Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. september 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoCsp/30/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118214333
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5118214333.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci
žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovaným:
1/ H. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X. J. XXX/X, G. P., 2/ H. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom O. -
UP.,S.XXX/XA,3/Ing.C.V.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomY.XXXX/X,B.,ozaplatenie285447,89eur

s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 46Csp/73/2018-186
zo dňa 27. 11. 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku III., ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol,
p o t v r d z u j e .

V ostatných výrokoch, odvolaním nenapadnutých, o s t á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalovaným 1/ až 3/ proti žalobcovi súd p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zastavil konanie v časti zaplatenia istiny vo výške 284
282,33 eur, žalovaných 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1 165,56
eur spolu s bežným úrokom za obdobie od 14. 10. 2015 do 03. 06. 2016 vo výške 6 377,03 eur,
zákonným úrokom z omeškania za obdobie od 14. 10. 2015 do 03. 06. 2016 vo výške 56,64 eur, s

úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 285 447,89 eur od 04. 06. 2016 do 27. 03. 2019,
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 165,56 eur od 28. 03. 2019 do zaplatenia,
zostatok trov dražby v sume 4 555,48 eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej
časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. § 497, § 499, § 502, § 503, § 506
Obchodného zákonníka, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, resp. o trovách konania
rozhodol podľa § 255, § 256 a § 262 CSP. Súd konštatoval, že žalobca a žalovaní uzavreli dňa 09.

08. 2007 zmluvu o hypotekárnom úvere, predmetom ktorej bol úver vo výške 10 000 000,- Sk (331
939,19 eur) za účelom výstavby nehnuteľnosti za podmienok pohyblivej úrokovej sadzby 4,99 % ročne
a prirážky 2,8 % v celkovej výške 7,99 % ročne. Prvá splátka splatná dňa 13. 01. 2008, posledná dňa
13. 08. 2037. Pre nesplnenie zmluvných povinností uhrádzať pravidelné mesačné splátky dňa 27. 04.
2016 vyhlásil žalobca úver za predčasne splatný dňom 03. 06. 2016. Žalobca uplatnil nárok na výkon
záložného práva a predajom nehnuteľnosti na dražbe dňa 27. 03. 2019 za vydraženú sumu 297 750,-

eur nehnuteľnosti odpredal, čiastku použil na uhradenie trov dražby, istiny vo výške 284 282,33 eur,
preto v tejto časti bola žaloba zobratá späť a konanie zastavené. Súd konštatoval, že v tomto prípade
sa nejednalo o spotrebiteľský úver a zmluva mala všetky zákonom predpísané náležitosti. Súd takzaviazal na zvyšok neuhradeného hypotekárneho úveru, ako aj nároku na náhradu trov dražby, ktoré v
celom rozsahu z výťažku dražby uspokojené neboli. Osobitne sa súd zaoberal uplatneným zmluvným
a zákonným úrokom z omeškania. Súd priznal dohodnutý úrok do zosplatnenia úveru. Argumentoval

tým, že v prípade mimoriadnej splatnosti úveru nastal stav, kedy dlžník nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať. Nie je dôvod, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili iba za stavu
oprávnenejdržbyprostriedkovdlžníkom.Nastalbystav,kedydlžníkbybolvystavenývšetkýmsankčným
mechanizmom vynútenia plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky z úveru. Popreli by sa tak fakticky
veriteľom vyvolané zmeny obsahu záväzku, avšak veriteľ by mal právo na úroky ako keby k zmene

záväzku nedošlo (zosplatneniu). Súd dospel k záveru, že po zosplatnení úveru žalobcovi neprináležia
úroky dohodnuté za úver. O trovách konania rozhodol súd vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby
s prihliadnutím na procesné zastavenie konania (zavinenie), resp. o ostatných nárokoch, ktoré boli
priznané žalobcovi pri trovách uplatnil zásadu úspechu strán v konaní.

2. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, v zákonom

stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Dôvodil poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b/, c/, f/
CSP, v zmysle ktorého súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. následne
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h/
CSP). V odvolaní poukázal žalobca na jednotlivé ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 369, § 497

a § 502) a podľa jeho názoru v prípade omeškania s plnením má veriteľ právo na dohodnutý úrok,
ako aj úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia súdov (KS Košice 1Co/43/2014, KS Trenčín 17Co/355/2016), pričom Občiansky zákonník
v žiadnom svojom ustanovení výslovne nezakazuje kumulovanie nárokov, práve naopak takýto postup
veriteľavýslovnepredpokladáexistenciouust.§521Občianskehozákonníka,vzmyslektorého,akdôjde

k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil
aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť. Zmena obsahu záväzkov v podobe omeškania
dlžníka predstavuje vo svojej podstate modifikáciu záväzku - rozšírenie záväzku (primárny záväzok,
popri ktorom vznikne sekundárny záväzok) a za žiadnych okolností nemôže zmena záväzku podľa ust. §
517ods.2Občianskehozákonníkaspôsobiťzánikčastiprimárnehozáväzku,nakoľkobysatýmdosiahol

stav,ktorýmbydlžníkvomeškanízískaloprotiriadneplatiacemudlžníkovineprimeranúvýhoduvpodobe
zániku záväzku platiť odplatu za poskytnutý úver. Odvolateľ pripustil, že otázkou priznania úrokov za
úver po splatnosti pohľadávky nie je v rozhodovacej praxi jednotná, avšak podľa jeho záveru dispozitívna
normaneobmedzujedobunaposkytnutiefinančnýchprostriedkovakýmúrokyzomeškaniasúsankciou,
tak úroky sú odmenou za užívanie peňazí, a preto ich je potrebné platiť až do ich vrátenia. Z tohto

pohľadu potom došlo v rozhodnutí súdu prvej inštancie jednak k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci, ale aj k nedostatočnému zdôvodneniu rozhodnutia, keď to má jasne a zrozumiteľne dať odpoveď
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. To, že súd konštatoval, že veriteľ po splatnosti má nárok
na vrátenie všetkých nárokov ku dňu mimoriadneho odstúpenia od zmluvy, samo o sebe nespôsobuje

neplatnosť zmluvy v časti odplaty za poskytnutie úveru, a teda aj úrokov po splatnosti. Iba zo samotného
konštatovania súdu s odkazom na rozhodnutie iného súdu bez odkazu na konkrétne ustanovenie
Občianskeho zákonníka nemožno zamietnuť uplatnený nárok. Skutočnosť, že z odôvodnenia rozsudku
niejemožnéjednoznačneanepochybnezistiť,akúprávnunormusúdprvejinštancieaplikovalnazistený
skutkový stav, má za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov žiadal, aby

odvolací súd vo výroku III. napadnutý odvolaním zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
súdu prvej inštancie.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná 2/, ktorá uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné,
pretože podľa nej celá žaloba bola nedôvodná. Samotná žaloba bola podaná ešte pred vykonaním

dražby a následne vo veľkej časti bola vzatá späť, čo podľa žalovanej 2/ bolo nedôvodné, a preto súd
nesprávne rozhodol i o zaplatení trov vo výške 100 % v prospech žalobcu. Žiadala rozsudok ako vecne
správny potvrdiť s výnimkou výroku o trovách konania.

4. K podanému vyjadreniu žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovanej 2/ nijakým spôsobom nereaguje na

dôvody odvolania, ale zaoberá sa výrokom o trovách konania. Čo sa týka samotného postupu podania
žaloby, žalobca má za to, že postupoval správne, nakoľko žiadny predpis nevylučuje, aby prebiehalo
súdne konanie o zaplatenie istiny a zároveň dobrovoľná dražba.5. Na vyjadrenia reagovala žalovaná 2/, ktorá uviedla, že nie je povinná reagovať spôsobom, ktorý
by vyhovoval predstavám odvolateľa. Považovala za potrebné uviesť len to, že podľa nej žaloba bola
podaná nedôvodne, nakoľko už v tej dobe bežala dobrovoľná dražba, a teda sa vymáhal dlh na základe

dvoch titulov. Trvala na svojich vyjadreniach s tým, že rozsudok žiadala, aby odvolací súd ako vecne
správny potvrdil a inak rozhodol o trovách konania.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 až § 381 CSP a
postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku III. ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V ostatných výrokoch odvolaním
nenapadnutých ostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

7. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, zo spisového
materiálu a zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Je nepochybné, že v tomto
prípade medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu hypotekárneho úveru, pričom zo strany žalovaných 1/

až 3/ došlo k porušeniu jednotlivých dohodnutých ustanovení neplnením si povinností splácať riadne a
včas jednotlivé dohodnuté splátky, preto žalobca využil možnosť a pristúpil k zosplatneniu celého úveru.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že sa nejedná o spotrebiteľský vzťah, zmluva o úvere obsahovala
všetky podstatné náležitosti, preto rozhodol o dôvodnosti žaloby v tom rozsahu, kde žiadal žalobca
zaplatiť zostatok poskytnutého úveru, úrokov z omeškania dohodnutých v zmluve o úvere do jeho

zosplatnenia a priznané boli aj úroky z omeškania za obdobie nevrátenia finančných prostriedkov v
stanovenej lehote splatnosti. Sporným zostala otázka, ktorú vymedzil žalobca aj v odvolaní, či má nárok
na priznanie dohodnutých zmluvných úrokov po zosplatnení úveru alebo mu prináleží len zákonný úrok
z omeškania. Súd prvej inštancie uviedol dôvody, pre ktoré dospel k záveru, že po zosplatnení úveru
žalobcovi neprináležia zmluvné úroky dohodnuté pri uzatváraní zmluvy o úvere. Vo svojom rozhodnutí

nepoukázallennainérozhodnutiasúdov,alejehozdôvodnenievychádzaloajzustanoveníObchodného
zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere, resp. dojednané úroky (§ 497, § 499, § 502, § 503, § 506
Obchodného zákonníka), resp. poukázal aj na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, najmä
§ 517 ods. 2 OZ. Svoj záver súd prvej inštancie založil najmä na tom, že dohodnuté zmluvné úroky
z úveru predstavujú súčasť istiny (príslušenstvo podľa § 121 Občianskeho zákonníka). Takéto úroky

predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na požiadanie poskytnuté podľa zmluvy
o úvere a boli v zmluve riadne dohodnuté. Úroky sú splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so záväzkom
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Za tejto situácie, ak došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveru, stala sa splatnou ku dňu vyhlásenia tejto splatnosti nielen istina, ale aj kapitalizované úroky
z úveru (dohodnuté úroky). V prípade, ak ich žalovaný dlžník neuhradil, dostáva sa s touto sumou

do omeškania, v dôsledku čoho postihuje sankcia dlžníka za nedodržanie lehoty splatnosti v podobe
úrokov z omeškania. Ako uviedol odvolateľ, prípadne aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku,
otázka (ne)možnosti kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení úverovej zmluvy
je predmetom dlhodobej diskusie odbornej verejnosti a existujú viaceré rozdielne rozhodnutia súdov
v aplikačnej praxi. Jedna kategória zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa a priznáva len

úroky z omeškania. Druhá skupina kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po
predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Argumentuje zmluvnou autonómiou strán, keď žiadny zákon
výslovne nezakazuje dohodnúť úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná do
jej faktického vrátenia veriteľovi, teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v omeškaní so splnením
svojho záväzku. Tiež existuje aj tretia skupina rozhodnutí pripúšťajúcich kumuláciu dohodnutých úrokov

a úrokov z omeškania obmedzene iba do výšky akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na
dohodnutých úrokoch zaplatil. Vychádza z názoru, že aj po predčasnom zosplatnení úveru zostáva
záväzok platiť úrok rovnaký ako v čase jeho dojednania, t. j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie
bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nie. Z ust. § 497 a § 502
ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U

spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania
zmluvy, to znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej
úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky
z poskytnutých peňažných prostriedkov. V § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka je uvedené
len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov.

Odvolací súd, ktorý rozhodoval v tomto konkrétnom prípade má za to, že postup súdu prvej inštancie a
jeho závery, ako aj dôvody aplikácie jednotlivých zákonných ustanovení sú správne. V tomto prípade sa
odvolacísúdprikláňakzáveru,žepozosplatneníúverudošlokzánikupôvodnedojednanýchustanovení
zmluvy o úvere, a to nielen v tom, že dlžníkovi zanikla výhoda používať finančné prostriedky a tietopostupne splácať v dohodnutých splátkach spolu s dohodnutým úrokom z úveru (zmluvným), ale nastal
stav, kedy sa podstatným spôsobom zmenili podmienky dohodnuté v zmluve. Ak teda veriteľ sám
rozhodol, že dlžník už nie je oprávnený po dohodnutú dobu finančné prostriedky mu poskytnuté formou

úveru užívať a nastala povinnosť ich vrátiť v ním stanovenej lehote, nie je dôvod, aby platila dohoda
týkajúca sa dĺžky a podmienok poskytnutého úveru len v časti platenia dohodnutého príslušenstva. Aj
toto príslušenstvo je viazané na hlavný záväzok, a preto pokiaľ nebolo splatené s istinou, nastáva stav,
kedy sa dlžník dostáva do omeškania a v tomto prípade sa na neho vzťahuje ust. § 517 ods. 2 OZ a
dlžníkovi vzniká povinnosť platiť úrok z omeškania.

8. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že Občiansky zákonník nezakazuje kumulovanie
týchto nárokov, naopak takýto postup veriteľa výslovne predpokladá existenciu ust. § 521 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného ustanovenia nijakým spôsobom nevyplýva, že je možné kumulovať úroky z
úveru, aj úroky z omeškania v prípade neuhradenia zosplatneného dlhu.

9. Na základe takto zistených skutočností je možné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade
s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň
primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil.

10. Pokiaľ teda v odvolaní žalobca uviedol, že súd nesprávne právne vec posúdil, resp. riadnym

spôsobom nezdôvodnil svoje rozhodnutie, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti odvolací súd má za to, že žalobca neuviedol v odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by neboli
prejednané prvoinštančným súdom, resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny
stav odvolacím súdom, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správny
potvrdil.

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a žalovaným 1/ až 3/, ktorí boli úspešní v odvolacom konaní, proti žalobcovi priznal
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 CSP).

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).