Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. december 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309205327
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4309205327.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátuJUDr.VieryKoscelanskejaJUDr.LenkyHalmešovej,vprávnejvecižalobcu:Slovenskárepublika
- Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdková č. 36, IČO: 17 335 345, proti žalovanému:
M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. X., J. A. H. XX, zastúpený Mgr. Jozefom Nyúlom, advokátom so
sídlom Levice, Kpt. Jaroša č. 4, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 17. júna 2019 č.k. 6C/136/2009-435, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie zamietol žalobu doručenú sudu prvej
inštancie dňa 20.05.2009, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam :
parc. č. XXXX trvalý trávny porast vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2,
parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXXX m2, parc.
č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX trvalý trávny porast vo výmere XXXX m2, parc.
č. XXXX trvalý trávny porast vo výmere XXX m 2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXX m2, parc. č.
XXXX orná pôda vo výmere XXXXX m2, parc. XXXX orná pôda vo výmere XXXXX m2, parc. č. XXXX

orná pôda vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX trvalý trávny porast vo výmere XXX m2, parc. č. XXXX
orná pôda vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX orná
pôda vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2, v celosti a ktoré sú zapísané
na liste vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie Y. X.. O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods.1,2 CSP, ako aj skutkovým stavom zisteným z obsahu spisu, na
základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodne podaná.

1.2.V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, v ktorej žalobca uviedol, že sporné
nehnuteľnosti boli vo vlastníctve právnych predchodcov K. K., nar. XX.XX.XXXX pôvodne označeného
ako žalovaný v 1. rade, ktorí boli dňa XX.XX.XXXX transportom č. A-XX-X-XX presťahovaní do S. v
súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 v rámci Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom
a Maďarskom. Na tomto základe boli ich pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania právoplatne
skonfiškované a prešli do vlastníctva Československej republiky na základe výmeru č. 11/73 - 74/III -
45/m-1950 - II zo dňa 23.05.1950 v súlade so znením nariadenia č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č.

64/1946 Sb. N.SNR. Ďalej uviedol, že dňa 09.04.1952 bol na Okresný úrad v Želiezovciach doručený
pozemnoknižný návrh na zápis konfiškačnej poznámky v pozemnoknižných vložkách č. XXX a XXX
pre katastrálne územie Y. X. v prospech štátu. V rozpore s platným zákonom boli následne sporné
parcely prededené v prospech pôvodne K. K. na základe osvedčení o dedičstve č. 16D 695/2004 zo dňa8.10.2004, 15D 693/2004/11 zo dňa 11.10.2004, 15D 692/2004 - 8 zo dňa 11.10.2004, 15D 694/2004
zo dňa 8.9.2004 a tieto boli zapísané na listy vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX pre katastrálne
územie Y. X.. Záverom dodal, že predmetné pozemky sú v súčasnosti zapísané v prospech žalovaného

a to na základe kúpnej zmluvy, ktorú dňa 05.12.2007 uzatvorili K. K. ako predávajúci a žalovaný, pričom
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností Správy katastra Levice bol povolený dňa 05.01.2008
pod č. V 6001/2017.
1.3.Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné
zamietnuť. V konaní zistil, že právni predchodcovia K. K. Z. K., Z. K., rod. A., Z. K. a D. K., všetci

naposledy bytom v Maďarskej republike, boli dňa 16.05.1947 transportom č. A - 22 - 8 -14 presťahovaní
do Maďarska, a to v rámci Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.
Pozemky, ktoré boli v ich vlastníctve mali byť právoplatne skonfiškované, čiže mali prejsť do vlastníctva
Československej republiky na základe výmeru č. 11/73-74/III-45/M-1950-II zo dňa 23.5.1950, a to v
súlade so znením Nariadenia č. 104/1945 Sb.
1.4.Konštatoval, žedňa09.04.1952bolnaOkresnýsúdvŽeliezovciachdoručenýpozemnoknižnýnávrh

na zápis konfiškačnej poznámky v pozemnoknižných vložkách č. XXX a XXX pre katastrálne územie
Y. X., na základe ktorého mal byť vykonaný zápis v pozemnoknižnej vložke, resp. pozemkovej knihe,
tento zápis však vykonaný nebol. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vlastníkmi
sporných pozemkov boli práve právni predchodcovia K. K.. Z oznámenia Okresného úradu Levice
mal súd prvej inštancie za preukázané, že na základe parcelného protokolu boli ešte v roku 1992 pri

zakladaní evidencie vlastníckych práv k pôvodným nehnuteľnostiam založené listy vlastníctva, a to list
vlastníctva č. XXXX, list vlastníctva č. XXXX, list vlastníctva č. XXXX, list vlastníctva č. XXXX v prospech
právnych predchodcov K. K..
1.5.Z pripojených dedičských spisov zistil, že na tunajšom súde sa viedli dedičské konania, a to po
poručiteľovi Z. K., zomrelý dňa 23.7.1955 pod č.k. 15D/693/2004, po poručiteľke D. K., zomr. dňa

XX.X.XXXX pod č.k. 15D/695/2004, po poručiteľovi Z. K., zomr. XX.XX.XXXX pod č.k. 15D/694/2004
a po poručiteľke Z. K., zomr. XX.X.XXXX pod č.k. 15D/692/2004. Na základe vydaných osvedčení o
dedičstve bol ako vlastník nehnuteľností zapísaný do príslušných LV K. K..
1.6.Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že dňa 14.10.2005 bola medzi už vlastníkom uvedených
nehnuteľností, K. K. a žalobcom uzatvorená dohoda o vydaní pozemkov ako aj protokol o vytýčení a

prevzatí náhradného pozemku zo dňa 30.9.2005. V tejto súvislosti zdôraznil, že už v čase uzatvorenia
predmetnej dohody o vydaní pozemkov si mohol žalobca na Správe katastra Levice zistiť, že už v tomto
čase boli založené listy vlastníctva na pôvodných vlastníkov, t.j. právnych predchodcov K. K., a preto
sa už v roku 2005 mohol domáhať určenia vlastníckeho práva, resp. neuzatvoriť s K. K. dohodu a
Protokol o vytýčení a prevzatí náhradného pozemku. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd prvej

inštancie prijal záver, že samotný žalobca konal s pôvodne označeným žalovaným v 1.rade K. K. ako s
vlastníkom predmetných pozemkov a nijakým spôsobom tieto skutočnosti nenamietal.
1.7. Za rozhodujúce považoval, že dňa 05.12.2007 bola uzatvorená kúpna zmluva, medzi K. K. ako
predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti. Kúpna zmluva
spĺňa všetky náležitosti v zmysle zákona, bola uzatvorená v písomnej forme a bola riadne zavkladovaná

Správou katastra Levice dňa 5.1.2008, pričom až po povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech
žalovaného sa žalobca začal domáhať vlastníckeho práva. V tejto súvislosti zdôraznil, že samotný
žalobca od roku 1950 nekonal ako riadny hospodár, keď od uvedeného obdobia, od kedy sa mal stať
vlastníkom uvedených pozemkov nevykonal zaevidovanie uvedených pozemkov a to ani v pozemkovej
knihe, ktorú skutočnosť tiež nepreukázal a ani následne zaevidovaním v evidencii nehnuteľností. V

dôsledku toho súdny komisár pri prejednávaní dedičstva vychádzal v čase vydania osvedčenia o
dedičstve práve z listov vlastníctva, ktoré boli vydané na základe parcelného protokolu ešte v roku
1992, preto dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom, že sa stal vlastníkom
nehnuteľností, ktoré sú predmetom uvedenej žaloby. Záverom poukázal aj na to, že i v prípade, ak by sa
na základe uvedených dôkazov stal vlastníkom nehnuteľností žalobca, bolo potrebné vychádzať aj zo

súčasnej judikatúry, a brať do úvahy zreteľ na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. Poukázal na
závery nálezov Ústavného súdu SR ( Nález Ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016,
I.ÚS/ 151/2016- 29 z 03. mája 2017 a Nález Ústavného súdu č. I.ÚS 460/2017 - 73 zo dňa 20.12.2017),
podľa ktorých je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery .

2.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, že
odvolací súd žalobe vyhovie. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospelk nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedol, že dôkazné bremeno uniesol a nadobudnutie vlastníckeho práva štátom jednoznačne
vyplýva z dokazovania vykonaného oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov. Poukázal na

to, že v konaní nebolo sporné, že právni predchodcovia pôvodného žalovaného v 1.rade K. K. boli
vysťahovaní do Maďarska, a teda v súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou sa prechod ich majetku
na štát predpokladal. Zdôraznil, že preukázal konfiškáciu sporných pozemkov predložením overenej
kópie výmeru zo dňa 23.mája 1950, číslo 11/73-74/III-45/M-1950-II. Predložený výmer spĺňa náležitosti
verejnej listiny preukazujúcej nadobudnutie vlastníckeho práva štátom. V tejto súvislosti dodal, že

uvedená listina bola vydaná orgánom verejnej moci v medziach jeho právomoci a má status verejnej
listiny, a teda v prípade, ak v konaní nebol preukázaný opak potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej
osvedčuje. Zdôraznil, že predložená kópia výmeru preto potvrdzuje pravdivosť toho, že sú splnené
podmienky pre konfiškáciu majetku právnych predchodcov pôvodného žalovaného v 1.rade ako osôb
maďarskej národnosti a teda ich majetok je právoplatne skonfiškovaný (prešiel na štát). Poukázal na
to, že na základe konfiškačného výmeru nebolo potrebné vykonanie zápisu do pozemkovej knihy a

vlastnícke právo prešlo na štát rozhodnutím príslušného orgánu, pričom zápis do pozemkovej knihy mal
len deklaratórny charakter. Zastal názor, že skutočnosť, že v nástrojoch pôvodnej, či neskoršej evidencie
nehnuteľností boli ako vlastníci stále evidované vysídlené osoby nemá na existenciu vlastníckeho
práva štátu vplyv, nespôsobuje jeho stratu resp. zánik a je bez právneho významu. V spore bolo
preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva štátom a z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadny

právny titul, ktorý by bol spôsobilý vyvolať stratu tohto vlastníctva. Dodal, že právni predchodcovia
K. K. už neboli v čase svojej smrti vlastníkmi sporných nehnuteľností, preto tieto ani nemohli byť
predmetom dedenia. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu, že treba brať do úvahy zreteľ na ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č.k.
7Co/90/2010-133 zo dňa 29.04.2011, ktorý uviedol, že iba s poukazom na dobromyseľnosť a dôveru v

súdnehorozhodnutianemôžedôjsťknadobudnutiuvlastníckehoprávaodnevlastníka. Žiadalzohľadniť,
že kúpnou zmluvou zo dňa 15.12.2007 medzi pôvodným žalovaným v 1.rade K. K. ako predávajúcim a
žalovaným ako kupujúcim nemohlo platne dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného z dôvodu
nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka . V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 115/2016 zo dňa 28.06.2017. Záverom uviedol, že vlastnícke

právo k nehnuteľnosti dobromyseľného kupujúceho ako tretieho subjektu môže zostať zachované len
vtedy, ak titul nadobudnutia vlastníckeho práva predávajúceho k nehnuteľnosti vznikol na základe
platne uzavretej kúpnej zmluvy s pôvodným vlastníkom a neskôr po prevode vlastníctva nehnuteľnosti
na kupujúceho, titul nadobudnutia vlastníckeho práva predávajúceho zanikol odstúpením od zmluvy
pôvodného vlastníka veci.

3.K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval za
vecne správny. Poukázal na to, že v priebehu konania došlo k zmene judikatúry týkajúcej sa právneho
názoru vysloveného Krajským súdom v Nitre v uznesení č.k. 7Co/90/2010-133 zo dňa 29.04.2011,
pričom súd ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nesmie vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už

prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce
konania. Vytýkal žalobcovi, že v danom prípade viackrát pochybil, keď na základe konfiškácie sporných
nehnuteľností nezabezpečil vo svojej evidencii nehnuteľností hodnoverný zápis vlastníckeho práva
vo svoj prospech), keď v dedičskom konaní prostredníctvom ním zriadeného orgánu (notára ako
súdneho komisára) prejednal sporné nehnuteľnosti a napokon keď v katastrálnom konaní povolil vklad

vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy v prospech dobromyseľného nič netušiaceho žalovaného.
Zdôraznil, že pôvodný žalovaný v 1. rade K. K. (štátny občan Maďarska) v priebehu súdneho konania
dňa 5.7.2012 zomrel, pričom žalovaný zaplatil nebohému K. K. kúpnu cenu 810.000,- Sk pri podpise
kúpnej zmluvy dňa 5.12.2007. Žalovaný by sa zrejme nemohol úspešne domáhať vrátenia kúpnej ceny
od dedičov K. K. z dôvodu premlčania, preto by bolo v rozpore s princípom všeobecnej spravodlivosti,

keby za viacnásobné pochybenie štátu súd práve štátu poskytol ochranu vlastníckeho práva.

4.Uviedol, že súd prvej inštancie správne pri svojom rozhodovaní aplikoval názor Ústavného súdu SR
vyslovený v nálezoch sp. zn. I. US 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 a sp. zn. I. US 460/2017-73 zo
dňa 20.12.2017, podľa ktorého aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery
nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho
práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Princíp dobrej
viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnejistoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto
právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade
by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho

právneho štátu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento
nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list
vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom konaní). Na podporu svojich tvrdení
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky III.ÚS 415/15 a III.ÚS 247/14 z 28.januára
2016. Vychádzajúc z uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

5.Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že zotrváva na svojej argumentácii obsiahnutej
v odvolaní a opätovne sa odvolal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/233/2016 zo dňa 26.01.2017, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil právny názor v zmysle ktorého
striktne zotrváva na zásade „nemo plus iuris“. Podľa jeho názoru pre rozhodnutie o nadobudnutí

vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom absentuje akýkoľvek právny základ, keď existencia
dobrej viery sama o sebe nie je spôsobilá založiť vlastnícke právo. Štát v spore preukázal listinnými
dôkazmi nadobudnutie sporných pozemkov, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmeniltak,žežalobevyhovieeventuálne,abynapadnutýrozsudokzrušilavecivrátilsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie.

6.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) zopakoval dokazovanie
a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne aj keď z
časti z iných právnych dôvodov. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7.Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol v tejto veci prvým rozsudkom č.k.
6C/136/2009 - 103 zo dňa 08.02.2010 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Proti
tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, o ktorom odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením č.k.

7Co/90/2010 - 133 zo dňa 29. apríla 2011 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil. V priebehu
konania žalobca zobral žalobu späť voči žalovanému v 1. rade z dôvodu, že vlastníkom uvedených
nehnuteľností je len žalovaný v 2. rade. Súd prvej inštancie o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcu
rozhodol uznesením č.k. 6C/136/2009 - 305 zo dňa 19.09.2013 tak, že konanie proti žalovanému v 1.
rade zastavil.

8.V uznesení č.k. 7Co/90/2010 - 133 zo dňa 29. apríla 2011 vydanom v tejto veci odvolací súd uviedol,
že sa nestotožňuje so závermi súdu prvého stupňa v tom, že iba s poukazom na dobromyseľnosť
a dôveru v súdne rozhodnutia nemôže dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka .
Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti a má na takomto určení aj naliehavý právny

záujem,súdjepovinnýsatvrdeniaminavrhovateľazaoberaťazistiť,činavrhovateľnadobudolvlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam, a či mu toto vlastnícke právo zostalo aj zachované a na základe
akých skutočností bol v evidencii nehnuteľnosti vedený odporca v 1. rade a následne odporca v 2.
rade. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že v prejednávanej veci dedičské rozhodnutia,
ktorým bol dodatočne prejedaný novoobjavený majetok po právnych predchodcoch odporcu v 1. rade

a bolo potvrdené dedičské právo odporcu v 1. rade boli vydané v roku 2004 a kúpna zmluva medzi
odporcami bola uzatvorená v roku 2007, pričom žalobný návrh v tejto veci navrhovateľ podal na súd
dňa 20. 5. 2009 . Je treba dať za pravdu navrhovateľovi, že pokiaľ v dôsledku konfiškácie ku dňu smrti
neboli právni predchodcovia odporcu v 1. rade vlastníkmi sporných nehnuteľností , nemohol právne
relevantným spôsobom vzhľadom k deklaratórnym účinkom rozhodnutia - osvedčenia o dedičstve tieto

nehnuteľnosti nadobudnúť odporca v 1. rade a následne ich predať odporcovi v 2. rade.
9.Súd prvej inštancie sa po zrušení jeho prvého rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie opätovne
zaoberal vecou. Prijal záver, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať jeho vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam a keby aj v tomto smere uniesol dôkazné bremeno jeho žalobe by súd s poukazom na
posun v právnom názore ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným držiteľom nebolo

možné vyhovieť a opätovne žalobu zamietol. S poukazom na právne závery Ústavného súdu SR v
Náleze Ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, Náleze č.k. I.ÚS/ 151/2016- 29
z 03. mája 2017 a Náleze Ústavného súdu č.k. I.ÚS 460/2017 - 73 zo dňa 20.12.2017 sa necítil byťviazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení č.k. 7Co/90/2010 - 133 zo dňa 29.
apríla 2011 v tomto konaní.

10.Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu na odvolacom pojednávaní, na ktorom zopakoval
dokazovanie, vypočul strany sporu a oboznámil sa s obsahom listín a to : Osvedčenie o dedičstve po
Z. K., Osvedčenie o dedičstve po Z. K., Osvedčenie o dedičstve po Z. K. Osvedčenie o dedičstve po
D. K. Výmer zo dňa 23.5.1950 Pozemnoknižný návrh ( č.l. 34 spisu), Kúpna zmluva zo dňa 5.12.2007,
Dohoda zo dňa 14.10.2005 o vydaní pozemkov, Protokol o vytýčení a prevzatí náhradného pozemku

zo dňa 10.9.2005, správa Slovenského pozemkového fondu zo dňa 26.8.2011, správa Obecného úradu
Tekovské Lužany zo dňa 31.8.2011, žiadosť o vymeranie pozemkov do súkromného užívania zo dňa
29.12.2004 č.l. XXX, LV č. XXXX kat. úz. Y. X. a na základe takto vykonaného dokazovania zistil
nasledovný skutkový stav:
PrávnipredchodcoviaK.K.: Z.K.,Z.K.,rod.A.,Z.K.aD.K., boli dňaXX.XX.XXXXtransportomč.A-22
- 8 -14 presťahovaní do Maďarska, a to v rámci Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom

aMaďarskom. Pozemky,ktorébolivichvlastníctve boli skonfiškovanéanazákladevýmeruč.11/73-74/
III-45/M-1950-II zo dňa 23.5.1950, prešli do vlastníctva Československej republiky a to v súlade so
znením Nariadenia č. 104/1945 Sb. Následne dňa 09.04.1952 bol na Okresný súd v Želiezovciach
doručený pozemnoknižný návrh na zápis konfiškačnej poznámky v pozemnoknižných vložkách č. XXX
a XXX pre katastrálne územie Y. X., na základe ktorého mal byť vykonaný zápis v pozemnoknižnej

vložke, resp. pozemkovej knihe, tento zápis však vykonaný nebol. Na základe parcelného protokolu boli
ešte v roku 1992 pri zakladaní evidencie vlastníckych práv k pôvodným nehnuteľnostiam založené listy
vlastníctva, a to list vlastníctva č. XXXX, list vlastníctva č. XXXX, list vlastníctva č. XXXX, list vlastníctva
č. XXXX v prospech právnych predchodcov K. K..
V roku 2004 sa na súde prvej inštancie viedli dedičské konania, a to po poručiteľovi Z. K., zomrelý dňa

XX.X.XXXX pod č.k. 15D/693/2004, po poručiteľke D. K., zomr. dňa XX.X.XXXX pod č.k. 15D/695/2004,
poporučiteľoviZ.K.,zomr.XX.XX.XXXXpodč.k.15D/694/2004apoporučiteľkeZ.K.,zomr.XX.X.XXXX
pod č.k. 15D/692/2004. Na základe vydaných osvedčení o dedičstve bol ako vlastník nehnuteľností
zapísaný do príslušných LV K. K.. Dňa 14.10.2005 bola medzi už vlastníkom uvedených nehnuteľností,
K. K. a žalobcom uzatvorená dohoda o vydaní pozemkov ako aj protokol o vytýčení a prevzatí

náhradného pozemku zo dňa 30.9.2005. Dňa 05.12.2007 bola uzatvorená kúpna zmluva, medzi K. K.
ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti. Povolením
vkladu tejto zmluvy do katastra nehnuteľností bol ako vlastník nehnuteľností zapísaný na príslušnom
LV žalovaný.
Z výpovede žalovaného odvolací súd zistil, že žalovaný predmetné pozemky kúpil za účelom

poľnohospodárskejvýroby. Užpreduzatvorenímkúpnejzmluvy hospodárilnavyčlenenýchpozemkoch,
pretože mal uzatvorenú s K. K. zmluvu o nájme. Uviedol, že K. K. sa mu pri uzatvorení nájomnej zmluvy
preukázal listom vlastníctva a už v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy sa s ním dohodol, že následne
by tieto pozemky aj odkúpil. O vlastníckom práve p. K. nepochyboval, pretože mal vedomosť o tom, že
sa stal vlastníkom na základe dedičského rozhodnutia, pričom sa preukázal aj listom vlastníctva

11.Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáha voči
žalovanému určenia vlastníckeho práva k pozemkom parc. č. XXXX trvalý trávny porast vo výmere
XXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXXXX
m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2,

parc. č. XXXX trvalý trávny porast vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX trvalý trávny porast vo výmere
XXX m 2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXXX
m2, parc. XXXX orná pôda vo výmere XXXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2,
parc. č. XXXX trvalý trávny porast vo výmere XXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX
m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2,

parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX m2, v celosti a ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č.
XXXX pre obec a katastrálne územie Y. X.. Žalobca v žalobe uviedol, že sporné nehnuteľnosti boli
pôvodne vo vlastníctve právnych predchodcov pôvodne označeného žalovaného v 1.rade K. K.. Jeho
právni predchodcovia boli dňa 16.05.1947 transportom č. A-22-8-14 presťahovaní do Maďarska v súlade
s § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 v rámci Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom

a Maďarskom, v dôsledku čoho im boli sporné nehnuteľnosti skonfiškované a prešli do vlastníctva
Československej republiky. Prededenie sporných nehnuteľností v prospech K. K. považoval za konanie
v rozpore so zákonom. Poukázal na list vlastníctva, z ktorého vyplýva, že v súčasnosti je vlastníkom
sporných nehnuteľností žalovaný, a to na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s K. K. ako predávajúcim.Podľanázoružalobcu vlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiamnemohlobyťprávoplatneprevedené
na žalovaného pretože platí zásada podľa ktorej, nikto nesmie previesť na iného viac práva, než má
sám. V danom prípade nositeľom vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam nie je žalovaný,

ale štát. Predmetnú kúpnu zmluvu považoval preto za neplatný právny úkon.

12.Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie prijal záver, že žalobca preukázal nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe Výmeru č. 11/73-74/III-45/M-1950-II zo dňa 23.5.1950 v súlade s
nariadením č. 104/1945 Sb. V tomto smere je treba dať za pravdu žalobcovi, že posudzovaná listina

bola vydaná orgánom verejnej moci v medziach jeho právomoci a má status verejnej listiny, a teda
v prípade, ak v konaní nebol preukázaný opak potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje.
Žalobcom predložená kópia výmeru preto potvrdzuje pravdivosť toho, že sú splnené podmienky pre
konfiškáciu majetku právnych predchodcov K. ako osôb maďarskej národnosti. Majetok týchto osôb bol
právoplatne skonfiškovaný (prešiel na štát). Za správne považoval odvolací súd aj tvrdenie žalobcu v
tom, že na základe konfiškačného výmeru nebolo potrebné vykonanie zápisu do pozemkovej knihy a

vlastnícke právo prešlo na štát rozhodnutím príslušného orgánu, pričom zápis do pozemkovej knihy
mal len deklaratórny charakter. Za daného stavu potom nemohli byť právni predchodcovia K. K. v čase
smrti vlastníkmi sporných nehnuteľností a K. K. nemohol nadobudnúť vlastnícke právo ich smrťou. Tento
právny stav nezmenili ani osvedčenia o dedičstve, ktoré majú len deklaratórny charakter. Následnú
kúpnu zmluvu, ktorú uzatvoril K. K. so žalovaným je potom treba považovať za neplatný právny úkon.

13.Otázku možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka rieši súdna prax
rozdielne. Súd prvej inštancie sa priklonil k rozhodovacej praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky
poukazujúc na právne názory vyjadrené v Náleze Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 549/2015-33 zo dňa
16.03.2016, Náleze č.k. I.ÚS/ 151/2016- 29 z 03. mája 2017 a Náleze č.k. I.ÚS 460/2017 - 73 zo dňa

20.12.2017, ktoré znamenajú posun v právnych názoroch týkajúcich sa nadobudnutia vlastníckeho
práva od nevlastníka a ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. Všetky tieto nálezy Ústavného súdu
SR ako najvyššie právnej autority boli prijaté Ústavným súdom po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý
uznesením č.k. 7Co/90/2010 - 133 zo dňa 29. apríla 2011 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Keďže súd prvej inštancie riešil totožnú právnu problematiku ako Ústavný

súd SR, ktorý vec inak právne posúdil ako odvolací súd tým, že poskytol ochranu dobromyseľnému
nadobúdateľovi, aj podľa názoru odvolacieho súdu, za týchto okolností nebol súd prvej inštancie a ani
odvolací súd viazaný predchádzajúcim právnym posúdením veci.
14.Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že rozhodnutia Najvyššieho súdu v právnom posúdení tejto
otázky sú rozdielne, doposiaľ však tieto rozdielne stanoviská zjednotené neboli. Najvyšší súd SR v

Uznesení sp. zn. 7Cdo/245/2019 zo dňa 9. septembra 2020 v bode 39. uviedol : „ K otázke vplyvu
absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný
súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris
ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo,
ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak

subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy
nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka
považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus") a zodpovedajúci
právny titul („titulus"), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus" preukazuje právo inej osoby než „modus", je
potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva

ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny
úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho
úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených" ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech
týchto ďalších nadobúdateľov „modus", chýba im „titulus". Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov
je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa

(§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne
následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila
vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri
nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

15.Oproti tomu Ústavný súd v Náleze č.k. I.ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016 v bode 14. uviedol : „ Aj
keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrejviery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali
všeobecné sudy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu(dominum auctoris) povedie
automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému

posunu v doterajšej judikatúre ústavného sudu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. US 50/2010) o
nove interpretačne závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá
robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol
potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný
organ verejnej moci [kataster nehnuteľnosti, sud a pod.]“.

16. V bode 15. a 16. nálezu uviedol :“Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych
vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho
štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto pravo nadobudol v dobrej viere, musí byť
poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim
vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj R 14/2009).

Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecne sudy musia vždy riadne
zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.

17. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť
na rovnakú úroveň vlastnícke pravo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostavajú
do vzájomnej kolízie obidve ústavne hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa
(princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám

ma). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad),
treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutne zvažovať všeobecne súvislosti tohto
typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko ma niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako
dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom

určenom správnom (katastrálnom) konaní“.

18.S ohľadom na tieto závery sa odvolací súd podrobne zaoberal tým, či bol žalovaný ako nový
nadobúdateľ dobromyseľný. Odvolací súd zopakoval dokazovanie a žalovaného aj na pojednávaní
vypočul. Z vykonaných dôkazov je možné prijať záver, že žalovaný je dobromyseľným nadobúdateľom,

ktorý konal v dobrej viere a v dôvere v rozhodnutia štátnych orgánov. Žiadny z vykonaných dôkazov
nenasvedčuje tomu, že žalovaný nekonal v dobrej viere. Žalovaný nebol schopný (ani nemal reálnu
možnosť) sa dozvedieť, že vlastnícke právo patrí na základe konfiškácie štátu.
19.Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobcom v tomto spore je Slovenská republika, za
ktorú koná Slovenský pozemkový fond. Rozhodnutia štátnych orgánov vydané v tejto veci a to najmä

v dedičskom konaní a v katastrálnom konaní nemohli nijako spochybniť skutočnosť, že vlastníkom
nehnuteľností v čase ich prevodu bol predávajúci K. K.. Za dôležité odvolací súd považoval zistenie,
že právni predchodcovia K. K. boli zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností na príslušné listy
vlastníctva na základe konania žalobcu a to ešte v roku 1992. Po prejednaní dedičstva po právnych
predchodcoch K. K. bol na základe dedičských rozhodnutí vydaných štátnym orgánom zapísaný do listu

vlastníctva K. K.. Navyše mu ďalším štátnym orgánom boli vymerané do užívania náhradné pozemky,
ktoré prenajal žalovanému. Žalovaný na nich hospodáril a následne uzatvoril s K. K. kúpnu zmluvu,
pričom vychádzal zo skutkového stavu, ktorý bol potvrdený príslušným štátnym orgánom Katastrom
nehnuteľností. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemohol mať pochybnosti o vlastníckom práve K.
K. a konal v dobre viere.

20.Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca sa dlhodobo správal ako nedbalý vlastník a
tým,že rokyriadnenezaevidovalsvojevlastníckeprávo zapríčinil tentostav. Žalobcapo skonfiškovaní
nehnuteľností na základe výmeru č. 11/73-74/III-45/M-1950-II zo dňa 23.5.1950, nezabezpečil zápis
vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v prospech Československej republiky. Navyše sám vyvolal
konanie na základe ktorého boli založené príslušné listy vlastníctva v prospech právnych predchodcov

K. K.. Štátny orgán potvrdil nadobudnutie vlastníckeho práva dedičom K. K. , ktorý bol rozhodnutím
katastra zapísaný ako vlastník aj na príslušnom LV. Na základe toho mu boli vyčlenené pozemky
do náhradného užívania. Napokon kataster nehnuteľností povolil vklad kúpnej zmluvy v prospech
žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že ani štát konajúci prostredníctvom príslušných orgánov najmenejod roku 1992 nepochyboval o vlastníckom práve právnych predchodcov K. K.. Od roku 1945, kedy
došlokukonfiškáciispornýchparciel sanesprávalakobdelý vlastníkaovlastníckeprávosanezaujímal,
a to až do podania žaloby v tejto veci v roku 2009.

21.Vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd považoval za tak dôležité okolnosti tohto prípadu, ktoré
výnimočne umožňujú poskytnúť súdnu ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi, ktorý nadobudol
vlastnícke právo na základe dobrej viery od nevlastníka. Takéto rozhodnutie podľa názoru odvolacieho
súdu zodpovedá požiadavke spravodlivosti súdneho rozhodnutia, podporuje právnu istotu a vieru v
správnosť rozhodnutí štátnych orgánov.

22.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 a §
262 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

23.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).