Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. október 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212203288
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4212203288.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálikovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkýň: 1/ B. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom E. XX/XX m6, XX-XXX X., W. a 2/ K. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. F. proti žalovanej: V.
S. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Natália Borsosová
& JUDr. Vajliková, s.r.o., Ul. biskupa Királya 6, Komárno, IČO: 47251395, o zaplatenie náhrady za
užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno (ďalej „súd prvej
inštancie") zo dňa 19. septembra 2019 č.k. 10C/15/2012-332 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie"),
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania p o
t v r d z u j e .

Žalobkyne v prvom a v druhom rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v
plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
tak žalobkyni v prvom rade, ako aj žalobkyni v druhom rade, každej sumu 1 248,44 eura s úrokom z
omeškania, ktorý určil mesačne počnúc 01. 07. 2011 až do 01. 10. 2014, vo zvyšnej časti žalobu zamietol

a o náhrade trov konania rozhodol tak, že každá zo žalobkýň má nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 19,96% voči žalovanej.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva
číslo XXXX . pre katastrálne územie Komárno, ako jednoizbový byt č. XX na 7. poschodí, vo vchode č.
XX, v bytovom dome so súpisným číslom XXXX na parcele registra „C“ č. XXXX, zastavené plochy a
nádvoria o výmere 657 m2 a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a
spoluvlastnícky podiel k pozemku v podiele XXXX/XXXXXX (ďalej aj ako „predmetný byt“), bola v podiele

1/2 predmetom dedičstva po neb. Q. E., zomrelom XX. XX. XXXX. Podľa Osvedčenia o dedičstve zo
dňa 22. 10. 2009, zákonnými dedičmi poručiteľa sú jeho dcéry, t.j. žalobkyne v prvom a v druhom rade,
syn Q. E. a pozostalá manželka, žalovaná. Predmetom dedičstva bola vyššie uvedená nehnuteľnosť
a ťarcha, záložné právo v prospech Tatra banky a.s., Bratislava. Hodnota nehnuteľnosti bola dedičmi
dohodnutá sumou 21 600 eur, dlžoba voči peňažnému ústavu činila 5 840,61 eura. Q. E. svoj podiel z
dedičstva prenechal bezplatne svojim súrodencom v rovnakom pomere. Žalobkyne v prvom a v druhom
rade sa stali spoluvlastníkmi uvedenej nehnuteľnosti, každá v podiele 3/16, žalovaná v podiele 10/16.

Žalobkyne v prvom a v druhom rade predmet podielového spoluvlastníctva neužívali, nakoľko dlhodobo
žijú v zahraničí. Nemali v úmysle obývať spoločný byt od okamihu, čo ho smrťou otca nadobudli do
podielového spoluvlastníctva, iba v ňom sporadicky prenocovať. Táto skutočnosť medzi stranami sporná
nebola. Žalobkyne listom zo dňa 7. 10. 2010 vyzvali žalovanú na zaplatenie nájomného za obdobie odXX. XX. 2008 do 15. 10. 2010 vo výške 3 4XX eur (23 mesiacov po 75 eur x 2 pre každú z nich ). Táto
výzva bola žalovanej doručená dňa XX. 10. 2010, na čo reagovala prípisom z 14. 10. 2010, v ktorom
zaujala stanovisko, že nie je ochotná uzavrieť žiadnu nájomnú zmluvu, pretože byt, ktorý tvorí predmet

podielového spoluvlastníctva, neužíva od októbra 2009, kedy bola žalobkyňami v byte prepadnutá a
žiadali od nej, aby im byt prenechala. Sumu 3 4XX eur odmietla zaplatiť. Listom zo dňa 27. 05. 2011
žalobkyne vyzvali žalovanú na sprístupnenie bytu a to tak, že má vyhotoviť kľúče potrebné na prístup do
bytu a zaslať ich na adresu advokátskej kancelárie ich právnej zástupkyne do siedmich dní od doručenia
výzvy, t.j. od 31. 05. 20XX. Žalovaná vo svojom stanovisku zo dňa 31. 05. 2011 k výzve žalobkýň uviedla,

že ako väčšinová spoluvlastníčka má právo rozhodovať o spôsobe hospodárenia s bytom, žalobkyne
nemajú záujem nadobudnúť byt do svojho vlastníctva a nemajú ani záujem ho užívať, pretože žijú trvale
v zahraničí. Všetky platby súvisiace s bytom znáša výlučne žalovaná.
1.1.1. Súd prvej inštancie v rámci doplnenia dokazovania dotazom na realitné kancelárie zisťoval výšku
nájomného obdobného bytu (jednoizbový byt s kuchyňou a príslušenstvom s obytnou plochou 28 m2),
v rokoch 2009 až 2014 v danej lokalite v K.. Podľa realitnej kancelárie World reality, s.r.o. bola výška

nájomného v sume 240 eur, podľa P., s.r.o. v sume 100 eur bez režijných nákladov a v rokoch 2012-2014
za 110 až 130 eur bez režijných nákladov, podľa SUNINVEST EU, s.r.o. od 1XX do 180 eur vrátane
réžií, podľa BlueChip, s.r.o. od 110 do 1XX eur, podľa Investconsult, s.r.o. od 170 do 200 eur bez
režijných nákladov, podľa COMREAL, s.r.o. od 200 do 2XX eur plus režijné náklady. Žalobkyňa na
preukázanie primeraného nájomného predložila súdu ponuku na internete spoločnosti Investconsult,

s.r.o. na prenájom bytu s obytnou plochou 27 m2 v K. na F. za 200 eur mesačne a ponuku spoločnosti
COMREAL s.r.o. na prenájom bytu s obytnou plochou 34 m2 v K. na S. ul. za XXX eur mesačne.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1XX, § 124, § 137, § 139 ods. 1,
§ 580, § 101, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov), § 3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.“).
1.3. V odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že strany sporu boli v rozhodujúcom čase
podielovými spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť bola v dispozičnej sfére žalovanej
(vlastnila od nej kľúče), ktorá žalobkyniam v prvom a v druhom rade neumožnila užívanie predmetného
bytu (ktorú skutočnosť aj sama potvrdila) a neposkytla im ani náhradu vo forme peňažného plnenia,

keď sa odmietala dohodnúť na jej výške. Vychádzajúc aj z právneho názoru odvolacieho súdu dospel k
záveru, že žalobkyne sa bezpochyby domáhali umožnenia užívania predmetnej veci, ktorú skutočnosť
preukázali písomnými výzvami a tiež domáhaním sa peňažného plnenia voči žalovanej za to, že
neužívajú spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a za to, že im žalovaná užívanie
spoločnej veci neumožnila. Uplatnili si teda právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníctva, a ktoré

sa opiera o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto právo má majetkovú povahu a
premlčuje sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Súd prvej
inštancie vyhodnotil nárok žalobkýň za dôvodný, nemal však dostatočne preukázanú dôvodnosť nároku
v tej výške, ako si ho žalobkyne uplatnili, teda vychádzajúc z obvyklého nájmu vo výške XXX eur.
Dospel k záveru, že bolo potrebné vychádzať z hodnoty nájmu zariadeného bytu, keďže bolo znaleckým

posudkom, ktorý je súčasťou pripojeného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 10C/257/2009
preukázané, že byt bol v roku 2011 zariadený. Keďže žalobkyne nemali k bytu prístup a obhliadkou v
roku 2012 bolo zistené, že byt je prázdny, je zrejmé, že zariadenie z tohto bytu vysťahovala žalovaná.
Keďže však v roku 2011 zariadenie v byte nepochybne bolo, bolo ho možné prenajať aj so zariadením.
Žalobkyne pri vyčíslovaní nároku vychádzali z inzertnej ponuky nájmu zariadeného jednoizbového bytu

na S. ulici v K.. Dotknutý byt, ktorý bol v podielovom spoluvlastníctve strán sporu je však na F. t.j. v úplne
inej lokalite mesta. Je všeobecne známe, že lokalita bytu značne ovplyvňuje jeho hodnotu, a teda aj
hodnotu, za ktorú ho možno prenajať, preto súd pri určení výšky náhrady, ktorú je žalovaná povinná
žalobkyniam poskytnúť vychádzal z tých správ realitných kancelárií, ktoré sa týkali bytov na F. ulici. Z
obdržaných správ viacerých realitných kancelárií vyhodnotil, že priemerná výška nájomného za obdobný

byt v rovnakej lokalite bola v rozhodujúcom období vo výške 170 eur. Na podiel 3/16 každej žalobkyne
pripadá suma 31,88 eura. Žalobkyne si uplatnili náhradu za obdobie od novembra 2009 do septembra
2014, teda za 59 mesiacov, čo predstavuje na každú zo žalobkýň sumu 1 880,92 eura. Neakceptoval
námietku premlčania vznesenú žalovanou dôvodiac, že právo spoluvlastníka domáhať sa náhrady za
to, že mu nie je umožnené užívať svoj podiel na veci, sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej

dobe. Žalobkyne si náhradu uplatnili za obdobie od novembra 2009 do septembra 2014, pričom tento
nárok si uplatnili dňa 06. 12. 2011 na pojednávaní v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod
sp. zn. 10C/257/2009, z ktorého bol tento nárok vylúčený na samostatné konanie. Premlčacia doba za
prvý mesiac požadovanej náhrady začala plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, zaktorý žalobkyne žiadajú náhradu, teda za mesiac november 2009 začala premlčacia doba plynúť dňa
01. 12. 2009. Keďže žalobkyne si nárok na súde uplatnili dňa 06. 12. 2011, je zrejmé, že tak urobili pred
uplynutím trojročnej premlčacej doby, preto námietka premlčania vznesená žalovanou, nie je dôvodná.

1.4. V časti týkajúcej sa vzájomnej žaloby žalovanej, súd prvej inštancie konštatoval, že tak, ako
sa žalobkyne ako podielové spoluvlastníčky nehnuteľnosti podieľajú na právach vyplývajúcich zo
spoluvlastníctva k spoločnej veci, tak sú povinné podieľať sa aj na povinnostiach, a teda aj na nákladoch,
ktoré boli žalovanou vynaložené na nehnuteľnosť. Keďže žalovaná si voči žalobkyniam uplatnila nárok
na zaplatenie sumy 745 eur od každej zo žalobkýň, je zrejmé, že žiada menej, než si uplatnili žalobkyne

voči nej, preto súd tento prejav žalovanej nepovažoval za vzájomnú žalobu, ale ako prostriedok
procesnej obrany žalovanej smerujúci k započítaniu vzájomných pohľadávok. Z uvedeného dôvodu
súd po upresňovaní nároku žalovanej nerozhodoval o zmene vzájomnej žaloby resp. o jej čiastočnom
späťvzatí.
1.5. Žalovaná si po úprave vzájomného nároku voči žalobkyniam uplatňovala zaplatenie sumy 745 eur
odkaždejzožalobkýň,pričomtútosumužalovanáurčilaakopodielžalobkýňnaplatbách,ktoréžalovaná

v súvislosti so spoluvlastníctvom bytu vykonala v rokoch 2008 - 2014 v prospech ALTERNATÍVY s.r.o.,
v prospech ZSE Energia, a.s. a v prospech UNIQA poisťovňa, a.s. Súd prvej inštancie po vykonanom
dokazovanípovažovalvšetkytietoplatbyzadostatočnepreukázané,keďžežalovanánaichpreukázanie
predložila súdu relevantné listinné dôkazy (vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu za roky
2008, 2009, 2010, 2011, 2012, 2013, 2014, predpisy mesačnej zálohovej úhrady za užívanie bytu platné

od 01. 07. 2010, 01. 08. 2010, 01. 09. 2010, 01. 01. 2011, 01. 03. 2012, poštové peňažné poukazy,
poistku č. XXXXXXXXXX, oznámenie UNIQA poisťovne, a.s. zo dňa 14. 08. 2019, oznámenie ZSE
Energia, a.s. zo dňa 16. 08. 2019). K žalobkyniam vznesenej námietke premlčania, súd prvej inštancie
skúmal, či uplatnený nárok žalovanej voči žalobkyniam nie je premlčaný. Žalovaná si prvýkrát uplatnila
nárok voči žalobkyniam dňa 23. 10. 2012, pričom žiadala náhradu za plnenia vykonané v prospech

ALTERNATÍVY s.r.o. za roky 2008 - 2012. Keďže aj v tomto prípade sa nárok žalovanej premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, je zrejmé, že žalovaná si nárok za plnenie uskutočnené
v prospech ALTERNATÍVY s.r.o. za rok 2008 uplatnila po uplynutí premlčacej doby, preto súd tento
nárokžalovanejvočižalobkyniamneuznal.Ďalšienárokynanáhraduplneniauskutočnenéhovprospech
ALTERNATÍVY s.r.o. si žalovaná uplatnila dňa 08. 04. 2015 a následne aj dňa 05. 02. 2016. Nároky za

plnenia uskutočnené v prospech ALTERNATÍVY s.r.o. za roky 2009, 2010, 2011, 2012, 2013 a 2014
súd žalovanej uznal, keďže boli uplatnené pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Nároky za plnenia
uskutočnené v prospech ZSE Energia, a.s. za roky 2010, 2011 a 2012 si žalovaná uplatnila až dňa 05.
02. 2016, z čoho jednoznačne vyplýva, že boli uplatnené až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto
ich súd žalovanej neuznal. Nároky za plnenia uskutočnené v prospech UNIQA poisťovne, a.s. za roky

2009 až 2014 si žalovaná uplatnila dňa 05. 02. 2016, z čoho vyplýva, že za obdobie od 2009 do 2012 boli
uplatnené až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto súd žalovanej nárok na náhradu za plnenia
v rokoch 2009 až 2012 neuznal.
1.6. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom teda priznal žalovanej náhradu za platby vykonané v
prospech ALTERNATÍVY s.r.o. za rok 2009 vo výške 135,92 eura, za rok 2010 vo výške 1330,96 eura,

za rok 2011 vo výške 701,43 eura, za rok 2012 vo výške 439,71 eura, za rok 2013 vo výške 442,66
eura a za rok 2014 vo výške 289,34 eura, za plnenia uskutočnené v prospech UNIQA poisťovne, a.s. za
rok 2013 vo výške 16,60 eura a za rok 2014 vo výške 16,60 eura, spolu teda vo výške 3 373,22 eura, z
čoho podiel pripadajúci na každú zo žalobkýň 3/16 predstavuje sumu 632,48 eura.
1.7. Každej zo žalobkýň teda vzniklo voči žalovanej právo na zaplatenie sumy 1880,92 eura a zároveň

každej zo žalobkýň vznikla povinnosť zaplatiť žalovanej sumu 632,48 eura. Po vzájomnom započítaní
pohľadávok má každá zo žalobkýň voči žalovanej nárok na zaplatenie sumy 1 248,44 eura.
1.8. Žalovaná sa s plnením dostala do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobkyniam aj nárok na
úroky z omeškania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná sa nemohla dostať do omeškania s
celou dlžnou sumou už dňa 23. 10. 2009 (deň po nadobudnutí právoplatnosti osvedčenia o dedičstve po

neb. Q.ovi E.), keďže nároky na náhradu za nemožnosť užívania nehnuteľnosti v sume zodpovedajúcej
obvyklému nájmu nehnuteľnosti v zodpovedajúcom podiely vznikali žalobkyniam postupne, v každom
jednotlivom mesiaci. Preto má súd za to, že žalobkyniam vznikol nárok na úroky z omeškania za každý
mesiac od prvého dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Zároveň súd sumu 632,48 eura, ktorú
žalovanej uznal ako pohľadávku voči žalobkyniam na započítanie, započítal na úhradu za plnenie na

celých prvých 19 mesiacov (19 x 31,88 eura = 605,72 eura, t.j. plnenie súd započítal do mája 2011 a
z 20. mesiaca, t.j. z júna 2011 súd započítal zvyšnú sumu 26,76 eura (632,48 eur - 605,72 eur), teda
za mesiac jún 2011 zostala neuhradená suma 5,12 eura, s ktorou sa žalovaná dostala do omeškania
od 01. 07. 20XX. Za každý ďalší nasledujúci kalendárny mesiac až po september 2014 súd každej zožalobkýň priznal úroky z omeškania zo sumy 31,88 eura od prvého dňa nasledujúceho mesiaca až do
zaplatenia. Výšku úrokov z omeškania súd určil v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a keďže nešlo
medzi stranami o záväzkový vzťah, súd vychádzal zo znenia nariadenia v znení účinnom v čase vzniku

omeškania, prihliadajúc na základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu.
1.9. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Lehotu na plnenie súd v zmysle § 232 ods.
3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) určil na tri dni od právoplatnosti
rozsudku.

1.10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 2 CSP, teda podľa pomeru úspechu strán v spore. Každá zo žalobkýň si žalobou uplatnila nárok
na zaplatenie sumy 2 714 eur. Keďže žalovaná si úspešne uplatnila sumu 632,48 eura na započítanie
vzájomnýchpohľadávok,vtejtočastikonania(632,48eura)bolúspechstránsporurovnaký,pretosúdpri
určovaní pomeru úspechu strán v spore na túto časť konania neprihliadal a pri určení pomeru úspechu
strán v spore vychádzal z východiskovej sumy 2 081,52 eura (2 714,00 eura - 632,48 eura). Z tejto

sumy mala každá zo žalobkýň úspech v priznanej sume 1 248,44 eura s príslušenstvom a neúspech v
zamietnutej sume 833,08 eura s príslušenstvom. Úspech každej zo žalobkýň preto predstavuje 59,98
% a úspech žalovanej voči každej zo žalobkýň predstavuje 40,02 %. Čistý úspech každej zo žalobkýň
voči žalovanej preto predstavuje 19,96 % (59,98 % - 19,96 %), preto v tomto rozsahu súd tak žalobkyni
v prvom, ako aj žalobkyni druhom rade priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania. O výške

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch (I., II.) a v časti trov konania (IV. a V.) napadla
odvolaním žalovaná. Dôvodila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nepsrávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
2.1. V podanom odvolaní dôvodí, že súd prvej inštancie sa nezaoberal podstatnou skutočnosťou, že aj
keď mala kľúče od bytu, v konaní bolo preukázané, že byt v rozhodnom období neužívala, neobývala.
Opak súdu preukázaný nebol. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci vyplýva z

ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie
tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozhah jeho spoluvalstníckeho podielu. Len v takom prípade sa
spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vov äčšej miere, než zodpvoedá jeho podielu. Poukázala na rozhodnutie NS SR
6Cdo 184/2010. Žalovaná sa užívaním časti spoločnej nehnuteľnosti nepodieľala na úžitekovej hodnote

tejto veci vo väčšom rozsahu, než zodpovdá jej spoluvlstníckemu podielu, preto jej nemohla vzniknúť
povinnosť platiť náhradu žalobkyniam. Súd prvej inštancie opodstatnenosť žalobného nároku nesprávne
právne posúdil.
2.2. Nestotožnila sa ani s výškou priznaného nárou, znalecký posudok, na ktorý sa súd prvej inštancie
odvolal, nebol vyprcovaný pre účely tohto konania. Žalobkyne nepredložili žiadny dôkaz o tom, že

sú spoluvlstníčkami zariadenia bytu, teda súd nemal určiť hodnotu nájmu zariadeného bytu, ale
nezariadeného bytu. Konštatovanie súldu prvej inštancie, že byt v roku 2012 už bol vysťahovaný mal
slúžiť v jej prospech, že byt neobývala a nie v prospech žalobkýň, že mali nárok aj na zariadenie bytu.
2.3. Vytkla súdu prvej inštancie, že nárok žalobkýň mal posudzovať aj cez prizmu dobrých mravov,
nakoľko k predmetnému bytu bolo zriadené záložné právo v prospech záložného veriteľa za účelom

zabezpečenia úveru. Po smrti manžela splácala celý úver sama. Prenájmom spoluvlastníckeho podielu
tretej osobe by došlo k porušeniu zmluvných podmienok obsiahnutých v záložnej zmluve. Žalobkyne
nemali nikdy v záujme užívať svoj spoluvlastnícky podiel, ale mali v záujme byt prenajať tretej osobe a
po právoplatnom vyporiadaní bytu, žalobkyne byt aj prenajali. Súd prvej inštancie sa totuo námietkou,
že byť nemohol byť prenajatý tretej osobe, vôbec nezaoberal a nepoukázal na to, prečo túto námietku

neakceptoval. Prinanie akejkoľvek finančnejnáhrady za užívanie aj napriek tomu, že preukázateľne byt
neužívala, je v hrubom rozpore s dobrými mravmi.
2.4. Odôvodnenie napadnutého rozhdonutia súdu prvej inštancie je nedostatočné, nepresvedčivé a
vydaný rozsudok je nepreskúmateľný, keďže súd prvej inštancie sa nezaoberal námietkami týkajúcich
sa dobrých mravov a skutočnosti, že byt od roku 2009 neužívala.

2.5. Navrhuje žalobu žalobkýň v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú, jej protižalobe vyhovieť a
priznať jej právo na náhradu trov konania v plnej výške.3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa v prvom rade, ktorá rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny, navrhuje ho potvrdiť v celom rozsahu, nakoľko súd prvej inštancie riadne
odôvodnil svoje rozhdonutie, ktoré má oporu vo vykonanom dokazovaní a rovnako odpovedá na všetky

výhrady, ktoré má žalovaná voči uvedenému rozsudku a na ktoré poukazuje v podanom odvolaní.

4. Žalobkyňa v druhom rade sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,

účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu
predchádzalo a odvolania žalovanej podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom
tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa
§ 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobkýň v prvom a v druhom rade, ktorou si uplatňujú
voči žalovanej peňažné plnenie za to, že im žalovaná neumožnila užívať spoločnú vec v rozsahu ich
spoluvlastníckehopodieluvcelkovejsume2714eurprekaždúzožalobkýň,spolusúrokomzomeškania
od 23. 10. 2009. Žalobkyne pri výpočte náhrady za užívanie nehnuteľnosti vchádzali z ponuky realitných

kancelárií, ktoré boli aktuálne v čase podania návrhu. Zároveň sa žalovaná vzájomným návrhom
domáhala zaplatenia časti nákladov súvisiacich s užívaním predmetného bytu, ktoré v konečnom
dôsledku určila sumou 745 eur od každej zo žalobkýň.
6.1. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní prvým rozsudkom zo dňa 08. marca 2017 č.k.
10C/15/2012-189 žalobu žalobkýň zamietol dôvodiac, že žalobkyne nepreukázali záujem o užívanie

predmetného bytu. Zároveň zamietol i vzájomný návrh žalovanej dôvodiac, že ho považoval iba za
započítavaciu námietku, o ktorej nerozhodol, keďže žalobu zamietol. Po právnej stránke vec posúdil
titulom bezdôvodného obohatenia.
6.1.1. V dôsledku podaného odvolania zo strany žalobkýň voči tomuto rozsudku, odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku, tento zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie uznesením zo dňa

25. 07. 2018 č.k. 25Co/303/2017-225. Poukázal, že v danom prípade nie je vec možné posúdiť podľa
ustanovení o bezdôvodnom obohatení, ale nárok žalobkýň vychádza z ustanovenia § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka. V posudzovanej veci je nesporné, že strany sporu v rozhodujúcom čase boli
podielovými spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, nehnuteľnosť bola v dispozičnej sfére žalovanej
(vlastnila od nej kľúče), žalobkyniam v prvom a v druhom rade neumožnila užívanie predmetného

bytu (ktorú skutočnosť aj sama potvrdila) a ani náhradu vo forme peňažného plnenia im neposkytla,
keď sa odmietala dohodnúť na jej výške. Žalobkyne sa bezpochyby domáhali umožnenia užívania
predmetnej veci, ktorú skutočnosť preukázali písomnými výzvami a tiež domáhaním sa peňažného
plnenia voči žalovanej za to, že neužívajú spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu
a za to, že im žalovaná užívanie spoločnej veci neumožnila. Uplatnili si teda právo, ktoré vyplýva z

podielového spoluvlastníctva, a ktoré sa opiera o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Toto právo má majetkovú povahu a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Vôbec sa nezaoberal tvrdením žalobkýň, že žalovaná im neumožnila užívanie
predmetného bytu, odmietla im vydať kľúče od bytu. Z tohto dôvodu je absolútne bezpredmetné jej
tvrdenie, že byt neužívala od roku 2009, mala ho však vo svojej dispozičnej moci, keď mala kľúče od

bytu, ktoré odmietla žalobkyniam poskytnúť. Taktiež je úplne bezpredmetné v danej veci, že žalobkyne
trvalo žijú v cudzine. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesporne preukázané, že žalobkyne
vyzývali žalovanú na sprístupnenie nehnuteľnosti, požadovali úhradu za užívanie bytu žalovanou, ktorá
nebola ochotná uzavrieť žiadnu nájomnú zmluvu, umožnila užívanie bytu cudzej osobe, bez súhlasu
spoluvlastníkov.

6.2. Druhým, v prejednávanej veci, napadnutým rozsudkom, po doplnení dokazovania súd prvej
inštancie čiastočne žalobe žalobkýň vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1248,44 eura s
úrokom z omeškania každej zo žalobkýň po odpočítaní ich podielu na nákladoch súvisiacich s touto
nehnuteľnosťou.
6.3. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila žalovaná, napadla ho odvolaním dôvodiac,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
vec nesprávne právne posúdil. Namietal tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a
skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej námietkou, že byt od roku 2009 neužívala,nestotožnila sa ani s výškou náhrady a poukázala, že nárok žalobkýň je v hrubom rozpore s dobrými
mravmi.

7. Po preskúmaní spisového materiálu, rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania žalovanej, konania,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu, dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
8. 1.Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho

súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na
zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako

neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
8.2.Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne
stotožnilsrozhodnutímsúduprvejinštancie,nakoľkobolajehoargumentáciavecnesprávna,objektívna,
presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť

odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto
preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania,
z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému
rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré
účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní

fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný
rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom
dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa
prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že

pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
8.3. Odvolateľ, žalovaná, v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, v
dôsledku nedostatočného odôvodnenia a nevyporiadania sa s argumentáciou žalovanej. Odvolací súd,
predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie nezaťažil konanie vadou

konania, namietanou žalovanou, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie.
8.3.1. Žalovaná v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, dôvodiac
jeho nedostatočným odôvodnením, v čom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol,
že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť
takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu
o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných

s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu
konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14.

januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na
rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutianeobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R

2/2016.
8.3.2..Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu

neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri B. proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala
za následok „justičný omyl“ (T. proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
8.3.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací
súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti
konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu

súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd však žiadnu takúto
vadu konania nezistil.

9.Odvolacísúd,rozhodujúcoodvolanípodanomžalovanou,súcviazanýrozsahomadôvodmiodvolania
žalovanej, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu

predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné
dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil v zmysle
záverov odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaná sa s
dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie
nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel
a čiastočne ju zamietol.
9.1. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto
dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že z konštantnej
judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 298/2008, 4Cdo 277/2009, 6Cdo
184/2010, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2012), závery ktorej sú aplikovateľné aj
v danej veci, vyplýva, že nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho

nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi)
nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než

zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov
(okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z
rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná
vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi
nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v

rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému
spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,
nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej

časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej
časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.XX. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho
spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného
plnenia, čomu korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi

vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde
k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k
záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak
sa spoluvlastníci na spôsobe užívania dohodli). Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto
prípade ich spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na

právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený, ale je len podielom
ideálnym. V rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo
je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov. Ak sa teda podielový
spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že
neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového
spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe

užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia §
137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 123 Obč. zák. Toto právo je nepochybne majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák. Uvedený
nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia.

12. V nadväznosti na uvedené závery ustálenej súdnej praxe odvolací súd považuje za potrebné dodať,
že pri posudzovaní výšky náhrady pre vylúčeného spoluvlastníka nie je rozhodujúce to, čo spoluvlastník
užívajúci vec nad rámec podielu získava (obohacuje sa), ale podstatná je ujma vznikajúca vylúčenému
spoluvlastníkovi zodpovedajúca tomu, čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho
podielu získal.

13. V posudzovanej veci je potrebné, vzhľadom na vyššie uvedené závery rozhodnutí vyšších súdnych
autorít, poukázať na skutočnosť, že je nesporné, že strany sporu v rozhodujúcom čase boli podielovými
spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, nehnuteľnosť však bola v dispozičnej sfére iba žalovanej,
ktorá od nej vlastnila kľúče, žalobkyniam v prvom a v druhom rade neumožnila užívanie predmetného

bytu (toto výslovne odmietla), ktorú skutočnosť aj sama potvrdila a ani náhradu vo forme peňažného
plnenia im neposkytla, keď sa odmietala dohodnúť na jej výške. Žalobkyne sa bezpochyby domáhali
umožneniaužívaniapredmetnejveci,ktorúskutočnosťpreukázalipísomnýmivýzvamiatieždomáhaním
sa peňažného plnenia voči žalovanej za to, že im neumožnila užívanie spoločnej veci v rozsahu
ich spoluvlastníckeho podielu. Uplatnili si teda právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníctva, a

ktoré sa opiera o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že žalobkyňa sama
predmetný byt neužívala, je bez akejkoľvek právnej relevancie za situácie, že mala ho iba vo svojej
dispozičnej moci (mala kľúče), odmietla žalobkyniam poskytnúť tieto kľúče, odmietla sa s nimi dohodnúť
na užívaní a taktiež aj na náhrade za nemožnosť užívania. Existencia oprávnenosti disponovať s vecou
v danom prípade umožňovala žalovanej kedykoľvek predmetný byt užívať. Za odmietavého postoja

žalovanej voči žalobkyniam a neumožnenie užívania predmetného bytu v rozsahu ich spoluvlastníckeho
podielu, boli žalobkyne z užívania tohto bytu žalovanou vylúčené a preto im vznikla ujma zodpovedajúca
tomu, čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho podielu získal.
13.1. Z uvedeného dôvodu odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, stotožnil sa taktiež s odôvodnením a výškou náhrady za nemožnosť užívania predmetného

bytu, keď súd prvej inštancie túto náhradu určil podľa informácií realitných kancelárií a po odpočítaní
nákladov, ktoré žalovanej vznikli v súvislosti s úhradami poplatkov súvisiacich s týmto bytom. Napadnutý
rozsudok preto podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť vysporiadať sa s podstatnými

tvrdeniami uvedenými v podanom odvolaní.
14.1. Odvolateľka v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nebral do úvahy jej tvrdenie, že
predmetný byt neužívala a preto podľa ustálenej judikatúry nemá povinnosť platiť žalobkyniam náhradu
za neužívanie ich spoluvlastníckeho podielu.
14.1.1. K tejto námietke odvolateľky sa odvolací súd vyjadril v odôvodnení tohto rozhodnutia, najmä v

bodoch 10., XX., 12. a 13. Z tohto dôvodu na toto odôvodnenie iba poukazuje a dodáva, že námietku
odvolateľky vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.
14.2. Odvolateľka ďalej nesúhlasila s výškou priznaného nároku a namieta, že byt nebol zariadený a
preto mal súd brať do úvahy nájom nezariadeného bytu.14.2.1. Aj s touto námietkou sa podrobne vysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku,
odvolací súd sa s jeho záverom v plnom rozsahu stotožnil a toto odôvodnenie aj v tejto časti poukazuje.
Z uvedeného dôvodu námietku vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.

14.3. Žalovaná v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie mal posúdiť nárok žalobkýň cez
prizmu dobrých mravov.
14.3.1. Dobré mravy predstavujú mimoprávne normy správania a mimoprávny morálny normatívny
systém. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych

práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom
definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný
záujem ich rešpektovať. Odvolateľka v danej veci cez inštitút dobrých mravov poukazuje na záložnú
zmluvu a skutočnosť, že po smrti manžela splácala celý úver sama. Náhrada za nemožnosť užívania
spoluvlastníckeho podielu požíva zákonnú ochranu uvedenú v ustanoveniach Občianskeho zákonníka
(§ 137 až § 139), z ktorého dôvodu nemôže byť rozhodovanie o tomto nároku v rozpore s dobrými

mravmi. Skutočnosť, že záložná zmluva zakazuje zriadiť nájomné, resp. podnájomné práva v prospech
tretej osoby, je v danej veci právne bezvýznamné, nakoľko predmetom konania nie je nájom, resp.
podnájom predmetného bytu, ale náhrada za neumožnenie užívania spoločnej veci zo strany žalovanej
žalobkyniam. Z tohto dôvodu je námietka žalovanej účelová a nedôvodná.
14.4. Odvolateľka v závere odvolania uvádza, že žiada, aby odvolací súd v celom rozsahu zamietol

žalobužalobkýňakonedôvodnú,jejprotižalobeourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiamvyhovel.
14.4.1. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by žalovaná podala protinávrh o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, žalovaná podala protinávrh týkajúci sa náhrady nákladov súvisiacich s
poplatkami spojenými s užívaním bytu, ktoré súd prvej inštancie aj sčasti (nepremlčané) akceptoval a
o túto sumu znížil nárok žalobkýň.

14.5. Žalovaná v podanom odvolaní poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo
184/2010 a v jeho intenciách dôvodí, že predmetný byt neužívala a preto nie je povinná platiť
žalobkyniam náhradu za nemožnosť užívania bytu.
14.5.1. Odvolací súd iba poznamenáva, že v uvedenom rozhodnutí sa posudzoval iný skutkový stav,
žalovanásizáverytohtorozhodnutiavyhodnotilavosvojprospech,sktorýmhodnotenímsaodvolacísúd

nestotožnil. Závery citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu odvolací súd v plnom rozsahu akceptuje,
avšak v danej veci ich v plnom rozsahu nie je možné aplikovať, keďže žalovaná k spornej nehnuteľnosti
mala kľúče, odmietla ich žalobkyniam vydať a teda predmetnú nehnuteľnosť mohla užívať v celom
rozsahu.

15. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.

16. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 a § 255 ods. 1 CSP a úspešným
žalobkyniampriznalnáhradutrovkonaniavodvolacomkonaní,keďževdôsledkunevyhoveniaodvolaniu

žalovanej, v tomto konaní boli v plnom rozsahu úspešní. O výške trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).