Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. máj 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/49/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314203745
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8314203745.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.
Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcov: v 1. rade M. M., G.. X.XX.XXXX,
K. XXX XX K. Č.. XX, v 2. rade M.. B. M., G.. XX.X.XXXX, K. Z. J. XXX, XXX XX J., obaja právne
zastúpení JUDr. Janka Vasiľová, advokátkou so sídlom Kudlovská 1, 066 01 Humenné, v 3. rade V.
B., G..XX.X.XXXX, E. K. XXX XX K. Č.. XXX, E.. Č.. F. J. XH, XXX XX O. X, Č. P., v 4. rade B. B.,

G.. X.X.XXXX, E. K. XXX XX K. Č.. XXX, E.. Č.. A.. M. I., R. P., C. L., O. XXX N., Z. K., obaja právne
zastúpení JUDr. Peter Gdovin, advokát so sídlom Starinská 2272, 066 01 Humenné, IČO: 42 026 938,
proti žalovaným: v 1. rade M. C., G.. X.X.XXXX, K. XXX XX K. Č.. XX, právne zastúpený JUDr. Peter
Jakubík, advokát so sídlom Štefánikova 76, 071 01 Michalovce, IČO: 42 248 744, v 2. rade M. C., G..
X.X.XXXX, K. XXX XX K. Č.. XX, v 3. rade B. K. G.. XX.X.XXXX, K. XXX XX K. Č.. XX, v 4. rade M. K.,
G.. X.X.XXXX, K. W. XXX/X, XXX XX A., žalovaní v 2., 3. a 4. rade zastúpení M. C., G.. X.X.XXXX, K.

XXX XX K. Č.. XX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do V. O. J.. M. Š., o odvolaní žalovaných v 1., 2., 3.
a 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 15C/65/2014-167 zo dňa 19.7.2016, v spojení
s opravným uznesením č. k. 15C/65/2014-194 zo dňa 25.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmuznesenímOkresnýsúdHumenné(ďalejlen„súdprvejinštancie“)určil,ženehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. K., atď. (ďalej ako vo výrokovej časti rozsudku), patria do dedičstva po
O. M. Š., G.. X.X.XXXX, J. V. X.X.XXXX, G. K. K. Č..XX. Zároveň rozhodol, že žalobcovia majú právo
na plnú náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia podali dňa 27.3.2014 na súde žalobu, ktorou

navrhli, aby súd určil, že nehnuteľnosti tak, ako sú uvedené vo výroku tohto rozsudku, patria do dedičstva
po G. M. Š.. Uviedli, že dedičstvo po poručiteľovi M. Š. bolo začaté bývalým Štátnym notárstvom
v I. O. A..J.. V. postupom podľa zák. č. 139/47 Zb. o rozdelení pozostalostí s poľnohospodárskymi
podnikmi a o zamedzení drobenia poľnohospodárskej pôdy a zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho
zákonníka. V tomto dedičskom konaní bolo uznesením zo dňa XX.XX.XXXX určené, že predmetné
nehnuteľnosti boli vyhlásené za poľnohospodársky podnik a za preberateľa roľníckeho podniku bol

ustanovený B. Š., G.. XX.X.XXXX, J.. XX.X.XXXX, Č. B.. B. Š. sa aj napriek chýbajúcemu právnemu
titulu pre nadobudnutie vlastníctva, stal aj vlastníkom rodinného domu č. s. XX zapísaného na LV č. XXX,
k. ú. K., a to na základe rozhodnutia obce K. o pridelení súpisného čísla. B. Š. nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a rodinnému domu ani na základe uznesenia bývalého
Štátneho notárstva v I., a ani vydržaním, nakoľko pre to neboli splnené zákonné podmienky. Žalovaní v
predmetnomkonaníuviedli,akbyprávnypredchodcažalovanéhov1.radeB.Š.nenadobudolvlastnícke

právo k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v I. V., nadobudol by
ho vydržaním, nakoľko splnil podmienky pre nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním, keďženehnuteľnosti užíval nerušene a v dobrej viere ako svoje vlastníctvo od roku XXXX. Ďalej súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že k zmene vlastníckeho práva k pozemkom
z M. Š. G. B. Š. došlo po smrti B. Š. na základe žiadosti žalovaného v 1. rade o zápis uznesenia

Štátneho notárstva v I. A.. J.. V., ktorú podal na Správe katastra I. dňa 27.10.2010. Po vykonaní zápisu
vlastníckeho práva v prospech B. Š. boli tieto nehnuteľnosti - pozemky neprávom zahrnuté do dedičstva
po ňom ako poručiteľovi, a ako závetný dedič ich zdedil žalovaný v 1. rade. Podľa názoru súdu prvej
inštancie, zmenu vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XX v prospech B. Š., Správa katastra
I. vykonala v záznamovom konaní pod č. J. Z. P. XXXX na základe rozhodnutia Obecného úradu K.

o určení súpisného čísla zo dňa 5.1.1994, číslo X/XX. Označené rozhodnutie Obecného úradu nie
je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech B.Á. Š. v zmysle ust. § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Tento nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k rodinnému domu súp. č. XX ani
titulom vydržania, nakoľko od momentu vstupu do držby vedel, že dedičské konanie po M. Š. nebolo
ukončené, a o nadobudnutí jeho vlastníckeho práva titulom dedenia nebolo právoplatne rozhodnuté
vydaním rozhodnutia o potvrdení dedičstva v súlade s ust. § 561 zák. č. 141/1950 Zb. Občianskeho

zákonníka vo vtedy platnom a účinnom znení. Vedomosť B. Š. o tom, že nie je vlastníkom predmetného
rodinného domu, vyplýva z bodu Z.. uznesenia Štátneho notárstva v I. A.. J.. V., z ktorého jasne vyplýva,
že toto uznesenie nie je základom pre zápis do pozemkovej knihy a po nadobudnutí právoplatnosti tohto
uznesenia sa má pokračovať ohľadom uspokojenia ustupujúcich dedičov. To, že B. Š.E. si bol vedomý,
že nie je vlastníkom predmetného rodinného domu titulom dedenia, vyplýva aj zo skutočnosti, že o zápis

vlastníckeho práva k nemu požiadal v roku 1994 na základe rozhodnutia obecného úradu o pridelení
súpisného čísla. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal ich náhradu
úspešným žalobcom.

4. Opravným uznesením č. k. XXC/XX/XXXX-XXX zo dňa 25.10.2016 Okresný súd Humenné opravil
záhlavie rozsudku, pričom ho doplnil o označenie zástupcu žalovaného v 3. rade, ktorým je M. C. a
opravil aj výrok rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. XXC/XX/XXXX-XXX z 19. júla 2016 a uviedol
ho v správnom znení (viď č. l. 194 a 195).

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali obsahovo zhodné odvolanie žalovaný v 1. rade cestou
svojho právneho zástupcu, ako aj žalovaní v 2., 3. a 4. rade, a to včas. Žalovaní v týchto odvolaniach
okrem iného uviedli, že uznesenie V. zo dňa 18.10.1960, je práve predmetným rozhodnutím, ktorým
sa skončila prvá fáza dedičského konania po nebohom M. Š. a majú za to, že právoplatnosťou tohto

uznesenia sa B. Š. stal aj vlastníkom tohto podniku. Počas celého konania žalobcovia tvrdili, že zo
strany B. Š. nedošlo k vyplateniu ustupujúcich dedičov a preto dedičské konanie po nebohom M. Š. nie
je ukončené a uznesenie V. nie je zápisu schopné. V tomto smere žalobcovia na toto svoje tvrdenie v
konaní neprodukovali žiadny dôkaz. Uviedli, že ani žalobcovia, ani žalovaní, nie sú priamymi účastníkmi
dedičskéhokonaniapo G..M.Š.,pretonemôžupreukázateľnetvrdiť,žekvyplateniunáhradustupujúcim

dedičom nedošlo. Je pre nich absolútne nelogické, aby sa B. Š. právoplatnosťou uznesenia V. nestal
vlastníkom roľníckeho podniku. Majú za to, že po právoplatnosti uznesenia V. zo dňa XX.XX.XXXX už
ustupujúci dedičia podľa § 6 a nasl. zák. č. 139/1947 Zb. mali nárok len na vyplatenie peňažných náhrad
do výšky dedených podielov a nijakým spôsobom už nemohli zmeniť uznesenie V. v tom zmysle, že
B. Š. nezdedil roľnícky podnik. Keďže v minulosti sa skutočne dedilo v zmysle zák. č. 139/1947 Zb.,

zákonodarca prijal zákon č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam,
na základe ktorého mohlo dôjsť v objektívnej lehote končiacej 30.6.1993 k vyrovnaniu dedičských
podielov. Zo strany ustupujúcich dedičov však návrh na vyporiadanie dedičských podielov po G.. M.
Š. podaný nebol. Taktiež poukázali, že čo sa týka rodinného domu vedeného na LV č. XXX, súpisné
číslo XX Z. C.. Ú.. K., tento dom vznikol originálnym spôsobom - postavením. Jeho dokončením v 20.

rokoch minulého storočia sa stal vecou v právnom slova zmysle. Ak tento bol aj v roku XXXX predmetom
dedenia, vlastnícke právo k nemu získal na základe osvedčenia V. zo dňa XX.XX.XXXX B. Š.. Vydaním
rozhodnutia o udelení súpisného čísla v roku 1994 boli iba vytvorené podmienky pre zápis tohto domu
do katastra nehnuteľnosti a samotné rozhodnutie o pridelení súpisného čísla nebolo nadobúdacím
titulom. B. Š. získal vlastnícke právo k spornému domu súp. č. XX a ďalším sporným nehnuteľnostiam

dedením na základe uznesenia bývalého Štátneho notárstva v I. zo dňa XX.XX.XXXX, alternatívne aj
splnenímvydržacíchpodmienokpodľa§134Občianskehozákonníka,nakoľkopredmetnénehnuteľnosti
užíval nerušene a v dobrej viere už od roku XXXX. Žiadali preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudokprvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcov zamieta a žalovaným priznáva náhradu trov
konania.

6. K odvolaniam žalovaných 2., 3. a 4. rade a k odvolaniu žalovaného v 1. rade, sa vyjadrili žalobcovia v
1. a 2. rade, ktorí zopakovali svoje tvrdenia, že po právoplatnosti uznesenia v ďalšom dedičskom konaní
po poručiteľovi M. Š. mal súd rozhodnúť o uspokojení nárokov ustupujúcich dedičov buď prikázaním
ostatného majetku poručiteľa do ich vlastníctva zodpovedajúcemu výške ich dedičských podielov v
súlade s ust. § 6 ods. 2 zákona č. 139/47 Zb., alebo dohodou dedičov, a ak nedošlo k uzatvoreniu

dohody, potom spôsobom podľa § 6 ods. 3 zákona č. 139/47 spočívajúcom v uložení povinnosti B.
Š. v súdom určenej lehote, zaplatiť finančnú náhradu ustupujúcim dedičom za ich dedičské podiely.
Majú za to, že z dôvodu, že v dedičskom konaní po zomrelom M. Š. nebolo rozhodnuté o vyporiadaní
nárokov ustupujúcich dedičov, dedičské konanie nebolo ukončené a vlastníkom nehnuteľností patriacich
do poľnohospodárskeho podniku bol naďalej M. Š., a to aj napriek tomu, že v uznesení bol určený okruh
dedičov po poručiteľovi M. Š., výška ich dedičských podielov a hodnota majetku poručiteľa M. Š.. Majú

za to, že dedičské konanie vedené na bývalom Štátnom notárstve I. O. V., nebolo právoplatne skončené
vydaním potvrdenia dedičstva súdom podľa ust. § 561 zák. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka.
Taktiež uviedli, že uplatnenie nároku žalobcov na vyrovnanie dedičských podielov po poručiteľovi M.
Š., by bolo v rozpore s ust. § 13 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam vo vtedy platnom a účinnom znení, ak navyše dedičské konanie po M. Š. nebolo

právoplatne skončené a M. Š. bol až do roku 2010, mimo rodinného domu súp. č. XX, na príslušných
listoch vlastníctva vedený ako vlastník sporných nehnuteľností. Z vyššie uvedených dôvodov obrana
žalovaných preto nie je dôvodná. Čo sa týka vzťahu k obrane žalovaných o nadobudnutí vlastníckeho
práva B. Š. k rodinnému domu súp. č. XX, žalobcovia majú za to, že B. Š. sa nemohol stať vlastníkom
rodinného domu súp. č. XX na základe uznesenia, nakoľko B. Š. už pri vstupe do držby mal vedomosť,

že dedičské konanie po poručiteľovi M. Š. vedené na Štátnom notárstve I. O. A.. J.. V. nebolo ukončené,
čo vyplývalo priamo z bodu Z.. tohto uznesenia, a preto so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, B. Š.
nemohol nadobudnúť presvedčenie, že mu rodinný dom právom patrí a že s ním môže nakladať ako s
vlastným. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že B. Š. nenadobudol vlastnícke právo k rodinnému
domu súp. č. XX. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil a žalovaných zaviazal na úhradu trov odvolacieho konania.

7. K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadrili aj žalobcovia v 3. a 4. rade, ktorí v podstate zopakovali,
že nebohý B. Š. nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k poľnohospodárskym pozemkom, ktoré sú
predmetom žaloby, ani k rodinnému domu súp. č. XX v obci K. na základe citovaného Uznesenia

bývalého Štátneho notárstva v I. A.. J.. V. zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré nebolo vkladu schopnou
listinou, a ani vydržaním, nakoľko na to neboli splnené zákonné podmienky. B. Š. ako preberateľ
poľnohospodárskeho podniku, si so zreteľom na všetky okolnosti prípadu musel byť vedomý, že sa
nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, a že s nimi nemôže nakladať ako s vlastnými. Preukazuje
to taktiež skutočnosť, že v roku XXXX nepožadoval zápis vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č.

XX Z. K. na základe uvedeného Uznesenia, ale na základe rozhodnutia U. K. o pridelení súpisného čísla.
K námietke žalovaného v 1. rade, že žalobcovia si v objektívnej lehote končiacej dňa 30.6.1993 v zmysle
zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam neuplatnili nárok
na vyrovnanie dedičských podielov, žalobcovia v 3. a 4. rade uviedli, že majú za to, že nakoľko nedošlo
k právoplatnému ukončeniu dedičského konania po zomrelom M. Š. rozhodnutím súdu, ktorý by potvrdil

nadobudnutie dedičstva po zomrelom, neboli ani splnené podmienky pre uplatnenie nároku žalobcov
na dedičské vyrovnanie v zmysle citovaného zákona. Pokiaľ ide o rodinný dom v obci K. A.. Č.. XX,
tento bol rovnako súčasťou poľnohospodárskeho podniku a bol predmetom dedenia, ako to vyplýva z
Uznesenia Štátneho notárstva v I.. Preto aj v prípade tohto rodinného domu platí premisa, že zomrelý B.
Š. nemohol byť dobromyseľný v tom, že je oprávneným vlastníkom tohto domu s priľahlými pozemkami.

Na základe uvedených skutočností žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správnyarozhodol,žežalobcoviamajúvočižalovanýmnároknaplnúnáhradutrovodvolaciehokonania.

8. K týmto vyjadreniam sa vyjadrili žalovaní v 1. až 4. rade, ktorí žiadali, aby odvolací súd vyhovel ich
odvolaniu a zotrvali na svojich prednesoch.

9. K týmto vyjadreniam sa už žalobcovia nevyjadrili.10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, spolu s opravným uznesením, podľa zásad uvedených v

ustanovení § 379 a nasledujúce CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a
zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť, pretože odvolanie žalovaných v 1., 2., 3.
a 4. rade je dôvodné.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak

súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktoré bolo napadnuté odvolaním žalovaných, nie je vecne správne, nemožno
ho preto potvrdiť, ale zároveň ho nemožno ani zmeniť pre existenciu závažných vád, ktoré zároveň
odôvodňujú oprávnenie odvolacieho súdu zrušiť napadnuté uznesenie. Odvolací súd konštatuje, že súd
prvej inštancie neaplikoval správnu normu, vec nesprávne právne posúdil a zároveň následkom tohto

pochybenia nevykonal navrhované dokazovanie, čím neúplne zistil skutkový stav.

12. V prvom rade odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým
v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na
konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky

realizovaných úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadá aplikácie tých ustanovení O.s.p.
(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

14. Je preto potrebné poukázať na skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku
neuviedol,ktorýmiustanoveniamiO.s.p.,t.j.zákonaplatnéhodo30.6.2016,resp.ktorýmiustanoveniami
zákonaplatnéhood1.7.2016(CSP)sariadilvsúvislostisrealizácioudokazovaniaaprijatýmiskutkovými
závermi.

15. Ďalej je potrebné uviesť, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného procesu, a aby
súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov
významných pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa O.s.p., súd nie je viazaný len tými dôkazmi, ktoré
navrhli účastníci konania, pretože v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., súd môže výnimočne vykonať aj iné
dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodovanie vo veci samej. Toto

ustanovenie je odrazom princípu materiálnej pravdy, t. j. povinnosti súdu zistiť skutkový stav, čo možno
najúplnejšie a najbližšie ku skutočnosti.

16. Od tejto úpravy sa však zákonodarca odchýlil a do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp
formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou

sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu, pričom
súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj
obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi.
Dôraz sa vedie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy
súdu, a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Podľa § 185 CSP, tak môže súd vykonať len

tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
Preto sa priorizuje v tomto prípade procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné
tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá
procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide
o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho

výsledku. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie, i v čase odvolacieho konania, je preto potrebné
vychádzať z uvedených ustanovení CSP. Taktiež odvolací súd poukazuje, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. pri uplatnení nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu),
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu. Preto aj

odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na
spravodlivý proces. Presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, aj náležité odôvodnenie rozhodnutia,
zabezpečuje vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. V tomto prípade však tieto požiadavky zo strany
súdu prvej inštancie splnené neboli.

17. Ďalej odvolací súd upriamuje pozornosť na zákon číslo 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckychvzťahovknehnuteľnostiam.Účelomtohtozákona,uvedenomv§1písm.a)ab)boloupraviť
podmienky a postup pri zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam vyskytujúcich
sa na území Slovenskej republiky do evidencie nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ako aj
zmierniť niektoré majetkové krivdy. Tento zákon osobitne v § 13 a nasl., upravuje aj vyrovnanie

dedičských podielov, v zmysle ktorého, ak pri vyporiadaní dedičstva podľa doterajších predpisov došlo
k nadobudnutiu poľnohospodárskych, alebo lesných pozemkov poručiteľa len jedným, alebo niektorým
z dedičov len preto, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov,
a došlo tým k zníženiu podielov ostatných dedičov v porovnaní s nadobúdateľom týchto pozemkov,
alebo k opomenutiu dedičov, má oprávnená osoba právo žiadať od povinných osôb vyrovnanie svojho

dedičského podielu v lehote do 30.6.1993; inak právo zaniká.

18. Odvolaciemu súdu sa po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie a
konaniu,ktorémupredchádzalo,javí,žesúdprvejinštanciesavôbecnevysporiadalsmožnouaplikáciou
vyššie uvedeného zákona č. 293/1992 Zb.. Odvolací súd tak konštatuje, že súd prvej inštancie po

zrušení veci v prvom rade bude musieť dôsledne vykonať dokazovanie, ktoré navrhli strany sporu, a
následne aplikovať tieto ustanovenia vyššie uvádzaného zákona, pretože už v štádiu konania je možné
prijať záver o tom, že oprávnené osoby, t. j. žalobcovia, si v uvedenej lehote svoje nároky neuplatnili.
Neobstojí ani ich obrana, že tieto rozhodnutia, na ktoré poukazovali vo svojich vyjadreniach, neboli
právoplatnými, a že dedičské konanie po G.. M. Š. nebolo právoplatne skončené aj z dôvodu, že nedošlo

k vyplateniu ustupujúcich dedičov. Žalobcovia však žiadnym spôsobom nepreukázali svoje tvrdenia v
tomto smere. Odvolací súd súčasne poukazuje, že nároky žalobcov v tomto smere sa nedajú aplikovať
cez všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale len cez vyššie uvedený zákon č. 293/1992 Zb.
o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam.

19. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

21. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

22. Úlohou súdu prvej inštancie preto bude potrebné vykonať všetky navrhované dôkazy stranami sporu
a s prihliadnutím na vyslovený právny názor odvolacieho súdu, vo veci rozhodnúť nanovo.

23. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Rozhodne preto

aj o trovách odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).