Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/226/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115229672
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115229672.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Y. I., W.. XX.XX.XXXX, F. A. V. Č..
XX, T., zastúpeného advokátom: JUDr. Miroslav Totkovič, so sídlom Ružová dolina 21/A, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 9.116,57 eura, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. marca 2019, č.k. 11C/190/2015-159, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu o zaplatenie
náhrady skutočnej škody vo výške 4.116,57 eura, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 9.116,57 eura od 27.08.2015 do zaplatenia, p o t v r d z u j e .
Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal náhrady skutočnej škody v sume 4.116,57 eura a náhrady nemajetkovej ujmy po v sume 5.000

eur s príslušenstvom, spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.
2. Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 22.11.2007 bolo
spolusďalšímiosobamižalobcovivznesenéobvinenieprezločinyspreneveryaporušovaniaslužobných
povinností v spolupáchateľstve podľa §-u 20 k §-u 213 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 a 411 ods. 2, ods.
3 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona, pre neoprávnené použitie vojenských služobných motorových

vozidiel, pozmeňovanie údajov zobrazených na merači najazdených kilometrov, pomocou ktorých umelo
vytvárali najazdené kilometre, ktoré však v skutočnosti vozidlo nenajazdilo, takto umelo vytvorené
kilometre rozpisovali do denníkov vykonaných jázd príslušného vozidla na fiktívne vykonanú služobnú
činnosť a získané PHM si ponechali pre vlastnú potrebu, alebo ich predávali na čerpacích staniciach na
Račianskej, Bajkalskej, Vajnorskej ulici, príp. iných čerpacích staniciach v Bratislave.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, avšak uznesením sp. zn. OPv 385/07
zo dňa 05.02.2008 bola táto jeho sťažnosť zamietnutá. Následne bola (aj) na žalobcu pre daný skutok

podaná obžaloba. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 7Tv/1/2010 zo dňa 03.09.2013 bol
žalobca podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodený. Proti tomuto rozsudku
podal prokurátor odvolanie, pričom Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 23Tov 2/2014 - 1199 zo dňa
13.5.2014 odvolanie prokurátora pre jeho nedôvodnosť zamietol, nakoľko vykonané dôkazy nepostačujú
k vysloveniu záveru, že žalované skutky sa stali a že ich spáchali obvinení. Mal tiež preukázané,
že žalobca bol personálnym rozkazom č. 321 zo dňa 09.10.2007 dočasne pozbavený výkonu štátnej

služby z titulu podozrenia, že závažným spôsobom porušil základnú služobnú povinnosť podľa
zák. č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky
a tiež že narušil vážnosť ozbrojených síl a ohrozil dôveru v ozbrojené sily. Personálnym rozkazom č.17 zo dňa 08.01.2008 Ministerstvo obrany SR ukončilo dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby.
Personálnym rozkazom č. 23 zo dňa 08.01.2008 bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby.
Personálnym rozkazom č. 178 zo dňa 18.04.2008 bolo ukončené dočasné pozbavenie výkonu štátnej

služby u žalobcu a Personálnym rozkazom č. 179 zo dňa 18.04.2008 bol
žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, s tým, že jeho služobný pomer
skončil dňa 30.06.2008. Žalobca podal dňa 19.02.2015 návrh na predbežné prejedanie nároku na
náhradu škody, ku ktorej sa vyjadrovalo Ministerstvo spravodlivosti SR, Generálna prokuratúra SR.
Zálohovou faktúrou odmien a výdavkov za právnu pomoc č. 20/14, zo dňa 28.07.2014 mal preukázané,

že Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Totkovič, Ružová dolina 21/A, 821 09 Bratislava, zapísaný
v zozname advokátov SAK po č.: 0769, vo veci: Obhajoba ovb. Y. I. stíhaného pre § 20 k § 213/1, 2
písm. d/, 33, § 411/2, 3 písm. a/, b/ Tr. zák., v zmysle zmluvy o právnej pomoci zo dňa 30.11.2007,
fakturoval podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov:
1/ 30.11.2007-Prevzatie veci + porada s klientom, 2/ 30.11.2007-Sťažnosť voči uzneseniu o stíhaní,
3/ 06.12.2007-Porada s klientom, 4/ 10.12.2007- Účasť na vyšetrovacom pokuse v opravovniach MV

SR (prehliadka vozidiel) koncipient R.. N., 5/ 10.12.2007- Porada s klientom, 6/11.12.2007 - Účasť na
výsluchu klienta, 7/ 14.12.2007 - Porada s klientom, 8/ 17.12.2007 - Účasť na výsluchu sv. U. (koncipient
R.. N.), 9/ 09.01.2008-Porada s klientom, 10/ 10.01.2008- Účasť na výsluchu sv. F. E. L.. F. (dva úkony),
11/ 31.01.2008-Porada s klientom, 12/ 01.02.2008-Účasť na výsluchu sv. Y., 13/ 04.02.2008-Účasť na
výsluchu sv. J., 14/ 12.02.2008 - Porada s klientom, 15/ 13.02.2008- Účasť na výsluchu sv. J., 16/

16.09.2009 - Porada s klientom, 17/ 17.09.2009 - Účasť na oboznámení s výsledkami vyšetrovania (dva
úkony), 18/ 23.09.2009 - Písomné vyjadrenie k dokazovaniu, 19/ 14.09.2011- Porada s klientom,
20/ 16.09.2011 - Hlavné pojednávanie, 21/ 06.08.2012 - Porada s klientom, 22/ 09.08.2012- Hlavné
pojednávanie, odročené bez prejednania, 23/ 25.09.2012 - Porada s klientom, 24/ 26.09.2012 - Hlavné
pojednávanie (dva úkony), 25/ 05.11.2012 - Porada s klientom, 26/ 08.11.2012 - Hlavné pojednávanie,

27/ 08.01.2013 - Porada s klientom, 28/ 09.01.2013 - Hlavné pojednávanie, 29/ 04.02.2013 - Porada s
klientom, 30/ 06.02.2013 - Hlavné pojednávanie (dva úkony), 31/ 22.03.2013 - Porada s klientom, 32/
25.03.2013 - Hlavné pojednávanie (dva úkony), 33/ 22.04.2013 - Porada s klientom, 34/ 24.04.2013
- Hlavné pojednávanie (dva úkony), 35/ 12.05.2014 - Porada s klientom, 36/ 13.05.2014 - Verejné
zasadnutie Krajský súd Trenčín. Fakturovaná suma 4.116,57 eura.

3. Takto zistený skutkový stav posúdil podľa § 1 písm. a), c), § 3 ods. 1,2, § 5 ods.1, § 6 ods.1, 2,
§ 15 ods.1, § 16 ods. 4, § 17 ods.1,2,3,4, § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a dospel
k záveru, že žaloba nie je ani čiastočne dôvodná. V konaní nemal preukázaný prvý predpoklad vzniku
zodpovednosti žalovaného za vznik uplatnených nárokov žalobcom, ktorým je nezákonné rozhodnutie

orgánu verejnej moci. Jednak žalobca neoznačil vo svoje žalobe konkrétne rozhodnutie, ktorým mu
bola spôsobená škoda a ani nepopísal, akým spôsobom došlo k nesprávnemu úradnému postupu
žalovaného. Ak by však žalobca správne označil ako nezákonného rozhodnutie, od ktorého odvíja svoju
škodu, uznesenie vydané vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru, úradu boja proti organizovanej
kriminalite, odboru Bratislava, oddelenia vyšetrovania ČVS: PPZ -59/BOK- B-2007 zo dňa 22.11.2007,

ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, v zmysle vykonaného dokazovania nemôže považovať
takéto rozhodnutie za nezákonné. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
vzniká len za splnenia podmienky podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná príslušným
orgánom, pričom vyslovenie nezákonnosti musí byť súčasťou jeho autoritatívneho výroku. Poukázal na
to, že extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z., bol síce judikatúrou
prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o

vznesení obvinenia pre nezákonnosť oslobodenie stíhanej osoby spod obžaloby, ako to bolo v tomto
prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za
nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé rozhodnutie o začatí trestného
stíhania, resp. každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu
obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. V tomto

kontexte poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci N. proti Českej republike, (sťažnosť č.
57404/08) 20. júna 2013, ktorým bol charakterizovaný význam a zmysel trestného stíhania, ktorý aj
napriekodlišnostiskutkovejpodstatytrestnéhočinumávýznamvovzťahu kprejednávanejveci.
ESĽP vo svojom rozhodnutí konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitejosobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To znamená,
že musí predstavovať "spravodlivú rovnováhu" medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti
a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. V tomto kontexte ESĽP odkázal na svoju

rozhodovaciu činnosť (medzi mnohými ďalšími precedensmi, napríklad F. proti Taliansku [veľký senát],
č. 33202/96, § 107, ESĽP 2000-I, a J. proti Rusku, cit. výše, § 65). Pokiaľ ide o podmienku "zákonnosti",
v nadväznosti na predmetné rozhodnutie ESĽP uviedol, že v prejednávanej veci nič
nenaznačuje, že by vyšetrovateľ alebo prokurátor ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona
uplatnili zjavne nesprávne alebo takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery. Neexistuje ani žiadna

známka toho, že by príslušné ustanovenia podľa ktorých orgány činné v trestnom konaní konali, neboli
dostupné, presné a predvídateľné. V súlade s vysloveným právnym názorom ESĽP skúmal, či vedením
trestného konania voči žalobcovi bol sledovaný legitímny cieľ riadneho vedenia trestného konania. ESĽP
konštatoval, že vedením trestného konania ide o boj proti trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú
do všeobecného záujmu uvedeného v článku 1 Protokolu č.1. ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal,
že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe neznamená,

že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP konštatoval, že dôkazné
požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované ako dôkaz
nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť
osoba trestne stíhaná (v tomto prípade sú obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba
spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri

súdnom konaní nevyústia do odsúdenia. V prejednávanej veci je zrejmé, že na základe získaných
dôkazov v prípravnom konaní pred podaním obžaloby vyšetrovateľ disponoval výsledkami vykonaného
dokazovania, ktoré jednoznačne odôvodňovali záver pre vydanie uznesenia o začatí trestného
stíhania žalobcu ako obvineného a následne odôvodňovali záver pre podanie obžaloby. V čase vydania
uznesenia, od ktorého si žalobca odvodzuje nároky v prejenávanej veci existovala v

trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného
skutku žalobcom. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi orgánmi činnými
v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v ustanovení
§ 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona ako aj podľa
citovaného rozsudku ESĽP postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný

čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný
určitou osobou, pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Je z
vykonaného dokazovania zrejmé, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, ale len z dôvodu,
že Okresný súd Bratislava I v rozsudku sp. zn. 7Tv 1/2010 zo dňa 24.4.2013 konštatoval, že nebolo
dokázané, že sa skutok stal pre ktorý bol žalobca spolu s ďalšími osobami stíhaný. Z rozsudku vyplýva,

že na hlavnom pojednávaní sa nepodarilo odstrániť rozpory v skutkových zisteniach a súd konštatoval,
že je pochybnosť v tom, či zo strany obžalovaných došlo k spáchaniu nejakej trestnej činnosti, ktorá by
malazanásledoktakékonanieobžalovanýchakotobolouvedenévskutkochobžaloby.Vtomtokontexte
poukázal aj na obsah uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23Tov 2/2014 - 1199 zo dňa 13.5.2014,
ktorým bolo odvolanie prokurátora voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7Tv 1/2010

- 11950 zo dňa 24.4.2013 zamietnuté pre jeho nedôvodnosť. Odvolací súd konštatoval, že dôkazy, na
ktoré poukazoval v odvolaní prokurátor umožnili vyvodiť len podozrenie, že žalované skutky sa mohli
stať spôsobom uvedeným v obžalobnom návrhu a že ich obžalovaní mohli spáchať, ale keď súčasne
vykonané dôkazy pripúšťali záver aj o inej možnosti skutkového riešenia, ktorá bola pre obžalovaných
priaznivejšia a keď nevylučujú ich obhajobu, že nekonali spôsobom uvedeným v obžalobnom návrhu,

nepostačujú na jednoznačný a nepochybný záver o ich vine. Zo zásady prezupmcie neviny uvedenej
v ustanovení § 2 ods. 4 Trestného poriadku vyplýva nielen zásada ,,in dubio pro reo" (pochybnostiach v
prospechobžalovaného,aleajto,žeobvinenéhomusíbyťvinapreukázaná).Odvolacísúdvodôvodnení
rozhodnutia uviedol, že to znamená, že obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť a to
ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech, teda ak obvinený niektorú skutočnosť nepoprie, nemožno

z toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti, a rovnako, ak obvinený k svojmu
tvrdeniu nepredloží dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie je nepravdivé. Odvolací
súd v závere svojho rozhodnutia konštatoval, že vzhľadom na to, že nebolo možné jednoznačne a bez
pochybností uzavrieť, že skutky tak ako boli uvedené v obžalobe, zodpovedajú skutočnosti, Okresný súd
zvoliltúmožnosť,ktorábolapreobžalovanýchpriaznivejšiaapodľaustanovenia§285písm.aTrestného

poriadku ich spod obžaloby oslobodil. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania (ktoré neboli
spochybnené ani citovanými rozhodnutiami súdov) však konštatoval, že na vydanie uznesenia o začatí
trestného stíhania žalobcu ako obvineného zo dňa 22.11.2007 vydaného orgánmi činnými v trestnom
konaní voči žalobcovi, boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady. Uznesenie nebolopríslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti. Poukázal v tejto súvislosti aj na vyhľadávaciu
zásadu upravenú v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v
trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,

a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Orgány činné v trestnom konaní obstarávajú dôkazy z
úradnej povinnosti, právo obstarávať dôkazy majú aj strany, orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho
prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Skutok tvoriaci predmet trestného stíhania, treba dokázať tak, aby nevyvolával dôvodné, resp. rozumné

pochybnosti. Dôvodná pochybnosť však nie je v trestnom poriadku žiadnym spôsobom definovaná,
vychádzajúc z teoretických výkladov, treba ňou rozumieť takú pochybnosť, ktorá má za
následok, že orgán rozhodujúci vo veci na základe starostlivého a nestranného zhodnotenia všetkých
vykonaných dôkazov nebol schopný urobiť záver, že skutočnosť napĺňajúca znak trestného činu sa
stala, to znamená, že nebol vnútorne presvedčený o vine obvineného. V prejednávanej veci bol žalobca
spod obžaloby oslobodený v zmysle zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného. V tomto

kontexte nemohol vyhodnotiť uznesenie o vznesení obvinenia za rozhodnutie, ktoré pre nezákonnosť
bolo zrušené v dôsledku vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku. Orgány činné v trestnom konaní sa
riadili touto zásadou, a teda postupovali v súlade s Trestným poriadkom a až súd dospel
k záveru, že získané dôkazy nenasvedčujú jednoznačnému záveru, že skutok, pre ktorý bol žalobca
obvinený, bol žalobcom aj skutočne spáchaný. V tejto súvislosti poukázal aj na obsah nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, podľa ktorého vydanie
uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa
neskôrzrôznychdôvodovnepotvrdila.Oboznámilsaajsaktuálnymi rozhodnutiamiÚstavnéhosúduSR,
napríklad s rozhodnutím č. k. I.ÚS320/2016-49 zo dňa 7.6.2016 (na obsah ktorého poukázal žalobca),

I.ÚS 540/2016-33, zo dňa 13.12.2016, avšak v kontexte s citovaným rozhodnutím ESĽP
a citovaným skorším rozhodnutím Ústavného súdu SR, mal za to, že začatie trestného stíhania voči
žalobcovi bolo odôvodnené na základe zisteného skutkového stavu. Konštatoval, že v nadväznosti na
uvedené nemohla byť v konaní preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku v
súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, keďže nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia

voči žalobcovi považovať za nezákonné automaticky z dôvodu oslobodenia žalobcu spod obžaloby.
Na základe vykonaného dokazovania a na základe citovaného rozsudku ESĽP a nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky preto považoval podanú žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu.
Ako ďalší dôvod, pre ktorý bolo potrebné žalobu zamietnuť však uviedol i to, že je možné
akceptovať názor, že žalobca si trestné stíhanie privodil sám v tom zmysle, že mal venovať pozornosť

pri preberaní morových vozidiel, ktoré mu boli jednotlivými rozkazmi prideľované na plnenie služobných
úloh, v ktorých nepochybne boli nainštalované necertifikované zariadenia slúžiace na pozmeňovanie
údajov vo vzťahu najazdeným kilometrom. Taktiež mal venovať pozornosť pri preberaní zariadenia
kancelárie, v ktorej sa taktiež našlo tzv. "klikátko" v skrini pridelenej žalobcovi, ktorého použitie nebolo
žalobcom jednoznačne vylúčené na základe vykonaného dokazovania v prípravnom konaní. Vo vzťahu

k uplatnenej náhrade za vynaložené trovy obhajoby v trestnom konaní poukázal na to, že žalobca bol
v trestnom konaní zastúpený advokátom, ktorý počas trestného konania vykonal úkony právnej služby,
ktorých cenu žalobcovi vyúčtoval, avšak zaplatenie trov obhajoby malo byť zo strany právneho zástupcu
pred súdom vyšpecifikované riadnym daňovým dokladom, čo sa však počas celého konania nestalo.
Napokon v súvislosti s nárokom náhradu nemajetkovej ujmy poukázal na to, že nevykonal dokazovanie

výsluchom svedkov v zmysle návrhu právneho zástupcu žalobcu, nakoľko takéto dokazovanie by bolo
nehospodárne anadbytočnévzhľadomnato,žežalobcaneoznačilrozhodnutie,ktorépovažoval
za nezákonné už v podanej žalobe a ani počas celého súdneho konania a ani neuviedol v čom mal
spočívaťnesprávnyúradnýpostupžalovaného.Tentonárokžalobcovivovzťahu kžalovanému
nemohol priznať, keďže neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu a teda ani za

vzniknárokunapriznanienemajetkovejujmy,ktorejzaplateniasažalobcaodžalovanéhodomáha.Tento
nárok žalobcovi nepriznal aj z dôvodu, že uplatneného nároku sa žalobca domáhal najmä v súvislosti s
medializáciujehoosobypočasvedeniatrestnéhostíhaniatelevíznymvysielanímapublikovanímčlánkov
bulvárnymi a printovými médiami. Žalobca si však mohol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť
voči médiám, ktoré za splnenia predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy, podľa ustanovenia § 11

až § 13 Občianskeho zákonníka by boli pasívne vecne legitimované subjekty. Žalobca počas
celého konania z hľadiska skutkového tvrdil, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo postupom
(rozhodnutím) orgánov činných v trestnom konaní (konkrétne jeho obvinením zo spáchania skutku
definovaného v uznesení o začatí trestného stíhania) a tiež informovaním verejnosti o priebehu tohtotrestného stíhania. Žalovaný sa ale bezpochyby vytýkaného konania nedopustil - verejnosť o trestnom
stíhaní žalobcu v rozsahu uvádzanom žalobcom v žalobe neinformovala, preto z hľadiska
žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť považovaná za subjekt zásahu.

Žaloba teda v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nesmerovala
voči tomu, kto by bol pasívne legitimovaný - žalovaný sa nedopustil konania, ktoré podľa žalobcom
tvrdených skutkových okolností zasiahlo do jeho osobnosti. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do
osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku) stotožňovať s odlišnými subjektmi médiami a
pod. ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosťou za prípadné zásahy do

osobnostných práv fyzických osôb. Žalovaný nie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy vecne (pasívne) legitimovaný. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania uviedol,
že príslušenstvo žalovanej pohľadávky by žalobcovi priznal len ak by žalobca nárok na náhradu škody
osvedčil, čo s v tomto súdnom spore nestalo. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania s odôvodnením, že mu v
konaní žiadne trovy nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a podanej žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnosť napadnutého

rozsudku vidí najmä v tom, že súd prvej inštancie zamietol nárok uplatnený žalobcom z dôvodu, že
neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej, t.j. prvoinštančný súd nepovažoval na
základe vykonaného dokazovania uznesenie vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 22. 11. 2007 o vznesení obvinenia voči nemu za
nezákonné. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého záver prijatý judikatúrou o tom,

že z pohľadu nároku na náhradu škody má oslobodenie spod obžaloby rovnaký význam ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia, nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. V zmysle Čl. 2 ods.
2 C.s.p. totiž každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom poukázal na konštantnú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít, podľa ktorých je zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003

Z.z. zodpovednosťou objektívnou, t.j. zodpovednosťou za výsledok, nemožno sa jej zbaviť, pričom
sa neposudzuje správnosť rozhodnutia štátneho orgánu z hľadiska porušenia právnej povinnosti a
zavinenie. Ako opätovne uviedol Ústavný súd SR v náleze č.k. I. ÚS 540/2016 - 33 zo dňa 13. 12.
2016, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.

514/2003 Z. z. a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30.
júna 2004 (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že

ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného

konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek
zmene právnej úpravy stále použiteľné, čo vyplýva tak z rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR (uznesenia sp. zn. 4 MCdo 15/2009 zo dňa 18. 10. 2010 publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod R 37/2014, ako aj sp. zn. 3 Cdo 156/2017 zo
dňa 9. 11. 2017), ako aj rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. III. ÚS 117/06, sp. zn.

I. ÚS 320/2016, sp. zn. I. ÚS 395/2016 a i.). Súčasne Ústavný súd SR si v
náleze č.k. III. ÚS 754/2016 - 42 zo dňa 24. 1. 2017 o.i. osvojil aj argumentáciu Ústavného
súdu ČR, podľa ktorého ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného
stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je však
potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny, ale vo všeobecnej rovine

aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť
objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca.
V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Je iste právom a povinnosťou štátuzabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec
je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v
trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto

stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť
sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že
trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu
podrobený [viď. nálezy ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 590/08 zo dňa 17. 6. 2008 (publikovaný pod č. N 108/49
SbNU 567), sp. zn. I. ÚS 2394/15 zo dňa 26. 4. 2016 (N 78/81 SbNU 331), sp. zn. IV. ÚS

3183/15 zo dňa 27. 9. 2016 (N 183/82 SbNU 773), dostupné aj na webovom sídle www.nalus.usoud.cz.
Vyššie uvedené závery o objektívnej zodpovednosti štátu potvrdil vo viacerých rozsudkoch aj Krajský
súd v Bratislave (napr. sp. zn. 5Co/73/2016 zo dňa 28. 11. 2017, sp. zn. 9Co/390/2013 zo dňa
16. 10. 2014; dostupné na www.justice.gov.sk) a navyše aj v rozsudku č.k. 6Co/127/2018 - 240 zo dňa
7. 11. 2018, ktorý bol vydaný v skutkovo obdobnej veci (v ktorej bolo nezákonným rozhodnutím práve
Uznesenie, ktorým bolo vznesené obvinenie voči 6 osobám, medzi inými aj voči žalobcovi). Nesúhlasí

opakovane ani s právnym názorom prvoinštančného súdu o aplikovateľnosti rozhodnutia ESĽP vo veci
N. proti Českej republike, sťažnosť č. 57404/08 zo dňa 20. 6. 2013, či nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS
163/2013 zo dňa 13. 11. 2013 na tento prípad. Právne závery ESĽP uvedené v bode 50. rozsudku vo
veci N. nemožno interpretovať izolovane od ostatných právnych záverov v rozsudku, a to od uznania
legitímneho záujmu štátu na riadnom vedení trestného stíhania, ako aj od právneho poriadku štátu

Dohovoru. V trestnom konaní sú vykonávané úkony a vydávané procesné rozhodnutia, ktoré
sa automaticky po oslobodení spod obžaloby nestávajú nezákonnými (napr. aj uznesenie o
pribratí znalca, uznesenie o vrátení veci, predvolanie svedka a pod.). Iná je situácia vo vzťahu k
uzneseniu o vznesení obvinenia, ak dôjde k oslobodeniu obvineného spod obžaloby. Za nesprávnu zo
strany prvoinštančného súdu považuje aj aplikáciu ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z.

v tejto veci. Ustanovenie § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje osobitný druh zodpovednosti za škodu,
a to zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla v súvislosti obmedzení osobnej slobody poškodenej osoby
(výkonom trestu, väzbou, ochranným opatrením) a nie zodpovednosť za škodu v prípade, ak trestné
stíhanieskončilooslobodzujúcimrozsudkom.Zdôraznil,žepredloženýmilistinnýmidokladmidostatočne
preukázal účelnosť vynaložených trov konania v trestnom konaní, a preto nebol zákonný dôvod, aby ich

súd prvej inštancie nepriznal. Nesprávnosť rozsudku prvej inštancie vidí aj v tom, že prvoinštančný súd
nevykonal navrhované dokazovanie výsluchom svedkov a nepriznal mu nemajetkovú ujmu aj z dôvodu,
že uplatneného nároku sa domáhal najmä v súvislosti s jeho medializáciou, a preto si ho žalobca (podľa
názoru súdu, ako aj žalovaného) mal svoj nárok uplatniť voči médiám. Medializácia prípadu zo strany
štátnych orgánov nie je však jediným dôvodom, pre ktorý nárok na nemajetkovú ujmu uplatnil. Nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšku odvodzuje zo samotného faktu jeho trestného stíhania, hrozby
trestu s hornou hranicou 10 rokov, neprimeranej dĺžke trestného stíhania (viac ako 6 a pol roka) bez
jeho zavinenia, ako aj osoby žalobcu a jeho života pred trestným stíhaním, ako aj zo zásahov do jeho
osobnej,súkromnejapracovnejsféry.AkoajskonštatovalÚstavnýsúdSRvnálezeč.k.III.ÚS754/2016
- 42 zo dňa 24. 1. 2017, každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného,

na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale
už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie
výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to
tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom
súdu. Je teda jednoznačné, že trestné stíhanie, ktoré napokon vyústi do oslobodzujúceho rozsudku,

je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 568/2017 zo dňa 20. 12. 2017). Žalovaný je preto vo vzťahu k nároku
na nemajetkovú ujmu pasívne vecne legitimovaný a dokazovanie v tomto smere (výsluch svedkov) malo
byť vykonané podľa jeho návrhov.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Konštatoval, že právny záver súdu prvej inštancie ohľadom toho, že vyššie uznesenie o vznesení
obvinenia v danom prípade nie je nezákonným rozhodnutím, považuje za správny. V tejto súvislosti
odkázalnaodôvodnenienapadnutéhorozsudku,sktorýmisa vcelomrozsahustotožňuje.Naviac
súd prvej inštancie k uvedenému právnemu záveru dospel na základe správnych skutkových zistení z
vykonaných dôkazov, pričom v súvislosti s (ne)existenciou nezákonného rozhodnutia žalobca

ani nenavrhoval vykonať žiadne ďalšie dôkazy. V nadväznosti na uvedený právny záver o neexistencii
nezákonného uznesenia v posudzovanej veci naviac prezentoval rozbor podmienok
pre začatie trestného stíhania podľa ust. § 199 ods. 1 Trestného poriadku a vznesenie obvinenia podľa
ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj inštitútu zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12Trestného poriadku). Zdôraznil, že s právnym záverom existujúcej časti súdnej judikatúry, spočívajúcim
v tom, že pokiaľ bol obvinený spod obžaloby oslobodený, automaticky to znamená, že uznesenie o
vznesení obvinenia voči nemu je bez ďalšieho nezákonným rozhodnutím, sa nestotožňuje a ani stotožniť

nemôže. V záujme zabezpečenia predchádzania takýmto "nezákonným rozhodnutiam" by totiž bolo
možné vyvodiť absurdný záver o tom, že orgány činné v trestnom konaní by sa v štádiu trestného
stíhania pri vznesení obvinenia nemali uspokojiť s existenciou zákonom požadovaného dostatočne
odôvodneného záveru o splnení formálno-právnych podmienok na vznesenie obvinenia, ale mali
byísťpodstatneďalej,atoažtak,abyichzáverodôvodnostivzneseniaobvineniabolvkaždejkonkrétnej

veci z kvalitatívneho hľadiska na takej úrovni, ako by išlo o meritórne posúdenie viny obvineného. Je
pritom zákonnou licenciou (a súčasne povinnosťou) orgánov činných v trestnom konaní
postupovať podľa ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ak sú podmienky na tento postup splnené,
rovnako, ako je povinnosťou prokurátora podať obžalobu (odhliadnuc od inštitútu odklonov), ak nie
sú splnené podmienky na postup podľa ust. § 214 a § 215 Trestného poriadku, predovšetkým pre
zastavenie trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku, ktoré pre tento postup

vyžadujúpodmienkunepochybnosti,narozdieloddôvodovoslobodeniaspodobžaloby"indubioproreo"
v ust. § 285 písm. a), c) Trestného poriadku (ak nebolo dokázané ...). Je nepochybné, že realizácia tejto
zákonnej licencie zasiahne do osobnostnej sféry fyzickej osoby a spôsobí mu ujmu (materiálnu alebo/
a nemateriálnu), ale aby táto mohla byť predmetom odškodnenia z dôvodu nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu, musí byť splnená podmienka, že táto zákonná licencia bola v tej

- ktorej konkrétnej veci vykonaná v rozpore so zákonom. Pokiaľ potom Uznesenie nemožno považovať
za nezákonné rozhodnutie (ktoré naviac ani nebolo zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť na to
príslušným orgánom), nie je splnená hneď prvá z podmienok, ktoré musia byť splnené pre priznanie
žalobcomuplatnenéhonároku.Poukázaltiežnato,žepokiaľideožalobcomuplatnenýnároknanáhradu
škody v sume 4.116,57 eura, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol aj z dôvodu, že žalobca

trovy obhajoby v trestnom konaní právnemu zástupcovi zrejme zaplatil, avšak zaplatenie malo
byť zo strany právneho zástupcu žalobcu pred súdom vyšpecifikované riadnym daňovým dokladom, čo
sa však počas celého konania nestalo. To znamená, že aj pokiaľ by súd prvej inštancie dospel k
právnemu záveru, že uznesenie je nezákonným rozhodnutím (s čím sa však nestotožňuje) súd prvej
inštanciebyžalobcomuplatnenýnároknanáhradumajetkovejškodynepriznal,atozdôvodu,žežalobca

nepreukázalvkonanívznikškody.Žalobcatotižvkonanípredložil"len"zálohovúfaktúruanieajkončenú
(zúčtovaciu) faktúru a naviac žalobca v konaní vôbec nepreukázal vznik škody, t.j. nepreukázal, že
osoba žalobcu zaplatila svojmu právnemu zástupcovi vyúčtovanú odmenu trov obhajoby v trestnom
konaní. Uvedenú skutočnosť pritom namietal už vo vyjadrení k žalobe, kde žalovaná namietal, že
okrem toho, že neexistuje právny základ pre uplatnené nároky, žalobca v žalobe nepreukázal ani to,

že mu vznikla škoda vo výške 4 116,57 eura z titulu trov obhajoby v trestnom konaní. Samotná faktúra
nepotvrdzuje, že žalobcovi vznikla škoda. Zo žaloby nie je preukázané, či žalobca JUDr. Miroslavovi
Totkovičovi fakturovanú sumu aj zaplatil a kedy. Tieto skutočnosti namietal a rozporoval aj
na pojednávaní, ktoré sa vo veci konalo dňa 16.03.2018 a na pojednávaní konanom dňa 18.03.2019.
Namietal pritom aj jednotlivé úkony právnej služby tak, ako si ich žalobca v konaní uplatnil. Žalobca

však napriek vyššie uvedenému v konaní nepredložil konečnú faktúru a ani doklad preukazujúci, že
zaplatil svojmu právnemu zástupcovi vyúčtovanú odmenu za zastupovanie v predmetnej trestnej veci.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, pokiaľ ide o ňou uplatnený nárok na náhradu
majetkovej škody, je preto vecne správny aj v prípade, ak by odvolací súd na rozdiel od súdu prvej
inštancie vo veci dospel k názoru, že uznesenie je nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o uplatnený

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, v celom rozsahu sa stotožňuje s právnou
argumentáciousúduprvejinštancieohľadnenepriznaniatohtonároku,akoajnevykonania vtejto
súvislosti žalobcom navrhovaného dokazovania výsluchom svedkov. V zhode so súdom prvej inštancie
zastáva názor, že zákonné podmienky pre priznanie žalobcom uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. neboli v posudzovanom prípade splnené, a teda

rozsudok zo dňa 18.03.2019 o zamietnutí žaloby je vecne správny.
6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a
v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné.

7. Žalobca sa v konaní domáhal proti žalovanému náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu
nezákonným rozhodnutím, a to uznesením ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 22.11.2007 o vznesení
obvinenia zo spáchania zločinu sprenevery a porušovania služobných povinností v spolupáchateľstvepodľa §-u 20 k §-u 213 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 a 411 ods. 2, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Trestného
zákona, a to s poukazom na skutočnosť, že bol napokon spod obžaloby oslobodený.
8. Súdprvejinštanciesprávneskúmalsplneniezákonomstanovenýchpodmienokvznikuzodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorými sú v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci existencia nezákonného rozhodnutia
orgánu verejnej moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
nezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnymúradnýmpostupom avznikomškodyanemajetkovej
ujmy.

9. Na základe vykonaného dokazovania mal správne preukázaný priebeh trestného stíhania i jeho
výsledok, keď bol žalobca rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 7Tv/1/2010
zo dňa 03.09.2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne uznesením č.k. 23Tov 2/2014 -
1199 zo dňa 13.5.2014, podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodený, a to
najmä z dôvodu, že vzhľadom na existenciu odôvodnených pochybností vykonané dôkazy nepostačujú
k vysloveniu záveru, že žalované skutky sa stali a že ich spáchal obvinený žalobca. Osobitne je

nevyhnutné zdôrazniť, že odvolací súd považuje za správny i skutkový záver prvoinštančného súdu, že
žalobca v spore predloženými listinnými dôkazmi nepreukázal zaplatenie trov obhajoby, ktoré malo byť
zo strany právneho zástupcu žalobcu pred súdom vyšpecifikované riadnym daňovým dokladom, čo sa
však počas celého konania nestalo, teda nepreukázal vznik škody.
10. Nesprávne však súd prvej inštancie vec právne posúdil, keď vychádzal z toho, že predpoklad

existencie nezákonného rozhodnutia v danej veci nebol splnený, nakoľko uznesenie vydané
vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru
Bratislava, oddelenia vyšetrovania ČVS: PPZ -59/BOK- B-2007 zo dňa 22.11.2007, ktorým bolo
voči žalobcovi začaté trestné stíhanie, nemožno v zmysle vykonaného dokazovania považovať za
nezákonné rozhodnutie zakladajúce zodpovednosť žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu. Pri

skúmaní existencie nezákonného rozhodnutia totiž nesprávne vychádzal z rozhodnutí ESĽP vo veciach
N. proti Českej republike, F. proti Taliansku a J. proti Rusku, ktoré podľa odvolacieho súdu nemožno bez
ďalšieho v preskúmavanej veci aplikovať. Rovnako nesprávne prvoinštančný súd s
cieľom podporiť svoje právne závery argumentoval nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, v prípade ktorých aplikácia právnych záverov z nich

vyplývajúcich rovnako nie v danej veci na mieste. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že k
otázke, či štát zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní obvinenému, ktorý bol spod obžaloby
oslobodený aj vtedy, keď vznesenie obvinenia (ako právny titul náhrady škody) bolo v čase jeho vydania
dôvodné a zákonné, alebo či v prípadoch, keď vznesenie obvinenia bolo
dôvodné a zákonné (v súlade so všetkými zásadami trestného konania) štát za škodu nezodpovedá,

sa naposledy vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.01.2019 sp.zn. 8Cdo/177/2017 (predtým
napr. v uznesení zo dňa 25.04.2018 sp.zn. 3Cdo/181/2017) tak, že relevantné pre jej zodpovedanie
je jeho rozhodnutie sp. zn. 4 MCdo 15/2009 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod
R č. 37/2014, v súlade so závermi ktorého bola uvedená otázka posudzovaná napríklad aj v
rozhodnutiach z 30. marca 2011 sp.zn. 3Cdo/194/2010, z 30. januára 2011 sp.zn. 4Cdo/54/2011, z

12. decembra 2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011, z 19. júna 2013 sp.zn. 7Cdo/87/2012 a z 19. februára
2014 sp.zn. 7MCdo/27/2012. Tieto rozhodnutia sú založené na právnych záveroch zodpovedajúcich
záverom Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp.zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že
"nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)

začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania", a ktorý k tomu v ďalšej
časti svojho rozhodnutia dodal, že "pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo
trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,

nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca". Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila
(nie je rozdielna) v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k

oslobodeniuspodobžaloby(prejednávanýprípad),trebasprihliadnutímnakonkrétneokolnostiadôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia)trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. So zreteľom na uvedené závery vyplývajúce
z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 Základných princípov C.s.p.)
potom nemôžu obstáť právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie a dôvodná

je argumentácia žalobcu v odvolaní, že predpoklad existencie nezákonného rozhodnutia orgánu štátu,
ktoré zakladá splnenie predpokladov pre zodpovednosť žalovaného za škodu podľa zák. č. 514/2003
Z.z., je v preskúmavanej veci naplnený; a zostáva už len posúdiť, či sú v prípade nárokov
uplatnených podanou žalobou splnené aj ďalšie predpoklady ich vzniku.
11. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú náhradu škody, ktorá mu podľa jeho tvrdenia vznikla v dôsledku

vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 4.116,57 eura, v tomto smere sa odvolací
súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že splnenie predpokladov pre priznanie tohto nároku
preukázané nebolo, nakoľko žalobca vznik tejto škody nepreukázal. Je totiž nevyhnutné vychádzať z
toho, že ak ide o skutočnú škodu, možno jej náhradu priznať iba ak poškodený riadne preukázal, že
v tvrdenom rozsahu naozaj došlo k zmenšeniu jeho majetku. Žalobca však v tomto
spore nepreukázal, že svojmu obhajcovi JUDr. Miroslavovi Totkovičovi skutočne uhradil odmenu za

zastupovanievtrestnomkonaní.Jesícepravdou,žežalobca(zastúpenýadvokátom)predložilzaúčelom
preukázania výšky skutočnej škody viaceré listinné dôkazy, avšak zo žiadneho z nich úhrada odmeny
advokátovi nevyplýva. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní opodstatnene namieta, že predloženými
listinnými dokladmi dostatočne preukázal rozsah uskutočnených úkonov právnej služby v
rámci obhajoby. Uskutočnenie úkonov právnej služby však samo o sebe (automaticky) neznamená,

že za poskytnuté právne služby klient (žalobca) svojmu advokátovi (už) zaplatil odmenu, a teda, že
skutočne takýmto spôsobom došlo k zmenšeniu jeho majetku. Pre úplnosť odvolací súd v kontexte s
vyššie uvedenými závermi považuje za potrebné zdôrazniť, že tento prípad (náhradu trov obhajoby v
zmysle ust. § 18 zák. č. 514/2003 Z.z.) je nevyhnutné dôsledne odlišovať od rozhodovania o náhrade
trov konania podľa Civilného sporového poriadku, keď (ako to vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe

všeobecných súdov všetkých stupňov) priznanie náhrady trov konania, resp. nároku na ich náhradu, nie
je podmienené zmenšením majetku úspešnej strany sporu, a preto sa pri rozhodovaní o trovách konania
preukázanie zaplatenia odmeny advokáta nevyžaduje. V tomto spore potom, za stavu, keď žalovaný od
začiatku konania (a opakovane) namietal nepreukázanie vzniku skutočnej škody, zaťažovalo žalobcu
dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti náležite preukázať, že obhajcovi za tvrdené a preukázané

úkony právnej služby vykonané v trestnom konaní zaplatil odmenu, ktorú žiadal kompenzovať v tomto
konaní titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Nakoľko žalobca úhradu trov
obhajoby (napr. výpisom z účtu, príjmovým pokladničným dokladom, ani iným spôsobom) nepreukázal,
odvolací súd považuje za správny skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalobca v spore nepreukázal
vznik skutočnej škody, ktorej náhrady sa podanou žalobou domáha; a správne potom súd prvej inštancie

vychádzal z toho, že v časti náhrady skutočnej škody s príslušenstvom neboli splnené predpoklady pre
vyhovenie podanej žalobe.
12. Rovnako, bez ohľadu na akékoľvek ďalšie okolnosti preskúmavanej veci, podanej žalobe nebolo
možné vyhovieť v časti uplatnených úrokov z omeškania z požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (peňažného zadosťučinenia), keď tento nárok, obdobne ako nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy vzniknutej porušením osobnostných práv (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011), vzniká až na základe rozhodnutia súdu
uplynutím lehoty na plnenie, a preto sa ani v danej veci žalovaný zatiaľ nemohol dostať do omeškania s
jeho splnením, teda žalobcovi právo požadovať úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy zatiaľ
vzniknúť nemohlo.

13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol
žalobu o zaplatenie náhrady skutočnej škody vo výške 4.116,57 eura, spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 9.116,57 eura od 27.08.2015 do zaplatenia, ako vo výroku vecne správny
podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
14. Odvolací súd však považuje za dôvodné odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd prvej inštancie

zamietol podanú žalobu v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
V tomto smere totiž, z dôvodov už uvedených, neobstojí záver súdu prvej inštancie, že pre absenciu
nezákonnéhorozhodnutianiejedanýzákladuplatnenéhonároku,napodkladektoréhosaprvoinštančný
súd v tejto časti opodstatnenosťou podanej žaloby už ďalej dôsledne nezaoberal, neskúmal riadne
splnenie ďalších zákonom stanovených predpokladov pre vznik tohto nároku, no najmä nevykonal v

tomto smere žalobcom navrhované dôkazy na preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
15. Opodstatnene žalobca v odvolaní namieta aj nesprávnosť záveru súd prvej inštancie, že pokiaľ ide o
žalobou uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy, žalovaný nie je v danej veci pasívne vecne legitimovaný.
V tomto smere ide o zjavný omyl súdu prvej inštancie v interpretácii tvrdení a argumentáciežalobcu týkajúcej sa požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď z obsahu spisu nepochybne vyplýva,
že žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšku odvodzuje zo samotného faktu jeho
trestného stíhania, hrozby trestu s hornou hranicou 10 rokov, neprimeranej dĺžke

trestného stíhania (viac ako 6 a pol roka) bez jeho zavinenia, ako aj jeho osoby a života pred trestným
stíhaním a následkov do jeho osobnej, súkromnej a pracovnej sféry, pričom medializáciu prípadu uvádza
iba ako jednu zo sprievodných okolností, ktorá umocnila negatívne následky trestného stíhania pre
jeho osobu. Dôvodne žalobca v odvolaní v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že trestné stíhanie
nepochybne predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného a znamená už samé o

sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu. Odvolací súd však v tejto súvislosti považuje za potrebné
zdôrazniť, že vyššie uvedené poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy
v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je
dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci
v dôsledku trestného stíhania skončeného oslobodením spod obžaloby možno ujmu na osobnostných
právach (najmä na cti, dobrej povesti a vážnosti) ovplyvňujúcu súkromný a pracovný život poškodeného

predpokladať, predmetom ďalšieho dokazovania je zisťovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú.
V tomto smere je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností,
ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne
preukázal. Pokiaľ ide o výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, tú nie je možné exaktne
matematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané

rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne
peňažné sumy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade
na základe voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností
každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, musí
zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania

vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej
peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy,
v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému
obohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy však môžu byť smerodajné
aj rozhodnutia súdu v iných skutkovo porovnateľných veciach, nakoľko výška priznaného peňažného

zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať.
16. Za daného stavu, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, v dôsledku ktorého neboli vykonané žalobcom navrhnuté dôkazy a
v dôsledku ktorého sa (okrem existencie nezákonného rozhodnutia) predpokladmi vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie náležite nezaoberal, keď nesprávne vychádzal aj z toho,

že žalobca v tejto časti nie je pasívne vecne legitimovaný, by rozhodnutie vo veci samej odvolacím
súdom v celom rozsahu (po skutkovej i právnej stránke) nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by
bolo stranám sporu odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne
vyššom súde, a tým aj možnosť riadneho preskúmania správnosti skutkových a právnych záverov, ku
ktorým by (odvolací) súd dospel. Posúdenie podstaty veci v konaní na súde prvej inštancie je však podľa

odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nevyhnutné za účelom rešpektovania práva oboch
sporových strán na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a naplnenie tohto práva v tomto prípade možno
dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím.
17. Odvolacísúdpretorozsudoksúduprvejinštancievozvyšnejčasti,tedavčastináhradynemajetkovej
ujmy, podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p. zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 C.s.p.

vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie spor v tejto časti opätovne prejedná, vychádzajúc
zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu o splnení predpokladu existencie rozhodnutia orgánu
verejnej moci (uznesenie ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 22.11.2007), ktoré treba v zmysle ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít (citovanej vyššie) považovať za zrušené ako nezákonné, ako aj o
existencii pasívnej vecnej legitimácii žalovaného na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, vo vzťahu k

danej otázke vykoná dokazovanie žalobcom navrhovanými dôkazmi, tieto náležite vyhodnotí, osobitne
so zreteľom na ich spôsobilosť preukázať žalobcom tvrdený vznik a výšku náhrady nemajetkovej
ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a na základe výsledkov vykonaného
dokazovaniaposúdisplneniepredpokladovvznikutohtonárokužalobcuaustáliprimeranúvýškunároku,
tiež so zreteľom na dostupnú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít týkajúcu sa východísk pre

priznanie nároku na náhradu nemajetkovej a jeho výšky (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 754/2016, nález č.k. II. ÚS 568/2017-42, a mnohé ďalšie). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie
rozhodne podľa § 396 ods. 3 C.s.p. aj o náhrade trov odvolacieho konania.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).