Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/88/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716204752
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5716204752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobkyne:
Ing. P. O., rod. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX, zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou JUDr.
Katarínou Turanskou, advokátkou so sídlom B. K. XXXXX/XXB, Q., proti žalovanému: Ing. V. O., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XXX, prechodne bytom G. XXX, W., zastúpenému splnomocneným
zástupcom JUDr. Vladimírom Kašubom, advokátom so sídlom Z. XX, Q., o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/151/2016-405
zo dňa 03. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 15C/151/2016-405 zo dňa 03. 12. 2018 žalobu zamietol a
žalovanému priznal právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu.
Vodôvodneníkonštatoval,žežalobkyňasažaloboudoručenousúdudňa29.04.2016domáhalaurčenia
vlastníctva k nehnuteľnostiam, a to k bytu č. 1, nachádzajúcemu sa vo vchode 1, na prvom poschodí
rodinného domu, súpisné číslo XXX, postaveného na pozemku parcele registra „C", pod parcelným

číslom 390 o výmere 544 m2 zastavané plochy a nádvoria, ďalej k podielu priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 1038/24262-tín, ktoré nehnuteľnosti sú evidované
Okresným úradom Martin, katastrálny odbor na LV č. XXXX v k. ú. B., pozemku parcele registra „C",
pod parcelným č. 390, o výmere 544 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcele registra
„C", pod parcelným č. 391 o výmere 1696 m2, druh pozemku záhrady, ktoré sú evidované Okresným
úradom Martin, katastrálny odbor na LV č. XXX, v k. ú. B. v súvislosti so zrušením darovacej zmluvy zo
dňa 30. 09. 2011, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol okresným úradom, katastrálnym odborom

povolený dňa 20. 10. 2011 pod V3738/11 postupom podľa § 630 Občianskeho zákonníka.
Aplikujúc ust. § 630 Občianskeho zákonníka súd žalobu žalobkyne zamietol, keď nemal preukázané
správanie obdarovaného voči žalobkyni ako darkyni, či k členom jej rodiny, ktoré možno kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov.
Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli
manželstvo v roku 1998 a v manželstve sa narodili dve deti - dcéra J. a syn X.. Súd mal tiež preukázané,
že medzi žalobkyňou ako darkyňou a žalovaným ako obdarovaným bola uzavretá darovacia zmluva,

ktorej predmetom bola 1 z nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. B., a to stavba - rodinný
dom súp. č. XXX na parcele č. 390, pozemok - parcely reg. C parc. č. 390 a 391. Po uzavretí darovacej
zmluvy bol vykonaný zápis bytových jednotiek na základe Z 105/12, kde rodinný dom bol rozdelený nadve bytové jednotky z dôvodu, že malo dôjsť k postaveniu nadstavby rodinného domu a vytvoreniu novej
bytovej jednotky ako bytu č. 2, ktorý bol nadobudnutý do BSM manželov.
Žalobkyňa žiadala vrátenie daru od žalovaného a vo výzve na vrátenie daru poukázala na to, že od

začiatku r. 2013 ich manželstvo vyúsťovalo do krízy, ktorá sa naplno mala prejaviť v máji a v júni r.
2013 a bola dôvodom úplného rozvratu spočívajúceho v podaní návrhu na rozvod manželstva darkyňou
dňa 10. 09. 2014, ako aj rozvodu manželstva rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 09. 06. 2015,
právoplatnýmdňa29.07.2015.Žalobkyňapoukázalanato,žežalovanýjejmalbyťdlhodoboasústavne,
najmenejodjanuára2013,nevernýstým,žeparalelnepočasmanželstvasňouviedolživotsinouženou,

čo vyústilo k opusteniu spoločnej domácnosti žalovaným. Žalovaný ako obdarovaný v máji 2013 strávil
dovolenku so svojou priateľkou v Egypte, následne, bez vysvetlenia, dňa 02. 06. 2013 natrvalo opustil
spoločnú domácnosť. Sústavnú a dlhodobú neveru obdarovaného k darkyni počas ich manželstva, ako
aj trvalé opustenie darkyne ako manželky obdarovaným počas manželstva a ich spoločných detí J. a X.,
považovala žalobkyňa za správanie obdarovaného, ktoré hrubo porušuje dobré mravy.
Posudzujúc splnenie podmienok § 630 Občianskeho zákonníka súd na základe vykonaného

dokazovania nemal preukázané správanie sa žalovaného spočívajúce v jeho sústavnej a dlhodobej
nevere, ako aj opustení spoločnej domácnosti, ktoré by mohol posúdiť ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Z výpovede žiadneho zo svedkov nebolo preukázané, že porušenie manželskej vernosti urobil
žalovaný spôsobom, ktorým by znevážil dôstojnosť žalobkyne ako manželky a vystavil ju neprijateľnému
poníženiu. Žalovaný opustil spoločnú domácnosť v júni 2013, dôvodom nebola nevera, ale naďalej platil

na deti, na domácnosť, na dom, na výdavky žalobkyne ako manželky a tak to robil vyše roka a pol. To,
že došlo k zhoršeniu vzťahov medzi ním a jeho deťmi po opustení spoločnej domácnosti a následne
po rozvode manželstva je vecou postoja obidvoch manželov, akým spôsobom budú prezentovať rozpad
manželstva vo vzťahu k ich maloletým deťom.
Súd s poukazom na ust. § 18 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

konštatoval, že je pravdou, že manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju
dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať im zdravé rodinné prostredie, ale na druhej
strane nie je možné niekoho nútiť zotrvať v manželskom zväzku, ak je to pre neho nevyhovujúce, čiže nie
je možné vyžadovať, aby zotrval v tomto manželskom zväzku nasilu. Nebolo preukázané, že by žalovaný
fyzicky napádal žalobkyňu z dôvodu, že má priateľku, že by jej nadával, psychicky ju ponižoval. Žalovaný

zvolil cestu odchodu zo spoločnej domácnosti, avšak nie kvôli vzťahu s inou ženou, ale pre nesúlad v
ich manželskom spolužití. Až po odchode zo spoločnej domácnosti začal udržiavať aj intímny vzťah s
jeho súčasnou priateľkou. Po odchode zo spoločnej domácnosti naďalej platil na túto domácnosť, t. j.
všetky náklady (1 a 1 roka). Súd konštatoval, že v konaní vypočul viacerých svedkov, ani jeden však
neuviedol, že by mal reálnu vedomosť o udržiavaní mimomanželského vzťahu žalovaného koncom roka

2012 až do polovice roku 2013, t. j. v dobe, kedy žalobkyňa žila v spoločnej domácnosti so žalovaným.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „C. s. p.") a žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal právo na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa z dôvodu podľa § 365 ods. 2 písm. f) C. s. p. odvolanie,
ktorým sa domáhala jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalobkyňa nesúhlasila so záverom súdu, že dôvodom opustenia domácnosti žalovaným nebola nevera.
Poukázala na zápisnicu z pojednávania zo dňa 03. 02. 2015 v právnej veci rozvodu manželstva, kde

žalovanýuviedol,žeudržiavavzťahsinouženou,stoutoženoujevovzťahunaďalejatentovzťahtrváod
01. 11. 2012. Uvedené konštatoval aj súd v ods. 17 odôvodnenia rozsudku. Dlhodobú a sústavnú neveru
pritom považuje za podstatnú a zásadnú v celej veci. Žalovaný neveru počas celého konania nepopieral,
až do pojednávania dňa 05. 09. 2018, kde uviedol, že to bola len kamarátka. Toto následné tvrdenie
žalovaného však považuje za irelevantné. To, že skutočne išlo o neveru potvrdzuje i kúpa nehnuteľnosti

v januári 2013, o čom ju žalovaný neinformoval. V tejto súvislosti dala žalobkyňa tiež do pozornosti krátky
časový úsek medzi darovacou zmluvou (september 2011) a kúpou tejto nehnuteľnosti (január 2013).
Podľa názoru žalobkyne bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalovaný bol počas manželstva
žalobkyni neverný a stýkal sa s inou osobu od novembra 2012. V súvislosti s neverou žalovaného
poukázala i na výpoveď svedkyne J. O. (dcéry strán konania) a svedka Ing. V. O. (otca žalovaného),

ako aj na odpoveď žalovaného na výzvu na vrátenie daru zo dňa 26. 04. 2016.
Žalobkyňa poukázala i na okolnosti rozvodu manželstva, ktorý nepovažovala za bežný a štandardný,
vzhľadom na neveru, pobyt v Egypte, odvolanie a dovolanie žalovaného proti rozsudku o rozvodemanželstva, cielený prevod a zbavenie sa majetku, ako aj vnímanie odchodu otca od rodiny s deťmi,
čo malo vplyv aj na ich zdravotný stav.
Prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný po rozvode manželstva rok a pol platil výživné na deti a

výdavky na domácnosť, nezaoberal sa však už tým, že žalovaný sa snažil vyhnúť svojej vyživovacej
povinnosti tým, že sa odvolal voči rozsudku o rozvode manželstva len z toho dôvodu, že sa chcel
vyhnúť vyživovacej povinnosti, čo aj sám potvrdil na pojednávaní, následne podal žalovaný dovolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky označil správanie žalovaného za zjavné zneužitie práva. Voči
rozhodnutiu najvyššieho súdu podal žalovaný sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalovaný

podal návrh na zníženie výživného na mal. deti, pričom jeho návrh bol zamietnutý. Tieto skutočnosti
prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil. Rovnako súd nevyhodnotil skutočnosť,
že voči žalovanému je vedené exekučné konanie, nakoľko má zameškané výživné na deti a bolo mu
vznesené obvinenie pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. b) Tr. zák.
Vďalšomžalobkyňapoukazovalananezáujemžalovanéhoodetianazhoršeniezdravotnéhostavumal.
X. v dôsledku odchodu žalovaného zo spoločnej domácnosti, čo preukazuje aj lekárska správa zo dňa

01. 08. 2017. Opätovne poukázala i na motiváciu, ktorá ju viedla k darovaniu ideálnej polovice podielu z
nehnuteľnosti, ktorou bola požiadavka Štátneho fondu rozvoja bývania, aby obaja manželia boli zapísaní
ako vlastníci. Aj v samotnej darovacej zmluve sa uvádza, že účelom zmluvy je vzájomné usporiadanie
ich majetkových vzťahov k rodinnému domu a pozemkom, po realizácii nadstavby vytvorením novej
bytovej jednotky.

Podľa žalobkyne prvoinštančný súd na tieto skutočnosti - zdravotný stav maloletého, trestné a exekučné
konanie vedené voči žalovanému, či požiadavku Štátneho fondu rozvoja bývania za účelom získania
úveru neprihliadol, nijak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia, resp. ani ich nespomenul.
Z tohto dôvodu má za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces spočívajúcemu v
nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Súd sa podľa jeho názoru vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, ktoré sa vyskytli v súdnom
konaní.
Uviedol, že konanie, ktorému žalobca pripisuje určitú vlastnosť, musí predchádzať zaslaniu výzvy na

vrátenie daru. Týmto je daný rozsah predmetu konania. Žalobkyňa od podania žaloby neustále rozširuje
svoje pôvodné skutkové tvrdenia, hoci tieto sa mali podľa jej tvrdení odohrať neskôr ako mu bola
doručená výzva na vrátenie daru. Podľa jeho názoru ide o rozširovanie nad stanovený časový a skutkový
rámec predmetu konania.
Namietal tiež, že zo žiadneho objektívneho dôkazného prostriedku nevyplýva, že by bol on príčinou

zhoršenia zdravotného stavu mal. syna. Naopak, jeho stav bol dlhodobý a žalobkyňa začala jeho
zdravotný stav využívať ako zbraň v tomto konaní.
Nie je pravda, že by ešte počas spoločného života so žalobkyňou nadviazal intímny vzťah s inou ženou.
Zápisnicu, na ktorú poukazuje žalobkyňa v podanom odvolaní si prispôsobuje svojmu cieľu - dáva
intímnosť do vzťahu tam, kde nebola.

Uviedol, že žalobkyňa sa v priebehu celého rozvodového konania, ani v priebehu tohto konania
neohradila proti tomu, čo uvádzal ako príčinu rozvodu manželstva on. Žalobkyňa používa jeho aktívny
krok - odsťahovanie sa z domácnosti na to, aby ho mohla očierňovať. Aktívne ničí jeho vzťah s deťmi.
Stálepoukazujenato,žebolúdajneneverný,bezakéhokoľvekdôkazuotom,žebytomalopredchádzať
jeho odchodu zo spoločnej domácnosti. Sporným však neurobila to, že si ho nevážila, že mu ona sama

uvádzala, že ho opustí, keď bude mať viac peňazí.

4. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného (v tzv. replike), ktoré bolo súdu doručené elektronicky,
avšak s neplatným elektronickým podpisom, zotrvala v plnom rozsahu na podanom odvolaní.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané včas,
oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a
contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne

správny potvrdil.

6. Odvolací súd, po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutého rozsudku, odvolania žalobkyne
a následných podaní strán konania, konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v prejednávanejveci spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.
Súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne zaoberal so všetkými

relevantnými skutkovými i právnymi otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho
posúdenia veci podstatné, z jeho odôvodnenia sú zrejmé i úvahy, ktoré súd viedli k zamietnutiu žaloby, a
teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p. Odvolací súd podľa
§ 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu
správania sa žalovaného, ktoré podľa žalobkyne odôvodňovalo postup podľa § 630 Občianskeho
zákonníka, ktoré však ani podľa odvolacieho súdu nedosahuje charakteristiku hrubého porušenia
dobrých mravov.

8. Žalobkyňa hrubé porušenie dobrých mravov, a teda dôvod pre vrátenie daru, videla v nevere manžela

a následnom opustení rodiny. Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom žalobkyne, že nevera
samotná (bez ďalšieho) je dostatočným dôvodom pre vrátenie daru. I keď nevera manžela je aj podľa
názoru odvolacieho súdu nepochybne konaním v rozpore s dobrými mravmi, a to aj vzhľadom na
ust. § 18 zákona o rodine, v zmysle ktorého je vernosť jednou z povinností manželov, táto sama
osebe nespĺňa charakteristiku hrubého rozporu s dobrými mravmi. Pre naplnenie podmienok ust. §

630 Občianskeho zákonníka nepostačuje prostý, obyčajný rozpor konania obdarovaného s dobrými
mravmi, ale toto konanie musí mať povahu „hrubého" rozporu s dobrými mravmi. Občiansky zákonník
bližšie nešpecifikuje dobré mravy, ani neuvádza čo sa považuje za hrubé porušenie dobrých mravov.
Teória a súdna prax zhodne považujú za dobré mravy pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere
v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (viď napr. uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Hrubým porušením možno rozumieť
porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami,
neposkytnutím potrebnej pomoci a pod.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky v minulosti jasne a zrozumiteľne vyjadril názor, že predpokladom

úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho
samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu
možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov (3Cdo 191/1996). Rovnako v rozsudku sp.
zn. 2Cdo 81/1997, na ktoré odkazuje i žalobkyňa vo svojom odvolaní, je vyjadrený právny záver, že
predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s

ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov.
Pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce
značnúintenzitualeboideoporušovaniesústavné,ktorésvojímtrvaním,priebehom,váhouapôsobením
nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie musí sa prejavovať objektívne,
nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu.

10. Vychádzajúc z uvedeného, vyhodnotiac okolnosti prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie o nenaplnení podmienok pre vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho
zákonníka, majúc zato, že samotná nevera žalovaného nenapĺňa z hľadiska intenzity porušenia znaky
hrubého porušenia dobrých mravov. V konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaný voči žalobkyni

dopúšťal nevery opakovane, nebolo ani jednoznačne preukázané, že by žalovaný bol žalobkyni ako
svojej manželke neverný už od novembra 2012, keď v tento mesiac žalovaný len spoznal svoju súčasnú
partnerku, resp. že by vzťah žalovaného so súčasnou partnerkou presahoval rámec priateľského vzťahu
už pred opustením spoločnej domácnosti žalovaným, i keď žalovaný sa nevery nesporne dopustil,
keďže i po opustení spoločnej domácnosti ho viazala povinnosť vernosti voči manželke, a to až do

právoplatnosti rozvodu manželstva. Ako už konštatoval súd prvej inštancie, žalovaný svojim správaním
navonok neznevážil dôstojnosť žalobkyne, ani ju (navonok) nevystavil nepríjemnému poníženiu, preto
samotná nevera a opustenie spoločnej domácnosti žalovaným za stavu, keď došlo k odcudzeniu
manželov, resp. keď negatívne pocity v manželstve u jedného z manželov prevýšili tie pozitívne,
nezakladá právo žalobkyne domáhať sa vrátenia daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ

žalobkyňa na podporu svojej argumentácie, že z hľadiska intenzity porušenia dobrých mravov majúcich
za následok vznik páva na vrátenie daru postačuje samotná nevera, poukázala na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 81/1997 (R 31/1999), tento záver z uvedeného rozhodnutia
nevyplýva. Naopak, ako už bolo konštatované vyššie, i z uvedeného rozhodnutia vyplýva potrebakomplexne skúmať okolnosti každého jednotlivého prípadu, či ide o porušenie dosahujúce značnú
intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením
nadobudlo povahu hrubého porušenia.

11. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd sa nevysporiadal s trestným a exekučným konaním
vedeným voči žalovanému, odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranu konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (porovnaj IV. ÚS 115/03).
Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

12. Odvolací súd však v nadväznosti na uvedenú námietku žalobkyne dodáva, že žalobkyňa vo výzve
na vrátenie daru, ktorej doručením, v prípade ak sú splnené podmienky § 630 Občianskeho zákonníka,

dochádza k zrušeniu darovacej zmluvy a obnoveniu vlastníckeho práva darcu k predmetu daru, ako
konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi označila sústavnú a dlhodobú neveru obdarovaného
(žalovaného) k darkyni (žalobkyni) počas ich manželstva a trvalé opustenie darkyne a ich spoločných
detí.Trestnéaniexekučnékonanievedenéprotižalovanému,pretoneboliprerozhodnutiesúduvdanom
prípaderelevantné,keďžetietonebolidôvodomzrušeniazmluvy.Vsúvislostisozdravotnýmstavommal.

X. odvolací súd uvádza, že je nesporné, že rozchod rodičov môže na deti vplývať negatívne, stresujúco,
čo môže byť spojené i so psychosomatickými prejavmi, v konaní však nebolo preukázané, že by v
súvislosti s odchodom otca došlo k zhoršeniu zdravotného stavu maloletého, prípadne že by k tomuto
došlo výlučne v dôsledku odchodu otca zo spoločnej domácnosti, keď maloletý mal zdravotné problémy
s hrubým črevom dlhodobo, i pred odchodom žalovaného zo spoločnej domácnosti. Aj po odchode zo

spoločnej domácnosti sa pritom otec s deťmi naďalej stretával a i v súčasnosti, i keď len sporadicky (s
mal. X.), podľa možností stretáva, a teda nemožno konštatovať, že by svoje deti opustil.

13. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o
trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, keď súd prvej inštancie pri rozhodovaní o

trovách konania zároveň správne aplikoval ust. § 255 ods. 1 C. s. p., ako vecne správny potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu,
preto mu súd voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď

z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 C. s. p. O výške
náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)