Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/237/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114205015
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Švecová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Švecovej
a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci žalobcu U.. L. F., narodeného
X.X.XXXX, bývajúceho v Z., B. XXXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o.,
so sídlom v Košiciach, Cimborkova 13, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Matej Kukura,
PhD., proti žalovanému U. F., narodenému X.XX.XXXX, bývajúcemu v V., Na E. XX/C, zastúpenému
ORLIK advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Jablonovom 722, v mene ktorej koná ako konateľka
advokátka JUDr. Martina Orlíková, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 45 C 80/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 24. októbra 2016, sp. zn. 6 Co 425/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom
z 22.1.2015, č. k. 45 C 80/2014-104, určil, že darovacia zmluva z 11.3.2010, doplnená dodatkom z
27.1.2011, uzavretá medzi C. F. (ako darcom) a žalovaným (ako obdarovaným), ktorej vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava pod číslom V 23170 dňa 21.2.2011, o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, okres Bratislava III, obec Bratislava - mestská časť Nové Mesto,
katastrálne územie X., a to: bytu č. 1, číslo vchodu XX/C, nebytového priestoru číslo 2 - G.1, nebytového
priestoru číslo 12 - K, nebytového priestoru 12 - K.2, záhrady vo výmere 284 m2, zastavané plochy a
nádvoria (všetky podrobne identifikované vo výrokovej časti rozsudku prvoinštančného súdu), je voči
žalobcovi neúčinná a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 99,50 € do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

1.a Vychádzal z názoru, že žaloba je dôvodná, keď výsledkami vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že boli splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, vyplývajúce
z ustanovenia § 42a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), vrátane podmienky existencie vymáhateľnej pohľadávky,
interpretujúc tento pojem v súlade s jeho vymedzením v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99,
publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2001
pod č. 44 (R 44/2001) (ďalej len „rozhodnutie R 44/2001“), t. j. tak, že za vymáhateľnú pohľadávku treba
považovať žalovateľnú pohľadávku.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného zhora označeným
rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má
nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

2.a Na rozdiel od prvoinštančného súdu dospel k záveru, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu v konaní
o odporovacej žalobe, pretože v čase rozhodovania nemal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j.
takú pohľadávku, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou. V súvislosti s tým uviedol, že sa nestotožňuje
s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí R 44/2001, v zmysle ktorého je vymáhateľnou pohľadávkou
žalovateľná (dospelá) pohľadávka. Za správny považuje názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, podľa ktorého vymáhateľnou pohľadávkou je vykonateľná
pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na
základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke výkladu zákonného pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“. Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého pojmu
vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá vykonateľná
pohľadávka. Uviedol, že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od zjednotenej judikatúry
predstavovanej rozhodnutím R 44/2001, v zmysle ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka
zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Tým je
splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“). Pokiaľ by sa malo vychádzať z toho, že predmetná otázka
je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, pretože najvyšší súd v neskorších
rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 253/2012 a 5 Cdo 188/2010 vyložil pojem vymáhateľná pohľadávka inak, a
to tak, že mu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, no v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo
69/2012 zotrval na názore vyjadrenom v rozhodnutí R 44/2001, potom je daná prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. Vo svojej právnej argumentácii uvedenej v dovolaní považoval za
správny právny názor vyslovený v rozhodnutí R 44/2001.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok pre neprípustnosť
odmietnuť, resp. ho ako neopodstatnený zamietnuť.

5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou
osobou, a že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacích
dôvodov, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.

6. V rámci tejto činnosti dospel k záveru, že bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j., že v dovolaní vymedzená právna otázka je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne.

7. Po konštatovaní prípustnosti dovolania chcel senát 6C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním
napadnutého rozhodnutia v dovolaním namietanej otázke správneho výkladu pojmu vymáhateľná
pohľadávka, použitého v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pretože pri svojom
rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí
R 44/2001, ako aj v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012, dospel k záveru, že
mu v zmysle § 48 ods. 1 C. s. p. vznikla povinnosť predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“), a preto uznesením z 26. júna
2019, sp. zn. 6 Cdo 237/2017 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.

8. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Jeho účelom je náprava najzávažnejších
procesných pochybení (zmätočných rozhodnutí) a riešenie otázok zásadného právneho významu a
zjednocovanie judikatúry. Je prípustné proti dvom skupinám rozhodnutí odvolacieho súdu, a to proti
rozhodnutiam postihnutým tzv. zmätočnostnou vadou (§ 420 C. s. p.) a proti rozhodnutiam zásadnej
právnej významnosti (§ 421 C. s. p.). Tým sú zároveň určené dva prípustné dovolacie dôvody, a to
dovolací dôvod spočívajúci vo vadách uvedených v § 420 C. s. p. a dovolací dôvod spočívajúci v
nesprávnom právnom posúdení veci za splnenia predpokladov uvedených v § 421 C. s. p.

9. Rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej
správnosť riešenia namietal dovolateľ, bola otázka správneho výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“, a to, či sa ňou má rozumieť žalovateľná pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka.
Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru vysloveného v rozhodnutí R 44/2001,
majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uvedený charakter však
toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach
najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v
uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013 bol pojem vymáhateľná
pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30.
októbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím R 44/2001, t. j. ako žalovateľná
pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto splnený predpoklad prípustnosti
dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním namietaná právna otázka je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Názor, ku ktorému dospel, vyslovil v postupujúcom uznesení. Jeho podstata spočíva v tom, že sa
nestotožňuje s názorom, podľa ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká
pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (žalovateľná pohľadávka),
ale naopak, zastáva názor, že tomuto pojmu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka
priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť
výkon rozhodnutia - exekúciu, pričom poukázal na argumentáciu uvedenú v uznesení najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil, a ktorej základ
zopakoval.

11. Poukázal aj na zhodnosť právnej úpravy odporovateľnosti právneho úkonu v Slovenskej republike s
právnou úpravou tohto inštitútu v Českej republike do 31.12.2013 a na rovnaké závery českej judikatúry
(rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky
pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007). Uvedenú argumentáciu podporil aj historickým výkladom
vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov.

12. Ďalej poukázal na to, že tzv. stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v §
51 ustanovoval, že ak si veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou,
uplatniť odpor tým, že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa
má odpor uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane
vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepovažovala pohľadávka
„žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (použitá formulácia
„sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti možno
poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931
č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích
ustanovení).

13. Napokon zdôraznil, že názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť
žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1.
Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky
zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava 2005, str. 101 - 102).
Jeho neudržateľnosť podoprel aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho
odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie
o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by
takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov
pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak len o akademické
(teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických
rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.

14. Ďalej postupujúci senát uviedol, že už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho
zákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si
vyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu

lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný Občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje,
nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú
pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť využitím procesného inštitútu prerušenia konania.
S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka
žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase
rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého
výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej
ochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa)
voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla
daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

15. Vec prejednávajúci senát dodal, že výklad, podľa ktorého pojmu „vymáhateľná pohľadávka“
zodpovedá pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe
ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu, označil za ústavne konformný Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. júla 2015. Z uvedeného výkladu aktuálne
vychádza aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 109/2018 z 28. marca 2019, ktoré inak riešilo
otázku existencie vymáhateľnej pohľadávky na náhradu trov konania, vychádzajúc pritom z názoru, že
takáto pohľadávka ako pohľadávka sui generis v podobe dospelej či splatnej pohľadávky ani neexistuje,
ale možno o nej hovoriť, až keď je o náhrade trov právoplatne rozhodnuté.

16. Veľký senát si po postúpení veci senátom 6C v súlade s § 48 ods. 4 C. s. p. vyžiadal stanoviská
ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej
fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Trnavskej univerzity v Trnave. Všetky oslovené inštitúcie
sa v otázke interpretácie slovnej väzby „vykonateľná pohľadávka“ zhodne priklonili k názoru, že to môže
byť aj pohľadávka, ktorú ešte nemožno vymáhať prostredníctvom exekúcie.

17. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vyslovilo názor, že ak je z procesného hľadiska
možné, aby súd v rámci konania o neúčinnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a treťou osobou
deklaroval, že existuje nesplatená pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, potom je v takomto konaní možné
priznať veriteľovi ochranu aj v prípade, ak pohľadávku, ktorú má veriteľ voči dlžníkovi, ešte nemožno
vymáhať prostredníctvom exekúcie. Poukázalo na historické súvislosti - cez tzv. odporový poriadok z
roku 1931 (zákon č. 64/1931 Sb. konkurzný, odporovací a vyrovnací poriadok), rakúsku právnu úpravu,
tzv. stredný Občiansky zákonník z roku 1950, Občiansky zákonník až po jeho novelizáciu zákonom
č. 509/1991 Zb. a uviedol, že nemožno vyvodiť, že platná právna úprava sleduje rovnaký cieľ ako tá
historická, a preto „vymáhateľnosť“ treba interpretovať ako „vykonateľnosť“. Denotáty „vymáhateľný“ a
„vykonateľný“ sú lingvisticky rozdielne. Zatiaľ čo „vykonateľnosť“ odkazuje na exekučný titul po uplynutí
paričnej lehoty na dobrovoľné plnenie, naopak „vymáhateľnosť“ odkazuje na existenciu právneho nároku
v spojení s predpokladom úspešnej žalovateľnosti. Vymáhateľnosť často predchádza vykonateľnosť.
Automatické zamieňanie slovnej väzby „vymáhateľná pohľadávka“ za „vykonateľnú pohľadávku“ pri
interpretácii § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať za nesprávne. Poukázalo aj na
rozdielne názory vyskytujúce sa v rámci akademickej obce na nastolený problém.

18. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa nestotožnil s interpretáciou vec prejednávajúceho
senátu a argumentoval, že obsah slovného spojenia „vymáhateľná pohľadávka“ (§ 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka) musí byť rovnaký ako obsah jazykovo identických výrazov uvedených v iných
ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na nevymáhateľnosť výhry (§ 845 ods. 1, § 45
ods. 1 Občianskeho zákonníka), na skutočnosť, že „vykonateľná pohľadávka“ (osvedčená exekučným
titulom) nezodpovedá pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ (inak aj „žalovateľná pohľadávka“ alebo
„pohľadávka uplatniteľná na súde“), a že „vymáhateľná pohľadávka“ a „splatná (zročná) pohľadávka“
nie sú synonymá. Splatná pohľadávka totiž nemusí byť vymáhateľnou, pokiaľ ide o naturálnu obligáciu.
V zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka veriteľova pohľadávka nemusí byť osvedčená
exekučným titulom v čase podania odporovacej žaloby. Výklad prezentovaný senátom 6C znemožňuje
účinné uplatnenie práv veriteľa, keď veriteľ nevie objektívne zabezpečiť získanie exekučného titulu
najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odporovacej žaloby; je nútený podať odporovaciu žalobu
najneskôr v lehote troch rokov aj vtedy, ak v čase podania odporovacej žaloby ešte nie je skončené
konanie o žalobe na plnenie voči dlžníkovi. Ak by bol exekučný titul voči dlžníkovi podmienkou pre
vyhovenie odporovacej žalobe, musel by súd konajúci o odporovacej žalobe konanie (obligatórne)
prerušiť, hoci takáto povinnosť mu z ustanovení C. s. p. nevyplýva. Zaoberal sa aj ďalšími úvahami

- či veriteľ nevyhnutne potrebuje exekučný titul, či bude na majetok dlžníka viesť exekučné konanie,
záväznosťou súdnych rozhodnutí (§ 228 C. s. p.), logickou súdržnosťou pri výklade právnych noriem
súkromného práva a trestného práva postihujúcich konania v rámci majetkových vzťahov (§ 240 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov), a napokon aj právnou úpravou
konkurzu, z ktorej je jednoznačné, že po vyhlásení konkurzu nie je odporovanie právnym úkonom dlžníka
podmienené tým, že ukrátení veritelia majú svoje pohľadávky priznané právoplatným rozsudkom voči
dlžníkovi. V závere jeho vyjadrenia uviedol, že slovné spojenie „ak ukracujú uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky“ (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) treba vykladať tak, že pohľadávka nemusí byť v
čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe už vykonateľná (osvedčená exekučným titulom).

19. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave vyslovila názor, podľa ktorého je legitímne
interpretovať pojem „vymáhateľná pohľadávka“ použitý v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka v duchu rozhodnutia R 44/2001. Pojem vymáhateľnosť treba vnímať v zmysle súdnej
žalovateľnosti pohľadávky. Vymáhateľnosť ako vlastnosť pohľadávky nastupuje ešte pred jej
vykonateľnosťou. Tento názor vyslovila na základe gramatického, ako aj teleologického výkladu.

20. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave uviedla, že argumenty vec prejednávajúceho senátu
nie sú natoľko jednoznačné, aby sa ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladalo tak, že
vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Vyslovila, že z jazykového výkladu vyplýva, že
má ísť o pohľadávku žalovateľnú, pričom ani účel zákona, ani systematické súvislosti, a ani požiadavka
ústavne súladného výkladu si odklon od doslovného znenia zákona nevyžadujú.

21. Veľký senát v rámci skúmania podmienok pre postúpenie mu veci v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1
C. s. p. dospel pritom k záveru, že v predmetnej veci tieto podmienky splnené neboli, a preto predmetnú
vec (bez rozhodnutia) vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C uznesením z 28. apríla 2020 sp.
zn. 1 VCdo 4/2019 (viď body 35 a 36 citovaného uznesenia veľkého senátu).

22. Podľa § 48 ods.1 C. s. p., ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu
názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu
najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení
veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

23. Veľký senát vyložil toto ustanovenie, najmä podmienky, ktoré z neho vyplývajú, účel a zmysel, pre
ktorý bol vôbec zriadený (viď body 25., 26., 27., 28. a 29. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020
sp. zn. 1 VCdo 4/2019) a vyvodil, že napriek skutočnosti, že C. s. p. výslovne neupravuje postup a
spôsob rozhodnutia veľkého senátu po tom, čo mu vec bola predložená podľa § 48 ods. 1 alebo ods.
3 C. s. p., veľký senát má právo i povinnosť posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby mu
vec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, teda či je daná jeho príslušnosť. K takémuto záveru
dospel veľký senát už v uznesení z 18. decembra 2017 sp. zn. 1 V Cdo 4/2017. Zo znenia ustanovenia
§ 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., vyjadreného slovami „...postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu“ možno gramatickým výkladom vyvodiť, že veľký senát je oprávnený rozhodnúť ako v
merite veci, tak v prípade, pokiaľ neboli splnené podmienky pre postúpenie veci, tiež o tom, že sa vec
vracia na prejednanie a rozhodnutie senátu, ktorý ju postúpil veľkému senátu bez toho, aby boli splnené
zákonné podmienky. Veľký senát je teda oprávnený urobiť nielen rozhodnutie vo veci samej (meritórne
rozhodnutie), ale tiež príslušné procesné rozhodnutie, ktoré prichádza do úvahy, t. j. vrátane rozhodnutia
o vrátení veci senátu, ak neboli splnené zákonné podmienky pre jej predloženie veľkému senátu. Tomuto
záveru nasvedčuje aj teleologický výklad. Zmyslom a účelom zákonného konštituovania veľkých senátov
kolégií najvyššieho súdu je zabezpečenie jednotnosti vlastnej judikatúry ako základného predpokladu
pre zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov nižších stupňov, ktoré je najvýznamnejšou úlohou
najvyššieho súdu ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Veľké senáty majú rozhodovať iba v prípadoch,
ak skutočne hrozí nejednotnosť v rozhodovacej činnosti senátov najvyššieho súdu. Oprávnenie veľkého
senátu vrátiť vec senátu, ktorý mu ju postúpil, ak pre postúpenie neboli splnené zákonné podmienky,
možno odôvodniť aj analogickým použitím ustanovenia § 466 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v spojení s čl. 4 C. s. p. (viď bod 30. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp.
zn. 1 VCdo 4/2019).

24. Veľký senát vyslovil, že pre splnenie podmienky predloženia mu veci je rozhodujúca existencia
právneho názoru trojčlenného senátu (vysloveného v uznesení o postúpení veci veľkému senátu), ktorý
je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Pokiaľ
by existovalo rozhodnutie trojčlenného senátu najvyššieho súdu, vyjadrujúce odlišný právny názor už
vyslovený iným alebo totožným trojčlenným senátom, nie je splnená zákonná podmienka uvedená v
ustanovení § 48 ods. 1 C. s. p. V takomto prípade je naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421
ods. 1 písm. c) C. s. p., a riešenie právnej otázky, ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne
a rozhodnutie vo veci prináleží trojčlennému senátu najvyššieho súdu. Existencia publikovaného
rozhodnutia najvyššieho súdu, resp. stanoviska veľkého senátu, nie je zákonnou podmienkou (viď bod
31. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).

25. Záver o práve i povinnosti veľkého senátu skúmať, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby
mu vec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, a z ich prípadného nesplnenia vyvodiť príslušný
procesný dôsledok, je aj ústavne súladný, pretože rešpektuje základné právo na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak zákon stanovil príslušnosť veľkého senátu a sudcov v ňom
zasadajúcich len za splnenia podmienok uvedených v § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., potom za situácie,
kedy nie sú splnené tieto podmienky, nemožno považovať sudcov veľkého senátu za zákonných sudcov
v zmysle uvedeného základného práva. Logicky na základe argumentácie a contrario rovnaký záver
musí platiť aj v prípade, ak by vec prejednal a rozhodol veľký senát, hoci by na to zjavne neboli splnené
zákonné podmienky (viď bod 32. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).

26. V predmetnej veci senát 6C predložil vec veľkému senátu z dôvodu rozdielneho výkladu zákonného
pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ za účelom zodpovedania otázky, či sa ňou má rozumieť žalovateľná
pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka. Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru
vysloveného v rozhodnutí R 44/2001, majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Uvedený charakter však toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho
riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5
Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17.
decembra 2013 bol pojem vymáhateľná pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ
čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím
R 44/2001, t. j. ako žalovateľná pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto
splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním
namietaná právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

27. Veľký senát uviedol, že už predtým, než mu bola vec postúpená, existovali na nastolenú právnu
otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na jednej strane
predstavovalo uverejnené rozhodnutie R 44/2001, a v súlade s ním aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013, a na
druhej strane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6
Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013. Ide teda o prípad, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a kedy je daná prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. V takomto prípade vec prejednávajúci senát nemá inú
možnosť, než len prikloniť sa k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené vo vyššie uvedených
rozhodnutiach najvyššieho súdu; inú možnosť nemá (viď bod 34. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla
2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).

28. Najvyšší súd po tom, čo senátu 6C bola predmetná vec veľkým senátom vrátená (bez vydania
rozhodnutia) meritórne preskúmal vec z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je dôvodné (§ 448 C. s. p.).

29. Vec prejednávajúci senát 6C aj naďalej zotrváva na právnom názore vyslovenom vo svojom
postupujúcom uznesení, stotožňuje sa s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 188/2010, ale aj v rozhodnutí 6 Cdo 253/2012 a nestotožňuje sa s právnym názorom
vysloveným v rozhodnutí R 44/2001 a od neho sa odvíjajúcich právnych názorov vyslovených v
rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012. Znova zdôrazňuje, že „účelom odporovacej
žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo

určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým
bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe
exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo
odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti
dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda
právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní,
a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli
z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu
získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej
žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá
bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť
exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa
v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda
žalovateľnú.“

30. Tento názor považuje vec prejednávajúci senát za taký, ktorý je v súlade aj s právnym názorom
vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v uznesení z 1.7.2015,
sp. zn. PL. ÚS 39/2015; keď v súvislosti s ústavnou konformitou výkladu pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“ (obsiahnutého v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka) konštatoval, že neskoršia
judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem interpretovaný v rozhodnutí R
44/2001 - napríklad v odôvodnení rozhodnutia z 30. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 61/2008 sa konštatuje, že
„vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka,
ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorému možno
nariadiť exekúciu. Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia z 23. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo
188/2010 uviedol, že „vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa
rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,
podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu“ (viď bod 36. uznesenia ústavného súdu
PL. ÚS 39/2015).

31. V súvislosti s výkladom nastoleného pojmu ústavný súd zaujal názor aj na výklad tohto pojmu
obsiahnutom v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, ktorý
považoval za najpodrobnejší a ktorý vec prejednávajúci senát uviedol pod bodom 29. Z komparatívneho
hľadiska poukázal aj na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej
republike, poukázal aj na historický výklad vychádzajúci z predchádzajúcej právnej úpravy - § 51 zákona
č. 141/1950 Zb., na teoretické výklady obsiahnuté v odborných publikáciách, z ktorých citoval, že:
„Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči
dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná, keď má veriteľ podklad pre výkon
rozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka
v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Z takto ponímaného výkladu
„vymáhateľnej pohľadávky“, ktorý má oporu aj v doterajšej judikatúre, sa vymyká názor vyslovený v
rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku
považuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do konštrukcie právnej
úpravy odporovateľných právnych úkonov.“ (Svoboda, J. a kolektív. Občiansky zákonník. Komentár a
súvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o., 2004, s. 101 - 102).

32. Ústavný súd zhrnul, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna
doktrína, nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia
R 44/2001, a teda nezotrváva na výklade, ktorý bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne
nekonformný, ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna
doktrína, sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.

33. Na tomto závere dovolacieho súdu nič nemenia ani opačné názory Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a napokon ani vedeckých inštitúcií,
ktoré nastolený problém rozoberajú z rozličných hľadísk, ale argumenty žiadneho z nich nepovažoval
vec prejednávajúci senát za tak jednoznačné, aby zmenili jeho pôvodný názor vyslovený v postupujúcom
uznesení.

34. Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu nespočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, dovolanie proti nemu nie je dôvodné, preto ho dovolací súd v
zmysle ustanovenia § 448 C. s. p. zamietol.

35. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd podľa § 543 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 C. s. p. priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu;
o jeho výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 28. 3. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.