obžalovaných pri určovaní druhu a výmery
trestu prihliadal najmä na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie a jeho mieru,

pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osoby obžalovaných, ich pomery a možnosti
ich nápravy. Okresný súd u obžalovaných pri ukladaní trestu prihliadal na všetky skutočnosti podrobne
uvedené na str. 128-135 rozsudku, pričom odvolací súd tieto skutočnosti nebude duplicitne preberaťdo svojho odôvodnenia, nakoľko sú veľmi podrobne rozvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku
okresného súdu.

U obžalovaného X. H. okresný súd po zohľadnení vyššie uvedeného, ako aj absencií poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností dospel k záveru, že tomuto obžalovaného je potrebné uložiť najprísnejší trest, a
to trest odňatia slobody na doživotie podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona za súčasnej úpravy trestnej
sadzby v zmysle § 41 ods. 2 v spojení s § 42 ods. 1 Trestného zákona a so zaradením do ústavu na
výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, to všetko

vzhľadom na osobnosť obžalovaného ako aj formu účasti na spáchaných skutkoch a spôsob spáchania
skutkov. Tento obžalovaný bol jeden z najaktívnejších členov skupiny, trestnú činnosť plánoval, určoval
úlohy ostatným, použil zbraň a to aj voči bezbrannej osobe, tvoril základ a vedenie organizovanej
skupiny, mal na starosti rozdelenie lupu, spoločný fond, mal prirodzenú autoritu, rozumel strelným
zbraniam. Okresný súd zároveň prihliadol aj na závery znaleckého dokazovania PhDr. Zuzany Bielikovej
o prognóze nápravy obžalovaného, kedy bolo okrem iného zistené, že zmena postoja obžalovaného ku

skutkom je účelová a z psychologického hľadiska je úspešná resocializácia len málo pravdepodobná.
Jeho psychodiagnostickým vyšetrením boli zistené osobnostné vlastnosti, ktoré ho predurčujú správať
saanomálne,asociálne,pričomtietosúveľmiťažkomenné.Podľanázoruokresnéhosúdujeobžalovaný
X. H. nenapraviteľným páchateľom, pretože jeho zistená osobnostná štruktúra ho predurčuje aj naďalej
nerešpektovať platné normy a zvyklosti, a preto trest odňatia slobody na doživotie je trestom, ktorého

uloženie vyžaduje v jeho prípade účinná ochrana spoločnosti. Na uvedenom nič nemení ani hodnotenie
obžalovaného z aktuálneho ústavu na výkon trestu aj v smere jeho resocializácie , a to aj s poukazom
na konštatovanú účelovosť jeho konania a jeho prispôsobenie sa normám platným počas výkonu trestu.
Obsah tohto hodnotenia nebolo možné posudzovať izolovane, ale iba v spojení s inými skutočnosťami, o
ktoréokresnýsúdoprelsvojzáverotom,žebolisplnenézákonnépodmienkynauloženienajprísnejšieho

trestu odňatia slobody na doživotie. Okresný súd zároveň zistil v prípade obžalovaného X. H. aj splnenie
podmienok na uloženie súhrnného trestu vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Nitra pod sp. zn.
2T/76/2013, v ktorom bol odsúdený za skutok v súbehu so skutkami 1/ a 2/ v predmetnej trestnej veci,
a preto pri uložení súhrnného trestu zrušil podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona výrok o treste odňatia
slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom

stráženia, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 29.11.2013 sp.
zn. 2T/76/2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.10.2014 sp. zn. 1To/27/2014,
právoplatným dňa 01.10.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

U obžalovaného A. H. okresný súd nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť (priznanie sa k spáchaniu
skutku okresný súd nepovažoval za úprimné, preto mu nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.
l/ Trestného zákona), zistil však jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona s
poukazom na jeho doposiaľ nezahladené odsúdenie uvedené v registri trestov. U tohto obžalovaného
okresný súd nezohľadnil skutočnosť, že spáchal viac trestných činov, čím by došlo k rozporu s aplikáciou

asperačnej zásady. Okresný súd vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa tohto obžalovaného dospel
k záveru, že tomuto obžalovanému bolo potrebné uložiť súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22
(dvadsaťdva) rokov (t.j. v hornej polovici trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného, t.j. podľa
§ 186 ods. 4 Trestného zákona po úprave trestnej sadzby zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona a s
použitím § 41 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona) so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym

stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Zároveň s uložením trestu zrušil podľa
§ 42 ods. 2 Trestného zákona výrok o treste odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov so zaradením
doústavunavýkontrestusmaximálnymstupňomstráženia,ktorýbolobžalovanémuuloženýrozsudkom
Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2T/16/2011, právoplatným dňa 12.09.2013, ako aj
všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili podklad.

U obžalovaného D. H. okresný súd po zvážení všetkých rozhodných skutočností u neho zistil tri
poľahčujúce okolnosti, a to podľa § 36 písm. l), písm. n), písm. o) Trestného zákona ako aj jednu
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, pričom ani u tohto obžalovaného

nezohľadnil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona vzhľadom na ukladanie
súhrnného trestu, keď priznanie tejto priťažujúcej okolnosti by bolo v rozpore s aplikáciou asperačnej
zásady. Naviac obžalovaný pred súdom vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutkov 1/ a 2/ uvedených v
obžalobe, ktoré jeho vyhlásenie bolo súdom aj právoplatne prijaté pričom taktiež obžalovaný svoj postojnezmenil od začiatku trestného konania. Práve preto s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona uložil obžalovanému súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov a 4 (štyri) mesiace
(pri použití trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného, t.j. podľa § 186 ods. 4 Trestného

zákona, s prihliadnutím na úpravu trestnej sadzby z dôvodu prevahy poľahčujúcich okolností a použitia
asperačnej zásady) so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženiapodľa§48ods.3písm.b),ods.4Trestnéhozákona.Zároveňzrušilpodľa§42ods.2Trestného
zákona výrok o treste odňatia slobody vo výmere 8,5 (osem a pol) roka so zaradením do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo

dňa 03.07.2013 sp. zn. 2T/16/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.12.2013 sp.
zn. 1To/88/2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Okresný súd sa nestotožnil s návrhmi prokurátora
a obhajoby o tom, že skôr uložený trest odňatia slobody je na nápravu obžalovaného za dostatočný, a
to práve pre významnú účasť tohto obžalovaného na spáchaní oboch skutkov. V prípade obžalovaného
D. H. okresný súd tiež zistil splnenie podmienok na uloženie trestu prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1

písm. a) Trestného zákona, a to 1 ks modrý magnetický maják, ktorý bol použitý pri skutku 1/, pričom
rozhodol, že vlastníkom veci a stáva Slovenská republika.

U obžalovaného N. A. okresný súd nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, pričom zistil jednu priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona s poukazom na jeho doposiaľ nezahladené rozhodnutia.

Ani u tohto obžalovaného okresný súd nezohľadnil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného
zákona, keďže mu ukladal súhrnný trest a priznanie tejto priťažujúcej okolnosti by bolo v rozpore
s asperačnou zásadou. Po zvážení všetkých okolností okresný súd dospel k záveru, že tomuto
obžalovanému bolo potrebné uložiť súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) rokov (t.j.
v hornej polovici trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného, t.j. podľa § 186 ods. 4 Trestného

zákonapoúpravetrestnejsadzbypodľa§38ods.4Trestnéhozákona)sozaradenímdoústavunavýkon
trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona,
a to vzhľadom k jeho účasti na spáchaní oboch skutkov. Zároveň s uložením súhrnného trestu zrušil
podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona výrok o treste odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ktorý bol obžalovanému

uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2T/16/2011 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.12.2013 sp. zn. 1To/88/2013, právoplatným dňa 11.12.2013, ako aj
všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.

U obžalovaného S. I. okresný súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona
a žiadnu priťažujúcu okolnosť a dospel k záveru, že tomuto obžalovanému bolo potrebné uložiť trest
odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov (t.j. na samej dolnej hranici trestnej sadzby trestného
činu podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona, s prihliadnutím na úpravu trestnej sadzby podľa § 38 ods.
3 Trestného zákona) so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom

stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona, keď mal za to, že ako účelné sa javí
práve jeho zaradenie do tohto miernejšieho ústavu na výkon trestu, ako bol ten, do ktorého by mal byť
inak zaradený, a to vzhľadom k jeho účasti na spáchaní skutku 2/.

U obžalovaného O. F. okresný súd nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť, pričom u tohto

obžalovaného rovnako nezohľadnil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, keďže
vzhľadom na ukladanie súhrnného trestu by bolo priznanie tejto priťažujúcej okolnosti v rozpore s
asperačnou zásadou. Okresný súd dospel k záveru, že tomuto obžalovanému bolo potrebné uložiť
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov (na samej dolnej hranici trestnej sadzby
trestného činu najprísnejšie trestného, t.j. podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona po úprave trestnej

sadzby podľa § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona) so zaradením do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona, keď mal za to,
že ako účelné sa javí práve jeho zaradenie do tohto miernejšieho ústavu na výkon trestu vzhľadom k
účasti na skutku. Okresný súd zároveň zrušil podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona výrok o úhrnnom
treste odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní

3 (tri) roky, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.07.2016 sp. zn.
1T/101/2009, právoplatným dňa 13.07.2016, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.U obžalovaného K. F. okresný súd zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j), písm. l) Trestného
zákona a žiadnu priťažujúcu okolnosť. Pretože obžalovaný urobil vyhlásenie o tom, že je vinný zo
spáchania skutku v bode 2/, ktoré bolo súdom prijaté a svoj postoj od začiatku trestného konania

nezmenil, okresný súd dospel k záveru, že tomuto obžalovanému bolo možné s použitím § 39 ods. 1,
ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložiť trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, pričom na výkon
trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia pri splnení zákonných
podmienok uvedených v § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona.

V prípade obžalovaného N. N. okresný súd uzavrel, že vzhľadom k jeho priznaniu sa k spáchaniu
stíhanej trestnej činnosti v predmetnej trestnej veci, s poukazom na jeho vyhlásenie o vine ako aj jeho
účasť na spáchanej trestnej činnosti by ukladanie vyššieho súhrnného trestu bolo nadbytočné. Okresný
súd pokladal na ochranu spoločnosti a jeho nápravu za dostatočný trest odňatia slobody vo výmere
15 (pätnásť) rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia uložený
mu rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2T/16/2011, keď bol toho názoru, že

tento trest si plní a aj splní svoj účel v zmysle a preto upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 42
Trestného zákona.

Zároveň spolu s uložením trestu okresný súd obžalovaným ukladal aj ochranný dohľad tak, že
obžalovanýmA.H.aN.A.uložilochrannýdohľadnaďalšie2roky,okreminéhoajzasúčasnéhouloženia

povinnosti osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka
okresného súdu v mieste svojho bydliska po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody; obžalovaným
D. H. a N. N. súd uložil ochranný dohľad na ďalší 1 rok, okrem iného aj za súčasného uloženia povinnosti
osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného
súdu v mieste svojho bydliska po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody; obžalovaným S. I. a O. F.

súd uložil ochranný dohľad na 3 roky, okrem iného aj za súčasného uloženia povinnosti osobne sa hlásiť
jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste
svojho bydliska po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody; obžalovanému K. F. súd uložil ochranný
dohľad na 2 roky, okrem iného aj za súčasného uloženia povinnosti osobne sa hlásiť jedenkrát za dva
kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska

po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Pokiaľ ide o zaistené veci 1 ks kovové putá (rozpílené) a 4 ks jednorazové zaťahovacie plastové putá,
ktoré boli použité pri spáchaní skutku 2/, resp. určené na jeho spáchanie, tieto nemohli byť predmetom
prepadnutia veci, preto okresný súd rozhodol o ich zhabaní z dôvodu bezpečnosti a ochrany verejného

záujmu podľa § 83 ods. 1 písm. g) Trestného zákona a vlastníkom týchto vecí sa v zmysle § 83 ods. 2
Trestného zákona stáva Slovenská republika.

Pokiaľ ide o náhradu škody, okresný súd uložil obžalovanému X. H. povinnosť v prípade skutku 1/
nahradiť poškodenej X. J. škodu vo výške 6.151,93 €, poškodenej Generali Poisťovňa, a.s., škodu vo

výške 10.562,34 €, poškodenej KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group škodu vo výške
444,37 €, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň okresný súd poškodenú Ildikó Kováčovú
so zvyškom nároku na náhrady škody odkázal na civilný proces. Obžalovanému N. A. v prípade skutku
1/ uložil súd povinnosť nahradiť poškodenej Mgr. A. K., rod. K., škodu vo výške 839,47 € a poškodenej
Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., škodu vo výške 15.950,01 €, a to do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Obžalovaným X. H. a D. H. v prípade skutku 2/ (bez Bystríka C., ktorému bolo dočasne
odložené vznesenie obvinenia) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému N. C.
škoduvovýške16,60€apoškodenejAllianz-Slovenskápoisťovňa,a.s.,škoduvovýške2.048,73€,ato
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Obžalovanému D. H. v prípade skutku 2/ uložil povinnosť nahradiť
poškodenej Union zdravotná poisťovňa, a.s., škodu vo výške 81,86 €, a to do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Obžalovaným X. H., A. H., D. H., N. A., S. I., O. F., K. F. a N. N. v prípade skutku 2/ súd uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému N. C. škodu vo výške 142.137,51 €, a to do 15
dní od právoplatnosti rozsudku a so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody tohto poškodeného
odkázal na civilný proces. Pokiaľ ide o uplatnený nárok poškodeného K. W., ako konateľa spoločností
SLOVFORNET, s.r.o., a D A R A L , s.r.o., (medzičasom vymazaných z obchodného registra), tohto

odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Poškodenú Q. C. súd odkázal s uplatneným
nárokom na civilný proces.Proti tomuto rozsudku podali odvolanie bezprostredne po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 18.01.2018 (zápisnica č.l. 4936) obžalovaní X. H. (odôvodnenie na č.l. 5293); A. H.
(odôvodnenienač.l.5143)pričomvjehoprospechpodalaodvolanieajjehosestraIng.I.F.(odôvodnenie

na č.l. 4938 a č.l. 5449) ako aj otec C. H. (č.l. 5439); N. A. (odôvodnenie na č.l. 5130); K. F. (odôvodnenie
na č.l. 5111); S. I. (odôvodnenie na č.l. 5116) a O. F. (odôvodnenie na č.l. 5244).

Obžalovaný N. N. sa práva podať odvolanie výslovne vzdal a obžalovaný D. H. aj napriek tomu,
že si lehotu na podanie odvolania ponechal, odvolanie nepodal. Rovnako odvolanie nepodala ani

prokurátorka.

Obžalovaný X. H. v odvolaní (č.l. 5293) namietal právne posúdenie veci aj ako trestného činu vraždy
podľa § 145 Trestného zákona, keď poukázal na to, že žiadna príprava, žiadne okolnosti a ani dohody
nesmerovali k tomu, aby prišlo čo i len k ublíženiu na zdraví. Jednalo sa o nešťastnú náhodu, kedy
sa ten, ktorý mal mať v rukách samopal pri „akcii" zamotal do pásov, nebol schopný vystúpiť z auta a

preto zobral narýchlo zbraň on. Túto zbraň nekontroloval, lebo nebolo kedy ani na čo, nakoľko zbraň
nemala slúžiť na útok ale iba na postrašenie, aby to vyzeralo ako ozajstná policajná akcia. Toto si všimol
aj poškodený, ktorý si situáciu vyhodnotil tak, že nie sú policajti ale ho chcú olúpiť, tak sa rozhodol
z miesta činu ujsť. Nevystrelil účelovo ale z dôvodu zrazenia, čoho následkom sú „roztrúsené strely".
V žiadnom prípade nestrieľal úmyselne a cielene. Dávka, ktorá vyšla zo samopalu bola náhodná, čo

vyplýva aj z nákresu strelami A,B,C,D,E. Tento nákres považuje za úplne zlý, nakoľko nezobrazuje
strely podľa ich strelu a výstrelu v súlade s fotografiami a nezobrazuje výšku výstrelu. Okresný súd
nepotreboval preukázať odkiaľ a ako sa strieľalo, ani ako postupovali strely. Tento dôkaz nepripustil,
hoci nie je zložité spárovať strely systémom „strel" „zásah". Tak sa zistí, kde stál, či a ako strieľal, či
mieril a či vôbec mal čas mieriť, ako mu to kladie súd za vinu. Rozpis striel preukazuje, že nemieril

cielene na osobu a ani na hlavu. Keby tomu tak bolo, bol by ako osoba, ktorá rozumie zbraniam a
vie s nimi zaobchádzať, rozptyl striel na vzdialenosť 1 až 2 metrov realizovaný inak. Tvrdenie súdu,
že sa jednalo o zločin vraždy dvoch osôb považuje za nepreukázané. Obžalovaný ďalej namietal, že
nebolo vyhovené jeho požiadavke na vykonanie vyšetrovacieho pokusu, keďže z vyjadrenia svedkov aj
poškodenej vyplývajú iné skutočnosti, čo sa týka osvetlenia priestoru, kde sa skutok stal. Poukázal na to,

že skutok sa stal o 18.20 hod. večer v januári, bola tma, nebolo tam žiadne pouličné svetlo. Ich vozidlo
bolo otočené smerom na vozidlo poškodeného a svietilo na nich. Poškodená preto nemohla vidieť ani
vnímať veci, ako ich popisovala. Z jeho pohľadu ide iba o domyslenie si situácie, nehovoriac o šoku,
ktorý zažila. Iba vyšetrovacím pokusom sa dá zistiť, ako celá situácia prebehla. Spoluobžalovaní si v
tomto smere upravujú výpovede vo svoj prospech, preto považuje za potrebné vykonať rekonštrukciu

aj formou počítačovej aplikácie znalcom tak, aby bolo jasné, ako celé konanie prebehlo, kto kde stál.
Pri uložení trestu odňatia slobody na doživotie okresný súd vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne
z odboru psychológie Dr. Bielikovej, ktorá bola pribratá do konania na jeho návrh. Tento posudok je
ešte horší ako znalecký posudok vypracovaný predtým Dr. H., nakoľko konštatuje veci, ktoré nie sú
relevantné, sú vymyslené, nie sú ničím odôvodnené, preto s týmto posudkom nesúhlasí. Nesúhlasí so

záverom, že je osobnosť nekriticky sebavedomá, nakoľko sa ku všetkému priznal, svoj skutok oľutoval,
nehrá žiadne divadlo. Nesúhlasí ani so záverom, že je ľahostajný k názorom iných a nezáleží mu na tom,
ako je hodnotený, nereaguje ani na pochvaly ani na kritiku, preto ho je veľmi ťažko ovplyvniť. K takémuto
záveru nezodpovedá vyjadrenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Ilave, kde pedagógovia sú
s ním v kontakte v podstate 24 hodín denne a kde sa uvádza niečo iné. S touto správou ústavu sa

súd nezaoberal. Namietal, že znalkyňa nepotrebovala prejednať jeho osobnosť s pedagógmi ústavu.
Nie je vrah, aj keď išli lúpiť vzhľadom na nepredvídanú situáciu ušli hoci mali čas skutok dokonať, keby
skutočne išli vraždiť. Peniaze nezobrali, v čase nevedeli aká suma sa vo vozidle nachádza, preto je
výška škody sporná a spôsob právnej kvalifikácie je nesprávny a nedôvodný.

V písomnom odôvodnení odvolania obžalovaného X. H. doručenom odvolaciemu súdu dňa 15.11.2018
(č.l. 5472) obžalovaný odkazuje na odvolania podané v jeho prospech jeho sestrou a otcom, s ktorými
sa stotožňuje a žiada vyhodnotiť ich ako súčasť odôvodnenia odvolania.

V doplnení odvolania doručeného odvolaciemu súdu dňa 25.01.2019 (č.l. 5521) obžalovaný X. H.

opätovne odkázal na odôvodnenie odvolania podaného jeho sestrou Ing. I. F. ako aj svojim otcom C.
H.. V tomto doplnení navrhol, aby odvolací súd prihliadol na jeho priznanie sa k spáchaniu skutkov a
prejavenú ľútosť a priznal mu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Odkazuje na
judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline č. Jtk 20/10, ktorý možno analogicky použiť ajv tomto prípade. Obžalovaný poukazuje tiež na neprimeranú dĺžku trestného konania, ktorá skutočnosť
v jeho prípade odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu ako kompenzácia za prieťahy v konaní.

V doplnení odvolania doručeného odvolaciemu súdu dňa 14.06.2019 (č.l. 5695) obžalovaný X. H.
poukazuje na svoju trestnú minulosť a to, že nikdy sa nedopustil nezákonného konania voči inej osobe
so zbraňou v ruke aktívnou streľbou, pod nabitím a nikdy nestrieľal. Jeho konanie, ktoré predchádzalo
samotnému výstrelu bolo založené na náhode a nepripravenosti, dostala sa mu do rúk zbraň, o ktorej
nevedel či je nabitá a v akom stave je. Uvedené potvrdil aj obžalovaný H., ktorý vypovedal tak, že

obžalovanému H. dal zbraň, ktorá bola nabitá a obtiahnutá. Z toho vyplýva, že on zbraň nenabíjal ani
neobťahoval k streľbe. Zbraň dostal od H. nabitú a obtiahnutú, o čom on nevedel. Nestrieľal cielene,
uskakoval pred vozidlom poškodeného J., o čom svedčia aj strely zo zbrane. Na ten účel navrhol,
by súd do konania pribral znalca, avšak súd jeho návrh odmietol a tým nedošlo k objasneniu streľby.
Poopravil svoje pôvodné vyhlásenie o tom, že zbraň mal od obžalovaného H., pretože zbraň mal od
obžalovaného H., čo napokon aj vyplynulo z dokazovania. Obžalovaný si je vedomý svojej trestnej

činnosti, namieta však právnu kvalifikáciu skutku, pretože nemal v úmysle nikoho usmrtiť. Nikto z
obžalovaných sa nepripravoval na vraždu, nemali dôvod nikoho zavraždiť, cielená bola lúpež. O tom,
že nemali v úmysle nikoho zavraždiť svedčí aj to, že po streľbe nešiel do auta a nevzal hotovosť. Pokiaľ
by obžalovaný bol zdatný strelec, nie je možné, aby z takej vzdialenosti netrafil. Navyše, poškodená
J. mala po streľbe poškodený mobil, strela ju nezasiahla. Pokiaľ by obžalovaný mal v úmysle vraždiť,

vystrelil by aj na poškodenú, čo neurobil. V čase, kedy ku streľbe došlo bola tma, nesvietilo osvetlenie,
bola slabá viditeľnosť. Miesto odkiaľ vychádzala streľba je iné, ako uvádza okresný súd. Nesúhlasí so
záverom znalkyne o tom, že ospravedlnenie obžalovaného poškodeným nie je úprimné. Nerozumie,
prečo sa súd nezmienil a nevzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaný bol na dlhodobom psychiatricko
- psychologickom pozorovaní. Namieta, že k jeho hodnoteniu nebola pripojená správa psychológa z

ÚVTOS, kde vykonáva trest, ktorý je s obžalovaným v dennom kontakte a pozná postoj k trestnej činnosti
obžalovaného najlepšie. Obžalovaný navrhuje vypracovať nový znalecký posudok, má za to, že nie je
takou osobou, ktorej by bolo potrebné ukladať doživotný trest. Vo výkone trestu je po dobu 11 rokov,
riadne pracuje, prispôsobuje sa podmienkam vo výkone trestu odňatia slobody, snaží sa o vnútornú
nápravu. Skutok sa nestal tak, ako je uvedené v obžalobe, právna kvalifikácia nie je správna a uloženie

doživotného trestu je nedôvodné. Navrhuje vykonať výsluch znalca z odboru balistiky na preukázanie
dráhystreľbyaznalcazodborupsychológienaposúdenieosobnostiobžalovanéhoajehoresocializácie.

V doplnení odvolania doručeného odvolaciemu súdu dňa 14.06.2019 (č.l. 5701) obžalovaný X. H.
namieta voči postupu súdu na hlavnom pojednávaní dňa 18.01.2018, kedy súd vyhlásil rozsudok,

pričom vyhláseniu rozsudku nepredchádzala záverečná porada senátu, v dôsledku čoho potom súd ani
nevzal do úvahy a v odôvodnení rozhodnutia nereagoval na argumenty, ktoré odzneli v záverečných
rečiach. Obžalovaný v rámci prípravy pojednávania požiadal o doručenie CD nosičov so zvukovým
záznamom všetkých pojednávaní, avšak okresný súd obžalovanému nedoručil zvukový záznam z
hlavného pojednávania zo dňa 18.01.2018. Na základe sťažnosti adresovanej predsedovi Okresného

súdu Trnava bolo obžalovanému oznámené, že zvukový záznam sa nepodarilo vyhotoviť z dôvodu
poruchy technického zariadenia. Z informácií, ktoré si zabezpečil sa dozvedel, že nie je možné, aby sa
osoba obsluhujúca zvukové zariadenie nedozvedela o jeho nefunkčnosti, o čom mal byť upovedomený
predsedasenátu,pokiaľbytakátosituácianastala.Tenmalnásledneupozorniťvšetkýchzúčastnenýcha
takúto vadu zaznamenať do zápisnice. Pokiaľ takýto záznam neexistuje, došlo k nezákonnému postupu

súdu a hlavné pojednávanie malo byť zopakované. Obžalovaný sa domnieva, že v tomto prípade došlo
k zničeniu dôkazu - zvukového záznamu z hlavného pojednávania zo dňa 18.01.2018. Toto pochybenie
len potvrdzuje tvrdenie obžalovaného o tom, že predseda senátu vyhlásil rozsudok, ktorá na tomto
pojednávaní čítal viac než 1 hodinu bez toho, aby sa poradil so senátom a toto rozhodnutie vypracoval
ešte predtým, ako obžalovaní predniesli záverečné reči. Takýmto postupom súdu bolo zmarené právo

obžalovaného na spravodlivý súdny proces.

V doplnení odvolania doručeného odvolaciemu súdu dňa 10.06.2020 (č.l. 6321) obžalovaný X. H.
namieta nezákonnosť a neprimeranosť trestu, nesplnenie podmienok pre uloženie doživotného trestu.
Dňa 6. mája 2020 bol obžalovaný na základe rozhodnutia Okresného súdu Trenčín preradený do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Uvedené je dôkazom už prebiehajúcej
resocializácie obžalovaného, pričom záver Okresného súdu Trnava je s vyššie uvedeným v príkrom
rozpore. Hodnotenie obžalovaného z ÚVTOS ako aj preradenie na výkon trestu odňatia slobody do
nižšieho stupňa v spojení s trestom odňatia slobody v trvaní 20 rokov uloženým Okresným súdom Nitrav konaní sp. zn. 2T/76/2013, je na nápravu obžalovaného dostatočný. Poukazuje na list syna O., pričom
žiada, aby súd prihliadol aj na tento dôkaz. Okrem syna má obžalovaný maloletú dcéru s ktorou má
pozitívny vzťah a chce s ňou tráviť voľný čas. Navrhuje, aby odvolací súd ponechal obžalovanému trest

odňatia slobody v trvaní 20 rokov s výkonom v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

V ďalšom doplnení odvolania obžalovaného X. H. doručeného odvolaciemu súdu dňa 10.06.2020 (č.l.
6324) poukazuje na tie isté skutočnosti ako v doplnení odvolania zo 14.06. 2018 (č.l. 5701), nakoľko
ide o totožné podanie.

V prospech obžalovaného X. H. podala odvolanie aj jeho sestra (č.l. 4938 a č.l. 5449), ktorá rovnako
ako obhajca namietala správnosť a zákonnosť znaleckého posudku PhDr. Bielikovej, analyzovala
výpoveď obžalovaného D. H., z ktorej okresný súd vychádzal pri ustálení viny obžalovaného H. s tým,
že potom ako obžalovaný H. urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine podľa § 257 odsek
1 písm. b) Trestného poriadku, neboli splnené podmienky na čítanie jeho výpovede z prípravného

konania v zmysle § 257 ods. 8 Trestného poriadku, nakoľko v čase podania obžaloby dňa 02.11.2010
Trestný poriadok ustanovenie § 257 ods. 8 neobsahoval a v zmysle § 564 ods. 3 Trestného poriadku
platného v čase konania sa malo postupovať podľa dovtedajších predpisov. Namietala spôsob akým
okresný súd vyhodnotil výpoveď obžalovaného H. z prípravného konania zo dňa 08.06.2009 a naviac
poukázala na to, že táto výpoveď sa realizovala bez účasti jeho obhajcu a pokiaľ obžalovaný H. odmietol

na hlavnom pojednávaní vypovedať, mal zmarenú akúkoľvek možnosť spochybniť obvinenia a lživé
tvrdenia, vzájomnú konfrontáciu či kladením otázok. Takto bolo porušené jeho právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutkové zistenia okresného súdu považuje za neúplné, pri ustálení skutku v bode
1/ rozsudku trpel súd stratou komplexného videnia dôkaznej situácie. Súd neustálil pohyb H., H. a
obžalovaného H. v časovej osi od zastavenia vozidiel až po moment, kedy vozidlo poškodených narazilo

do betónového plota, neustálil osobu ktorá prišla do kolízie s vozidlom poškodeného, nemá dôkazy o
tom, že išlo o streľbu do priestorov poškodených, účelovo a selektívne vyberal vety a z jednotlivých
výpovedí, ustálil skutok iba na základe špekulácii, deformácii dôkazov a interpretácii rôznych častí
vyjadrení v prospech umelej predstavy prokuratúry. Poukázal na záverečnú reč obžalovaného H. zo
dňa 18.01.2018 s tým, že pokiaľ by súd hodnotil všetky H. vyjadrenia v súhrne, potom by nemohol

tvrdiť, že jeho úmysel vyplýva z výpovedí obžalovaného H.. V priebehu hlavného pojednávania nebol
produkovaný ani jeden dôkaz podľa ktorého by súd mohol bez pochybností ustáliť, že smrtiacu zbraň
na skutok 1/ priniesol on, že sa podieľal na jej nabíjaní a že po vystúpení z vozidla obtiahol kalašnikov.
Taktiež neprihliadol na významnú okolnosť pre posúdenie z hľadiska právnej kvalifikácie spočívajúcu
v tom, že po streľbe a následnom zastavení vozidla poškodených nepokračovali v ďalšom konaní a

odstúpili od zámeru zmocniť sa ich peňazí. Uložený trest považuje za neprimeraný, nespravodlivý a
nezákonný, nakoľko vychádza zo znaleckého posudku PhDr. Bielikovej, ktorý považuje za neúplný,
lebo neobsahuje vysvetlenie na základe akých testov alebo odborných metodík dospela k záveru,
že reprodukovaniu udalostí trestných skutkov je motivované z dôvodu účelovosti. Pokiaľ znalkyňa
uvažovala o jeho snahe o zmenu právnej kvalifikácie skutku v bode 1/ rozsudku potom posudok

obsahuje právne úvahy, čo je neprípustné. Súd pri vyhodnocovaní dôkazov podcenil dôkaznú hodnotu
správy ÚVTOS zo dňa 13.11.2017 č.l. 4682 - 4683, z ktorej vyplýva, že právoplatne uložený trest
odňatia slobody Okresným súdom Nitra na dobu 20 rokov preukázateľne plní svoj účel v zmysle §
34 ods. 1 Trestného zákona. Vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody na doživotie považuje
rozsudok okresného súdu za nedostatočne odôvodnený. Má za to, že v konaní došlo k porušeniu

práva na zákonné sudcu nakoľko pred vyhlásením rozsudku bola prísediaca sudkyňa Valéria Kadlecová
vymenená za náhradného prísediaceho, o tejto zmene nebolo rozhodnuté uznesením a tak nebolo
možnéanizistiťoakúvážnuosobnúprekážkuišlo.Vovzťahukvýrokuotrestepoukázalnasvojeosobné
a rodinné pomery, na dĺžku konania, na to, že je z pohľadu práva prvotrestanec, pri ktorom nie je dôvod
na predpoklad recidívy trestnej činnosti proti životu a tiež na to, že v zmysle platnej judikatúry je možné

dĺžku konania kompenzovať zmiernením trestu.

V doplnení odvolania I. F. v prospech obžalovaného X. H. (č.l. 5640) doručenom odvolaciemu súdu
dňa 09.04.2019 táto považuje za zásadnú chybu konajúceho súdu, keď pri rozhodovaní o treste
obžalovaného H. súd vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne PhDr. Zuzany Bielikovej. Namieta,

že obžalovaný počas konania opakovane žiadal o vykonanie nového znaleckého posudku, pričom súd
vždy návrh obžalovaného zamietol. Súd nepochopiteľne zmenil svoj postoj až vtedy, keď požiadala
o vykonanie nového znaleckého skúmania okresná prokurátorka, pričom aj napriek skutočnosti,
že obžalovaný bol v tom čase vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ilava, nepochopiteľneustanovil znalkyňu z Levíc, t.j. obvodu, v ktorom pôsobí okresná prokurátorka, ktorá podala obžalobu.
Pri ustanovení nového znalca nehrala úlohu časová tieseň, pretože súd o návrhu na opätovne
skúmanie psychického stavu obžalovaného vedel najmenej jeden rok pred jeho realizáciou. Znalkyňa

v znaleckom posudku citovala životné krédo spoluobžalovaného D. H. (poctivá práca ho neuživí), a
takto nesprávny záver súd prevzal do svojho rozhodnutia. Prognózu resocializácie obžalovaného H.
znalkyňa stanovila na základe nepravdivých údajov. Spochybňuje nestrannosť znalkyne, a to nielen
s poukazom na závery znaleckého posudku ale aj s poukazom na spôsob, akým bola znalkyňa
do konania ustanovená. V znaleckom posudku navyše chýba relevantná odpoveď na otázku 8 o

možnej resocializácií obžalovaného len všeobecným konštatovaním o nemožnosti predpokladať vývoj
resocializácie obžalovaného, preto je znalecký posudok neúplný. Proces resocializácie obžalovaného
konštatoval samotný riaditeľ ÚVTOS Ilava v hodnotení z 13.11.2017 a okresný súd toto hodnotenie pri
ukladaní trestu nijako nevzal do úvahy. Ďalší dôkaz, ktorý súd pri ukladaní trestu nezohľadnil je znalecký
posudok č. 100/2009 a 123/2009 vypracovaný znalcom MUDr. Čerňanom a MUDr. Mokrášovou, ktorí
obžalovaného pozorovali po dobu 3 mesiacov (teda nepomerne dlhšie ako znalkyňa PhDr. Bieliková),

a ktorí konštatovali, že pobyt obžalovaného na slobode nemožno považovať za bezprostredne či
potenciálne nebezpečný pre spoločnosť. Uložený doživotný trest je podľa odvolateľky nezákonný
a nespravodlivý vzhľadom na to, že resocializácia obžalovaného nebola posúdená ako vylúčená.
Navrhuje, aby odvolací súd neprihliadol na znalecký posudok znalkyne PhDr. Zuzany Bielikovej a pri
ukladaní trestu vychádzal zo všetkých dôkazov.

K odvolaniu obžalovaného X. H. sa pripojil aj jeho otec, ktorý poukazuje na to, že uložený trest odňatia
slobody považuje za neprimeraný, obžalovaný oľutoval a prehodnotil svoju trestnú činnosť, túži po
normálnombezúhonnomživote,chcesarazvrátiťksvojimdeťomarodičom.Uloženýtrestnemázmysel,
zmyslom má len odpustenie, každý človek si zaslúži druhú šancu.

Obžalovaný A. H. v odvolaní podanom obhajkyňou JUDr. Adrienou Vysudilovou (č.l. 5143) namieta
nedostatočné zistenie skutkového stavu a to vo vzťahu k extradícií z pohľadu dodržania zásady
špeciality. Pokiaľ ide o uložený trest, tento nezodpovedá zásadám pre ukladanie trestu. Vzhľadom na to,
že obžalovaný sa k spáchaniu skutkov priznal považuje uložený trest za neprimeraný. Obžalovaný nikdy

neprejavil súhlas s vydaním na územie Slovenskej republiky na základe dvoch vydaných európskych
zatýkacích rozkazov vydaných Okresným súdom Trnava. V tejto súvislosti poukázal na Európsky
zatýkací rozkaz zo dňa 14.08.2008 sp. zn. Tp/407/2008 vydaný Okresným súdom Trnava, predmetom
ktorého je skutok pod bodom 1/ obžaloby, ďalší Európsky zatýkací rozkaz sp. zn. Tp/407/2008 zo dňa
17.09.2009 vydaný Okresným súdom Trnava, ktorého predmetom je iba skutok pod bodom 1/ obžaloby

a Európsky zatýkací rozkaz sp. zn. Tp/411/2009 zo dňa 24.11.2009, ktorý obsahuje skutok pod bodom 2/
obžaloby. Uvádzané európske zatýkacie rozkazy mali byť predmetom rozhodovania o vydaní, resp. mal
s nimi obžalovaný prejaviť súhlas, čo však z listinných dôkazov nevyplynulo. Nesúhlas obžalovaného
s vydaním na územie SR vyplýva aj z nariadenia Krajskej prokuratúry v Thessalonikách, rozhodnutia
KrajskéhosúduvThessalonikáchzodňa14.09.2010podsp.zn.13/2010akoajrozhodnutiaodvolacieho

súdu v Thessalonikách č. 1086/09, ktorý rozhodoval o EZR vydanom Okresným súdom Nitra, nie
Okresným súdom Trnava. Tento záver podporuje aj vydanie uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. 33
Tp/56/2010 zo dňa 16.04.2010, ktorým rozhodol o vzatí obžalovaného do väzby, kde v dôvodovej časti
cituje EZR 33 Tp/303/2008 a jeho realizáciu na území Grécka. Vo vzťahu k EZR vydaným Okresným
súdom Trnava nikdy neprišlo k zákonnému postupu. V celom spise absentuje akákoľvek písomnosť

o rozhodnutí o vydaní obžalovaného na základe EZR vydaným Okresným súdom Trnava. V tejto veci
nebol vyžiadaný ani dodatočný súhlas na vydanie obžalovaného. Aby bolo možné obžalovaného trestne
stíhať aj nad rámec EZR vydaného Okresným súdom Nitra, musel by sa v spise nachádzať dodatočné
vzdanie sa uplatnenia zásady špeciality alebo dodatočný súhlas na trestné stíhania alebo výslovne
vzdanie sa uplatnenia zásady špeciality zo strany obžalovaného, pričom ani jedna z takýchto listín

sa v spise nenachádza. V trestnom konaní preto nie je možné pokračovať a je potrebné ho zastaviť.
Odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k tejto námietke je podľa názoru obžalovaného nedostatočné, čím je
rozhodnutie nepreskúmateľné. Okresný súd pri ukladaní trestu nezohľadnil mieru účasti obžalovaného
na spáchaní oboch skutkov. Pokiaľ ide o skutok 1/, obžalovaný nemohol predpokladať streľbu a tejto
ani nevedel zabrániť, nakoľko sa zamotal do káblov majáka. Pokiaľ ide o skutok 2/ od začiatku

plánovania a koordinovania skutku obžalovaný nebol účastný, čo vyplýva aj s výpovede obžalovaného
H., ktorého okresný súd posúdil ako najobjektívnejšiu. Okresný súd mal tiež pri ukladaní trestu zohľadniť
osobnosť obžalovaného (aj s ohľadom na závery znaleckého posudku). Obžalovaný sa od počiatku k
skutku priznal, nebol informovaný o detailoch spáchania skutkov vopred, ako prvý sa kriticky postavilk streľbe, ktorú obžalovanému H. vyčítal. U tohto obžalovaného ide o osobu, ktorej agresivita a
nebezpečnosť nie je vlastná. Výška súhrnného trestu vzhľadom na osobný podiel obžalovaného na
trestnej činnosti je neprimeraná a nesplní výchovný účel, nezohľadňuje tiež hodnotenie z ÚVTOS,

zapojenie do pracovného procesu a spokojnosť nadriadených. Uložený trest odňatia slobody považuje
za neprimeraný najmä s ohľadom na osobný podiel obžalovaného na skutku a na jeho osobnosť, tento
trestnespĺňavýchovnýúčel,tiežnezohľadňujehodnoteniesprávaniaobžalovanéhovÚVTOS,kdenemá
žiadne tresty, naopak má 3 disciplinárne odmeny, je zapojený do pracovného procesu. Vzhľadom na
uvedené navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám rozhodol, alternatívne,

aby nariadil okresnému súdu doplniť dokazovanie najmä v otázke posúdenia prípustnosti trestného
konania, t.j. preukázateľného súhlasu k trestnému stíhaniu.

Dňa 17.05.2018 bolo Okresnému súde Trnava doručené podanie obhajkyne obžalovaného A. H.,
JUDr. Adrieny Vysudilovej, v ktorom poukazuje na nesúhlas obžalovaného s odôvodnením odvolania
podaným obhajkyňou (č.l. 5143) z dôvodu zmeny obhajcu, čím odvolanie podané touto obhajkyňou je

bezpredmetné.

Obžalovaný A. H. podal odvolanie aj prostredníctvom obhajcu JUDr. Pavla Gráčika (č.l. 5352), ktoré
odôvodnil tým, že od počiatku konania nesporoval svoju účasť na oboch skutkoch. Skutočnosť, že
neurobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku odôvodnil tým, že sa

nestotožnil s právnou kvalifikáciou oboch skutkov, inak sa k spáchaniu oboch skutkov, resp. jeho
účasti na nich priznal. Má za to, že jeho priznanie a postoj k trestnej činnosti, ktorá mu je kladená
za vinu, odôvodňujú priznanie poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona. Jeho
prejavy ľútosti nehodnotil okresný súd spôsobom vyplývajúcim aj z judikátu trestnoprávneho kolégia
Krajského súdu Žilina, nevychádzal z osobnosti obžalovaného, úrovni jeho emociálnej inteligencie,

ani nezohľadnil povahu a spôsob spáchaného trestného činu a jeho následku. Rovnako nezohľadnil
žiaden zo záverov znaleckého posudku znalcov psychiatrov MUDr. Miroslava Čerňana a MUDr. Eleny
Mokrášovej pri hodnotení jeho postoja k spáchanému trestnému činu. Správne ustálenie pomeru
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností má vplyv na ustálenie dolnej hranice trestnej sadzby. Poukázal
na dĺžku doterajšieho trestného konania (10 rokov), na obdobia nečinnosti okresného súdu (v trvaní 3,5

roka), a s poukazom na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a platnú judikatúru s tým, aby
pri posudzovaní primeranosti a zákonnosti výroku o treste bol aplikovaný vhodný inštitút - mimoriadne
zníženie trestu za účelom zmiernenia neprimeranej dĺžky konania.

V doplnení odvolania doručenom odvolaciemu súd dňa 13.07.2018 (č.l. 5400) obžalovaný A. H.

poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď okresný súd prihliadol na záznamy v registri
priestupkov, ktoré obžalovaný namieta. Tvrdí, že ide o priestupky, ktoré sa stali v podniku „U havrana",
ktorý on prevádzkoval. Nie je však zrejmé, o aké priestupky ide, a či vôbec obžalovaný mohol prispieť
k tomu, aby k uvedeným priestupkom v tomto podniku nedošlo. Vzhľadom na to, že uznesením sp. zn.
15Nt/59/2017 zo dňa 04.08.2017 došlo k zmene spôsobu výkonu trestu odňatia a to tak, že z ústavu na

výkontrestusmaximálnymstupňomstráženiadoústavunavýkontrestusostrednýmstupňomstráženia,
ako aj s poukazom na samotnú dĺžku trestného konania tieto skutočnosti odôvodňujú ponechanie jeho
osoby v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a mimoriadne zníženie
trestu, eventuálne zastavenie trestného stíhania. Pokiaľ ide o extradíciu, odkazuje na odôvodnenie
odvolania obhajkyne JUDr. Vysudilovej. Dodal, že EZR, ktorý bol vydaný pod sp. zn. Tp/411/2009 dňa

24.11.2009 sa týkal výslovne skutku 2/, pričom v čase vydania bol obžalovaný vo väzbe, preto jeho
vydanie bolo predčasné. K zadržaniu obžalovaného došlo ešte pred jeho vydaním, preto bolo potrebné
dodatočne žiadať súhlas s trestným stíhaním a nie vydávať v poradí ďalší EZR. Keďže takýto postup
nebol dodržaný, vydanie obžalovaného vo vzťahu k EZR sp. zn. Tp/411/2009 zo dňa 24.11.2009 bolo
nezákonné. Práve preto je potrebné obžalovaného vo vzťahu k skutku 2/ spod obžaloby oslobodiť,

alternatívne napadnutý rozsudok v tejto časti zrušiť. Navyše dodal, že nie je zrejmé, či vo vzťahu k
uvedenému EZR boli naplnené podmienky v zmysle § 10 ods. 1 EZR, nakoľko mal byť vydaný pre
skutok zahrnutý v uvedenom EZR na základe skoršieho EZR. Vo vzťahu k všetkým trom európskym
zatýkacím rozkazom, ktoré spomínal okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd vôbec
nezaoberal tým,čibolaextradíciavykonanásprávne,čibolinaplnenépodmienkyprejehovydanie,preto

v tejto časti považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Výrok o treste považuje za neprimerane
prísny, nezohľadňuje celkovú dĺžku trestného konania, ktorá odôvodňuje aj mimoriadne zníženie trestu.
Rovnako nezohľadňuje jeho správanie vo výkone trestu odňatia slobody ani to, že dňa 04.08.2017 bol
uznesenímOkresnéhosúduvTrnavesp.zn.15Nt/59/2017preradenývovýkonetrestuodňatiaslobodyzústavusmaximálnymstupňomstráženiadoústavusostrednýmstupňomstráženia.Opätovnézaradenie
na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia je v rozpore s účelom trestu. Rovnako
trest nezohľadňuje jeho osobné a rodinné pomery ani jeho postoj k trestnému konaniu. Uložený trest

je neprimerane prísny voči osobe obžalovaného a má nepriaznivý vplyv na jeho rodinu, s ktorou má
blízky vzťah. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukazuje na trestné konanie vedené
na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 4Tk/2/2016, ktoré nie je právoplatne skončené a tak došlo
k porušeniu pre zásady prezumpcie neviny. Pokiaľ ide o náhradu škody, z vykonaného dokazovania
nebolo možné ustáliť výšku škody vo výške 142 137,51 eur, na náhradu ktorej boli obžalovaní zaviazaní

spoločne a nerozdielne, preto mal okresný súd postupovať podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku a
poškodeného N. C. odkázať s celým nárokom na náhradu škody na civilný proces. Záverom poukazuje
na to, že na Okresnom súde Nitra podal žiadosť o zahladenie odsúdenia na základe rozsudku Krajského
súdu v Nitre pod sp. zn. 1T/16/98 zo dňa 28.04.1999, pričom toto konanie je vedené pod sp. zn.
1Nt/15/2017. Túto skutočnosť je nutné zohľadniť pokiaľ dôjde k rozhodnutiu odvolacieho súdu skôr, ako
bude vydané rozhodnutie o zahladení.

V doplnení odvolania doručenom odvolaciemu súdu dňa 30.08.2018 (č.l. 5421) obžalovaný A. H.
poukazuje na to, že medzičasom došlo k zahladeniu jeho odsúdenia v trestnej veci vedenej Krajským
súdom v Nitre pod sp. zn. 1T/19/98 zo dňa 28.04.1999. Uznesenie o zahladení odsúdenia obžalovaný
pripojil k doplneniu.

V doplnení odvolania doručenom okresnému súdu dňa 04.03.2020 (č.l. 6022) obžalovaný A. H. zaslal
súdu rozhodnutie Okresného súdu Trnava, ktorým súd zmenil spôsob výkonu trestu odňatia slobody tak,
že obžalovaného preradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,
pričom žiada, aby odvolací súd pri rozhodovaní prihliadol aj na túto skutočnosť a priznal obžalovanému

poľahčujúcu okolnosť.

V doplnení odvolania doručenom odvolaciemu súdu dňa 14.08.2020 (č.l. 6609) obžalovaný A. H.
poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu zo dňa 10.06.2019 sp. zn. Tpj 26/2019 (uverejnené v zbierke
stanovísk NS SR 2/2019 pod č. 14), podľa ktorého je súd povinný presvedčiť sa pri poučení podľa

§ 257 ods. 1 Trestného poriadku, či bol obžalovaný v predchádzajúcom konaní poučený o úprave
trestnej sadzby. K takémuto postupu malo dôjsť ešte predtým, ako sa obžalovaný mohol rozhodnúť o
tom, či spraví vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Okresný súd si takúto povinnosť
nesplnil, obžalovaný nebol zo strany súdu poučený o tom, že mu bude ukladaný súhrnný trest odňatia
slobody, a to aj za skutok, za ktorý už bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Nitra

sp. zn. 2T/16/2011 zo dňa 03.07.2013. Rovnako nemal vedomosť o tom, že mu bude ukladaný trest
podľa činu najprísnejšie trestného podľa asperačnej zásady. Uvedený postup súdu mal za následok
to, že obžalovaný mal vedomosť o tom, že mu bude ukladaný trest odňatia slobody v podstatne nižšej
trestnej sadzbe. Takýmto postupom tiež došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu. Na základe
uvedeného žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) a e)

Trestného poriadku zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal
a rozhodol.

Dňa 09.09.2020 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie obžalovaného A. H. (č.l. 6645) ktorým
poukazuje na § 31 ods. 4 Trestného poriadku, v zmysle ktorého má byť predseda senátu JUDr. Rastislav

Kresl z rozhodovania na odvolacom súde vylúčený. Túto skutočnosť odôvodnil tým, že tento sudca
prejednával vec aj na okresnom súde pod sp. zn. 3T/80/2010 ako predseda senátu. Práve preto by mal
byť vylúčený z rozhodovania na odvolacom súde v rovnakej (tejto) trestnej veci priamo zo zákona, aj
napriek tomu, že voči nemu nebola vznesená námietka zaujatosti.

Obžalovaný N. A. v odvolaní (č.l. 5130) namieta, že ani jedného zo skutkov v obžalobe sa nezúčastnil,
nemá s nimi nič spoločné. OČTK vychádzali z toho, že v jednotlivých výpovediach sa objavovala
osoba s prezývkou „N." a následne z toho malo byť meno obžalovaného, pričom jeho prezývka
je „N.". Aj po tom, ako bolo ustálené meno obžalovaného ostatní obžalovaní uvádzali vo svojich
výpovediach prezývku „N.". Poukazuje na rozpory vo výpovediach obžalovaného H., ktorý uviedol, že

zbrane zabezpečoval práve človek s menom A., pričom obžalovaný H. uviedol opak, a to, že A. žiadne
zbrane nezabezpečoval. Výpoveď obžalovaného H. považuje za účelovú, v snahe zľahčovať a preniesť
zodpovednosť na iné osoby. Rovnako nebolo preukázané, že by sa A. zúčastnil akéhokoľvek stretnutia
za účelom naplánovania skutkov 1/ a 2/. V čase spáchania skutku v bode 1/ obžalovaný nevlastnilmotorové vozidlo zn. Škoda bielej farby, takéto auto nevlastnil nikdy. Tiež nebolo preukázané, že by sa
obžalovaný zúčastnil na spáchaní skutku v bode 2/, a že na mieste spáchania skutku v rozhodnom čase
bol. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ho odvolací súd spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil.

Obžalovaný N. A. podal odvolanie (nesprávne označené ako sťažnosť proti rozsudku okresného súdu)
aj sám (č.l. 5424), pričom v tomto podaní poukazuje na nedôvodnú kriminalizáciu jeho osoby zo strany
okresného súdu, pristupoval k nemu zaujato, prevzal a osvojil si skutočnosti v obžalobe, pričom on sám
skutkové a právne závery obžaloby považuje za nepravdivé. V obžalobe sú uvedené vykonštruované

obvinenia voči jeho osobe, spochybňuje tiež postup OČTK v prípravnom konaní, keď vyšetrovatelia
účelovo navádzali ďalších obžalovaných na krivé výpovede. Súdy aj OČTK jeho obhajobu odkedy je vo
väzbe ignorujú, OČTK spolu s Krajskou prokuratúrou Nitra sa dopustili spáchania trestného činu marenia
spravodlivosti a zneužitia právomoci verejného činiteľa. S obžalovanými nemá nič spoločné, nepozná
ich, prezývka „N." nie je jeho prezývkou. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo vzťahu k
jeho osobe zrušil a spod obžaloby ho oslobodil.

Obžalovaný N. A. v písomných odvolaniach doručených odvolaciemu súdu v dňoch 01.03.2019 (č.l.
5604), 15.07.2020 (č.l. 6512), 23.07.2020 (č.l. 6573), 19.08.2020 (č.l. 6622), označených ako žiadosť,
avšak vychádzajúc s obsahu je zrejmé, že ide o písomné doplnenie odôvodnenia odvolania voči
rozsudku opakovane poukazuje na to, že trestné konanie je vedené voči nesprávnej osobe, pretože jeho

prezývka je už 40 rokov „N." a nie „N." ako uvádzali obžalovaní a svedkovia počas dokazovania. Trestné
konanie považuje za nespravodlivé, nezákonné, boli porušené jeho práva na obhajobu ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie. Súd odmietol jeho návrhy na vykonanie dokazovania, za účelom ustálenia
jeho prezývky. Opakovane poukazuje na to, že obžalovaných nepozná, nikdy ich nevidel a nestretol
sa s nimi, rovnako obžalovaní nespoznali jeho. Vo veci konal zaujatý sudca, obhajobu obžalovaného

ignoroval a nebral do úvahy. Uvedených skutkov sa nedopustil, bol nespravodlivo odsúdený na základe
krivých výpovedí obžalovaných, ktorý si chceli privodiť beztrestnosť. OČTK ako aj Krajská prokuratúra
Nitra konala zaujato, všetky obvinenia sú vykonštruované, jeho obhajoba bola počas celého konania
ignorovaná, súd nevykonal náležité dokazovanie, súd konal nezákonne. Poukazuje tiež na zmeny
výpovedi spoluobžalovaných, tieto výpovede si navzájom odporovali.

Obžalovaný S. I. v odvolaní podanom svojim obhajcom (č.l. 5116) namieta to, že vina tak, ako bola
ustálená v obžalobe nebola preukázaná. Tvrdenie obžaloby ohľadom skutku 2/ malo vychádzať z
výpovede obžalovaného D. H., ktorý začal spolupracovať s OČTK a jeho výpoveď smerovala k tomu,
aby vlastnú trestnú činnosť zmierňoval a snažil sa poukázať na trestnú činnosť iných obžalovaných,

ktorí s uvedenou vecou nemali nič spoločné. Po výsluchu obžalovaného H. v prípravnom konaní dňa
08.10.2009 bola vykonaná konfrontácia medzi H. a S. I., v rámci ktorej si H. niektoré skutočnosti pamätal
a iné nie. Má za to, že obžalovaný X. H. dňa 18.10.2016 vypovedal skutočne tak, ako sa skutky udiali,
nemal dôvod skresľovať ani si nič vymýšľať najmä z dôvodu, že na rozdiel od H. nežiadal žiadne
úľavy ani dohody. Obžalovaný od momentu, kedy mu bolo vznesené obvinenie a bol vzatý do väzby,

popieral akúkoľvek účasť na skutku v bode 2/ obžaloby. Obžalovaný tvrdí, že do kontaktu s ďalšími
obžalovanými prišiel až vtedy, keď mal zaviezť nejaké osoby na chatu a tie mu mali vrátiť kľúč. Túto
verziupotvrdilajobžalovanýH.vosvojejvýpovedi.Tietoosobynepoznal,nevedelčomalinaspomínanej
chate robiť. Druhýkrát sa stretli v Banskej Bystrici, kde došlo k odovzdaniu peňazí, z ktorých on nemal
žiadny prospech. Z výpovede obžalovaného H. vyplýva, že prvý kontakt s ním mal obžalovaný F. a nie

obžalovaný I.. Nebolo to o tom, že I. žiadal nejaké služby a nebolo to o tom, že by I. mal zabezpečiť
nejaký nákres. Prvý kontakt obžalovaného I. so skupinou obžalovaného H. bol až vtedy, keď ich mal
odprevadiť na chatu s autom, v ktorom bol aj obžalovaný F., ktorý nemohol šoférovať nakoľko predtým
popíjal. Obžalovaný I. v žiadnom prípade nedával typ, nikoho nežiadal aby zabezpečil peniaze od
poškodeného C., nezúčastnil sa uvedeného prepadu ani žiadnym spôsobom sa na uvedenej trestnej

činnosti nepodieľal. Výpoveď obžalovaného H. je pravdivá, vierohodná, nie je dôvod neveriť mu. O tom,
že obžalovaný I. sa na spáchaní skutku nepodieľal svedčí aj svedecká výpoveď obžalovaného H., ktorý
ako uviedol, keď išlo o „jeho" akciu, úlohy rozdeľoval on, pričom v ani jednom prípade nespomenul
obžalovanéhoI..ZvýpovedeH.vyplýva,žeprvotnýúmyselbolprepadnúťpoškodenéhoC.preddomom,
resp. na ceste, preto ani žiadny plán alebo nákres nepotreboval. Nakoniec sám obžalovaný H. uviedol,

ževzhľadomnapochybnostioakciinikohoneinformoval,ibatých,ktorísamalinaakciípriamozúčastniť.
Obžalovaný o skutku nič nevedel. Namieta aj správnosť právnej kvalifikácie skutku v bode 2/ podľa §
188 ods. 4 Trestného zákona, keď má za to, že niet dôvodu neveriť tej časti výpovede obžalovaného H.,
v ktorej uvádza, že tam bolo 3,5 milióna a ani obžalovaný H., ktorý spolupracoval s políciou neuviedol,že by tam bolo viac ako 4 milióny Sk naopak uviedol len, že s H. sa dohodli, že povedia, že tam bolo
iba 2,5 milióna. Záverom obžalovaný poukazuje na dĺžku trestného konania (7 rokov) počas ktorých
žije riadny život, nedopustil sa žiadnej trestnej činnosti, riadne pracuje a zabezpečuje prostriedky na

svoju obživu. Po prepustení z výkonu trestu sa oženil, narodilo sa mu dieťa, ktoré si kvôli zhoršenému
zdravotnému stavu vyžaduje osobitnú starostlivosť, pričom sa stará aj o svoju matku, ktorá je 70 % ťažko
zdravotne postihnutá. Obžalovaný nemal nikdy vedomosť o skutku, robil len šoféra. Nie je pravdou to,
čo vypovedal obžalovaný F., že poškodený C. mu dlhoval hotovosť, ktorú chcel dostať. Obžalovaný F. sa
chcel zo skutku vyviniť, preto všetku vinu dal na obžalovaného I.. Je mu ľúto skutku a poškodeného C.,

nikdy by sa spáchania skutku nedopustil. Záverom poukazuje na okolnosti, ktoré nastali po konfrontácií
obžalovaného s H., kedy sa ho príslušníci PZ opýtali, či vôbec niekedy videl H., pretože ten I. vôbec
nespoznal, museli mu ho ukázať OČTK. Podľa toho usudzuje, že celý skutok je vykonštruovaný a do
skutku ho zatiahol D. H., ktorý si chcel aj v iných trestných veciach prilepšiť. Vzhľadom na uvedené
navrhuje, aby odvolací súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Obžalovaný O. F. v odvolaní podanom svojim obhajcom (č.l. 5244) namieta, záver okresného súdu
o tom, že obžalovaný mal byť členom organizovanej skupiny. Z výpovedí obžalovaných H., H. a
svedka C. vyplýva, že skutok v bode 2/ spáchali mimo činnosti obžalovaného F., ktorého o spáchaní
skutku nijako neinformovali. Dáva do pozornosti súdu to, že obžalovaný H., A., N. a F. obžalovaného
F. nepoznali. V konaní nebolo preukázané ani to, že by obžalovaný F. mal po predchádzajúcej dohode

s obžalovaným I. osloviť H. a H., aby spoločne zorganizovali lúpežné prepadnutie poškodeného C..
Obžalovaný sa s poškodeným C. pozná z videnia od základnej školy, nikdy sa s ním nestretával, nemal
s ním žiadne aktivity ani konflikty, nikdy nebol u neho doma, nestaral sa o to čo robí a čím sa živí.
Nemal vedomosť o jeho majetkových a finančných pomeroch, neodovzdal žiadny plánik, resp. situačný
nákres domu, pretože v jeho dome nikdy nebol. Uviedol, že v období 5 mesiacov pred skutkom mal

príjem 65.000.000 Sk z predaja pozemkov, čo potvrdil aj výpisom z účtu. Obžalovaného H. pozná
cez svojho brata, nikdy u neho nebol, od roku 1999 žije v Námestove. Obžalovaný H. vypovedal o
udalostiach,ktorésastali,pričomobžalovanéhonepoznal,nemalžiadnuvedomosťotom,žeobžalovaný
by sa mal nejakým spôsobom podieľať na trestnej činnosti. Rovnako obžalovaný F. obžalovaného F.
nepoznal, nikdy sa s ním nestretol, rovnako vypovedal aj obžalovaný N.. Obžalovaný A. poprel jeho

účasť na spáchaná skutku a obžalovaný H. odmietol vypovedať na hlavnom pojednávaní. Tiež svedok
C. uviedol, že obžalovaného F. nepozná a nepoznal v čase spáchania skutku a z jeho výpovede vyplýva,
že obžalovaný F. sa nijakým spôsobom nezúčastňoval pri prepade poškodeného, resp. že by mal osloviť
H. na krádež finančných prostriedkov. Poškodený C. sa k účasti obžalovaného F. na skutku nevedel
nijako vyjadriť, potvrdil, že obžalovaný uňho doma nikdy nebol, vie síce kde býva, ale o pôdoryse domu

nemá žiadnu vedomosť. Okrem poškodeného C. a jeho manželky aj ďalší svedkovia, ktorí opisovali
udalosti spáchania skutku sa nijakým spôsobom nevyjadrovali k účasti obžalovaného na skutku. Súd
pri preukazovaní viny obžalovanému v zásade vychádza iba z výpovede obžalovaného H., ktorá
nekorešponduje s výpoveďou obžalovaného F. ani obžalovaného H. a svedka C.. Ostatní obžalovaní
a svedkovia vypočutí v tomto konaní nevedeli uviesť vo vzťahu k obžalovanému žiadne relevantné

skutočnosti pre záver, že sa mal dopustiť skutku uvedeného v bode 2/. Výpoveď obžalovaného H.
je rozporná najmä ohľadom plánika domu poškodeného C., ktorý v zmysle jeho výpovede nikomu
neukazoval ale ho zničil a tak vyvstáva otázka, na aký účel mal plánik slúžiť, keď týmto neoboznámil
spolupáchateľov. Rovnako nie je logický záver, že plánik mu mal dať k dispozícii obžalovaný F., pretože
z dokazovania vyplynulo, že tento nebol nikdy v dome poškodeného, čo potvrdil aj poškodený. Výpoveď

obžalovaného H. je rozporná, na hlavnom pojednávaní dňa 25.10.2016 okrem iného uviedol, že „on
však nevedel, že my sme plánovali lúpež, on v podstate nemal šajnu ako sa to spraví, kedy sa to
spraví". Z uvedeného vyplýva, že sám obžalovaný H. poprel účasť obžalovaného F. na skutku a navyše
skutočnosti, ktoré by mohli nepriamo dokazovať účasť na skutku si vzájomne odporujú a nedá sa z
nich vyvodiť jednoznačný a nepochybný záver pravdivosti jeho výpovede. Obžalovaný nemal žiaden

motív na spáchanie skutku, v čase spáchania skutku mal k dispozícií sumu 65.000.000 Sk, preto nie
je zrejmé, čo by ho malo motivovať k spáchaniu skutku. Obžalovaný F. v jednotlivých výpovediach v
zásade rovnakým spôsobom popisoval udalosti vo vzťahu ku skutku 2/, jeho výpoveď je podporená aj
poškodeným C. a jeho manželkou, preto je dôveryhodná logická. Naproti tejto výpovede je výpoveď
obžalovaného H. fabuláciou, ktorá nemá vnútornú logiku a nie je podporená ďalšími dôkazmi. Zároveň

poukázal na to, že ostatní obžalovaní, ktorí sa mali dopustiť tak závažného skutku, nevedeli o účasti
obžalovaného F. na tomto skutku. Právna kvalifikácia skutku podľa § 188 ods. 4 písm. a) Trestného
zákona je podľa obžalovaného neakceptovateľná, pretože sú rozpory vo výške škody, ktoré neboli
objektívnymi dôkazmi odstránené. V odôvodnení rozsudku sa vychádza z vyčíslenia spôsobenej škodypodľa záznamu prepočtu kurzového lístka NBS (č.l. 1751) ku dňu 19.03.2008, avšak z rozsudku
nevyplýva aké iné dôkazy preukazujú, že spôsobená škoda bola vo výške 142.137,51 Eur. V tejto časti
považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a nezrozumiteľný. Príčinný vzťah medzi vôľovou

činnosťou páchateľa a právne významným následkom je podmienkou trestno-právnej zodpovednosti.
Poukázal na to, že obžalovaný F. vo svojej výpovedi popiera účasť na skutku v bode 2/ obžaloby, ako aj
na výpoveď obžalovaného H., ktorý sám konštatuje, že obžalovaný nemal o skutku vedomosť. Okresný
súd vychádzal pri obžalovanom F. zo všeobecných tvrdení obžalovaných a nezohľadnil objektívne
preukázaný fakt, že obžalovaný sa skutku nezúčastnil a nijakým spôsobom nebol ani aktívny pri jeho

páchaní. Namietal aj správnosť konania, ktoré predchádzalo vyhlásenému rozsudku keď poukázal na
to, že obhajcovi obžalovaného F. nebolo umožnené klásť otázky znalcom, ktorí podali znalecké posudky
na obžalovaných D. H. a X. H., pretože znalecký posudok nebol vypracovaný k osobe obžalovaného
F.. Naviac mu ani nedoručil uznesenie o pribratí znalca a nariadenie znaleckého dokazovania ani
znalecký posudok na obžalovaného X. H.. Takýmto postupom boli porušené zásady kontradiktórnosti
konania postupom súdu, ktorý odňal obžalovanému a jeho obhajcovi vykonať výsluch znalcov z

dôvodu, že títo nevypracovali znalecký posudok vo vzťahu k obžalovanému F., ktorý dôvod je právne
irelevantný a neudržateľný, nemá oporu v trestnom poriadku, týmto postupom boli porušené ústavné
práva obžalovaného. V dôvodoch odvolania poukázal tiež na to, že na hlavnom pojednávaní dňa
13.06.2017 boli vypočutí poškodení N. C. a Q. C. formou videokonferenčného spojenia. Pri výsluchu
svedkov asistovala sudkyňa Okresného súdu Námestovo Mgr. Daniela Pilarčíková. Takýto výsluch

poškodených bol vykonaný v rozpore s ustanovením § 236 Trestného poriadku, pretože tohto výsluchu
sa mal zúčastniť náhradný sudca zo senátu Okresného súdu Trnava 3T. Uvedený výsluch svedkov
- poškodených bol tak vykonaný v rozpore s ustanovením § 246 ods. 3 Trestného poriadku a ide o
nezákonne získaný dôkaz. Okresný súd tiež sa nevysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami,
ktoré svedčia v prospech obžalovaného F., predovšetkým sa nevysporiadal s rozpornými výpoveďami

obžalovaných, logický a vecne nezdôvodnil, ktoré skutočnosti mal preukázané, z akých dôkazov a akými
úvahami sa riadil, objektívne nevyhodnotil obranu obžalovaného F., ktorý počas celého konania svoju
výpoveď nemenil. Odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k organizovanej skupine je nepresvedčivé, pretože
všeobecná formulácia, bez uvedenia konkrétnych okolností nemôže sama osebe ešte viesť k záveru,
že trestný čin bol spáchaný organizovanou skupinou, navyše za situácie, keď obžalovaný F. a I. sa

skutku nezúčastnili. Napadnutý rozsudok považuje za nezákonný v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli
porušené procesné a ústavné práva obžalovaného, preto ho navrhol zrušiť a obžalovaného F. spod
obžaloby oslobodiť podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku.

Obžalovaný K. F. v odvolaní podanom svojim obhajcom (č.l. 5111) primárne poukazuje na obsah svojej

výpovede z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná ako dôkaz. Namietal
právny názor okresného súdu tým, že vyhlásenie obžalovaného o vine podľa § 257 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku, ktoré bolo prijaté, neznamená viazanosť súdu právnou kvalifikáciou skutku,
pretože jeho vyhlásenie sa vzťahovalo len ku skutku a nie k právnej kvalifikácii. Okresný súd mal
vyhodnotiť jeho účasť na trestnom čine v zmysle § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s tým,

že nebol členom organizovanej skupiny. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že jednak nemal
vedomosť o celej akcií a jednak, s ďalšími obžalovanými (okrem D. C., A. H. a N. N.) sa vôbec nestretol,
nevedel o koho sa jedná, preto v jeho prípade nemožno hovoriť o tom, že bol členom organizovanej
skupiny. Jeho úloha spočívala len v tom, že mal každých 15 minút telefonovať osobe, ktorej totožnosť
nepozná, nechať sa odviezť domov bez toho, aby poznal okolnosti skutku. Okresný súd mal vyhodnotiť

jeho účasť na trestnom čine v zmysle § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s tým, že
nebol členom organizovanej skupiny. Okresný súd mal u obžalovaného zistiť a priznať mu aj ďalšiu
poľahčujúcu okolnosť, a to podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, pretože napomáhal pri objasňovaní
trestnej činnosti. Následne mu mal podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona uložiť najnižší
možný trest odňatia slobody. Od spáchania skutku uplynulo 10 rokov, odvtedy sa nedopustil žiadnej

trestnej činnosti, doposiaľ ani nebol súdne trestaný. Obžalovaný je riadne zamestnaný, ženatý, očakáva
narodenie dieťaťa preto uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by poškodil jeho rodinu.
Prekvalifikovaním zločinu lúpeže je priestor na to, aby mu bol uložený primeraný podmienečný trest. Z
uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil obžalovanému

primeraný trest.

V doplnení odvolania doručenom odvolaciemu súdu dňa 12.05.2020 (č.l. 6412) obžalovaný K. F.
prostredníctvom svojho obhajcu poukazuje na mieru účasti na spáchaní skutku v bode 1, ktorá sanelíšila od účasti osoby W. H., ktorý v konaní nepochopiteľne vystupoval ako svedok, nie obžalovaný.
Obžalovaný vedel, že pácha trestnú činnosť, bola mu poskytnutá odmena, mal by však niesť primeranú
zodpovednosť za svoj skutok. U obžalovaného je preto potrebné prihliadnuť na mimoriadne okolnosti

skutku, a to vedomosť o skutku, rozsah a spôsob účasti na celom konaní, ako aj to, že ide o prvotrestanú
osobu. Navrhuje, aby odvolací súd pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu a uložiť obžalovanému
podmienečný trest odňatia slobody. Odvolací súd by mal pri ukladaní trestu zohľadniť aj celkovú
dĺžku trestného konania, ktorá presiahla jedno desaťročie a tým sa potreba spoločnosti na potrestanie
páchateľa zmiernila. Pokiaľ ide o náhradu škody, vzhľadom na účasť obžalovaného na spáchaní skutku

namieta aj tento výrok, pričom rozhodnutie vo vzťahu k náhrade škody ponecháva na úvahe súdu. V
tomto podaní zároveň poukazuje na nepriaznivá zdravotný stav a nemožnosť dostaviť sa na verejné
zasadnutie odvolacieho súdu.

Okresný prokurátor sa vo vyjadrení k odvolaniam obžalovaných stotožnil s napadnutým rozsudkom,
považuje ho za zákonný, spravodlivý a vydaný v súlade s vykonaným dokazovaním. Pokiaľ ide o

obžalovaného K. F., poukázal na to, že vyhlásenie o vine s výhradou právnej kvalifikácie skutku nie
je možné učiniť. S poukazom na obsah poučenia v zmysle § 257 Trestného poriadku je zrejmé, že
obžalovaný bol s právnou kvalifikáciou skutku uzrozumený.

Krajský súd vo veci vykonal prvé verejné zasadnutie dňa 19.02.2019, ktoré však bolo z dôvodu

neprítomnosti obžalovaného O. F. a jeho obhajcu odročené na 12.03.2019. Ďalšie verejné zasadnutie
odvolacieho súdu, ktoré sa konalo dňa 16.04.2019 a 18.06.2019 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti
obžalovaného K. F. ako aj obžalovaného O. F., u oboch zo zdravotných dôvodov (hospitalizácie). Dňa
01.07.2020 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu, že sa predsedníčka senátu JUDr. Janka Klčová
dňa 30.06.2020 vzdala funkcie sudcu a jej funkcia zanikla v ten istý deň.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 16.09.2020 v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov za
prítomnosti zástupkyne Okresnej prokuratúry v Leviciach, obžalovaných X. H., A. H., N. A., S. I.,
K. F. a ich obhajcov ako aj náhradných obhajcov. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil obžalovaný
O. F. ani poškodení a ich splnomocnení zástupcovia, pričom títo udelili súhlas, aby sa konalo v

ich neprítomnosti, na čo odvolací súd vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie
vykoná v ich neprítomnosti. Senát odvolacieho súdu na verejnom zasadnutí oboznámil zúčastnených
s napadnutým rozsudkom, odvolaniami obžalovaných ako aj odvolaním Ing. I. F. (sestry obžalovaného
X. H.), vyjadrením okresného prokurátora, odpismi registra trestov na obžalovaných a podstatným
obsahom spisu. Zástupkyňa prokuratúry zotrvala na vyjadrení k odvolaniam, rozsudok okresného súdu

naďalej považuje za zákonný, vydaný v súlade s vykonaným dokazovaním a odvolania obžalovaných
navrhuje zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného X. H. zotrval na písomných dôvodoch
podaných v odvolaní. Naďalej namieta správnosť záverov znaleckého posudku vypracovaného
znalkyňou PhDr. Zuzanou Bielikovou, ktorý je v rozpore s hodnotením obžalovaného z ÚVTOS ako
aj rozhodnutím Okresného súdu Trenčín o zmene diferenciácie výkonu trestu obžalovaného. Streľba

nebola mierená cielene ale pri úskoku, namieta tiež vopred vypracované rozhodnutie okresným súdom.
Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Náhradný obhajca obžalovaného X. H. sa nevyjadril. Obhajca obžalovaného A. H.
sa v plnom rozsahu pridržal písomných dôvodov odvolania. Navrhol, aby bol obžalovanému uložený
miernejší trest, resp. súd upustil od uloženia súhrnného trestu odňatia slobody vzhľadom na trest

uložený obžalovanému Okresným súdom Nitra v inej trestnej veci, ktorý je na nápravu obžalovaného
dostačujúci. Obhajca obžalovaných N. A. a S. I., vo vzťahu k obžalovanému A. sa pridržal písomných
dôvodov odvolania, pretože nebolo preukázané, že by sa skutkov dopustil obžalovaný N. A., preto
žiadal, aby odvolací súd obžalovaného spor obžaloby oslobodil. Vo vzťahu k obžalovanému S. I. sa
tiež pridržal písomných dôvodov odvolania, poukázal na to, že v konaní pred okresných súdom neboli

odstránené rozpory vo výpovediach obžalovaných, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil, alternatívne aby obžalovaného S. I. spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo preukázané, že
skutok v bode 2/ spáchal obžalovaný. Obhajca obžalovaného K. F. poukázal na vyhlásenie o vine a
mieru účasti obžalovaného na skutku v bode 1/. Ide o prvotrestaného človeka, od spáchania skutku
vedie riadny život, dĺžka trestného konania sa odzrkadlila na jeho zdraví, preto navrhol, aby bol

obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody a pokiaľ ide o výrok o náhrade škody,
rozhodnutie ponecháva na úvahe súdu. Náhradný obhajca sa pridržal uvedeného vyjadrenia. Náhradný
obhajca obžalovaného O. F. zotrval na písomných dôvodoch odvolania, navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadkuoslobodil. Obžalovaný X. H. sa pridržal všetkých návrhov a podaní doručených súdu, vrátane podaní
jeho rodinných príslušníkov. Namietal nesprávnosť záverov znaleckého posudku znalkyne PhDr. Zuzany
Bielikovej,výpoveďpoškodenejJ.,ktorásiokolnostiskutkunepamätáaleboichnevidela.Trvánapribratí

znalca, ktorého navrhol, na priznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Pred
spáchaním skutku viedol riadny život, navrhuje upustiť od potrestania vzhľadom na už uložený trest
Okresným súdom Nitra v inej trestnej veci ako aj prieťahy v konaní, ktoré nespôsobil. Poukazuje tiež na
proces jeho resocializácie, ďalší trest by naňho nevplýval dobre, a ani na jeho rodinu. Obžalovaný A. H.
spáchanie skutku oľutoval, namieta nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného

zákona. Obžalovaný N. A. navrhol zrušiť napadnutý rozsudok, resp. ho spod obžaloby oslobodiť, pretože
je odsúdený za niečo, čo nespravil. Spoluobžalovaných nepozná, oni nepoznajú jeho, skutkové tvrdenia
v obžalobe nie sú pravdivé. Obžalovaný S. I. navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil na nové konanie. Namietal výšku škody, ktorá v konaní nebola doposiaľ ustálená a výpoveď
poškodeného N. C. vo vzťahu k výške spôsobenej škody bola ovplyvnená OČTK. Obžalovaný K.
F. spáchanie skutku opätovne oľutoval, nevedel, že ide páchať trestnú činnosť, viedol riadny život,

doposiaľ nebol súdne trestaný, má rodinu a malé dieťa. Navrhuje, aby odvolací súd obžalovanému uložil
podmienečný trest odňatia slobody.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal

všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces
upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaných jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel, akými
úvahami sa spravoval a k akým záverom dospel, ktoré závery odvolací súd považuje za správne a v
plnom rozsahu na ne odkazuje. Odvolací súd poukazuje na veľmi precízne a podrobné odôvodnenie

rozsudku okresného súdu, odôvodnenie ktorého zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168
Trestného poriadku, a to tak po skutkovej ako aj právnej stránke.

Pokiaľ ide o preukázanie a ustálenie viny obžalovaných vo vzťahu k obom skutkom, odvolací súd po
preskúmaní jednotlivých odvolaní ako aj ich početných a obsiahlych doplnení, tiež odvolaní a doplnení

osôb, ktoré môžu podať v prospech obžalovaného odvolanie v zmysle § 308 ods. 2 Trestného poriadku
konštatuje, že v tomto rozsahu sú odvolania nedôvodné. Obdobné platí aj vo vzťahu k odvolacím
námietkam pokiaľ ide o uloženie trestu obžalovaným, s výnimkou obžalovaného X. H. a obžalovaného
A. H., pri ktorých odvolací súd pristúpil k zrušeniu rozsudku vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu
(§ 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Trestného poriadku) a vo veci sám rozhodol (§ 322 ods. 3 Trestného

poriadku) tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, k čomu poukazuje na nasledovné:

Úvodom odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,

ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal. (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018
z 23. januára 2018). Práve preto odvolací súd považuje vzhľadom na rozsiahle a vyčerpávajúce
odôvodnenie rozsudku okresného súdu za nadbytočné opakovane odôvodnenia v rozsahu výsledkov
celého dokazovania, preto sa zameria len na výslovné odvolacie námietky obžalovaných, a to tak pokiaľ
ide o odôvodnenie vo vzťahu k výrokom o vine, ako aj vo vzťahu k výrokom o treste.

Obžalovaní D. H. (na hlavnom pojednávaní dňa 25.10.2016, č.l. 4217), K. F. (na hlavnom pojednávaní
dňa 25.10.2016, č.l. 4217) a N. N. (na hlavnom pojednávaní dňa 18.10.2016, č.l. 4185) urobili vyhlásenie
v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že sú vinní zo spáchania skutku na podklade
obžaloby (obžalovaný D. H. v bodoch 1/ a 2/ obžaloby a obžalovaní N. N. a K. F. v bode 2/ obžaloby),

na čo okresný súd tieto vyhlásenia po predchádzajúcom súhlase prokurátora prijal a vo vzťahu k
týmto obžalovaným vykonal dokazovanie len v rozsahu výroku o treste. Inštitút uznania viny svojou
povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou
určenej právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestnéhoporiadku, odvolací súd teda nepreskúmaval výroky o vine týchto obžalovaných z hľadiska zákonnosti
a odôvodnenosti. Proti výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok nie je
prípustné. (viď. uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2011 zo 7. februára 2012)

Podľa § 2 ods. 10 veta prvá Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon

pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (viď napr. Najvyššieho súdu sp. zn.

1To/7/2012 z 30. januára 2013).

Primárne je potrebné vysporiadať sa s námietkou obžalovaného A. H., doručenou odvolaciemu súdu
dňa 09.09.2020 (č.l. 6645), ktorou poukazuje na vylúčenie predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla z
rozhodovania v tejto veci, pretože tento sudca rozhodoval vo veci ako predseda senátu aj na okresnom

súde, čím je ex lege z konania a rozhodovania na odvolacom súde vylúčený.

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť v súdnom konaní
garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k

veci, účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, teda že tento sudca
nebude môcť vo veci rozhodnúť sine ira et studio, t.j. nezávisle a nestranne.

Súdna prax považuje za osobitný dôvod vylúčenia sudcu pre jeho pomer k veci účasť sudcu na
rozhodovaní veci v inom štádiu súdneho konania podľa § 31 ods. 4 Trestného zákona (tzv. sukcesiu

funkcií). V zásade platí, že pod rozhodovaním veci v zmysle citovaného ustanovenia sa nechápe len
účasť sudcu na vydaní rozhodnutia vo veci samej (meritórne rozhodnutie), ktorým sa konanie na danom
stupni končí, ale že tu pôjde aj o celý rad rozhodnutí nemeritórnych. Podstatným však bude práve druh a
rozsah procesného pôsobenia sudcu vo veci na súde príslušného stupňa; to je určujúce, či v jednotlivých
konkrétnych situáciách ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje § 31 ods. 4 Trestného poriadku. K vylúčeniu

sudcu z prejednávania veci na súde vyššieho stupňa nemožno pristupovať paušalizovane len preto, že
sa v určitom štádiu konania zúčastnil na prejednávaní veci na súde nižšieho stupňa.

V tejto veci konanie začalo podaním obžaloby na Okresný súd Trnava dňa 11.11.2010, kedy bola vec
pridelená predsedovi senátu JUDr. Patrikovi Príbelskému. Následne dňa 02.01.2015 došlo k zmene

senátu tak, že trestná vec obžalovaných bola pridelená JUDr. Rastislavovi Kreslovi, o ktorej skutočnosti
boli riadne upovedomení všetci obžalovaní. Nakoľko obžalovaní N. A., N. N. a X. H. nesúhlasili so
zmenou senátu, preto sa konanie začalo odznova. Od pridelenia veci predseda senátu (JUDr. Rastislav
Kresl) vo veci vykonával procesné úkony za účelom prípravy hlavného pojednávania a vykonal celkom
štyri hlavné pojednávania (v dňoch 17.05.2016, 18.10.2016, 25.10.2016 a 27.10.2016), na ktorých

bolo vykonané dokazovanie výsluchom všetkých obžalovaných a poškodených X. J. a K.. A. K.. Aj
napriek tomu, že sa tento sudca zúčastnil prejednania veci, išlo o úkony na prípravu pojednávania
a časť dokazovania, pričom podstatná časť a ťažisko dokazovania bolo vykonané až na hlavnýchpojednávaniach po opätovnej zmene senátu, kedy bola vec pridelená v poradí tretiemu predsedovi
senátu JUDr. Mariánovi Dunčkovi, ktorý vo veci nakoniec aj meritórne rozhodol.

V tejto súvislosti je nutné uviesť, že predseda senátu JUDr. Rastislav Kresl sa nezúčastnil na
rozhodovacej činnosti okresného súdu vydaním meritórneho rozhodnutia (tu treba rozumieť meritórne
rozhodnutie vo veci, napr. vydanie trestného rozkazu, zastavenie trestného stíhania, vydanie samotného
rozsudku a ďalšie). Skutočnosť, že v istom štádiu konania ten istý predseda senátu nariadil a vykonal
hlavné pojednávanie nemožno podradiť pod rozhodovaciu činnosť, pre ktorú je sudca vylúčený z

rozhodovania na súde vyššieho stupňa. Uvedený záver vyplýva aj z doktrinálneho výkladu k ust.
§ 31 ods. 4 Trestného poriadku v tom zmysle, že podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku nebude
vylúčený sudca, ktorý sa síce zúčastnil na konaní vo veci samej, ale počas jeho účasti nedošlo
k meritórnemu rozhodnutiu napr. v prípade, kedy hlavné pojednávanie bolo odročené a na ďalšom
hlavnom pojednávaní, na ktorom bola vec meritórne rozhodnutá, konal vo veci už senát v inom zložení,
teda bez sudcu o ktorého vylúčenie ide. (Minárik, Š. a kol.: Trestný poriadok - Stručný Komentár.

Bratislava: IURA EDITION 2006. ISBN 80 - 8078 - 085- 4, str. 141)

Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že v tejto veci nebol daný relevantný dôvod na vylúčenie
predsedu senátu aj napriek tomu, že sa na rozhodovaní v tejto veci zúčastnil na súde prvého stupňa,
pretože nešlo o významnú procesnú aktivitu, ktorý by vyvolala legitímne pochybnosti o nezaujatosti tohto

sudcu.

RovnakosaodvolacísúdhneďvúvodevysporiadasospoločnounámietkouobžalovanýchK.F.,S.I.aO.
F.,ktoroupopieraličlenstvovorganizovanejskupine,resp.spáchanieskutkovakoorganizovanáskupina
(§ 129 ods. 2 Trestného zákona). Títo obžalovaní opakovane poukazovali na to, že spoluobžalovaných

doposiaľ nepoznali, nezúčastnili sa na žiadnych prípravách a plánoch, nemali vedomosť o konaní toho
druhého.

Základnými kvalifikačnými znakmi organizovanej skupiny, ktoré ju odlišujú od inej, menej závažnej
súčinnosti páchateľov (najmä spolupáchateľstva alebo účastníctva) sú spolčenie najmenej troch osôb,

vopred stanovený účel, ktorým je spáchanie trestného činu, určitá deľba vopred určených úloh medzi
jednotlivými členmi, plánovitosťou a koordinovanosťou do takej miery, aby sa zvýšila pravdepodobnosť
úspešnosti spáchania trestného činu. (porovnaj judikát R 53/76).

Pri organizovanej skupine sa nevyžaduje jej dlhšie trvanie, rovnako sa nevyžaduje pevná štruktúra alebo

hierarchia (tieto znaky musia byť splnené pri zločineckej skupine). Konanie vo forme organizovanej
skupiny nevylučuje ani skutočnosť, že niektorý jej člen disponuje len čiastkovými informáciami bez
vedomosti o všetkých detailoch plánovaného trestného činu. Podstatná je vôľa spáchať trestný čin
spoločným koordinovaným konaním s minimálne ďalšími dvoma osobami s určitou deľbou úloh medzi
nimi. Ani prípadná nevedomosť jedného člena skupiny o ďalšom členovi, ktorý ma spáchanie trestného

činu rovnako uľahčiť samo o sebe nesvedčí o tom, že takéto zoskupenie nie je organizovanou skupinou.
(analogickytiežrozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.6To12/2009zodňa19.augusta2010,uznesenie
Najvyššieho súdu sp. zn. 4Tdo/11/2018 zo dňa 25. septembra 2018 a ďalšie).

Sprihliadnutímnacelýopispriebehuobochskutkov,odmomentu,kedyobžalovanídostalitip,uskutočnili

viacero stretnutí, na ktorých rozoberali jednotlivé detaily resp. varianty akým spôsobom by bolo najlepšie
jednotlivé skutky spáchať, sledovali poškodených a zaobstarávali informácie o ich zvykoch, rozdeľovali
úlohy o tom, kto zabezpečí zbrane, oblečenie, autá, mobilné telefóny, plánovali kto a na akom mieste
budedávaťpozornaprípadnépolicajnéhliadkyanáslednebudeinformovaťďalšíchspoluobžalovaných,
kde budú mať spoločné stanovisko, riešili prerozdelenie lupu, zbavenie sa vecí použitých na spáchanie

skutku, zabezpečovali účasť ďalších osôb na zvýšenie úspechu dokonania skutku. Rovnako sa
obžalovaní podľa účasti na tom ktorom skutku zúčastňovali stretnutí bezprostredne po spáchaní skutku,
kde napr. riešili ako sa zbaviť vecí použitých na spáchanie skutku (skutok 1/) ako aj následné rozdelenie
lupu (bod 2/ obžaloby). Obžalovaní mali na páchanie trestnej činnosti zriadený aj tzv. „Fond", do ktorého
pravidelne vkladali finančné prostriedky, ktoré následne slúžili na úhradu materiálneho zabezpečenia

ako nákup pohonných hmôt, nákup mobilných telefónov, zbraní, opravy áut, a všetky ďalšie výdavky,
ktoré v súvislosti s páchaním trestnej činnosti vznikli. Počas celej doby počas ktorej prebiehala príprava
ako aj samotné uskutočnenie lúpeže obžalovaní operatívne prispôsobovali ďalšie kroky, konanie
jedného bolo podmienené konaním ďalšieho spoluobžalovaného, svoj postup aktívne podľa situáciezosúlaďovali (o čom nepochybne svedčia aj dva neúspešné pokusy o prepad poškodeného N. C.).
Takéto konanie jednoznačne spĺňalo zákonné znaky organizovanej skupiny. Pre naplnenie znaku
plánovitosti pri organizovanej skupine nie je nevyhnuté reálne fyzické stretnutie sa všetkých jej členov

na jednom mieste a v rovnakom čase. Môže ísť o niekoľko izolovaných stretnutí jednotlivcov, na ktorých
dochádza k dohode o spoločnom postupe na páchaní konkrétneho trestného činu. Plánovitosť teda
nevylučuje fyzická neprítomnosť, k dohode môže dôjsť aj prostredníctvom telekomunikačnej prevádzky,
využitím sociálnych sieti, odovzdávaním informácií prostredníctvom iných zainteresovaných osôb na
trestnej činnosti a mnohými ďalšími spôsobmi. Jednotliví členovia organizovanej skupiny sa dokonca

nemusiaosobnepoznať,predspáchanímskutkusanemusiaosobnestretnúť,podstatnéje,žejednotlivci
vedeli o svojich úlohách a tieto plnili. Uvedeným je potom jednoznačne vyvrátená odvolacia námietka o
popretí existencie organizovanej skupiny a členstva v nej len z dôvodu, že sa niektorí spoluobžalovaní
nepoznali, resp. pred spáchaním skutkov fyzicky nestretli.

Vina

Odvolací súd konštatuje, že výsledkami vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že k
spáchaniu skutkov v bode 1/ a 2/ došlo, skutky spáchali obžalovaní (každý v rozsahu ako bude popísané
v odôvodnení nižšie), právna kvalifikácia skutkov v obžalobe zodpovedala skutkovým zisteniam, pričom
správna bola modifikácia skutkových viet, pokiaľ ide o oba skutky obžaloby.

Pokiaľ ide o obžalovaného X. H., počas celého konania poukazoval na nesprávne právne posúdenie
skutku v bode 1/ ako trestného činu vraždy, sčasti spáchaného v štádiu pokusu vo vzťahu k poškodenej
X. J.. Obžalovaný spochybňoval úmysel poškodeného usmrtiť, teda namietal absenciu subjektívnej
stránky trestného činu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona.

Objektívna stránka trestného činu vraždy je charakterizovaná usmrtením človeka, ktorým sa rozumie
spôsobenie cerebrálnej (mozgovej) smrti inému živému človeku. Nie je pritom rozhodujúce, aké
prostriedky boli na usmrtenie použité a ani to, či išlo o konanie jednorazové (napr. zastrelenie,
prebodnutie) alebo o konanie opakujúce sa resp. dlhodobé (napr. podávanie jedu v malých dávkach).

Po subjektívnej stránke sa pri trestnom čine vraždy vyžaduje úmyselné zavinenie.

Podľa § 15 Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a) chcel spôsobom
uvedeným v tomto zákone porušiť, alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom (priamy úmysel -
dolus directus), alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie, alebo ohrozenie spôsobiť, a

pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel - dolus eventualis).

Pri trestnom čine vraždy úmysel páchateľa, čo aj nepriamy (eventuálny), musí smerovať k usmrteniu
človeka. Ak by páchateľ konal v úmysle ohroziť alebo poškodiť iný záujem chránený trestným zákonom
(napr. ľudské zdravie), pričom jeho konanie by malo za následok smrť človeka, no vo vzťahu k tomuto

následku by nebol daný úmysel, nebol by páchateľ trestne zodpovedný za vraždu. Pri trestnom čine
vraždy teda vôľa páchateľa, či už vo forme chcenia alebo uzrozumenia, musí smerovať aj k následku,
ktorým je smrť iného človeka, pričom vzťah páchateľa k tomuto následku musí byť aktívny. Vzhľadom
k tomu, že trestný čin vraždy sa od trestných činov ublíženia na zdraví s následkom smrti odlišuje
práve formou zavinenia, je veľmi dôležité zistiť páchateľov subjektívny vzťah práve k spôsobenému

smrteľnému následku.

Zodpovedanie tejto otázky samozrejme nepostačí len zistenie, že obžalovaný počas streľby vedel, resp.
bol uzrozumený s tým, že poškodenému môže spôsobiť smrť, ale je potrebné vychádzať z toho, za akých
okolností k útoku došlo, akým motívom bol páchateľ vedený, čo útoku predchádzalo a pod. (porovnaj

judikát R 19/1969).

Obžalovaný sa bránil tým, že nemal vedomosť o tom, že zbraň je nabitá, zbraň neobťahoval, strieľal
v úskoku, aby sa chránil predtým, ako ho poškodený zadnou časťou auta zrazil, teda nemal motív
poškodeného usmrtiť.

Odvolací súd poukazuje na to, že význam motívu netreba preceňovať (hoci je pri posúdení tohto
trestného činu dôležitý), ako sa v podanom dovolaní snažil obžalovaný. Ak sa nepodarí z dostupných
dôkazov spoľahlivo zistiť, akým motívom (pohnútkou) bol páchateľ k svojmu činu vedený, nemožno ztoho mechanicky usúdiť na jeho chýbajúci úmysel spôsobiť poškodenému smrteľný následok, pokiaľ je
tento úmysel dostatočne zrejmý z okolností a intenzity vykonaného útoku, najmä ak páchateľ použije
zbraň spôsobilú iného usmrtiť a útok zámerne vedie proti tým častiam ľudského tela, kde sú uložené

orgány dôležité pre život (porovnaj napr. Usnesení Nejvyššího soudu ČR z 15. decembra 2010, sp. zn.
3 Tdo 1527/2010).

Preto v prípadoch, kedy páchateľ popiera úmysel usmrtiť svoju obeť napr. poukazom na to, že nemá
k tomu žiaden motív, je nutné otázku jeho zavinenia vyvodiť nepriamo z okolností trestného činu

objektívnej povahy, konkrétne z okolností, za ktorých k útoku došlo, čo útoku predchádzalo, ako bol útok
zrealizovaný, akým predmetom páchateľ útočil, či páchateľ útočil proti takej časti teda, kde sú životne
dôležité orgány, akou silou (intenzitou) útočil a podobne.

Obžalovaný mal v rukách zbraň, o ktorej vedel, že je nabitá, túto zbraň „obtiahol" (o čom svedčí znalecký
posudok ako aj nábojnice nájdené na kapote auta), pretože pred samotným odchodom z chaty v

Jahodnej spolu s obžalovaným H. nabíjali zbrane (s výnimkou zbrane obžalovaného H.), vzali si so
sebou aj náhradné zásobníky. Pokiaľ by bolo pravdou, že zbrane mali so sebou na demonštráciu sily,
v prípade, že by poškodený kládol odpor použili by tzv. výstražné výstrely, tak ako to urobil obžalovaný
H. pri skutku v bode 2/, kedy na výstrahu vystrelil zo zbrane, avšak zbraň nenamieril na poškodeného
N. C., ale tak, aby mu nespôsobil zranenia a u poškodeného zároveň vzbudil strach. Obžalovaný X. H.

namieril zbraň priamo na vozidlo poškodeného, z pozície z ktorej ho pred sebou videl, pričom všetky
strely smerovali priamo na miesto vodiča, teda tam, kde sedel poškodený, išlo teda o cielenú streľbu.
Obžalovaný nebol pokiaľ ide o manipulovanie so zbraňami žiaden nováčik, už v minulosti mal skúsenosti
so zbraňou, o to viac, že takmer po dobu 2 rokov pôsobil vo Francúzskej cudzineckej légií ako výsadkár,
o ktorej je všeobecne známe, že jednak prijatie do légie podlieha náročným fyzickým podmienkam a

výcvik a pôsobenie v tejto légií je špecializované o.i. aj na manipuláciu so zbraňami. Na tomto mieste
nemôže obstáť ani námietka obžalovaného o tom, že on fakticky zbraň nemal, zbraň mu podal až
obžalovaný D. H., pritom on nemal vedomosť o tom, či je obtiahnutá, odistená, nabitá. Obžalovaný D.
H. túto skutočnosť poprel, uviedol, že on sám žiadnu zbraň nemal, nakoľko by mu zavadzala pri tom,
akoby sa poškodeného snažil vytiahnuť z auta, preto ani žiadnu zbraň obžalovanému H. podať nemohol.

Rovnako mu zbraň nepodal obžalovaný H., pretože tento sa počas krátkej doby od zastavenia vozidla
poškodeného až po streľbu a následný odchod zamotal do káblov a nemal priestor na to, aby podal H.
zbraň. Obžalovaný D. H. ako aj A. H. uviedli, že všetci obžalovaní odchádzali z chaty na S. ozbrojení
(nielen samopalmi ale aj nožmi), mali so sebou náhradné zásobníky. Tvrdenie obžalovaného H. o tom,
že on zbraň v rukách nemal pritom protirečí jeho vyhláseniu o tom, že zbrane si brali na demonštráciu

sily, a keby mali obrnený transportér, vzali by aj ten.

Zo všetkých skutkových okolností je zrejmé, že obžalovaný konal v nepriamom úmysle poškodeného
usmrtiť, o čom napovedá aj jeho výpoveď, v ktorej uviedol, že strieľať musel, inak by ho poškodený
zrazil, teda streľbou musel poškodeného v rozrážaní áut zastaviť. Vzhľadom na dôkaznú situáciu nebolo

potrebné nariaďovať vyšetrovací pokus ani zabezpečovať žiadne ďalšie znalecké posudky, pretože
závery o smere, poradí a výšky striel vyplývajú zo zápisnice o obhliadke osobného motorového vozidla
poškodeného (č.l. 1074 a nasl.).

K návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania novým znaleckým posudkom, ktorý vzniesol v

odvolacom konaní odvolací súd poukazuje na to, že podľa ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného
poriadku súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo
okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Súd teda nie je povinný vykonať
každý jednotlivý dôkaz navrhnutý stranami. V prípade, ak súd vyhodnotí vykonanie navrhnutých dôkazov
ako nadbytočné, neprinášajúce žiadne nové poznatky viažuce sa na predmetný skutok, podľa zákona

odmietne vykonanie takýchto dôkazov. Samotné odmietnutie vykonania dôkazu postupom v súlade so
zákonom nezakladá dôvod na konštatáciu porušenia práva obvineného na obhajobu, ako nesprávne
poukazuj obžalovaný.

Pokiaľ ide o návrhy na doplnenie dokazovania a ich neakceptovanie súdom, tu je potrebné uviesť

zásadnútézu,danúprávnymivetamirozhodnutiapublikovanéhovZbierkestanovískNajvyššiehosúdua
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7/2011 (čiastka 1), a to že za porušenie práva na obhajobu
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o
voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku,resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku (odcitovaných v odôvodnení vyššie,
pozn. odvolacieho súdu).

K námietke obžalovaného o tom, že aj napriek žiadosti neobdržal od súdu zvukový záznam z
hlavného pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok odvolací súd poukazuje na to, že k
pochybeniu okresného súdu síce došlo, keď boli zistené technické problémy so zvukovým nahrávaním,
a to až po vyhlásení rozhodnutia. Rozhodne však nejde o také pochybenie, ktoré by akýmkoľvek
spôsobomspochybnilozáverovineobžalovaného,resp.zákonnosťaspravodlivosťprocesu.Opriebehu

pojednávania, na ktorom boli prečítané záverečné reči (dňa 16.01.2018), ako aj pojednávania, na
ktorom bol vyhlásený rozsudok bola riadne vyhotovená zápisnica diktovaním predsedom senátu, ktorú
obžalovaný na svoju žiadosť obdržal.

Obžalovaný tiež namieta skutočnosť, že okresný súd mal už v deň, kedy malo prísť k vyhláseniu
rozsudku pripravený písomne odôvodnený rozsudok, v dôsledku čoho nevzal do úvahy argumenty

obžalovaného prednesené v záverečnej reči. K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že samotná
príprava písomného odôvodnenia rozsudku (obzvlášť v tak právne ako aj skutkovo náročnej veci) je
postupom, ktorý priamo súvisí s prípravou pojednávania a rozhodnutím vo veci, preto takýto postup
súdu nemožno považovať za nesprávny, nakoľko zákon ukladá súdu vyhlásiť rozsudok na pojednávaní
(v ideálnych podmienkach vyhlásiť celé znenie rozsudku). Z obsahu spisu navyše vyplýva, že všetci

obžalovaní okrem X. H. predložili súdu záverečné reči na hlavnom pojednávaní dňa 16.01.2018 (č.l.
4897) a obžalovaný X. H. predniesol záverečnú reč na hlavnom pojednávaní, bezprostredne pred
vyhlásením rozsudku dňa 18.01.2018 v jeho plnom znení. Pokiaľ aj mal okresný súd vopred pripravené
písomné odôvodnené rozhodnutie, od podania záverečných rečí mal (pokiaľ by prišiel k iných skutkovým
ako aj právnym záverom) možnosť toto rozhodnutie zmeniť a vyhlásiť ho bez odôvodnenia, ktoré mal

pripravené. Uvedené platí aj vo vzťahu k obžalovanému X. H., hoci svoju záverečnú reč predniesol na
pojednávaní dňa 18.01.2018. To, že mal okresný súd pripravené rozhodnutie vopred, neznamená, že
ním bol bezpodmienečne viazaný, nakoľko rozhodnutiu predchádzala záverečná porada a tiež to, že
okresný súd nereagoval a nevzal do úvahy aj záverečné reči a v nich uvedené skutočnosti. Odvolací
súd vo vzťahu k tejto námietke uzatvára, že obsahom záverečnej reči obžalovaného X. H. neboli žiadne

také skutočnosti, ktoré by nepredniesol už počas celého konania.

Ďalej obžalovaný namietal zmenu prísediaceho na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.01.2018,
o ktorej nebolo rozhodnuté uznesením alebo opatrením, pričom súd obžalovaných neoboznámil
prekážkou, ktorá prísediacej bránila v konaní sa ďalej zúčastniť.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania (č.l. 4931) vyplýva, že okresný súd oboznámil všetkých
prítomných so skutočnosťou, že riadnej prísediacej C. J. bráni vážna osobná prekážka v účasti na
ďalšom priebehu hlavného pojednávania, preto rozhodol tak, že na jej miesto nastupuje náhradný
prísediaci RNDr. Ing. Q. F.. Náhradnou prísediacou aj naďalej zostala K. J..

Podľa § 246 ods. 1 Trestného poriadku, ak možno dôvodne predpokladať, že hlavné pojednávanie bude
trvať dlhší čas alebo ak sa navrhuje výsluch agenta, ohrozeného svedka, chráneného svedka alebo
svedka, ktorého totožnosť je utajená, a ak sa počíta s využitím videokonferenčného zariadenia, zariadi
predseda súdu na návrh predsedu senátu, aby sa na hlavnom pojednávaní zúčastnili jeden alebo dvaja

náhradní sudcovia alebo prísediaci.

Podľa § 246 ods. 1 Trestného poriadku, náhradný sudca alebo prísediaci má postavenie člena
senátu. Hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu alebo
prísediaceho, ktorému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka. Sudca alebo

prísediaci, za ktorého nastúpil náhradný sudca alebo prísediaci, sa hlavného pojednávania už ďalej
nezúčastňuje.

Z obsahu spisu vyplýva, že na žiadosť predsedu senátu boli opatrením predsedu Okresného súdu
Trnava ustanovení náhradní prísediaci, a to RNDr. Ing. Q. F. (opatrením na č.l. 2755) a po prvej

zmene senátu opätovne RNDr. Ing. Q. F. a K. J. (opatrením na č.l. 4134). Na tomto mieste je
potrebné zdôrazniť, že náhradní prísediaci (majúci postavenie sudcu) sa zúčastňovali každého hlavného
pojednávania vo veci, čo je zachytené v každej zápisnici z hlavného pojednávania, v ktorej boli ako
prítomní riadne identifikovaní. Inštitút náhradného prísediaceho slúži práve na to, aby sa ním zhojilataká situácia, keď objektívne nemôže vykonávať funkciu riadny prísediaci. Žiadne zákonné ustanovenia
však neukladá súdu povinnosť oboznámiť prítomných na hlavnom pojednávaní s konkrétnym dôvodom
neprítomnosti (ten posúdi predseda senátu sám) a tiež ani to, či nový prísediaci má byť ustanovený

procesným rozhodnutím a v kladnom prípade akým. Takouto zmenou zároveň nebol porušený princíp
nezameniteľnosti sudcu.

Vzhľadom na vyššie uvedené je potom zrejmé, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený za prítomnosti
prísediacich JUDr. I. Q. a RNDr. Ing. Q. F., ktorý ako náhradný prísediaci nastúpil na miesto riadnej

prísediacej C. J.. Táto skutočnosť sa však nepremietla do záhlavia rozsudku okresného súdu, kedy
okresný súd nesprávne uviedol zloženie senátu tak, že ako členov uviedol C. J. a RNDr. Ing. Q. F.. Toto
pochybenie je však len chybou v písaní (v zmysle § 174 ods. 1 Trestného poriadku), ku ktorej zrejme
došlo okamžitým zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila vyhlásenia
alebo vyhotovenia rozhodnutia. (porovnaj judikát Rc 37/1069). Pretože ide o pochybenie, ktoré súd
môže opraviť vydaním opravného uznesenia a súčasne sa viaže na formálnu stránku rozhodnutia, bez

toho, aby toto pochybenie obžalovanému znemožnilo uplatnenie jeho procesných práv v konaní pričom
nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nezakladá takéto pochybenie žiaden dovolací dôvod.
(porovnaj judikáty napr. R 24/2004, R 1/2008). Vzhľadom na to, že ide o väzobnú vec, t.j. vec, ktorú
je potrebné vybaviť prednostne a urýchlene, odvolací súd nateraz nenariadil okresnému súdu opravu
záhlavia, pretože týmto postupom by sa konanie predĺžilo.

Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný X.
H. sa dopustil spáchania oboch skutkov v obžalobe tak, ako mu je kladené za vinu.

Obžalovaný spočiatku vinu popieral, avšak v procese dokazovania, kedy už bolo výpoveďami

obžalovaného D. H. spolu s ďalšími dôkazmi zrejmé, že obžalovaný H. sa na skutkoch podieľal svoj
postoj k trestnej činnosti zmenil tak, že účasť na skutkoch priznal a podrobne popísal všetky okolnosti,
ktoré jednak skutkom predchádzali a jednal okolnosti samotného spáchania. Vzhľadom na všetky
vykonané dôkazy je možné konštatovať, že obžalovaný X. H. spolu s obžalovaným D. H. zastával pokiaľ
ide o oba skutky tzv. hlavu skupiny. S tipom na skutok v bode 1/ prišiel H. (po predchádzajúcom tipe od

obžalovanéhoA.)astipomnaskutokvbode2/prišielzasH.(popredchádzajúcomtipeodobžalovaného
I. a F.). Obžalovaný H. bol teda pri kreovaní ako skutky spáchať od samého počiatku. Dôležitú úlohu
zohrával pri tvorbe plánu, zabezpečovaní účasti ďalších spoluobžalovaných, zabezpečovaní informácií o
zvykoch poškodených, samotnom vykonaní oboch skutkov, následnom rozdelení lupu a tiež spravovaní
akéhosi spoločného „Fondu", z ktorého uhrádzali náklady spojené s trestnou činnosťou. Jeho vedúcu

pozíciu potvrdil aj obžalovaný D. H., ktorý výslovne uviedol, že táto úloha „prameni z jeho inteligencie".

Pokiaľ ide o skutok 1/, k spáchaniu skutku tak, ako je uvedené v obžalobe sa priznal (aj keď až v procese
dokazovania, kedy dôkazná situácie svedčila jednoznačne o jeho účasti na skutku), pri tomto skutku
bol priamym účastníkom lúpeže ako aj strelcom ako už bolo uvedené vyššie. Jeho účasť potvrdzujú

výpovede ďalších svedkov, ako aj listinné dôkazy a rekognícia. Vo vzťahu ku skutku v bode 1/ namietal
len úmysel usmrtiť poškodeného Q. J., ako aj procesné nedostatky, s ktorými sa odvolací súd už
vysporiadal vyššie.

Pokiaľ ide o skutok v bode 2/, k jeho spáchaniu sa taktiež priznal, jeho popis skutku zodpovedá výpovedi

obžalovaného D. H., ktorú okresný súd považoval za vierohodnú a rozhodujúci dôkaz, s čím sa aj
odvolací súd stotožňuje. Rovnako ostatní obžalovaní A. H., N. N., W. H. vypovedali zhodne s výpoveďou
obžalovaného H. a H., skutkový dej nebol ničím spochybnený. Vo vzťahu ku skutku v bode 2/ obžalovaný
nevzniesol žiadne námietky.

V prípade obžalovaného A. H. je potrebné ako prvé vysporiadať sa s námietkou nezákonnosti jeho
vydania z Gréckej republiky na Slovenskú republiku, pretože s vydaním v prípade skutku v bode 2/
neudelil súhlas (t.j. námietku porušenia zásady špeciality v zmysle § 31 zákona č. 154/2010 Z. z. o
európskom zatýkacom rozkaze).

V prípade tohto obžalovaného boli vydané tri Európske zatýkacie rozkazy (ďalej len „EZR"), a to 1/ sp.
zn. 4Tp/255/2008 (neskôr zrušený a nahradený č. 21 Tp 303/2010) vydaný Okresným súdom Nitra pre
obzvlášť závažný zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods.
4 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, 2/ sp. zn. Tp407/2008 vydaný Okresným súdom Trnava pre oba skutky v tejto trestnej veci a 3/ sp. zn. Tp 411/2008
vydaný Okresným súdom Trnava pre tri skutky, a to obzvlášť závažný zločin obzvlášť závažný zločin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona

formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona (totožný skutok ako pri prvom EZR) a tiež oba
skutky v tejto trestnej veci.

Zo zápisnice (rozhodnutia) z verejného zasadnutia senátu Krajského súdu v Thessalonikách č.
1086/2009 na ktorom rozhodoval o vykonaní EZR č. 4Tp/255/2008 vyplýva, že obžalovaný A. H.

nesúhlasil s jeho vydaním pokiaľ ide o trestný čin podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 4 písm. a)
Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Zo zápisnice vyplýva, že
aj napriek vyhláseniu obžalovaného o nesúhlase s vydaním boli splnené podmienky pre jeho vydanie
na územie Slovenskej republiky, preto Krajský súd v Thessalonikách rozhodol o vykonaní EZR č. 4
Tp/255/2008 a vydaní obžalovaného.

Následne boli vydané Okresným súdom dva ďalšie EZR citované vyššie, ktoré už boli vydané pre tri
skutky, a to skutok totožný ako v EZR č. 4Tp/255/2008 (neskôr nahradený 21 Tp 303/2010) a tiež pre
oba skutky, ktoré sú predmetom obžaloby tejto veci. Z nariadenia Krajskej prokuratúry Thessaloniki
č. 21/2010 vyplýva, že obžalovaný súhlasil s oboma týmito EZR vydanými pre skutky z ktorých je
obžalovaný v tejto trestnej veci. Z Rozhodnutia Krajského súdu Thessaloniki č. 4/2010 vyplýva, že

vzhľadom na to potom nariadili príslušné orgány Gréckej republiky vykonanie EZR č. TP 407/2009 a
č. Tp 411/2009, a teda vydanie bolo zákonné.

Podľa § 31 ods. 1 zák. č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze osoba, ktorá bola vydaná z
iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, nesmie byť v štáte pôvodu stíhaná,

odsúdená, nemôže byť obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala pred vydaním,
na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval.

Potrebným súhlasom na trestné stíhanie v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je treba
rozumieť aj rozhodnutie príslušného orgánu cudzieho štátu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu

a o vydaní obvineného na trestné stíhanie, ak sa obvinený zdržiaval v cudzine. Musí ísť o vydanie na
trestné stíhanie za konkrétny skutok a trestný čin. Za iný trestný čin spáchaný pred vydaním, na ktorý
sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval, nesmie byť vydaná osoba stíhaná, odsúdená, ani jej nemôže
byť obmedzená osobná sloboda.

Zásada špeciality uvedená v § 31 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze sa
v prípade vydania osoby do Slovenskej republiky neuplatní, ak nastanú skutočnosti predpokladané v
ustanoveniach § 31 ods. 2 písm. a) až h) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

Podľa§31ods.2písm.e)zákonaoeurópskomzatýkacomrozkaze,akbolaosobavydanádoSlovenskej

republiky, zásada špeciality sa neuplatní, ak osoba sa vzdala práva na uplatnenie zásady špeciality
podľa odseku 1 v rámci konania vo vykonávajúcom štáte.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, ak má byť osoba, ktorá bola vydaná do
Slovenskej republiky z iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením

zásady špeciality stíhaná pre trestný čin spáchaný pred vydaním, ktorý nebol predmetom pôvodného
európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo má táto osoba vykonať trest odňatia slobody, ktorý jej bol
uložený súdom Slovenskej republiky pred jej vydaním, nebol predmetom pôvodného zatýkacieho
rozkazu a nenastala žiadna z podmienok uvedených v § 31 ods. 2, súd požiada vykonávajúci justičný
orgán o dodatočný súhlas s trestným stíhaním alebo výkonom trestu odňatia slobody.

Ako bolo uvedené vyššie, obžalovaný nesúhlasil s vydaním pre skutok, ktorý nie je predmetom tohto
konania. Následne v dôsledku vydania druhého a tretieho európskeho zatýkacieho rozkazu už pre
skutky, ktoré sú predmetom tohto konania ako aj pre skutok, pre ktorý bol vydaný EZR č. 4Tp/255/2008,
je zrejmé, že s vydaním súhlasil, na čo Krajský súd Thessaloniki nariadil vykonanie EZR Tp 411/2008

vydaný Okresným súdom Trnava, pre všetky tri skutky. Práve preto je námietka o nezákonnosti jeho
vydania nedôvodná.Je síce pravdou, že po vydaní na územie Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí na okresnom súde
vyhlásil, že si uplatňuje zásadu špeciality, avšak obžalovaný bol vydaný na základe EZR Tp 411/2008,
ktorý obsahoval spolu všetky tri skutky (dva, ktoré sú predmetom tejto obžaloby a skutok v trestnej veci

vedenej Okresným súdom Nitra), preto zásada špeciality sa mala uplatniť na všetky ďalšie skutky, okrem
vyššie uvedených troch, nie na skutky, pre ktoré bol vydaný.

Za nedôvodnú odvolací súd považuje aj námietku obžalovaného o tom, že okresný súd ho nepoučil
o právnej kvalifikácií skutku, trestnej sadzbe, ktoré mu hrozí ako aj ukladaniu súhrnného trestu podľa

asperačnej zásady.

Jednou zo základných povinností OČTK a súdu v trestnom konaní je tzv. mandukačná povinnosť
(poučovacia povinnosť súdu) vyplývajúca z § 34 ods. 5 Trestného zákona, podľa ktorej orgány činné v
trestnom konaní a súd sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania
a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie. Poučenie sa obvinenému v prípade potreby primerane

vysvetlí. Obvineného, ktorý bol zadržaný alebo zatknutý, je potrebné poučiť aj o práve na naliehavú
lekársku pomoc, o práve nazerať do spisov a o maximálnej lehote, počas ktorej môže byť obmedzený
na slobode, kým nebude odovzdaný súdu.

Vyššie uvedené ustanovenie predstavuje základ pre poučovanie súdu v trestnom konaní, pričom jeho

obsahom je poučenie o procesných právach obvineného (obžalovaného). Poučovacia povinnosť sa týka
najmä tých procesných práv a povinností, ktorých realizácia alebo rešpektovanie má základný význam
pre kvalitu zabezpečenia a realizáciu základného práva na spravodlivý súdny proces. Obsahom tejto
povinnosti však nie sú poučenie o hmotnom práve, medzi ktoré bezpochyby patrí aj právna kvalifikácia
skutku a trestná sadzba za spáchaný skutok. Na poučenie o právnej kvalifikácií, druhu a výmery trestu

slúži práve právna pomoc obhajcu, ktorého zákonnou povinnosťou je poskytovať obvinenému potrebnú
právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v
zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného
zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Obžalovaný A. H. bol v prípravnom konaní a niekoľkokrát aj v konaní pred súdom (po otvorení
pojednávania, prednesení obžaloby okresným prokurátorom) oboznámený o právnej kvalifikácií skutku.
Odvolaciemu súdu nedá pripomenúť, že obžalovaný bol v priebehu celého konania zastúpený obhajcom
(a v určitej časti konania dokonca dvoma), ktorý bol v zmysle § 44 Trestného poriadku povinný
poskytovať mu potrebnú právnu pomoc. Od vznesenia obvinenia bol pri výsluchoch obžalovaných

prítomný jeho obhajca, z obsahu vyšetrovacieho ako aj súdneho spisu vyplýva, že obhajcovi
obžalovaného bolo niekoľkokrát umožnené nahliadať do spisu, robiť si z neho výpisy a fotokópie.
Nielen na hlavnom pojednávaní ale v priebehu celého konania mal obžalovaný možnosť radiť sa so
svojim obhajcom o spôsobe svojej obhajoby, rovnako tak o tom, aký trest mu v prípade uznania viny
hrozí a tým zvážiť či pristúpi k vyhláseniu o vine. Svojou pasivitou sa potom pripravil o možnosť

urobiť vyhlásenie o vine, ktoré mu eventuálne mohlo dopomôcť k priznaniu poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Tento nedostatok tak nemožno pričítať na ťarchu konajúceho
súdu, prípadne OČTK a už vôbec sa dovolávať priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l)
Trestnéhozákona.Preúplnosťktomuodvolacísúddodáva,žeseventuálnoudôvodnosťoupoľahčujúcej
okolnostisavysporiadalvčastiodôvodneniavovzťahukvýrokuotresteobžalovaného(viďodôvodnenie

nižšie, pozn. odvolacieho súdu). Navyše, zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku expressis verbis
nevyplýva, že by bol súd povinný obvineného výslovne poučiť o tom, že obžalovanému hrozí uloženie
súhrnného trestu podľa asperačnej zásady.

K tejto námietke je potrebné dodať aj to, že táto povinnosť vyplýva súdu v prípade, že obžalovaný

učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, následne súd postupuje podľa § 257
ods. 5 Trestného poriadku a v tomto rozsahu primerane postupuje podľa § 333 ods. 3 (okrem iného aj)
podľa písm. g/ Trestného poriadku, kedy oboznámi obžalovaného s trestnými sadzbami, ktoré zákon
ustanovuje za trestné činy kladené mu za vinu (a to aj v prípade možného uloženia súhrnného trestu).
Pred tým, ako okresný súd udelil obžalovanému priestor na to, aby učinil niektoré z vyhlásení podľa §

257 ods. 1 Trestného poriadku mal možnosť sa so svojim obhajcom poradiť. Obžalovaný neučinil žiadne
z vyhlásení a je teda logické, že súd nebude poučovať obžalovaného o trestných sadzbách kladených
mu za vinu v prípade, že sa necíti byť vinný, prípadne že neučiní žiadne vyhlásenie.Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný A. H. sa dopustil spáchania
oboch skutkov tak, ako mu je kladené za vinu. Svoju účasť na oboch skutkoch obžalovaný nepoprel, k
spáchaniu skutku sa svojou výpoveďou priznal, hoci za absencie vyhlásenia o vine v zmysle § 257 ods.

1 písm. b) Trestného poriadku. Jeho výpoveď bola až na malé odchýlky (ktoré neboli spôsobilé vyvolať
akékoľvek pochybnosti o jeho vine) súladné predovšetkým s výpoveďami obžalovaného D. H. a X. H.,
s ktorými sa priamo podieľal na skutku 1/ a tiež obžalovaných N. N., K. F. a svedka D. C. s ktorými sa
podieľal na spáchaní skutku 2/.

V prípade skutku 1/ bolo jeho úlohou robiť doprovod v spoločnom vozidle s obžalovanými X. H. a D.
H.. Počas jazdy mal na strechu vozidla Škoda Octavia nasadiť maják, pomôcť obžalovanému D. H.
vytiahnuť poškodeného Q. J. z auta, vziať ho na neznáme miesto, kde ho mali prinútiť odovzdať im
finančnú hotovosť. Obžalovaný H. pri skutku 1/ zlyhal, keď sa nechtiac zamotal do kábla od majáka, čím
de facto výrazne ovplyvnil ďalší priebeh skutku. Obžalovaný pred samotným skutkom vedel o tom, že ide
páchať trestnú činnosť, poznal detaily o tom, ako skutok bude prebiehať, o ktorých ho vopred oboznámili

obžalovaní H. a H.. Počas skutku 1/ bol oblečený v tmavom oblečení, na ňom mali pripevnené nápisy
POLÍCIA na vzbudenie dojmu, že ide o policajnú akciu. Počas skutku mal pri sebe tiež útočnú zbraň,
a to samopal na umocnenie demonštrácie sily. Obžalovaný svoju účasť, resp. zavinenie na skutku 1/
zľahčoval, resp. ospravedlňoval kritickým postojom k streľbe zo strany obžalovaného H.. Túto obhajobu
nemožno prijať, hoci možno uveriť tomu, že streľbu neočakával, nebol uzrozumený s tým, že okrem

lúpeže príde k skutočnému použitiu zbrane. To, že došlo k streľbe a obžalovaný H. sa k uvedenému
postavil kriticky bol až sekundárny následok, ktoré na uznanie jeho viny, prípadné zohľadnenie trestu
nemal vplyv. Vo vzťahu ku skutku 1/ sa odvolací súd ani nemá vysporiadať s akými rozpormi pokiaľ ide
o ustálenie deja, pretože všetci obžalovaní zúčastnení na tomto skutku vypovedali zhodne, čo nakoniec
potvrdil aj obžalovaný A. H..

Pokiaľ ide o skutok bode 2/, na tomto skutku sa obžalovaný podieľal v menšej miere, pretože bol na
spáchanie skutku privolaný až po určitom čase, t.j. až vtedy, kedy sa skutok mal ísť vykonať na tretí
pokus. O dvoch predošlých neúspešných pokusoch nemal vedomosť, nijako sa na nich nepodieľal.
Rovnako aj pri tomto skutku obžalovaný vedel, že ide páchať trestnú činnosť. Aj napriek jeho úlohe - robiť

doprovod, odviezť obžalovaných N. N. a K. F. na vopred dohodnuté miesto vedel o detailoch skutku, bol
prítomný v dome u svedka D. C. bezprostredne pred odchodom do W., kde sa dohadovali podrobnosti
o tom, ako sa skutok vykoná, počas cesty telefonoval s obžalovanými v druhom aute, informoval ich o
situácií na ceste. Rovnako po spáchaní skutku bol znova v dome D. C., kde mu bol obžalovaným X. H.
vyplatený podiel z účasti. Aj v prípade tohto skutku boli okolnosti spáchania a účasti obžalovaného H.

na skutku jednoznačné, bez trhlín vo výpovedi, a tiež bez rozporov s ďalšími vykonanými dôkazmi.

Pokiaľ ide o obžalovaného N. A., jeho obrana od začatia trestného stíhania spočívala v popieraní jeho
účasti na oboch skutkoch z toho dôvodu, že on nie je osoba s prezývkou „N.", o ktorej vypovedali ostatní
spoluobžalovaní. Jeho prezývkou je už takmer 40 rokov „N.".

Odvolacísúdenepopiera,žeobžalovanýN.A.používa,resp.jehoprezývkoujeskutočne„N.",podktorou
je známy nielen OČTK ale aj niektorým obžalovaným (X. H., A. H....). To však nevylučuje skutočnosť,
že mohol byť tretími osobami prezývaný aj inak, napríklad „N.", ako ho poznali aj spoluobžalovaní. O
uvedenom svedčí výpoveď obžalovaného A. H., ktorý uviedol, že obžalovaného A. prezývali aj „N./N.",

on ho tak však nikdy nevolal. Obžalovaný H. výslovne uviedol, že či ide o prezývku „N." alebo „N.", vždy
je to to isté, tá istá osoba. Rovnako vypovedal aj obžalovaný D. H. o tom, akú prezývku používal N.
A., keď uviedol práve „N./N.". Tiež z úradného záznamu k stotožneniu osoby pod menom „N." vyplýva,
že ide o osobu menom N. A.. Tu treba zdôrazniť, že obžalovaného N. A. sa podarilo stotožniť nielen
podľa prezývky, ale v prvom rade podľa opoznania jednotlivými obžalovanými na hlavnom pojednávaní,

kde ho opoznali všetci. Opoznávajúcim znakom obžalovaného bolo „krívanie" o ktorom vypovedali
spoluobžalovaní, rovnako jeho bydlisko (Trnava), kde sa pred spáchaním skutku v bode 1/ stretli a kde
ho svedkovia W. H. a D. C. po spáchaní skutku v bode 1/ odviezli. Rovnako o jeho bydlisku zhodne
vypovedali aj obžalovaný X. H., ktorý za ním osobne bol na ubytovni v ktorej býval na sídlisku Družba
v Trnave, pričom na tomto sídlisku sa stretli pred spáchaním skutku 1/ aj so svedkami H. a C., ktorí ho

na tomto stretnutí opoznali. Totožnosť obžalovaného bola preukázaná aj vykonanými rekogníciami (č.l.
948 a č.l. 959), kde svedkovia W. H. a D. C. označili ako krívajúceho muža (N.) obžalovaného N. A.. V
tomto prípade nemožno konštatovať ani to, že by sa obžalovaný X. H., N. N., D. H. a A. H. pri opoznaní
na hlavnom pojednávaní zmýlili, nakoľko už pred spáchaním skutku sa poznali dlhšie časové obdobie(viac ako 10 rokov pred skutkom), dokonca sa niekoľkokrát pred plánovaním trestnej činnosti stretli, čo
bezpochyby vylučuje zámenu osoby.

Práve preto túto obhajobu tak ani odvolací súd neprijal, nakoľko zo všetkých vykonaných dôkazov
bol obžalovaný N. A. jednoznačne stotožnený ako spolupáchateľ na oboch skutkoch v obžalobe. S
uvedeným úzko súvisí aj ďalšia odvolacia námietka o tom, že okresný súd nedôvodne odmietol návrh
obžalovaného na doplnenie dokazovania predvolaním osôb, ktoré mali dosvedčiť pravosť jeho prezývky
„N.". Doplnenie dokazovania v tomto rozsahu nebolo potrebné, nakoľko stotožniť obžalovaného sa

podarilo zabezpečenými už inými skôr zabezpečenými dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal.

Obžalovaný ďalej popieral, že by bol v rozhodnom čase vlastníkom motorového vozidla Škoda Fabia,
ktorá bola použitá na spáchanie skutku v bode 1/ obžaloby a čiastočne aj v bode 2/ obžaloby,
pretože na tomto vozidle obžalovaný prišiel do Horných Vesteníc k D. C., kde bolo auto vo dvore
odparkované. Obžalovaný spočiatku tvrdil, že nikdy žiadne vozidlo uvedenej značky nevlastnil, neskôr

už toto vozidlo odkúpil v mesiaci marec 2008 ako búrané, a až v mesiaci jún 2008 ho prihlásil na
dopravný inšpektorát. V podstate všetci obžalovaní zhodne uviedli, že obžalovaný N. A. jazdil na aute
tejtoznačky,priskutkuvbode1/bolanárazmivozidlapoškodenéhoQ.J.poškodená,pričomobžalovaný
D. H. viezol obžalovaného do servisu, kde dal toto vozidlo opraviť. To, že bolo vozidlo pri skutku
poškodené dosvedčuje aj záver znaleckého posudku KEÚ PZ Bratislava ČES: PPZ-6217/KEU-BA-

EXP-2008 odvetvie mechanoskopia, z ktorého vyplýva, že nájdené úlomky karosérie auta nájdené na
chate v Jahodnej (kde mali obžalovaní v časti skutku 1/ spoločné stanovisko a kde po skutku zaparkovali
poškodenú Škodu Fábiu) sú originálne diely pre motorové vozidlo Škoda Fabia bielej farby. Aj túto
námietku tak odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o účasť obžalovaného na trestnej činnosti, v tomto smere nemá odvolací súd žiadnych pochýb
o tom, že N. A. sa podieľal na oboch skutkoch tak, ako mu je obžalobou kladené za vinu, čo dosvedčili
všetci spoluobžalovaní (s výnimkou O. F. a S. I.).

Vo vzťahu ku skutku 1/ obžalovaný D. H. označil N. A. ako tipera, pričom od neho mal informácie

o poškodenom Q. J., mieste jeho zmenárne a tiež o tom, že v minulosti poškodený už bol obeťou
lúpežného prepadnutia. Obžalovaný N. A. sa na skutku v bode 1/ podieľal jednak zabezpečením časti
zbraní ako aj oblečenia ako aj prípravou samotnej lúpeže, odsledovaním poškodeného z čerpacej
staniceShellvGalanteaždoobceK.,kdesananichnapojiliobžalovaníX.H.,D.H.aA.H.,pričompočas
toho ako k lúpežnému prepadu došlo obžalovaný N. A. blokoval zo zadnej strany vozidlo poškodeného

pre prípad úteku. Následne po neúspešnom vykonaní skutku 1/ išli spoločne na chatu do S., kde
odparkovali poškodené vozidlo Škoda Fabia a následne išli spolu s D. C. a D. H. po okolí hľadať vhodné
miesto, kde by mohli zapáliť kradnuté vozidlo Škoda Octavia, ktoré bolo použité pri skutku 1/. Toto miesto
našli obci T.-H., kde ho obžalovaný N. A. podpálil benzínom (ktorý obžalovaný pri trestnej činnosti v
prípade neúspechu mali pripravený na podpálenie vozidla) a po podpálení odišiel na okraj obce, kde

ho už v aute čakali D. C. a D. H.. Nasledujúci deň po skutku obžalovaného N. A. viezli do Trnavy
D. C. a W. H.. O takejto účasti obžalovaného A. vypovedali zhodne všetci obžalovaní, preto nebolo
možné sa vysporiadať so žiadnymi rozpormi vo výpovediach, keď vykonané dokazovanie obžalovaného
jednoznačne usvedčovalo zo spáchania skutku 1/.

Pokiaľ ide o skutok v bode 2/, aj v tejto časti bol obžalovaný N. A. jednoznačne usvedčený ostatnými
svedeckými výpoveďami spoluobžalovaných. Pokiaľ ide o všetky tri pokusy, pred každým jedným sa
obžalovaný spolu s D. H., X. H., N. N., K. F. a D. C. (pokiaľ ide o prvé dva pokusy) a aj A. H. (pokiaľ ide
o tretí pokus, kedy k dokonaniu lúpeže došlo) stretli v dome D. C. v A. C., kde sa dohodli na detailoch
spáchania lúpeže. Tu sa tiež prezliekli do čiernych uniforiem s nápisom POLÍCIA, nachystali si zbrane,

rozdelili mobilné telefóny, dohodli sa kto komu a v akých intervaloch bude telefonovať a kto bude mať
aké úlohy. Obžalovaný bol svedeckými výpoveďami usvedčený tiež z toho, že bol prítomný na chate na
Oravskej priehrade, na ktorej mali spoločne stanovisko (a ktorú im dohodil obžalovaný O. F.). Pokiaľ ide
o prvý pokus, na tomto sa mal podieľať ako doprovod. V ďalšom konaní mal byť už fyzicky prítomný pri
lúpeži, keď čakal v naštartovanom vozidle pred domom poškodeného N. C. na hlavnej ceste a dával

pozor na prípadné policajné hliadky. Počas toho mal pri sebe zbraň samopal kalašnikov SA 58, ako
silnejšiu zbraň v prípade potreby. Po skutku obžalovaných D. H., X. H. a D. C. odviezol späť do A. C. k D.
C., kde bol prítomný počas delenia lupu, a kde aj svoj podiel z lúpeže skutočne dostal. Po celý čas bolo
vozidlo obžalovaného N. A. zaparkované vo dvore domu D. C., kde bolo opoznané spoluobžalovanými.Aj pokiaľ ide o skutok v bode 2/ účasť na skutku obžalovaného N. A. bola jednoznačne dosvedčená
vykonanými dôkazmi, medzi ktorými neboli žiadne rozpory.

Záverom pokiaľ ide o tohto obžalovaného, počas celého konania namietal procesný postup OČTK,
zaujatosť OČTK, pomstu voči jeho osobe, krivé obvinenia, na ktoré boli jednotliví obžalovaní donútení
práve OČTK, namietal tiež zaujatosť konajúceho súdu, prokurátora, porušenie jeho práv, akési
„spiknutie" všetkých zainteresovaných osôb vo vyšetrovaní. Tieto tvrdenia však ničím nepodporil,
nepreukázal, je celkom zjavné, že vychádzali len z nespokojnosti obžalovaného s tým, že jeho trestná

činnosť bola odhalená. Práve preto sa odvolací súd týmito námietkami ani nebude zaoberať, nakoľko
nie je povinný domýšľať si, v čom by mali tieto pochybenie eventuálne spočívať. Obžalovaný bol
počas celého konania zastúpený obhajcom, mal možnosť sa s ním radiť o spôsobe jeho obhajoby
a svoje námietky relevantne odôvodniť. Pokiaľ ide o jeho opakované poukazovanie na navádzanie a
donucovanie OČTK jednotlivých obžalovaných na krivé výpovede, k tomu odvolací súd dodáva len to, že
jednak nebola zistená žiadna motivácia prečo by OČTK mali záujem na krivom obvinení obžalovaného

Dobrovodského a tiež to, že počas výsluchov obžalovaných boli prítomní aj ich obhajcovia, čo vylučuje
ovplyvňovanie a navádzanie na krivé výpovede.

Pokiaľ ide o obžalovaného S. I., jeho obhajoba v odvolacom konaní spočívala v kopírovaní tých istých
argumentov ako pred okresným súdom, preto by v zásade postačovalo len odkázať na odôvodnenie

napadnutého rozsudku.

K námietke o spochybnení výpovede obžalovaného D. H. odvolací súd poukazuje, na to, že výpoveď
obžalovaného D. H. nebola jediným dôkazom, ktorý obžalovaného S. I. usvedčoval zo spáchania skutku
v bode 2/. Obžalovaný D. H. vypovedal o celej trestnej činnosti, ktorá je predmetom tohto konania

súvislo a bezprostredne, pričom jeho výpoveď nevykazovala žiadne trhliny, resp. podstatné odchýlky od
ďalších vykonaných dôkazov. Výpoveď obžalovaného D. H. verifikovalo množstvo dôkazov (výpovede
obžalovaných, svedkov, obhliadky, rekognície, fotodokumentácia a mnohé ďalšie), pričom jeho výpoveď
poskytovala jednoznačný a ucelený obraz o oboch skutkoch a ako celok ju okresný súd správne posúdil
ako vierohodnú. Odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod aby neuveril výpovedi obžalovaného D. H.,

pričom nevzhliadol ani žiaden dôvod aby obžalovaný H. svedčil o účasti obžalovaného I. nepravdivo, v
snahe privodiť mu trestné stíhanie. Obžalovaný D. H. označil obžalovaného I. ako osobu, ktorá spolu
s obžalovaným O. F. zabezpečili informácie o denných zvykoch poškodeného N. C., o tom kde má
uložené peniaze, kde a s kým býva, kde sa nachádza zmenáreň, ktorú prevádzkuje, v akom čase zo
zmenárne odchádza, ako prenáša finančnú hotovosť, aké autá vlastní, tiež informáciu o pokazenej

vchodovej bráne, alarme a psoch vo dvore. Tieto informácie následne spolu s O. F. podali obžalovaným
D. H. a X. H. na spoločnom stretnutí pred spáchaním skutku. Rovnako poskytli obžalovaným X. H. a
D. H. aj informácie o dispozícií rodinného domu, resp. akýsi plánik. V tomto smere neobstojí argument
obžalovaného o tom, že u poškodeného N. C. v rodinnom dome nikdy nebol, pretože pôdorys rodinného
domu bol podľa výpovede obžalovaných jasne viditeľný aj z vyvýšeného miesta obci W., pričom navyše

obžalovaný S. I. a poškodený N. C. boli bezprostrední susedia, ktorí sa stretávali denne. Za zmienku
stojí tiež časť výpovede poškodeného N. C., ktorý síce potvrdil výpoveď obžalovaného S. I. o tom, že
v jeho rodinnom dome nikdy nebol, avšak počas pri rekonštrukcií domu poškodeného poškodenému
pomáhal práve synovec obžalovaného S. I..

Obžalovaný S. I. v odvolaní namietal, že s ďalšími obžalovanými prišiel do kontaktu len jeden krát, a
to na chate na Oravskej priehrade, kde obžalovanému X. H. odovzdával kľúče od chaty. Toto tvrdenie
však vyvrátil v prvom rade sám obžalovaný neuvedomujúc si to, keď na hlavnom pojednávaní uviedol,
že s obžalovaným X. H. sa stretol už pred skutkom, a to v kaviarni Retro Café, kde sa rozprávali
o chate na Oravskej priehrade. Účasť obžalovaného S. I. teda okrem výpovede obžalovaného D. H.

bola preukázaná aj výpoveďami obžalovaných X. H., N. N. a svedka D. C., ktorí zhodne uviedli, že
obžalovaný S. I. prišiel odovzdať kľúče od chaty na Oravskej priehrade a na tejto chate aj skutočne
bol, pričom jednoznačne videl v chate rozložené tašky so zbraňami a čierne oblečenie. Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané tiež to, že obžalovaný S. I. sa na skutku v bode 2/ podieľal nielen
zabezpečením informácií o zvykoch poškodeného ale aj bezprostredne, a to hneď pri prvom pokuse o

lúpež, kedy obžalovaného X. H. telefonicky informoval o odchode poškodeného zo zmenárne, ktorého
v tom momente odsledoval.Nemôže obstáť ani námietka obžalovaného S. I. o tom, že on nevedel, že sa lúpež pripravuje a chystá.
Toto tvrdenie bolo vyvrátené výpoveďou obžalovaného D. H. a X. H., ktorý zhodne uviedli, že obžalovaní
S. I. a O. F. prirodzene očakávali, že k prepadu dôjde. Je pravdou, že títo obžalovaní zároveň uviedli, že

obžalovaný I. nevedel o podrobnostiach kedy presne a ako sa skutok (po prvom neúspešnom pokuse,
o ktorom ale obžalovaný I. nepochybne vedel) vykoná. Objektívna stránka trestného činu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1 Trestného zákona však bola obžalovaným S. I. naplnená tým, že spolu s obžalovaným
O. F. dali tip na prepad poškodeného, zabezpečili informácie o jeho živote sledovaním, nie vykonaním
samotnej lúpeže. Týmito čiastkovými konaniami sa tohto skutku dopustili, a na uvedenom nič nemení

ani to, že nevedeli o presnom spôsobe, ako sa skutok vykoná, čo je aj logické, keďže o vykonanie
požiadali práve obžalovaného X. H.. Rovnako neobstojí ani námietka o tom, že ostatných obžalovaných
nepozná, pretože na spáchanie skutku v tomto prípade nie je podstatné, či ostatné osoby podieľajúce
sa na spáchaní skutku pozná, alebo s nimi bezprostredne príde do kontaktu. Uvedené je vysvetlené
odvolacím súdom už v odôvodnení vo vzťahu k spáchaniu skutku organizovanou skupinou.

O účasti a nepochybne vine svedčí aj to, že obžalovaný S. I. sa s obžalovaným X. H. a D. H. stretol
bezprostredne po spáchaní skutku, a to v Banskej Bystrici, kde došlo k odovzdaniu sumy 500.000
Sk obžalovanému S. I. a O. F.. Obžalovaný S. I. bol usvedčený aj výpoveďou obžalovaného N. N.,
ktorý poukazoval na osobu menom S., ktorý prišiel na aute zn. Audi (ktoré bolo pri vykonaní domovej
prehliadky u obžalovaného S. I.) a ktorého následne pri rekognícií opoznal.

V neprospech obžalovaného S. I. svedčí aj výpoveď poškodeného N. C., z ktorej vyplýva, že v minulosti
spolusobžalovanýmpodnikal,avšakobžalovanýS.I.hopodvádzal,kvôličomusnímpoškodenýukončil
podnikateľské aktivity, čo nemohol obžalovaný I. stráviť. Poškodený tiež uviedol, že od svojich známych
sa dozvedel, že obžalovaný I. zháňa rôznych ľudí, ktorí majú zastrašiť a ublížiť poškodenému, ako

pomstu za ukončenie spoločných aktivít.

K odvolacej námietke o právnej kvalifikácií skutku v bode 2/ podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona z
dôvodunepreukázaniavýškyodcudzenýchfinančnýchprostriedkovzdomupoškodenéhoN.C.odvolací
súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku vo vzťahu k náhrade škody nižšie.

Pokiaľ ide o obžalovaného O. F., tento primárne popiera, že by to bol práve on, kto prvý vyhľadal
obžalovaného X. H. s požiadavkou, či vie otvoriť trezor. Obžalovaný X. H. spolu s obžalovaným D. H.
však označili ako „tipera" skutku v bode 2/ práve obžalovaného O. F., ktorý mal od známeho informácie o
trestnej činnosti obžalovaného X. H. domnievajúc sa, že by mu mohol s jeho požiadavkou pomôcť, teda

samotnú lúpež uskutočniť prečo ho aj oslovil. Nápomocný pri získavaní informácií o poškodenom N. C.
mal byť aj obžalovaný S. I., tak ako bolo opísané vyššie. Obžalovaný O. F. v zásade nepoprel stretnutie
s obžalovaným H. a dohadovanie sa o skutku, uvádzal však, že tak robil na požiadavku obžalovaného
S. I., ktorému poškodený N. C. dlžil peniaze zo spoločného podnikania.

Túto obranu obžalovaného jednoznačne vylučuje okrem výpovedi X. H. a D. H. aj to, že pokiaľ by
mal obžalovaného O. F. požiadať práve obžalovaný S. I., tento by komunikoval priamo s X. H., a nie
sprostredkovane cez O. F.. Keď sa malo uskutočniť stretnutie obžalovaných, toto dohadoval obžalovaný
O. F. s X. H., pričom v prípade jedného stretnutia bol prítomný aj obžalovaný S. I.. Následne obžalovaný
X. H. išiel na stretnutie na Oravu, kde sa stretol s O. F. u jeho brata (svedka K. F.), následne išli do

W. kde mu O. F. ukázal doma poškodeného a ďalej pokračovali do Námestova, kde mu tiež ukázal
zmenáreň, ktorú vlastnil poškodený. Toto stretnutie sa pritom uskutočnilo bez prítomnosti obžalovaného
S. I., čo sa javí vzhľadom na to, že by mal obžalovaný I. prvotný záujem o lúpež nelogické. Rovnako
pokiaľ ide o ďalšie stretnutie v R., v kaviarni Retro Café, toto bolo dohodnuté s obžalovaným F., na
ktorom už bol prítomný S. I., od ktorého čerpal časť informácií o zvykoch poškodeného. Nakoniec, chatu

na Oravskej priehrade, ktorú mali obžalovaní zabezpečenú ako spoločné stanovisko vopred zabezpečil
práve obžalovaný O. F..

Odvolací súd (rovnako ako okresný súd) tejto obrane obžalovaného neuveril, a to aj z dôvodu, že
poškodený N. C. bez akejkoľvek motivácie uvádzať nepravdy poukázal na presný opak, a to, že to bol

práve obžalovaný S. I., ktorý počas spoločného podnikania konal nečestne a podvodne. Toto tvrdenie
sa javí nelogické o to viac, že u obžalovaného S. I. nebolo zistené, akým spôsobom si zaobstaráva
prostriedky na živobytie, či a kde pracuje, za akú mzdu, aká je jeho sociálna situácia. Doposiaľ zistené
skutočnosti nasvedčujú o pravom opaku, a to, že poškodený N. C. je pokiaľ ide o osobné a majetkovépomery v podstatne lepšej a s obžalovaným I. v neporovnateľnej situácií, preto by zjavne ani nemal
dôvod byť dlžný niekomu, kto dlhodobo (majúc na mysli niekoľko rokov) nie je zamestnaný, poberá len
rodičovský príspevok a počas ostatného obdobia bol opakovane evidovaný na príslušnom Úrade práce,

sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie.

Do tretice túto obranu vylučuje aj ďalšia nelogická argumentácia obžalovaného O. F., a to, že po skutku
mu telefonoval obžalovaný X. H., ktorý sa mu vyhrážal ohrozením jeho rodiny, pričom ale na druhej
strane ho požiadal o stretnutie za účelom odovzdania obálky s hotovosťou, a to aj napriek tomu, že

obžalovaný O. F. sa snaží súd presvedčiť o tom, že so skutkom v bode 2/ nemá nič spoločné. Obžalovaní
sa stretli v Banskej Bystrici (obžalovaní O. F. s S. I. a obžalovaní X. H. s D. H.), kde bola odovzdaná
obálka s finančnou hotovosťou za tip. Pokiaľ by teda bola pravda, že obžalovaný X. H. sa O. F. vyhrážal,
nie je potom zrejmé, prečo túto skutočnosť neoznámil OČTK a už vôbec nedáva zmysel to, že X. H.
oslovil práve obžalovaného F. a nie I., na ktorého podnet sa údajne mala lúpež uskutočniť.

Obžalovaný tiež namieta porušenie zásady kontradiktórnosti konania, keď mu okresný súd neumožnil
klásť otázky PhDr. Zuzane Bielikovej, znalkyni z odboru psychológia k vypracovanému znaleckému
posudku na obžalovaného X. H. a D. H.. Ani táto námietka nie je dôvodná, pretože znalkyňa vypracovala
znalecké posudky na obžalovaných práve pre posúdenie miery narušenia osobnosti obžalovaných a
možností ich resocializácie, pričom tento posudok mal slúžiť ako dôkaz, resp. podklad pre uloženie trestu

obžalovaným,oktoromrozhodujevýlučnesúd.ObžalovanýO.F.nemaldôvodnato,abymusúdumožnil
klásť otázky znalkyni, pretože sa jednak nejednalo o znalecké skúmanie jeho osoby a jednak výsledky
znaleckého skúmania nemali žiaden vplyv na posúdenie viny a uloženie trestu vo vzťahu k jeho osobe.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením obžalovaného o tom, že jeho výpoveď je podporená

výpoveďou poškodeného N. C.. Obaja síce zhodne uviedli, že obžalovaný F. v jeho rodinnom dome nikdy
nebol, nie je však pravdou to, že O. F. nevedel o podnikateľských aktivitách poškodeného. Nielen preto,
že F. bol obžalovaného X. H. ukázať zmenáreň a tiež od I. vedel o tom v akej oblasti podniká, ale aj sám
po spáchaní skutku kontaktoval poškodeného s požiadavkou o zámenu finančnej hotovosti do inej meny.
Poškodený N. C. uviedol, že s obžalovaným kontakt odmietol, rovnako mu odmietol zameniť hotovosť

a tiež verbalizoval, že do budúcna nemá záujem o akýkoľvek kontakt s osobou s takou povesťou ako
je obžalovaný O. F.. K uvedenému dodal, že podnikatelia a živnostníci sa osoby obžalovaného O. F.
stránia a nemajú záujem s ním obchodovať, zrejme poznajúc kriminálnu minulosť obžalovaného.

Nemôže obstáť ani námietka o tom, že obžalovaný nemal žiaden motív na spáchanie skutku, pretože

niekoľko mesiacov pred skutkom zarobil vyššiu sumu (65.000.000 Sk) za odpredaj pozemkov, ktorú
sumu mal na svojom účte. K uvedenému odvolací súd len v stručnosti poukazuje na to, že skutočnosť,
že obžalovaný má na svojom účte, resp. disponuje hotovosťou v takej výške ešte nijako nepreukazuje,
že ide o jeho prostriedky, prostriedky z poctivých zdrojov, ako ani to, že by tieto prostriedky ďalej
nemohli byť odovzdané inej osobe. Obžalovaný navyše toto tvrdenie nepreukázal žiadnou scudzovacou

zmluvou, resp. nadobúdacím titulom nehnuteľností, ktoré by eventuálne boli spôsobilé toto jeho tvrdenie
dosvedčiť. Naviac je toto jeho tvrdenie v rozpore s jeho minulosťou, kedy z odpisu registra trestov
vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ šesťkrát súdne trestaný, prevažne pre majetkovú trestnú činnosť.

V podstate celá obhajoba obžalovaného O. F. je nielenže nelogická, alebo absolútne si protirečiaca

vo svojom obsahu, preto ju nemožno považovať za vierohodnú a už vôbec nie takú, aby akokoľvek
spochybnila jeho účasť na skutku v bode 2/ obžaloby.

Vo vzťahu k odvolacej námietke o spáchaní skutku v bode 2/ organizovanou skupinou, s touto námietkou
sa odvolací súd vysporiadal v odôvodnení vyššie, preto naň odkazuje. Pokiaľ ide o odvolacie námietky

obžalovaného o tom, že nemal vedomosť o tom kedy a ako majú obžalovaní D. H. a X. H. skutok
vykonať, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie vyššie, kde sa s rovnakou námietkou vysporiadal aj vo
vzťahu k obžalovanému S. I., a teda skutočnosť, že obžalovaný nevedel o tom kedy a akým spôsobom
sa má skutok vykonať nemá žiadny právny význam, nakoľko spôsob a čas nebolo obžalovaným nijako
podmienené, resp. individuálne dohodnuté. Spoluobžalovaní sa jednoznačne zhodli na tom, že tak

obžalovaný I. ako aj F. jednak vedeli, že sa skutok pripravuje, vedeli že bude vykonaný so zbraňami a
na lúpež čakali. Obžalovanému F. nebolo obžalobou kladené za vinu to, že by sa na lúpeži v daný deň
aj fyzicky podieľal. Jeho účasť spočívala v tom, že dal obžalovanému X. H. tip, zabezpečil chatu na V.
priehrade, vopred ukázal dom a zmenáreň poškodeného a tiež zabezpečil informácie o jeho zvykochtak, aby mohli ďalší obžalovaní lúpež vykonať. Rovnako neobstojí ani námietka obžalovaného o tom, že
obžalovaných A. H., N. A., N. N. a K. F. nikdy nepoznal, nakoľko ako bolo tiež uvedené v odôvodnení
vyššie (týkajúce sa organizovanej skupiny), to, či ďalších spoluobžalovaných pred skutkom poznal je

bez právneho významu k jeho účasti na spáchaní skutku v bode 2/ obžaloby.

K poslednej námietke obžalovaného, ktorou spochybnil zákonnosť výsluchov poškodených N. C. a jeho
manželky Q. C. (v čase spáchania skutku v bode 2/ rod. C.), prostredníctvom videokonferencie, na
ktorej nebol prítomný náhradný sudca je potrebné v prvom rade uviesť, že na jednej strane obžalovaný

poukazuje na výpovede poškodených, ktoré údajne potvrdzujú jeho obhajobu a majú slúžiť ako dôkaz o
jehonevine,nadruhejstraneužalepopierazákonnosťtýchtovýpovedí.Uvedenépotvrdzujenelogickosť
a protirečivosť jeho obhajoby.

Z obsahu spisu vyplýva, že poškodení C. požiadali predsedu senátu o výsluch prostredníctvom
videokonferencie na súde v mieste ich bydliska, a to z obavy o svoj život a život ich maloletých

detí z obžalovaného O. F. a S. I.. Predseda senátu žiadosťou zo dňa 17.03.2017 (č.l. 4414)
požiadal Okresný súd Námestovo (ako súd miestne príslušný podľa bydliska poškodených) o
vykonanie výsluchu prostredníctvom videokonferečného zariadenia dňa 13.06.2017. Okresný súd
Námestovo žiadosti vyhovel (č.l. 4456), pričom ako rozhodol, že tak technicky ako aj organizačne
bude zabezpečovať výsluch poškodených príslušný sudca Okresného súdu Námestovo. Zo zápisnice z

hlavného pojednávania dňa 13.06.2017 vyplýva, že výsluch zabezpečovala sudkyňa Okresného súdu
NámestovoMgr.D.P.,ktoráriadneoverilatotožnosťobochpoškodenýchapriebehvýsluchuzabezpečila
v zmysle ustanovení Trestného poriadku. Počas výsluchu bolo riadne umožnené prokurátorovi,
obhajcom obžalovaných ako aj samotným obžalovaným vypočuť poškodených. Obžalovaný O. F. ani
jeho obhajca túto možnosť nijako nevyužili. Odvolací súd konštatuje, že všetkým obžalovaným boli

takýmto postupom zachované plné procesné práva a to obzvlášť práva na obhajobu ako aj zachovaná
zásada kontradiktórnosti konania, pretože všetci obžalovaní a ich obhajcovia mali možnosť spochybniť
výpovede poškodených v konaní pred súdom, vyjadriť sa k ich výpovedi a klásť im otázky na hlavnom
pojednávaní prostredníctvom videokonferencie. Na uvedenom nič nemení ani to, že tento výsluch na
Okresnom súde Námestovo nezabezpečoval náhradný sudca z Okresného súdu Trnava, pretože jeho

funkciu počas videokonferencie prevzal príslušný sudca Okresného súdu Námestovo.

K námietke nesprávnej právnej kvalifikácie skutku podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona z dôvodu
nepreukázania výšky odcudzených finančných prostriedkov z domu poškodeného N. C. odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku vo vzťahu k náhrade škody.

Trest

K spoločnej námietke všetkých obžalovaných, ktorí sa domáhali, aby odvolací súd pri rozhodovaní
zohľadnil dĺžku samotného konania v prospech obžalovaných odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri rozhodovaní
o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej
veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je imanentnou súčasťou práva každej osoby na

súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je v demokratických podmienkach Slovenskej republiky garantované
jednak čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd ako čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tak Trestný poriadok, judikatúra ESĽP,
rozhodovacia činnosť všeobecných súdov SR ako ani samotný čl. 6 ods. 1 Dohovoru nestanovuje žiadnu
výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je právo na

rozhodnutie súdu v primeranej lehote.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je nepochybne významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžkatrestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného
ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je aj v rozpore so základnými zásadami trestného práva
a odporuje účelu trestného konania. Je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o sebe

nezakladá neprípustnosť trestného stíhania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5To/14/2015
zo dňa 3. marca 2016).

Primeranosť dĺžky konania je nutné nevyhnutne posudzovať s ohľadom na tri základné kritéria, ktoré
sa postupne vytvorili z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR ako aj judikatúry ESĽP, a to zložitosť

prejednávanej veci ktorou sa rozumie skutkový stav veci a jej právne posúdenie, správanie sa strany v
konaní a postup súdov a iných orgánov, ktoré vo veci konali. (uvedené tiež vyplýva z judikatúry ESĽP,
napr. rozsudok ESĽP vo veci König vs. Nemecko z 28. júna 1978, alebo Wemhoff vs. Nemecko z 27.júna
1968).

V tejto veci bolo vedené trestné stíhanie voči ôsmim obžalovaným, pre dva skutky právne kvalifikovaným

vo vzťahu k jednotlivým obžalovaným rôzne podľa početných ustanovení, konanie sa vyznačovalo
výraznou zložitosťou nielen po skutkovej ale aj právnej stránke. Od vznesenia obvinenia OČTK
zabezpečili množstvo listinných dôkazov (medzi ktorými boli aj rozsiahle znalecké posudky z rôznych
odvetví), na okresnom súde bolo vykonané dokazovanie oboznámením sa takmer všetkých listinných
dôkazov a výsluchom veľkého počtu svedkov, kedy boli na hlavných pojednávania zároveň čítané

výpovede z prípravného konania na odstránenie rozporov. Netreba opomínať skutočnosť, že po
vznesení obvinenia boli obžalovaní na úteku, kedy OČTK museli pátrať po ich pobyte, následne
prebiehalo voči obžalovanému H. vydávacie konanie z Grécka. Len počas konania na okresnom
súde bolo vo veci vykonaných celkom 24 hlavných pojednávaní, obžalovaní podávali sťažnosti voči
rozhodnutiam o väzbe, kvôli čomu bol spis opakovane predkladaný odvolaciemu súdu. V konaní na

okresnom súde došlo opakovanej zmene senátu, pričom v jednom prípade obžalovaní nesúhlasili so
zmenou, preto muselo byť hlavné pojednávanie (po 4 rokoch od podania obžaloby) vykonané odznova.
Obžalovaní počas konania podávali rôzne sťažnosti, námietky zaujatosti zákonného sudcu, návrhy
na vylúčenie veci na samostatné konanie, a mnohé ďalšie procesné úkony, na ktoré musel konajúci
súd prihliadať a reagovať. Dĺžku trestného konania ovplyvňovalo aj množstvo návrhov na vykonanie

dokazovania, návrhy obžalovaných na zmeny obhajcov a v neposlednom rade odročovanie hlavných
pojednávaní z dôvodu opakovaných návrhov na odročenie zo strany obžalovaných a ich obhajcov,
svedkov ako aj poškodených. Hlavné pojednávanie bolo opakovane zmarené aj pre protestnú hladovku
obžalovaného X. H., ktorý bol takmer 6 mesiacov hospitalizovaný v Nemocnici pre obvinených a
odsúdených Trenčín a jeho zdravotný stav mu neumožňoval účasť na hlavnom pojednávaní. Aj napriek

odročovaniu okresný súd medzi hlavnými pojednávaniami vykonával množstvo procesných úkonov, a
teda nebol nečinný.

K spáchaniu skutkov došlo v období január a marec roku 2008, pričom obžalovaným X. H., A. H., D. H.
a N. A. bolo vznesené obvinenie dňa 18.7.2008 pre skutok v bode 1/ obžaloby, X. H., D. H. a N. A. bolo

vznesené obvinenie pre skutok v bode 2/ dňa 23.07.2008 a obžalovaným S. I., O. F., K. F. a N. N. bolo
dňa 07.07.2009 vznesené obvinenie pre skutok v bode 2/ obžaloby. Dňa 11.11.2010 po zabezpečení
dostatočných dôkazov bola na obžalovaných na Okresný súd Trnava podaná obžaloba, pričom okresný
súd vo veci rozhodol dňa 18.01.2018, t.j. po 8 rokoch. Dňa 08.06.2018 bola vec predložená tunajšiemu
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaniach obžalovaných (s výnimkou obžalovaného D. H. a N.

N.), pričom prvotné odvolania obžalovaných boli priebežne dopĺňané celkom 23 doplneniami. Tunajší
odvolací súd vo veci rozhodol až na treťom verejnom zasadnutí, kedy predošlé verejné zasadnutia boli
odročené pre neprítomnosť obžalovaného O. F. a K. F., ktorí odvolaciemu súdu opakovane predkladali
lekárske správy a žiadali o odročenie pojednávaní. Odvolací súd musel zabezpečiť znalecké posudky
z odboru zdravotníctvo na verifikovanie zdravotného stavu oboch obžalovaných, rovnako vyzývať

ošetrujúcich lekárov ako aj zdravotnícke zariadenia za účelom preukázania skutočného zdravotného
stavu obžalovaných.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že k samotnej dĺžke celého konania prispelo okrem skutkovej a právnej
náročnosti prípadu a objektívnych dôvodov aj konanie a správanie obžalovaných, preto dovolávanie sa

zmiernenia trestu nie je dôvodné. Je zrejmé, že uplatnením tohto dovolacieho dôvodu sa obžalovaní
snažili privodiť si miernejší trest, pokiaľ by však aj išlo o neprimerane dlhú dobu konania, rozhodnutie o
tom, či súd pristúpi k zmierneniu trestu je len na voľnej úvahe súdu, pričom žiadne zákonné ustanovenie
mu túto povinnosť expressis verbis neukladá. Napokon, aj Ústavný súd SR a tiež Najvyšší súd SR užopakovane vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade neprimerane dlhej doby súdneho konania
po konštatovaní dôvodnosti by za určitých okolností patrila subjektom satisfakcia vo forme finančného
zadosťučinenia, nie zmiernenie trestu, resp. upustenie od potrestania, ako sa domáha obžalovaný A. H..

Vzhľadom na uvedené u žiadneho z obžalovaných teda okresný súd správne nezohľadnil pri ukladaní
trestu dĺžku trestného konania, a neurobil tak ani odvolací súd.

Pokiaľ ide o obžalovaného X. H., vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil
spáchania skutkov v oboch bodoch obžaloby tak, ako ich správne právne kvalifikoval okresný súd vo

výroku rozsudku. V tomto prípade bolo potrebné ukladať obžalovanému súhrnný trest podľa zásad na
ukladanie úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 v spojení s § 42 ods. 1 Trestného zákona a to vo vzťahu
k, a to vo vzťahu k odsúdeniu v trestnej veci vedenej Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 2T/76/2013,
v ktorej veci bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov so zaradením do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Vzhľadom na uplatnenie
asperačnej zásady bolo potrebné obžalovanému ukladať trest práve podľa prísnejšej trestnej sadzby, v

tomto prípade podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, a to v trvaní 20 rokov až doživotie.

Trest odňatia slobody je najprísnejším trestom, ktorý zákon umožňuje uložiť len za podmienok, že
uloženie tohto trestu výslovne dovoľuje v osobitnej časti, uloženie tohto trestu vyžaduje účinná ochrana
spoločnosti a zároveň nie je nádej, že by nápravu páchateľa bolo možné zabezpečiť aj trestom v kratšej

výmere. Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne (súčasne), inak uloženie trestu
odňatia slobody nie je prípustné. (ČENTÉS, J. a kol.: Trestný zákon - Veľký Komentár. Bratislava:
EUROKÓDEX, 2013. ISBN 978 - 80 - 8155 - 020 - 1)

Odvolací súd sa vzhľadom a všetky už vyššie uvedené skutkové okolnosti nestotožnil s uloženým

trestom odňatia slobody na doživotie, nakoľko podľa jeho názoru neboli splnené podmienky na uloženie
tohto tzv. absolútneho trestu. Okresný súd vyhodnotil jednostranne skutočnosti, ktoré svedčali v
prospech uloženia najprísnejšieho trestu, avšak ponechal bez povšimnutia ďalšie skutočnosti, ako
osobné pomery obžalovaného, hodnoteniu z ÚVTOS, kde obžalovaný vykonáva trest odňatia slobody
ako aj výsledky znaleckého skúmania znalcov MUDr. Čerňanom a MUDr. Mokrášovou, ktoré svedčali

práve v prospech uloženia miernejšieho trestu.

Prvá podmienka, a to možnosť uloženia trestu odňatia slobody na doživotie pre spáchaný trestný
čin je síce splnená, avšak ďalšie dve ako účinná ochrana spoločnosti a možnosť nápravy trestom
kratšieho trvania splnené neboli. Pokiaľ ide o závery znaleckého dokazovania znalkyne PhDr. Zuzany

Bielikovej, z výsledkov síce vyplývajú negatívny charakteristiky osobnosti obžalovaného H., (odvolací
súd ich nebude duplicitne rozpisovať, nakoľko sú rozvedené v napadnutom rozsudku), znalkyňa však
nevylúčilamožnosťresocializácie,resp.neurobilavýslovnýzáverotom,žeuobžalovanéhoIgoraHalása
je resocializácia vylúčená. V tomto smere je potrebné bezpochyby zohľadniť aj výsledky znaleckého
skúmania znalcov MUDr. Miroslava Čerňana a MUDr. Eleny Mokrášovej z odvetvia psychiatri, ktorí

skúmali osobnosť obžalovaného po dlhšiu dobu (v Nemocnici pre obvinených a odsúdených Trenčín),
ktorí na jednej strane konštatovali negatívne poznatky o osobnosti obžalovaného, avšak poukázali na
to, že resocializácia je možná a pobyt obžalovaného na slobode po resocializácií nepredstavuje pre
spoločnosť nebezpečenstvo.

Odvolací súd prihliadol aj na hodnotenie obžalovaného z ÚVV a ÚVTOS Ilava doručené odvolaciemu
súdudňa28.05.2020,ktorépreukazuježeresocializácieobžalovanéhoužtohočasučiastočneprebieha.
Správanie obžalovaného nebolo vždy na požadovanej úrovni, avšak po nástupe na výkon trestu
odňatia slobody sa správania obžalovaného zlepšilo a pretrváva dlhšie obdobie na požadovanej
úrovni. Z hodnotenia vyplýva, že jeho postoj k trestnej činnosti je kritický, bolo mu udelených niekoľko

disciplinárnych odmien, tresty žiadny. Obžalovaný si tiež zvyšuje úroveň svojho morálneho vedomia
účasťou na rôznych aktivitách. Vo výkone trestu odňatia slobody bol dlhodobo zaradený do práce.

Počaskonaniaobžalovanýsvojuúčasťnaspáchanískutkupopieral,následnesavšakpriznal,vypovedal
o okolnostiach skutkov, poškodeným sa ospravedlnil. Obžalovaný má dve maloleté deti, s ktorými

udržiava pravidelný kontakt, rovnako má rodinné zázemie (družku, otca ako aj sestru, ktorí v jeho
prospech podali odvolanie).Odvolací súd aj napriek námietke tomuto obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písm. l) Trestného zákona, pretože jej priznanie je potrebné zohľadniť v kontexte všetkých okolností,
ktoré počas konania vyšli najavo, nie iba paušálnym poukazom na to, že obžalovaný (po prvotnom

popieraní spáchania skutku) už následne svoje činy ľutuje.

Práve zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd pristúpil k zmierneniu trestu
obžalovaného X. H. tak, že mu podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona (nezistiac žiadnu poľahčujúcu
ani priťažujúcu okolnosť) uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov. Zároveň obžalovaného

zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, nakoľko odvolací
súd mal za to, že narušenie obžalovaného ako páchateľa ako aj možnosť jeho nápravy neodôvodňuje
jeho zaradenie do ústavu s nižším stupňom stráženia. Na uvedenom nemení nič ani rozhodnutie
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1Nt/1/2020 zo dňa 06.05.2020 na ktoré obžalovaný poukazuje, a
ktorým okresný súd zmenil spôsob výkonu trestu odňatia slobody tak, že obžalovaného preradil na ďalší
výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia. Odvolaciemu súdu zo žiadneho zákonného

ustanovenia nevyplýva viazanosť predchádzajúceho rozhodnutia o zmene výkonu trestu odňatia
slobody v inom trestnom konaní a bezpodmienečná viazanosť takýmto rozhodnutím. Spolu s uložením
súhrnného trestu odvolací súd zrušil výrok o treste vo výmere 20 rokov uloženého obžalovanému
Okresným súdom Nitra v trestnej veci pod sp. zn. 2T/76/2012 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento
výrok obsahovo nadväzujúce. Takýto trest vzhľadom na spáchané skutky, osobu obžalovaného ako aj

všetky skutkové okolnosti považuje odvolací súd sa zákonný, primeraný a spravodlivý.

Pokiaľ ide o zohľadnenie dĺžky konania pre uloženie trestu, v tomto smere odvolací súd poukazuje
na odôvodnenie vyššie, kde sa s touto skutočnosťou náležite vysporiadal tak, že ani jednému z
obžalovaných nebolo možné zohľadniť dĺžku trestného konania pri uložení trestu.

Zároveň obžalovanému uložil podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky a primerané povinnosti podľa § 77 ods. 1
Trestného zákona tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku.

V prípade obžalovaného A. H. vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil
spáchania skutkov v oboch bodoch obžaloby, a to tak, ako ich správne právne kvalifikoval okresný súd
vo výroku rozsudku. Za tieto skutky je možno obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v trvaní 15
až 25 rokov. V tomto prípade však bolo potrebné obžalovanému ukladať súhrnný trest podľa zásad na
ukladanie úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 v spojení s § 42 ods. 1 Trestného zákona, a to vo vzťahu

k odsúdeniu v trestnej veci vedenej Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 2T/16/2011, v ktorej veci bol
obžalovanémuuloženýtrestodňatiaslobodyvovýmere15rokovsozaradenímdoústavunavýkontrestu
odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, a to pre trestný čin vydieračského únosu podľa § 186
Trestného zákona. Vzhľadom na uplatnenie asperačnej zásady bolo potrebné obžalovanému ukladať
trest práve podľa prísnejšej trestnej sadzby, v tomto prípade podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona, a to

v trvaní 20 až 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie.

Odvolací súd nepriznal obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona,
pretože odsúdenie, ktoré v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu ešte nebolo zahladené už v čase
vyhlásenia rozhodnutia odvolacím súdom bolo zahladené, a to uznesením Okresného súdu Nitra sp.

zn. 1Nt/15/2017-33 zo dňa 03.08.2018, právoplatným dňa 14.08.2018. Práve preto nebolo možné toto
odsúdenie zohľadniť ako priťažujúcu okolnosť podľa vyššie uvedeného ustanovenia.

Odvolací súd taktiež nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mal obžalovanému priznať práve naopak
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, pretože ľútosť ktorú prejavil vo vzťahu

k poškodenej X. J. nemožno považovať za úprimnú. Priznanie predmetnej poľahčujúcej okolnosti
predpokladáúprimnúsnahuponápraveanesmiebyťvykonanélenformálne,podťarchouusvedčujúcich
dôkazov, pre úprimnú ľútosť sa vyžaduje kvalitatívne vyšší prejav vnútorného postoja páchateľa k
trestnému činu na základe postoja po čine, ktorý postoj obvineného k trestnému činu nebol po spáchaní
trestného činu zistený. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/61/2018 zo dňa 24.

apríla 2019). Obžalovaný od začiatku trestného konania nejavil známky úprimnej ľútosti, aj keď v
zásade trestnú činnosť nepopieral, avšak jej závažnosť zľahčoval. Postoj obžalovaného, kedy sa snaží
navodiť dojem úprimnej ľútosti odvolací súd hodnotí len ako snahu privodiť si výhodnejšie rozhodnutie
o treste. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje práve na ironické a posmešné prejavy obžalovanéhopočas prednesu záverečnej reči na hlavnom pojednávaní dňa 16.01.2018, ktoré o jeho úprimnej ľútosti
rozhodne nesvedčia.

Pokiaľ ide o námietku, ktorou sa obžalovaný domáha prihliadnutia na mieru jeho účasti na skutkoch
v oboch bodoch, v tomto smere odvolací súd odkazuje na odôvodnenie o vzťahu o výroku o treste
obžalovaného K. F., v ktorom sa vysporiadal s účasťou páchateľa na skutku a následným zohľadnením
tejto skutočnosti pri ukladaní trestu. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že obžalovaný nebol
k páchaniu trestnej činnosti nútený, vždy sa sám, dobrovoľne po predošlom oboznámení plánu pridal

k ostatným spoluobžalovaným, dokonca obžalovaný D. H. uviedol, že pokiaľ išlo o hľadanie vhodného
tipu na lúpeže bol obžalovaný H. najaktívnejší. Pokiaľ ide o skutok 1/, v tomto smere bola jeho
účasť ovplyvnená práve tým, že sa zamotal do kábla od majáku, čo mu ďalej znemožnilo aktívnejšie,
podotýkajúc so strelnou zbraňou v ruke podieľať sa na skutku tak, ako si obžalovaní naplánovali. Toto
zlyhanie (ako to nazvali obžalovaní D. H. a X. H.) potom zapríčinilo to, že obžalovaný A. H. nebol účastný
na prvých dvoch pokusoch pokiaľ ide o skutok 2/. Následne, keď po týchto zmarených pokusoch bol so

skutkom oboznámený, vedel že ide páchať trestnú činnosť a bez váhania sa k spoluobžalovaným pridal.
Vyššie uvedené vylučuje prihliadnutie na jeho účasť, ktorá podľa odvolacieho súdu nebola nepatrná.

Obžalovaný v odvolaní namieta skutočnosť, že okresný súd prihliadol na register priestupkov a záznamy
v ňom, avšak v tomto smere nie je námietka dôvodná preto, lebo z odôvodnenia napadnutého rozsudku

nevyplýva, že by okresný súd pri ukladaní trestu zohľadnil priestupky. Práve naopak, okresný súd
výslovne konštatoval, že obžalovaný nemá záznam v registri priestupkov.

Neobstojí ani námietka o tom, že uložený trest bude mať nepriaznivý vplyv na rodinu obžalovaného.
Táto námietka je zjavne účelová s cieľom privodiť si priaznivejší trest, pretože obžalovaný mal rodinu a

deti aj v čase, keď skutky páchal, preto mal už vtedy myslieť na to, že pokiaľ sa bude dopúšťať trestnej
činností, prirodzene hrozí riziko jeho odhalenia a s ním spojené odsúdenie a následný výkon trestu.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ako aj
osobu obžalovaného odvolací súd obžalovanému trest zmiernil tak, že mu uložil trest odňatia slobody

na takmer samej spodnej hranici trestnej sadzby v trvaní 21 rokov so zaradením do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, nakoľko odvolací súd mal za to, že
narušenie obžalovaného ako páchateľa ako aj možnosť jeho nápravy neodôvodňuje jeho zaradenie do
ústavu s nižším stupňom stráženia. Na uvedenom nemení nič ani rozhodnutie Okresného súdu Trnava
sp.zn. 3Nt/8/2020-20 zo dňa 17.02.2020 na ktoré obžalovaný poukazuje, a ktorým okresný súd zmenil

spôsob výkonu trestu odňatia slobody tak, že obžalovaného preradil na ďalší výkon trestu do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia. Odvolaciemu súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva
viazanosť predchádzajúceho rozhodnutia o zmene výkonu trestu odňatia slobody v inom trestnom
konaní a bezpodmienečná viazanosť takýmto rozhodnutím. Spolu s uložením súhrnného trestu odvolací
súd zrušil výrok o treste vo výmere 15 rokov uloženého obžalovanému Okresným súdom Nitra v trestnej

veci pod sp. zn. 2T/16/2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce.

Pokiaľ ide o uloženie ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona,
aj v tejto časti odvolací súd pristúpil k zmierneniu trestu tak, že obžalovanému uložil ochranný dohľad v
trvaní dva roky s primeranými povinnosťami tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

V prípade obžalovaného N. A. vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil
spáchania skutkov v oboch bodoch obžaloby, a to tak, ako ich správne právne kvalifikoval okresný
súd vo výroku rozsudku. Okresný súd správne zohľadnil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m)
Trestného zákona, v dôsledku čoho postupom podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona musel okresný

súd zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. U tohto obžalovaného súd správne ukladal
súhrnný trest vo vzťahu k odsúdeniu v trestnej veci vedenej Okresným súdom Nitra pod sp. zn.
2T/16/2011, v ktorom konaní bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov. Tomuto
obžalovanému bolo potrebné ukladať trest podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona za obzvlášť závažný
zločin vydieračského únosu (pretože tento skutok je postihovaný prísnejšie), pri ktorom je trestná sadzba

stanovená v rozmedzí 20 až 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Po úprave trestnej
sadzby ide o trestnú sadzbu 21 rokov a 8 mesiacov až doživotie. Obžalovaný bol v minulosti 6 krát
súdne trestaný, išlo o rôznorodú (prevažne majetkovú) trestnú činnosť, teda nejde o prvopáchateľa
trestnej činnosti. Pokiaľ ide o jeho účasť na spáchaní skutkov na podklade obžaloby, v prípade prvéhoskutku bol tzv. tiperom, a teda inicioval trestnú činnosť. Vo vzťahu k obom skutkom je možno jeho
účasť považovať za významnú, kedy bol aktívny nielen pri príprave plánu ako skutky vykonať, robil aj
doprovod, zabezpečoval zbrane, a tiež sa podieľal na zbavení veci použitých na spáchanie skutkov.

Do trestnej činnosti bol zasvätení podstatne, nielen okrajovo ako napr. obžalovaný K. F. alebo N. N..
Poznal plán akým sa skutky zrealizujú, nakoľko sa na naplánovaní aj aktívne zúčastňoval. Počas celého
konania aj napriek jednoznačným usvedčujúcim dôkazom trval na svojej nevine, zodpovednosť za
celé trestné konanie prenášal na obžalovaných, OČTK, súdy, prokuratúru, spochybňoval v podstate
celý proces od vznesenia obvinenia a tiež všetky osoby zúčastňujúce sa na skutku. Neprejavil žiadnu

ľútosť, poškodeným sa neospravedlnil. Počas celého konania zasielal početné sťažnosti (ktoré nijako
neodôvodnil), trestné konanie považuje aj na ďalej za krivdu. V tomto prípade vôbec nemožno hovoriť
o náprave, resp. zmene postoja obžalovaného na aspoň sčasti kritický. Práve preto nebol daný dôvod
ukladať miernejší trest ako taký, ktorý uložil okresný súd, a to v hornej polovici trestnej sadzby 24 rokov
sozaradenímdoústavunavýkontrestuodňatiaslobodysmaximálnymstupňomstráženia.Vzhľadomna
uloženiesúhrnnéhotrestupotombolopotrebnézrušiťvýrokotresteuloženýrozsudkomOkresnéhosúdu

Nitra v trestnej veci pod sp. zn. 2T/16/2011 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce.
Takýto trest vzhľadom na osobu obžalovaného, jeho postoj k spáchaniu trestného činu ako aj všetky
okolnosti prípadu považuje aj odvolací súd za zákonný, spravodlivý a primeraný.

Pokiaľ ide o uloženie ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona v

trvaní tri roky ako aj uloženie primeraných povinností v zmysle § 77 ods. 1 Trestného zákona, odvolací
súd s uvedeným v celom rozsahu súhlasí.

V prípade obžalovaného S. I., vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil
spáchania skutku v bode 2/ obžaloby, a to tak, ako ho správne právne kvalifikoval okresný súd vo výroku

rozsudku. Za tento skutok je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v trvaní 15 až 25 rokov.
U obžalovaného ani odvolací súd nezistil okrem poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného
zákona žiadnu ďalšiu, rovnako nezistil ani priťažujúcu okolnosť. Pretože u tohto obžalovaného prevažuje
pomer poľahčujúcich okolností, správne okresný súd pristúpil k úprave hornej hranice trestnej sadzby o
jednu tretinu. V tomto prípade potom modifikovaná trestná sadzba bola v rozmedzí 15 rokov až 21 rokov

a 8 mesiacov. Okresný súd vzhľadom na osobné pomery obžalovaného, a to vedenie riadneho života,
absenciapredošléhoodsúdenia(jedinéodsúdenieobžalovanéhojezahladené),kladnéhodnotenieobce
W., hodnotenie z výkonu väzby bez negatívnych poznatkov, uložil obžalovanému trest na samej spodnej
hranici trestnej sadzby, a to v trvaní 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia. Takto uložený trest je aj podľa odvolacieho súdu primeraný vzhľadom na spôsobený

následok, mieru účasti obžalovaného na spáchaní skutku v bode 2/ ako aj jeho osobné pomery.

Pokiaľ ide o uloženie ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona v
trvaní tri roky ako aj uloženie primeraných povinností v zmysle § 77 ods. 1 Trestného zákona, odvolací
súd s uvedeným v celom rozsahu súhlasí.

Obžalovaný poukazuje na to, že vedie riadny život, stará sa o svoju matku, ktorá je zdravotne ťažko
postihnutou osobou, má rodinu (partnerku a maloleté dieťa), o ktoré sa stará. Tieto skutočnosti odvolací
súd nevyhodnotil ako také výnimočné, pre ktoré by mal pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestnej
sadzby obžalovanému, pretože uvedeného si mal byť obžalovaný vedomý aj v čase spáchania trestnej

činnosti, nie až teraz, pod hrozbou vysokého trestu. Navyše, obžalovaný nepreukázal z akých príjmov
(okrem poberania rodičovského príspevku) zabezpečuje svoje ako aj potreby rodiny, a teda námietka
na odkázanosť jeho rodiny práve na jeho príjem je nedôvodná.

V prípade obžalovaného O. F. vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil

spáchania skutku v bode 2/ obžaloby, a to tak, ako ho správne právne kvalifikoval okresný súd vo
výroku rozsudku. Za tento skutok je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v trvaní 15 až 25
rokov. U obžalovaného nebola zistená žiadna poľahčujúca ani priťažujúca okolnosť, preto bolo potrebné
vychádzať z vyššie uvedenej trestnej sadzby.

V tomto prípade okresný súd správne ukladal obžalovanému súhrnný trest podľa zásad na ukladanie
úhrnného trestu v zmysle § 41 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 Trestného zákona za súčasného zrušenia
výroku o úhrnnom treste odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu v trvaní troch rokov, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. zodňa 12.07.2016 sp. zn. 1T/101/2009, pretože obžalovaný sa spáchania tohto skutku dopustil v presne
nezistený deň v období začiatku roka 2008, t.j. ešte pred vyhlásením odsudzujúceho rozsudku za iný
trestný čin v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II. pod sp. zn. 1T/101/2009, v ktorej bol

obžalovaný odsúdený rozsudkom zo dňa 12.07.2016. Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný
bol doposiaľ šesťkrát súdne trestaný, prevažne za trestnú činnosť, kde získal neoprávnený majetkový
prospech, presne ako tomu bolo v tejto veci. Aj napriek tomu, že celkom päť odsúdení má zahladených
a preto ich súd nezohľadnil v podobe priznania priťažujúcich okolností, nezahladzuje sa skutočnosť,
že trestnú činnosť páchal. Z uvedeného potom vyplýva, že obžalovaný má sklony páchať majetkovú

trestnú činnosť. Obžalovaný bol síce z miesta svojho bydliska hodnotený kladne, rovnako hodnotenie
z výkonu väzby je kladné, odvolací súd nezistil žiadne dôvody na zmiernenie trestu mimoriadnym
znížením trestnej sadzby podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Okresným súdom uložený trest odňatia
slobody vo výmere 15 rokov (t.j. na samej spodnej hranici trestnej sadzby) so zaradením do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia je trestom spravodlivým, zákonným a
primeraných všetkým okolnostiam prípadu ako aj osobným pomerom obžalovaného. Netreba opomínať

to, že vzhľadom na početné odsúdenia je nad akékoľvek pochybnosti zrejmé, že ide o osobu, ktorá má
sklony k páchaniu majetkovej trestnej činnosti.

Pokiaľ ide o uloženie ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona v
trvaní tri roky ako aj uloženie primeraných povinností v zmysle § 77 ods. 1 Trestného zákona, odvolací

súd s uvedeným v celom rozsahu súhlasí.

Obžalovaný K. F. v odvolaní okrem iného namietal spáchanie skutku ako člen organizovanej skupiny (§
138 písm. i) Trestného zákona) ako aj zohľadnenie dĺžky konania pri uložení trestu. S týmito námietkami
akospoločnýminámietkamivšetkýchobžalovanýchsaodvolacísúdvysporiadalužvodôvodnenívyššie,

preto naň odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku o tom, že jeho vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
sa vzťahovalo len ku skutku, nie právnej kvalifikácií, s takýmto názorom odvolací súd nesúhlasí.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 25.10.2016 (č.l. 4220) vyplýva, že obžalovaný po porade
so svojim obhajcom urobil vyhlásenie o tom, že je vinný zo spáchania skutku, to všetko po prečítaní
obžaloby prokurátorom a tiež ustálení právnej kvalifikácie. Na tomto pojednávaní následne obžalovaný
na otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku odpovedal „áno", a teda aj
na otázku, či rozumie právnej kvalifikácií skutku a bol oboznámený s trestnou sadzbou za tento skutok.

Odpoveďou na uvedené otázky obžalovaný vyjadruje vôľu prijať vinu za skutok zistený výrokom
obžaloby a zároveň aj jeho právnu kvalifikáciu bez výhrad, rovnako ako pri dohode o vine a treste.
Ak súd toto vyhlásenie príjme, ďalej už nemá možnosť ani procesný priestor na dokazovanie, ktoré by
vyvolali zmenu skutkových zistení obžaloby, zároveň ani možnosť zmeny právnej kvalifikácie skutku.

V opačnom prípade by boli otázky položené obžalovanému bez právneho významu. To isté platí aj
o preskúmaní výroku o vine rozsudku vyhláseného na základe prijatia vyhlásenia o vine, a to tak v
odvolacom ako aj dovolacom konaní. Obžalovaný toto vyhlásenie učinil svojim vlastným a slobodným
prejavom, ktorým je súd viazaný bez možnosti preskúmavania otázok týkajúcich sa ustálenia viny, ktorej
súčasťou je aj právna kvalifikácia skutku. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2To/5/2011

zo dňa 7. februára 2012)

Po prijatí vyhlásenia o vine tak súd nemôže meniť právnu kvalifikáciu skutku určenú obžalobou, pretože
obžalovaný slobodne vyhlási, že sa cíti byť vinný zo spáchania skutku, pričom toto vyhlásenie potvrdí
aj právne práve odpoveďou na otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku.

Vzhľadom k tomu sa potom odvolací súd ani vecne nezaoberal možnosťou zmeny právnej kvalifikácie,
pretože takýto postup nie je prípustný.

Obžalovaný tiež poukazuje na to, že nemal vedomosť o akcií spoluobžalovaných, nikoho okrem svedka
D. C. a obžalovaných A. H. a N. N. nepozná. K tomu odvolací súd len v stručnosti poukazuje na jeho

vyhlásenie o vine, ktorým spáchanie skutku v bode 2/ priznal. Okrem vyhlásenia o vine jeho účasť na
skutku v bode 2/ preukazuje aj výpoveď obžalovaného A. H., N. N. a svedka D. C., ktorí zhodne potvrdili
účasť obžalovaného na skutku. Tu treba pripomenúť, že skutok v bode 2/ sa podarilo uskutočniť až na
tretíkrát, pričom tento obžalovaný sa podieľal aj na predchádzajúcom neúspešnom v poradí druhompokuse, kedy s obžalovaným N. N. išli do obce W., avšak cestou havarovali, čím druhý pokus zmarili.
Pri treťom pokuse sa na spáchaní skutku podieľal aj tak, že na pokyn obžalovaného D. H. hľadal kameň,
ktorý mu následne odovzdal, a ktorý bol použitý pri samotnej lúpeži v dome poškodeného N. C.. Nemôže

obstáť námietka o tom, že o akcií nevedel, pretože už len priemerne rozumovo vyspelému jedincovi musí
byťzrejmé,žepokiaľidevneskorýchnočnýchhodináchnamiestovzdialenéodjehobydliskatakmer250
km, pričom počas jazdy robí sprievod ďalším osobám, ktorú sú ozbrojené, prezlečené v kombinézach,
ktoré inak nosia príslušníci ozbrojených zborov, má monitorovať cestu a prípadné policajné hliadky,
tieto informácie priebežne odovzdávať cez telefón, ktorý mu iná osoba vopred dala práve na tento účel,

zároveň v skorých ranných hodinách na neznámom mieste v neznámej obci sledovať policajné hliadky,
prípadne iné podozrivé autá, v pravidelných intervaloch sa hlásiť, jednoznačne sa musí jednať o také
konanie, ktoré nie je v súlade so zákonom. Neobstojí ani námietka o akejsi nevedomosti o ostatných
spoluobžalovaných, pretože to, či obžalovaný poznal všetkých ďalších spoluobžalovaných nemá žiaden
právny význam na posúdenie trestnosti jeho konania.

Obžalovaný sa tiež domáha, aby odvolací súd prihliadol na mieru jeho účasti na skutku pri ukladaní
trestu. Na tomto mieste je potrebné primárne poukázať na to, že oba skutky boli spáchané obžalovanými
ako organizovanou skupinou, ktorá je považovaná za vyššiu formu spolupáchateľstva na trestnom
čine. Takáto spoluúčasť po objektívnej stránke nevyžaduje spoločné konanie v tom zmysle, že každý
z obžalovaných uskutoční konanie rovnocennej povahy a naplní tak znaky trestného činu, ale stačí, aj

trestná súčinnosť páchateľov vo svojom súhrne predstavuje konanie napĺňajúce príslušné ustanovenie
osobitnej časti Trestného zákona. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo/11/2012 zo dňa
14. marca 2012).

V prípade spolupáchateľstva (ktoré je už obsiahnuté v konaní organizovanej skupiny) spolupáchatelia

zodpovedajú za celý následok spoločného konania bez ohľadu na to, aký následok bol spôsobený
dielčím útokom toho ktorého spolupáchateľa a tiež bez ohľadu na okolnosť, že existoval rozdiel v
intenzite konania jednotlivých páchateľov. Tomuto záveru nasvedčuje aj to, že v prípade spoločného
konania viacerých páchateľov na trestnom čine zodpovedá každý z nich ako keby trestný čin spáchal
sám (§ 20 Trestného zákona), a teda trestná sadzba pre všetkých spolupáchateľov je rovnaká.

Aj napriek tomu, že súd mieru účasti na skutku nemusí vždy zohľadniť, v tomto prípade mieru účasti
obžalovaného K. F. zohľadnil, a to tak, že mu uložil ten najmiernejší trest, aký mu za spáchaný skutok
podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona v spojení s § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona
mohol uložiť, a to trest v trvaní 8 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň tomuto obžalovanému okresný súd správne priznal dve
poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) a l) Trestného zákona. Z uvedeného vyplýva, že okresný
súd pri ukladaní trestu obžalovanému využil mimoriadne zmierňujúce ustanovenie 39 ods. 1 Trestného
zákona, a pristúpil aj k mimoriadnemu zníženiu trestu, preto nie je dôvodná námietka obžalovaného,
ktorou sa mimoriadneho zníženia trestu domáha. Duplicitné postup v zmysle § 39 ods. 1 Trestného nie

je prípustný.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného o nepriznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného
zákona, na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti
vyžaduje,abypáchateľpomáhalnatourčenýmorgánom,pričomnevyhnutnájejehoaktívnaúčasť,ktorá

musíbyťzameranánatrestnúčinnosť,ktorúsámspáchal.Môžeísťajotrestnúčinnosťinýchpáchateľov,
ktorésúvisíprávestrestnoučinnosťoupáchateľa.Napomáhaniemôžemaťrôznuformuaspočívanajmä
v uvedení všetkých rozhodujúcich skutkových okolností trestného činu, označení prameňa dôkazov,
súvislostí. Hodnotenie významu tejto poľahčujúcej okolnosti závisí od toho, aké možnosti, okrem pomoci
páchateľa majú orgány činné v trestnom konaní na objasnenie trestného činu. (porovnaj napr. uznesenie

Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 76/2014).

Napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti teda predpokladá aktívnu, konkrétnu a právne významnú
pomoc obvineného adresným orgánom, ktorá vedie k reálnemu objasneniu trestnej činnosti tak, aby
bol naplnený základný účel trestného konania. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný

vypovedal len v prípravnom konaní, pričom na hlavnom pojednávaní dňa 25.10.2016 (č.l. 4220) odmietol
vypovedať. V prípravnom konaní okrem svojej prvej výpovede neurobil žiaden úkon, resp. neposkytol
žiadnu ďalšiu súčinnosť OČTK, ktorú by bolo potrebné povyšovať na poľahčujúcu okolnosť podľa §
36 písm. n) Trestného zákona. To, že si obžalovaný preberal zásielky, reagoval na výzvy súdu adostavil sa na nariadené pojednávanie (prípadne svoju neúčasť ospravedlnil) nemožno s napomáhaním
pri objasňovaní trestnej činnosti stotožňovať. V samotnej výpovedi v prípravnom konaní navyše ani
neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by OČTK nevedeli zabezpečiť a už predtým nemali k dispozícií.

Ani vyhlásenie obžalovaného o vine a priznanie sa ku skutku nemožno stotožňovať s poľahčujúcou
okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, nakoľko medzi nimi navyše neexistuje objektívny
súvis. (judikát č. R 44/2017).

Pokiaľ ide o uloženie ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona v

trvaní dva roky ako aj uloženie primeraných povinností v zmysle § 77 ods. 1 Trestného zákona, odvolací
súd s uvedeným v celom rozsahu súhlasí.

Náhrada škody

Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, proti výroku (t.j. len čiastočne, nie vo vzťahu ku všetkým výrokom

o náhrade škody), ktorým okresný súd zaviazal všetkých obžalovaných spoločne a nerozdielne nahradiť
poškodenému N. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W., H. XXX/XXX škodu vo výške 142.137,51 eur,
a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku namietali obžalovaní S. I., O. F., A. H. a K. F., ktorí spochybnili
takto vyčíslený nárok poškodeným.

Ako prvé je potrebné uviesť, že poškodený N. C. si nárok na náhradu škody uplatnil riadne v zmysle § 46
ods. 3 Trestného poriadku. V prípravnom konaní poškodený predložil OČTK svoju valutovú knihu (ako
povinnosť zmenárnika v zmysle § 4 a § 10 Opatrenia NBS č. 1/1995), z ktorej v spojení s prepočtom
kurzových mien podľa kurzového lístka NBS OČTK a následne aj okresný súd správne vychádzali. Z
uvedených listín vyplýva, že poškodený mal v čase spáchania skutku pri sebe finančnú hotovosť v sume

142.137,51 eur.

Podľa § 10 ods. 1 Opatrenia NBS č. 1/1995, o zmenárenskej činnosti podnikateľ vedie autorizovanú
valutovú knihu, do ktorej zaznamenáva zmenárenské operácie vrátane odvodu a nákupu devízových
prostriedkov v devízových bankách. Valutovú knihu je povinný denne uzavierať (aj v prípade

využitia výpočtovej techniky) vyčíslením súhrnných súm jednotlivých druhov nakúpených devízových
prostriedkov.

Niet rozumného dôvodu domnievať sa, že by si túto povinnosť poškodený nesplnil a do valutovej
knihy uviedol iné údaje. Nedôvodná je potom námietka obžalovaných, ktorí pri spochybnení skutočne

spôsobenej škody vychádzali a poukazovali na ich dohady. Prvotne sa ich odhady a dohady odvíjali
do tvrdenia O. F. o tom, že by mal mať poškodený pri sebe približne 10.000.000 Skk, následne pri
prepočtoch v aute po spáchaní skutku a tiež u D. C. sa im zdalo, že lup sa pohyboval v rozmedzí 3,5-4.
milióny Sk. Záznamy z valutovej knihy vypovedali jednoznačne o tom, akú sumu mal poškodený v taške,
ktorú obžalovaný vzali. Na uvedenom nič nemení ani to, že poškodený údajne najskôr vypovedal o nižšej

sume (2.000.000 Sk), pretože túto účelovú výpoveď odôvodnil obavou o svoj život, zdravie a majetok.

V ostatnom rozsahu výroku o náhrade škody odvolací súd vzhľadom na obmedzený revízny princíp, keď
iný výrok nebol odvolaním napadnutý, meritórne nepreskúmaval.

Záverom odvolací súd v reakcií na množstvo podaných odvolacích námietok obžalovanými uvádza,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v

súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/
Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok
G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).

V tejto súvislosti odvolací súd dáva obžalovaným do pozornosti to, že do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd nepatrí právo účastníka na
rozhodnutievsúladesjehoskutkovýmaprávnymnázorom,resp.právonaúspechvkonaní,event.právo
účastníkanatakérozhodnutie,ktorézodpovedájehopredstavámaočakávaniam.Obsahomzákladnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu
verejnej moci bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Vzhľadom na argumentáciu odvolacieho súdu uvedenú vyššie, odvolací súd o jednotlivých odvolaniach
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.