Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. november 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/15/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819010277
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3819010277.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr.
Jozefa Janíka a JUDr. Michala Antalu, v trestnej veci proti obžalovanému W. S., nar. XX.X.XXXX v
W., trvale bytom W., J. č. XXX/XX, pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.1, ods.2 písm.a) Tr.
zákona, o odvolaniach obžalovaného a poškodenej proti rozsudku Okresného súdu v Prievidzi zo dňa
25. septembra 2019, sp.zn. 1T/49/2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 5. novembra 2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolania obžalovaného W. S. a poškodenej W. T. E. z a m i e t a j ú , pretože
nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

R. T. a prokurátora
_______________________________________________________________________________________________
Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 25. septembra 2019, sp.zn. 1T/49/2019 bol obžalovaný W. S. uznaný

vinným pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.1, ods.2 písm.a) Tr. zákona na tom skutkovom
základe, že
dňa 25. októbra 2015 v čase asi o 11.46 hodine v Obci Oslany, okres Prievidza, v areáli
MOTORŠPORT ARÉNA, počas konania pretekov automobilových špeciálov s názvom Memoriál
Karola Šedivého, ktorý organizoval ako organizátor AUTOMOTOKLUB PLOCHÁ DRÁHA ŽARNOVICA
so sídlom Bystrická číslo 559/37, 966 81 Žarnovica, ako predseda organizačného výboru a zároveň aj

riaditeľ pretekov nezabezpečil, aby miesto, kde sa účastník podujatia nemôže zdržiavať bolo chránené
technickou bariérou a označené dočasnou bezpečnostnou páskou, čím došlo k porušeniu ustanovenia
§ 6 ods.2 písm. a), § 2 písm. c), d) ods.1 Zákona číslo 1/2014 Z.z. O organizovaní verejných športových
podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho po tom, ako súťažiace
motorové vozidlo označené číslom 102 po prechode ľavotočivou zákrutou vyletelo z dráhy, narazilo do
poškodeného E. E. nachádzajúceho sa na mieste, kde sa osoby nemali zdržovať, pričom poškodený

utrpel zlomeninu predkolenia vpravo s posunom, so zlomením oboch kostí predkolenia - píšťaly, aj ihlice
s výlomkom, ktoré ho obmedzovalo v obvyklom spôsobe života 76 dní.

Za to bol odsúdený podľa § 157 ods.2 Trestného zákona, § 38 ods.2 Trestného zákona na trest odňatia
slobody v trvaní 14 (štrnásť) mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods.1 písm. a) Trestného
zákona, § 50 ods.1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť)

mesiacov. Podľa § 288 ods.1 Trestného poriadku bola poškodená W. T. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A., E. F. R. č. XXX s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu ihneď po jeho vyhlásení podal
odvolanie obžalovaný. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že sa nestotožňuje s napadnutým
rozsudkom, pričom vytýka súdu prvého stupňa, že tento nezistil riadnym spôsobom skutkový stav a

z takto nesprávne zisteného skutkového stavu potom nemohol vyvodiť správne právne závery. Podľa
jeho názoru súd rozhodol predčasne, keď nevykonal dôkaz ním navrhnutý na hlavnom pojednávaníkonanom dňa 25.9.2019, kedy navrhoval, aby súd vyžiadal stanovisko Ministerstva školstva Slovenskej
republiky v Bratislave, či v danom prípade podujatie, pri ktorom došlo k zraneniu maloletého, je
podujatím rizikovým v zmysle ustanovenia § 2 písm. c/ zákona č. 1/2014 Z.z. o organizovaní verejných

športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Od začiatku prípravného konania
spáchanie žalovaného skutku popiera a na tomto stanovisku zotrval aj na hlavnom pojednávaní. Z
titulu organizátora podujatia AUTOMOTOKLUB PLOCHÁ DRÁHA ŽARNOVICA a súčasne aj riaditeľa
pretekov dňa 25.10.2015, v Oslanoch, okres Prievidza, v areáli Motoršport Aréna, vykonal všetky
potrebné opatrenia na zabezpečenie bezpečnosti jazdcov, divákov, ako aj členov doprovodných tímov.

Poukázal na založené dokumenty v trestnom spise, napr. ,,Rozprava s jazdcami", prihláška pretekárov,
časový plán pretekov áut na plochej dráhe, bezpečnostný plán Memoriálu Karola Šedivého, Stanovy
AUTOMOTOKLUBU PLOCHÁ DRÁHA ŽARNOVICA, atď., z ktorých vyplýva, že všetci jazdci, ktorí
sa zúčastnili na predmetnom podujatí, s týmito boli oboznámení, čo potvrdili aj svojimi podpismi. Z
obsahu jednotlivých dokumentov vyplýva, že jazdci zodpovedali aj za svoj doprovodný tím. V zmysle
§ 2 písm. c/ zákona č. 1/2014 Z.z., je podujatie označené za rizikové organizátorom podujatia,

športovým zväzom, obcou alebo Policajným zborom z dôvodu hrozby narušenia verejného poriadku
alebo ohrozenia bezpečnosti, zdravia, mravnosti, majetku alebo životného prostredia. Podľa názoru
obžalovaného Memoriál Karola Šedivého nebol rizikovým podujatím v zmysle citovaného ustanovenia
zákona,pretopreorganizátorapodujatianevyplývajúpovinnostivzmysleustanovenia§6ods.2písm.a/
uvedeného zákona, ako aj vykonanie bezpečnostných opatrení v zmysle § 4 ods. 3 písm. p/ uvedeného

zákona. On si splnil oznamovaciu povinnosť, keď termín konania pretekov oznámil na Obec Oslany, o
čom sa nachádza aj listinný dôkaz založený v trestnom spise. S poukazom na ustanovenie § 2 písm.
d/ zákona č. 1/2014 Z.z., nie je možné podľa obžalovaného organizované podujatie kvalifikovať ani ako
podujatie s osobitným režimom, keďže toto počtom divákov nevykazovalo známky rizikového podujatia
v zmysle ustanovenia § 2 písm. d/ zákona č. 1/2014 Z.z. Ďalej obžalovaný argumentoval, že maloletý

poškodený nebol žiadnym divákom, tento nemal zakúpený lístok a bol členom doprovodného teamu
svojho otca R. E.. Tiež je potrebné uviesť, že AMK PLOCHA DRAHA ŽARNOVICA nie je členom SAMŠ
Bratislava. Vo veci boli v podstate vykonané 2 skupiny dôkazov. Na jednej strane sú to svedkovia
obžaloby, teda vypočutí jazdci, napr. R. E., S. T., E. J. a ďalší, ktorí ho účelovo usvedčujú zo spáchania
žalovaného prečinu, najmä ohľadom bezpečnostnej pásky, ktorá mala brániť vstupu divákov na val, teda

nezvládnutia usporiadateľskej služby a podobne. Na strane druhej, boli vypočutí svedkovia O. T., D.
E. a T. S., ktorí potvrdili, že vstup na val bol chránený okrem iného aj bezpečnostnou páskou, ktorú
jazdci a členovia doprovodných teamov strhli, nereagovali na upozornenia moderátora a zdržiavali sa
na vale. Tiež dáva do pozornosti výsluch svedka I. R., ktorý bol moderátorom podujatia a viac krát
divákov, ako aj členov doprovodných teamov, upozorňoval na miesta, kde bolo zakázané zdržiavať sa.

Tvrdenia pretekárov a jazdcov, že tieto upozornenia nebolo počuť sa nezakladajú na pravde. Dáva tiež
do pozornosti súdu podrobnú výpoveď svedka D. T. - majiteľa trate, kde bolo podujatie usporiadané,
z ktorej výpovede jednoznačne vyplýva, že s divákmi na tomto podujatí nebol žiadny problém, títo boli
disciplinovaní a problém bol len s jazdcami, prípadne členmi ich doprovodných teamov. Svedok O.. D.
R. okrem iného uviedol, že predmetný deň nemal areál platnú licenciu na organizáciu pretekov ani od

FIA ani od organizácie SAMŠ na pretekanie, čo však organizátorovi nezabraňovalo, aby organizoval
preteky a ani v tom, aby zabezpečoval bezpečnosť divákov. Obžalovaný sa nestotožňuje s obsahom
a závermi znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo - MUDr. D. P., nakoľko tento znalec
dostatočne nevysvetlil samotný mechanizmus vzniku zranenia maloletého poškodeného. Trvá na tom,
že tento znalecký posudok, teda najmä jeho závery, sú v rozpore so znaleckým posudkom znalca z

odboru doprava - Ing. H. R., ktorý okrem iného v záveroch svojho znaleckého posudku uvádza, že
podľa jeho názoru ku kontaktu vozidla s maloletým poškodeným dôjsť nemohlo. Trestne stíhaným v tejto
veci mal byť iný subjekt, nie on. Z listinných dôkazov založených v trestnom spise vyplýva aj prípadná
trestná zodpovednosť otca maloletého poškodeného - R. E., ktorý okrem toho, že bol pretekárom
so zodpovednosťou za svoj doprovod, je aj zákonným zástupcom maloletého poškodeného. Maloletý

poškodený mal v čase skutku 10 rokov. Do úvahy potom prichádza aj trestná zodpovednosť matky
maloletého dieťaťa W. T. E., ktorá svojim konaním jednoznačne zanedbala svoju dohľadovú povinnosť
na maloletého. V tomto smere poukázal aj na ustanovenie § 441 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako
aj platnú judikatúru. V súvislosti s matkou maloletého dieťaťa samotný súd konštatuje aj podstatné
zavinenie samotného poškodeného a jeho zákonného zástupcu, t.j. poškodenej, ktorá mala na starosti

maloletédieťa,hocivedela,ženapredmetnommiestesanemázdržiavať,čímporušovalabezpečnostné
predpisy ohľadne prebiehajúcich pretekov. Aj na základe tohto konštatovania súdu bola poškodená so
svojim nárokom na náhradu škody v zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázaná na civilný proces.
Vykonanédôkazysúdvyhodnotilvjehoneprospechapričomsúdôvodnépochybnosti,žeskutokspáchalpreto i zmysle starej procesnej zásady „In dubio pro reo" žiadal, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1
písm. b/, c/, d/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Prievidza a podľa§ 322
ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a

rozhodol, alternatívne podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám vo veci rozsudkom a v plnom
rozsahu ho spod obžaloby oslobodil s poukazom na ustanovenie § 285 písm. c/ Trestného poriadku,
nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal.

Voči výroku o náhrade škody podala odvolanie poškodená W. T. E.. Poukázala na to, že vo vzťahu k

výroku o náhrade škody súd prvého stupňa uviedol, že zodpovednosť nesie aj poškodená ako zákonná
zástupkyňa maloletého, keďže sa zdržiavala na mieste, kde sa podľa súdu prvého stupňa zdržiavať
nemala. Rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o náhrade škody, ale aj jeho dôvody považuje
za nepreskúmateľné a arbitrárne. Súd na jednej strane uznáva obžalovaného za vinného a vytýka mu
nedodržanie bezpečnostných predpisov a na strane druhej viní matku dieťaťa zo spoluzodpovednosti. Z
napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, aké ustanovenie konkrétneho predpisu mala poškodená

ako (podľa súdu prvého stupňa) zákonná zástupkyňa porušiť, aby niesla spoluzodpovednosť na
zraneniach. Zákon o verejných športových podujatiach zreteľne ukladá usporiadateľovi určité povinnosti,
abybolazabezpečenáochranaabezpečnosťdivákov.Podľa§-u6ods.1písm.k)Zákonaoorganizovaní
verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase
nehody je povinný usporiadateľ prerušiť podujatie alebo ukončiť podujatie podľa športových pravidiel,

ak došlo k hrubému narušeniu verejného poriadku alebo vážnemu ohrozeniu bezpečnosti, zdravia
mravnosti alebo majetku, ak nie je možné obnoviť verejný poriadok a zabezpečiť ďalší pokojný priebeh
podujatia iným spôsobom a nie je potrebný postup podľa § 7. Z uvedeného vyplýva, že usporiadateľ
- obžalovaný mal a bol povinný prerušiť pretek, ak zistil, že hrozí nebezpečenstvo vážneho ohrozenia
bezpečnosti, zdravia, čo však neurobil, resp. urobil to až po tom, čo došlo k nehode. Teda, ak si bol

obžalovaný ako usporiadateľ vedomý a tvrdí, že sa jedná o miesto, kde je státie divákov zakázané,
mal pretek prerušiť, ako mu to ukladá predmetné ustanovenie až do času, kým nebude športovisko
riadne zabezpečené a nie nechať pretek pokračovať. Poškodená nemala možnosť zistiť, či miesto na
ktorom sledovala pretek spolu s maloletým, bolo, alebo nebolo vyhradené pre divákov. Vždy, aj počas
minulýchročníkovdanéhopretekunapredmetnomvalestálidivácianikdynebolodanémiestooznačené

ako miesto, kde je státie zakázané. Preto sa domnievala, že na danom vale stáť môže a napokon na
tomto mieste bežne stávali aj iní diváci, preto nie je možné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že
poškodená vedela, že sa jedná o miesto, kde sa nemá zdržiavať. Z jednotlivých svedeckých výpovedí,
napr. svedka J. E. vyplynulo, že na vale sa nenachádzala žiadna páska ani tabula informujúca o zákaze
vstupu na predmetný val. Rovnako svedok I. R. uviedol, že na predmetný val chodil, nachádzal sa

tam aj traťový komisár a nikdy tam nebola páska a nikto ho neupozorňoval zo strany usporiadateľa,
že na val chodiť nemá. Taktiež svedok H. E. vo svojej výpovedi uviedol, že miesto na vale nebolo
zabezpečené žiadnou páskou a ani iným výstražným označením, že na predmetný val je zakázané
chodiť. Tiež uviedol, že ani nikto z organizátorov jemu osobne, resp. iným osobám nehovoril, že na
predmetný val nesmie chodiť, pričom uviedol, že sa tam chodilo už i na predchádzajúcich pretekoch.

Ochranná páska bola na uvedený val inštalovaná až potom, ako došlo k nehode. Rovnako svedok
E. J. uviedol, že miesto nebolo zabezpečené bezpečnostnou páskou alebo nejakou tabuľou, že sa
jedná o miesto, kde sa stáť nemôže, resp. miesto nebolo označené spôsobom, že sa tam nesmie stáť
a nikto z usporiadateľov mu nehovoril, že na predmetnom vale sa nesmie stáť. Svojou výpoveďou
tiež potvrdil výpoveď ostatných svedkov, že organizátori miesto opáskovali až vtedy, keď došlo k

dopravnej nehode. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplývajú povinností pre usporiadateľa, resp.
organizátora podujatia a nie pre diváka. Divák ako taký nemusí vedieť, kde smie alebo kde je zakázané
státie. Na zabezpečenie týchto úloh a usmerňovanie divákov, bol v súlade s citovaným zákonom povinný
zriadiť organizátor usporiadateľskú službu alebo bezpečnostnú službu, ktorá bola povinná úlohy na
zabezpečenie ochrany divákov vykonávať. Preto je absolútne neakceptovateľné konštatovanie súdu

prvého stupňa, že poškodená porušila bezpečnostné predpisy, nakoľko bol to práve obžalovaný ako
organizátor, ktorý disponoval možnosťami a prostriedkami, aby divákov upozornili, že sa na mieste (vale)
stáť nesmie a ak by diváci neuposlúchli, v súlade s citovaným zákonným ustanovením bol povinný
organizátor prerušiť preteky až do času, kým bezpečnostná služba, ktorú bol povinný organizátor
zriadiť v súlade so zákonom, nezjednala nápravu a divákov nevykázala z inkriminovaného miesta.

Organizátor - obžalovaný zanedbal svoje povinnosti a nekonal v súlade so zákonom. Aj keby pripustili
teoreticky, že páska sa na mieste nachádzala, ani tak nie je zbavený organizátor svojej povinnosti
uloženejmucitovanýmzákonnýmustanovenímprerušiťpretekyaleboichúplnezastaviť,ažkýmnebude
zabezpečená ochrana a odchod divákov, kde sa nemajú nachádzať. Rovnako toto mohol urobiť aj vprípade, ak by bolo pravdivé jeho tvrdenie, že diváci na vale odmietli z miesta odísť. Poškodená zo
svojho postavenia diváka, ktorého nikto na nič neupozorňoval, hoci bol organizátor povinný zabezpečiť
bezpečnosť divákov, nie je povinná vedieť, v ktorých miestach sa smie alebo nesmie zdržiavať, a už

vôbec nie za okolností, kedy o tom nie je informovaná ani náležitým označením. Pokiaľ súd prvého
stupňa poukazuje na to, že poškodená nerešpektovala bezpečnostne predpisy, je rozhodnutie absolútne
nepreskúmateľné a vyznieva značne svojvoľne takéto konštatovanie, nakoľko súd neuviedol žiadne
zákonné ustanovenie, ktorého porušenia sa mala poškodená dopustiť. Súd mohol bez akejkoľvek
pochybnosti (minimálne škodu ustálenú Dr. P. - znalcom z oblasti zdravotníctva) priznať v plnej výške.

Napokon treba poukázať aj na to, ako konštatuje aj súd prvého stupňa, že je to práve organizátor, ktorý
sa rozhodol usporiadať preteky na trati, ktorá nemala licenciu a tým sa vystavil riziku zodpovednosti za
škodu, ktorá môže byť spôsobená v takomto objekte divákom. Čo sa týka vstupenky, na ktorú poukazuje
súd prvého stupňa, súd zrejme prehliadol, že rodinní príslušníci jazdcov mali ako diváci voľný vstup
do areálu pretekov a vstupné neplatili. To však neznamená, že keď títo diváci neplatili vstupné, že boli
v objekte neoprávnene. Svedkovia vypovedali, že bolo bežnou praxou, že každý jazdec dostal viac

vstupeniek, ktoré mohol dať rodinnému príslušníkovi ako voľný vstup a rovnako to bolo u poškodenej. To
znamená, že poškodená spolu s mal. E. E. sa nachádzali v objekte pretekov ako riadni diváci a za týchto
divákov, resp. ich bezpečnosť bol organizátor zodpovedný. Záverom uviedla, že výrok súdu v časti o
náhrade škody je nesprávny a nezákonný. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým odkázal poškodenú na civilné konanie s nárokom na náhradu

škody, zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie vo veci.

Následne sa poškodená tiež vyjadrila k odvolaniu obžalovaného, v ktorom uviedla, že odsudzujúci
rozsudok súdu je logickým vyústením vykonaného dokazovania. Popieranie skutku zo strany
obžalovaného nemá vzhľadom na fakty zistené v konaní žiadne opodstatnenie. Je nesporné a nepopiera

to ani sám obžalovaný, že bol organizátorom Memoriálu Karola Šedivého. Je taktiež nepochybné, že na
obžalovanéhoakoorganizátora,savzťahujújednakvšeobecnéprávnepredpisyopredchádzaníškodám
na majetku a zdraví, ale aj špeciálny predpis a to je Zákon o organizovaní verejných športových podujatí.
Čo sa týka rozpravy pred pretekmi, poškodená nechápe, čo má táto rozprava spoločné s povinnosťami
organizátora zabezpečiť ochranu zdravia účastníkov a divákov na trati ako aj v jej okolí. Napokon

svedkovia T. aj E. zhodne vypovedali, že súčasťou rozpravy boli len rozmiestnenia vozidiel na štarte, o
bezpečnosti divákov alebo zónach na ktorých je zakázané státie divákov, organizátor neupozornil nikoho
z jazdcov. Nemôže obstáť tvrdenie obžalovaného, že naopak svedkovia O. T., D. E. a T. S. potvrdili, že
vstup na val bol chránený bezpečnostnou páskou, ktorú jazdci či členovia doprovodných tímov strhli, ani
nereagovali na upozornenia moderátora a zdržiavali sa na inkriminovanom vale. Ani v tomto prípade sa

obžalovaný nemôže zbaviť zodpovednosti ani zodpovednosti na škode na zdraví, nakoľko z ustanovenia
§6ods.1písm.k)Zákonaoorganizovaníverejnýchšportovýchpodujatíaozmeneadoplneníniektorých
zákonov platného a účinného v čase nehody vyplýva povinnosť usporiadateľa alebo organizátora
prerušiť podujatie, ak hrozí alebo je ohrozená bezpečnosť účastníkov alebo divákov. Bremeno tejto
povinnosti teda niesol obžalovaný, avšak aj napriek tomu k prerušeniu podujatia došlo až potom, keď

došlo ku škodovej udalosti, resp. zrazeniu maloletého E. E.. Z výpovedí traťových komisárov - maršalov
vyplývalo, že diváci nachádzajúci sa na predmetnom vale mali údajne nerešpektovať pokyny týchto
traťových komisárov, aby sa na vale nenachádzali. Ak toto tvrdí obžalovaný, tak mal priamu povinnosť
okamžite prerušiť pretek až do času, kým nebude zjednaná náprava, resp. zabezpečená ochrana
zdravia, majetku a života všetkých zúčastnených spolu s divákmi. Obrana obžalovaného je výsostne

špekulačná, majúca za cieľ ospravedlniť ľahostajnosť jeho samého, ako aj celej usporiadateľskej služby
k zabezpečeniu ochrany ľudského zdravia a životov. Podľa názoru poškodenej je úplne jedno, či by
sa jednalo o člena doprovodného tímu alebo diváka, je možné sa stotožniť s názorom súdu 1.stupňa,
že aj jazdec, ktorý vystúpi z pretekárskeho vozidla a vstúpi medzi divákov, aby sledoval preteky, sa
stáva automaticky divákom a požíva ochranu, ktorú má zabezpečiť organizátor v súlade so zákonom.

Jednoznačne teda môže hovoriť o tom, že zo strany obžalovaného ako organizátora došlo k totálnemu
nezvládnutiu organizácie pretekov a zabezpečenia ochrany účastníkov ako aj divákov. Čo sa týka
poukazu obžalovaného na výsluch svedka I. R., ktorý mal viackrát divákov upozorňovať na miesta,
kde je zakázané sa zdržiavať, opätovne to len poukazuje na vedomosť obžalovaného o tom, že ak sa
teda diváci, resp. osoby nachádzali na mieste, kde je zakázané státie, bol povinný pretek prerušiť a

zabezpečiť dotknuté miesto alebo z tohto miesta tieto osoby vykázať a až potom pretek spustiť. Naopak,
svedkovia vrátane poškodenej zhodne vypovedali, že upozornenia svedka R. nebolo dostatočne počuť,
nakoľko sa jednalo o miesto, ktoré bolo odľahlé a zrozumiteľnosť hlásení bola znižovaná aj hlukom
jazdiacich vozidiel. Tiež treba zdôrazniť, že všetci diváci nachádzajúci sa na vale zhodne vypovedali,že nikdy neboli upozorňovaní zo strany organizátora ani bezpečnostnej služby, že by na danom vale
nemali stáť, alebo že by ich niekto posielal z daného miesta preč. Odvolaciemu súdu dáva opakovane
do pozornosti ustanovenie §-u 6 ods. 1 písm. k) Zákona o organizovaní verejných športových podujatí

a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase nehody, nakoľko sa práve
toto ustanovenie používa ako nástroj organizátora voči nedisciplinovaným divákom, aby mohol zjednať
nápravu a zároveň zabezpečil ich ochranu a takto prinútil osoby nerešpektujúce upozornenia k tomu,
aby uposlúchli príkazy a správali sa disciplinovane, inak pretek nebude pokračovať. Rovnako aj v
prípade svedka T. D., na ktorého poukazuje obžalovaný, že teda obžalovaný vedel o probléme, ale

sa ho rozhodol neriešiť až dovtedy, kým pretekárske vozidlo nezrazilo mal. E. E.. Poškodená však
opakovane dáva do pozornosti súdu, že aj napriek tomu, že obžalovaný si bol vedomý, že sa tam
nemajú nachádzať diváci, nijakým spôsobom neupozornil osoby stojace na vale, aby z tohto valu
odišli, resp. miesto inak nezabezpečil. Ohľadne licencie, ktorá nebola pre danú trať v čase pretekov
platná, považuje za potrebné uviesť, že bolo naozaj odvahou obžalovaného na takejto trati organizovať
preteky, ktoré sú v rámci SAMŠ organizovane výhradne na licencovaných tratiach, ktoré musia spĺňať

predpísané parametre bezpečnosti, ktoré však táto trať nemala. Aj tento argument je v neprospech
obžalovaného, nakoľko sám a na vlastnú päsť zobral bezpečnosť divákov aj účastníkov bez toho, aby
vyvinul minimálne trikrát väčšiu snahu, aby bola zabezpečená ochrana účastníkov aj divákov počas
preteku po všetkých stránkach. Nie je možné, aby obžalovaný ako organizátor dával ruky preč od svojej
zodpovednosti len s poukazom na to, že sa nejednalo o preteky pod záštitou SAMŠ. S námietkou

obžalovaného, že MUDr. P. nevysvetlil dostatočne mechanizmus vzniku zranenia mal. E. E., sa nie je
možné stotožniť, nakoľko obžalovaný sa v čase výsluchu menovaného znalca na pojednávaní zúčastnil
a mal možnosť klásť znalcovi otázky na zodpovedanie namietaného mechanizmu vzniku zranenia. Po
výsluchu znalca sa obžalovaný vyjadril, že nemá ďalšie otázky. Podľa názoru poškodenej MUDr. P.
jednak v písomnom znaleckom posudku podrobne popísal mechanizmus zranenia a pri výpovedi na

pojednávaní sa pridržiaval písomne podaného znaleckého posudku. Vyjadril sa, že k zraneniu mal. E.
E. došlo s vysokou pravdepodobnosťou práve vozidlom, nakoľko druh zranenia zodpovedá pôsobeniu
vysokej rýchlosti a sily na kosť, ktorej dôsledkom je špecifická zlomenina typická pre takéto druhy
úrazov. Práve zranenie, resp. typ úrazu preukazuje, že k nemu muselo dôjsť v priamej súvislosti s
nárazom vozidla, nakoľko ako už bolo uvedené, takýto typ zlomeniny nie je možné vykonať bežným

spôsobom. Napokon náraz vozidla do mal. E. E. potvrdzujú viacerí svedkovia, pričom po tomto náraze,
resp. bezprostredne po ňom, bol mal. E. E. odvezený do nemocnice na ošetrenie, čo jednoznačne
potvrdzuje,žesatostalovpriamejsúvislostiskolíziouvozidlanamieste,ktorénezabezpečilobžalovaný.
Je nemysliteľné, aby obžalovaný presúval zodpovednosť na matku mal. E. E., nakoľko práve obžalovaný
ako organizátor mal určité zákonné povinnosti, ktoré nedodržal. A zanedbanie týchto povinností nemôže

presúvať na diváka alebo iného účastníka podujatia, nakoľko povinnosti súvisiace s bezpečnosťou sú
ukladané v drvivej väčšine organizátorovi a nie divákovi. Matka poškodeného, ale aj poškodený mal. E.
E. by rešpektovali požiadavku organizátora, aby sa na mieste nenachádzali, resp. aby ho opustili, ak by
ich organizátor na to riadne upozornil, alebo zastavil preteky. Poškodená, ale aj maloletý nemali možnosť
vedieť, že na predmetnom vale sa nesmie stáť, nakoľko sa bežne, čo vyplýva aj z výpovedí svedkov, na

tomto vale stávalo aj v minulých ročníkoch a nikdy nikto neupozorňoval osoby stojace na tomto vale, že
sa na ňom nesmie stáť. Voči výroku súdu, ktorým odkázal poškodenú v otázke náhrad škody na civilný
proces, podala poškodená odvolanie, nakoľko s názorom súdu o svojom zavinení nesúhlasí, nakoľko
takýto výrok je v priamom rozpore s výrokom súdu o vine obžalovaného a zanedbaní jeho povinností
organizátora ich vykonaným dokazovaním, že organizátor neupozornil riadnym spôsobom ani neoznačil

miesto na vale, na ktorom je zakázané státie. Preto sa poškodená nemala podľa čoho orientovať, pokiaľ
sám obžalovaný ako organizátor miesto riadne neoznačil. Záverom poškodená uviedla, že obžalovaný
neprejavil absolútne žiadny záujem o zdravotný stav maloletého E. E., ani jediným slovkom nevyjadril, čo
i len trošku ľútosti adresovanej rodičom za utrpenie, ktoré musela znášať celá rodina, ale aj poškodený
maloletý. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné

zamietol.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného, prokurátorka uviedla, že rozsudok súdu
prvého stupňa považuje za správny a zákonný vo všetkých výrokoch, preto navrhla odvolanie
obžalovaného, ako aj poškodenej ako nedôvodné podľa § 319 Tr.por. zamietnuť.

Poškodená zotrvala na podanom odvolaní a žiadala, aby krajský súd zrušil napadnutý výrok o náhrade
škody a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a
rozhodol. Odvolanie obžalovaného navrhla zamietnuť.Obhajcaobžalovanéhouviedol,žepoukazujenapísomnédôvodyodvolania,mávýhradyvočiskutkovým
zisteniam, právnej kvalifikácii, rozsudok je predčasný a nedostatočne odôvodnený, preto navrhol,

aby krajský súd rozhodol tak ako je uvedené v petite dôvodov odvolania. Pokiaľ sa týka odvolania
poškodenej, toto navrhol zamietnuť ako nedôvodné.

Obžalovaný uviedol, že sa necíti byť vinným a žiada, aby krajský súd rozhodol tak ako navrhol jeho
obhajca v písomnom odôvodnení odvolania. Odvolanie poškodenej navrhol zamietnuť.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Odvolací súd preskúmal z podnetu podaných odvolaní napadnutý rozsudok v intenciách § 317 Tr.por.,
pričom zistil, že odvolania obžalovaného a poškodenej nie sú dôvodné. Vo vzťahu ku skutkovým
zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v
ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli

mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové, ale i právne závery, pričom pri hodnotení
dôkazov postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel

k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por.
aj podrobne a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil. Skutočnosť, že sa obžalovaný
nestotožňuje so skutkovými, či právnymi závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa. Naopak je potrebné poukázať na to, že súd prvého stupňa v

rozhodnutí podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku,
precíznym spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby a jeho
správne skutkové a právne závery vo vzťahu k uznanej vine majú dostatočný skutkový základ v riadne
vykonanom dokazovaní, vrátane záveru o naplnení subjektívnej, ako aj objektívnej stránky prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.1, ods.2 písm. a) Tr. zákona. Odvolacie námietky sú v podstate

len opakovaním obhajobných námietok obžalovaného pred okresným súdom, ktorý sa s nimi riadne
vysporiadal a ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti skutkových zistení okresného súdu
a v plnej miere sa plne stotožnil s hodnotením vykonaných dôkazov i právnych záverov tak, ako to
vyjadril okresný súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku. Je nepochybné, že pokiaľ aj bol vstup na
predmetný val spočiatku zabezpečený natiahnutím bezpečnostnej pásky a mali tam prístup len maršáli,

resp. SBS-kári, z výpovede svedka T. vyplýva, že na uvedené miesto chodili aj ďalší ľudia, ktorí viackrát
pásky zničili, musel ich viackrát znova osadiť a taktiež nerešpektovali jeho ústne upozornenia, aby
tam nechodili a ani nerešpektovali výzvy moderátora z rozhlasu, aby tam nechodili. Následne svedok
potom už bezpečnostné pásky na predmetné miesto nenaťahoval, lebo by to bolo vraj zbytočné. Už
z výpovede tohto svedka (ktorý robil E.) je teda zrejmé, že organizátor nedostatočne poučil všetky

osoby podieľajúce sa na zabezpečení bezproblémového priebehu pretekov, keď svedok po údajnom
opakovanom zničení pásky zabraňujúcej vstupu na val rezignoval a už pásku „nenaťahoval.“ Na základe
uvedeného možno vysvetliť, prečo časť svedkov uvádza, že žiadna páska obmedzujúca vstup na val
sa tam nenachádzala. Aj svedok E. J. uviedol, že miesto, na ktorom stáli, nebolo označené, že sa
jedná o miesto, kde sa nemôže stáť a nebolo zabezpečené bezpečnostnou páskou alebo nejakou

tabuľou. Nikto z usporiadateľov mu nehovoril, že na predmetnom vale sa nesmie stáť. Z výpovede
znalca Ing. H. R. napokon vyplýva, že obžalovaný ako organizátor mohol zabrániť vzniku nehody a
následne k vzniku zranení poškodeného, ak by sa dole v mieste samotného výjazdu z depa nachádzala
bezpečnostná páska, ktorá mala byť natiahnutá počas celých pretekov a na vale by sa nenachádzali
ľudia. Ak sa tam bezpečnostná páska nenachádzala, mohol úrazu zabrániť tak, že by na vstup na

predmetný val dal technické zábrany. V prípade, že páska bola porušená, mala byť opätovne natiahnutá
a ak sa napriek tomu na vale neoprávnené osoby nachádzali, tak mal prerušiť preteky až do vyriešenia
tohto problému. Z hľadiska odvolacích námietok obžalovaného je tiež nutné uviesť, že nepochybne
preteky automobilov možno považovať za rizikové podujatie v zmysle ustanovenia § 2 písm. c/ zákonač. 1/2014 Z.z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z
čoho potom vyplynuli povinnosti obžalovaného ako predsedu organizačného výboru, ktorý organizoval
predmetné podujatie a zároveň bol aj riaditeľom pretekov. Obžalovaný pritom vedel, že moderátor

podujatia svedok I. R. upozorňoval počas pretekov divákov na to, kde sa majú zdržiavať a to práve
podľa požiadania organizátora pretekov. Napriek uvedenému obžalovaný neprerušil podujatie tak, ako
mu to ukladá ustanovenie § 6 ods. 1 písm. k) Zákona o organizovaní verejných športových podujatí
a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase nehody a neurobil do nehody
žiadnu nápravu pre ďalší bezpečný priebeh pretekov. Pritom je potrebné uviesť, že citované ustanovenie

platí všeobecne, nielen na podujatia s osobitným režimom označené ako rizikové. Napokon je potrebné
uviesť, že na podklade znaleckého posudku a výpovede znalca MUDr. D. P. a najmä výpovede svedka
E. J. možno bez akýchkoľvek pochybností skonštatovať, že k zraneniu maloletého E. E. došlo nárazom
súťažiaceho motorového vozidla označeného číslom 102, ktoré po prechode ľavotočivou zákrutou
vyletelo z dráhy. Uvedený záver napriek názoru znalca z odboru dopravy - Ing. H. R., vyplýva z výpovede
svedka J. a skutočnosti, že bezprostredne po náraze sa mal. E. E. rozplakal a hovoril, že ho bolí

noha, na čo bol odvezený do nemocnice na ošetrenie, kde boli zistené zranenia v rozsahu uvádzanom
v znaleckom posudku MUDr. P.. Uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, na ktoré považoval
odvolací súd za nevyhnutné poukázať z hľadiska správnych skutkových a právnych záverov okresného
súduastotožnilsastým,žedokazovanímbolopreukázané,žeobžalovanýakopredsedaorganizačného
výboru a zároveň aj riaditeľ pretekov riadne nezabezpečil bezpečnosť predmetných pretekov, čím porušil

dôležitú povinnosť uloženú podľa zákona, v dôsledku čoho z nedbanlivosti spôsobil poškodenému ťažkú
ujmu na zdraví. Správne potom okresný súd konanie obžalovaného kvalifikoval ako prečin ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods.1, 2 písm. a) Trestného zákona číslo 300/2005 Z.z. v znení zákona číslo 1/2014
Z.z.

Preskúmajúc výrok o treste odvolací súd zistil, že pri ukladaní trestu okresný súd správne prihliadol na
všetky skutočnosti a zásady podľa § 34 ods. 1 až 4 Tr. zák. dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti,
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy. O osobe obžalovaného bolo zistené, že hľadí sa
však na neho, akoby súdne trestaný nebol, štyrikrát bol riešený v priestupkovom konaní. Po zvážení

všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu a osobu páchateľa, dospel aj odvolací súd k záveru, že trest odňatia slobody uložený
súdom prvého stupňa slobody vo výmere 14 mesiacov, výkon ktorého mu okresný súd podľa § 49
ods.1 písm.a), § 50 ods.1 podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov, je trestom zákonným,
primeraným, zohľadňujúcim tak okolnosti prípadu, ako aj osobu obžalovaného a bude ním splnený účel

v zmysle § 34 ods.1 Tr. zák., pričom odvolací súd nezistil dôvod na jeho zmenu.

Napokon preskúmajúc výrok o náhrade škody a to i z podnetu odvolania poškodenej odvolací súd
zistil, že poškodená si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody. Okresný súd však uviedol, že
zistil spoluzavinenie poškodenej ako zákonného zástupcu maloletého pri nehode, ktorá vedela, že na

predmetnom mieste sa nemá zdržiavať, čím porušovala bezpečnostné predpisy ohľadne prebiehajúcich
pretekov. Preto poškodenú v zmysle § 288 ods.1 Trestného poriadku s nárokom na náhradu škody
odkázal na civilný proces.

Odvolací súd k uvedenému uvádza, že nemožno na podklade vykonaného dokazovania jednoznačne

uzavrieť, že by poškodená W. T. E. mala preukázateľne vedomosť o tom, že na predmetnom mieste
je zakázané sa zdržiavať, teda že by úmyselne porušila zákaz usporiadateľov. Diváci síce boli
upozorňovaní na to moderátorom podujatia, poškodená však uvádzala, že pre hluk súťažiacich vozidiel
toto upozornenie nepočula. Na druhej strane však aj odvolací súd vzhliadol určité spoluzavinenie
poškodenej, i keď podstatne miernejšie ako to vyjadril okresný súd, poukazujúc na to, že vzhľadom na

svoje skúsenosti a vedomosti (už sa obdobných pretekov zúčastnila v minulosti) sa mohla domnievať
(i vzhľadom na zistenie, že diváci mali miesta na druhej strane trate), že predmetné miesto na vale
nie je úplne bezpečné na pozeranie pretekov, čo by však nebránilo k úhrade aspoň väčšej časti
uplatnenej škody. Odvolací súd však zistil, že predmetné podujatie bolo organizované pod hlavičkou
AUTOMOTOKLUB PLOCHÁ DRÁHA ŽARNOVICA so sídlom Bystrická číslo 559/37, 966 81 Žarnovica,

ktoré je občianskym združením, preto si mala poškodená uplatňovať škodu voči tomuto združeniu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolania obžalovaného a poškodenej odvolací súd nepovažoval za
dôvodné a preto ich podľa § 319 Tr. por. zamietol.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.