Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/154/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617208927
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1617208927.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov
JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: R Collectors s.r.o.,
IČO: 50 094 297, Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.,
IČO: 47 232 471, Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, proti žalovanému: J. L., V.. XX.XX.XXXX, Č.. XXX,
XXX XX Y. Š., o zaplatenie 668,11 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Malacky zo dňa 19. marca 2018 č.k. 32Csp 79/2017-79 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie 6,57 Eur s úrokom z
omeškania 5,25 % p.a. zo sumy 6,57 Eur od 30.12.2014 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a ani

jednej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť mu istinu vo výške 668,11 Eur s úrokmi vo výške 532,88 Eur, s úrokmi vo výške 29,50 % ročne
zo sumy 668,11 Eur od 20.10.2017 do zaplatenia a s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo
sumy 668,11 Eur od 20.10.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uplatnený nárok odôvodnil tým,

že spoločnosť Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340
890 (ďalej len „Veriteľ“) uzatvorila so žalovaným Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva
o úvere“), na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 700,00 Eur. Žalovaný
sa zaviazal vrátiť Veriteľovi istinu a zaplatiť mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia. V dôsledku
omeškania žalovaného so splácaním úveru vyhlásil Veriteľ dňa 11.12.2014 úver za predčasne splatný.
Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaný časť dlžnej sumy zaplatil, poslednú úhradu však

vykonal 12.05.2017, od tohto dňa na úver neplnil nič. Veriteľ a žalobca uzavreli dňa 13.06.2017 Zmluvu o
postúpení pohľadávok, ktorou došlo aj k postúpeniu pohľadávky Veriteľa zo Zmluvy o úvere na žalobcu.

3. Vec právne posúdil podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 9, § 54 ods.
2, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1, § 565 Občianskeho zákonníka, § 10c § 3 nariadenia vlády
87/1995 Z.z., § 92 ods. 8 Zákona o bankách,§ 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 zákona č. 129/2010

o spotrebiteľských úveroch.

4. Považoval za preukázané, že žalovaný uzavrel s Veriteľom dňa 20.11.2012 Zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej sa Veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 700,- Eur pri
úrokovej sadzbe 29,50 % p.a. a žalovaný sa zaviazal ho splatiť v 72 mesačných splátkach po 21,00 Eur
vždy k 20. dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.11.2018. Zmluva o úvere obsahovala

ďalej údaj o celkovej výške nákladov spotrebiteľa: 779,01 Eur, údaj o RPMN banky vo výške 33,83 %
a o priemernej RPMN na trhu vo výške 28,04 %.5.Konštatoval,žežalovanýúverčerpalvdohodnutejvýške700,00Eur,avšaknesplácalhoriadneavčas
a teda svoju povinnosť v zmysle Zmluvy o úvere nesplnil. Zo žalobcom predloženej výzvy na splatenie

dlžnej časti úveru zo dňa 25.11.2014, zistil, že Veriteľ žalovaného vyzval na zaplatenie dlhu zo Zmluvy
o úvere, s ktorým bol viac ako 90 dní v omeškaní. Súčasne ho upozornil, že ak k úhrade nedôjde,
bude Veriteľ oprávnený využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť úver predčasne
splatným.Predmetnýlistžalovanémuzaslaldoporučenoupoštounaadresujehotrvaléhopobytu,zktorej
sa zásielka vrátila s poznámkou o jej neprevzatí adresátom v odbernej lehote. Zo žalobcom predloženej

výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 11.12.2014 zistil, že Veriteľ žalovanému odoslal na adresu jeho
trvaléhopobytuoznámenieopredčasnejsplatnostiúveruzoZmluvyoúvere,pričomhoinformovalotom,
že sa jeho dlh zo Zmluvy stal splatným v celosti a vyzval ho na úhradu v lehote 10 dní od doručenia výzvy.
Mal za to, že Veriteľ platne vyzval žalovaného na úhradu jeho dlhu po splatnosti a následne pristúpil k
vyhláseniupredčasnejsplatnosti,pričomobezásielkybolipreukázateľnedoručovanénasprávnuadresu
žalovaného, ktorý si ich neprevzal v odbernej lehote. Lehota na plnenie celého predčasne splatného

dlhu tak žalovanému uplynula podľa bodu 3.4 Všeobecných obchodných podmienok 29.12.2014.

6.Uviedol,žedňa13.06.2017uzavreliVeriteľažalobcaZmluvuopostúpenípohľadávokč.I/2017,ktorou
došlo k postúpeniu pohľadávky zo Zmluvy o úvere na žalobcu. Zaoberal sa otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu a dospel k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, pretože jeho právny

predchodca ako banka splnil povinnosti uložené mu v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách predtým, ako
pohľadávky zo Zmluvy o úvere postúpil na žalobcu.

7. Preskúmaním zmluvy o úvere dospel k záveru, že neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere tak, ako tieto určuje ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona o SÚ. Konštatoval, že

neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, obsahuje len údaj o celkovej výške
úveru a o celkových nákladoch spotrebiteľa a poznámku, že „celkovú čiastku úveru predstavuje súčet
výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom“. Mal za to, že takáto formulácia Zmluvy o úvere
nie je v súlade s požiadavkou stanovenou v § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o SÚ, ktorý výslovne požaduje
v zmluvách uvádzať celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Uviedol že Zmluva o úvere je v

rozpore s § 9 ods. 2 písm. k), nakoľko neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, keď udáva len, že výška splátky je 21,00 Eur. Poukázal na to, že z vyjadrenia žalobcu
vyplýva, že splátky č. 71 a 72 mali byť žalovaným zaplatené v odlišnej výške ako 21,00 Eur (konkrétne
9,01 Eur a 0,00 Eur), čo bolo Veriteľovi známe už v čase uzavretia Zmluvy o úvere. Konštatoval, že na
to, aby bola Zmluva o úvere v súlade s požiadavkou § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o SÚ, síce postačuje,

aby uviedla jediný údaj o celkovej výške splátky, ktorú je žalovaný povinný platiť (teda bez rozpisu na
istinu, úrok a poplatky, ako judikoval i Najvyšší súd SR), to však len za predpokladu, že sa táto výška
splátky v čase nebude meniť. Poukázal na to, že Zmluva neuvádza ani správny údaj o počte mesačných
splátok, keď z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že posledná splátka mala byť vo výške 0,00 Eur, teda celkový
počet splátok nebol 72, ale 71. Keďže úver podľa Zmluvy o úvere mal byť v celosti uhradený už 71.

splátkou, potom nie je správne uvedený ani termín konečnej splatnosti úveru (20.11.2018), ktorý mal byť
správne uvedený dňom 20.10.2018. Mal za to, že nebola splnená ani požiadavka zákona na zachovanie
písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to vzhľadom na skutočnosť, že spotrebiteľovi neboli
odovzdané v písomnej forme alebo na inom trvanlivom médiu jednotlivé časti zmluvnej dokumentácie,
a to najmä Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník, pričom práve v nich sú obsiahnuté niektoré

zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovených v § 9 Zákona o SÚ, ktorých
absencia v uzavretej zmluve automaticky spôsobuje jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Preto aj z tohto
dôvodu Zmluvu o úvere považoval za bezúročnú a bez poplatkov.

8. Konštatoval, že Zmluva o úvere nebola uzavretá písomne, neuvádza správne údaj o termíne konečnej

splatnosti úveru, neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, neuvádza výšku
splátok č. 71 a 72, ktorých výška mala byť odlišná od splátok č. 1-70, čím dospel k záveru, že sú
splnené podmienky stanovené v ust. § 11 Zákona o SÚ a poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Mal za to, že žalovaný tak bol povinný vrátiť žalobcovi / Veriteľovi len sumu
poskytnutej istiny vo výške 700,00 Eur. Z tvrdení žalobcu v jeho podaniach, považoval za preukázané,

že žalovaný na úhradu svojich dlhov zaplatil celkovo sumu 693,43 Eur, a preto ho zaviazal na zaplatenie
rozdielu, sumy 6,57 Eur (700,00 Eur - 693,43 Eur = 6,57 Eur). Nezohľadnil čiastočné úhrady žalovaného
po 10,00 Eur od 16.06.2017, nakoľko ich žalovaný práve počnúc 16.06.2017 začal posielať na číslo
svojho vlastného účtu, ako vyplýva z ním predložených potvrdení o vklade hotovosti na účet (dovtedyposielal úhrady na číslo úverového účtu uvedené v Zmluve o úvere). V časti prevyšujúcej sumu zostatku
istiny a úroku z omeškania v zákonnej výške žalobu zamietol z dôvodu, že sa jednalo o zmluvné úroky
a poplatky, na ktoré s prihliadnutím na skutočnosť, že Zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov,

žalobca nemá nárok. V časti uplatnených úrokov z omeškania priznal žalobcovi úroky len z nezaplatenej
sumy istiny a až po zosplatnení, z dôvodu, že z procesných úkonov žalobcu nevyplýva napriek jeho
zákonom stanovenej povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej konkrétna výška uplatňovaných úrokov
z omeškania pri zohľadnení jednotlivých splátok žalovaného. Konštatoval, že súd aktivitu žalobcu v
tomto smere suplovať nemôže. Sadzba úrokov platná ku dňu vzniku omeškania so splatením celého

zosplatnenéhodlhu,t.j.kudňu30.12.2014,bola8,05%,keďžesialežalobcauplatnilnároknazaplatenie
úroku z omeškania vo výške 5,25 % p.a., priznal mu súd nárok v ním uplatnenej výške.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. § 257, §262 ods.1 CSP s tým, že pri rozhodovaní
posudzoval úspech vo veci a vzhľadom k tomu, že žalobe vyhovel len v časti 6,57 Eur z požadovaných
668,11 Eur, v konaní bol úspešnejší žalovaný (99,02 % oproti úspechu žalobcu 0,98 %), ktorému tak

vznikol nárok na plnú náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Nárok na náhradu trov konania
mu však z dôvodu hospodárnosti nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo žalobe v

plnom rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam [odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP], konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP] a vec

nesprávne právne posúdil [odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP].

12. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahovala základnú náležitosť
zmluvy, a to vyčíslenie celkovej čiastky. Mal za to, že súd nesprávne právne posúdil vec a na
základe takéhoto zistenia vyvodil nesprávne závery. Poukázal na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)

zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného do 31.12.2012, podľa ktorého sa poskytnutý
spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá
písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a §
10 ods. 1. Taktiež poukázal na ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle
ktorého Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka

musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
Podľa názoru žalobcu za bezúročný a bez poplatkov je možné úver určiť len v prípade, ak Zmluva
o úvere nebude obsahovať súčasne všetky v ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských

úveroch uvedené náležitosti. Absencia len niektorej z nich nebude mať za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Mal za to, že ak by zákonodarca chcel bezúročnosťou úveru
označiť taký úver, pri ktorom zmluva neobsahuje len niektoré z tu citovaných náležitostí, zvolil by iné
jazykové vyjadrenie, neobsahuje niektorú z náležitostí. Uviedol, že Zmluva o úvere musí obsahovať údaj
o ročnej percentuálnej miere nákladov a údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a nikde

nestanovil veriteľom povinnosť uvádzať v zmluvách aj spôsob výpočtu celkových nákladov. Konštatoval,
že písomnú zmluvu o úvere nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou z dôvodu
absencie niektorej z náležitostí zmluvy, nakoľko ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere vyžadovalo pre naplnenie sankcionovateľnosti kumulatívne splnenie dvoch podmienok,
a to tak absenciu písomnej formy zmluvy ako aj niektorej z citovaných náležitostí. Žalobca trvá na tom,

že zmluva o úvere obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a celková suma úveru je uvedená
v správnej výške.

13. Poukázal aj na pojem priemerného spotrebiteľa, ktorý sa vyskytuje často v judikatúre Súdneho
dvora ES ako aj v judikatúre slovenských súdov, ktoré pojem priemerného spotrebiteľa vykladajú

eurokonformne. Konštatoval, že súčasná línia posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne
posunula od jeho považovania za naivného a nepozorného, a Európske právo stále viac naznačuje, že
ďalšia „automatická“ pomoc spotrebiteľom už nie je účelná a pokračovať by sa malo skôr nazeranímna priemerného spotrebiteľa ako schopného urobiť vlastné rozhodnutie ohľadom svojho právneho
postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu.

14. Žalobca je toho názoru, že Zmluva o úvere obsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú má žalovaný
zaplatiť, nakoľko v bode 3 Zmluvy o úvere pod tabuľkou písmom totožným s ostatným textom zmluvy,
t.j. spotrebiteľ nemohol mať pocit, že ide o nerovnocenný údaj uvedený menším písmom, je napísané:
„Celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom“.
Konštatoval, že predmetné uvedenie sumy, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť nie je zavádzajúce, je presné

a opakovane uvedené v zmluvnej dokumentácii tak, aby bol spotrebiteľ dostatočne informovaný o tom,
aká bude jeho celková čiastka, ktorú nakoniec zaplatí. Je toho názoru, že Zmluva o úvere obsahuje
všetkypožiadavky,ktorézákonospotrebiteľskýchúverochvyžadujevychádzajúcpritomzpreSlovenskú
republikuzáväznéhorozsudkuSúdnehodvoravovecič.C-42/15,HomeCreditSlovakia.Vpredmetnom
rozsudku Súdny dvor ES uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa
čl. 10 ods. 2 Smernice, sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov

je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku.

15. Spochybnil tvrdenie súdu prvej inštancie v tom, že žalovanému neboli poskytnuté dokumenty a
tým dodržaná písomná forma Zmluvy o úvere s tým, že pred podpisom zmluvy mu boli poskytnuté

všetky písomné dokumenty súvisiace s predmetnou zmluvou, čím boli splnené všetky podmienky na
platnosť písomnej formy zmluvy. Konštatoval, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý
proces, nakoľko preukázal písomné uzatvorenie Zmluvy o úvere a žalovaný toto skutkové tvrdenie
nepoprel a tým platí domnienka, že skutkové tvrdenie sa považuje za pravdivé. Mal za to, že ak mal súd
prvej inštancie pochybnosti o pravdivosti tohto tvrdenia, bol povinný o svojich pochybnostiach procesnú

stranu poučiť (§ 150 ods. 2 CSP). Konštatoval, že povinnosťou súdu je, okrem iného, vopred oboznámiť
procesné strany, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a túto povinnosť má v prípade nariadenia
pojednávania, ako aj v prípade, ak pojednávanie nenariadi. Túto povinnosť si súd prvej inštancie podľa
žalobcu nesplnil, neinformoval ho, že považuje skutočnosť písomného uzatvorenia Zmluvy o úvere za
spornú, čím mu odňal právo riadne uplatňovať jeho procesné práva a možnosť preukázať skutočnosť,

ktorú považoval za spornú. Uviedol, že nebolo možné objektívne očakávať, že túto skutočnosť má
považovaťzaspornúanajejpreukázaniemávopredpovinnosťprodukovaťdôkazy.Konštatoval,žejeho
právny predchodca riadne písomne uzatvoril Zmluvu o úvere, peňažné prostriedky z úveru žalovanému
poskytol a žalovaný úver sčasti uhradil. Počas trvania zmluvného vzťahu žalovaný nespochybnil tú
skutočnosť, že by Zmluva o úvere nebola uzatvorená riadne v písomnej forme. Žalovaný túto skutočnosť

nespochybnila ani po začatí konania. Vzhľadom na tieto skutočnosti považuje rozhodnutie súdu prvej
inštancie za prekvapivé a má za to, že jeho procesné práva boli porušené tak zásadným spôsobom, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Mal za to, že rozsudok je nepreskúmateľný, z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a poukázal

na tvrdenie súdu prvej inštancie v tom, že žalovanému neboli odovzdané jednotlivé časti zmluvných
dokumentov, avšak nešpecifikuje, ako k uvedenému záveru dospel. Podľa jeho názoru takéto
rozhodnutie je dôvodné považovať za nepreskúmateľné. K termínu konečnej splatnosti úveru uviedol,
že Zmluva o úvere obsahuje v článku 3, konkrétne vo zvýraznenej tabuľke údaj: Dátum konečnej
splatnosti: 20.11.2018, čo je dátumom konečnej splatnosti úveru. Konštatoval, že táto skutočnosť musí

byť priemernému spotrebiteľovi zjavná bez ohľadu nato, aká výška poslednej splátky bude stanovená.
Uviedol, že ak dôjde k odchýlke pri výške poslednej splátky, je to len z dôvodu zaokrúhľovania interného
systému žalobcu a nemá to vplyv konečnú výšku zaplatenej sumy.

17. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 378
ods. 1, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, napadnutý rozsudok je
potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.20. Odňatím možnosti konať pred súdom a porušením práva na spravodlivý súdny proces je taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv,

ktoré jej zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených
záujmov. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že právo
na súdnu ochranu ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňa aj právo na
rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania. Obsah práva na spravodlivý súdny proces tak spočíva v

tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom
princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania (čl. 9 C.s.p.) je existencia práve dvoch proti sebe
stojacich sporových strán s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Kontradiktórnosť
v užšom zmysle znamená možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko, čo v konaní vyšlo najavo.
Každá sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity svojho procesného
náprotivku.Podstatoukontradiktórnostiasňousúvisiacou„rovnosťouzbraní“tedaje,abysporovéstrany

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“
protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný
a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (nález Ústavného súdu SR zo dňa
07.06.2016, sp. zn. III. ÚS 32/2015). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá samo tvrdenie
účastníka o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne

došlo. Ak došlo k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom, táto skutočnosť je okolnosťou, pre
ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie, vydané v konaní, postihnutom
touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (pozri napríklad uznesenia
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1MCdo/6/2010zodňa26.03.2012,sp.zn.3Cdo/158/2012
zo dňa 14.11.2012, sp. zn. 4Cdo/108/2012 zo dňa 26.02.2013 alebo sp. zn. 5Cdo/286/2012 zo dňa

07.03.2013). Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu, ale aj rozhodnutie,
v dôsledku ktorého strana sporu nemôže uplatniť svoje práva.

21.Obsahomprávanasúdnuochranujetiežprávostranysporu,akoajinéhozainteresovanéhosubjektu
na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou

toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II. ÚS 383/06, I. ÚS 117/07). Pokiaľ je však právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako jedno z čiastkových práv tvoriacich obsah práva na
spravodlivý súdny proces v dôsledku vydania arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia
porušené, je nepochybné, že nedochádza k skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii
základnej právnej istoty, ale k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd konštatuje,

že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a procesný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, sú
postihnuté práve touto vadou (porušením práva na spravodlivý súdny proces).

22. Základným atribútom odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia je právne posúdenie veci
a presvedčivosť odôvodnenia. Súdne rozhodnutie nerešpektujúce zásady uvedené v citovaných

ustanoveniach o zákonných náležitostiach odôvodnenia je nepreskúmateľné. Nedostatok zákonného
obsahu súdneho rozhodnutia sa prejavuje v jeho nezrozumiteľnosti, a tým aj nepreskúmateľnosti
dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, keď nie je rozhodujúce, že výrok by bol pri správnom
odôvodnení správny. V rozpore s korektným a ústavne konformným výkladom ust. 220 ods. 2 CSP je
úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia.

23. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa
riadi zásadou formálnej pravdy. Rozsudok v sporovom konaní (v zásade) zodpovedá tomu, čo strany
sporu zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila.
Dokazovanie v sporovom konaní teda nemá slúžiť na zisťovanie toho, čo strany netvrdili avšak súd môže

vyzvať stranu sporu na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2). V nadväznosti na uvedené odvolací
súd prisvedčil žalobcovi, že postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu jeho práv. Považuje za
potrebné uviesť že v preskúmavanej veci vydal súd prvej inštancie najprv platobný rozkaz, ktorým
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi uplatnenú istinu s príslušenstvom. Proti tomuto
platobnémurozkazupodalžalovanýodpor,ktorýodôvodniltým,žežalovanýnárokuznáva,alevzhľadom

k jeho finančným možnostiam nebol schopný uhrádzať mesačnú splátku v plnej výške. Navrhol, aby
súd rozhodol uhradiť uplatnený dlh v splátkach a žalobca v písomnom vyjadrení so splátkami súhlasil.
Napriek tomu, že žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe ničím nepoprel, súd prvej
inštancie žalobu v časti prevyšujúcej sumu zostatku istiny a úroku z omeškania v zákonnej výškezamietol bez toho, aby umožnil žalobcovi argumentovať a vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré považoval
za sporné. Odvolací súd sa stotožnil aj s námietkou žalobcu v tom, že rozsudok súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľný, nakoľko v bode 34 je uvedené, že zmluva o spotrebiteľskom úver nespĺňala zákonnú

požiadavku písomnej formy v tom, že žalovanému neboli odovzdané v písomnej forme alebo na inom
trvanlivom médiu jednotlivé časti zmluvnej dokumentácie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však
nie je zrejmé, ako a na základe akých dôkazov súd prvej inštancie k takémuto záveru dospel.

24. V nadväznosti na uvedené bude úlohou súdu prvej inštancie v súlade so zásadou kontradiktórnosti

občianskeho súdneho procesu doplniť dokazovanie zamerané na preukázanie zákonných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyhodnotiť či bola splnená požiadavka jej písomnej formy a následne
posúdiť jej prípadnú bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Po ustálení týchto otázok vec opätovne prejednať
a rozhodnúť.

25. Všetky vyššie uvedené nedostatky odvolací súd nemôže nahrádzať, pretože podstatou odvolacieho

konania je zabrániť prekvapivým rozhodnutiam bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku,
v rámci ktorého by strana sporu nemala zachovanú plnú možnosť obrany proti argumentom sudu
prvej inštancie a došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Uvedený postup,
v rámci ktorého by odvolací súd nahrádzal chýbajúce argumenty o základných právnych otázkach
preskúmavanej veci, by znamenal nezabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivému procesu po

podaní odvolania.

26. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP, keď súd prvej inštancie jednak nesprávnym procesným postupom resp.
nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tomto smere odňal stranám sporu právo na

spravodlivý proces vzhľadom na ich nemožnosť náležité sa brániť proti vysloveným argumentom, pričom
v rámci zásady zachovania dvojinštančnosti súdneho konania tieto nedostatky nemožno napraviť súdom
odvolacím.

27. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude jeho úlohou vyhodnotiť vykonané dokazovanie, t. j. uviesť,
ktoré skutkové okolnosti má na základe vykonaného dokazovania preukázané a ktoré nie, výsledky
vykonaného dokazovania právne posúdiť, t. j. zistené skutkové okolnosti subsumovať pod konkrétne
právne normy, ktoré sa na daný právny problém vzťahujú, uviesť konkrétny spôsob svojej aplikácie
uvedených právnych noriem a ich výklad, rovnako aj uviesť úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní veci

riadil. Výsledky vykonaného dokazovania a ich vyhodnotenie bude potrebné uviesť v odôvodnení
nového rozhodnutia tak, aby odôvodnenie zodpovedalo zákonným požiadavkám na náležitosti súdneho
rozhodnutia a aby bolo stranám sporu zabezpečené právo na spravodlivý proces vo všetkých štádiách
súdnehokonania.Novérozhodnutievovecimusíbyťpresvedčivéapreskúmateľnévzáujmezachovania
dvojinštančnosti súdneho konania.

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 396 ods. 3 CSP) v novom
rozhodnutí vo veci.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).