Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/25/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516202673
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8516202673.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: D. Č., T.. XX.XX.XXXX, U. H. W. XX/X,
XXX XX C., B. G. Ľ., U..Č.. T. T. I., o zaplatenie 1.734,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 1Csp/3/2016-113 zo dňa 07.07.2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.07.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy

1.734,63eursúrokom28%ročneod22.08.2015dozaplateniatitulomuzatvorenejzmluvyoposkytovaní
bankových produktov a služieb zo dňa 24.10.2012 č. XXXXXXXXXX. Žalovaný porušil zmluvné
povinnosti a na účte sa dostal do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a dlh do podania
žaloby nevyrovnal.

2. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že cit.:

„I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Náhradu trov konania súd žalovanému n e p r i z n á v a.“

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovenia § 708 ods. 1, § 709 ods.
1, § 710, § 711 ods. 1, § 713 ods. 1, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods.

2, § 2 písm. a), b), d) a e), § 7 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. f) a v), § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. c), § 11 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2 a 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
§ 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 121 ods. 3, § 40 ods.
2 a 3, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 256 Obchodného zákonníka.

4. Súd prvej inštancie skutkovo vec posúdil tak, že dňa 24.10.2012 žalobca a žalovaný (ako „majiteľ
účtu“) uzavreli Zmluvu o bežnom účte, predmetom ktorej bolo (okrem ďalších tam upravených služieb)

zriadenie bežného účtu pre žalovaného - Osobný účet, vydanie a používanie platobnej karty a
poskytovanie služieb elektronického bankovníctva. Zmluva o bežnom účte bola uzavretá na dobu
neurčitú, v jej samotnom texte boli upravené podmienky jej výpovede, oprávnenie žalobcu zúčtovať
poplatky podľa sadzobníka poplatkov v platnom znení na ťarchu zriadeného účtu a vyhláseniežalovaného, že sa oboznámil s poplatkami súvisiacimi so Zmluvou o bežnom účte a so sadzobníkom. V
ďalšom bolo v bode 3. Zmluvy o bežnom účte uvedené, že vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán
bližšienešpecifikovanéZmluvouobežnomúčtesariadiaObchodnýmipodmienkamikplatobnýmkartám

- Prima banka Slovensko, a.s., Obchodnými podmienkami pre služby elektronického bankovníctva -
Prima banka Slovensko, a.s., ďalšími obchodnými podmienkami Prima banky pre príslušný produkt/
službu a VOP v platnom znení, s ktorými sa v zmysle bodu 4. žalovaný pred podpisom Zmluvy o
bežnom účte oboznámil. V bode 4. boli tiež upravené možnosti oznámenia zmeny všetkých obchodných
podmienok zo strany žalobcu. Žalobca k žalobe pripojil iba VOP účinné od 01.07.2016 (teda nie v

znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o bežnom účte - a to aj napriek doručenej výzve zo strany
súdu na predloženie všetkých dôkazov preukazujúcich titul, výšku a dôvodnosť uplatnených nárokov
a napriek riadne doručeným), sadzobník poplatkov účinný tiež od 01.07.2016, listinu označenú ako
úrokové sadzby produktov účinné od 06.07.2016 - teda nie v Zmluve o bežnom účte vymenované
obchodné podmienky v znení platnom v čase uzavretia Zmluvy. Výzvou súdu zo dňa 09.01.2017
doručenou žalobcovi 19.01.2017 bol žalobca vyzvaný na presnú a prehľadnú špecifikáciu žalovanej

istiny(okreminéhouviesťakétransakciebolivykonanévprospechúčtužalovanéhotvoriacenepovolené
prečerpanie, teda uviesť, či išlo o splátky úveru, splátky úroku, úroku z omeškania, poplatky v zmysle
sadzobníka; v prípade poplatkov predložiť dôkaz o oprávnenosti ich účtovania), ďalej odôvodniť výšku
požadovaného úroku 28 %, predložiť všetky dôkazy preukazujúce titul, výšku a dôvodnosť žalobou
uplatnených nárokov. Na to žalobca predložil podanie z 23.01.2017 (doručené súdu 27.01.2017) kde

uviedol, že žalovaná istina predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými a kreditnými obratmi na účte
žalovaného, kde debety predstavovali platobné príkazy, POS platby, výbery z bankomatu a pod. spolu
vo výške 8.540,52 eur, ďalej úroky pripísané spolu vo výške 758,23 eur, poplatky podľa aktuálneho
sadzobníka za hotovostný vklad 8,50 eur, za vedenie účtu (mesačne) vo výške 132,60 eur, za hotovostný
výber 5,40 eur, za zistenie zostatku cez bankomat inej banky 8,10 eur, za zadaný trvalý platobný príkaz v

pobočke3,25eur,zavýberzbankomatuinejbanky27,-eur,zaupomienky60,-eur(4x15,-eur)zavýzvy
90,- eur (3 x 30,- eur) za výber hotovosti z bankomatu 12,- eur, za vedenie účtu postihnutého exekúciou
60,- eur - a že kreditné obraty žalovaného predstavovali 7.970,97 eur. Ďalej žalobca predložil výpisy z
účtu žalovaného. Súčasne žalobca v podaní doručenom 27.01.2017 poukázal na to, že žalovanému bolo
poskytnuté „povolené“ prečerpanie vo februári 2013 v sume 690,- eur a v marci 2013 vo výške 990,- eur,

pričom mal opakovane prekračovať povolený limit a dostať sa do omeškania s vyplatením povoleného
prečerpania v dôsledku čoho mu povolené prečerpanie žalobca znížil na 0,- eur (výpis z účtu 3/2014)
a zároveň, že do omeškania sa žalovaný dostal s vrátením „nepovoleného“ prečerpania prvým dňom
jeho vzniku, a to podľa výpisu 3/2013, ktoré nepovolené prečerpanie sa navyšovalo debetnými obratmi
(mesačný poplatok za vedenie účtu, poplatky upomienka, výzva, výbery vklady klienta z / na účet, úroky,

atď.), vzhľadom na čo žalobca k 21.08.2015 účet žalovaného zatvoril a žiada úrok 28 % ročne odo dňa
po dni zatvorenia účtu.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že v prvom rade súd poukazuje na to, že zmluvné
dokumenty neboli v celom konaní predložené v úplnom znení a najmä v znení platnom v čase uzavretia

tej, ktorej zo zmlúv, v dôsledku čoho nebolo možné náležite preskúmať primárny obsah zmlúv a posúdiť
či, a v akom rozsahu sa ich časti, majúce povahu obchodných podmienok, oproti pôvodnému stavu
zmenili, či postačovalo v tejto súvislosti iba prosté upozornenie na pristúpenie k ich zmenám (ako
vyplýva z niektorých predložených výpisov z účtu - kde ohľadom týchto neboli predložené taktiež
žiadne doklady o ich riadnom doručení žalovanému) alebo bolo potrebné náležite žalovaného zo strany

žalobcu oboznámiť o konkrétnych zmenách, ich dopadoch na uzavreté zmluvné vzťahy a prípadne
mu stanoviť lehotu na možné odstúpenie od nich a pod. Žalobcovi pritom bola 19.01.2017 riadne
doručená výzva zo dňa 9.01.2017, v zmysle ktorej, okrem iného, bol povinný predložiť všetky dôkazy
preukazujúce titul, výšku a dôvodnosť žalobou uplatnených nárokov. Navyše žalobcovi dňa 30.05.2017
boli riadne doručené i tzv. všeobecné poučenia o procesných právach a povinnostiach strán sporu,

kde bol poučený i podľa § 149, § 153 a § 154 CSP, pričom poučenia podľa ustanovení § 153 a §
154 CSP boli riadne dané i na pojednávaní, ktorého sa žalobca bez vážnych dôvodov nezúčastnil,
a to tak v jeho úvode, ako aj bezprostredne pre vyhlásením dokazovania za skončené. Čo sa týka
Zmluvy o bežnom účte - uzavretá bola 24.10.2012, so žalobou však boli predložené VOP účinné až
od 01.07.2016, rovnako tak i Sadzobník poplatkov účinný až od uvedeného dátumu a Úrokové sadzby

produktov účinné až od 06.07.2016 - tu navyše takýto dokument podľa obsahu Zmluvy o bežnom účte
nebol ani súčasťou uvedenej zmluvy (viď k tomu obsah čl. IV. bodov 3. a 4. uvedenej zmluvy). Dňa
27.01.2017 žalobca predložil Sadzobník poplatkov - účinný tiež až po uzavretí uvedenej zmluvy, a to od
01.01.2013 a v znení od 01.01.2017! Rovnako opäť dokument Úrokové sadzby produktov, a to účinnýod 01.02.2013 a od 01.01.2017. Ostatné „súčasti“ uvedenej zmluvy v zmysle jej čl. IV. bodov 3. a 4.
neboli súdu v celom konaní predložené vôbec. Samotná Zmluva o bežnom účte zároveň neupravuje
v podstate žiadne konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán - v zásade vo všetkom odkazuje

na „obchodné podmienky“, ktorých obsah čo do rozhodného času vo vzťahu k uzavretiu uvedenej
zmluvy nebol žalobcom nijako preukázaný. Tu len pre úplnosť (ale platí to i následne pre Zmluvu o
prečerpaní) treba uviesť, že síce podľa § 273 ods. 1 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom
na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo
odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu

priložené - avšak predsa nemôže byť iba v nich a nie v samotnej zmluve obsiahnutý i ten najzákladnejší
obsah zmluvy ako takej ohľadom práv a povinností jednotlivých zmluvných strán, teda v zásade všetok
relevantný obsah. Z uvedeného potom vyplýva, že Zmluva o bežnom účte je len obyčajnou formulárovou
zmluvou, ktorej obsah nemal žalovaný ako ovplyvniť a pokiaľ účet potreboval, tak bezvýhradne musel
„súhlasiť“ len s tým čo mu predložil žalobca, a to vrátane akýchkoľvek obchodných podmienok. Obdobne
uvedené skutočnosti platia i čo sa týka Zmluvy o prečerpaní - taktiež nebolo predložené nič, čo by

preukazovalopodrobnýapresnýobsahprávapovinnostízmluvnýchstránpodľatakejtozmluvy,osobitne
ku času jej uzavretia. Navyše v danom prípade preukázateľne Zmluva o prečerpaní nebola riadne
písomne zmenená, keďže súdu bola v konaní predložená iba žiadosť žalovaného z 08.03.2013 o
zmenu výšky limitu povoleného prečerpania, avšak žiaden relevantný dokument, hoci aj na osobitnej
listine, podpísaný oprávnenými osobami za žalobcu, kde by bolo riadne vyjadrené akceptovanie daného

návrhu a príslušná úprava obsahu zmluvných práv a povinností, osobitne s požiadavkami zákona o
spotrebiteľských úveroch, vo vzťahu k zmene úrokového rámca, Toto totiž muselo mať vplyv na výšku
splátok, čas ich splatnosti a pod. Žalobca však nielen dôsledky takej zmeny v navýšení úverového
rámca, ale ani primárne práva a povinnosti v samotnom pôvodnom čase uzavretia Zmluvy o prečerpaní,
absolútne v celom konaní nijako riadne nepreukázal, čím znemožnil náležité a riadne preskúmanie

povinností žalovaného, ale aj dôvodnosti žalobou uplatňovaných nárokov. Na základe toho, čo žalobca
vôbec v konaní predložil, bolo navyše taktiež možné dospieť len k tomu záveru, že nároky uplatňované
žalobou nemožno žalobcovi priznať. Žalobca podanou žalobou sa domáhal zaplatenia žalovanej istiny
a úroku z omeškania z nej vo výške 28 % ročne od 22.08.2015, pričom čo sa týka uvedeného
úroku 28 % ročne, ide o absolútne neprijateľný úrok, v neprimerane vysokej výške, navyše ako je

poznamenané vyššie, tento s ohľadom na všetky zistené skutočnosti určil jednostranne žalobca, pričom
žalovaný pri uzatváraní zmlúv nemal žiadnu možnosť toto ovplyvniť a taktiež, podľa obsahu Zmluvy
o bežnom účte, ani podľa obsahu Zmluvy o prečerpaní, nebola súčasťou žiadnej zo zmlúv listina
žalobcu označená ako „Úrokové sadzby produktov“. Uvedený úrok navyše niekoľkonásobne prevyšuje
sankčný úrok z omeškania v zmysle občianskoprávnych predpisov, jeho určenie obchádza ustanovenia

OZ o spotrebiteľských zmluvách a teda nemožno daný úrok priznať, nakoľko takýto postup žalobcu je
neplatný, a to podľa § 52 ods. 2 OZ. Preto súd žalobu v časti požadovaného úroku 28 % ročne zo sumy
1.734,63 eur od 22.08.2015 do zaplatenia zamietol. Navyše treba poukázať na to, že žalobca v podaní
doručenom súdu 27.01.2017 poukazoval síce na debetné obraty, ale nijako nepreukázal, že súčasťou
žalovanej istiny nie sú úroky účtované žalovanému počas trvania zmluvného vzťahu (spolu v sume

758,23 eur), pričom podľa predložených výpisov z účtu preukázateľne vyúčtované a neuhradené úroky
z titulu prečerpania započítaval do samotnej istiny prečerpania, čo je postup neprípustný vzhľadom na
úpravu splatnosti úrokov z úveru ako je vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení a navyše je
neprípustné požadovať príslušenstvo vo forme úrokov z príslušenstva vo forme úrokov už splatného,
o ktoré dochádzalo tak ako preukázateľne tuto k navyšovaniu samotnej istiny dlhu. Žalobca totiž v

predmetnom právnom vzťahu za prečerpanie a teda na úver formou prečerpania nezapočítaval v
súlade s § 710 OBZ vykonané príkazy na platby do určitej sumy, aj keď nemal žalovaný na účte na
to potrebné peňažné prostriedky, ale v rozpore s týmto ustanovením do prečerpania a teda do takej
formy úveru započítaval i vyúčtované úroky, poplatky za vedenie účtu, poplatky za jednotlivé operácie
na účte a pod., na čo však v zmysle § 71 OBZ nebol žalobca oprávnený (k tomu napr. viď na č.l.

70-71 spisu výpis z účtu za 01.05.2013 až 31.05.2013, kde napr. na jeho prvej strane s dátumom napr.
10.05.2013 je zaznamenaná operácia „Zist. zost. ATM inej banky v SR“ - teda zisťovanie stavu na
účte cez bankomat inej banky, za čo bol vyrubený poplatok 0,30 eur, ktorý následne bol zúčtovaný
ako „čerpanie povoleného prečerpania za príslušný deň“; resp. na druhej strane uvedeného výpisu
dňa 31.05.2013 boli vyúčtované na ťarchu žalovaného úroky 20,20 eur, poplatok za transakciu 4x

výber ATM iná banka spolu 5,40 eur, poplatok za osobný účet 3,90 eur - teda spolu 29,50 eur a na
prospech žalovaného zaúčtovaná suma odmeny za platby kartou 0,02 eur, ktorú žalobca odpočítal
od sumy 29,50 eur a rozdiel vo výške 29,48 eur započítal ako čerpanie povoleného prečerpania,
teda čerpanie úveru). Takýto postup žalobcu je neprípustný, nie že v rozpore s dobrými mravmi alejednoznačne ide o nekalú obchodnú praktiku, pokiaľ žalobca takto poplatky za transakcie a operácie
na účte (na ktorých zaplatenie má nárok podľa § 713 ods. 2 OBZ, avšak v prípade že nie sú riadne
uhradené má nanajvýš nárok iba na úrok z omeškania - tu podľa občianskoprávnych predpisov) v

podstate „premení“ na úverovú istinu v rámci povoleného prečerpania, ktorá nepochybne bola úročená
dohodnutým úrokom z úveru a následne v čase riadneho nesplatenia nepochybne i samotným žalobcom
určeným úrokom 28 % ročne (dni splatnosti prečerpania pritom v dôsledku nepredloženia všetkých
dokladov ako je uvedené vyššie ani nepreukázal). Takto žalobca navyšoval primárny úverový záväzok
žalovaného, kde za úver možno považovať iba sumu vyplatenú na základe príkazu majiteľa účtu na

vykonanie konkrétnej platby tretej osobe, alebo vlastného výberu peňazí z účtu žalovaným, hoci nemal
v tom čase na účte prostriedky. Akékoľvek žalobcovi prináležiace poplatky spojené s vedením účtu, či
úroky za platby vykonané v čase keď žalovaný nemal na účte prostriedky v takej výške, však nemôže
žalobca preformovať do podoby úveru a pripočítavať k úveru vo forme prečerpania, a to ani v prípade,
že neboli riadne a včas uhradené. Žalobca v celom konaní nepreukázal relevantne a najmä presne
aká konkrétna časť žalovanej istiny predstavuje doposiaľ neuhradené poplatky za vedenie účtu, za

jednotlivé operácie na účte, poplatky za upomienky, resp. za výzvy, za vedenie účtu postihnutého
exekúciou a pod. (ktoré taktiež žalobca neoprávnene započítaval na istinu úveru z prečerpania), ako ani
aká časť takýchto nárokov bola a za aké obdobie splatená vkladmi žalovaného na účet, ktoré žalobca
započítal na úhradu povoleného prečerpania, ako ani nepreukázal riadne v akej miere práve z takýchto
nedôvodných navýšení úverovej istiny boli a v akej sume vypočítané v rozhodnej dobe úroky a teda

v akom rozsahu sa vlastne nedôvodne navýšil záväzok žalovaného z titulu prečerpania. Osobitne čo
sa týka v priebehu vedenia účtu žalovanému vyúčtovaných poplatkov za upomienky (4x á 15,- eur),
resp. za výzvy (3x á 30,- eur) žalobca nepreukázal ani len oprávnenosť týchto nárokov - tieto sú jednak,
vzhľadom na povahu právneho úkonu vo forme upomienky či výzvy, podľa výpisov z účtu neprimerane
vysoké a navyše žalobca nepredložil v celom konaní ani len jedinú upomienku alebo výzvu, ani len jediný

doklad o ich odoslaní žalovanému a už vôbec nie o doručení takého podania žalovanému. Obdobne v
celom konaní žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce oprávnenosť požadovania poplatkov za
vedenie účtu postihnutého exekúciou (12x á 5,- eur). Tým všetkým v podstate žalobca zmaril v tomto
ohľade možnosť náležitého preskúmania dôvodnosti podanej žaloby čo do dôvodu a výšky žalovanej
istiny (teda posúdenie oprávnenosti započítavania vkladov žalovaného na účet na prípadné takéto,

za tohto stavu nedôvodné nároky a zohľadnenie takého započítania oproti žalovanej istine). Žalobca
navyše nároky v žalobe uplatnené požadoval z titulu prečerpania, nie z dôvodu dlžných poplatkov
akéhokoľvek druhu. Ďalej čo sa týka samotného prečerpania a z toho titulu založeného spotrebiteľského
úverového vzťahu. Podľa obsahu predložených európskych informácií o spotrebiteľskom úvere možno
dedukovať, že v danom prípade mala byť Zmluva o prečerpaní uzavretá na dobu neurčitú a žalovaný

ako spotrebiteľ mohol byť kedykoľvek požiadaný, aby tento spotrebiteľský úver splatil v plnej výške - v
samotnej uvedenej zmluve však daná náležitosť chýba, s ohľadom na obsah predložených európskych
informácií o spotrebiteľskom úvere však z pohľadu súdu nie je dôvod na pochybnosti o tom, že tomu tak
malo byť (načo inak by taká informácia bola v predložených európskych informáciách o spotrebiteľskom
úvere), teda, že žalovaný bol povinný na požiadanie splatiť úver takto poskytnutý (zrejme táto náležitosť

bola vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré v zmysle bodu 1. Zmluvy o prečerpaní mali tvoriť
neoddeliteľnú súčasť uvedenej zmluvy, avšak v celom konaní súd v znení účinnom v čase uzavretia
uvedenej zmluvy predložené neboli). Tu však treba poukázať na to, že Zmluva o prečerpaní neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), písm. w) v spojení s § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010
Z. z. a vyslovene ani uvedenie náležitosti podľa § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., teda

povinnosti spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške a preto úver na
základe nej poskytnutý sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy o prečerpaní. Zároveň úver
poskytnutý žalovanému žalobcom formou prečerpania sa považuje za bezúročný a bez poplatkov i
podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy o

prečerpaní), nakoľko žalobca v celom konaní nepredložil doklady o tom, že pred uzavretím Zmluvy o
prečerpaní(aosobitneiprednavýšenímúverovéhorámcanazákladežiadostižalovanéhoz08.03.2013,
čo ani nebolo upravené riadnou písomnou formou) konal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom v danom prípade preukázateľne išlo zo strany žalobcu o hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko z predložených dokumentov

jednoznačne vyplýva, že žalobca poskytol žalovanému prečerpanie bez akéhokoľvek posudzovania
schopnosti žalovaného splácať úver, konkrétne bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii žalovaného
ako spotrebiteľa. Tento záver je jediný možný i vzhľadom na to, že žalobca v celom konaní (v rámci
povinnosti úplne a pravdivo popísať skutkový stav) neuviedol a ničím nepreukázal, že pred uzavretímZmluvy o prečerpaní alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
- prečerpania - posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Tu v žiadnom prípade nepostačovali informácie o výške vkladov žalovaného alebo

v jeho prospech na účet. Čo sa posudzuje je v citovanom § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. uvádzané
iba demonštratívne a žalobca nepreukázal, že skúmal i pomery žalovaného a jeho pravidelné výdavky,
ich druh a výšku - pritom už len podľa výpisov z účtu za 01.12.2012 až 31.12.2012 (č.l. 79), resp. za
01.01.2013 až 31.01.2013 (č.l. 77) musel vidieť nielen vklady na účet, ale aj tomu zodpovedajúce výbery
v príslušných výškach. Preto za takých okolností ponúknuť a poskytnúť spotrebiteľský úver formou

prečerpania bola z pohľadu súdu iba slepá ziskuchtivosť. Navyše ak by žalobca konal s odbornou
starostlivosťou, tak by mu neušlo to, čo bolo zistené dokazovaním, a to, že žalovaný počas celého roku
2012, ako aj za január a február roku 2013 (ako aj za celé ďalšie obdobie uvedeného roku) poberal dávky
v hmotnej núdzi, už vtedy bol ženatý a už mal päť maloletých detí, pričom jeho manželke boli vyplácané
iba rodinné prídavky na ne. Žalobca teda konal slepo vo vidine zisku (19,90 % ročnú úrok z prečerpania),
v dôsledku čoho nekonal pred uzavretím Zmluvy o prečerpaní z 19.2.2013, ani pred jej zmenou (v

rozpore s § 40 ods. 2 OZ ani riadne písomne neuzavretou) s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení platnom a účinnom v danom čase), a to až tak, že za týchto okolností
išlo zo strany žalobcu o hrubé porušenie jeho povinností podľa uvedeného zákonného ustanovenia, v
dôsledku čoho aj podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., v znení platnom a účinnom v čase uzavretia
Zmluvy o prečerpaní, sa poskytnutý úver podľa danej zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Žalobca však preukázateľne žalovanému účtoval úroky z titulu prečerpania (viď jednotlivé výpisy z účtu),
tieto pokiaľ neboli uhradené pripočítaval na prečerpanie, o čom svedčia opäť samotné predložené výpisy
zúčtu,čovšaknazákladevyššieuvedenéhoneboloprávnený.Rovnakoaniohľadomúrokovúčtovaných
žalovanému nijako relevantne nešpecifikoval a nepreukázal v akom rozsahu tvoria súčasť žalovanej
istiny a v akom rozsahu už vklady žalovaného započítal na ich plnenie, k čomu však podľa výpisov z

účtu dochádzalo a tým vlastne žalobca, teda neoprávneným započítavaním častí vkladov na úroky, ktoré
v danom právnom vzťahu nebol oprávnený požadovať, vytváral stav kedy žalovaný v prípade potreby
peňažných prostriedkov už opätovne vlastne automaticky sa zase dostával do prečerpania. Nároky
uplatnené žalobou žalobca odvodzoval z titulu prečerpania, avšak v celom konaní predložil VOP iba v
znení účinnom od 01.07.2016. Zmluva o prečerpaní však bola uzavretá 19.02.2013, pričom predložením

iba VOP účinných od 01.07.2016 a nie v znení účinného v čase uzavretia uvedenej zmluvy, vzhľadom
na čo do merita úverového vzťahu ňou založeného absolútne ničotný obsah danej zmluvy, teda žalobca
absolútne znemožnil riadne preskúmanie povinností žalovaného ohľadom času a spôsobu splácania
úveru poskytnutého mu prečerpaním, ako aj to či, kedy a v akom rozsahu vlastne sa dostal žalovaný
do omeškania, resp. ako mal byť a či vôbec a kedy bol vyzvaný na splatenie úveru, ako malo dôjsť k

ukončeniu úverového vzťahu a či tomu v danom prípade tak bolo, a pod. Nepredložením VOP účinných v
čase uzavretia Zmluvy o prečerpaní, ako ani iných obchodných podmienok, v súlade s ktorými mala byť
uzavretá samotná Zmluva o bežnom účte, bolo taktiež súdu znemožnené posúdiť rozsah následných
zmien VOP či iných podmienok po uzavretí tej-ktorej zmluvy a najmä či takýmito zmenami nedošlo
oproti pôvodnému stavu k zhoršeniu postavenia žalovaného, teda či sa žalobca v rámci „dohodnutého“

oprávnenia v zmysle čl. IV. bodu 4. Zmluvy o bežnom účte (t.j. na ich zmenu, ktorú mohol oznamovať
i na výpise z účtu, čo však nerobil ohľadom samotného obsahu, iba ak, že dokumenty aktualizuje - viď
napr. na výpise za 01.11.2013 až 29.11.2013 - č.l. 62 spisu) nedopustil tzv. nekalých obchodných praktík
voči žalovanému. Celým vyššie uvedeným postupom žalobca z pohľadu súdu jednoznačne zneužíval
svoju pozíciu v zmluvnom vzťahu, na prečerpanie započítaval nároky, ktoré mu patrili z iného titulu, čím

navyšoval záväzky žalovaného a v zásade ho tlačil do ďalšieho a sústavného prečerpania na bežnom
účte. Takéto konanie z pohľadu súdu je jednoznačne výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ako
aj s ich užšou kategóriou, a to so zásadami poctivého obchodného styku. Vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti a zrejme účelové postupy žalobcu voči žalovanému v rozpore s občianskoprávnymi
predpismi, osobitne s ohľadom na postavenie žalobcu ako podnikateľa v uvedených právnych vzťahoch,

a to najmä vo vzťahu založenom Zmluvou o prečerpaní, ako vzťahu úverovom, súd dospel k záveru, že
takýto výkon práva zo strany žalobcu bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a ako
taký nemôže požívať právnu ochranu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd žalobu,
nielen z hora uvedených dôvodov v jednotlivých častiach istiny či úroku požadovaného vo výške 28 %
ročne, ale v konečnom dôsledku v celom rozsahu zamietol.

6. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, pričom ako odvolacie dôvody
uviedol ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a), b), h) a f). Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie
nepostupoval správnym procesným spôsobom a neriadil sa ustanovením § 150 a § 151 CSP, v dôsledkučoho nepredvídateľný postup súdu prvej inštancie bol v rozpore s právom sporovej strany na spravodlivý
proces. Žalobca mal za to, že vzhľadom na prejednaciu zásadu civilného sporového konania je potrebné
prihliadať na to, že v súlade s touto zásadou je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu,

a to aj v spotrebiteľských sporoch a iný postup súdu je v rozpore s právom strany na spravodlivý
proces. Žalobca mal za to, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, tak ako to vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, s poukazom na skutočnosť, že žalobca nepredložil VOP v znení rozhodnom
pre posúdenie nároku žalobcu, čím vznikli na strane súdu pochybnosti, mal súd žalobcu vyzvať na
doplnenie, resp. opravu návrhu v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 CSP, a to predložením VOP účinných

v čase uzavretia Zmluvy o osobnom účte a v čase uzavretia Zmluvy o povolenom prečerpaní na
účte, ako aj predložením ostatných relevantných súčastí zmluvy. Keďže súd prvého stupňa rozhodol o
nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť
smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci
bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto spôsobom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku odňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom. V tejto odvolacej námietke poukázal žalobca na rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline, č. k. 1Co/33/2017-53 zo dňa 27.06.2017, uznesenie Krajského súdu v Košiciach
5Co/262/2017 zo dňa 18.01.2018, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. 43Co/25/2018-257 zo
dňa 26.07.2018, uznesenie Krajského súdu Trnava č. 11Co/57/2017 zo dňa 29.06.2018, rozhodnutie
Krajského súdu Nitra č. 5Co/262/2017-82 zo dňa 04.07.2018, uznesenie Krajského súdu Bratislava, č.
k. 10Co/74/2018-151 zo dňa 16.08.2018, uznesenie Krajského súdu Trnava, č. k. 10Co/6/2018-96 zo

dňa 29.11.2018, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. 11Co/211/2018-290 zo dňa 10.12.2018,
uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. 1Co/174/2018 zo dňa 16.11.2018, uznesenie Krajského súdu v
Košiciachč.1Co/43/2018zodňa31.01.2019,uznesenieKrajskéhosúduvŽilineč.8Co/139/2018-119zo
dňa 29.10.2018 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 1Co/43/2018 zo dňa 31.01.2019. Vzhľadom
na uvedené žalobca v podanom odvolaní doplnil svoju argumentáciu a na preukázanie svojich tvrdení

v rámci podaného odvolania doložil zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb
(Zmluva o bežnom účte zo dňa 14.12.2012 v spojení so Všeobecnými obchodnými podmienkami
banky, Sadzobníkom poplatkov a Výveskou úrokových sadzieb), na ktoré Zmluva o bežnom účte
odkazuje a s ktorými sa žalovaný podľa svojho vyhlásenia v Zmluve o bežnom účte v celom rozsahu
oboznámil, taktiež predložil Zmluvy o poskytovaní služby povolené prečerpanie (Zmluva o PP zo dňa

19.02.2013), pričom všetky podstatné náležitosti tejto zmluvy majú byť uvedené v texte samotnej zmluvy
a zároveň poukázal na to, že spotrebiteľská zmluva nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument. Podľa
jeho názoru náležitosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských
úveroch nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť
obsiahnutá aj v obchodných podmienkach, alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy.

V tomto poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 5Co/190/2018 zo dňa 15.11.2018 a
č. 5Co/241/2018 zo dňa 11.12.2018. Podľa názoru žalobcu žalovaná suma predstavuje rozdiel medi
všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi vykonanými na účte žalovaného. Zároveň predložil
v podanom odvolaní výpis z účtu žalovaného od jeho otvorenia až po jeho zatvorenie, z ktorého mal
vyplývať súčet kreditných a súčet debetných položiek za príslušné obdobie. Sadzba úroku 28 % ročne

je platná pre nepovolené prečerpanie a vyplýva z VOP ods. 3, bod 3.12., ktoré sú účinné od 01.02.2014
v spojení s Výveskou úrokových sadzieb a v spojení so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 2 písm. f) a § 18. Podľa názoru žalobcu úrok vo výške 28 % je úrokovou sadzbou úveru
a nie sankčným úrokom z omeškania. Úrok za užívanie prostriedkov z prekročenia nie je sankčným
úrokom z omeškania, ale odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov, teda cena poskytnutého

úveru a ako už bolo žalobcom uvádzané, jeho výška nemôže byť obmedzená zákonnou výškou úrokov z
omeškania, keďže by nedávala zmysel ani logiku osobitná úprava ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.
z.Čosatýkaupomienokavýzievdoručovanýchžalovanémunavysporiadanienepovolenéhodebetného
zostatku, tieto boli žalovanému zasielané obyčajnou poštou, a to externou spoločnosťou, ktorá ich
odosiela na základe podkladov, ktoré jej boli doručené bankou. Poukázala na to, že upozornenie a výzva

sa považuje za doručené v súlade s úpravou vo všeobecných obchodných podmienkach žalobcu, i keď
sa o ňom žalovaný nedozvedel na základe fikcie doručenia. Podľa názoru žalobcu ustanovenie § 2 ods.
3 Občianskeho zákonníka umožňuje, aby účastníci občianskoprávnych vzťahov si mohli vzájomné práva
a povinnosti upraviť dohodou odchýlnej od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy
ustanovenia zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. K overeniu bonity žalovaného žalobca

uviedol, že skúmal majetkové pomery žalovaného na základe interných informácií, ktorými disponoval
vo finančných pomerov žalovaného z toho titulu, že pre žalovaného viedol bežný účet, na základe
čoho mal prehľad o finančných prostriedkoch, ktorými žalovaný disponoval, a to v rozsahu mesačných
zostatkov na účte vyplývajúcich z kreditných a debetných transakcií vykonávaných žalovaným. Zároveňmajetkové pomery žalovaného skúmal na základe dopytu do Spoločného registra bankových informácií
(SRBI), ktorým si žalobca overoval existujúce záväzky žalovaného a ich riadne a včasné splácanie, resp.
prípadné omeškanie.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa
ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad

ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasledujúce
CSP,beznariadeniapojednávania(§380CSPacontrario)stým,žemiestoačasvyhláseniarozhodnutia
oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdi relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. Vo veci došlo k zisteniu skutkového stavu súdom prvej inštancie v dostatočnom rozsahu a zo
zistených skutočností bol vyvodení správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa
na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

12. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

13. V zásade možno konštatovať, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z nasledovných dôvodov: za

prvé usúdil, že súdu prvej inštancie neboli k zmluve predložené, v tom čase platné, VOP a Sadzobník,
za druhé Zmluva o bežnom účte a Zmluva o povolenom prečerpaní nemali podľa názoru súdu prvej
inštancietemeržiadnenáležitostivyžadovanéZákonomospotrebiteľskýchúverochavšetkytietozmluvy
iba odkazovali na Všeobecné obchodné podmienky, ktoré však s podanou žalobou v platnom znení
doručené súdu neboli. Taktiež za tretie 28 %-ný úrok bol považovaný súdom prvej inštancie za také

príslušenstvo, ktoré je uplatňované žalobcom v rozpore s ustanovením § 710 Obchodného zákonníka.
Za štvrté súd prvej inštancie považoval poplatky žalobcu, ktoré premenil na úverovú istinu a následne
ich úročil úrokom 28 % za nekalú obchodnú praktiku. Za piate súd prvej inštancie mal za to, že
žalobca poplatky za upomienky a výzvy, ktoré požadoval uhradiť v uplatnenej žalobe nijako súdu prvej
inštancie nepreukázal. Za šieste mal taktiež súd prvej inštancie za to, že zmluva o prečerpaní nemala

náležitosti podľa ustanovení Zákonov o spotrebiteľských úverov. Za siedme súd prvej inštancie vzhliadol
aj porušenie povinností pri zisťovaní schopností spotrebiteľa splácať úver v zmysle ustanovenia § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., keďže spotrebiteľ sa v tom čase nachádzal v hmotnej núdzi, mal
5 nezaopatrených detí, jeho manželka toho času poberala iba dávky v hmotnej núdzi a nepracovala.
Ako ôsmy dôvod pre zamietnutie žaloby súd prvej inštancie konštatoval porušenie dobrých mravov a

poctivého obchodného styku, a to z dôvodu, že pri prečerpaní účtu mal žalobca požívať nároky, ktoré
mu patrili z iného titulu.

14. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní. V tomto kontexte je základnou a podstatnou prvá
odvolacia námietka spočívajúca v tom, že pokiaľ súd prvej inštancie považoval návrh, teda žalobu za
neúplnú, ako to má vyplývať z jeho odôvodnenia, mal podľa názoru žalobcu súd samotného žalobcu
vyzvať na doplnenie alebo opravu návrhu, teda žaloby v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 CSP.Pokiaľ teda súd prvej inštancie rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania, pričom jeho
rozhodnutiunepredchádzalafaktickáčinnosťsúdusmerujúcakodstráneniuneúplnostižalobynazačatie
konania, mal súd prvej inštancie takýmto postupom odňať žalobcovi možnosť konať pred súdom. K tejto

základnej a podstatnej odvolacej námietke, od ktorej sa následne odvíjajú aj ďalšie námietky, odvolací
súd uvádza, že je síce pravdou, že ak žaloba neobsahuje dostatočné skutkové odôvodnenie, ide o
vadu žaloby a vzniká povinnosť súdu pokúsiť sa postupom podľa § 129 ods. 1 Civilného sporového
poriadku o jej opravu alebo doplnenie. Pri posudzovaní skutkového odôvodnenia žaloby ako podania
vo veci samej, je však veľmi dôležité odlišovať tzv. základné skutočnosti, ktoré predstavujú skutočnosti

súvisiace k individualizácií, nezameniteľnosti nároku, kde pri ich nedostatku je na mieste postupovať
podľa § 129 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a skutočnosti, ktoré sú pre rozhodnutie určujúce,
teda nie sú potrebné k identifikácii nároku a ich výsledok môže ovplyvňovať výsledok sporu, pri
ich absencii zároveň neprichádza do úvahy odmietnutie, ale naopak zamietnutie žaloby. V danom
prípade však žaloba nemala také vady, aby bolo možné konštatovať nedostatočné uvedenie základných
skutkových okolností veci, pre ktoré by súd prvej inštancie nemohol meritórne vec prejednávať a túto

vec aj zároveň rozhodnúť. Žaloba nemala také vady, ktoré by zakladali povinnosť súdu prvej inštancie
postupovať postupom v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 a 2 CSP, teda súd prvej inštancie nebol
povinnývyzývaťžalobcukvalifikovanýmspôsobomnaodstránenievádžalobyvpodobenedostatočného
skutkového odôvodnenia spočívajúceho v neuvedení základných skutočností. Žaloba sama o sebe
základné skutočnosti pri skutkovom odôvodnení obsahovala, a to z dôvodu, že opisovala zmluvný vzťah

medzi sporovými stranami, uvádzala konkrétnu zmluvu s konkrétnym číslom a dátumom jej uzatvorenia,
citovala niektoré konkrétne časti zmluvy, či všeobecných obchodných podmienok a rovnako aj opisovala
porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, ktoré dostatočne identifikovala. Zo žaloby teda
bolo zrejmé, že malo dochádzať k nepovolenému prečerpaniu na strane žalovaného, pričom tento
hmotnoprávny vzťah medzi sporovými stranami bol riadne žalobcom opísaný. Ku skutočnosti, že žaloba

obsahovala v rámci skutkového odôvodnenia základné skutočnosti, odvolací súd uvádza, že prvkami
pohľadávky sa rozumejú také jej podstatné časti, ktoré spoločne určujú obsah nároku ako požiadavky
na ochranu subjektívneho práva alebo zákonom chránený záujem. Prakticky význam prvkov nároku je
ten, že slúži ako prostriedok na jeho individualizáciu, to znamená, že umožňujú rozlíšiť jeden nároku
od druhého. Nárok ako požiadavka na ochranu sa skladá z troch prvkov: predmet, dôvody a účastníci

právneho úkonu. Keďže, tak ako odvolací súd už uviedol, žaloba obsahovala základné skutočnosti, súd
prvej inštancie postupoval správne, keď vec začal procesne prejednávať s tým, že rovnako správne,
skutkovo aj právne uzavrel, že samotná žaloba v sebe neobsahuje opísanie skutočností, ktoré sú
pre rozhodnutie súdu určujúce. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že takéto
neuvedenie skutočností má v zásade vplyv na samotný výsledok sporu a pri ich absencii súd prvej

inštancie rozhodol správne, keď nepripustil procesný postup odmietnutia žaloby, ale práve naopak
žalobu z týchto dôvodov zamietol. Odvolací súd uzatvára, že bolo povinnosťou žalobcu bez samostatnej
výzvy súdu predložiť spolu so žalobou aj zmluvné dokumenty v úplnom znení a taktiež v znení
platnom v čase uzatvorenia zmluvy tak, aby poskytol súdu priestor pre preskúmanie ich primárneho
obsahu. Tu odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalobcovi bola dňa 19.01.2017 zo strany

súdu riadne doručená výzva datovaná dňom 09.01.2017, v zmysle ktorej súd prvej inštancie okrem
iného vyzval žalobcu na predloženie všetkých dôkazov preukazujúcich titul, výšku a odôvodnenosť
žalobcom uplatnených nárokov. Rovnako možno konštatovať, že žalobcovi boli súdom riadne doručené
aj všeobecné poučenia o procesných právach a povinnostiach strán sporu. Rovnako bolo povinnosťou
žalobcu v prípade podanej žaloby predložiť spolu so žalobou aj listinné dôkazy preukazujúce ďalšie ním

uplatnené nároky, a to v podobe nárokov vyplývajúcich z upomienok a výziev žalobcu doručovaných
žalovanému.

15. K skutočnosti, že žalobca k odvolaniu pripojil svoju ďalšiu argumentáciu a na preukázanie svojich
tvrdení predložil odvolaciemu súdu ďalšie listinné dôkazy, odvolací súd konštatuje, že v rámci princípu

neúplnej apelácie v zmysle Civilného sporového poriadku platí zásada akceptovania novôt v konaní
s tým, že predmetné listinné dôkazy ako aj samotné skutkové tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní
nespĺňajú ani jedno kritérium pre umožnenie pripustenia tzv. „novoty v konaní“, keďže nič nebránilo
žalobcovi, aby tieto listinné dôkazy ako aj svoje tvrdenia predložil ešte v pôvodnom konaní súdu
prvej inštancie pred ukončením dokazovania. Z vyššie uvedeného dôvodu sa odvolací súd ďalšou

„rozširujúcou“ argumentáciou oproti argumentácii pred súdom prvej inštancie ako aj listinnými dôkazmi
predloženými odvolaciemu súdu po podanom odvolaní ďalej nezaoberal.16. V kontexte vyhodnotenia prvej, a to základnej a podstatnej odvolacej námietky, strácajú zostávajúce
odvolacie námietky žalobcu akékoľvek opodstatnenie.

17. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedal aj správny
výrok súvisiaci, a to výrok o trovách konania.

18. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 262 ods. 2 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej však zo spisu žiadne
preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú a ani si ich neuplatňovala. V odvolacom konaní
neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že

stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva a správnosť takéhoto rozhodnutia
vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).