Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/83/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110231833
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7110231833.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: G. J., nar. XX. X. XXXX, bytom L.,
T.. B. XX, proti žalovanému: Správa ciest Košického samosprávneho kraja, Námestie maratónu mieru
1, Košice, o náhradu škody spôsobenej pri dopravnej nehode vo výške 3.150,- Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 13. apríla 2017, č. k. 15C/330/2010-426

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.150,- Eur s 9 % ročným úrokom z
omeškania z dlžnej sumy 3.150,- Eur od 28. 1. 2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Ďalšími výrokmi žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň žalovanému
povinnosť nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodný žalobca T. K., bytom C. XX, W., sa domáhal proti žalovanému
zaplatenia sumy 3.150,- Eur s prísl. na tom skutkovom základe, že 25. decembra 2008 vodič G. J.

riadil motorové vozidlo žalobcu - BMW 730 d, EČ: W. XXX J., ktoré užíval s jeho súhlasom, po štátnej
ceste III. triedy č. 050201 medzi obcami Rozhanovce - Beniakovce, vodič s vozidlom počas jazdy
vošiel do nevyznačených výtlkov na ceste, pričom došlo k poškodeniu časti vozidla dôsledkom vady na
komunikácii. Servisné práce pozostávali z výmeny poškodených dielov, z obutia a vyváženia pneumatík
nahliníkovédisky-kolesá,znastaveniageometrieobochnáprav.Žalobcazískalvedomosťopredbežnej
výške škody v januári 2009 po vystavení predbežnej kalkulácie nákladov na opravu značkovým
servisom. Skutočnú výšku škody žalobca vyčíslil vo februári 2009, keď nakúpil všetky poškodené diely a

ukončil opravu vozidla, ktorá predstavuje 3.150,- Eur. Písomným podaním z 9. decembra 2012 žalobca
upresnil žalobu a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3.150,- Eur
s 9 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 28. 1. 2011 do zaplatenia. Uznesením z 25.
septembra 2013, č. k. 15C/330/2010-166 na návrh žalobcu súd prvej inštancie pripustil, aby z konania
vystúpil pôvodný žalobca T. K. a na jeho miesto vstúpil G. J.. Rozsudkom z 22. októbra 2013, č. k.
15C/330/2010-194 súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.575,-
Eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením z

31. augusta 2016, č. k. 3Co/133/2014-248 zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie s tým, aby sa prvoinštančný súd vysporiadal predovšetkým s námietkami žalobcu, ktoré uviedol
v stanovisku z 22. októbra 2013 k odpovediam znalca, k pripomienkam žalobcu k znaleckému posudku.
Nakoľko žalovaný vzniesol v odvolacom konaní aj námietku premlčania v zmysle ustanovenia § 106ods. 1 Občianskeho zákonníka, s odôvodnením, že k vzniku škody došlo dňa 25.12.2008 a žaloba bola
súdu doručená až dňa 29.12.2010, teda po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby, súd prvej inštancie bol v
ďalšom konaní povinný vyporiadať sa aj s touto námietkou žalovaného a následne vo veci rozhodnúť.

3. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 9a ods. 1, 2
zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“), § 12 ods. 1, 2, § 13 ods.
1, 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon),
§ 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, §

442 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. a uzavrel, že predmetom konania je nárok na náhradu škody spôsobenej
na motorovom vozidle žalobcu pri dopravnej nehode 25. decembra 2008. V čase nehody vodič G. J.
riadil motorové vozidlo BMW 730 d, EČ: W. XXX J. po štátnej ceste III. triedy č. 050201 medzi obcami
Rozhanovce - Beniakovce, pričom vošiel do výtlku na ceste a došlo k poškodeniu časti motorového
vozidla. V konaní bola spornou skutočnosť, či v čase dopravnej nehody sa na predmetnej ceste III.

triedy nachádzalo viac výtlkov, resp. jednalo sa o sieťový rozpad vozovky, alebo sa jednalo o ojedinelý
výtlk v bezchybnom povrchu súvislého úseku vozovky, teda či došlo ku škode v dôsledku závady v
zjazdnosti tejto komunikácie v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 cestného zákona v spojení s § 12 ods. 2
písm. a) vyhlášky č. 35/1984 Z. z., alebo sa jedná o prípad podľa § 9a ods. 1 cestného zákona, kedy
užívatelia diaľnic, ciest alebo miestnych komunikácií nemajú nárok na náhradu škody, ktorá vznikla zo

stavebného stavu alebo dopravno-technického stavu diaľnic, ciest alebo miestnych komunikácií. Súd
prvejinštanciepriposudzovanítejtootázkyvychádzalzprávnychzáverovvyslovenýchsúdmivobdobnej
veci, ako rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18C/276/2008 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/470/2011, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/149/2009, ako
aj súkromno-znaleckého posudku Ing. C. č. 5/2017 zo 7. apríla 2017, z ktorých možno vyvodiť záver,

kedy sa jedná o závadu v zjazdnosti tak, ako to má na mysli § 12 ods. 2 písm. a) vyhlášky MS SR č.
35/1984 Zb. Súd prvej inštancie skúmal, či vie žalovaný preukázať liberačné dôvody podľa § 9a ods. 2
cestného zákona, na základe ktorých by za takto vzniknutú škodu žalobcovi nezodpovedal, pričom mal
za preukázané, že liberačné dôvody uvádzané žalovaným v danom prípade nie sú dané. Preukázanie
nemožnosti žalovaného v medziach jeho možností výskyt veľkého množstva výtlkov odstrániť a na

ne predpísaným spôsobom upozorniť, musia byť splnené súčasne v čase dopravnej nehody. Ak sa
teda v čase nehody nachádzal väčší výskyt výtlkov, jednalo sa až o sieťový rozpad vozovky, mal
žalovaný predpísaným spôsobom na túto skutočnosť upozorniť. Žalovaný nepreukázal, že by v jeho
možnostiach nebolo možné tieto nedostatky cestnej komunikácie odstrániť, keďže žalovanému museli
byť skutočnosti týkajúce sa závad v zjazdnosti cesty a stav tejto komunikácie známe. Z technického

hľadiska pred miestom nehodového deja neboli zadokumentované žiadne hojné výtlky, išlo o ojedinelý
výtlk na cestnej komunikácii, ktorý predstavoval z technického hľadiska závadu v zjazdnosti cesty,
ktorú vodič nemohol predvídať. Vykonávanie pravidelných kontrol bezpečnosti pozemných komunikácií,
ako aj odstraňovanie závad v zjazdnosti diaľnic, ciest a miestnych komunikácií sú bez prieťahov
povinní odstraňovať ich správcovia (§ 9 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb.). V čase obhliadky v roku 2011

súdnym znalcom Ing. X. sa na úseku cesty, ktorý predchádzal miestu nehodového deja, nachádzali
viaceré veľké výtlky v pravej časti vozovky, resp. v pravom jazdnom pruhu a v jej strede. Tieto výtlky
však nie je možné z technického hľadiska označiť za hojné výtlky v zmysle cestného zákona. Ide o
typický jav po zimnom období ako dôsledok nedostatočne vykonanej údržby asfaltového krytu vozovky.
Podľa predložených podkladov žalobcu týkajúcich sa technických informácií o diskoch a pneumatikách

(ktorých kópie sú súčasťou znaleckého posudku), v čase dopravnej nehody boli na vozidle poškodeného
namontované typovo schválené disky a pneumatiky, preto z technického hľadiska táto skutočnosť
nemohla mať vplyv na vznik a rozsah poškodenia motorového vozidla. Na závery znaleckého posudku
vypracovaného Ing. X. súd prvej inštancie neprihliadal, lebo závery kontrolného súkromno-znaleckého
posudku Ing. C. boli odlišné. Znalecký posudok Ing. C. bol vyhotovený objektívne, závery znaleckého

posudku sú presvedčivé a súdny znalec v znaleckom posudku obhájil všetky svoje závery a výstupy.
Žalovaný namietal nesprávne závery znaleckého posudku Ing. C., ale žiadny iný odborný dôkaz súdu
nepredložil. Na základe uvedených dôvodov a citovaných zákonných ustanovení mal súd prvej inštancie
za preukázanú dôvodnosť nároku žalobcu, preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z dlžnej sumy 3.150,- Eur od 28. 1. 2011 do

zaplatenia, t.j. po doručení výzvy na plnenie žalovanému, ktorú prevzal 27. januára 2011, vo výške
vyplývajúcej z ust. § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. O trovách konania
vo vzťahu strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z plnéhoúspechu žalobcu v konaní a o trovách štátu rozhodol podľa článku 4 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP.

4. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z formálne uplatnených dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť,
prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolateľa
súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď za príčinu vzniku škody označil závadu v
zjazdnosti. V bode 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd správne konštatoval, že v konaní bola

spornou skutočnosť, či v čase dopravnej nehody, ktorá sa stala na ceste, sa nachádzalo viac výtlkov,
resp. sa jednalo o sieťový rozpad vozovky, alebo sa jednalo o ojedinelý výtlk v bezchybnom povrchu
súvislého úseku vozovky, teda či šlo o stavebný stav cesty (viac výtlkov, sieťový rozpad vozovky), alebo
závadu v zjazdnosti (ojedinelý výtlk v bezchybnom povrchu vozovky). Keďže súd prvej inštancie ustálil,
že sa jednalo o závadu v zjazdnosti, skúmal liberačné dôvody správcu cesty v zmysle ustanovenia § 9a
ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon). V zmysle vyššie uvedeného

ustanovenia ďalej uvádza, že sa v čase nehody nachádzal väčší výskyt výtlkov, jednalo sa až o sieťový
rozpad vozovky, preto mal žalovaný predpísaným spôsobom na túto skutočnosť upozorniť. Teda, v prvej
časti tejto citácie popisuje stavebný stav cesty (nie závadu v zjazdnosti - ojedinelý výtlk), pričom naň
aplikuje liberačné dôvody, ktorými sa môže správca cesty zbaviť zodpovednosti za vzniknutú škodu
výlučne pri závadách v zjazdnosti. Žalovaný zastáva názor, že rozdiel medzi závadou v zjazdnosti a

stavebným stavom a z nich vyplývajúcou zodpovednosťou správcu cesty nie je súdu úplne zrejmý,
napriek tomu, že to cestný zákon a vykonávacia vyhláška k nemu presne definuje. S poukázaním na §
9a ods. 1, 2 cestného zákona žalovaný zdôraznil, že žiaden právny predpis správcovi cesty neukladá,
aby označoval nevyhovujúci stavebný stav cesty (povinnosť označovania sa vzťahuje len na závady v
zjazdnosti, čo nie je tento prípad). Vodič, ktorý prechádza úsekom, ktorý je v stavebnom stave je totiž v

zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke „povinný prispôsobiť svoje správanie najmä
stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty“ a v zmysle § 16 ods. 1 toho istého zákona „je povinný
rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným
podmienkam, stavu a povahe vozovky ....“. Keďže predmetná komunikácia bola v stavebnom stave v
podstatne dlhšom úseku ako bol úsek s výtlkmi, mal vodič prispôsobiť svoju jazdu stavebnému stavu

vozovky oveľa skôr. Z uvedeného vyplýva logický rozdiel medzi stavebným stavom, teda zlým stavom
vozovky, daným väčším počtom výtlkov, prepadnutým okrajom cesty, ba dokonca až sieťovým rozpadom
vozovky, a závadou v zjazdnosti - teda ojedinelým výtlkom v inak bezchybnom stave vozovky, ktorý
bez viditeľného označenia môže vodič prehliadnuť. K nesprávnemu posúdeniu stavebného stavu, resp.
závadyvzjazdnosti,môžedôjsťajnazákladeposudzovaniaspôsobuichodstránenia.Odvolateľuviedol,

že o závadu v zjazdnosti, odstrániteľnú bežnou údržbou sa jedná v tom prípade, ak sa odstránením tejto
závady (v inak bezchybnom stave vozovky), stáva vozovka opäť „bezchybnou“ na danom úseku cesty,
a nie, ako to bolo v tomto prípade, kedy sa odstránením tohto konkrétneho výtlku (prepadnutého okraja
cesty) vyriešil výlučne tento problém, pričom daný úsek cesty ostal v „stavebnom stave“. Vzhľadom
na stavebný stav cesty, oprava tejto cesty bola pripravovaná už v rámci programového obdobia -

Regionálneho operačného programu 2007 - 2013. K súvislej oprave došlo v roku 2014. Znalec, Ing.
Z. X. vo svojom znaleckom posudku uvádza, že v dobe, keď došlo k dopravnej nehode, prebiehala
zimná údržba ciest (pluhovanie a posyp) a že v zimnom období sa bežná údržba (vysprávky a plátanie)
nevykonáva z dôvodu technických obmedzení. Bežná údržba prichádza na rad až po skončení zimnej
údržby ciest. Z faktúr, ktoré žalovaný v konaní predložil, jednoznačne vyplýva, že k vyspravovaniu

výtlkov dochádzalo na predmetnom úseku v jarnom, ako aj v jesennom období. Skutočnosť, že aj
napriek tejto údržbe sa predmetná komunikácia stále nachádzala v zlom stave, iba potvrdzoval jej
stavebný stav, vyžadujúci si súvislú opravu, nie úkony bežnej údržby. Súd pri posudzovaní spornej
skutočnosti, či išlo o závadu v zjazdnosti alebo o stavebný stav vozovky, vychádzal z právnych záverov
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18C/276/2008 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/470/2011 (bod 61 napadnutého rozhodnutia), ktoré sú podľa názoru
žalovaného na prejednávaný prípad absolútne nepoužiteľné. Meritom veci citovaných rozhodnutí je totiž
posudzovanie závady v zjazdnosti - kameňa, ktorý spadol na vozovku a odrazil sa do čelného skla
automobilu (závada v zjazdnosti v inak bezchybnom stave vozovky). V prejednávanom prípade však
ani jeden z dôkazov nepoukazuje na skutočnosť, že by bola cesta v danom úseku (okrem predmetného

„výtlku“) v bezchybnom stave. Žalovaný trvá na tom, že sa na tento prípad (stavebný stav) vzťahuje
ním uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 17/2007, ktoré okrem iného
vylučuje zodpovednosť správcu cesty za škodu spôsobenú stavebným alebo dopravno-technickým
stavom cesty. Najvyšší súd jasne konštatuje, že „Pokiaľ odvolací súd nepoužitie dopravného značenia,a to dopravného zariadenia tzv. Vodiacej tabule Z 3b, resp. zmenu polomerov zákruty, nepovažoval
za závadu v zjazdnosti cesty, ale za okolnosť vplývajúcu zo stavebného, resp. dopravno-technického
stavu cesty, je tento jeho právny záver správny.“ K znaleckému posudku pána Ing. U. C. sa žalovaný

vyjadril už v podaní z 12. apríla 2017 a na týchto vyjadreniach aj naďalej trvá. Je toho názoru, že
znaleckýposudokIng.Z.X.jekomplexnejší,vyhotovenývkratšomčasovomúsekupoškodovejudalosti,
pričom vyčerpávajúco popisuje všetky kľúčové a právne relevantné skutočnosti, zatiaľ čo prevažná časť
znaleckého posudku znalca Ing. U. C. pozostáva z citácie všeobecne záväzných predpisov. Okrem
uvedeného sa znalec vôbec nezaoberá jednou z kľúčových skutočností, a to „prepadnutým okrajom

cesty“, ktorý jednoznačne vyplýva ako z fotodokumentácie, tak zo záznamu dopravnej nehody. Dokonca,
v priestupkovom spise je ako „páchateľ“ označený prepadnutý okraj cesty, a nie výtlk. V nadväznosti na
túto skutočnosť nesúhlasí ani s označením miesta nehody, a síce, že ide o rozhranie pravého okraja
pravého jazdného pruhu a spevnenej časti krajnice, keďže je z doterajšieho dokazovania zrejmé, že
šlo o rozhranie spevnenej a nespevnenej časti vozovky, resp. nespevnenej krajnice. Znalec vo svojom
znaleckom posudku konštatuje existenciu sieťového rozpadu vozovky v roku 2011 a 2012 vyplývajúcu

z rozsiahlej fotodokumentácie a z www.google.sk/maps, pričom pri posudzovaní technického stavu
vozovky v roku 2008, kedy konštatoval závadu v zjazdnosti, vychádzal len z dokumentácie zobrazujúcej
bezprostredné miesto nehody. Keďže znalec nemal k dispozícii žiadnu inú fotodokumentáciu, na základe
záberov z polície ani nemohol dospieť k inému záveru. Súd pri posudzovaní, či ide o závadu v
zjazdnosti alebo stavebný stav vozovky, sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi znaleckého posudku

Ing, U. C., pričom z jeho posudku je zrejmé, že menovaný znalec vychádzal len z dokumentácie
zobrazujúcej bezprostredné miesto nehody. Súd však vôbec nebral do úvahy ostatné vykonané dôkazy,
ktoré jednoznačne preukazovali stavebný stav cesty v úseku Rozhanovce - Beniakovce (príkladmo
uvádza výpoveď samotného žalobcu, svedka p. U., dôkazy predložené k plánovaniu súvislej opravy
cesty v rámci programového obdobia - Regionálneho operačného programu 2007 - 2013, ako aj dôkazy

o samotnej realizácii súvislej opravy cesty v roku 2014). Pokiaľ súd prvej inštancie v rozhodnutí uvádza,
že žalovaný nepredložil žiadny iný odborný dôkaz na podporu námietok voči znaleckému posudku,
žalovaný tvrdí, že znalecký posudok disponuje takými vadami, ktoré nie je potrebné vyvracať inými
odbornými dôkazmi. Žalovaný nespochybňuje skutočnosť, že v čase dopravnej nehody boli na vozidle
poškodeného namontované typovo schválené disky a pneumatiky, avšak aj naďalej trvá na tom, že sa na

vozidle smú používať len typovo schválené alebo homologizované pneumatiky určené výrobcom vozidla
v súlade s určením výrobcu pneumatík, ktoré sú zároveň zapísané v osvedčení o evidencii časti II alebo
v technickom osvedčení vozidla [§ 23 ods. 11 písm. b), § 24 ods. 1 písm. a) a § 21 ods. 2 písm. g) zákona
č. 725/2004 Z. z. a § 5 ods. 1 vykonávacej vyhlášky]. Žalobca nemal na svojom automobile „obuté“
pneumatiky, ktoré by mal zapísané vo vyššie uvedených dokumentoch, čím porušil právny predpis, čo

mohlo mať za následok udelenie poriadkovej pokuty, prípadne aj zadržanie technického osvedčenia
vozidla, preto sú závery znaleckého posudku Ing. U. C. podľa názoru žalovaného v rozpore s právnymi
predpismi, a to v časti, kde znalec pripustil, že žalobca mohol použiť iné pneumatiky ako tie, ktoré mal
zapísané v osvedčení. Žalobca ich mohol osadiť, ale nie použiť v cestnej premávke (pretože ich nemal
zapísané v osvedčení). V prípade, že žalobca použil takéto pneumatiky, v každom prípade to malo

výrazný vplyv na rozsah poškodenia vozidla. Súd prvej inštancie sa v nadväznosti na bod 35 uznesenia
Krajského súdu v Košiciach z 31. augusta 2016, sp. zn. 3Co/133/20l4, taktiež nevysporiadal s námietkou
premlčania, ktorú vzniesol žalovaný.

5. K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, v ktorom zdôraznil, že v otázke námietok

žalovaného k znaleckému posudku Ing. U. C. boli tieto zaslané znalcovi, ktorý bol požiadaný o zaujatie
stanoviska k nim. Jeho stanovisko pripojil k vyjadreniu. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové
skutočnosti resp. dôkazy. Všetky ním uvedené argumenty v sporovej veci boli procesným stranám a
súdu už skôr známe, preto je možné dôvodne predpokladať, že súd sa s nimi v priebehu konania
už riadne vysporiadal. Žalobca sa stotožňujem s názorom žalovaného, že súd v bode 60 správne

konštatuje merito sporu v prvopočiatku a taktiež aj so závermi súdu, že sa jednalo o závadu v zjazdnosti.
Žalovaný ako protiargument proti týmto záverom súdu uvádza výňatok bodu 64, kde však cituje iba
časť znenia rozsudku, pričom opomína skutočnosť, že súd prvej inštancie v bode 64 uvádza iba
hypoteticky, že „Ak (by) sa teda v čase nehody nachádzal väčší výskyt výtlkov ...“, a z kontextu sa
dá chápať, že tým poukazuje nie na dokázané skutočnosti, ale skôr prípad, ak by bral do úvahy taký

stav komunikácie v čase nehody, ktorý opisoval žalovaný (to však bolo preukázane ako nepravdivé).
Práve ďalej v uvedenom bode 64 súd uvádza, že „Z technického hľadiska pred miestom nehodového
deja neboli zadokumentované žiadne hojné výtlky, išlo o ojedinelý výtlk na cestnej komunikácii, ktorý
predstavoval z technického hľadiska závadu v zjazdnosti cesty, ktorú vodič nemohol predvídať.“ Toznamená, že súd prvej inštancie s danou otázkou sa dostatočne a právne správne vysporiadal, a nie je
namieste na základe argumentov vytrhnutých z kontextu rozsudku obviniť súd z neznalosti predpisov.
Žalobca má za to, že dokonca aj žalovaný svojím konaním dokazuje, že sa stotožnil s názorom, že

riadnymneoznačenímmiestanehodydopravnýmznačenímporušilsvojuprávnupovinnosťazodpovedá
za spôsobenú škodu. Ako dôkaz uvádza jeho konanie, keď krátko pred obhliadkou nehody súdom
a účastníkmi v roku 2011 osadil síce nelegálne a bez povolenia, miesto pred nehodou viacerými
obmedzujúcimi a upozorňujúcimi dopravnými značeniami a tieto tam ponechal do času kompletnej
opravy komunikácie až do roku 2014. Ak teda žalovaný trvá na tom, že nebol povinný riadne označiť

miesto nehody dopravnými značeniami, prečo potom pred obhliadkou odrazu zastával opačný právny
názor, ukladajúci takúto povinnosť správcovi ciest a vytrval v ňom dokonca viac rokov? Taktiež vyvstáva
otázka, že z akého dôvodu v konaní pred súdom až do dokázania opaku (a to aj za cenu zmanipulovanej
výpovede svedka U.) tvrdil, že dopravné značenia tam boli aj v čase nehody? Podľa názoru žalobcu
týmto konaním dal žalovaný najavo, že si je vedomý svojho pochybenia a že v čase nehody bol zo
zákona povinný miesto riadne označiť. Aj bežne zaužívaná prax je v protiklade s tvrdením žalovaného,

lebo ak by bol jeho právny názor správny, potom by komunikáciu bol správca povinný riadne označiť
iba vtedy, ak sa na nej nachádza ojedinelý výtlk, a naopak nemusí tak konať, ak sa jedná o stavebný
stav, resp. ľudovo povedané o úplne rozbitú cestu, prípadne o samotnú opravu cesty. Je všeobecne
známe, že práve takéto úseky správca vždy s predstihom a náležite označuje. Na margo námietok
ohľadom údržby cesty v zimnom období, čiastočnej opravy výtlkov, atď. poukazuje žalobca na vyjadrenie

znalca Ing. C. v prílohe a poukazuje tiež na to, že aj sám Ing. X., ktorý je v blízkom vzťahu so
žalovaným, uvádza, že správca mohol výtlk aspoň zasypať štrkom, a ak už by sa tým aj nepodarilo
úplne zabrániť samotnej nehode, tak by aspoň následky nehody boli násobne nižšie. Žalovaný však
ani taký triviálny úkon na predídenie nehody nevykonal. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 4Co/470/2011, z ktorého právneho záveru súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní čiastočne

vychádzal, rozhodne skôr reflektuje na podobný prípad, aký je predmetom tohto sporu, než rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 4Cdo 17/2007, na ktorý poukazuje žalovaný. V prípade rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/470/2011 sa poukazuje a priori na vedomosť správcu komunikácie o
opakovaných závadach v zjazdnosti (padajúce kamene), a na to, že správca napriek tejto vedomosti nič
nevykonal na odstránenie týchto závad. Je to analogické aj s našim sporom, nakoľko žalovaný podľa

vlastného tvrdenia mal dlhodobo vedomosť o závadach na komunikácii (plánovaná oprava cesty od roku
2007), a nevykonal nič na ich odstránenie, alebo aspoň na jej riadne označenie, mimo to, spadnutý
kameň na komunikácii je podobne neočakávateľná prekážka, ako ojedinelý výtlk. Sú to okolnosti, ktoré
nie sú bežné a vodič ich nemá z čoho predvídať na rozdiel od profilu zákruty, ktorá je predmetom
žalovaným uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 4Cdo 17/2007. V danom spore sa pojednáva

prípad úplne iného charakteru, kde vodič vozidla neprispôsobením rýchlosti vozidla nezvládol prejazd
zákrutou a žaloval správcu za neosadenie vodiacej tabule. Takýto prípad sa môže subsumovať pod
stavebný stav komunikácie v zmysle zákona a vyhlášky, ale je absolútne nepoužiteľný na tento spor.
Dôvody už boli uvedené v skorších podaniach, v každom prípade je si však treba uvedomiť, že zákruta je
statický - nemenný stav, vopred z diaľky viditeľný a predpokladateľný, na rozdiel od výtlku. Žalovaný síce

podal viacej vyjadrení v tomto spore, ale napriek tomu, že už aspoň 2 roky má vedomosť o dôkazoch
doložených súdu o veľmi blízkom prepojení medzi ním a súdnym znalcom Ing. Z. X., sa žalovaný ani
len náznakom nevysporiadal s touto nepochybne najzávažnejšou skutočnosťou v procese dokazovania.
Súdu boli predložené nevyvrátiteľné dôkazy, že znalec Ing. X. bol/je riaditeľom organizácie (SSÚR
Košice, NDS), ktorá na základe zmluvného vzťahu so žalovaným mala na starosti práve inkriminovaný

úsek komunikácie v čase nehody. To znamená, že znalec vyhotovoval znalecký posudok vo veci, kde
sám bol zodpovedným za porušenie povinnosti. Znalec evidentne svojim konaním sa snažil zneužitím
svojej pozície a zatajením tejto skutočnosti pred súdom, protiprávne zbaviť žalovaného, a nepriamo
aj seba, zodpovednosti za porušenie právnej povinnosti. S vysokou pravdepodobnosťou možno podľa
názoru žalobcu tvrdiť, že konanie znalca a žalovaného napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu.

Celý znalecký posudok Ing. X. vôbec nezohľadňuje podstatné skutočnosti a je postavený hlavne na
výpovedi svedka p. U., ktorý pred súdom vypovedal v úplnom protiklade s tým, čo uviedol do Záznamu
o dopravnej nehode počas vyšetrovania príčin dopravnej nehody na mieste samom. Je podstatné
aj to, že Záznam o nehode bol vyhotovený tesne po nehode a za neporušeného - nezmeneného
stavu veci, a výpoveď pred súdom prebehla s mnohoročným odstupom. Žalobca zároveň zdôraznil,

že svedok p. U. je zamestnancom SSÚR Košice - NDS a priamym podriadeným znalca Ing. X., z
čoho si možno vytvoriť objektívny obraz dôvodov zmeny výpovede svedka, ako aj o pravdivosti jeho
pozmenenej výpovede pred súdom. Pri zohľadnení uvedených skutočností potom anomálie uvedené
v znaleckom posudku Ing. X. sú pochopiteľné a boli uvedené so zámerom ovplyvnenia rozhodovaniasúdu. Napríklad, kým v posudku na str. 6 znalec uvádza, že neexistujú žiadne dôkazy v čase nehody o
existencii akéhokoľvek dopravného značenia pred a v mieste nehody, potom v závere posudku pripisuje
vinu vodičovi vozidla, že neprispôsobil rýchlosť jazdy „neexistujúcim“ dopravným značeniam. Znalec

ako jednu z príčin rozsahu poškodenia uvádza použitie pneumatík na vozidle, ktoré neboli zapísané v
technickom preukaze vozidla. Už z bežne verejne dostupných zdrojov je poľahky overiteľné, že osadený
rozmer pneumatík je od výrobcu sériovo dodávaný presne na túto značku motorového vozidla. Síce pre
obmedzený rozsah v príslušnej kolónke Technického preukazu vozidla sa neuvádzajú všetky variácie
rozmerov schválených pneumatík, ale to neznamená, že iné než tam uvedené, nie sú schválené pre

konkrétny typ vozidla. V zmysle zákona č. 725/2004 Z. z. má prevádzkovateľ povinnosť do 15 dní
dať zaevidovať zmeny na vozidle, preto v tomto prípade sa mohlo jednať výhradne o administratívny
nedostatok, ktorý logicky nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť priebeh nehody a rozsah škody. Pritom
aj k spomínanej administratívnej chybe by došlo iba v prípade, ak by už uplynulo viac ako 15 dní od
osadenia predmetných pneumatík na vozidlo. Keďže znalec si neoveril ani takúto banalitu, svedčí to
buď o nedostatočnej kvalifikácii znalca pre túto činnosť, alebo skôr o zámere s nekalým úmyslom pri

vyhotovovaní znaleckého posudku. Sám žalovaný uznáva, že sa jednalo čisto o administratívnu chybu, a
napriektomutvrdí,žetotomalovýraznývplyvnarozsahpoškodenia.Ktvrdeniužalovaného,žeznalecký
posudok Ing. C. bol vyhotovený s väčším časovým odstupom ako Ing. X. a preto nemal relevantné
podklady, žalobca uvádza, že obaja znalci mali identické podklady k dispozícii, nakoľko v čase obhliadky
miesta nehody Ing. X. v roku 2011 (tzn. 3 roky po nehode), už bol inkriminovaný výtlk tak opravený,

že miesto nehody sa podarilo identifikovať iba s ťažkosťami a z nepriamych indícii. Stav komunikácie
v roku 2011 bol viacerými spôsobmi zdokumentovaný (fotografie, googlemaps, atď.), čiže podklady
z roku 2011 mal rovnako k dispozícii aj znalec Ing. C., preto vytýkaný časový odstup medzi oboma
znaleckými posudkami nemôže mať žiaden vplyv na ich výsledky. Žalobca popiera aj pravdivosť tvrdení
žalovaného v odvolaní, že Ing. C. nebral do úvahy svedecké výpovede; práve naopak, znalec vychádzal

iba z relevantných výpovedí svedkov, konkrétne u výpovede p. U. (na ktorého výpoveď chce žalovaný
pravdepodobne poukázať), vzal znalec do úvahy jeho výpoveď do Záznamu o nehode, keďže Záznam o
nehode bol vyhotovený tesne po nehode a za neporušeného - nezmeneného stavu veci, pričom výpoveď
pred súdom prebehla s mnohoročným odstupom. Po preštudovaní oboch posudkov sa dá s istotou
tvrdiť, že práve znalecký posudok Ing. C. je vecne správny, podložený zákonnými formuláciami, bez

fabulácií, jeho závery vychádzajú z podložených dôkazov, je bez nepodložených hypotéz, ktoré naopak
sahojnenachádzajúvposudkuIng.X..Pokiaľžalovanýnamieta,žesúdprvejinštanciesanevysporiadal
s námietkou premlčania nároku žalobcu, s týmto tvrdením žalobca nesúhlasí, nakoľko 14. novembra
2016 boli zaslané skutočnosti potvrdzujúce zachovanie lehoty premlčania. Žalovaný pri námietke asi
nevzal do úvahy plynutie subjektívnej aj objektívnej lehoty premlčania, tzn. akoby aplikoval iba časť

ust. § 106 ods. 1 OZ. Plynutie premlčacej doby je viazané na subjektívny moment, ktorý spočíva vo
vedomosti poškodeného aj o výške spôsobenej škody a o tom, kto zodpovedá za škodu. K nehode
došlo 25. decembra 2008 a z dôkazov dostupných v spise je zrejmé, že vozidlo bolo opravené 21.
januára 2009 (kedy získal žalobca jednoznačne vedomosť aj o výške škody) a žaloba bola podaná
na súde 29. decembra 2010. Preto subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 106 ods. l OZ začala

plynúť najskôr až od 22. januára 2009 a k márnemu uplynutiu lehoty premlčania potom mohlo dôjsť
najskôr 21. januára 2011. Žaloba preto bola podaná so zachovaním hmotnoprávnej lehoty. Vyjadrenie
žalovaného bolo doručené krátkou cestou na pojednávaní, avšak toto neobsahuje žiadne podstatné
nové informácie, a ani nijakým spôsobom neovplyvňuje výsledok v spore, preto má žalobca za to, že
touto námietkou žalovaného nie je potrebné sa zapodievať. Žalovaný postavil svoje odvolanie skoro

výhradne na argumentoch tohto znaleckého posudku (ktorý je napr. v príkrom rozpore s ust. § 20
vyhlášky č. 490/2004 Z. z.) a k uvedeným závažným skutočnostiam (jeho vzťah ku znalcovi a znalca
vo veci samotnej, vzťah svedka k veci a k znalcovi, atď.) sa ani len náznakom nevyjadril. Preto žalobca
skonštatoval, že v odvolaní žalovaného sa nenachádza nový dôležitý argument, či dôveryhodný dôkaz,
ktorým by podložil svoje tvrdenia o nesprávnom právnom posúdení veci prvoinštančným súdom. Preto

žalobca navrhuje rozsudok v plnom rozsahu potvrdiť. Žalobca k svojmu vyjadreniu pripojil aj Stanovisko
znalca Ing. U. C. k odvolaniu žalovaného, ktoré nie je datované, ani podpísané (č. l. 454 spisu).

6. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný odvolacou replikou, pričom zotrval na svojich dôvodoch
a argumentácii v odvolaní, a predovšetkým na tom, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil

vec, keď za príčinu vzniku škody označil závadu v zjazdnosti. K údajnej zaujatosti znalca Ing. Z. X. sa
podľa názoru žalovaného najlepšie vyjadril sám znalec vo svojom Stanovisku z 12. decembra 2016 k
zápisnici o pojednávaní z 23. novembra 2016. K tejto námietke sa žalovaný vyjadruje taktiež vo svojomvyjadrení č. UR- 2017/124-2115 zo 4. apríla 2017. Žalovaný zotrval na svojich odvolacích námietkach
i odvolacích návrhoch.

7. K odvolacej replike žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca s skonštatovaním, že žalovaný
neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa už súd prvej inštancie skôr nevysporiadal. Medzi
odvolaním a replikou žalovaného nie je žiaden markantný rozdiel. Zdôraznil, že liberačné dôvody
na exkulpáciu žalovaného naplnené neboli. Žalovaný postavil svoje odvolanie skoro výhradne na
argumentoch znaleckého posudku Ing. X. a k závažným skutočnostiam jeho vzťahu ku znalcovi a znalca

vo veci samotnej, vzťah svedka k veci a k znalcovi, atď., neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli
odstrániťpochybnostioevidentnomzáujmeznalcanavýsledkuvoveci.Pretožalobcanavrhujerozsudok
prvoinštančného súdu potvrdiť.

8.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk v odvolaní uplatnených odvolacích dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že po doplnení dôvodov rozsudku
a vysporiadaní s otázkou premlčania samotným odvolacím súdom - nakoľko tak aj napriek výtke

odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení neurobil súd prvej inštancie, je potrebné aj
s ohľadom na ust. § 390 CSP rozsudok potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, nakoľko tento je v konečnom
dôsledku vecne správny.

9. Odvolací súd uznesením z 24. mája 2019, č. k. 11Co/321/2017-491 rozsudok súdu prvej inštancie

z 13. apríla 2017, č. k. 15C/330/2010-426 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že
ak by v danom štádiu konania sám vo veci rozhodol, došlo by k porušeniu zásady dvojinštančnosti
konania, pretože odvolací súd by svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorými sa pred ním
prvoinštančný súd nezaoberal, keďže po zrušení veci odvolacím súdom pri rozhodovaní neposudzoval
a nijako sa nevysporiadal s námietkou premlčania, vznesenou žalovaným, a to napriek pokynu, ktorý v

tomtosmereodvolacísúdsúduprvejinštanciedalvpredchádzajúcomzrušujúcomuznesení(uznesením
z 31. augusta 2016, č. k. 3Co/133/2014-248). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z
premisy, že účelom ustanovenia § 390 CSP nie je náprava pochybení súdu prvej inštancie odvolacím
súdom, vytknutých mu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Nejednalo sa totiž o prípad, kedy by
sa súd prvej inštancie s pochybením, ktorého sa dopustil v predchádzajúcom rozhodnutí, vysporiadal

následne po jeho zrušení odvolacím súdom nesprávne, prípadne nedostatočne, ale o prípad, kedy
náprave vytknutej nesprávnosti nevenoval žiadnu pozornosť tak z hľadiska dokazovania v konaní, ako
aj odôvodnenia rozhodnutia.

10. Ústavný súd SR na základe sťažnosti žalobcu nálezom z 28. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 348/2019-46

rozhodol, že postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 321/2017 a
jeho uznesením z 24. mája 2019 sp. zn. 11 Co 321/2017 bolo základné právo JUDr. G. J. na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené. Zároveň rozhodol, že postupom Krajského
súdu v Košiciach v predmetnom konaní bolo porušené základné právo G. J. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu
v Košiciach z 24. mája 2019, sp. zn. 11 Co 321/2017 Ústavný súd SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Vyslovil záver, že z dikcie § 390 CSP vyplýva, že toto ustanovenie je formulované kategoricky a
v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy, ak sú naplnené predpoklady obsiahnuté

v tomto rozhodnutí.

11. Vzhľadom na vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR odvolací súd vo veci rozhodol podľa ust. §
390 písm. a), b) CSP, v zmysle ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

12. Žalovaný v odvolaní formálne uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP, avšak z obsahu odvolacej námietky, spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie sa vo svojomrozhodnutí - v nadväznosti na bod 35 uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 31. augusta 2016, sp.
zn. 3Co/133/20l4 - vôbec nevysporiadal s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, nepochybne
vyplýva aj ďalší odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko odvolateľ týmto

nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu
z hľadiska rešpektovania práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ako konštatoval odvolací súd
v uznesení z 24. mája 2019, sp. zn. 11 Co 321/2017, po preskúmaní veci dospel k záveru, že
odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený a podopretý relevantnou odvolacou námietkou
žalovaného, nakoľko odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa parametre riadneho odôvodnenia

a nepodáva súdom prvej inštancie základné vysvetlenie skutkových a právnych dôvodov podstatných
pre posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným. Tento nedostatok odôvodnenia možno
bezpochyby považovať za celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia, a nie iba
nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením rozhodnutia. Takýto prístup konajúceho sudcu rozhodne
nemožno považovať za svedomitý výkon povinností, vyplývajúcich z funkcie sudcu (§ 30 ods. 4 zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov) a v procesných súvislostiach nemožno inak

ako súhlasiť s odvolateľom v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku preto nespĺňa požiadavku
riadneho odôvodnenia.

13. S poukázaním na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2008,
sp. zn. 1 M Obdo 1/2007, ako aj v rozsudku sp. zn. 1Cdo 43/2010, odvolací súd opakovane akcentuje,

že otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať vždy ako primárnou otázkou a až
následne meritórne posudzovať nárok uplatnený žalobcom.

14. Podľa § 100 ods. 1 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až § 110).

15. Podľa § 106 ods. 1, 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri
roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

16. Pre určenie dĺžky premlčacej doby, ako aj pre určenie začiatku jej plynutia, je rozhodujúce zistenie,
či zákon pre daný právny vzťah neupravuje premlčaciu dobu inak, t.j. či platí všeobecná premlčacia
doba podľa § 101 OZ a zistenie, či jej začiatok je daný ustanovením § 101 OZ (kedy bolo možné
právo uplatniť po prvý raz - actio nata), alebo či začiatok plynutia premlčacej doby nie je v zákone

upravený odlišne. Okamih, kedy je možné právo vykonať po prvý raz, treba rozumieť ako možnosť
uplatniť právo spôsobom, ktorým právny poriadok umožňuje realizáciu práva vynútiť verejnou mocou,
teda podaním žaloby na súd. Actio nata je spravidla spájaná so splatnosťou (zročnosťou) dlhu, t.j.
dňom, keď mal dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením, bez ohľadu na to, ako dlh vznikol.
Pre tento okamih nie sú rozhodujúce subjektívne skutočnosti na strane oprávneného subjektu, ale to,

či z hľadiska objektívnych skutočností už nastal rozhodujúci okamih, kedy bolo možné právo vykonať
po prvýkrát. Splatnosť môže byť určená dohodou, právnym predpisom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu. V súvislosti s právnou úpravou plynutia času v zmysle § 122 OZ je potrebné rozlišovať medzi
lehotou hmotnoprávnou a procesnoprávnou, pričom premlčacia doba je hmotnoprávnou lehotou, ktorej
charakteristickým znakom (okrem úpravy v Občianskom zákonníku) je to, že jej dodržanie je v zásade

naplnené vtedy, ak úkon, ktorého včasnosť je potrebné posúdiť, bol doručený jeho adresátovi.

17. Pre posúdenie otázky premlčania Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku z 29. februára 2012, sp.
zn. 1 Cdo 43/2010 odkázal na pomerne bohatú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp.
Najvyššieho súdu Českej republiky, a tak z dôb spoločného štátu, ako aj následne po rozdelení, ktorá je

plne použiteľná, pretože spoločný právny základ zostal zatiaľ nezmenený. Pri posudzovaní otázky, kedy
sa poškodený (žalobca) dozvedel o škode, treba v zmysle vyššie uvedeného vychádzať z preukázanej
skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nej),
teda kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v
približnejsumesmožnosťoujejdodatočnéhospresnenia,t.j.ktorúbolomožnénatoľkoobjektívnevyčísliť

vpeniazoch,abypoškodenýsvojnároknanáhraduškodymoholuplatniťajnasúde.Idetedaovedomosť
nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k
okamihu, kedy poškodený získal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna
osoba je za škodu zodpovedná (R 38/75). S poukázaním na relevantnú judikatúru pre uplatnenie nárokuna súde teda postačuje vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v
približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia. Týmto momentom teda nie je vedomosť o
presnom vyčíslení škody, napríklad na základe znaleckého posudku, ale moment, keď poškodený môže

aspoň približným spôsobom vyčísliť výšku spôsobenej škody [rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
25Cdo/2749/2004, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 17. decembra 2008, sp. zn. 25 Cdo 2883/2006
(pozri Judikatúra vo veciach premlčania v súkromnom práve, Edmund Horváth, IURA EDITION, s.r.o.,
2010, str. 100 až 103)].

18. Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania (podaním zo 16.januára 2014, č. l. 229 spisu) v
zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že k vzniku škody došlo
25. decembra 2008 a žaloba bola súdu doručená až 29. decembra 2010, teda po uplynutí 2-ročnej
premlčacej doby.

19. Po zrušení rozsudku a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie uznesením Krajského

súdu v Košiciach z 31. augusta 2016, sp. zn. 3Co/133/20l4, žalobca k námietke premlčania vznesenej
žalovaným podal písomné vyjadrenie v podaní z 8.novembra 2016 (č.l. 270 až 272 spisu), ktoré bolo
žalovanému doručené za účelom vyjadrenia dňa 21. novembra 2016 (doručenka na č.l. 275 spisu).

20. O odvolaní po vykonaní úkonov súdu prvej inštancie koná a rozhoduje odvolací súd s primeranou

aplikáciou ustanovení Civilného sporového poriadku o konaní v prvej inštancii (ust. § 378 ods. 1 CSP),
preto odvolací súd postupoval podobne podľa ust. § 204 CSP, v zmysle ktorého dôkaz listinou sa vykoná
tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol
strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené,
ako je tomu aj v preskúmavanej veci.

21. Z obsahu spisu (aj zo samotnej žaloby) je zrejmé, že žalobca odovzdal vozidlo do servisu v januári
2009, ako uviedol v ďalšom konaní, stalo sa tak aj s ohľadom na čas, v ktorom došlo ku škode na
motorovom vozidle, t.j. 25. decembra 2008, teda medzi Vianocami a Novým rokom, preto až vtedy
mu bola oznámená predpokladaná cena opravy vzhľadom na rozsah poškodenia vozidla a z neho

vyplývajúcej potreby prác, či náhradných dielov. Zo samotnej žaloby vyplýva, že v dôsledku dopravnej
nehody došlo k poškodeniu hliníkových diskov pravého predného a zadného kolesa, pneumatík pravého
predného a zadného kolesa, uloženie náboja pravého predného kolesa, ložisko náboja pravého
predného kolesa, tlmič pruženia pravého predného kolesa, ťažné rameno prednej nápravy na pravej
strane a priečne rameno prednej nápravy na pravej strane. Jedná sa o pomerne rozsiahle poškodenie,

ktorá skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu neumožňuje laikovi - ktorým je v tomto prípade tak
samotný žalobca, ako aj osoby prítomné pri spisovaní záznamu o dopravnej nehode dňa 25. decembra
2009 - objektívne určiť aspoň približnú výšku spôsobenej škody v peniazoch. Z uvedeného dôvodu preto
po posúdení zastáva odvolací súd názor, že výšku škody určenú odhadom príslušníkom polície (cca
50.000,- Sk, t.j. 1.659,70 Eur) nemožno z objektívnych dôvodov považovať za dostatočne relevantnú a

postačujúcu k uplatneniu nároku žalobcom na súde. Nasvedčuje tomu aj fakt, že cena opravy vozidla
predstavovala bezmála dvojnásobnú sumu. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd nepovažuje za
presvedčivú a opodstatnenú argumentáciu žalovaného, že žalobca mohol pri uplatnení nároku na
náhradu škody vychádzať z údaja o predpokladanej výške škody z 25. decembra 2009, od ktorého
dátumu by sa mal podľa názoru žalovaného odvíjať aj začiatok plynutia premlčacej doby pre uplatnenie

nároku žalobcom na súde.

22. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov stotožňuje s názorom a argumentáciou žalobcu v
jeho písomnom podaní z 8. novembra 2016, doručeného súdu prvej inštancie 15. novembra 2016 a
následne žalovanému 21. novembra 2016, v ktorom žalobca poukazuje na skutočnosti potvrdzujúce

zachovanie premlčacej doby na uplatnenie nároku na súde. Žalobca zdôraznil, že k dopravnej nehode
došlo 25. decembra 2008, pričom k tejto dopravnej nehode bol privolaný aj svedok, pán J. U., dispečer
Národnej diaľničnej spoločnosti. Nárok na náhradu škody bol na súde uplatnený 29. decembra 2010,
teda podľa tvrdenia žalovaného 2 roky a 4 dni po jej vzniku, z čoho žalovaný vyvodil, že nárok žalobcu
je premlčaný. Žalobca poukázal na údaje uvedené v žalobe, teda že vedomosť o predbežnej výške

škody získal v mesiaci január 2009 po kalkulácii opravy v servise, pričom skutočná výška škody 3.150,-
Eur uplatnená v žalobnom návrhu bola vyčíslená 21. januára 2009 spoločnosťou Bavaria, spol. s r.o.,
prevádzka Košice. Preto žalobca zastáva názor, že až v mesiaci január 2009 sa dozvedel o výške škody,
ako o druhej kumulatívnej podmienke, pre ktorú by mohol žalovaný uplatňovať námietku premlčania.Na podporu svojej argumentácie žalobca v predmetnom podaní poukázal na právny názor, vyslovený
v rozsudku Najvyšším súdom ČR sp. zn. 33 Odo 477/2001, ako aj podobný právny názor, vyslovený
Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 231/2009, v zmysle ktorého „Pri posudzovaní otázky,

kedy sa poškodená dozvedela o škode, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodenej
o vzniknutej škode (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nej), teda kedy nadobudla vedomosť
o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej
dodatočného spresnenia, t.j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodená
svoj nárok na náhradu škody mohla uplatniť na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii

škody, ale aj o jej výške ...“

23. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že ak k nehode došlo 25. decembra 2008 a zo
žaloby i z dôkazov dostupných v spise je zrejmé, že vozidlo bolo odovzdané na opravu v januári 2009
(žalobca na pojednávaní konanom 8. augusta 2019 konkretizoval, že vzhľadom na to, že sa jednalo o
obdobie sviatkov, vozidlo odovzdal do servisu 15. januára 2009, kedy získal vedomosť o predbežnej

výške škody), opravené bolo 21. januára 2009 (kedy získal žalobca jednoznačne vedomosť aj o výške
škody) a žaloba bola podaná na súde 29. decembra 2010, nárok žalobcu bol na súde uplatnený včas,
teda v dvojročnej premlčacej dobe, preto námietka premlčania vznesená žalovaným nie je dôvodná.
Subjektívna premlčacia lehota totiž začala plynúť najskôr od polovice januára 2009 a k márnemu
uplynutiu lehoty premlčania potom mohlo dôjsť najskôr 15. januára 2011.

24. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalovaného smerujúce voči skutkovým i právnym záverom
súdu prvej inštancie pri posúdení dôvodnosti základu nároku žalobcu i jeho výšky, odvolací súd považuje
rozsudok za vecne správny a v tejto časti aj náležite a presvedčivo odôvodnený. Odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku v tejto časti, ako aj predchádzajúceho procesného postupu súdu

v konaní z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP dospel k
záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a

povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok správne právne posúdil a dospel k správnym záverom,
pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe
súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z
procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto rozsudok vo
veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako

vecne správny.

25. Súd prvej inštancie v konaní považoval za spornú iba skutočnosť, či v čase dopravnej nehody sa
na predmetnej ceste III. triedy nachádzalo viac výtlkov, v dôsledku čoho by sa jednalo o sieťový rozpad
vozovky,alebosajednalooojedinelývýtlkvbezchybnompovrchusúvisléhoúsekuvozovky,tedačidošlo

ku škode v dôsledku závady v zjazdnosti tejto komunikácie v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 cestného
zákona v spojení s § 12 ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 35/1984 Z. z., alebo sa jedná o prípad podľa §
9a ods. 1 cestného zákona, kedy užívatelia diaľnic, ciest alebo miestnych komunikácií nemajú nárok
na náhradu škody, ktorá vznikla zo stavebného stavu alebo dopravno-technického stavu diaľnic, ciest
alebo miestnych komunikácií.

26. Žalovaný v priebehu konania, ako aj v odvolaní tvrdí, že predmetná komunikácia bola v stavebnom
stave v podstatne dlhšom úseku ako bol úsek s výtlkmi, preto mal vodič prispôsobiť svoju jazdu
stavebnému stavu vozovky, v dôsledku čoho podľa jeho názoru za vzniknutú škodu žalovaný
nezodpovedá.

27. Uvedenú odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd považuje za neopodstatnenú z dôvodov
uvedených nižšie.

28. Z vykonaného dokazovania (vrátane znaleckého), ktoré odvolací súd považuje jednak za dostatočné

a aj správne vyhodnotené, súd prvej inštancie vyvodil skutkový záver, že z technického hľadiska pred
miestom nehodového deja neboli zadokumentované hojné výtlky, išlo o ojedinelý výtlk na cestnej
komunikácii, ktorý predstavoval z technického hľadiska závadu v zjazdnosti cesty, ktorú vodič nemohol
predvídať. Len nad rámec uvedeného súd prvej inštancie skúmal, či vie žalovaný preukázať liberačnédôvody podľa § 9a ods. 2 cestného zákona, na základe ktorých by za takto vzniknutú škodu žalobcovi
nezodpovedal, pričom mal za preukázané, že liberačné dôvody uvádzané žalovaným v danom prípade
nie sú dané. Zdôraznil, že preukázanie nemožnosti žalovaného výskyt veľkého množstva výtlkov

odstrániť a na ne predpísaným spôsobom upozorniť, musia byť splnené súčasne v čase dopravnej
nehody. Ak by sa teda v čase nehody nachádzal väčší výskyt výtlkov, v dôsledku čoho by sa jednalo
až o sieťový rozpad vozovky, mal žalovaný predpísaným spôsobom na túto skutočnosť upozorniť.
Žalovaný však nepreukázal, že by nebolo v jeho možnostiach tieto nedostatky cestnej komunikácie
odstrániť, keďže žalovanému museli byť skutočnosti týkajúce sa závad v zjazdnosti cesty a stav tejto

komunikácie známe. Navyše, žalobca v priebehu konania, a aj v odvolacom konaní, zdôraznil, že
žalovaný až krátko pred obhliadkou miesta nehody súdom a stranami sporu v roku 2011 osadil miesto
pred nehodou viacerými obmedzujúcimi a upozorňujúcimi dopravnými značeniami a tieto tam ponechal
do času kompletnej opravy komunikácie až do roku 2014.

29. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd akcentuje, že z vykonaného dokazovania vyplynul

nepochybný záver o pripravovanej oprave tejto cesty v rámci Regionálneho operačného programu v
rokoch 2007 - 2013, avšak k súvislej oprave došlo až v roku 2014. Žalovaný teda aj podľa vlastného
tvrdenia mal dlhodobo vedomosť o závadach na komunikácii (plánovaná oprava cesty od roku 2007),
a nevykonal nič na ich odstránenie, alebo aspoň na jej riadne označenie. Pri nazeraní na uvedený
problémznázorovéhouhlapohľadužalovanéhobypotomprejehoexkulpáciu(zbaveniezodpovednosti)

postačovala v prípade stavebného stavu vozovky (laicky povedané - úplne rozbitej cesty) len nečinnosť
žalovaného až do jej celkovej opravy. Aj z uvedených dôvodov túto odvolaciu námietku žalovaného
odvolací súd považuje až za nenáležitú.

30. Za nedôvodnú považuje odvolací súd tiež odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa tvrdených

nedostatkov v znaleckom posudku znalca Ing. U. C., pričom prechádzajúci znalecký posudok Ing. Z.
X. považuje odvolateľ za komplexnejší, vyhotovený v kratšom časovom úseku po škodovej udalosti.
Znalcovi Ing. C. vytýka, že v znaleckom posudku konštatuje existenciu sieťového rozpadu vozovky
v roku 2011 a 2012 vyplývajúcu z rozsiahlej fotodokumentácie a z www.google.sk/maps, pričom pri
posudzovaní technického stavu vozovky v roku 2008, kedy konštatoval závadu v zjazdnosti, vychádzal

len z dokumentácie zobrazujúcej bezprostredné miesto nehody.

31. Odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie za správny, ak pri rozhodovaní vychádzal zo
záverov znaleckého posudku Ing. C., pričom daný postup v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil.
Uviedol, že na závery znaleckého posudku vypracovaného Ing. X. neprihliadal, lebo závery kontrolného

súkromno-znaleckého posudku Ing. C. boli odlišné, pričom tento znalecký posudok bol vyhotovený
objektívne, závery znaleckého posudku sú presvedčivé a súdny znalec v znaleckom posudku obhájil
všetky svoje závery a výstupy. Aj keď žalovaný namietal správnosť záverov znaleckého posudku Ing.
C., žiadny iný odborný dôkaz súdu nepredložil.

32. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom žalobcu, že znalec vychádzal iba z relevantných výpovedí
svedkov, konkrétne, pokiaľ ide o výpoveď p. U. (na ktorého výpoveď žalovaný v odvolaní poukázal),
znalec vzal správne do úvahy jeho výpoveď do Záznamu o nehode, keďže Záznam o nehode bol
vyhotovený tesne po nehode a za neporušeného - nezmeneného stavu veci. Námietku žalovaného,
že znalecký posudok Ing. C. bol vyhotovený s väčším časovým odstupom, ako znalecký posudok Ing.

X., a preto podľa názoru odvolateľa nemal relevantné podklady, odvolací súd poukazuje na výstižnú
argumentáciužalobcuvovyjadreníkodvolaniu,vktoromuvádza,žeobajaznalcimaliidenticképodklady
k dispozícii, nakoľko v čase obhliadky miesta nehody Ing. X. v roku 2011 (tzn. 3 roky po nehode), už
bol inkriminovaný výtlk tak opravený, že miesto nehody sa podarilo identifikovať iba s ťažkosťami a z
nepriamych indícii.

33. Nad rámec uvedeného žalobca aj v odvolacom konaní akcentoval, že znalec Ing. X. bol/je riaditeľom
organizácie - SSÚR Košice, NDS (o čom boli súdu predložené dôkazy), ktorá na základe zmluvného
vzťahu so žalovaným mala na starosti práve inkriminovaný úsek komunikácie v čase nehody. To
znamená, že znalec vyhotovoval znalecký posudok vo veci, kde sám bol zodpovedným za porušenie

povinnosti. Navyše, priamym podriadeným znalca Ing. X. bol svedok, p. U., ktorého výpoveď pred súdom
bola pozmenená oproti tomu, čo uviedol do Záznamu o dopravnej nehode počas vyšetrovania príčin
dopravnej nehody na mieste samom.34. Za odvolaciu námietku bez akejkoľvek relevancie považuje odvolací súd argumentáciu žalovaného,
že žalobca nemal na svojom automobile „obuté“ pneumatiky, ktoré by mal zapísané v osvedčení, čím
porušil právny predpis, nakoľko sa v danom prípade mohlo jednať len o administratívne pochybenie,

ktoré - ako sám žalovaný uviedol - mohlo mať za následok nanajvýš uloženie poriadkovej pokuty,
prípadne zadržanie technického osvedčenia vozidla, nie však dopad na vznik škody, či jej výšku.

35. Žalovaný teda v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti resp. dôkazy, ktoré by neboli procesným
stranám a súdu prvej inštancie, už skôr známe, pričom prvoinštančný súd sa s nimi v priebehu konania

tiež riadne vysporiadal. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je v
konečnom dôsledku opodstatnené a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, ako v jeho výroku o veci samej, tak i v závislom výroku o trovách
konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore.

36. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

37. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

38. V odvolacom konaní mal žalobca plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným
ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní
neúspešný. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalobcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich
vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách konania tak, že
žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšujesumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).