Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/445/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806201761
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7806201761.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Gizely Majerčákovej v právnej veci žalobcu : Ľ. W., T. R. E., U. XX,
zastúpený JUDr. Vladimírom Hajdukom, bytom v Michalovciach, J. Murgaša 22, proti žalovanému : E.
D., T. R. E., E. X, zastúpený JUDr. Ivetou Fejlekovou, advokátkou, so sídlom v Michalovciach, Nám.
osloboditeľov 22, v konaní o zaplatenie stravného, vreckového a výdavkov na ubytovanie, o odvolaní
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 6C/52/2006-454 zo dňa 18.2.2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví
zamietolžalobu,ktorousažalobcadomáhalzaplateniastravného,vreckovéhoavýdavkovnaubytovanie
za zahraničné pracovné cesty uskutočnené žalobcom v čase trvania pracovného pomeru u žalovaného
za obdobie od 1.6.1999 do 31.1.2000. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že dňa 1.6.1999 bola medzi účastníkmi uzavretá

pracovná zmluva na dobu určitú do 31.1.2000 a ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou
zo dňa 31.1.2000. Žalobca preukazoval vykonanie zahraničných pracovných ciest pre žalovaného
vlastnou evidenciou vo forme písomných poznámok v malom zošite, v ktorom evidoval dátum a cieľ
cesty. Ostatné ním predložené listinné dôkazy boli z obdobia pred uzavretím pracovného pomeru so
žalovaným. Žalobca počas celého konania tvrdil, že za zahraničné cesty mu žalovaný nevyplatil stravné,
vreckové, ani náklady na ubytovanie. Z výpovede svedkyne E. J., ktorá spolupracovala so žalovaným
ako samostatná živnostníčka a zaoberala sa prepravou tovaru, súd zistil, že svedkyňa mala vedomosť

o tom, že žalovaný vyplácal žalobcovi cestovné náhrady, pričom na žiadosť žalovaného ona sama
vyberala zo spoločného účtu združenia založeného so žalovaným peniaze, ktoré žalovaný vyplácal
svojim vodičom, dokonca sama zaobstarala aj zahraničné meny, aby vodiči mohli cestu vykonať.
Potvrdila, že žalobca nikdy nenamietal, ani sa nesťažoval na nevyplatenie náhrad a nepodával ani
žiadosť o vyúčtovanie pracovnej cesty. Žalovaný cestovné náhrady vyplácal vodičom po ústnej dohode a
popredloženídokladovstým,žežalovanýnemaldokladotom,žežalobcatietonáhradyprevzal,žalobca
písomnenevyúčtovalsvojenárokynacestovnénáhradyzdôvodu,žebolspokojnýstým,akohovyplácal

žalovaný. Tvrdila, že finančné prostriedky, ktoré vybrala zo spoločného účtu, boli na zabezpečenie
pracovných ciest a diét a neboli poňaté do účtovnej evidencie. Účtovné doklady sa archivovali po dobu
5 rokov. Z výpovede svedka H. J., ktorý príležitostne pracoval pre žalovaného ako vodič, súd zistil,
že cestovné náhrady - stravné a nocľažné mu žalovaný vyplácal v hotovosti, avšak nepamätal si, čipodpisoval prevzatie cestovných náhrad. Z výpovede svedka O.. M. P., ktorý vykonával pre žalovaného
účtovníctvo, súd zistil, že zúčtovával aj zahraničné pracovné cesty, a to raz mesačne, keď mu boli
žalovaným predložené doklady - zúčtovania zahraničných pracovných ciest, pričom diéty a paušálne

výdavky boli vyplácané cez pokladňu. Nemal vedomosť o tom, že by sa niekto sťažoval na nevyplatenie
cestovných náhrad a diét. Potvrdil, že účtovné doklady sa archivujú po dobu 5 rokov a mzdové doklady
sa archivujú bez obmedzenia. Z výpovede žalovaného súd zistil, že žalobcu zamestnával ako vodiča,
pričom všetkým vodičom dával pred cestou 1.000,- Sk až 1.500,- Sk na stravu a taktiež im dával finančné
prostriedky v mene príslušného štátu, do ktorého viezli tovar na naftu, poplatky a pre prípad nejakých

iných výdavkov. Potvrdil tiež, že žalobca nikdy nenamietal, že nemá vyplatené náhrady za pracovné
cesty, nedomáhal sa ich náhrady, a to ani do skončenia pracovného pomeru a urobil tak až dva roky
po skončení pracovného pomeru. Takéto konanie považuje za nelogické, pretože podľa jeho názoru, ak
by mu nevyplácal náhrady, určite by sa ich po uplynutí dvoch - troch mesiacov domáhal a nevykonával
by ďalej prácu pre neho. Predložil vlastnú evidenciu vo forme písomných poznámok v zošite o výplate
súm za jednotlivé uskutočnené zahraničné i tuzemské pracovné cesty žalobcu a ostatných vodičov,

v ktorých evidoval faktúry, dátum, zálohu a vyplatenú čiastku, avšak výplata jednotlivých súm nebola
žalobcomaniostatnýmivodičmipodpísaná.Vypovedalďalej,ženiktozvodičovsanedomáhalvyplatenia
náhrad za pracovné cesty, lebo boli spokojní so spôsobom vyplácania, ako ho popísal, teda v hotovosti
pred každou cestou. Tento spôsob vyhovoval žalobcovi aj z dôvodu, že bol čiastočným invalidným
dôchodcom, a teda mu nevyhovovalo vykazovanie výplaty nad určitú sumu. Uviedol ďalej, že dohoda o

nocľažnom, ani o vreckovom medzi ním a žalobcom (a ani medzi ostatnými vodičmi) uzavretá nebola.
Žalobcovi a ostatným vodičom dával príkazy na cestu ústne a písomné vyúčtovanie pracovnej cesty
sa nerealizovalo. Považoval za dôkaz o vykonaní cesty faktúru, ktorú mu vodič doniesol a táto bola
potvrdená odberateľom. Tieto faktúry následne evidoval vo svojej evidencii, ktorú predložil súdu. K
špecifikácii zahraničných ciest, ktoré predložil súdu žalobca, svedok uviedol, že sa k nim nevie vyjadriť

vzhľadom na odstup času, nenamietal však voči tomu, že tieto cesty neboli uskutočnené, ale trval na
tom, že cestovné náhrady boli vyplatené spôsobom, ako popísal. Pri ceste do Nemecka vyplácal vždy
2.000,- Sk + na stravu 1.000,- Sk, na cestu do Anglicka vyplácal 2.500,- Sk a na stravu 1.500,- Sk.
Výplatu peňazí vodičom nedával podpisovať, pretože im dôveroval, vrátane žalobcu. Cena za dopravu
a stravné boli vždy dohodnuté pred vykonaním pracovnej cesty. Žalovaný nevedel predložiť účtovné

doklady o zahraničných pracovných cestách žalobcu, keďže tieto už nearchivoval.

Súd prvého stupňa konštatoval, že z evidencie jednotlivých pracovných ciest žalobcu i žalovaného
vyplýva len dátum a cieľ cesty, pričom výplata jednotlivých súm za tieto cesty žalobcom podpísaná nie
je. Konštatoval, že evidencia žalobcu nie je dostatočným dôkazom o uskutočnení pracovných ciest a

nemôže byť podkladom pre určenie náhrady žalobcovi v zmysle zákona č. 119/1992 Zb. o cestovných
náhradách. Pokiaľ žalobca žiadal priznať náklady na ubytovanie, nepreukázal vynaloženie nákladov na
ubytovanie, keďže ako uviedol, prespával vo vlastnom aute a z tohto dôvodu súd jeho žalobu zamietol.
Rovnako zamietol nárok v časti priznania vreckového, keďže žalovaný sa na toto plnenie osobitne
nezaviazal. Zamietol teda žalobu z dôvodu, že žalobca nepredložil dostatočné dôkazy o uskutočnení

pracovných ciest a záznamy o týchto pracovných cestách, ktoré mal viesť žalovaný, robené neboli,
žalobca vykonával pracovné cesty len na základe ústneho príkazu žalovaného. Keďže v rozhodnom
období boli síce vykonané pracovné cesty žalobcom pre žalovaného, avšak po vykonanom dokazovaní
sa súdu nepodarilo zistiť ich rozsah a ďalšie skutočnosti odôvodňujúce nárok žalobcu, žalobu v celom
rozsahu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
trov konania úspešnému žalovanému vyplývajú z predmetu daného sporu, na ktorom sa podieľajú obaja
účastníci rovnakou mierou.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie obaja účastníci konania.

Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p. a navrhol zmeniť rozsudok
a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Poukázal na to, že mal preukázať súdu existenciu pracovných
ciest, čo aj urobil zošitom s poznámkami a listinnými dôkazmi predloženými súdu na začiatku konania.

Žalovaný existenciu týchto zahraničných pracovných ciest uznal a sám nepreukázal, že mu vyplatil
cestovné a diéty, pretože v ním predloženom zošite neboli podpisy vodičov o prevzatí evidovaných
súm. Namietal, že súd uznal evidenciu v zošite doloženom žalovaným ako dostatočný dôkaz, ale jehoevidenciu za dostatočný dôkaz nepovažoval. Poznámky žalovaného pritom nemôžu nahrádzať mzdové
listy ani iné účtovné dokumenty súvisiace s vecou.

Žalovaný sa odvolal proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania s odôvodnením, že v tejto časti je
rozsudok súdu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a z jeho odôvodnenia nie sú zrejmé okolnosti
prípadu, ktoré považoval za relevantné z hľadiska aplikácie ust. § 150 O.s.p..

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania oboch účastníkov konania ako podané

včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné vyhovieť a odvolanie žalovaného proti výroku o trovách konania je dôvodné.

Rozsudok je vo výroku o zamietnutí žaloby vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219

ods. 1 O.s.p. v tomto výroku potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.1.2015 o 9.25 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 13.1.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods.

1,3 O.s.p..

Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p., t.j. súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam.

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,

vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, riadiac sa pritom právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení č.k.
6Co/132/2011-376 zo dňa 15.11.2011, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvého stupňa, s

ktorými sa súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci, preto odvolacie
námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Súd vykonal vo veci všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, iné dôkazy žalobca (ani žalovaný) nenavrhli
vykonať, a preto odvolanie z hľadiska odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,

t.j. že súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, je nedôvodné. Žalobca v odvolaní ani neoznačil žiadne také dôkazy, ktoré
navrhol vykonať a súdom vykonané neboli.

Súd všetky vykonané dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol

pritom na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, a preto mu nemožno
vytýkať porušenie postupu pri hodnotení dôkazov v zmysle ust. § 132 O.s.p.. Nie je tak naplnený ani
odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p..

Zhodným tvrdením účastníkov konania bolo preukázané, že žalobca realizoval v žalovanom období

(1.6.1999 až 31.1.2000) pracovné cesty pre žalovaného ako zamestnávateľa do Poľska, Maďarska,
Francúzka a Anglicka, kde prepravoval tovar. Obaja účastníci konania predložili vlastnú evidenciu týchto
zahraničných pracovných ciest vo forme vlastnoručne písaných poznámok do zošita, z ktorej však nie je
možné zistiť skutočnosti rozhodujúce pre určenie výšky náhrad stravného v zmysle § 12 zák. č. 119/1992Zb. o cestovných náhradách a ani inými vykonanými dôkazmi tieto skutočnosti objasnené neboli. Okrem
dátumov realizácie jednotlivých ciest totiž iné údaje potrebné pre výpočet stravného z tejto evidencie
nevyplývajú, t.j. nie je zrejmé miesto a čas začiatku cesty, miesto a čas ukončenia cesty a čas trvania

zahraničnej pracovnej cesty mimo SR.

Za tejto situácie nárok žalobcu na náhradu stravného nie je preukázaný, lebo žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne preukázania realizácie zahraničných ciest v žalovanom období spôsobom
umožňujúcim určenie náhrad podľa zák. č. 119/1992 Zb. a bez právneho významu je potom

skutočnosť,žežalovanýnepreukázalsvojuobranuovyplatenístravnéhozažalovanéobdobiežalobcovi.
Nevyplatenie stravného by bolo možné zohľadniť iba v prípade, že nárok žalobcu by bol preukázaný.

V sporovom konaní účastníci majú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Tieto
povinnosti spočívajú v tom, že žalobca musí jednak tvrdiť konkrétne skutočnosti, ktoré uplatnený nárok
odôvodňujú a jednak označiť dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy

potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

Aj v prejednávanej veci dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku (na stravné, vreckové a
náklady na ubytovanie) bolo na žalobcovi a dôkazné bremeno na preukázanie obrany o vyplatení týchto
náhrad na žalovanom.

Ani jeden z účastníkov dôkazné bremeno neuniesol a keďže prvoradým je preukázanie nároku, a tento
preukázaný nebol, nepriaznivý dôsledok postihuje žalobcu vo forme zamietnutia žaloby.

Žalobca nepreukázal vznik žiadnych nákladov na ubytovanie, keďže prespával iba vo vozidle a
preukázateľne mu žiadne výdavky na ubytovanie v zmysle § 4 písm. b/ citovaného zákona nevznikli, z

ktorého dôvodu nemá nárok ani na náhradu nákladov na ubytovanie.

Pokiaľ ide o vreckové, nie je povinnosťou zamestnávateľa toto poskytovať v zmysle § 13 citovaného
zákona, a teda vreckové žalobcovi nepatrí, pretože vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by
sa žalovaný na jeho zaplatenie osobitne zaviazal.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že existenciu pracovných ciest preukázal predloženým zošitom
a žalovaný ich existenciu nepoprel, pričom nepreukázal vyplatenie náhrad v zmysle § 119/1992
Zb., správne uzavrel súd prvého stupňa, že táto evidencia žalobcu nie je dostatočným dôkazom na
preukázanie žalobou uplatneného nároku na stravné a ďalšie náhrady, lebo neobsahuje údaje, ktoré v

zmysle zák. č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách sú potrebné k určeniu náhrad a považujúc žalobou
uplatnený nárok za nepreukázaný žalobu zamietol.

Dôvodomzamietnutiažalobytedanebolopreukázanieobranyžalovaného,ževyplatilžalobcovináhrady,
ako to nesprávne interpretuje žalobca v odvolaní, ale dôvodom zamietnutia žaloby bolo neunesenie

dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ ide o preukázanie jednotlivých zahraničných pracovných ciest a
ich rozsahu spôsobom umožňujúcim určiť za ne prislúchajúcu náhradu.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo veci samej ako vecne správny
v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Rozsudok je vo výroku o trovách konania nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím došlo v konaní
pred súdom prvého stupňa k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ust. § 212 ods. 3 O.s.p.
prihliada z úradnej povinnosti. Zároveň je táto vada konania namietaná aj žalovaným v odvolaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd rozhodoval o trovách konania podľa ust. § 150
O.s.p. a podľa jeho názoru dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajú z predmetu daného sporu. Tieto
dôvody však bližšie nekonkretizuje, a preto v tejto časti rozsudok nemohol byť predmetom odvolacieho
prieskumu.V zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu
patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Citované zákonné ustanovenie predstavuje z hľadiska náhrady trov konania výnimku zo zásady
zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenia a náhodu. Je odôvodnené

tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch
viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem, upravujúcich platenie a náhradu trov
konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov
konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. K dôvodom

hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej
situácii. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.
Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať aj sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade
je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť

trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do
úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj
účastníkovi v konaní.

Z uvedeného výkladu § 150 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno

prihliadať aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola
príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak
úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal.

Rovnako dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. môžu byť aj okolnosti

danej veci.

Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku však neuvádza, aké konkrétne okolnosti prejednávanej veci
sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania a odvolací súd tieto úvahy
súdu nemôže sám nahrádzať.

Úlohou súdu po vrátení veci bude preto opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania účastníkov , pričom
nie je vylúčená ani aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p., avšak dôvody hodné osobitného zreteľa, či už budú
spočívať v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane účastníkov, súd musí v odôvodnení
rozhodnutia konkretizovať tak, aby jeho závery boli dostatočne vysvetlené.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania účastníkov v
zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

V rozhodnutí o trovách konania súd rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.