Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. november 2011

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/132/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806201761
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7806201761.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov Mgr.
Dany Ferkovej a JUDr. Alexandra Husivargu, v právnej veci žalobcu : Ľ. W., bytom R. Michalovciah,
U. XX, zast. JUDr. Vladimírom Hajdukom, bytom v Michalovciach, J. Murgaša 22, proti žalovanému :
E. D., bytom R. E., E. X, zast. JUDr. Ivetou Fejlekovou, advokátkou so sídlom v Michalovciach, Nám.
Osloboditeľov 22, v konaní o zaplatenie cestovného a diét, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Rožňava, č.k. 6C 52/2006-353 zo dňa 24.2.2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie stravného, vreckového a výdavkov
na ubytovanie za obdobie od 14.10.1998 do 31.5.1999.

V prevyšujúcej zamietavej časti, t.j. o zaplatenie stravného, vreckového a výdavkov na
ubytovanie za obdobie od 1.6.1999 do 31.1.2000 a vo výroku o trovách konania účastníkov
z r u š u j e rozsudok a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia stravného,
vreckového a výdavkov na ubytovanie za obdobie od 14.10.1998 do 31.1.2000. Náhradu trov konania
účastníkom nepriznal. Zamietol žiadosť žalovaného o nepripustenie zastupovania žalobcu JUDr.
Vladimírom Hajdukom.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že v období od 14.10.1998 do 31.5.1999 žalovaný
prideľoval prácu žalobcovi na základe ústnej dohody a od 1.6.1999 bola medzi účastníkmi uzavretá
pracovná zmluva. K ukončeniu pracovného pomeru došlo dohodou o rozviazaní pracovného pomeru
zo dňa 31.1.2000, ku ktorému dňu bol skončený pracovný pomer. Z potvrdenia o čistom príjme zo dňa
17.5.2000 súd zistil, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného od 1.6.1999 do 31.1.2000 a jeho čistý
príjem za mesiac január 2000 bol 1.975,-Sk. S poukazom na ust. § 1 ods. 1 zák. č. 119/1992 Zb. súd
konštatoval, že tento zákon sa vzťahuje len na zamestnancov v pracovnom pomere, členov družstiev
a ďalšie osoby citované v tomto zákonnom ustanovení. Žalobca bol pritom v pracovnom pomere u
žalovaného až od 1.6.1999 a pokiaľ aj účastníci konania uzavreli dňa 1.8.1998 dohodu o pracovnej
činnosti, nedohodli sa na poskytovaní plnení podľa § 1 zák. č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách,
z ktorého dôvodu súd žalobu v časti nároku žalobcu za obdobie od 14.1.1999 do uzavretia pracovnej
zmluvy dňa 1.6.1999 zamietol. Pokiaľ ide o obdobie od 14.10.1998 do 13.1.1999, v tejto časti súd
žalobu zamietol vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným, keďže žaloba bola podaná
na súd až 14.1.2002. V časti žalobcom uplatneného nároku za obdobie trvania pracovného pomeru, t.j.
od 1.6.1999 do 31.1.2000 súd zamietol žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom.
Žalobcom predložené dôkazy o absolvovaní zahraničných ciest na č.l. 25-38, okrem č.l. 33 a 37, svedčili
o vykonaní ciest pre E. J.. Doklady na č.l. 33 a 37 preukazujú, že žalobca cesty vykonal pre žalovaného,
ale sú zo dňa 14.4.1999 a 10.5.1999, keď žalobca ešte nebol so žalovaným v pracovnom pomere. Keďže
žalobca nepredložil žiadne ďalšie dôkazy preukazujúce dôvodnosť jeho nároku, súd žalobu aj v tejto

časti zamietol. Za nepatričnú považoval požiadavku žalobcu preniesť dôkazné bremeno na žalovaného
ohľadom listinných dôkazov a pod.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 150 O.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajú
z predmetu daného sporu, na ktorom sa podieľajú obaja účastníci rovnakou mierou.

Súd zamietol žiadosť žalovaného o nepripustení JUDr. Vladimíra Hajduka ako zástupcu žalobcu v tomto
konaní z dôvodu, že ako zástupca vystupuje v rôznych veciach opakovane. Zo správy Okresného
súdu Michalovce súd zistil, že JUDr. Vladimír Hajduk vystupuje ako zástupca účastníkov len v dvoch
konaniach. V minulosti vystupoval ako zástupca aj v iných konaniach, ale tieto spisy boli vzhľadom na
vylúčenie sudcov postúpené na iný súd.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom, v zákonnej
lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol zmeniť výrok a priznať mu náhradu trov konania ako
úspešnému účastníkovi konania. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o nepriznaní trov
konania. Spochybnil záver súdu, že dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajú priamo z predmetu
sporu. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa žalovaný podieľal na tomto spore rovnakou mierou.

Proti tomuto rozsudku, a to proti zamietavému výroku a súvisiacemu výroku o trovách konania
účastníkov, v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/
a f/ O.s.p. a navrhol rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. V odvolaní namietal, že
žalovaný sa nezúčastnil ani jedného z pojednávaní pred súdom a súd nezabezpečil jeho účasť. Súd
nevykonal ani dôkaz navrhnutý žalobcom na preukázanie, že stravné a vreckové sa účtuje vo výplatných
páskach zamestnancov a v rozsudku sa o tomto dôkaze nezmieňuje. Žalovaný v konaní nepreukázal,
že stravné pri zahraničnej ceste žalobcovi poskytol. Realizáciu zahraničných pracovných ciest pritom
žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal. Cesty sa realizovali v prospech žalovaného ako
jeho zamestnávateľa, ktorý mu za túto prácu aj vyplácal mzdu. Pri zahraničnej pracovnej ceste je
rozhodujúca skutočnosť, u koho je zamestnanec v pracovnoprávnom vzťahu, a nie tá skutočnosť,
pre koho realizuje zahraničnú pracovnú cestu mimo Slovenskej republiky. Žalovaný nepreukázal, že
žalobcovi pri zahraničných pracovných cestách zabezpečil celodenné bezplatné podávanie stravy, že
mu vyplatil vreckové a poskytol finančné prostriedky na nocľah za čas, počas ktorého trvala zahraničná
pracovná cesta. Žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia, že nároky žalobcu uspokojil a do akej sumy.
Namietal tiež, že zástupkyňa žalovaného nevzniesla žiadnu námietku premlčania, preto na ňu nebolo
možné prihliadnuť. Keďže žalobca realizoval zahraničné pracovné cesty v žalovanom období v prospech
žalovaného ako zamestnávateľa, je jeho žaloba dôvodná.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok v jeho zamietavej časti ako vecne správny
potvrdiť.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal odvolací súd, aby toto odvolanie považoval za
bezpredmetné a nezaoberal sa ním.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania oboch účastníkov konania bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a
z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. b/, c/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

Rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku, ktorým súd zamietol žalobu o zaplatenie stravného,
vreckového a nákladov na ubytovanie za obdobie od 14.10.1998 do 31.5.1999 vecne správny, preto ho
odvolací súd v tejto časti podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15.11.2011 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202/
II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 8.11.2011 na
úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobca namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/ a f/ O.s.p., t.j. konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k iným
vadám, ako sú uvedené v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy
účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného
práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané
iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu
je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť,
že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v
sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní
uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a
uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto,
že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už
v konaní pred súdom prvého stupňa.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

Odvolací súd dospel k záveru, že v potvrdenej časti tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

V rozsahu potvrdenej časti rozsudku súd náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa
ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd
rozsudok v tejto časti ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že v období od 1.8.1998 do 31.5.1999 pracoval
žalobca pre žalovaného na základe dohody o pracovnej činnosti zo dňa 1.8.1998 (č.l. 239 spisu) a v
tejto dohode sa účastníci nedohodli na poskytovaní náhrad výdavkov pri pracovných cestách v zmysle
ust. § 1 ods. 1 písm. c/ zák. č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách.

V zmysle ust. § 1 ods. 1 zák. č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách v znení účinnom do 12.7.2000
tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov pri pracovných cestách, pri iných zmenách miesta
výkonu práce, pri vzniku pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu a pri pridelení na
výkon práce v zahraničí

a/ zamestnancom v pracovnom pomere,
b/ členom družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je tiež pracovný vzťah,
c/ fyzickým osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak
je to dohodnuté,
d/ osobám, o ktorých to ustanovuje tento zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že kým zamestnancom v pracovnom pomere je
povinný zamestnávateľ poskytovať náhrady výdavkov pri pracovných cestách bez osobitnej dohody
(priamo zo zákona po splnení zákonných podmienok), v prípade fyzických osôb činných na základe
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru táto povinnosť vzniká tomu, pre koho sú tieto
fyzické osoby činné len v prípade, ak je to medzi nimi dohodnuté.

V období od 14.10.1998 do 31.5.1999 žalobca nebol zamestnancom v pracovnom pomere, lebo nemal
uzavretú pracovnú zmluvu, ktorou sa pracovný pomer zakladá. Prácu pre žalovaného vykonával na
základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, konkrétne na základe dohody o
pracovnej činnosti (§ 237-239a Zákonníka práce v znení účinnom do 1.2.2004). V tejto dohode sa
účastníci konania nedohodli o poskytovaní náhrad výdavkov pri pracovných cestách v zmysle zák. č.
119/1992 Zb. o cestovných náhradách, z ktorého dôvodu za uvedené obdobie žalobcovi ich náhrada
nepatrí a v tejto časti je jeho žaloba nedôvodná.

Keďže takýto nárok žalobcovi vôbec nevznikol, nemohlo dôjsť ani k jeho premlčaniu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti ako vecne správny
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je však naplnený v prevyšujúcej zamietavej časti.

Súd prvého stupňa v tejto časti, t.j. pokiaľ ide o uplatnené nároky za obdobie trvania pracovného pomeru
rozhodol predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a neprihliadol na všetky
dôkazy, ktoré boli vykonané ohľadne tohto nároku, pričom v odôvodnení rozsudku tento svoj postup v
zmysle ust. § 157 ods. 3 O.s.p. nevysvetlil.

Predmetom konania v zrušenej časti je náhrada stravného, vreckového a nákladov na ubytovanie za
zahraničné pracovné cesty uskutočnené žalobcom v čase trvania pracovného pomeru u žalovaného
v období od 1.6.1999 do 31.1.2000. Existencia pracovného pomeru medzi účastníkmi konania sporná
nie je, preto pochybnosti o pasívnej legitimácii žalovaného nie sú namieste. Je nepodstatné, kto
bol prepravcom tovaru pri jednotlivých zahraničných pracovných cestách. Podstatné je, že tovar
prepravoval žalobca ako zamestnanec žalovaného, a teda prácu vykonával pre žalovaného. Dohody
medzi žalovaným a E. J., čí tovar sa prepravuje, sú preto bez právneho významu. Žalovaný je teda
pasívne legitimovaný ohľadne nároku za vyššie uvedené obdobie.

Sporným však naďalej zostáva uskutočnenie pracovných ciest, za ktoré žalobca požaduje cestovné
náhrady a vyplatenie náhrad za tieto cesty. Predmetom dokazovania po vrátení veci bude preto práve
preukazovanie týchto rozhodných skutočností. Doklady na č.l. 25-38 spisu preukazujú realizáciu ciest
pred vznikom pracovného pomeru účastníkov konania, preto z nich nemožno vychádzať, pokiaľ ide o
obdobie od 1.6.1999 do 31.1.2000.

Vzhľadom na skutočnosť, že evidenciu pracovných ciest žalobcu ako zamestnanca žalovaného a
vyplatených náhrad za tieto zahraničné pracovné cesty bol povinný viesť žalovaný ako zamestnávateľ,
nemožno dôkazné bremeno presúvať výlučne na žalobcu a vyžadovať predloženie dokladov o týchto
skutočnostiach od žalobcu ako zamestnanca, ktorý okrem vlastnej (nepovinnej) evidencie pracovných
ciest ani nemôže mať iné písomné doklady k dispozícii. Žalobca nemá k dispozícii ani cestovné príkazy,
lebo žalovaný mu dával len ústne príkazy na cestu a aj v prípade, že by dostal príkaz na cestu v písomnej
forme, po skončení cesty bol povinný tento príkaz predložiť žalovanému ako zamestnávateľovi na účely
vyúčtovania pracovnej cesty (§ 21 od. 3 zák. č. 119/1992 Zb.).

Je teda na žalovanom, aby preukázal svoju obranu, že žalobcovi vyplatil náhrady za pracovné cesty,
a to za aké pracovné cesty a v akej výške. Inak je potrebné vychádzať zo záveru, že vyplatenie
náhrad preukázané nebolo. Výpoveďami ním navrhovaným svedkov nebolo vyplatenie náhrad žalobcovi
preukázané, keďže vypovedali iba všeobecne v tom zmysle, že náhrady žalobcovi boli vyplatené a iné
dôkazy žalovaný o tejto skutočnosti nepredložil.

Žalovaný nepredložil mzdové listy žalobcu za žalované obdobie, ktoré sa archivujú bez obmedzenia,
nepredložil žiadne doklady o vyplatení cestovných náhrad žalobcovi, nepredložil evidenciu pracovných
ciest žalobcu za žalované obdobie, hoci bol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.

Počas celého súdneho konania (od roku 2002) sa správa pasívne, nedostavil sa na výsluch na súd
ani v čase, keď bol ešte na území Slovenskej republiky, hoci bol opakovane predvolávaný a súdy
prvého stupňa nevyužili všetky zákonné prostriedky na zabezpečenie jeho účasti na pojednávaní a

jeho výsluchu (žalobcovi bola iba raz uložená poriadková pokuta vo výške 700,-Sk). Pritom výsluchom
žalovaného by bolo možné ozrejmiť vyššie uvedené skutočnosti.

Ani pobyt žalovaného mimo územia Slovenskej republiky nie je trvalou prekážkou, pre ktorú by jeho
výsluch nebolo možné uskutočniť, lebo termín výsluchu bolo možné dohodnúť aj vzhľadom na pracovnú
zaneprázdnenosť žalovaného, napr. vo vopred určenom čase, kedy sa bude zdržiavať na území
Slovenskej republiky. Bez ohľadu na miesto pobytu žalovaného vzťahuje sa na neho povinnosť v zmysle
ust. § 131 ods. 1 O.s.p., teda povinnosť ustanoviť sa na výsluch, ak súd nariadi ako dôkaz výsluch
účastníka a súd má možnosť splnenie tejto povinnosti vynútiť poriadkovými opatreniami a účastníka aj
predviesť.

Súd prvého stupňa nielenže nevypočul žalovaného, ale neuložil mu ani povinnosť predložiť vyššie
uvedené listiny a touto dôkaznou povinnosťou zaťažoval žalobcu. Žalovaný už od roku 2002 mal
vedomosť o tomto súdnom konaní, ako aj o jeho predmete, preto bol povinný uchovať listinné dôkazy
vzťahujúce sa na prejednávanú vec, zvlášť ak má nimi byť preukázaná jeho obrana o uspokojení
žalovanej pohľadávky, lebo inak sa sám dostáva do dôkaznej núdze.

Na druhej strane (jediný) dôkaz, ktorý žalobca predložil o zahraničných pracovných cestách v žalovanom
období - evidencia pracovných ciest žalobcu v malom zošite, súd nevzal do úvahy a s týmto dôkazom
sa v odôvodnení rozsudku nevyporiadal v zmysle ust. § 157 ods. 3 O.s.p.

Keďže žalobca musí preukázať uskutočnenie zahraničných pracovných ciest, za ktoré žiada cestovné
náhrady, bude úlohou súdu v ďalšom konaní vyhodnotiť aj ním predloženú evidenciu pracovných ciest, či
táto je dostatočným dôkazom o tejto skutočnosti, či obsahuje údaje, ktoré v zmysle § 12 zák. č. 119/1992
Zb. o cestovných náhradách je potrebné k určeniu náhrad stravného (miesto a čas začiatku cesty, miesto
a čas ukončenia cesty, čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo SR) a či môže byť podkladom pre
určenie náhrad žalobcovi podľa vyššie citovaného zákona.

Náklady na ubytovanie patria žalobcovi v zmysle ust. § 4 písm. b/ cit. zákona iba vtedy, ak ich preukáže,
teda ak prespal vo vozidle, nevznikli mu žiadne preukázané výdavky na ubytovaní.

Pokiaľ ide o vreckové, nie je povinnosťou zamestnávateľa toto poskytovať v zmysle ust. § 13 cit. zákona,
a teda vreckové nepatrí žalobcovi, pokiaľ sa žalovaný na jeho zaplatenie osobitne nezaviazal.

Úlohou súdu v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie na vyššie uvedené skutočnosti, pričom dôkazná
povinnosť zaťažuje oboch účastníkov konania v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie
stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje
tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na
základe vykonaných dôkazov. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno medzi účastníkmi v spore závisí
na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti
navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou
žalovaného.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ žalovaný tvrdí vyplatenie uplatnených nárokov žalobcovi,
dôkazné bremeno ohľadne tohto jeho tvrdenia spočíva na ňom. Žalobca je povinný iba preukázať
realizáciu zahraničných ciest v žalovanom období, nemôže však preukazovať skutočnosť, že mu
náhrady neboli vyplatené.

Až po doplnení dokazovania vo vyššie naznačenom smere súd opätovne vo veci rozhodne.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 221 ods. 1
písm. f/ a h/ O.s.p. a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom súd rozhodne opätovne
o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.