Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. september 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/53/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105218635
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Janka Richterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1105218635.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Richterovej a členov senátu
JUDr. Milana Chalupku a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v spore žalobcu: Q.. Š. S., N.. X.X.XXXX, A.
A., G. Č..XX, zastúpeného JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Podbrezovská
č.34, proti žalovanému: Petit Press, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská č. 12, IČO: 35 790 253,
zastúpeného Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č. 45, o ochranu

osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. júna 2007
č.k. 19C/139/2005-103, takto

r o z h o d o l :

Stranám nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie vyššie uvedeným rozsudkom uložil žalovanému povinnosť uverejniť požadované
ospravedlnenie za zásah do osobnostných práv žalobcu tvrdením, že žalobca ešte ako okresný sudca v

roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne odsúdil katolíckeho kňaza A. E. Q. (F. B. D. F. XX.X.XXXX)
a nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 1 mil Sk.

2. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 23. marca 2009, sp. zn. 6Co 392/07, v časti požadovaného
ospravedlnenia pripustil čiastočné späťvzatie žaloby, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
konanie zastavil. V časti nemajetkovej ujmy napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V konaní

o ústavnej sťažnosti žalovaného Ústavný súd SR nálezom zo dňa 16. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 408/2010,
v potvrdzujúcej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací
súd v poradí druhým rozsudkom (zo dňa 1. decembra 2011, sp. zn. 3Co/334/2011), opätovne potvrdil
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti nemajetkovej ujmy; na ústavnú sťažnosť
žalovaného ústavný súd opätovne zrušil potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu (nález zo dňa 26.
apríla 2016, sp. zn. IV. ÚS 213/2014-77) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. V priebehu odvolacieho konania žalobca zobral žalobu späť i v časti nemajetkovej ujmy. Ako
dôvod späťvzatia uviedol poskytnutie nemajetkovej ujmy žalovaným po právoplatnosti a vykonateľnosti
napadnutého rozsudku v spojení s druhým rozsudkom odvolacieho súdu. Považoval za nelogické
zotrvávať na žalobe, ktorú by odvolací súd pre splnenie judikovaného dlhu žalovaným musel aj tak
zamietnuť.

4. Žalovaný sa na opakovanú výzvu odvolacieho súdu k späťvzatiu žaloby i k rozhodnutiu o trovách
konania nevyjadril, hoci odvolací súd požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie tohto úkonu.

5. Odvolací súd uznesením zo dňa 22. septembra 2017 č. k. 5Co/367/2016-739 podľa § 370 ods. 1, 2
CSP pripustil späťvzatie žaloby, zrušil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti nemajetkovej ujmy a konanie v tejto časti zastavil. Žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % podľa § 396 ods.1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP z dôvodu, že zastaveniekonania i v časti nemajetkovej ujmy zavinil žalovaný jej zaplatením pred rozhodnutím o odvolaní v
dotknutom odvolacom konaní. Náhrada trov prvoinštančného konania v tejto časti bola podľa žalobcu
už žalovaným zaplatená.

6. Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného Ústavný súd SR nálezom zo dňa 20.februára 2020 sp.
zn. II. ÚS 157/2019 vo výroku o trovách konania uvedené uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

7. Podľa záverov ústavného súdu odvolací súd v otázke zavinenia žalovaného na zastavení konania
žalovaným celkom zjavne nekompatibilne aplikoval závery judikatúry všeobecných súdov (sp. zn. 5
MCdo 12/2008, 7 MCdo 4/2010) v úplne odlišných a špecifických podmienkach procesného vývoja
konania, keď neprihliadol, že žalovaný relutárnu náhradu neplnil dobrovoľne, ale až po jeho
právoplatnom skončení. K späťvzatiu žaloby došlo až v „novom“ konaní, otvorenom na základe
zrušujúceho nálezu ústavného súdu. Pre posúdenie aplikácie ustanovenia § 246 ods. 1 CSP ústavný

súd považoval za relevantnú tiež skutočnosť, že späťvzatie žaloby v posudzovanom prípade nebolo
späťvzatím z dobromyseľného dôvodu (dobrovoľné splnenie žalovanej povinnosti žalovaným po začatí
konania), ale späťvzatím v situácii, keď žalobcovi hrozilo zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia
o priznaní relutárnej náhrady, v dôsledku ktorého by odpadol právny dôvod, na základe ktorého žalovaný
plnil. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd vyhodnotil uznesenie odvolacieho súdu v časti trov

konania ako extrémne rozporné s princípmi spravodlivosti, v dôsledku čoho i problematika trov konania
môže byť predmetom ústavnej ochrany.

8. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

9. V citovanom ustanovení je vyjadrená zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie, ktorá dopĺňa
zásadu úspechu v spore, ktorou je ovládané rozhodovanie o náhrade trov konania. Jej zmyslom je
sankčná náhrada trov konania, uložená tomu, kto zastavenie konania procesne zavinil. Pojem procesné
zavinenie procesný poriadok nevymedzuje, ide však o inštitút procesného práva, rozhodujúcimi

skutočnosťami na posúdenie zodpovednosti za zavinenie sú preto skutočnosti, ktoré vznikli po začatí
konania.„Zavinenie“jepotrebnéinterpretovaťvovzťahupríčinnejsúvislosti,pričompríčinoujesprávanie
strany alebo i náhoda. Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa
hmotného práva, inak by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej (porovnaj I. ÚS
196/09, 5 M Cdo 12/08, 7 M Cdo 1/14). O zavinenie na zastavení konania u žalobcu ide napr. v prípade,

že podal žalobu napriek prekážke res iudicata alebo litispendencie, pri späťvzatí žaloby bez uvedenia
dôvodu alebo po kvalifikovanom vznesení námietky premlčania apod. U žalovaného existuje zavinenie,
keď po podaní žaloby plnil žalobcovi a žalobca len z tohto dôvodu vzal žalobu späť.

10. Ako je uvedené vyššie (bod 3), žalobca zobral žalobu späť v priebehu odvolacieho konania z

dôvodu poskytnutia uplatnenej a v napadnutom rozsudku priznanej relutárnej náhrady žalovaným po
nadobudnutí právoplatnosti v poradí druhého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu (bod 2),
mimo exekučného konania. Za tohto stavu vyhodnotenie zavinenia na zastavení konania na strane
žalovaného považoval ústavný súd za nesprávne, rozporné s princípmi spravodlivosti. Odvolací súd,
viazaný názorom ústavného súdu, preto žalovaného nepovažoval za stranu, ktorá procesne zavinila

zastavenie konania.

11. Odvolací súd sa preto zaoberal otázkou, či zastavenie konania procesne zavinil žalobca.

12. Je nesporné, že žalobca bol uspokojený v nároku, ktorý v konaní uplatnil, na základe ústavným

súdom neskôr zrušeného exekučného titulu. Ide teda o situáciu, keď žalobca zobral žalobu späť
v „novom“ odvolacom konaní pre správanie sa žalovaného, ktoré však nepredchádzalo vydaniu
meritórneho rozhodnutia, naopak, bolo vyvolané meritórnym rozhodnutím súdu. S takouto procesnou
situáciou procesný poriadok a ani odvolaciemu súdu známa judikatúra výslovne nepočíta.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu za tohto stavu ani žalobcovi nemožno pričítať procesné zavinenie
na zastavení konania.14. Bolo by v rozpore s princípmi logiky i princípom hospodárnosti konania, aby žalobca po odpadnutí
predmetu sporu v dôsledku poskytnutia relutárnej náhrady zotrval na podanej žalobe. Ako správne
uvádzal i pri odôvodnení svojho dispozičného úkonu, pre prípad zotrvania na žalobe by súd žalobu

zamietol s ohľadom na poskytnutie žalovanej nemajetkovej ujmy žalovaným (§ 217 CSP), nie pre jej
vecnú nesprávnosť, touto by sa vôbec nezaoberal. Nejde o postup obdobný postupu žalobcu napr. pri
dôvodne vznesenej námietke premlčania. Žalobca ani „nezavinil“ zrušenie exekučného titulu.

15. Ako už bolo uvedené vyššie, súd pri aplikácii ustanovenia § 256 ods. 1 CSP neposudzuje

zavinenie na zastavení konania podľa hmotného práva, z odôvodnenia nálezov ústavných súdov však
nevyplýva,žezákladnárokuneboldaný,argumentáciasatýkalanedostatočnéhoodôvodneniapriznanej
nemajetkovej ujmy práve vo výške 1 mil Sk u osoby žalobcu ako sudcu, ktorý musí strpieť širšiu mieru
kritiky, ako aj v otázke následkov zásahov do jeho osobnostných práv, za citlivej situácie, keď sudca
rozhoduje o sudcovi atď.

16. Žalovaný zostal v konaní pred odvolacím súdom pasívny a k trovám konania sa vyjadril až v sťažnosti
proti uzneseniu podľa § 262 ods. 2 CSP. Z obsahu nálezu vyplýva, že v ústavnej sťažnosti poukazoval
na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

17. Súd uvedené ustanovenie neaplikoval, keď žalobca zastavenie konania procesne nezavinil a

v zmysle záverov ústavného súdu toto nezavinil ani žalovaný. Aplikáciou uvedeného ustanovenia
nemožno priznať trovy neúspešnej strane alebo tomu, kto zastavenie konania procesne zavinil, len ich
protistrane nepriznať.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd stranám náhradu trov konania nepriznal.

19. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiaco v od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).