Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/43/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114234558
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4114234558.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra
Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka v spore žalobcov: 1. M. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. J., U. XXX, 2.
N. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. J., U. XXX, 3. Z. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. J., U. XXX, zastúpení
JUDr. Máriou Jakubíkovou, advokátkou, so sídlom Nitra, Fraňa Mojtu 43, proti žalovaným: 1. A. M., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Z. J., K. XXX/XX, 2. B. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. J., K. XXX/XX, 3. M. Z.,

rod. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., I. V. XXXX/XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanej
2. proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 7C/265/2014-273 z 31. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcom 1. až 3. priznáva voči žalovaným 1. až 3. nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) uznesením č. k. 7C/265/2014-273 z 31. októbra 2019 priznal žalobcom 1. až 3. nárok
na náhradu trov konania voči žalovaným 1. až 3. v plnom rozsahu.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 1, 2 a § 257 CSP.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia 1. až 3. sa žalobou z 02. 12. 2014 domáhali,
aby súd určil, že žalobkyňa 1. je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/2, nehnuteľnosti registra „E“,
a to parc. č. 174 záhrady o výmere 831 m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. Z. J., zapísanej v LV č. XXXX a
že druhá polovica tejto nehnuteľnosti patrí do dedičstva po neb. Z. I., zomr. XX. XX. XXXX.

4. Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 7C/265/2014-136 z 24. marca 2016 určil, že žalobkyňa 1. je

podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. Z. J., zapísanej v LV č. XXXX, a to
parcely registra „E“ č. 174 záhrady o výmere 831 m2 v podiele 1/2, že do dedičstva po nebohom Z. I.,
nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX patrí podiel 1/2 k celku nehnuteľnosti parcely registra „E“ č. 174
záhrady o výmere 831 m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. Z. J., zapísanej v LV č. XXXX, a zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcom 1., 2. a 3. náhradu trov konania na účet právnej zástupkyne žalobcov, pozostávajúcu
zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 99,50 eura a z trov právneho zastúpenia vo výške 5

852,12 eura, a žalovanú zaviazal zaplatiť trovy štátu na účet Okresného súdu v Nitre vo výške 0,85 eura.

5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom
č. k. 5Co/758/2016-218 z 25. apríla 2018 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil,
a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. V zrušujúcej
časti odvolací sud konštatoval, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie § 257 v

súvislosti s rozhodovaním o trovách prvoinštančného konania, čo je jeho povinnosťou pri rozhodovaní o
náhrade trov konania vo väčšine prípadov. Po zrušení a vrátení veci v časti trov konania prvoinštančnýsúd zistil, že žalovaná dňa XX. XX. XXXX zomrela, v dôsledku čoho uznesením č. k. 7C/265/2014-265
z 06. 08. 2019 rozhodol o pokračovaní s právnymi nástupcami pôvodnej žalovanej. Súd prvej inštancie
viazaný pokynmi odvolacieho súdu vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k prípadnej aplikácii § 257 CSP.

6. Žalobcovia v písomnom vyjadrení uviedli, že v konaní boli v celom rozsahu úspešní a žalovaná v
priebehu súdneho konania i pred ním nebola ochotná uzavrieť mimosúdnu dohodu, naopak v roku 2013
si dala nehnuteľnosť po svojej matke predediť, pritom do tej doby nemala vedomosť o tom, že na matku
je nehnuteľnosť evidovaná v katastri nehnuteľností. Pritom všetky potrebné doklady jej boli včas a riadne

predložené o tom, že žalobný nárok je dôvodný. Uviedli, že majú za to, že u žalovanej nie sú dôvody
osobitného zreteľa, pre ktoré by ju súd nemal zaviazať na náhradu trov konania.

7. Právny zástupca žalovanej v písomnom vyjadrení uviedol, že sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa. Žalovaná počas celého konania neuznávala nárok žalobcu, doposiaľ je dobromyseľná v tom, že
predmetné nehnuteľnosti sú v jej vlastníctve. Žalovaná na viaceré otázky súdu reagovala v omyle, resp.

otázky súdu nepochopila správne. Žalovaná nebola schopná rozumieť a vyjadrovať sa ku skutočnostiam
vyplývajúcim zo zápisov v katastri nehnuteľností alebo z katastrálnej mapy. V konaní pred súdom
prvej inštancie boli porušené jej práva ako strany sporu, a to najmä z dôvodu, že z jej výpovede bolo
zrejmé, že položeným otázkam ako aj celému konaniu nerozumie. Popri uvedených skutočnostiach
odôvodnil postup podľa § 257 CSP v prípade nepriznania náhrady trov voči žalovanej aj tým, že žalovaná

rozhodnutím súdu prichádza o majetok nemalej hodnoty, ktorý vždy považovala za svoj. Žalovaná je
dôchodkyňou, ktorá okrem starobného dôchodku nemá žiadny iný príjem ani úspory, pričom v prípade
rozhodnutia súdu, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania, u žalovanej vznikne veľmi
nepriaznivá finančná situácia, kedy bude jej jediný príjem podliehať výkonu exekúcie, pretože žalovaná
nemá žiadne úspory, ktoré by mohla použiť na zaplatenie náhrady trov konania. Pri zohľadnení veku

žalovanej a možnej výšky náhrady trov konania by išlo o exekučné konanie vykonávané formou zrážok
z dôchodku žalovanej možno do konca jej života, čo je veľmi negatívne zhoršenie jej životnej situácie.
Žalobca neriešil situáciu ohľadom určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam niekoľko desiatok
rokov, teda ani žalovaná nemala dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práve. Ak by bola súdom
priznaná žalobcovi okrem vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam aj povinnosť náhrady trov konania voči

žalovanej, žalovaná by bola za svoju dobromyseľnosť vo viere vo svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam
postihnutá dvakrát, popri strate nehnuteľností ešte aj povinnosťou nahradiť trovy konania.

8. V predmetnej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že žalobkyňa 1. je podielovou spoluvlastníčkou v
podiele 1/2, nehnuteľnosti registra „E“, a to parc. č. 174 záhrady o výmere 831 m2, nachádzajúcej sa v

kat. úz. Z. J., zapísanej v LV č. XXXX a že druhá polovica tejto nehnuteľnosti patrí do dedičstva po neb. Z.
I. zomr. XX. XX. XXXX. Konečným rozhodnutím súdu bolo žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovené,
a to rozsudkom č. k. 7C/265/2014-136 z 24. marca 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 5Co/758/2016-218 z 25. apríla 2018. Skutočnosť, že žalobcovia boli v konaní v plnom rozsahu
úspešní, zakladá ich nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže je nepochybné,

že žalobcom vznikli trovy konania titulom trov právneho zastúpenia advokátom a titulom zaplateného
súdneho poplatku, majú žalovaní 1. až 3. povinnosť spoločne a nerozdielne im trovy konania nahradiť.
Prvoinštančný súd sa zaoberal tým, či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobcom
v zmysle § 257 CSP náhradu trov konania nepriznal.

9. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že prejednávaná vec nemá taký výnimočný charakter, ktorý by
odôvodňoval aplikáciu § 257 CSP. V konaní išlo o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k žalobkyni 1.,
ktorá sa domáhala určenia k častiam nehnuteľností, po zmene právnej argumentácie na tom skutkovom
základe, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudla titulom Kúpnopredajnej zmluvy
uzatvorenej dňa 28. 10. 1958, s predávajúcou M. C., obyvateľkou vo veľkom J. č. d. XXX. Keďže zmluva

bola podpísaná, riadne registrovaná Štátnym notárstvom v Nitre pod č. Pr 605/1960 a predávajúcej
riadnevyplatilikúpnucenu,pozameranípozemkugeodetomnajarvroku1959ajehooplotenítak,akoje
aj v súčasnosti reálne vyčlenený, začali na pozemku stavať dom. Stavbu dokončili v roku 1962 a odvtedy
tam žalobcovia bývajú. Dôvodom pre podanie žaloby spočíval v tom, že v uvedenej Kúpnopredajnej
zmluve bolo nesprávne uvedené číslo parcely, ktorú kupovali. Pozemok, ktorý bol predmetom kúpy je v

katastri nehnuteľností označený ako parcela č. 174 a takto označený je aj v pozemkovo knižnej vložke
č. 999. Z LV č. XXXX je zrejmé, že ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti v kat. úz. Z. J., parc. č. 174
záhrady o výmere 831 m2 bola vedená žalovaná. Výlučnou vlastníčkou domu s. č. 934 na parc. č. 174/1
je žalobkyňa 1., ako vyplýva z LV č. XXXX. Žalovaná nadobudla k spornej parcele vlastnícke právotitulom dedenia po svojej matke neb. M. C., zomr. XX. XX. XXXX. Uvedené vyplávalo aj z osvedčenia
o dedičstve č. k. 31D/455/2013-12 z 28. novembra 2013.

10. Zo spisu Pr 605/60 zistil, že stará mama pôvodnej žalovanej M. C. predala žalobkyni 1. a jej
manželovi Z. I. nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v kat. úz. Z. J., zapísanú v pozkn. vl. č. 999, a to parc.
č. 468 v celosti za kúpnu cenu 2 000 Kčs. Zmluva bola podpísaná pred Miestnym národným
výborom vo Z. dňa 28. 10. 1958. Pozemky boli už v tom čase oplotené, žalobkyňa 1. spolu so svojím
manželomsinakúpenompozemkupostavilidomanerušenevňombývaliaužívalidom,akoajpozemky.

Predmetom dedičského konania po manželovi žalobkyne 1. Z. I. bol len dom postavený na parc. č.
174/1, čo vyplýva z rozhodnutia č. k. D/1048/90-10 z 8. októbra 1990. Predmetom dedičského konania
nebola samotná parcela, na ktorej bol dom postavený, pretože v čase jeho smrti nebol vedený ako
vlastník nehnuteľnosti. Pôvodná žalovaná spolu so svojím manželom U. nadobudli vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam zapísaným v pozkn. vl. č. 999, a to parc. č. 467 a 468, k domu titulom kúpnej zmluvy RI
911/74 z 06. 11. 1974 od predávajúcej M. C.. Uvedené pozemky a dom užívala pôvodná žalovaná spolu

s rodinou aj v súčasnosti a pôvodná žalovaná bola vedená v LV č. XXX ako podielová spoluvlastníčka v
1/2. Sporné bolo vlastnícke právo k parc. č. 174 záhrady o výmere 831 m2, pretože na liste vlastníctva
bola ako výlučná vlastníčka vedená pôvodná žalovaná, hoci na tomto pozemku má postavený dom
žalobkyňa 1. a tento pozemok aj od roku 1958 užíva.

11. Prvoinštančný súd zhodnotiac uvedené skutočnosti dospel k záveru, že prejednávaná vec nemá
taký výnimočný charakter, ktorý by vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci alebo okolnosti na strane
neúspešnej strany sporu, t. j. žalovaných 1. až 3. odôvodňovali použitie § 257 CSP. Za dôvod hodný
osobitného zreteľa nepovažoval skutočnosť, že pôvodná žalovaná nedala svojím konaním dôvod na
začatie konania, pretože bol v čase začatia konania dobromyseľný, čo sa týka jeho presvedčenia o

spoluvlastníctve k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla dedením, po svojej matke neb. M. C.,
zomr. XX. XX. XXXX ako vyplýva z osvedčenia o dedičstve č. k. 31D/455/2013-12 z 28. novembra 2013.
Bolopreukázané,žeminimálne50rokovsanehnuteľnostitak,akobolioplotenénerušeneužívalianebol
medzi susedmi a stranami konania žiadny spor. Sama pôvodná žalovaná, (ako aj svedkovia vypočutí v
konaní a to jej dcéra a vnučka) sa viackrát na pojednávaní vyjadrila, že jej parcela č. 174 nepatrí, že jej

patrí parcela č. 468 a 467. Túto skutočnosť nikto zo žalobcov nespochybnil. Žalobcovia užívajú parc. č.
174 a aj na nej majú postavený dom, preto sa domáhali vlastníckeho práva k nej. Pôvodná žalovaná sa
v celom konaní mylne domnievala, že žalobcovia bývajú na parc. č. 468, pretože tú kúpili.

12. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že v danej veci nie je daná existencia dôvodov hodných

osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie § 257 CSP. Pokiaľ išlo o námietky týkajúce priznania
náhrady trov konania za jednotlivé úkony právnej služby, tieto budú predmetom preskúmania súdom pri
rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia, kedy súd bude skúmať účelnosť jednotlivých úkonov
právnej služby. Z uvedených dôvodov priznal žalobcom náhradu trov konania voči žalovaným 1. až 3.
v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 2., ktorá uviedla, že dôvody
hodné osobitného zreteľa, pretože platí pôžičku a poplatky za elektriny, plyn a ďalšie poplatky, pričom jej
nezostáva ani suma životného minima. Záverom uviedla, že podáva aj sťažnosť a žiadosti o prešetrenie

súdneho sporu Ministerstvom spravodlivosti SR. V doplnení odvolania doručenom súdu prvej inštancie
08. 01. 2020 uviedla, že súd poškodil rodinu žalovanej, pričom boli falšované papiere v prospech pani I. a
prostredníctvom obecného úradu sa dostali listy vlastníctva na cudzí pozemok. Na uvedené skutočnosti
súd prvej inštancie neprihliadol, preto žiada spor opätovne prejednať.

14. K odvolaniu žalovanej 2. sa písomne vyjadrili žalobcovia, uvádzajúc, že napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie považujú za vecne správne. Prvoinštančný súd dospel k správnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Sťažnosť navrhli
odmietnuť s poukazom na § 386 písm. d/ CSP pre nedostatok náležitostí alebo alternatívne ako
nedôvodné zamietnuť. Vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Nitra z 24. marca

2016, právoplatným 03. 07. 2018 tak, že žalobcovia boli úspešní v určovacej žalobe ohľadom určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedenej na Okresnom úrade Nitra, katastrálny odbor pre kat. úz. Z.
J., obec Z. J. na LV č. XXXX ako parc. č. 174 - záhrady o výmere 831 m2 v podiele 1/2 k celku v prospech
mňa, žalobkyni v 1. A v druhej polovici tejto nehnuteľnosti súd rozhodol tak, že patrí do dedičstva poneb. Z. I., zomr. XX. XX. XXXX. Poukázali opätovne na mimosúdne jednania, keď začali vyporiadavať
pozemok hneď ako to zistili na jar 2012. Zdôraznili, že práve oni sa chceli vyhnúť súdnemu sporu a
nenavyšovať trovy. Iné riešenie vzniknutej situácie nebolo ako podať žalobu na súd. Taktiež dodali,

že boli opakovane nedôvodne obviňovaní z vymyslených, nepodložených a nepravdivých tvrdení. Po
skončení konania na súde prvej inštancie si žalovaná zvolila právneho zástupcu advokáta. Pôvodne
žalovaná v priebehu konania zomrela, preto na jej miesto do konania vstúpili dedičia. Žalovaná 2. bývala
počas jednaní s pôvodne žalovanou. Rovnako tak nerozumeli tomu, v čom nastal problém zakladajúci
pôvod súdneho sporu, a to že išlo o chybu v písaní kúpnej zmluvy. Žalobcovia vždy mali parc. č. 174 -

záhradu o výmere 831 m2 v celosti ohradenú a od 60-tych rokov majú na spornom pozemku postavený
rodinný dom. Celú dobu neboli v dobromyseľnej držbe rušení. Pokiaľ ide o parc. č. 468, ktorá omylom v
kúpnej zmluve figurovala v texte, si žiadne nároky nerobili a patrila žalovanej. Záverom poznamenali, že
odvolanie žalovanej 2. je nedôvodné, pretože spolu so svojou právnou predchodkyňou zapríčinili súdny
spor. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdiť.

15. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel

k záveru, že odvolanie žalovanej 2. nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

18. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

19. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania zistil, že žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 02. 12. 2014 sa žalobcovia domáhali určenia, že žalobkyňa 1. je podielovou
spoluvlastníčkou v podiele 1 nehnuteľnosti parcely reg. „E“, parcela č. 174 záhrady o výmere 831
m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. Z. J., zapísanej v LV č. XXXX a súčasne určenia, že druhá polovica

predmetnej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po neb. Z. I., zomr. XX. XX. XXXX. Vo veci samej rozhodol
súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 7C/265/2014-136 z 24. marca 2016 tak, že určil, že žalobkyňa 1. je
podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. Z. J., zapísanej v LV č. XXXX, a to
parcely registra „E“ č. 174 záhrady o výmere 831 m2 v podiele 1/2, že do dedičstva po nebohom Z. I.,
nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX patrí podiel 1/2 k celku nehnuteľnosti parcely registra „E“ č. 174

záhrady o výmere 831 m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. Z. J., zapísanej v LV č. XXXX, a zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcom 1., 2. a 3. náhradu trov konania na účet právnej zástupkyne žalobcov, pozostávajúcu
zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 99,50 eura a z trov právneho zastúpenia vo výške 5
852,12 eura, a žalovanú zaviazal zaplatiť trovy štátu na účet Okresného súdu v Nitre vo výške 0,85 eura.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom č.

k. 5Co/758/2016-218 z 25. apríla 2018 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil, a
v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Následne súd prvej
inštancie opätovne vo veci rozhodol napadnutým uznesením tak, že žalobcovia 1. až 3. majú nárok na
náhradu trov konania voči žalovaným 1. až 3.

20. Civilný sporový poriadok zaviedol novú definíciu trov konania, pričom za trovy konania sa podľa
novej právnej úpravy považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania
(pozri § 156 CSP) do jeho skončenia. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej
súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr. v súvislosti s predžalobnou výzvou), pretože je
vylúčené takéto výdavky považovať za trovy konania, keď nevznikli počas prebiehajúceho konania. Ak

strana mala takéto výdavky, tieto by mohli byť v niektorých sporoch posúdené ako náklady spojené s
uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ.21. Trovami konania spravidla budú hotové výdavky strán a ich zástupcov ako cestovné náhrady,
stravné, náklady na ubytovanie, poštovné, súdne poplatky, ušlý zárobok, trovy dôkazov, odmena za
právne služby poskytnuté advokátom a iné. Aby sa výdavky, ktoré v konaní vznikli, mohli považovať za

trovy konania, musí byť splnená aj ďalšia požiadavka, a to, že musia byť preukázané, odôvodnené a
účelne vynaložené v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v tomto konaní. Výdavky, ktoré
strana nepreukázala a neodôvodnila, nemôže súd považovať za trovy konania a priznať ich ani s
poukazom na zásadu oficiality zavedenú pri rozhodovaní o trovách konania v § 262 CSP. Trovy, ktoré
by mohli byť považované za účelne vynaložené v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, teda

za trovy konania, musia byť vynaložené v príčinnej súvislosti s procesným postojom strany k predmetu
konania; ich vynaložením sa musí sledovať buď procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo
procesná obrana proti takémuto nároku (pozri nález Ústavného súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS
147/08).

22. Každú jednu zložku výdavkov, teda aj každý úkon právnej služby, ak je strana (či iný subjekt)

zastúpená advokátom, musí súd posudzovať samostatne. Dôležitou je tiež požiadavka, aby výdavky,
ktoré majú byť považované za trovy konania, boli aj skutočne vynaložené v konaní, teda nemôže ísť
napríklad len o pohľadávku štátu na zaplatenie súdneho poplatku; vyrubený súdny poplatok na to, aby
mohol byť považovaný za trovy konania, musí byť aj zaplatený. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania
splnenia predpokladov pre posudzovanie výdavkov ako trov konania leží na strane sporu.

23. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Zmyslom
a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane náhradu
tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť
nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon; tieto sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých
zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov
konania podľa § 257 CSP (porovnaj napr. II. ÚS 31/04). Pri rozhodovaní o trovách konania v zmysle §
255 CSP v spojitosti s § 251 CSP platí, že sa hradia len preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky a že sa právo na náhradu trov konania riadi mierou procesného úspechu.

24. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal dôvodnosť podaného odvolania,
pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci a v nadväznosti na zistené skutočnosti vo veci správne rozhodol, keď procesne neúspešnému
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy konania zahŕňajúce aj trovy právneho zastúpenia žalobcu,

ktorý bol v konaní procesne úspešný.

25. Vychádzajúc z námietok odvolateľky - žalovanej 2., že jej povinnosť nahradiť trovy konania žalobcom
nemala byť uložená z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v tom, že
má nepriaznivú finančnú situáciu spočívajúcu v povinnosti platiť pôžičku a iné poplatky (elektrina, plyn

a pod.) svojím konaním nezavinil začatie súdneho konania, snažiac sa pritom o mimosúdne vyriešenie
sporu. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že rovnako ako súd prvej inštancie v predmetnej
veci nevzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, na ktoré žalovaná 2. v odvolaní
poukazovala.

26. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

27. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že účelom § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva.

Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom

prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

28. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporunemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o

úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie Ústavného súdu SR z 8.
decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14).

29. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu

v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255a
nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako

neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

30. V zmysle judikatúry toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné

pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné
vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trovách konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009).

31. Procesne neúspešná žalovaná 2. v odvolaní namietala, že by jej nemala byť uložená povinnosť

zaplatiť trovy konania úspešnému žalobcovi z dôvodu, že sa má finančné výdavky na splácanie pôžičky
a platí poplatky na elektrinu, plyn a pod. Po úhrade uvedených poplatkov jej nezostáva ani len suma
životného minima.

32. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti posudzoval odvolacie argumenty v

súvislosti s preskúmaním existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom však zdôraznil, že
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania a aplikácii § 257 nie sú rozhodujúce len majetkové
pomery jednotlivých strán. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku zo zásady úspechu, ktorá
je primárne aplikovaná v časti konania, kedy súd rozhoduje o uplatnenom nároku na náhradu trov
konania, a preto je nevyhnutné dôsledne preskúmať nielen osobné, majetkové, zárobkové pomery a

iné pomery strán, ale je potrebné prihliadnuť aj na postoj strán v konaní a prípadné iné okolnosti, v
dôsledku čoho môže súd následne dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane
alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Odvolací súd v danej veci nielenže nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa
spočívajúce v okolnostiach danej veci, ale ani na strane žalovanej 2. Vychádzajúc z odôvodnenia

napadnutého uznesenia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal so
všetkými skutočnosťami, ktoré boli v konaní uvádzané ako skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu § 257
CSP, ktoré možno aplikovať len za existencie výnimočných okolností, v dôsledku čoho odkazuje na
odôvodnenie napadnutého uznesenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Na podporu správnosti
napadnutého uznesenia len zdôrazňuje, že prvoinštančný súd pri posudzovaní dôvodnosti aplikácie §

257 správne posudzoval aj dôvod vzniku samotného sporu a ochotu strán uzavrieť spor medzi nimi
mimosúdnou dohodou, zmierom. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na predmet a charakter sporu,
pričom samotné okolnosti prípadu nenasvedčujú dôvodnosť aplikácie § 257 CSP. Všetky uvedené
skutočnosti musia byť súdom posudzované komplexne, ak má súd dospieť k záveru, že procesne
úspešnej strane nemá byť priznaný nárok na náhradu trov konania. Vychádzajúc z obsahu súdneho

spisu, ako aj skutočností uvádzaných v podanom odvolaní, dospel odvolací súd k rovnakému záveru
ako súd prvej inštancie s tým, že žalobcom správne priznal nárok na náhradu trov konania ako procesne
úspešným subjektom na strane žalobcu vo veci samej, keďže odvolateľka neosvedčila existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa.

33. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešným žalobcom 1. až 3. priznal voči žalovaným 1. až
3. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).