Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206206686
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2206206686.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Advocate s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: D. P., nar. XX.E. XXXX, bytom G. S. XX/XX, R., o
286,79 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Branislav Plško, Letná 5, Bratislava,

o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo 7. septembra 2012 č. k.
7Er/571/2006-21, EX 157/2006 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dunajská Streda z
13. januára 2020 č. k. 7Er/571/2006-62, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením, v časti vyhlásenia
exekúcie za neprípustnú r u š í a v časti zastavenia exekúcie ho p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Branislavom
Plškom vyhlásil za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 71,53 eur. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 57 ods.

1 písm. g/, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 E. p. (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov) a § 22 ods. 2 a § 39 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne zdôvodnil, že splnomocnenie
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere č. 1620203 zo dňa 27.apríla 2005
(ďalej len „úverová zmluva“), oprávňujúce advokáta na uznanie záväzku za povinného a na spísanie
notárskej zápisnice (ako exekučného titulu), je neprijateľné a absolútne neplatné. Súd prvej inštancie

mal za to, že splnomocnenie je neurčité, koncipované široko a všeobecne. Uznanie dlhu v mene
povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za platné.
Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti. Takáto dohoda je
neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti,
je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak v čase
uzavretiadohodyoplnomocenstveneexistovaldlhanebolaznámaanijehovýška,vtomtočasenemohol

povinný realizovať svoje právo dlh uznať. Nemohol preto ani splnomocniť advokáta uznať dlh. Súd prvej
inštancie sa zaoberal aj rozporom záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný
nemal možnosť slobodnej voľby zástupcu, pretože zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno
splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v
rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 O. z). Rozpor v záujmoch musí pritom reálne existovať,
nestačí len jeho potenciálna možnosť. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v §

22 ods. 2 O. z., sú v zmysle § 39 O. z. absolútne neplatné, bez ohľadu na skutočnosť, či o tom
účastníci právneho úkonu vedeli. Ak je absolútne neplatná dohoda o plnomocenstve uzavretá medziMgr. Tomášom Kušnírom a povinným, je potom neplatná aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie
o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr. Tomáš
Kušnír, a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako neplatného právneho

úkonu. O náhrade trov exekúcie bolo rozhodnuté v súlade s ust. § § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 a 2 E.
p., keďže k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, súd zaviazal oprávneného na úhradu
trov exekúcie v zmysle § 203 ods. 1 E. p.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení účinnom do 30. júna 2016) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. Súdu prvej inštancie vytýkala
rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, svojim postupom odňal účastníkom možnosť konať pred
súdom, pre nevykonanie náležitého dokazovania nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Exekučný súd podľa oprávnenej nie je oprávnený
vykonávať úkony, ktorých zmyslom je opätovné komplexné rozhodovanie o veci s následkom úplnej
nemožnosti vykonania práva veriteľom. Už notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho
právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi a tým, že neodmietol
vykonať úkon, zanikla (podľa oprávnenej) právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so

zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd nebol preto povinný skúmať to, či notárska zápisnica bola
vydaná v súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup,
hoci nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.

Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou oprávnená navrhla, aby súd postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej
tiež len „ústavný súd“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods.
1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov, ďalej len „ústava“), a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc pritom (i s odvolaním sa na uznesenie
ústavného súdu zo dňa 7.7.2009 sp. zn. II. ÚS 269/09), že ak účastník konania podnieti podanie návrhu
ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má súd možnosť buď vykonať
ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za
ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. Oprávnená mala

za to, že exekučný súd konal pri revízii výsledku notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci
a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval všetky procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, predovšetkým porušil princíp
legality,akoajzásaduzačatiakonaniananávrh,rovnosťúčastníkovkonania,právonaspravodlivýsúdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania a takýmto postupom odňal účastníkom možnosť konať pred

súdom, resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo veci. Plnomocenstvo podľa
nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keďže toto
nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité a zrozumiteľné, právnym poriadkom nie je vylúčená
možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že
povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného

titulu. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a
spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na
to, aby predmetné úkony urobil predpísaným a zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti
platného právneho úkonu. Oprávnená tiež uviedla, že sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,
že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho

prospech. Mala za to, že by sa mohlo hovoriť o porušení povinnosti zástupcu v prípade, ak by úlohu,
ktorou bol povinným poverený nesplnil a zápisnicu by podľa udeleného plnomocenstva nespísal.
Rovnako sa oprávnená nestotožnila s tým, že záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami
povinného,čospôsobujeneplatnosťzastúpeniaprerozporsozákonom.Oprávnenámalazato,žepodľa
ust. § 22 ods. 2 O. z. je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch

zástupcu a zastúpeného a nielen o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu.
Exekúcia tak bola začatá zákonným spôsobom, na základe exekučného titulu, ktorý naďalej existuje
a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu takéhoto titulu vydal
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania povereniana vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

V rámci odvolania bol podaný tiež návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované
znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie) a na predloženie
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných (prejudiciálnych) otázok v
nasledovnom znení :

Jemožnézaneprijateľnúzmluvnúpodmienkupovažovaťajjednostrannýprávnyúkonspotrebiteľa,ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy ?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
(ďalej len „Smernica“) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS
120/2012IV.ÚS20/06,IV.ÚS206/08aIV.ÚS95/2010),podľaktorejpodstatoupreskúmavanianotárskej
zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti tohto exekučného
titulu, kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice podľa § 47
notárskeho poriadku (zákon SNR č. 323/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a stránka

materiálna v existencii náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.. Žiadne iné podmienky z E. p. nemožno
vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva. V
čase spísania notárskej zápisnice potom zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu vzniknutú
z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňoval jej
exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky

(oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody). Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej
nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by
povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu

podľa udeleného plnomocenstva, mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek
odvolať. Keďže podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách
a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá
nemá pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie, podľa oprávnenej sa súd
prvej inštancie nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil,

prečo považuje za neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný
právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom
s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť

ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu EÚ, v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha
a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a jeho následnej aplikácie všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.

Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného vyjadriť nevedel a zo žiadneho ustanovenia exekučného
poriadku ani iného zákonného ustanovenia nevyplýva kompetencia súdneho exekútora posudzovať
odvolanie účastníka voči rozhodnutiu súdu a podľa jeho právneho názoru takúto kompetenciu má len
súd. Súdny exekútor je účastníkom konania len vo vzťahu rozhodnutiu o trovách exekúcie.

Povinný odvolací návrh nepodal.Opravným uznesením z 13. januára 2020 č. k. 7Er/571/2006-62 súd prvej inštancie opravil záhlavie
napadnutého uznesenia v časti označenia právneho zástupcu oprávnenej, ktorým v čase vydania
napadnutého uznesenia už nebol advokát ako fyzická osoba, ale obchodná spoločnosť „Advocate s.

r. o.“ (právnická osoba).

Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E.
p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP a § 58 ods. 5 E. p.

v relevantnom znení), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363
CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných
otázok SD EÚ nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je (až na jednu výhradu
týkajúcu sa čiastočne výroku rozhodnutia a čiastočne i jeho odôvodnenia) vecne správne.

Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017)
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

Podľa § 9a ods. 1 E. p. (v znení účinnom od 1. júla 2016), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnémusúdunazaujatiestanoviska;podľapísm.c/rovnakéhoparagrafuiodsekutohoistéhozákona

potom rovnako postupuje, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, pričom ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ v
CSP s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 CSP.

Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto

konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie
konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114
v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ citovaného ustanovenia), ako aj opatrení,
ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu

citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskémuštátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej

otázke má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských

štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má

vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia
právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť
SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované úniové právne normy,

alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym
súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva
Únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to
bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už
nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť

takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné
nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé),
alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Aj súd,
proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o
správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra

SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd
vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho

práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o
možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene
dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti
tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky akademickej, nemajúcej základ v

prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je zrejmé, že v danom prípade súd
prvej inštancie neoprel svoj záver o neplatnosti plnomocenstva o názor, podľa ktorého by takýto úkon
(zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou a ani odvolací súd nemal prečo
takto na vec nazerať, pretože súdom prvej inštancie zistený dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovenívnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v O. z., pred pristúpením Slovenskej republiky do Európskej
únie (najmä v ustanovení § 22 ods. 2 zákona), a ústavne konformným i eurokonformným výkladom
takejto právnej úpravy (bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ, vrátane SD EÚ) mohol

byť len ten prijatý súdom prvej inštancie.

Ani druhá oprávnenou položená otázka (o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu
EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z článkov Charty
základných práv EÚ) nebola dôvodom, aby ju odvolací súd predložili SD EÚ.

SD EÚ už vo veciach Mostaza Claro (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98
až C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento

nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, ktorý má vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy charakter zásahu vonkajšieho. Možnosť súdu skúmať aj ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v
článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou
a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať

odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol (SD EÚ), že povaha a význam
verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho
odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a
tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Vo

veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), SD EÚ v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie)
povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade

kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená
judikatúra SD EÚ tak nepochybne posudzovanie nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje
k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné

dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva
Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo
zastavenie exekúcie podľa § 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ
(o ochrane vlastníckeho práva), ako ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý
proces). Takéto posúdenie bol odvolací súd oprávnený uskutočniť a to na základe už existujúcej

konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby začať prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire
a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok.

Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním

konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.

Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze
exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným
titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí

byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i
exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv
na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení takejto právomoci
súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie prípustnostiďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s
§ 58 ods. 1 E. p..

Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je
v rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd). Dôvodným nebol žiaden z návrhov na
prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., ako ani podľa § 162 ods. 1 CSP) a rovnako
požiadavkanapredloženiepredbežnýchotázokSDEÚaodvolacísúdpretovšetkytietonávrhyzamietol.

Vo vzťahu k vecným výhradám proti napadnutému uzneseniu (týkajúcich sa notárskej zápisnice ako
exekučného titulu), odvolací súd závery súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie považuje za dôvodné.
Vzhľadom na potrebu vyporiadania sa s tvrdeniami oprávnenej uvedenými v odvolaní, odvolací súd
považuje za potrebné doplniť nasledovné.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinným ako dlžníkom bola uzavretá

úverová zmluva, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnému úver v sume 12.000 Sk, ktorý
sa zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok a úver vo výške 8640 Sk. Súčasťou úverovej zmluvy je
aj splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm.

e/ O. s. p., alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 E. p. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod
sp. zn. N 706/2006, NZ 12501/2006, NCRLs 12434/2006 dňa 1. apríla 2006 vyplýva, že Mgr. Tomáš
Kušnír, konajúci na základe plnomocenstva z úverovej zmluvy , v mene povinnej osoby vyhlásil, že
uznáva dlh voči oprávnenej osobe a zaviazal sa takýto dlh zaplatiť v lehote určenej v notárskej zápisnici

k rukám oprávnenej osoby a vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote, súhlasí s
exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 E. p. alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O. s.
p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E. p. alebo podľa
§ 274 písm. e/ O. s. p. Z úverovej zmluvy (na ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je zrejmé, že
splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na už vyššie uvedené, bolo

obsiahnuté v zmluve, majúcej charakter zmluvy formulárovej.

Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho
vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie
kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne
náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica
má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby

s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez
predchádzajúceho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe

ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia
a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom
notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého
záväzku, pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny
dôvoddanýhmotnýmprávomskutočneexistuje.Najdôležitejšounáležitosťounotárskejzápisnicejeteda

súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z
notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva
zastupoval povinného (dlžníka) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenej (veriteľky z

hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti bez
potreby dokazovania (§ 186 CSP). Mgr. Tomáš Kušnír bol pritom nielen vopred zvolený oprávnenou
ako zástupca povinného (bez ohľadu na to, kto napokon povinným či povinnou v konkrétnej veci bude),
ale jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy, oprávnenou predkladanéhojej zmluvným partnerom. Stávalo sa tak opakovane, že rovnaký advokát hájil aj záujmy oprávnenej v
množstve exekučných konaní, sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov.

Povinný ako spotrebiteľ, ktorý mal záujem (potrebu) získať úver, sa nachádzal v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho viedla k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred oprávnenou, bez toho, aby mohla vplývať na ich obsah,
vrátane včlenenej dohody o plnomocenstve s vopred vybraným splnomocnencom, podpísaným na
predtlačenomformulári.(porov.rozsudkySúdnehodvoraEurópskejúnieC-240/98ažC-244/98,Oceano

Grupo Editorial, C-168/05 Mostaza Claro).

Účelom občianskoprávneho inštitútu zastúpenia je, aby za určitú osobu, ktorá z rôznych dôvodov
nechce, či nemôže sama činiť právny úkon, urobil právny úkon jej zástupca. Zastúpenie vzniká na
základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o
plnomocenstve (§ 23 O. z.). Zastupovať iného však nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny

úkon, o ktorý ide, ako ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, konštatovaním existencie rozporu záujmov povinného
a zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra a v dôsledku toho neprípustnosti zastupovania jeho osoby. Oprávnená
„vybrala“ povinnému ako splnomocnenca advokáta, ktorý v početných prípadoch chránil jej záujmy

ako veriteľky. Uvedené postavenie Mgr. T. Kušníra reálne predurčuje prioritu ochrany záujmov a s
tým súvisiacich úkonov v prospech oprávnenej a nie povinného. Protichodné postavenie veriteľa a
dlžníka je úplne prirodzené. V dôsledku toho je potom delegovanie vôle dlžníka (spotrebiteľa) na
„advokáta“ veriteľa (s možnosťou vytvorenia exekučného titulu) vylúčené. Prehliadanie tohto rozporu
by fakticky znamenalo akceptovanie jednostranného prejavu vôle veriteľa (oprávnenej) pre spísanie

notárskejzápisniceakovykonateľnéhoexekučnéhotituluzaväzujúcehopovinného,realizovanejvýlučne
podľa vôle veriteľa (oprávnenej), bez ohľadu na vôľu povinného ako spotrebiteľa. Záujmy oprávnenej a
splnomocnenca tak sledovali rovnaký cieľ a to ochranu veriteľa (oprávnenej).

K neprijateľnosti udelenia plnej moci tomu, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného,

vyslovil právny názor aj ústavný súd (sp. zn. I. ÚS 5/2000) i Najvyšší súd Českej republiky (sp. zn. 21
Cdo 267/2000).

Z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby konajúcej v mene povinného túto zastupovať ako pri spisovaní
zápisnice, tak aj pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou, nebola splnená zákonná požiadavka

vykonateľnosti exekučného titulu.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 183/2011 boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté
sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch (oprávnená namietala porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli exekúcie zastavené, pričom

exekučným titulom bola notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto
úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). Ústavný súd konštatoval, že jedným z predpokladov
vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu
vykonať a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver
krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť

exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastavíexekúciu(§57ods.1E.p.),alebonazákladektorýchfakultatívnepristúpiktakémutorozhodnutiu
(§ 57 ods. 2 E. p.), upravuje zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom
ustanovený explicitne. Z toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky a je tak aj povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie
je v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ E. p. aj prípad začatia exekúcie, hoci rozhodnutie majúce
sa vykonať sa nestalo vykonateľným a práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci).

Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu, ak aj došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo). Musí aj tu byťdaný právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto prípadu, ktorým je práve
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a/ E. p..

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nezdieľal názor, že situáciu riešenú v prejednávanej
veci možno subsumovať pod ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ E. p.. Iným dôvodom, pre ktorý exekúciu
nemožnovykonať,možnorozumieťlentakýdôvodnemožnostiďalšiehopriebehuexekúcie,ktorýpriamo
neupravuje E. p. ani žiaden iný zákon umožňujúci zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 2 E. p.; o taký prípad
ale pri zastavení exekúcie pre vady titulu reprezentovaného notárskou zápisnicou z dôvodu nedostatku

jej vykonateľnosti (teda pre prípad predpokladaný priamo § 57 ods. 1 písm. a/ E. p.) nejde.

To bol dôvod, pre ktorý mohlo byť (podľa § 387 ods. 1 CSP) potvrdené len zastavenie exekúcie a k
zrušeniu napadnutého uznesenia (v tomto prípade postupom podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP) muselo
dôjsť vo vzťahu k čiastkovému výroku napadnutého uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Oprávnená odvolaním síce výslovne napadla len výrok o zastavení exekúcie a osobitné odvolacie
dôvody proti výroku o trovách exekučného konania i trovách exekúcie neuviedla, odvolaním boli takto
napadnuté i tieto výroky, keďže ide o výroky závislé.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) odvolanie nebolo prípustné ani (okrem iných tam

uvedených prípadov) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je na základe poznámky č. 31 k citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento osobitný
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) ak odvolanie podané v odvolacej

lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 ods. 2 O. s. p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje
a opätovne rozhodne sudca.

Podľa § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré

bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013;
to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ
nerozhodol sudca.

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka, o ktorom

doposiaľ nerozhodol sudca, došlo zo zákona k zrušeniu výroku o náhrade trov exekúcie, v rozhodnutí
podľa § 57 E. p., čím vznikla súdu prvej inštancie povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie, vrátane trov
odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 9a E. p., § 262 ods. 1 a § 396
ods. 1 CSP).

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.