Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžsk/126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200005
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:7019200005.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a

členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: J.. W.Á.
R., nar. XX.XX.XXXX, bytom: K. J. X, XXX XX X., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Juskom,
so sídlom Račí potok 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-
KA1-220-004/2018-PK zo dňa 22.10.2018, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 8S/2/2019 zo dňa 12.09.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
III. Účastníkom náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. 8S/2/2019 zo dňa 12.09.2019 zrušil rozhodnutie
žalovaného č. PPZ-KA1-220-004/2018-PK zo dňa 22.10.2018, ako aj rozhodnutie Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-VO2-38-003/2018-PS zo dňa 15.6.2018 a vec vrátil
správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný rozhodol o zamietnutí odvolania proti rozhodnutiu Krajského

riaditeľstva policajného zboru v Košiciach, č.k. KRPZ-KE-VO2-38-003/2018-PS zo dňa 15.06.2018.

3. Správny orgán v prvom stupni rozhodol podľa § 20 ods. 1 písm. b) písm. c) § 22, § 23
zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“), v súlade s
§ 3 a § 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o

zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.) a v súlade s § 81 od písm. a) zákona č.
328/2002Z.z.tak,ženároknanáhraduškody,ktorúsiuplatnilžalobcavsúvislostisoslužobnýmúrazom,
ktorý utrpel dňa 10. 07. 2017 okolo 21.30 h počas výkonu štátnej služby priznal podľa § 20 ods. 1 písm.
b) a písm. c) § 22. § 23 zákona č. 328/2002 Z. z., a podľa § 3 a § 5 zákona č. 437/2004 Z. z. náhradu
za bolesť vo výške 1.460,- Eur a náhradu za účelne vynaložené náklady spojené s liečením vo výške

39,16 Eur. Zodpovednosť služobného úradu bola určená v rozsahu 100% z dôvodu, že neboli zistené
liberačné dôvody.4. Podľa správneho spisu žalobca utrpel služobný úraz počas pátracej akcie, ktorá bola zameraná na
pátranie po nezvestnom chovancovi detského domova (ďalej len „hľadaná osoba“ alebo „hľadaný“).
Osoba na úteku, ktorá bola neskôr stotožnená ako hľadaná osoba vybehla z porastu kríkov a bežala

smeromkukoľajisku,ktoréjevysypanétzv.lomovýmkameňom.Keďsahľadanýocitolvblízkostikolegov
žalobcu, pokúsil sa náhle zmeniť smer úniku, kde sa mu však postavil do cesty poškodený (žalobca),
ktorý k nemu pristúpil a súčasne so slovami výzvy a hrozby použitia donucovacích prostriedkov sa ho
snažil zadržať a chytiť do oblasti ramien. Hľadaný sa však pri fyzickom kontakte s poškodeným zvrtol a
pri snahe uniknúť, telom narazil do poškodeného v dôsledku čoho obaja stratili rovnováhu. Poškodený

v dôsledku nárazu začal padať aj s hľadaným na zem, pričom sa snažil pádu zabrániť a stlmiť náraz
dlaňou pravej ruky. Hľadaný padal na neho. Po dopade na zem pocítil poškodený ostrú a silnú bolesť
v dlani pravej ruky, pričom na neho vlastnou váhou dopadol aj hľadaný, ktorý však okamžite vyskočil a
pokračovalvsnaheoútekcezkoľajisko.Poškodenýsapopádepostaviltiežaopätovnezačalhľadaného
prenasledovať. Hľadaný však asi po desiatich metroch na nerovnom teréne zakopol a spadol na zem.
Poškodený k nemu dobehol a prikľakol ho kolenom. V dôsledku tejto udalosti žalobca utrpel zlomeninu

člnkovej kosti na pravej ruke a zranenie žalobcu si vyžiadalo jeho dočasnú neschopnosť na výkon štátnej
služby od 11.07.2017 do 31.10.2017, o čom poškodený predložil potvrdenie o dočasnej neschopnosti
č. P 801948.

5. Žalobca dňa 03.07.2018 podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie argumentujúc

nesprávnym výpočtom výšky sumy náhrady za bolesť. Žalobca mal za to, že k poškodeniu zdravia došlo
pri služobnom zákroku inou osobou, ktorej konanie smerovalo proti tomuto zákroku, čo služobný úrad
nespochybnil. Žalobca má ale za to, že služobný úrad opomenul vo svojom rozhodnutí ustanovenie
§ 173 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., čiže mu mal priznať náhradu za bolesť v dvojnásobnej výške
vzhľadom k bodovému ohodnoteniu služobného úrazu.

6. Žalovaný odvolanie odmietol a poznamenal, že na priznanie náhrady za bolesť v dvojnásobnej výške
sa v zmysle § 173 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. vyžaduje, aby poškodenie zdravia policajtovi pri
služobnom zákroku bolo spôsobené inou osobou s podmienkou, že jej konanie smerovalo proti tomuto
zákroku. Ak konanie takejto osoby nesmerovalo proti služobnému zákroku policajta a i napriek tomu

došlo k poškodeniu zdravia policajta, nemožno policajtovi priznať náhradu za bolesť v dvojnásobnej
výške. Žalovaný mal za to, že k služobnému úrazu došlo tak, že pri pátraní po dieťaťu, ktorý sa snažil
utiecť pred príslušníkmi PZ a pri vyhýbaní sa im, zmenil smer úteku, čo využil odvolateľ momentom
prekvapenia a náhle sa mu postavil do cesty a pokúsil sa ho chytiť za ramená, pričom došlo k fyzickému
kontaktu medzi oboma, kedy hľadaný narazil do odvolateľa a zvrtol sa, v dôsledku čoho obaja stratili

stabilitu a spadli na zem a odvolateľ si pri páde spôsobil zlomeninu člnkovitej kosti na pravej ruke.
Odvolací orgán zastáva názor, že i keď poškodenie zdravia odvolateľa bolo spôsobené pri služobnom
zákroku, nedošlo k nemu takým konaním, ktoré by smerovalo proti tomuto zákroku. Hľadaný sa pokúšal
utiecť pred príslušníkmi PZ, pretože bol na úteku z detského domova. Pri tomto úteku sa ho odvolateľ
snažil zadržať a to takým spôsobom, že mu svojím vlastným telom vytvoril náhlu prekážku a utekajúci

Hľadaný do neho narazil a keď sa snažil zvrtnúť, aby mohol v úteku pokračovať, tak spolu s odvolateľom
začal padať na zem, kde odvolateľ pravou rukou dopadol na kamene, ktoré boli na koľajisku a v jeho
okolí. Hľadaný sa len snažil docieliť, aby nebol príslušníkmi PZ zadržaný a vrátený späť do detského
domova. Potom ako ho odvolateľ neočakávane „prekvapil" a postavil sa mu do únikovej dráhy, tak do
neho narazil a obaja spadli na zem. Teda uvedené konanie hľadaný nemožno považovať za konanie,

ktoré by smerovalo proti služobnému zákroku odvolateľa, pretože sa vykonaniu služobného zákroku
nebránil aktívne, ale prišlo k nemu nepredvídane a náhle. Až keby sa hľadaný iniciatívne začal brániť
(napr. kopaním, údermi a pod.) voči odvolateľovmu zákroku (chyteniu za ramená) v dôsledku čoho by
prišlo k jeho pádu na zem a spôsobeniu poškodenia zdravia, by bolo možné jeho konanie považovať
za také, ktoré smerovalo proti služobnému zákroku a opodstatňovalo by priznanie náhrady za bolesť

v dvojnásobnej výške.

7. Žalobca v správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného uviedol, že služobný úrad by mu mal priznať
náhradu za bolesť v dvojnásobnej výške, pretože osoba, voči ktorej bol vykonávaný služobný zákrok,
jednak chcela utiecť a jednak potom, ako bola hmatmi a chvatmi chytená sa zvŕtla, aby sa vymanila a

pritom došlo k pádu, čo sa jej aj podarilo, čomu zodpovedá i následný útek tejto osoby. Podľa názoru
žalobcu aktívne konanie osoby vylúčilo výklad pasívneho odporu, ale aj útoku, ku ktorému nedošlo,
pretože len z dôvodu aktívneho konania osoby (zvrtnutím sa v čase, keď žalobca ju chytil) došlo k pádu
oboch osôb a zraneniu žalobcu.8. Krajský súd vo svojom rozsudku konštatoval, že považuje za dôvodnú námietku žalobcu týkajúcu
sa neuplatnenia ustanovenia § 173 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorej ak bolo policajtovi

pri služobnom zákroku spôsobené poškodenie zdravia inou osobou, ktorej konanie smerovalo proti
tomuto zákroku, patrí mu náhrada za bolesť v dvojnásobnej výške. Podľa názoru správneho súdu
bolo v administratívnom konaní jednoznačne preukázané, že k služobnému úrazu žalobcu došlo pri
pátracej akcii po hľadanému, ktorý pri pokuse utiecť mal fyzický stret so žalobcom, ktorý spadol na
zem. Pri tomto páde, kedy došlo k zraneniu žalobcu sa naďalej hľadaný pokúšal utiecť a po opätovnom

chytení kládol aktívny odpor. V tomto prípade preto jednoznačne išlo o také konanie, ktoré smerovalo
proti zákroku a malo za následok poškodenie zdravia policajta - žalobcu. V tejto súvislosti krajský súd
poukázal na jednoznačný zámer zákonodarcu zvýšiť náhradu za bolesť na dvojnásobok v prípadoch
služobných zákrokov policajtov, pri ktorých bolo spôsobené poškodenie zdravia policajtovi inou osobou,
za podmienky, že jej konanie smerovalo proti tomuto zákroku. Podľa názoru súdu zámerom danej
právnej úpravy nebolo vyčleniť v súvislosti s dvojnásobnou výškou odškodnenia iba také konania

smerujúce proti zákroku policajta, ktoré majú vyslovene útočnú povahu voči zákroku príslušníka
Policajného zboru. Ide totiž vo všeobecnosti o konanie smerujúce akýmkoľvek spôsobom proti zákroku
realizovaného policajtom. V preskúmavanej právnej veci sa tak nepochybne stalo spôsobom správania
sa osoby, voči ktorej žalobca vykonával zákrok.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd posúdil námietku žalobcu o nesprávnom
právnom posúdení veci za dôvodnú, keďže má za to, že správne orgány nesprávne interpretovali
ustanovenie § 173 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.. V predmetnej veci policajt pri služobnom zákroku
pri aktívnom odpore zadržiavaného utrpel úraz a teda ide jednoznačne o konanie ktoré smerovalo proti
služobnému zákroku (zadržanie hľadaného). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd

preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť navrhujúc, aby
kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ má za to, že
krajský súd nesprávne právne posúdil vec, pretože žalobca pri vykonávaní služobného zákroku sám,

iniciatívnevyužilmomentprekvapeniaavošieldoúnikovejdráhyhľadanejosobynaúteku.Týmtonáhlym
manévrom mu sám žalobca vlastným telom vytvoril prekážku, pričom v dôsledku tohto náhleho skríženia
dráhy úteku došlo k ich vzájomnému fyzickému stretu. Žalovaný má za to, že ak by žalobca nevytvoril
náhlu prekážku, k uvedenému úrazu by nedošlo. Povinnosťou žalobcu je pri plnení služobných zákrokov
počínať si tak, aby zachránil život a zdravie nie len osobe, voči ktorej smeruje služobný zákrok, ale

aby v súvislosti s touto činnosťou nedošlo ku škode na živote a zdraví aj u zakročujúceho policajta.
Žalovaný zastáva názor, že konanie hľadaného nemožno považovať za aktívny odpor, ktorý smeroval
proti dokonaniu služobného zákroku, pretože sa nebránil aktívne a nie je zrejmé, že by fyzicky útočil na
žalobcu. Podľa názoru žalovaného hľadaný kládol aktívny odpor až po opätovnom dolapení. Aplikácia
§ 137 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. by prichádzala do úvahy len v prípade, ak by sa hľadaná osoba

iniciatívnezačalavočislužobnémuzákrokubrániť,napr.kopaním,údermi,atď.,vdôsledkučohobydošlo
k pádu na zem a spôsobeniu poškodenia zdravia žalobcu. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti žalovaný
navrhuje priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok podľa § 447 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), pretože z dôvodu podanie kasačnej sťažnosti správny orgán
nebude schopný vydať nové rozhodnutie vo veci samej, pretože administratívny spis sa bude nachádzať

na Najvyššom súde SR.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd príslušný podľa § 438 ods. 2 SSP rozhodovať o
kasačnejsťažnosti,preskúmalnapadnutýrozsudokkrajskéhosúduspoluskonaním,ktorépredchádzalo
jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

12. Predmetom konania je posúdenie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi
priznaná náhrada za bolesť vo výške 1.460,- Eur a náhrada účelne vynaložených nákladov spojených
s liečením vo výške 39,16 Eur za služobný úraz, ktorý utrpel dňa 10.07.2017 okolo 21.30 hod. počas
výkonu štátnej služby pátracej akcii.

13. Z administratívneho spisu vyplýva, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že za služobný úraz
zodpovedá v plnom rozsahu služobný úrad, pretože neboli zistené liberačné dôvody. Žalobca nenamieta
bodové ohodnotenie služobného úrazu a základnú výšku náhradu za bolesť, ktorá bola vypočítaná podľa§ 20 ods. 1 písm. b) a písm. c) § 22. § 23 zákona č. 328/2002 Z. z., a podľa § 3 a § 5 zákona č. 437/2004
Z. z. Jedinou spornou otázkou medzi žalobcom a žalovaným je aplikovateľnosť § 173 ods. 3 zákona č.
73/1998 Z.z. na prítomný skutkový stav veci.

14. Podľa § 173 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., ak bolo policajtovi pri služobnom zákroku spôsobené
poškodenie zdravia inou osobou, ktorej konanie smerovalo proti tomuto zákroku, patrí mu náhrada za
bolesť v dvojnásobnej výške.

15. Najvyšší súd SR konštatuje, že krajský súd správne posúdil vec keď konštatoval, že z
administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že k služobnému úrazu žalobcu došlo pri pátracej akcii
po hľadanej osobe, ktorý pri pokuse utiecť mal fyzický stret so žalobcom, ktorý spadol na zem. V tomto
prípade preto jednoznačne išlo o také konanie, ktoré smerovalo proti zákroku a malo za následok
poškodenie zdravia policajta - žalobcu. Najvyšší súd SR súhlasí s názorom krajského súdu, na základe
ktorého zákonodarca v ustanovení § 173 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. mal zámer zvýšiť náhradu

za bolesť na dvojnásobok v prípadoch služobných zákrokov policajtov, pri ktorých bolo spôsobené
poškodenie zdravia policajtovi inou osobou, za podmienky, že jej konanie smerovalo proti tomuto
zákroku.Krajskýsúdsprávnepoznamenal,žezámeromdanejprávnejúpravynebolovyčleniťvsúvislosti
s dvojnásobnou výškou odškodnenia iba také konania smerujúce proti zákroku policajta, ktoré majú
vyslovene útočnú povahu voči zákroku príslušníka Policajného zboru. Ide totiž vo všeobecnosti o

konanie smerujúce akýmkoľvek spôsobom proti zákroku realizovaného policajtom. V preskúmavanej
právnej veci sa tak nepochybne stalo spôsobom správania sa osoby, voči ktorej žalobca vykonával
zákrok.

16. Najvyšší súd konštatuje, že osoba sa nemusí brániť aktívne (napr. kopmi, údermi, atď.), aby

jeho konanie smerovalo proti zákroku. Z administratívneho spisu vyplýva, že osoba, voči ktorej bol
vykonávaný služobný zákrok, chcela utiecť a potom, ako bola hmatmi a chvatmi chytená sa zvŕtla, aby
sa vymanila a pritom došlo k pádu. Takéto konanie osoby, voči ktorej bol vykonávaný služobný zákrok,
môžeme považovať za aktívny odpor, pretože vynakladal fyzickú energiu, čím bránil policajtovi vykonať
služobný zákrok. Tým, že hľadaná osoba sa snažila utiecť, jeho konanie jednoznačne smerovalo proti

služobnému zákroku policajta aj keď je možné, že nemal úmysel naraziť sa do žalobcu a poškodiť
jeho zdravie. Sám žalovaný konštatoval v preskúmavanom rozhodnutí, že prenasledovaná osoba „sa
len snažil docieliť, aby nebol príslušníkmi PZ zadržaný a vrátený späť do detského domova. Potom
ako ho odvolateľ (žalobca) nečakávane „prekvapil“ a postavil sa mu do únikovej dráhy, tak do neho
narazil a obaja spadli na zem.“ Aj z tejto konštatácie vyplýva, že síce prenasledovaná osoba nemala

intenciu poškodiť zdravie žalobcu, ale úmyselne sa bránil vykonaniu služobného zákroku. Na základe
tejto skutočnosti najvyšší súd konštatuje, že z § 173 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. nevyplýva, že
policajtovi patrí náhrada za bolesť v dvojnásobnej výške iba v prípade, ak tretia osoba úmyselne
mu poškodila zdravie v dôsledku konania smerujúceho proti služobnému zákroku. Konanie hľadanej
osoby môžeme považovať za konanie, ktoré smerovalo proti služobnému zákroku žalobcu, pretože sa

vykonaniu služobného zákroku bránil aktívne, a to snahou o útek.

17. Najvyšší súd SR nesúhlasí s názorom žalovaného uvedeného v kasačnej sťažnosti, na základe
ktorého „žalobca pri vykonávaní služobného zákroku sám, iniciatívne využil moment prekvapenia a
vošiel do únikovej dráhy hľadaného na úteku. Týmto náhlym manévrom, mu sám žalobca vlastným

telom vytvoril prekážku, pričom v dôsledku tohto náhleho skríženia dráhy úteku došlo k ich vzájomnému
fyzickému stretu. Hľadaný sa sám nesnažil dostať do fyzického kontaktu so žalobcom naopak, snažil
sa tomuto fyzickému stretu všemožne zabrániť a vyhnúť sa mu.“ Žalovaný má za to, že ak by žalobca
nevytvoril náhlu prekážku, k uvedenému úrazu by nedošlo. Povinnosťou žalobcu je pri plnení služobných
zákrokov počínať si tak, aby zachránil život a zdravie nie len osobe, voči ktorej smeruje služobný zákrok,

ale aby v súvislosti s touto činnosťou nedošlo ku škode na živote a zdraví aj u zakročujúceho policajta.
Ďalej, podľa názoru žalovaného aktívny odpor kládol hľadaný až neskôr - nie bezprostredne pri utrpení
úrazu žalobcu, ale až po opätovnom dolapení.

18. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukazuje na vyjadrenie žalobcu zo dňa 01.04.2019, na základe

ktorého „pátranie bolo vyhlásené 13. 03. 2017 a k zadržaniu osoby došlo až dňa 10. 07. 2017, teda až
po vyše štyroch mesiacoch a to až po cielene vykonanej akcie vedúcej k zadržaniu hľadaného. Hľadaná
osoba bola viackrát hliadkami OO PZ hľadaná v danej lokalite, kde aj bola videná v predmetnej osade,
no viackrát im ušla pomedzi chatrče, resp. kríky... Hľadaná osoba už od použitia našich výziev konalatak, aby ušla, teda jej konanie smerovalo k zmareniu nášho služobného zákroku, súčasne je potrebné
uviesť, že pri úteku ma menovaný zbadal pri tom, ako vychádzal z kríkov, teda mňa registroval a videl
prvotne a keďže videl iba mňa, rozbehol sa iným smerom a to práve oproti mojim dvom kolegom, ktorých

zbadal chvíľu na to, keď ma minul, pretože sa mi chcel vyhnúť, pričom keď zbadal, že sa namiesto
jedného policajta rozbehol oproti dvom a tu vedel, že im sa nevyhne, resp. cez nich neprejde, zvolil si
jednoduchšiu cestu možného úniku a teda otočil sa, pričom v tom čase vedel, že som za ním, pretože
sa prvotne vyhýbal mne a až následne sa odvrátil od oboch mojich kolegov, pričom tu následne v
snahe pokúsiť sa dostať cez moju osobu došlo k nášmu kontaktu... Práve v momente, ako som sa

pokúsil hľadanú osobu zadržať, kde došlo k fyzickému kontaktu mojej a hľadanej osoby a k použitiu
donucovacích prostriedkov, hľadaná osoba konala naďalej aktívne voči môjmu služobnému zákroku a
to tým, že sa ZVŔTLA, teda vykonala činnosť, resp. aktivitu, ktorá smerovala voči priamemu požitiu
donucovacích prostriedkov a zmareniu zákroku. Hľadaná osoba vedela, že som za ňou, pretože tesne
predtým sa mi vyhýbala, nakoľko bola systematický obkľúčená... Rovnako by som spomenul, že ako
pracovník oddelenia pátrania pristupujem rovnako z hľadiska výsledku účelu pátrania k vypátraniu osoby

a jej realizácie podľa požiadavky z republikového pátrania, nakoľko nemôžem brať na ľahkú váhu to, že
osoba je „iba“ ušlým chovancom reedukačného centra, navyše v danom prípade osoba, ktorá viackrát
ušla hliadkam OO PZ a rovnako o ktorej boli známe poznatky o jej kontakte s osobami dopúšťajúcimi
sa trestnej činnosti.“

19. Vyššie citované tvrdenie žalobcu o priebehu služobného zákroku bolo potvrdené aj v rámci
správneho konania a to primárne úradným záznamom zo dňa 10.07.2017, ktorý bol spísaný svedkom -
kolegom žalobcu - nstržm. J.. P. X.. V zmysle vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd SR nesúhlasí
s názorom žalovaného, že žalobca porušil generálnu prevenčnú povinnosť tým, že pri vykonávaní
služobného zákroku sám, iniciatívne využil moment prekvapenia a vošiel do únikovej dráhy hľadaného

na úteku. V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenáva, že cieľom pátracej akcie bolo chytiť hľadanú
osobu (ktorá už viackrát ušla), teda žalobca bol povinný/nútený využívať moment prekvapenia a vojsť do
únikovej dráhy hľadaného, aby akcia bola úspešná. Na základe tejto skutočnosti môžeme konštatovať,
že žalobca neporušil zákon č. 171/1993 Z. z., resp. iné služobné predpisy.

20. Na základe vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd má za to, že kasačná sťažnosť je nedôvodná,
keďže správne orgány nesprávne interpretovali § 173 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. V predmetnej veci
žalobca pri služobnom zákroku pri aktívnom odpore zadržiavaného utrpel úraz a teda ide jednoznačne
o konanie ktoré smerovalo proti služobnému zákroku.

21. Kasačný súd zároveň rozhodol, že kasačnej sťažnosti odkladný účinok neprizná, nakoľko
preskúmaním spisového materiálu nedospel k záveru, že by právnymi následkami napadnutého
rozhodnutia krajského súdu hrozila sťažovateľovi (žalovanému) závažná ujma.

22. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že účastníkom

nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko sťažovateľ nemal úspech a žalobca, ktorý
v tomto konaní mal úspech, si náhradu trov neuplatnil (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods.
1 SSP).

23. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.