Uznesenie – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. december 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/37/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4219202312
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4219202312.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň
JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: B.. M. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, L., proti žalovaným: 1. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX, R.-
A., 2. Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, obidve zastúpené advokátkou JUDr. Ľubicou Bičianovou,
so sídlom Záhradnícka 16, Komárno, o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti
uzneseniu Okresného súdu v Komárne zo dňa 22.10.2019, č. k. 17C/21/2019-44, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov
konania p o t v r d z u j e .

Žalované v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil, žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% voči žalobcovi. Zároveň vrátil zo zaplateného
súdneho poplatku za žalobu sumu 92,80 eura žalobcovi. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca
podal dňa 27.06.2019 žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorú prípisom zo dňa 14.10.2019,
ktoré bolo súdu doručené dňa 17.10.2019 zobral v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť.
Zároveň späťvzatie žaloby požiadal súd, aby žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania s
poukazom na ust. § 256 ods. 2 CSP a § 257 CSP. Mal za to, že žalovaným v 1. a 2. rade by nevznikli
trovy konania, ak by mu predložili dôkazy potvrdzujúce blízky príbuzenský pomer medzi darkyňou a
obdarovanou a žalobca by nebol nútený pasivitou žalovaných zobrať žalobu späť. Po právnej stránke
svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 144 a § 145 ods. 1 CSP ako aj ust. § 256 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1
CSP. Mal za to, že z dôsledku späťvzatia žaloby súd konanie zastavil a o náhrade trov konania rozhodol
podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, keď žalobca späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania, preto
súd procesne úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. Dospel k záveru, že v danej veci nie je v súvislosti s trovami konania dôvod aplikovať ust. § 256
ods. 2 CSP ani § 257 CSP. Súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal
žalovaný nárok na náhradu trov konania priznať. O vrátení súdneho poplatku rozhodol podľa § 11 ods.
3, 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

2. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca v časti výroku o nároku
na náhradu trov konania a žiadal, aby toto uznesenie bolo zrušené. Uviedol, že súd vo svojom uznesení
len stroho skonštatoval, že žalovaným priznal náhradu trov konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, pričom
sa nezaoberal dôvodmi späťvzatia žaloby, ani jeho argumentmi. Žalované v 1. a 2. rade sa dali v konaní
zastúpiť advokátkou, ktorá však žalobcovi žiadnym zákonným spôsobom neobjasnila príbuzenský vzťah
medzi nimi a len konštatovala, že napadnutú darovaciu zmluvu považuje za platnú. Až po podaní žaloby
a na základe následnej výzvy súdu predložili žalované písomné dôkazy preukazujúce príbuzenský vzťah.
Pokiaľ by o týchto písomnostiach mal vedomosť, tak by žalobu nikdy nebol podal. V závere poukázal na

čl. 5 základných princípov uvedených v CSP, pričom mal za to, že dostatočne preukázal, že zo strany
žalovaných došlo k zjavnému zneužitiu práva a preto toto ich konanie by nemalo požívať právnu ochranu.

3. K odvolaniu sa vyjadrili žalované v 1. a 2. rade, ktoré navrhli uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť a zároveň im priznať nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Vo svojom vyjadrení uviedli, že zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že
trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní,
že konanie muselo byť zastavené, pričom vo veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené,
že bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy
konania. Výnimkou zo zásady zodpovednosti za zavinenie je ust. § 257 CSP, ktoré umožňuje súdu, aby
vo výnimočných prípadoch z dôvodov osobitného zreteľa strane sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Ncdo 17/2009, podľa ktorého pri ustanovení § 257 CSP je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné
vykladať tak, že je naň prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách
konania. V danom prípade niet sporu o tom, že žalobca späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie
konania a preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania bol dôvodný postup podľa § 256 ods. 1 CSP.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a
§ 380 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

6. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov
protistrane (ods. 2).

7. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujúc dôvody hodné
osobitného zreteľa. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci,
ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za
zavinenie je transformovaná do ust. § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá
zavinila, že vznikli. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem
„procesné zavinenie“ použitý v ust. § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada
zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na
posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Pokiaľ jedna procesná strana
zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým
zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane
trovy konania. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu
na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma
stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na
strane žalovaného. V danom prípade došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby a preto konanie bolo
zastavené. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že nebol zo strany žalovaných informovaný o tom,
že ide medzi nimi o príbuzenský vzťah, pokiaľ by táto skutočnosť mu bola známa, tak by žalobu nebol
podal. Toto jeho tvrdenie však vyvracia samotná žaloba, kde uviedol, že v darovacej zmluve sa nachádza
zmienka, že medzi darkyňou a obdarovanou je blízky príbuzenský vzťah (§ 116, § 117 OZ). V ďalšom
však namietal, že tento príbuzenský vzťah nebol žiadnym spôsobom špecifikovaný. Tejto jeho námietke
nemožno prisvedčiť, pretože keď sám vedel, že zo samotnej darovacej zmluvy, ktorej neplatnosti sa
domáhal, že ide medzi stranami sporu o príbuzenský vzťah, nebolo potrebné, aby v ďalšom bol tento
príbuzenský vzťah nejak špecificky konkretizovaný. Rozhodujúcou skutočnosťou preto v danom prípade
je to, že žalované nesplnili to, čoho sa žalobca domáhal a nezobral z tohto dôvodu žalobu späť, preto
jednoznačne možno prisvedčiť, že zavinenie pri späťvzatí žaloby je na strane žalobcu.

8. Ďalej žalobca vo svojom odvolaní namieta, že názor súdu o nedôvodnosti aplikácie ust. § 257 CSP
nie je správny. S touto jeho námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Ust. § 257 CSP predstavuje
odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať stranu,

ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Zákon pre rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody
hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné
okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Túto normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná
kedykoľvek a bez zreteľa na základnej zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala
vo veci úspech nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia, len na základe
všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Žalobca vidí zrejme
dôvody hodné osobitného zreteľa v samotnej skutočnosti, že by nebol podal žalobu, keby bol vedel o
blízkom príbuzenskom vzťahu medzi žalovanými, pretože bližšie tieto dôvody hodné osobitného zreteľa
nekonkretizuje. Avšak uvedenú skutočnosť už odvolací súd vyhodnocoval v súvislosti s procesným
zavinením na zastavení konania, keď dospel k záveru, že túto zodpovednosť za zastavenie konania
nesie žalobca a žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa preto, aby nepriznal nárok na náhradu trov
konania žalovaným, v konaní nevzhliadol. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP a úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 23. 4. 2021. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.