Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/269/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217206632
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7217206632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Sandry Veľkej v spore žalobcu: Ing. T. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X,
Y., zastúpený JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom Rázusova 1, Košice, proti žalovanej:
Ing. E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, V.K., zastúpená JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou so
sídlom Letná 45, Košice, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Košice II z 1. marca 2019, č. k. 27C/10/2017 - 92

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a
žalobkyni(poznámkaodvolaciehosúdu-žalovanej)priznalnároknanáhradutrovkonaniavočižalobcovi
v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť vypratať
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Košiciach, vedené Katastrálnym odborom Okresného úradu Košice
na LV č. XXXXX pre k. ú. M., a to rodinný dom so súp. č. XXX na prac. č. XXXX/XX a pozemok

registra „C-KN“ č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 373 m2 (ďalej len ako „predmetná
nehnuteľnosť“) a nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti, ktorú žalovaná bezodplatne užíva bez toho, aby k tomu mala akýkoľvek
právnytitul,resp.súhlasžalobcu.Žalovanúpísomnevyzval19.januára2017navypratanieaodovzdanie
nehnuteľnosti žalobcovi do 31. januára 2017. Žalovaná nehnuteľnosť odmieta vypratať s odôvodnením,
že bývala vlastníčka nehnuteľnosti, Ing. R. M., s ňou mala uzatvorenú dohodu, na základe ktorej bola
oprávnená na doživotné a bezplatné bývanie v rodinnom dome, resp. užívanie nehnuteľnosti. Žalobca

poukázal na LV č. XXXXX pre k ú. M., z ktorého je zrejmé, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené žiadnymi
ťarchami, t. j. žiadnym vecným bremenom. Dohoda, na ktorú poukazuje žalovaná, nie je právom
vecným, ale záväzkovým, preto platí len medzi uvedenými konkrétnymi subjektmi a nepôsobí proti
všetkým,pričomžalobcauvedenýzáväzokpredchádzajúcejvlastníčkynehnuteľnostizmluvneneprevzal
a nevyplýva mu ani zo zákona, preto nie je možné, aby taký záväzok bol povinný plniť. Poukázal na
právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II z 25. marca 2009, sp. zn. 41C/78/2017, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že dohoda, na ktorú poukazuje žalovaná, nie je dohodou o zriadení vecného bremena

k nehnuteľnostiam. Má zato, že záväzok bývalej vlastníčky nehnuteľnosti (Ing. R. M.) bol záväzkom
osobným a v dôsledku prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam došlo k zániku predmetného
záväzku z dôvodu dodatočnej nemožnosti jeho plnenia.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vec po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, § 126
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ďalej podľa § 175q ods. 1 písm. c),
§ 175s ods. 1 písm. b), § 175 zca ods. 1. písm. c) a ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny

poriadok (ďalej len „O.s.p.“), účinného v znení do 17.6.1998, poukázal tiež na relevantnú judikatúru
(1Cdo/107/2006, 4Cdo/15/2008) a teoretické východiská, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a mal za
preukázané, že žalovaná s nebohým manželom I. T., zomr. dňa XX.X.XXXX, boli vlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti v podiele 1/2 - iny a dcéra žalovanej, Ing. R. M., rod. T. s manželom v 1/2 - ine. Žalovaná
v dedičskom konaní po nebohom manželovi (vzdala sa vlastníckeho práva) previedla vlastnícke právo

na svoju dcéru dohodou, ktorej súčasťou bolo aj právo žalovanej na doživotné a bezplatné právo v
rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti. Dcéra žalovanej predmetnú nehnuteľnosť s manželom v
celostipreviedlinažalobcu.PodľavyjadreniažalovanejvkonanívedenomnaKrajskomsúdevKošiciach
pod sp. zn. 6S/153/2007, nikdy by sa nevzdala svojho dedičského podielu a vlastníctva k predmetnej
nehnuteľnosti bez zriadenia vecného bremena. Uvedené právo žalovanej na doživotné a bezplatné
právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti bolo súdmi v doterajších konaniach posúdené

ako záväzkové právo, a nie vecné (rozsudkom Okresného súdu Košice II z 25. marca 2009, č. k.
41C/78/2007-147 bola zamietnutá žaloba, ktorou sa rozhodovalo o tom, či uvedené právo žalovanej
je vecné právo a rozsudkom z 31. októbra 2012, č. k. 12C/146/2006-137 o vypratanie nehnuteľnosti).
Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovanej vzniklo právo na doživotné a bezplatné právo v rodinnom
dome a právo užívania predmetnej nehnuteľnosti právoplatným rozhodnutím súdu 22. apríla 1998,

kedy nadobudlo právoplatnosť Osvedčenie o dedičstve, keďže voči nemu nebola podaná žiadosť o
pokračovanie v konaní o dedičstve [§ 175s a §175zca ods. 1 písm. c) a ods. 4 O.s.p., účinného v
znení do 17.6.1998]. Vzhľadom na uvedené je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ výkon práv
terajšieho vlastníka nehnuteľnosti na vypratanie nehnuteľnosti žalovanou v tej časti, ktorú užíva, lebo
žalovaná ju užíva v dobrej viere, že jej vzniklo právo doživotného bezplatného bývania právoplatným

rozhodnutím súdu (osvedčením o dedičstve), pričom inak by sa nevzdala vlastníctva k uvedenej časti
nehnuteľnosti a neuzavrela by dedičskú dohodu. Uvedené vyplýva aj z konania vedeného na Krajskom
súde v Košiciach pod sp. zn. 6S/153/2007, kde sa domáhala proti Katastrálnemu úradu v Košiciach
opravy chýb v LV č. XXXXX k. ú. M. v časti „B vlastníci“ tak, že je vlastníčkou nehnuteľnosti v podiele
1/4-iny, pričom v uvedenom konaní existencia a platnosť dohody o zriadení vecného bremena nemohla

byť riešená, lebo išlo o správne konanie. Ďalej prvoinštančný súd zdôraznil, že v rozpore s dobrými
mravmi je vypratanie nehnuteľnosti aj vzhľadom na vyslovený právny názor súdov vo vyššie uvedených
konaniach, kedy z odôvodnení rozsudkov (aj keď nie je záväzný ako výrok, avšak ovplyvňuje žalovanú)
vyplýva, že nebolo preukázané užívanie nehnuteľnosti žalovanou bez právneho titulu, lebo vyplýval
z dohody z osvedčenia o dedičstve, z ktorého je zrejmé, že vôľou účastníčok dohody bolo umožniť

žalovanej bezplatné a doživotné právo bývania (rozsudok Okresného súdu Košice II z 31. októbra
2012, č. k. 12C/146/2006-137), pričom ide o trojdohodu, ktorú možno zmeniť len so súhlasom všetkých
strán a ak by vlastníčka predala nehnuteľnosť, aj tak je povinná svoj osobný záväzok voči žalovanej
splniť (41C/78/2007-147 z 25. marca 2009). Aj keď žalobca nebol účastníkom tejto dohody a neprevzal
ani záväzok voči žalovanej, súd prvej inštancie má za to, že žalovaná nemohla ovplyvniť dispozičné

právo predchádzajúcej vlastníčky (dcéry) na predaj nehnuteľnosti, pričom sa dôvodne domnievala, že jej
právo vyplývajúce z osvedčenia o dedičstve bude pretrvávať aj po nakladaní s nehnuteľnosťou, keďže
dohoda dedičov v osvedčení bola súdmi posúdená ako záväzkový vzťah (trojdohoda), ktorý možno
zmeniť len so súhlasom všetkých strán (uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 12. októbra 2009, č.
k. 5Co/343/2009-36) a žalovaná taký súhlas doposiaľ nedala. Vzhľadom na uvedené, je v rozpore s

dobrými mravmi nariadiť žalovanej vypratať nehnuteľnosť, ak mala zato, že uvedený záväzkový vzťah,
na základe ktorého jej vzniklo právo bezplatného doživotného bývania v nehnuteľnosti, nemôže byť
zmenené bez jej súhlasu, resp. ak vlastníčka predá nehnuteľnosť, aj tak je povinná svoj osobný záväzok
voči žalovanej splniť (41C/78/2007-147 z 25. marca 2009). Za nezanedbateľná považoval súd prvej
inštancietiežskutočnosť,žedcéražalovanej,ktorejvznikolosobnýzáväzokzabezpečiťžalovanej(svojej

matke) bezplatné doživotné bývanie v uvedenej nehnuteľnosti, naďalej býva v uvedenej nehnuteľnosti,
napriek prevodu vlastníckeho práva na žalobcu, ktorý tam nebýva. Okrem toho žalobca, aj keď uvedený
stav nezavinil, čo sa pri posúdení výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi ani nepredpokladá, musel
mať vedomosť o uvedenej skutočnosti minimálne pri obhliadke nehnuteľnosti, keďže žalovaná obýva
samostatnú bytovú jednotku danej nehnuteľnosti. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) a plne úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v rozsahu 100 %.4.Rozsudoknapadolvčaspodanýmodvolanímžalobcazodvolacíchdôvodovpodľa§365písm.b),d),f)
a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná mu
náhradu trov prvostinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alebo aby odvolaním rozsudok

zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa
v priebehu konania, ako aj v odôvodnení rozsudku nezaoberal žiadnymi tvrdeniami žalobou, ktoré boli
podľa jeho názoru dôležité pre rozhodnutie vo veci, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a
tým porušil jeho práva na spravodlivý proces. Nesúhlasil s postupom a závermi súdu, ktorými posúdil
otázku rozporu s dobrými mravmi (§ 3 OZ). Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie založil údajný

rozpor s dobrými mravmi výlučne len na subjektívnych pocitoch, dojmoch a očakávaniach žalovanej,
čo nezodpovedá požiadavke objektívneho posudzovania „mravnosti“ výkonu práva. Podľa odbornej
publikácie (Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Euro-kódex 2011, s. 53):
„Dobré mravy sú objektívnou hodnotovou kategóriou. O tom, čo je a čo nie je v súlade s dobrými mravmi,
nerozhoduje názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko, ktoré sa vyvodzuje z konkrétnych okolností.
Skutočnosť, či sa určitý právny úkon prieči dobrým mravom, musí byť preto zisťovaná vždy nezávisle

od vôle konkrétneho súdu (sudcu) a nezávisle od vôle účastníkov daného právneho úkonu.“ Z vyššie
uvedeného jednoznačne vyplýva, že pre posúdenie rozporu s dobrými mravmi je nevyhnutné objektívne
hľadisko, a nie subjektívne pocity. Vzhľadom však na neustále poukazovanie na údajnú dobrú vieru
žalovanej zo strany súdu prvej inštancie, resp. na jej subjektívne vnímanie situácie ohľadom dohody
dedičov, na základe ktorej jej malo vzniknúť osobné právo na doživotné užívanie nehnuteľnosti) je

zrejmé, že akákoľvek objektívne hľadisko pri posudzovaní rozporu s dobrými mravmi zo strany súdu
prvej inštancie úplne absentuje. V súvislosti so závermi súdu prvej inštancie v bod 20. odôvodnenia
rozsudku zdôraznil, že prípadná dobrá viera ako taká nemá žiaden vplyv pri posudzovaní toho, či
úkon je v rozpore s dobrými mravmi alebo nie je. Podľa odbornej publikácie (Fekete, I.: Občiansky
zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Euro-kódex 2011, s. 54): „Súlad obsahu právneho úkonu s

dobrými mravmi musí byť posudzovaný bez ohľadu na to, či bol obsah právneho úkonu výsledkom
slobodného dojednania medzi účastníkmi ... a tiež bez ohľadu na to, kto zavinil prípadný rozpor s
dobrými mravmi alebo či niektorá zo strán bola pri uzatváraní zmluvy v dobrej viere.“ Nakoľko súd
prvej inštancie pri posudzovaní súladu vypratania žalovanej z nehnuteľnosti prihliadal na údajnú dobrú
vieru žalovanej, resp. to považoval za hlavný dôvod toho, prečo podľa jeho názoru má byť vypratanie

nehnuteľnosti v rozpore s dobrými mravmi, rozsudok nie je možné považovať za správny. Poukázal
tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 2895/99, z ktorého je zrejmé,
že aplikácia ust. § 3 OZ, t.j. ingerencia všeobecných súdov do systému písaného práva, resp. jeho
dodržiavania, by mala byť len vo výnimočných prípadoch. V opačnom prípade totiž takýto zásah
všeobecných súdov môže mať negatívny vplyv na zachovanie právnej istoty v dodržiavanie zákona,

resp. v poskytnutí ochrany práva, ktoré vlastníkovi priznáva zákon. Z vykonaného dokazovania je podľa
názoru odvolateľa zrejmé, že žalobca sa voči žalovanej nedopustil žiadneho úkonu, ktorý by mohol
byť sám o sebe považovaný za úkon v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil, že žalobcovi je právo na
vypratanie nehnuteľnosti dané priamo zo zákona a nie je samo o sebe konaním v rozpore s dobrými
mravmi. Súd prvej inštancie nerozlišuje medzi konaním dcéry žalovanej (porušenie osobného záväzku

vyplývajúceho z dohody dedičov), ktoré by teoreticky bolo možné považovať za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, a konaním žalobcu (ochrana vlastníckeho práva). Naopak, úplne nelogicky považuje
súd prvej inštancie konanie žalobcu za údajne v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodu, že dcéra
žalovanej mala podľa dohody dedičov žalovanej zabezpečiť doživotné užívanie nehnuteľnosti, avšak
tak neurobila. To, že dcéra žalovanej mala žalovanej zabezpečiť doživotné právo užívania nehnuteľnosti

a neurobila tak (z vykonaného dokazovania však jednoznačne vyplýva, že dcéra žalovanej ponúkla
žalovanej zabezpečenie bytovej náhrady), nemôže byť v súčasnosti na neprospech žalobcu, ktorý nemá
a nikdy ani nemal so žalovanou žiaden zmluvný vzťah. Zároveň to nemôže byť dôvodom, pre ktorý
by mal byť výkon ochrany vlastníckeho práva žalobcu považovaný za konanie v rozpore s dobrými
mravmi (absencia vzájomnej súvislosti). Žalobca sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie

v bode 21. odôvodnenia rozsudku, z ktorého je zrejmé, že súd (i) nerozlišuje medzi vecným a osobným
charakterom záväzku, (ii) ignoruje skutočnosť, že žalovaná vo vzťahu k žalobcovi nedisponuje žiadnym
titulom k užívaniu nehnuteľnosti a tiež (iii) priamo spochybňuje právnu istotu a ochranu dobrej viery v
právo. V súvislosti s uvedeným dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie síce poukazuje na súdne
rozhodnutia, z obsahu ktorých podľa neho má vyplývať, že žalovaná užíva nehnuteľnosť na základe

údajne existujúceho titulu (dohoda z osvedčenia o dedičstve), avšak neberie do úvahy skutočnosť,
že žalobca (i) nebol účastníkom predmetnej dohody, (ii) neprevzal na seba nikdy žiaden záväzok,
na základe ktorého by mal akokoľvek strpieť užívanie svojej nehnuteľnosti žalovanou, a to, že (iii)
právo žalovanej na užívanie nehnuteľnosti bolo právo osobného charakteru (nie vecného) a smerovalovýlučne len vo vzťahu k dcére žalovanej. Odvolateľ preto tvrdí, že žalovaná vo vzťahu k žalobcovi
ako výlučnému vlastníkovi nehnuteľnosti nedisponuje žiadnym titulom, ktorý by ju oprávňoval užívať
nehnuteľnosť, teda, na základe ktorého by žalobca musel takéto užívanie nehnuteľnosti zo strany

žalovanej strpieť. Skutočnosť, že podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná má údajne právo užívať
nehnuteľnosť až do svojej smrti, resp. dovtedy, kým medzi účastníkmi dedičskej dohody nedôjde k
zmene tejto dohody, nasvedčuje jednoznačne tomu, že súd prvej inštancie nerozlišuje medzi osobnými
právami (záväzkami) a vecnými právami (záväzkami) a tieto považuje za totožné (s rovnakými právnymi
účinkami), a to aj napriek tomu, že pre existenciu vecného práva (záväzku) zákon vyžaduje splnenie

viacerých podmienok, ktoré v prípade osobného práva (záväzku) nie sú požadované. Žalobca v plnom
rozsahu odkázal na písomné podania - okrem samotnej žaloby tiež na písomné podania z 12. júna 2017,
z 21. augusta 2017 a z 8. júna 2018. Žalobca opätovne zdôraznil, že osobný záväzok dcéry žalovanej
(zodpovedajúci osobnému právu žalovanej) prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neprešiel
na žalobcu. Prípadné nezabezpečenie doživotného a bezplatného užívania nehnuteľností zo strany
dcéry žalovanej v prospech žalovanej je možné považovať výlučne za nesplnenie si osobného záväzku

zo strany dcéry žalovanej a vzhľadom na súčasnú právnu úpravu v Občianskom zákonníku to ani nie je
možné. V opačnom prípade by osobné práva (záväzky) nadobudli charakter vecných práv (záväzkov),
čo je neprijateľné. Nakoľko právo žalovanej bolo od počiatku osobného charakteru, a nie charakteru
vecného, nebolo objektívne možné, aby žalovaná bola v dobrej viere, že jej právo užívať nehnuteľnosť
má účinky vecného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že nevedomosť zákona neospravedlňuje, nie je

možné akceptovať názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaná bola údajne v dobrej viere,
že nehnuteľnosť bude môcť užívať bez ohľadu na to, kto bude vlastníkom tejto nehnuteľnosti. V
opačnom prípade by to malo za následok, že v akomkoľvek zmluvnom vzťahu postačuje, ak si jedna
zo zmluvných strán bude vykladať svoje práva a povinnosti „v dobrej viere“ tak, ako to tejto zmluvnej
strane bude vyhovovať, a druhá zmluvná strana sa nebude môcť úspešne domáhať ochrany svojich

práv. Záver súdu prvej inštancie, že dcéra žalovanej je povinná splniť svoj osobný záväzok aj po tom,
čo scudzila nehnuteľnosť, považuje žalobca za nepatričný s tým, že nevyplýva ani z platných právnych
predpisov, čo svedčí o arbitrárnosti rozsudku. Odvolateľ zastáva názor, že súd prvej inštancie odmietol
poskytnúť ochranu vlastníckeho práva žalobcovi bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. V súvislosti so
záverom súdu prvej inštancie v bode 22. odôvodnenia rozsudku, že žalobca musel mať údajne ešte

pred nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedomosť o tom, že žalovaná sa zdržiava v
nehnuteľnosti a užíva ju, odvolateľ zastáva názor, že samo o sebe táto skutočnosť nemôže mať za
následok to, že sa žalobca v súčasnosti domáha vypratania žalovanej z nehnuteľnosti v rozpore s
dobrými mravmi. Uvedený názor súdu prvej inštancie nielenže postráda akúkoľvek elementárnu logiku,
nemá žiadnu oporu v zákone, ale čo je najdôležitejšie, priamo popiera charakter vlastníckeho práva a

jeho ochranu (§ 126 ods. 1 OZ). Ak by došlo k akceptovaniu uvedeného názoru súdu prvej inštancie,
malo by to podľa názoru žalobcu za následok vytvorenie neprijateľného stavu, kedy by sa vlastník
nehnuteľnosti nemohol domáhať na súde vypratania nehnuteľnosti od osôb, ktoré ju užívajú (z dôvodu
údajného rozporu s dobrými mravmi), a to len z toho dôvodu, že o tom, že tieto osoby nehnuteľnosť
užívajú, mal vedomosť už pred nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti. V takomto prípade by

napríklad nemohla byť poskytnutá súdna ochrana ani tým vlastníkom, ktorí nadobudli nehnuteľnosti
prostredníctvom dražieb. Aj v tomto prípade totiž vlastníci už v čase nadobúdania vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti mali vedomosť, že nehnuteľnosti užívajú iné osoby. V závere zdôraznil povinnosť súdov
riadne odôvodniť svoje rozhodnutia s poukázaním na ustálenú prax Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03;
III. ÚS 119/03). Postup a rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa názoru žalobcu zaťažené viacerými

vadami, ktoré spôsobujú, že rozsudok vydaný vo veci nie je zákonný.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s tým,
prečo nezaviazal žalovanú vypratať ňou užívané nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Opakovane
zdôraznila, že žalovaná užíva nehnuteľnosti na základe Osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi I. T. č.

28D1020/97,Dnot303/97,kdebolodedičkamiIng.M.,Ing.S.Ing.T.dohodnuté,žeIng.T.,akomanželka
poručiteľa, má doživotné a bezplatné právo užívania predmetných nehnuteľností. Toto právo bolo najmä
v odôvodnení rozhodnutí Okresného súdu Košice II z 25. marca 2009, č. k. 41C/78/2007, v rozhodnutí
Krajského súdu v Košiciach z 12. októbra 2009, č. k. 5Co/343/2009, v rozsudku Okresného súdu Košice
II č. k. 12C/146/2006 a v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach č. k. 11Co/79/2013, interpretované

tak, že Ing. T. vzniklo podľa Dohody obsiahnutej v Osvedčení o dedičstve osobné právo a Ing. M. a
Ing. S. osobný záväzok umožniť svojej matke doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo
užívania nehnuteľností, pričom Ing. M.Á. je povinná tento svoj osobný záväzok splniť, a to aj v tom
prípade, že by s predmetnými nehnuteľnosťami akýmkoľvek spôsobom nakladala. Toto právo Ing. T.vyplývajúce z Osvedčenia o dedičstve má účinky právoplatného súdneho rozhodnutia a trvá až do doby,
pokiaľ Ing. T. žije. Zmeniť súdne rozhodnutie spôsobom, akým sa ho dožadoval žalobca, nemožno, lebo
navyše predchádzajúci vlastník nehnuteľností zmenil vlastnícke právo len účelovo, do dnešného dňa

v tejto nehnuteľnosti býva a uskutočňuje v nich úpravy zodpovedajúce výslovne právam vlastníckym.
Navyše, všetky úkony súvisiace s prevodom vlastníckeho práva sa diali za asistencie právneho zástupcu
žalobcu, ktorý hľadal možnosť, ako zabrániť žalovanej v realizovaní si práva vyplývajúceho zo súdneho
rozhodnutia, t.j. osvedčenia o dedičstve. Ak by aj dohoda o užívaní nehnuteľnosti žalovanou nemala
charakter súdneho rozhodnutia, bola by táto dohoda osobným záväzkom dvoch osôb, dedičov po

nebohom otcovi a zmeniť by ju jednostranne nebolo možné, lebo vlastne išlo o trojdohodu, kde na strane
oprávnenej z tejto dohody by sa vyžadoval aj súhlas Ing. S.. Podľa Občianskeho zákonníka dedičia
dedičstvonadobúdajúsmrťouporučiteľaadohodaovysporiadanídedičstvamedzidedičmimáprednosť,
pokiaľ nie je v rozpore so zákonom. Dedičky sa dohodli, že nehnuteľnosť po nebohom poručiteľovi
nadobudne Ing. M.Á. a žalovanej svedčí právo bezplatného a doživotného užívania nehnuteľnosti.
Je pravdou, že účastníkom tejto dohody nebol manžel Ing. M., ako bezpodielový spoluvlastník 1

sporných nehnuteľností, ale on sa neplatnosti tejto dohody v zákonom stanovenej trojročnej dohode
nedovoláva a rešpektoval ju. Táto dohoda nezanikne ani predajom nehnuteľností, tak ako to urobili
manželia M., lebo ide o záväzok, ktorého plnenie sa vzťahuje k nehnuteľnosti a k osobe Ing. T.. Nový
vlastník tejto nehnuteľnosti kúpil nehnuteľnosti, zaťažené právom tretej osoby, a preto sa nemôže
dovolávať zrušenia trvalého pobytu podľa § 7 ods. 1 písm. f) zákona č. 253/1998 Z. z. ani súdnou

cestou. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z doteraz vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa žalobca
správal k žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, tak podľa žalovanej uvedenú skutočnosť ani netreba
preukazovať. Žalobca umožňuje predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosť riadne užívať, dokonca im
dal aj súhlas s rekonštrukčnými prácami, resp. opravami presahujúcimi charakter bežnej údržby a títo
nikým nerušene nehnuteľnosť aj užívajú. Žalobca bol uzrozumený s tým, že sa nehnuteľnosť užíva

aj treťou osobou, nakoľko jeho právny zástupca zastupoval predchádzajúcich vlastníkov v žalobe o
vypratanie bytu. Mal teda vedomosti, že predávaná nehnuteľnosť je zaťažená právom tretej osoby. Ak
by o tejto skutočnosti žalobcu neinformoval, mal by tento možnosť postihu práve voči tejto osobe. Je
pravdou aj to, že k užívaným nehnuteľnostiam nie je zriadené vecné bremeno v prospech žalovanej,
ale záväzok Ing. M. má vyššiu právnu silu, nakoľko vecné bremeno možno zrušiť v prípade, ak by

toto neprimerane obťažovalo vlastníka nehnuteľnosti. Táto nehnuteľnosť má dve bytové jednotky a
predchádzajúci vlastník, ako aj žalovaná, užívajú nehnuteľnosti od samého začiatku, nezmeneným
spôsobom dodnes. Žalobca ani nepreukázal, že by v prípadnej nájomnej zmluvy s M., títo mali bránené v
poskytovaníužívanianehnuteľnostitretejosobe,t.j.tej,vočiktorejmalinájomcoviapovinnosťzabezpečiť
užívanie nehnuteľnosti žalovanej na dobu určitú. Žalovaná sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že

právo žalovanej užívať nehnuteľnosti bolo len právom osobným, a nie vecným, a preto jeho účinky sa
nemôžu vzťahovať na žalobcu. Keďže medzi stranami nebola uzatvorená nájomná zmluva, lebo išlo
o bezplatné užívanie, treba tento záväzkový právny vzťah posudzovať podľa ustanovení Občianskeho
zákona, ktoré sú mu najbližšie, a týmito ustanoveniami sú práve ustanovenia zmluvy o výpožičke
(§ 659 a nasl. OZ). Veď žalobca ani nepreukázal, že by o tejto skutočnosti nebol informovaný a

celý prevod vlastníckeho práva nebol fingovaný len za účelom dosiahnutia vypratania nehnuteľností
žalovanou. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Zmluva o výpožičke je zmluvou, ktorou požičiavateľ (Ing. M.)
prenecháva vec vypožičiavateľovi (Ing. T.) na dočasné a bezplatné užívanie. Podstatnými náležitosťami
dohody je dohoda o prenechaní veci. Hnuteľnou vecou sú aj práva, t.j. právo užívania nehnuteľností
špecifikovaných Dohodou o dedičstve a o určení doby užívania (podľa osvedčenia o dedičstve -

doživotne) bezplatnosti užívania (podľa Osvedčenia o dedičstve - bezplatne). Pri tejto zmluve ide o
vec individuálne určenú vôľou účastníkov zmluvného vzťahu prejavenej v Osvedčení o dedičstve po
nebohom I. T. a na rozdiel od nájomnej zmluvy sa za toto právo neplatí. Toto právo nezanikne ani
zmenou vlastníka, môže zaniknúť len na základe Dohody požičiavateľa a vypožičiavateľa, resp. smrťou
vypožičiavateľa. Podľa § 662 OZ je žalovaný povinný vec vrátiť, len čo ju nepotrebuje, najneskôr však

do konca určenej lehoty (t.j. do doby dohodnutej v osvedčení o dedičstve). Predajom nehnuteľnosti teda
záväzok nezanikol, ale automaticky prešiel na nového vlastníka nehnuteľnosti, ktorým v súčasnej dobe
je žalobca. Stanovisko žalobcu, že záväzok zanikol nemožnosťou plnenia predávajúceho, neobstojí,
nakoľko vec existuje, je upotrebiteľnou a vie splniť aj podmienku doby trvania tohto užívania. Žalobca
kúpil vec zaťaženú právom tretej osoby, a tak má len dôvod na odstúpenie, aj to len v prípade, keby

o tejto skutočnosti nemal vedomosti. Neuplatnil si v tomto konaní ani práva procesnej obrany, ktorými
by bol preukazoval, že bol uvedený do omylu, resp. že mu boli zatajené niektoré ťarchy, že užívaním
nehnuteľností žalovanou je neprimerane obťažovaný, čo však v prípade, keď nie je zriadené vecnébremeno, ani nie je potrebné.| Na základe uvedeného žalovaná navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť
a žalovanej priznať náhradu trov konania vo výške 100%.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380

ods.2CSPadospelkzáveru,ženapadnutýrozsudokjevecnesprávny.Rozsudokbolverejnevyhlásený
na Krajskom súde v Košiciach po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na
úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

7. V odvolaní žalobcom formálne označené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP
neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť

inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo na nesprávnosť
skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli
tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené.

8. Odvolateľ, okrem iného, svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu

podľa ust § 365 ods. 1 písm. b) CSP nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva na riadne odôvodnenie rozsudku.

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných

práv,aniehmotnoprávnychnárokovstrán.Poposúdenídospelodvolacísúdkzáveru,žetentožalobcom
uplatnenýodvolacídôvodnebolnaplnený,pretožesúdprvejinštanciesvojímpostupomneodňalstranám
možnosť konať pred súdom.

10. V prvom rade je z pohľadu odvolacieho súdu nutné uviesť, že účastník konania má právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (§ 220 CSP). Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť
riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä
zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nie je sporné, že nedostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá zásah do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázne však zostáva, či zároveň ide o nesprávny procesný postup, ktorým súd
prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa výkladu Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a
prípustnosť dovolania. V rámci tohto výkladu možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5.
decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 18/2013, v ktorom najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998, podľa
ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Môže teda
založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť

zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce
stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty
a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z
pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu,
ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP [z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30.

júna 2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.] len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré
majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi
napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičnýomyl“(RyabykhprotiRusku,
rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP [§ 205 ods. 2
písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.] teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017
zo dňa 25.10.2017). Podobne Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „ústavný
súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala
záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)
O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“.

12. Zároveň je však potrebné mať na zreteli to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.
11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011)

13. V tejto súvislosti možno upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. apríla
2006,sp.zn.II.ÚS98/06-11,vzmyslektoréhosúčasťouobsahuzákladnéhoprávanaspravodlivésúdne

konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka, vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa
nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a

ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

14. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostatočné a presvedčivé, preto

uvedená odvolacia námietka žalobcu nemôže obstáť; túto odvolací súd chápe ako subjektívny
prejav nespokojnosti žalobcu s výsledkom v spore, ktorá skutočnosť však nemôže žalobcovi privodiť
priaznivejší výsledok v spore v odvolacom konaní. Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v
súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že

neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ani Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať (pozri uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04).

15. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového
zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne
právne posúdenie veci [odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný

právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

16. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo výroku o zamietnutí žaloby o vypratanie nehnuteľnosti

žalovanou založil, okrem iného, na hodnotení, či výkon práv v predmetnej veci nie je v rozpore s dobrými
mravmi, pričom vychádzal z toho, že
- nie je podstatné, ktorá zo strán sporu rozpor s dobrými mravmi zapríčinila;- je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ výkon práv terajšieho vlastníka nehnuteľnosti na vypratanie
nehnuteľnosti žalovanou v tej časti, ktorú užíva, lebo žalovaná ju užíva v dobrej viere, že jej vzniklo
právo doživotného bezplatného bývania právoplatným rozhodnutím súdu (osvedčením o dedičstve),

pričom inak by sa nevzdala vlastníctva k uvedenej časti nehnuteľnosti a neuzavrela by dedičskú dohodu,
ktorú skutočnosť uviedla žalovaná aj v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.
6S/153/2007;
- v rozpore s dobrými mravmi je vypratanie nehnuteľnosti aj vzhľadom na právny názor vyslovený v
odôvodneniach rozhodnutí súdov, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II z 25. marca 2009,

č. k. 41C/78/2007, Krajskom súde v Košiciach z 12. októbra 2009, č. k. 5Co/343/2009, Okresnom súde
Košice II č. k. 12C/146/2006 a Krajskom súde v Košiciach č. k. 11Co/79/2013, v zmysle ktorých z dohody
z osvedčenia o dedičstve je zrejmé, že vôľou účastníčok dohody bolo umožniť žalovanej bezplatné a
doživotné právo bývania, pričom ide o trojdohodu, ktorú možno zmeniť len so súhlasom všetkých strán
a ak by vlastníčka predala nehnuteľnosť, aj tak je povinná svoj osobný záväzok voči žalovanej splniť;
- dcéra žalovanej, ktorej vznikol osobný záväzok zabezpečiť žalovanej (svojej matke) bezplatné

doživotnébývanievuvedenejnehnuteľnosti,naďalejvnehnuteľnostibýva,napriekprevoduvlastníckeho
práva na žalobcu, ktorý tam nebýva;
- žalobca musel mať vedomosť o uvedenej skutočnosti minimálne pri obhliadke nehnuteľnosti, keďže
žalovaná obýva samostatnú bytovú jednotku danej nehnuteľnosti.

17. Žalobca v odvolaní namieta, že neporušil žiadne ustanovenie právneho predpisu a nekonal v rozpore
s dobrými mravmi. Zásady, ktorými sa riadil súd prvej inštancie pri hodnotení, či konanie žalobcu nie je
v rozpore s dobrými mravmi, žalobca považuje za nesprávne, pretože prípadná dobrá viera žalovanej
ako taká nemá žiaden vplyv pri posudzovaní toho, či úkon je v rozpore s dobrými mravmi alebo nie
je. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nerozlišuje medzi konaním dcéry žalovanej (porušenie

osobného záväzku vyplývajúceho z dohody dedičov), ktoré by teoreticky bolo možné považovať za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, a konaním žalobcu (ochrana vlastníckeho práva). V súvislosti
so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca musel mať ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva k
nehnuteľnostivedomosťotom,žežalovanáčasťnehnuteľnostiužíva,odvolateľnamieta,žesamoosebe
táto skutočnosť nemôže mať za následok to, že sa žalobca v súčasnosti domáha vypratania žalovanej

z nehnuteľnosti v rozpore s dobrými mravmi. Akceptovanie takého názoru by podľa žalobcu malo za
následok vytvorenie neprijateľného stavu, kedy by sa vlastník nehnuteľnosti nemohol domáhať na súde
vypratania nehnuteľnosti od osôb, ktoré ju užívajú (z dôvodu údajného rozporu s dobrými mravmi), a to
len z toho dôvodu, že o tom, že tieto osoby nehnuteľnosť užívajú, mal vedomosť už pred nadobudnutím
predmetnej nehnuteľnosti (napríklad aj pri nadobudnutí nehnuteľnosti prostredníctvom dražieb).

18. Uvedené odvolacie námietky žalobcu považuje odvolací súd za neopodstatnené. Naopak, so
skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými vyššie sa odvolací súd stotožňuje. Na
zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd
dodáva:

19. Ústavný súd SR v uznesení z 24. februára 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19 definoval dobré
mravy ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku. V náleze z 8. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 26/2010 Ústavný
súd SR uviedol, že považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné

vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových
zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne
okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu
s nimi vedie k jeho neplatnosti.

20. Inšpiratívnym v danej otázke je aj názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 26. septembra
2007, sp. zn. 32 Odo 174/2005 a 32 Cdo 150/2007, podľa ktorého dobré mravy netvoria uzatvorený a
petrifikovanýnormatívnysystém,súskôrmerítkometickéhohodnoteniakonkrétnychsituáciíaichsúladu
so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého konania. Rozpor konania s dobrými mravmi
je potrebné posudzovať v každom prípade individuálne, s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam

konania účastníkov v príslušnom období a k ich vtedajšiemu postaveniu.

21. Súdna prax teda používa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nielen ako interpretačné
ustanovenie, ale aj vo význame normatívu pre tú oblasť, ktorú potrebuje dostať do idey spravodlivostipri rozhodovaní, nachádzajúc maximum sociálnej etiky, ktorej prisudzuje regulatívny princíp. Následkom
výkonu práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi, ktorý má sankčnú povahu, je neposkytnutie
ochrany právu, resp. odopretie autoritatívneho rozhodnutia súdu potrebného k vzniku právneho vzťahu

medzi oprávnenou a povinnou osobou. Súd preto zisťuje, či sa výkon práva prieči dobrým mravom v
danom čase a na danom mieste podľa objektívneho kritéria, nezávisle od vedomia a vôle toho, kto
právo vykonáva (nezávisle od zavinení). Ako bolo uvedené vyššie, dobré mravy sú totiž meradlom
hodnotenia konkrétnej situácie, zodpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so
všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti.

22. Po posúdení dospel odvolací súd k záveru, že zistenia, úvahy i argumentácia súdu prvej inštancie,
ktoré vyústili do záveru, že výkon práv a povinností je v prejednávanej veci v rozpore s dobrými
mravmi, je podložený konkrétnymi zisteniami v konaní, ako ich náležite a správne prvoinštančný súd
skutkovo vyhodnotil i právne odôvodnil v bodoch 18 nasl. odôvodnenia napadnutého rozsudku (zhrnuté
tiež v bode 18 tohto odôvodnenia), s ktorými závermi sa odvolací súd bezo zvyšku stotožňuje a

v podrobnostiach na ne odkazuje v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie celkom
správne neposudzoval oddelene iba konanie dcéry žalovanej, ktorá predajom predmetnej nehnuteľnosti
žalobcovi konala vo vzťahu k žalovanej (ako svojej matke) celkom zjavne v rozpore s dobrými mravmi,
ak v dedičskom konaní po neb. manželovi žalovanej sa žalovaná vzdala svojho dedičského podielu
a v zmysle trojdohody nadobudla nehnuteľnosť v podiele 1/2 do vlastníctva žalovaná (vlastníkom 1/2

nehnuteľnosti bol manžel dcéry žalovanej), pričom v zmysle tejto trojdohody dedičov (Ing. M., Ing. S.
a Ing. T.) žalovaná, ako manželka poručiteľa, má doživotné a bezplatné právo užívania predmetných
nehnuteľností. Žalovaná v odvolacom konaní akcentovala, že táto nehnuteľnosť má dve bytové jednotky
a predchádzajúci vlastník, ako aj žalovaná, užívajú nehnuteľnosti od samého začiatku nezmeneným
spôsobom dodnes, pričom žalobca umožňuje predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosť riadne užívať,

dokonca im dal aj súhlas s rekonštrukčnými prácami, resp. opravami presahujúcimi charakter bežnej
údržbyatítonikýmnerušenenehnuteľnosťajužívajú.Žalobcaboluzrozumenýstým,žesanehnuteľnosť
užíva aj treťou osobou, nakoľko jeho právny zástupca zastupoval predchádzajúcich vlastníkov v žalobe
o vypratanie bytu. S ohľadom na uvedené žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôraznila, že
všetkyúkonysúvisiacesprevodomvlastníckehoprávasadializaasistencieprávnehozástupcužalobcu,

ktorý hľadal možnosť, ako zabrániť žalovanej v realizovaní práva vyplývajúceho pre ňu z osvedčenia
o dedičstve.

23. Preto aj podľa úvahy odvolacieho súdu nemožno tieto okolnosti vytrhávať z kontextu, ale posudzovať
ich vo vzájomnej súvislosti, vrátane konzekvencií, ktoré jednoznačne vyplývajú z vedomosti žalobcu

o okolnostiach prípadu už pred prevodom predmetnej nehnuteľnosti, teda jeho vedomosti o neúcte
predávajúcejvovzťahukjejmatke(vpokročilomveku,narodenejvr.1938),ktorávspornejnehnuteľnosti
žila do smrti manžela, a podľa dohody dedičov aj po jeho smrti, a navyše s vedomím, že v rodinnom
dome zotrvá do svojej smrti.

24. Celkom správne pritom súd prvej inštancie poukázal aj na názory v odôvodneniach rozhodnutí
Okresného súdu Košice II z 25. marca 2009, č. k. 41C/78/2007, Krajského súdu v Košiciach z 12. októbra
2009, č. k. 5Co/343/2009, ako aj v rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 12C/146/2006 a Krajského
súdu v Košiciach č. k. 11Co/79/2013, v ktorých je vyššie uvedené právo žalovanej interpretované tak,
že Ing. T. vzniklo podľa Dohody obsiahnutej v Osvedčení o dedičstve osobné právo a Ing. M. a Ing. S.

osobný záväzok umožniť svojej matke doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania
nehnuteľností, pričom Ing. M. je povinná tento svoj osobný záväzok splniť, a to aj v tom prípade, že by
s predmetnými nehnuteľnosťami akýmkoľvek spôsobom nakladala.

25. V nadväznosti na uvedené úvahy a argumentáciu považuje odvolací súd za nepodstatnú pre

rozhodnutie ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nerozlišuje
medzi osobnými a vecnými právami (záväzkami), pretože podstatou a základom rozhodnutia súdu prvej
inštancie bolo posudzovanie výkonu práva vo svetle jeho rozporu s dobrými mravmi, a z tohto pohľadu
je potom nepodstatné, či sa jednalo o výkon práv súvisiacich s osobnými právami (záväzkami), alebo
o výkon práv súvisiaci s právami vecnými.

26. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok ako
vecne správny.27. Žalobca ako odvolateľ nemal úspech v odvolacom konaní a žalovaná bola v odvolacom konaní plne
úspešná, preto odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznal v odvolacom
konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).