Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/56/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118202082
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3118202082.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy
Kollárovej a členiek senátu JUDr. Ivety Anderlovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: Mesto
Trenčín, so sídlom Trenčín, Mierové námestie 2, IČO: 00 312 037, proti žalovanej: P. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K., O. XXXX/XX, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o.,
so sídlom Trenčín, Piaristická 46, IČO: 36 837 857, o zaplatenie 1 000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 12C/12/2018 -101 zo dňa 13. júla 2020v spojení s
opravným uznesením č.k. 12C/12/2018-126 zo dňa 10. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II.m e n í tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobcovi aj 800,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 800,- eur od 08.05.2018 do
zaplatenia, do 6 mesiacov po právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. m e n í tak, že žalobca má voči

žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 98,32 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 200,- eur s
5 % ročným úrokom z omeškania od 08.05.2018 do zaplatenia, do 6 mesiacov po právoplatnosti
rozsudku (výrok I.). Výrokom II. zamietol žalobu vo zvyšnej časti a výrokom III. rozhodol o trovách
konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej ich náhradu v rozsahu 60 %.. V odôvodnení
rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 09.11.2017 boli

odstránené 2 ks reklamných zariadení, ktoré boli umiestnené na pozemku žalobcu C KN parc. č.
XXXX k.ú. Trenčín zo strany ulice M. Rázusa pri Obchodnej akadémii Dr. M. Hodžu od roku 1991,
a to obchodnou spoločnosťou RENGL Slovensko s.r.o. na základe nájomnej zmluvy č. 16/2017,
uzavretej medzi žalobcom ako prenajímateľom a spoločnosťou RENGL. s.r.o. ako prenajímateľom.
Táto skutočnosť vyplýva zo žaloby i z trestného oznámenia samotnej žalovanej vo veci Obvodného
oddelenia PZ Trenčín č. ORP-1168 TN-TN-2017, pričom v tomto vyšetrovacom spise sa nachádza aj
fotodokumentácia miesta, odkiaľ boli odstránené reklamné zariadenia i s kópiu mapy. Nebolo sporné

aj to, že žalobca nedisponoval a nemal uzavretú žiadnu nájomnú zmluvu na užívanie pozemkov pod
predmetnými 2 reklamnými zariadeniami od začiatku do dňa uzavretia nájomnej zmluvy s obchodnou
spoločnosťou RENGL Slovensko s.r.o. ( zo dňa 06.11.2017, zverejnená dňa 09.11.2017, účinná
od 10.11.2017). Nebola sporná ani skutočnosť, že žalobca prenajal obchodnej spoločnosti RENGL
Slovensko s.r.o. 13 kusov reklamných stavieb na území Mesta Trenčín za dohodnuté nájomné 50,- eur
za l kus na 1 rok ako prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 9a ods. 9 písm. c) zák. č. 138/1991

Zb. o majetku obcí v znení noviel. Sporné medzi stranami bolo vlastníctvo predmetných 2 reklamných
zariadení. Žalobca tvrdil, že ich vlastníkom v žalovanom období t.j. od 09.11.2015 do 09.11.2017 bola
žalovaná,pričomtotopreukazovalvyjadrenímsamotnejžalovanejpodľavyšetrovaciehospisu.Žalovanátvrdila, že ich vlastníkom bol iba jej manžel a do vyšetrovacieho spisu predložila ako dôkaz kópiu
potvrdenia o vlastníctve od 01.06.1991 reklamných zariadení jej manžela zo dňa 24.05.1991, vydaného
bývalými Službami Mesta Trenčín š.p. Vo vyšetrovacom spise OO PZ Trenčín č. ORP-1168 TN-TN-2017

sa nachádza Zápisnica o trestnom oznámení žalovanou zo dňa 09.11.2017 o 18:00 hod., v ktorej je
uvedená výpoveď žalovanej. Táto uviedla, že dňa 09.11.2017 okolo 12:00 hod. išla jej dcéra P. P. po
ul. Rázusova v Trenčíne a uvidela, že na mieste, kde sa predtým nachádzali ich reklamné pútače, tieto
sa tam už nenachádzali, čo jej dcéra oznámila telefonicky. Dcéra toto riešila u žalobcu a ten jej uviedol,
že nič o rušení pútačov nevie. Neskôr o 15:00 hod. tam jej dcéra videla 2 mužov - robotníkov, ktorí jej

uviedli, že pracujú pre P.a J. ako manipulujú s reklamnými plochami, ktoré jej ( žalovanej) patria. Títo jej
povedali, že J. Rengl im kázal zrezať „naše“ pútače a osadiť tam pútače J. J.. Po tomto skontrolovala aj
ďalšie svoje reklamné pútače a zistila, že jej boli odstránené 2 ks reklamných pútačov na autobusovej
stanici v Trenčíne, spred OC Rozkvet na Sihoti v Trenčíne a ďalšie. Žalovaná uviedla, že asi pred
2 rokmi (pred oznámením zo dňa 09.11.2017) chcel od nej P. J., aby mu uvedené reklamné plochy
odstúpila, pričom sa nedohodli a on jej povedal, že ju zlikviduje. Výšku škody nevyčíslila. Žalovaná

pri výsluchu na polícii dňa 27.11.2017 k tejto veci ešte uviedla, že pracuje ako živnostníčka, kde jej
živnosť pozostávala z reklamnej činnosti, dňa 24.05.1991 zakúpila výlepné plochy od Mesta Trenčín,
pričom predložila doklad o zakúpení 7 ks skruží a 10 výlepných plôch po Trenčíne, pričom v roku 2015
„im“ boli ( neuvedené komu .. pozn. súdu) neznámou osobou odstránené 3 výlepné plochy. K zápisnici
o výsluchu bola pripojené kópia potvrdenia bývalých Služieb Mesta Trenčín š.p. zo dňa 24.05.1991

o odovzdaní 21 výlepných plôch v Trenčíne dňa 01.06.1991 do vlastníctva X. K., bytom Trenčín, O.
XX. Podľa výpisu z Obchodného registra SR obchodná spoločnosť Služby Mesta Trenčín š.p. bola
zapísaná do registra dňa 01.07.1989 a vymazaná bola dňa 10.11.1992, manžel žalovanej X. K. mal
živnosť na predmet podnikania to výlep plagátov - reklamná činnosť obyvateľstvu od 01.06.1991 do
30.06.2012 a žalovaná P. K. má živnosť aj na predmet podnikania Reklamné a marketingové služby od

02.07.2012 doteraz. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123, § 133 ods. 1, § 451 ods. 1,2,
§ 456, § 671 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že pri posudzovaní spornej
otázky vlastníctva predmetných 2 reklamných zariadení vychádzal z potvrdenia z roku 1991, výpisov
zo živnostenského registra, obsahu vyšetrovacieho spisu, z ktorých vyplýva, že manžel žalovanej X.
K. začal podnikať v oblasti reklamnej činnosti od 01.06.1991 a v tento deň nadobudol do vlastníctva

niekoľko reklamných zariadení od bývalého štátneho podniku Služby Mesta Trenčín š.p., medzi nimi
aj predmetné 2 zariadenia a to až do skončenia živnosti dňom 30.06.2012. Od dňa 02.07.2012, teda
takmer následne, začala podnikať v oblasti reklamnej činnosti jeho manželka - žalovaná až doteraz.
Podľa obsahu predmetného vyšetrovacieho spisu po odstránení predmetných 2 reklamných zariadení
dňa 09.11.2017 práve žalovaná osobne podala trestné oznámenie na polícii dňa 09.11.2017 o 18,00

hod. - odcudzenie týchto zariadení, pričom uviedla, že boli jej vlastníctvom. Túto skutočnosť potvrdila
aj pri ďalšom výsluchu na polícii dňa 27.11.2017. Ani raz netvrdila, že by boli výlučným vlastníctvom jej
manžela, alebo že by boli spoluvlastníci, iba predložila ako dôkaz vlastníctva potvrdenie o nadobudnutí
vlastníctva viacerých reklamných zariadení včítane predmetných 2 jej manželom dňom 01.06.1991.
Súd považoval žalovanú za vlastníčku predmetných 2 reklamných zariadení od začatia jej podnikania

v reklamnej činnosti, pretože tesne pred vznikol jej oprávnenia zaniklo živnostenské oprávnenie jej
manžela, a to na základe prevzatia reklamných zariadení od manžela, vrátane predmetných 2 zariadení.
Nemalo by žiadnu logiku tvrdenia žalovanej, že vlastníkom je stále jej manžel, keď ukončil živnosť dňa
30.06.2012. Ak by žalovaná nepodnikala s predmetnými reklamnými zariadeniami a necítila by sa ich
vlastníčkou, nemala logicky žiadny dôvod zriaďovať si živnosť od 02.07.2012 aj na predmet v reklamnej

činnosti a po odstránení predmetných 2 reklamných zariadení podávať na polícii trestné oznámenie
s tvrdením, že ona bola ich vlastníčkou. Tvrdenia žalovanej v tomto civilnom spore súd považoval
za účelové s cieľom vyhnúť sa plneniu dlhu. Keďže žalovaná pri vyšetrovaní políciou vystupovala
ako fyzická osoba - vlastník predmetných reklamných zariadení, súd z tohto jej tvrdenia vychádzal
a neprihliadol na jej námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Ďalej v tomto spore nebolo

preukázané uzavretie žiadnej nájomnej zmluvy na predmetné 2 reklamné zariadenia od r. 1991 až
do ich odstránenia dňa 09.11.2017. Keďže súd prvej inštancie považoval za ich vlastníčku žalovanú,
ktorá zároveň užívaním reklamných plôch užívala aj pozemok žalobcu pod týmito zariadeniami, vzniklo
jej bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že užívala plochy pozemku žalobcu bez právneho dôvodu,
bez nájomnej zmluvy. Žalovaná tak musí vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi ako vlastníkovi

predmetného pozemku. Pri výške bezdôvodného obohatenia súdna prax ( R 25/1989) vychádza z
obvyklého nájomného v danej oblasti, za danú vec a v danom čase. Keďže jedinou porovnateľnou
nájomnou zmluvou na reklamné zariadenia na území Mesta Trenčín za celé žalované obdobie, vrátane
predmetných 2 zariadení, bola Nájomná zmluva č. 16/2017, účinná od 10.11.2017 (na konci žalovanéhoobdobia), súd vychádzal z výšky obvyklého nájomného za 1 reklamné zariadenie podľa tejto zmluvy,
ktoré bolo 50,- eur za 1 zariadenie na 1 rok. Súd nevychádzal pri určení sumy bezdôvodného obohatenia
z VZN Mesta Trenčín, kde bola určená výška nájomného 250,- eur/1 zariadenie/1 rok, pretože Mesto

Trenčín podľa neho neuzavrelo nájomnú zmluvu č. 16/2017, teda nešlo o obvyklé nájomné v reálnom
čase a mieste. Žalobca sa žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie plochy jeho
pozemku pod 2 reklamnými zariadeniami za obdobie 2 rokov a to od 19.11.2015 do 09.11.2017. Súd
prvej inštancie tak vypočítal výšku bezdôvodného obohatenia 50,- eur / 1 zariadenie/ 1 rok x 2 predmetné
zariadenia x 2 žalované roky = 50 x 2 x 2 = 200,- eur. Súd zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť

žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 200,- eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.
Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k zaplateniu aj zákonných úrokov z omeškania 5% ročne. Žalobca
pred podaním žaloby nezaslal žalovanej žiadnu písomnú výzvu na zaplatenie žalovanej sumy, preto
výzvouveriteľa-žalobcudlžníkovi-žalovanejjesamotnážaloba,ktorájejbolapodľapoštovejdoručenky
súdu doručená dňa 07.05.2018. Od nasledujúceho dňa t.j. od 08.05.2018 sa žalovaná dostala do
omeškania so splnením dlhu, preto ju súd zaviazal od tohto dňa 08.05.2018 platiť aj zákonné úroky z

omeškania. Žalobu v časti úrokov z omeškania od podania žaloby t.j. 07.03.2018 do 07.05.2018 zamietol
ako nedôvodnú. Podľa § 232 ods. 3 CSP súd prvej inštancie určil dlhšiu lehotu splatnosti dlhu pre
žalovanú vzhľadom na zhoršenú ekonomickú situáciu pre pandémiu koronavírusom. Podľa § 255 ods.
1 CSP súd prvej inštancie priznal pomerne úspešnej žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 60%.

2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a do výroku o nároku
na náhradu trov konania podal včas odvolanie žalobca, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť mu spolu 1000,- eur s 5 % ročným úrokom z
omeškania od 08.05.2018 do zaplatenia a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Namietal odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Uviedol, že má zato, že súd prvej inštancie pri

stanovení výšky obvyklého nájomného nemal vychádzať z výšky nájomného podľa nájomnej zmluvy
č. 16/2017. Obec môže prenechať majetok do nájmu inej osobe za splnenia určitých podmienok
v súlade so zákonom č. 138 /1991 Zb. o majetku obcí a to buď na základe výsledku obchodnej
verejnej súťaže, dražby alebo priamym prenájmom. Pri prenájme majetku obce sa však môžu uplatňovať
aj určité výnimky, uvedené v § 9a ods. 9 citovaného zákona. V prípade prenájmu pozemku v

prospech spoločnosti RENGL Slovensko, s.r.o. nájomnou zmluvou č. 16/2017 bola uplatnená práve
výnimka podľa § 9a ods. 9 písm. c/ zákona o majetku obcí, teda predmetný nájom bol schválený
mestským zastupiteľstvom ako prípad hodný osobitného zreteľa, o čom s mestské zastupiteľstvo
rozhodlo trojpätinovou väčšinou prítomných poslancov. Odôvodnenie prenájmu pozemku na základe
danej nájomnej zmluvy ako prípadu hodného osobitného zreteľa bolo podrobne uvedené v písomnom

materiáli, ktorý bol predložený poslancom mestského zastupiteľstva a taktiež v uznesení mestského
zastupiteľstva č. 1091 zo dňa 20.09.2017. Predmetné uznesenie je pripojené k nájomnej zmluve. Výška
nájomného podľa danej nájomnej zmluvy bola schválená špeciálne pre tento konkrétny prípad s tým,
že nájomca sa zaviazal poskytnúť celoročne zdarma priestor pre 1 plagát do max. formátu A1 pre
mestom organizované a financované kultúrne a športové podujatia na každej plagátovej plochy; zaviazal

sa poskytnúť mestu dvakrát ročne pre významné kultúrne alebo spoločenské podujatia spoluprácu pri
výlepe plagátov na Slovensku a v Českej republike v mestách, kde nájomca prevádzkuje plagátové
plochy, a to bezplatne; zaviazal sa na svoje náklady uskutočňovať strhávanie plagátov vylepených tzv.
načierno z majetku mesta; strhnuté plagáty likvidovať na svoje náklady; zaviazal sa vo výnimočných
stavoch plagátové plochy plne poskytnúť mestu pre naliehavé oznamy občanom. Dôvodom hodným

osobitného zreteľa bol v tomto prípade teda aj určitý prospech pre obec a pre jej obyvateľov. Preto nie
je možné stotožňovať podmienky prejednávanej veci s podmienkami schválenia nájomnej zmluvy č.
16/2017. Ceny stanovené Všeobecne záväzným nariadením mesta Trenčín č. 12/2011 sa považujú za
obvyklé, obec pri určovaní výšky nájomného na výšky cien stanovených v predmetnom VZN prihliada. V
prípadoch nájmov hodných osobitného zreteľa sa však od uvedeného môžu odchýliť, preto sa môže stať,

že obec môže mať uzavreté nájomné zmluvy s viacerými nájomcami na obdobný predmet a účel nájmu
s rôznou výškou nájomného. Keďže však v predmetnej veci nebola uzatvorená žiadna nájomná zmluva,
nejde o nájom z dôvodu hodného osobitného zreteľa, je potrebné pri stanovení výšky bezdôvodného
obohatenia vychádzať zo všeobecnej výšky nájomného určeného VZN č. 12/ 2011. Záverom poukázal
na to, že nájomná zmluva bola uzavretá až dňa 06.11.2017, teda v čase ku koncu žalovaného obdobia

(od 09.11.2015 do 09.11.2017), teda nájomné stanovené v nájomnej zmluve aj z tohto dôvodu nemožno
považovať za obvyklé nájomné v danom čase. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovaného zaplatiť mu
náhradu trov konania.3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila tak, že s ním nesúhlasí a žiadala, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Uviedla, že sa stotožňuje s odôvodnením súdu v bode 18 napadnutého rozsudku, že v spore nebolo
preukázané zo strany žalobcu uzavretie žiadnej nájomnej zmluvy na predmetné reklamné zariadenia od
roku 1991 až do ich odstránenia. Žalobca na pojednávaní priznal, že na svojom území mal umiestnených
viac nelegálnych reklamných zariadení, za ktoré nevyberá nájomné. Uvedené charakterizuje žalobcu
ako nebdelého, domáhajúceho sa bezdôvodného obohatenia len od žalovanej, o ktorej sa dozvedel

prostredníctvom tretej osoby, nie z vlastnej kontrolnej činnosti. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za správny a spravodlivý, odvolanie nepodala, lebo nechcela pokračovať v traumatizujúcom súdnom
konaní.

4. Žalobca sa ďalej písomne vyjadril tak, že keďže na území mesta bolo na pozemkoch vo vlastníctve
mesta umiestnených viacero reklamných zariadení bez uzatvorenej nájomnej zmluvy je logické, že

takéto nájomné zmluvy žalobca nemohol s vlastníkmi reklamných zariadení uzavrieť, pretože títo mu
neboli známi. Reklamné zariadenia neboli riadne označené identifikačnými údajmi vlastníka alebo
prevádzkovateľa a iným spôsobom ich nebolo možné dohľadať. Ak by žalovaná mala záujem uzavrieť
so žalobcom nájomnú zmluvu, nemohla by ju uzavrieť za iných podmienok ako to určuje VZN č. 12/2011.
Výška nájomného vo VZN je stanovená ako výška minimálna, to znamená, že nájomné by mohlo byť

aj vyššie.

5. Žalovaná písomne uviedla, že považuje za dostačujúce svoje predchádzajúce vyjadrenie. Dala do
pozornosti, že aj napriek tomu, že bola v prvostupňovom konaní úspešná v časti, nepodala odvolanie,
domnievajúc sa, že vydaný rozsudok bol spravodlivý. Celé súdne konanie je pre ňu traumou, ktorá mohla

byť vyriešená pred podaním žaloby, keby ju žalobca skontaktoval a vyzval na riešenie. Poukázala na
zásadu, podľa ktorej práva patria len bdelým, teda tým, ktorí sa zaujímajú o ochranu a výkon svojich
práv a ktorí svoje práva uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380

zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov.

7. Podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať
pojednávanie, keďže odvolací súd vychádzal zo skutkových okolností tak, ako ich dokazovaním zistil

súd prvej inštancie.

8. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti čo do výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a
súvisiacom výroku III. o trovách konania zmeniť podľa § 388 CSP.

9. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

10. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

11. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.12. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP)

13. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne právny vzťah medzi stranami posúdil ako právny

vzťah z bezdôvodného obohatenia ( § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka).

14. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah
medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor
koho sa získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

15. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní opomenul uviesť v napadnutom
rozhodnutí uvádzané ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( hoci citoval judikatúru, vychádzajúcu
právne z tohto zákonného ustanovenia), odvolací súd podľa § 382 CSP vyzval strany, aby sa k jeho
aplikácii vyjadrili. Vzhľadom na vyjadrenie žalovanej (bod 18), odvolací súd pripomína, že ide o postup,

ktorý odvolaciemu súdu ukladá zákonná norma ako povinnosť a nejde o akési „určovanie taktiky na
rozhodnutie“, ako sa domnieva žalovaná.

16. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa

poskytnúť peňažná náhrada.

17. Žalobca uviedol, že ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka obsahuje dva právne atribúty
reštitučnej povinnosti ako jednej z primárnych funkcií právnej úpravy bezdôvodného obohatenia, a to
jej rozsah a spôsob tejto povinnosti. Rozsah znamená, že povinná osoba musí vydať všetky majetkové

hodnoty nadobudnuté bezdôvodným obohatením, ktorým sa rozumie peniazmi vyjadriteľná výška
majetkového prospechu podľa okamihu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. V danom prípade
došlo k nadobudnutiu neoprávneného majetkového prospechu dňom neoprávneného umiestnenia
reklamných zariadení na pozemku a nie dňom, kedy boli tieto odstránené. Z tohto dôvodu súd
prvej inštancie preto nemohol posudzovať hodnotu bezdôvodného obohatenia podľa nájomnej zmluvy

uzavretejdňa06.11.2017.Výškaplneniazaužívaniecudzejvecisaodvodzujeodprospechu,ktorýzískal
obohatený, ktorý je povinný vydať to, čo neoprávneným užívaním cudzej veci získal, teda ten prospech,
ktorý bezdôvodne získal, o ktorý sa na úkor vlastníka obohatil. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu
je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá nájomnému vynakladanému obvykle na danom mieste a
čase za porovnateľné - v tomto prípade - nehnuteľnosti (rozsudok NS Č R sp.zn. 25Cdo/2434/2004 zo

dňa 12.05.2005). Majetkovým vyjadrením prospechu pri užívaní cudzej veci je peňažná suma, ktorá
zodpovedá sumám vynakladaným obvykle na danom mieste a čase na užívanie veci aj s prihliadnutím
na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob
zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, keď sa výška náhrady porovnáva s obvyklou hladinou
nájomného, ktoré by bol nájomca za obvyklých okolností povinný plniť, ak by užíval vec na základe

platnej nájomnej zmluvy (rozsudok NS ČR sp.zn. 32Odo/574/2003 zo dňa 15.04.2004). Na základe
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie preto žalobcovi nebolo vydané všetko to, čo žalovaná
neoprávneným užívaním pozemku získala, teda nedošlo k obnoveniu majetkovej rovnováhy. Použitie §
458 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto považuje za legitímne.

18. Žalovaná uviedla, že odvolací súd má už dopredu určenú taktiku na rozhodnutie v odvolacom konaní,
a to zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovieť v plnom rozsahu žalobcovi. Svoje predchádzajúce
vyjadrenia považovala za dostatočné a úplné, rozsudok súdu prvej inštancie bol spravodlivý nielen
pre žalovanú ale aj pre žalobcu. Poukázala na nájomnú zmluvu zo dňa 0.11.2017, v ktorej okrem
iného žalobca vyslovene splnomocňuje nájomcu k odstraňovaniu reklamných zariadení na území

mesta Trenčín. Takto došlo zo strany nájomcu spoločnosti RENGL Slovensko, s.r.o. podľa jej názoru
k nezákonnému odstráneniu reklamných zariadení vo vlastníctve manžela žalovanej, toto odstránenie
bolo vykonané nezákonne, bez právneho titulu a osobou nespôsobilou vykonávať exekúciu vyprataním.
Žalobca sa dozvedel o tom, že reklamné zariadenia sú vo vlastníctve manžela žalovanej až potom,čo sa manželka vlastníka oprávnene domáhala pomoci polície. Ak súd vyhovie odvolaniu žalobcu,
bude jeho rozhodnutie arbitrárne nezákonné, nakoľko bude akceptovať nezákonné odstránenie majetku
(reklamného zariadenia) vo vlastníctve manžela žalovanej, od ktorej udalosti sa odvíja zidentifikovanie

reklamného zariadenia. Na nezákonné konanie nemôže byť aplikované zákonné konanie.

19. Dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie bolo zistené, že manžel žalovanej X. začal podnikať
v oblasti reklamnej činnosti od 01.06.1991 a v tento deň nadobudol do vlastníctva niekoľko reklamných
zariadení od bývalého štátneho podniku Služby Mesta Trenčín š.p., medzi nimi aj predmetné 2

zariadenia. Živnosť ukončil 30.06.2012, pričom odo dňa 02.07.2012 začala podnikať v oblasti reklamnej
činnosti jeho manželka - žalovaná. Po odstránení predmetných 2 reklamných zariadení z pozemku
žalobcu dňa 09.11.2017 nájomcom pozemku, žalovaná osobne podala trestné oznámenie na polícii pre
odcudzenie týchto zariadení a uviedla, že boli jej vlastníctvom, ktorú skutočnosť potvrdila aj pri ďalšom
výsluchu na polícii dňa 27.11.2017. Pri týchto výsluchoch netvrdila, že by boli výlučným vlastníctvom
jej manžela, alebo že by boli spoluvlastníci reklamných zariadení. Súd prvej inštancie podľa názoru

odvolacieho súdu z takto zisteného skutkového stavu správne vyvodil, že vlastníčkou predmetných
dvoch reklamných zariadení je práve žalovaná. Ak by žalovaná nepodnikala s predmetnými reklamnými
zariadeniami a necítila by sa ich vlastníčkou, nemala žiadny dôvod po odstránení predmetných
reklamných zariadení podávať na polícii trestné oznámenie s tvrdením, že ona bola ich vlastníčkou.
Ďalej nebolo v konaní zistené, že by na umiestnenie predmetných dvoch reklamných zariadení na

pozemku žalobcu od r. 1991 až do ich odstránenia dňa 09.11.2017 bola uzavretá akákoľvek zmluva, či už
medzi manželom žalovanej a žalobcom alebo medzi žalovanou a žalobcom. Súd prvej inštancie potom
správne uzavrel, že žalovaná tak preukázateľne vlastnila a užívala 2 ks reklamných zariadení, ktoré boli
umiestnené na pozemku žalobcu bez akejkoľvek zmluvy, čím bez právneho dôvodu užívala pozemok
vo vlastníctve žalobcu a bezdôvodne sa tak na úkor žalobcu obohatila ( § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Majetkovú hodnotu totiž získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili
pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia -
jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. O plnenie bez
právneho dôvodu ide preto tiež v prípade užívania pozemkov bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného
titulu, ako tomu bolo v súdenej veci.

20. Na základe uvedeného bol správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaná je v zmysle § 451 ods.
1 Občianskeho zákonníka povinná predmet bezdôvodného obohatenia vydať žalobcovi. Na veci nič
nemení ani tvrdenie žalovanej o podľa nej nezákonnom odstránení reklamných zariadení nájomcom
žalobcu bez exekučného titulu. Argumentácia žalovanej, že pokiaľ bude súd akceptovať nezákonné

odstránenie majetku (reklamného zariadenia), jeho rozhodnutie bude nezákonné je nedôvodná a
nenáležitá. Predmetom tohto konania je totiž nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia práve
za neoprávnené užívanie jeho pozemku žalovanou formou umiestnenia dvoch reklamných zariadení
na pozemku v jeho vlastníctve za obdobie predchádzajúce odstráneniu reklamných zariadení. Pokiaľ
sa žalovaná domnieva, že k odstráneniu reklamných zariadení došlo nezákonným spôsobom (treťou

osobou), nič jej nebráni uplatniť si svoje nároky prostredníctvom zodpovedajúcich právnych inštitútov.
Odhliadnuc od uvedeného, argumentácia žalovanej je vnútorne rozporná, pretože pokiaľ žalovaná
vo svojich vyjadreniach uvádza, že reklamné zariadenia sú vo vlastníctve jej manžela, a nie v jej
vlastníctve, nenáleží jej potom ( v zmysle jej vlastnej argumentácie) ani právo spôsob odstránenia
zariadení namietať.

21. Súd prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu pochybil pri určení výšky bezdôvodného
obohatenia. V tomto smere je potrebné uviesť, že keďže žalovaná ako príjemca takéhoto plnenia nie je -
vzhľadom na povahu plnenia - schopná vrátiť ho, je povinná nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme
peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pretože účelom je tu odčerpať prostriedky

bezdôvodne sa obohacujúceho, ktoré získal na úkor iného, treba výšku plnenia za užívanie cudzej veci
bez právneho dôvodu odvodzovať od prospechu, ktorý získal obohatený.

22. Ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka pokiaľ ide o spôsob vrátenia bezdôvodného obohatenia

uprednostňuje naturálnu reštitúciu. Peňažná náhrada prichádza do úvahy iba subsidiárne, pokiaľ sú
splnené podmienky ustanovené v druhej vete. Pre tieto prípady sa ráta s peňažnou náhradou, pretože
naturálna reštitúcia nie je dobre možná najmä preto, lebo obohatenie spočívalo vo výkonoch. Zákon
síce neustanovuje, v akej výške sa má peňažná náhrada poskytnúť, avšak vzhľadom na to, že peňažnánáhrada predstavuje peňažný ekvivalent hodnoty veci alebo výkonu, ktorý sa mal vrátiť, treba vychádzať
z toho, že peňažná náhrada má byť ekvivalentom hodnoty veci alebo výkonu, ktorú tieto veci majú v
čase vrátenia.

23. Súd prvej inštancie uviedol, že keďže jedinou porovnateľnou nájomnou zmluvou na reklamné
zariadenia na území Mesta Trenčín za celé žalované obdobie, vrátane predmetných 2 zariadení, bola
Nájomná zmluva č. 16/2017, účinná od 10.11.2017 (na konci žalovaného obdobia), vychádzal z výšky
obvyklého nájomného za 1 reklamné zariadenie podľa tejto zmluvy, ktoré bolo 50,- eur za 1 zariadenie

na 1 rok. Pri určení sumy bezdôvodného obohatenia nevychádzal zo Všeobecne záväzného nariadenia
Mesta Trenčín č. 12/2011, kde bola určená výška nájomného 250,- eur/1 zariadenie/1 rok, pretože Mesto
Trenčín podľa neho neuzavrelo nájomnú zmluvu č. 16/2017, teda nešlo o obvyklé nájomné v reálnom
čase a mieste.

24. Odvolací súd sa s uvedeným postupom súdu prvej inštancie nestotožňuje.

25. Podľa záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/8/2009 zo dňa 13.11.2009 je totiž
užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou,
rozsah ktorého plnenia, ak tento nie je stanovený predpisom, je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by
obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci.

Prihliadne sa pritom na účel a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo
užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa
výška náhrady určuje podľa obvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil,
ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Obvyklé nájomné je nájomným tržným. Až pri
absencii zodpovedajúcich podkladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad v iných prípadoch; v takom

prípade ale skutkové zistenia je potrebné podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska toho, do akej miery
je obmedzený vlastník v prípade nájmu pozemku, pri ktorom mu so zreteľom na účel nájmu zostane po
dobu nájmu „holé vlastníctvo“ bez možnosti užívať pozemok.

26. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pri určovaní výšky neoprávneného

majetkového prospechu (bezdôvodného obohatenia), ktorú je potrebné pri bezdôvodnom obohatení
vydať, treba prioritne vychádzať z právneho predpisu, ak taký pre špecifický prípad existuje, inak z
nákladov potrebných na vynaloženie na porovnateľné užívanie (prenajatie) veci v danom mieste a čase
a ak toto nie je možné dosť dobre zistiť, z výšky náhrad v iných prípadoch.

27. V súdenej veci bolo dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie zistené, že žalobca, Mesto
Trenčín, má nájomné za užívanie pozemkov pod reklamnými zariadeniami upravené všeobecne
záväzným nariadením č. 12/2011, účinným od 01.01.2012 doposiaľ na sumu minimálne 250,- eur za
1 kus reklamného zariadenia ročne (čl. 8 bod 7, písm. b/ nariadenia). Táto suma tak preukázateľne-
vzhľadom na špecifický charakter veci ( žalovaná sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu, mesta, tým

že užívala bez právneho dôvodu mestský pozemok na umiestnenie dvoch reklamných zariadení) bez
akýchkoľvek pochybností predstavuje obvyklú hladinu nájomného, ktoré by žalovaná ako nájomca v
danom mieste a čase platila, ak by vec užívala na základe platnej nájomnej zmluvy a niet rozumného
dôvodu pre ktorý by nebolo možné predmetné VZN na vec aplikovať. Odhliadnuc od toho, že výška
nájomného zodpovedajúceho majetkovému prospechu žalovanej, ktorý získala na úkor žalobcu, je v

súdenej veci stanovená všeobecne záväzným predpisom, pokiaľ súd prvej inštancie argumentoval, že
na umiestnenie reklamných zariadení aktuálneho nájomcu žalobca uzavrel nájomnú zmluvu č. 16/2017,
účinnú od 10.11.2017, ktorá podľa jeho názoru jediná predstavuje výšku obvyklého nájomného za 1
reklamné zariadenie podľa tejto zmluvy (50,- eur za 1 zariadenie na 1 rok), odvolací súd pre úplnosť
dáva do pozornosti, že (ako vyplýva z dokazovania súdu prvej inštancie) predmetná nájomná zmluva

bola uznesením Mestského zastupiteľstva v Trenčíne uznesením č. 1091 dňa 20.09.2017 schválená
s tým, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 9a ods. 9 písm. c/ zákona č. 138/1991 Zb.,
pričom nájomca sa nad rámec bežnej nájomnej zmluvy zaviazal poskytnúť mestu špecifické, v uznesení
č. 1091 presne stanovené plnenia, a preto naopak, práve v tomto prípade nemožno hovoriť o obvyklom
nájomnom, ktoré by žalovaná ako nájomca v danom mieste a čase bez ďalšieho platila, ak by nájomnú

zmluvu uzavrela.

28. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výroku II. ,ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá podľa § 388 CSP tak, že zaviazal žalovanú aj nazaplatenie sumy 800,- eur (spolu je tak povinná zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu 1000,- eur) za užívanie
mestského pozemku pod 2 kusmi reklamných zariadení za žalované obdobie 2 rokov od 09.11.2015 do
09.11.2017 ( 250,- eur za 1 zariadenie za rok x 2 zariadenia x 2 roky, t.j. 1000,- eur).

29. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR pod č. R 37/2006 keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je vymedzený čas plnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho
zákonníka vychádzať z toho, že obohatený je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň po tom,

čo ho veriteľ požiadal o splnenie, a ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované
požiadanie považovať žalobu; zročnosť pohľadávky nastane deň po doručení tejto žaloby žalovanému.

30. Pretože žalovaná nárok žalobcu dobrovoľne neuhradila, pričom žalobca pred podaním žaloby
žalovanú na plnenie kvalifikovane nevyzval, patria žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. aj úroky z omeškania v sadzbe 5% od 08.05.2018

(deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanej) do zaplatenia. Vo zvyšku v žalobe uplatnených úrokov z
omeškania (5 % ročne od 07.03.2018 do 07.05.2018) bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

31. Čo sa týka výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, podľa § 396 ods. 2 CSP ak
odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

32. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.

33. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

35. V súdenej veci mal žalobca neúspech čo do časti uplatnených úrokov z omeškania (5% ročne

zo sumy 1000,- eur od 07.03.2018 do 07.05.2018, čo predstavuje sumu 8,49 eur), teda neúspech
predstavuje 0,84 %, jeho úspech 99,16% a pomer úspechu a neúspechu 98,32 %, v ktorej miere priznal
žalobcovi voči žalovanej i nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania podľa § 251,
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).