Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. január 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317220038
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2317220038.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: Ing. O. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. XXXX/XX, C. M., zast.: Mgr. Zsolt Ördögh, advokát, so sídlom Turecká 36, Nové Zámky,
IČO: 42 253 951, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8,
Bratislava, IČO: 30 845 572, o určenie, že ide o služobný úraz, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu

Okresného súdu Piešťany č. k. 20Cpr/5/2018-207 zo dňa 13. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a vec postúpil Vojenskému
služobnému úradu sociálneho zabezpečenia so sídlom v Bratislave a výrokom II. nepriznal žalovanému
náhradu trov konania voči žalobcovi.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 10, § 161 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 81 ods. 1, § 83 ods. 2 písm. f), § 84 ods. 1, § 87 ods. 1 písm.
a), § 114 písm. g) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov“), § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení

neskorších predpisov, § 14 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, § 1 ods. 2, § 2 ods. 2, § 217 ods.
1 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou Okresnému súdu Galanta dňa
11.12.2017 sa žalobca domáhal určenia, že úraz, ktorý utrpel žalobca dňa 22.06.2016 v priestoroch
telocvične Vojenského útvaru 1049 Sereď pri preskúšaní zo špeciálnej telesnej prípravy - boj zblízka
je služobným úrazom, za ktorý zodpovedá Vojenský útvar 1049 Sereď vo výške 100 %. Súčasne sa

žalobca domáhal náhrady trov konania.

3. Okresný súd Galanta postúpil tunajšiemu súdu spis ako kauzálne príslušnému súdu dňa 26.01.2018.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 25.02.2019, kde
vyjadril námietku nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky na prejednanie predmetnej veci

z dôvodu, že v konečnom dôsledku otázku poškodenia zdravia žalobcu, ktoré by malo mať priamu
súvislosť so vznikom ním deklarovaného služobného úrazu, je oprávnený vyhodnotiť a posúdiť jedine
Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia v rámci administratívneho konania.

5. V predmetnom konaní má súd za to, že nie je daná jeho právomoc na rozhodovanie o nároku
uplatnenom žalobou z nasledovných dôvodov:6. V danom prípade je potrebné zdôrazniť, že služobný pomer profesionálneho vojaka je typickým
pomerom štátnozamestnaneckým, teda verejným. Vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a
ide o vzťah nadriadenosti a podriadenosti výrazne sa tak odlišujúcim od pracovného, ktorý je typickým

pomerom súkromnoprávnym, ktorého účastníci majú rovnaké postavenie. Vodítkom tu môže byť aj
charakter právnej úpravy. Tam, kde je použitie Zákonníka práce vôbec alebo z prevažnej časti vylúčené
a úprava služobného pomeru má kódexový charakter, pôjde o pomer verejnoprávny. Úprava práv a
povinností zo služobného pomeru a pracovného pomeru je iná, spočívajúca práve v rozdielnej povahe
úpravy vzťahov súkromnoprávneho a verejnoprávneho. Vzťahy medzi služobným úradom a vojakom sa

prejednávajú a rozhodujú v osobitnom správnom konaní v tzv. konaní vo veciach služobného pomeru,
prípadne vo veciach sociálneho zabezpečenia a nie súdom v civilnom konaní. Následne až právoplatné
rozhodnutia môžu byť preskúmané súdom v rámci tzv. správneho súdnictva.

7. Správnosť vyššie uvedeného záveru vyplýva priamo aj z vyššie citovaného § 87 ods. 1 písm. d) bod
2 zákona č. 328/2002 Z. z., podľa ktorého o tom, či sa stal profesionálny vojak invalidným v dôsledku

služobnéhoúrazurozhodujeposudkovákomisiasociálnehozabezpečeniaVojenskéhoúradusociálneho
zabezpečenia. Súd zároveň poukazuje aj na to, že právoplatné rozhodnutie je preskúmateľné súdom po
predchádzajúcom vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré zákon v tomto prípade umožňuje.
V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca nedisponuje rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia, ktorý by rozhodol o tom, či úraz, ktorý utrpel je služobným úrazom.

8. Súd súčasne poukazuje a kladie dôraz na ustanovenie § 14 Zákonníka práce, v zmysle ktorého
spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a
rozhodujú súdy, ktorý sa v § 217 ods. 1 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov vymenúvacom
ustanovenia Zákonníka práce, ktoré sa vzťahujú aj na služobný pomer, nenachádza. Z uvedeného

je zrejmé, že vzťahy medzi služobným úradom a vojakom sa prejednávajú a rozhodujú v osobitnom
správnom konaní v tzv. konaní vo veciach služobného pomeru, prípadne vo veciach sociálneho
zabezpečenia a nie súdom v civilnom konaní. Následne, ako už bolo vyššie uvedené, po vyčerpaní
všetkých obranných mechanizmov, rozhodnutie môže byť preskúmané súdom v rámci tzv. správneho
súdnictva.

9. V danom prípade je zrejmé, že súd nemá právomoc rozhodovať. Na základe vyššie uvedeného súd
pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania toto konanie zastavil a postúpil orgánu, ktorý túto
právomoc má, a to Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia.

10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, žalobca zavinil zastavenie
konania tým, že podal žalobu na súd napriek nedostatku jeho právomoci, avšak vzhľadom na to, že zo
spisu nevyplýva, že by žalovanému trovy konania vznikli, súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznal s prihliadnutím na čl. 17 CSP.

11. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu z
dôvodov, že na vydanie napadnutého rozhodnutia neboli dané procesné podmienky; súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. V odvolaní žalobca poukázal na svoje vyjadrenie, v ktorom jednoznačne uviedol, že výsledok
vyšetrenia služobného úrazu, či už ide o výsledok svedčiaci v prospech profesionálneho vojaka (udalosť
je vyhodnotená ako služobný úraz) alebo ide o výsledok svedčiaci v neprospech profesionálneho
vojaka (udalosť nie je vyhodnotená ako služobný úraz), zasiela príslušný služobný orgán Vojenskému
úradu sociálneho zabezpečenia (§ 114 ods. 1 písm. g) zákona o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov) tak, ako tomu bolo učinené aj v tomto prípade. To znamená, že žalovaný mal/má k
dispozícii takúto správu a tým nepriamo poukázal na potrebu jej obstarania pre účely tohto konania.
Nakoľko uvedené bolo súdu známe na základe tohto vyjadrenia žalovaného, súd mal povinnosť túto
správu zabezpečiť od žalovaného alebo od vojenského útvaru, resp. od Vojenského úradu sociálnehozabezpečenia. Žalovaný tiež mal celkom zrejme k dispozícii rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia o nepriznaní invalidného výsluhového dôchodku žalobcovi č. VÚSZ-65203041921007/13
zo dňa 29.11.2017, z ktorého plynie, že posudková komisia sociálneho zabezpečenia VÚSZ posúdila

zdravotný stav žalobcu, pričom uviedla záver, že žalobca nie je invalidný, nakoľko porucha jeho zdravia
nie je dôsledkom služobného úrazu alebo choroby z povolania a k poruche zdravia nedošlo v priamej
súvislosti s výkonom štátnej služby profesionálneho vojaka ozbrojených síl Slovenskej republiky. Proti
tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie na Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, pričom
zároveň v poučení úrad uviedol, že toto rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom, na rozdiel od

toho, čo uvádza vo svojom vyjadrení žalovaný. Problém je však v tom, že Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia vo svojom rozhodnutí zamietol žiadosť o priznanie invalidného výsluhového dôchodku,
avšak z odôvodnenia rozhodnutia vôbec neplynie, o aký úraz sa má jednať, resp. nie je z nej zrejmé,
že negatívne rozhodnutie vo vzťahu k žalobcovi má podklad v udalosti, ktorý posudkovou komisiou
Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nebol kvalifikovaný ako služobný, ktorého zistenia/určenia
sa žalovaný (žalobca - pozn. odvolacieho súdu) domáha. Úrad teda rozhodol v tejto súvislosti bez toho,

aby bolo možné z odôvodnenia tohto rozhodnutia bezpečne ustáliť, či sa zakladá na správne a úplne
zistenom skutkovom stave a či je teda výrok rozhodnutia správny, a preto je toto rozhodnutie podľa
žalobcu nepreskúmateľné, čo pritom jednoznačne evokuje záver, že uvedené rozhodnutie malo byť a
má byť preskúmané mimo odvolacieho konania, na ktorý týmto zároveň dáva osobitný podnet, hoci nie
je a nebol potrebný.

13. Uvedené podľa žalobcu však nič nemení na tej skutočnosti, že práve tento súd je kompetentný
rozhodnúť. V tejto súvislosti bolo nutné vykonať dokazovanie aj nad rámec návrhov strán. Súd
mal zabezpečiť kompletný spisový materiál od žalovaného, ako aj od Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia a tiež od vojenského. Najmä, ak uviedol, že taká správa, príp. rozhodnutie špecifikované

vyššie ohľadom zisťovania služobného úrazu Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia existuje.
Súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav v danom smere, keď ustálil, že takéto rozhodnutie absentuje.
Na preukázanie uvedeného mal pritom v prípade spornosti tohto tvrdenia vyžiadať spis od žalovaného
alebo Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia.

14. Hoci žalobca navrhoval vypočutie svedka kpt. C., nakoľko k jeho vypočutiu doteraz v konaní nedošlo,
na podporu žalobcových tvrdení predkladá ako listinný dôkaz písomnú svedeckú výpoveď podpísanú
svedkom kpt. C., ktorá potvrdzuje vyjadrenie žalobcu vo vzťahu k udalostiam, ku ktorým došlo v deň,
v ktorom žalobca utrpel služobný úraz, ktorý však má relevanciu len v prípade, keď súd pristúpi k
dokazovaniu toho, či k spomínanému služobnému úrazu došlo. Ak mal súd za to, že zistenie toho, že ide

o služobný úraz patrí do prvotnej kompetencie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia a zároveň
dospel k tomu, že prezumovaný úraz nebol dostatočne vyšetrený, resp. bol vyhodnotený nesprávne zo
strany Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, tak by nebolo možné rozhodnutiu súdu o postúpení
veci Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia vytknúť nesprávnosť, hoci má žalobca za to, že ani tak
nebol dôvod na postúpenie veci, nakoľko o tom, či došlo k úrazu alebo nie, mal súd rozhodnúť po náležite

vykonanom dokazovaní práve v tomto konaní, čoho predpokladom je však obstaranie kompletného
materiálu od všetkých kompetentných orgánov a iných vo veci činných orgánov, pričom sa to týka i
posúdenia splnenia podmienky na rozhodnutie o postúpení veci. Súd sám zároveň v rozhodnutí iba
prezumuje, že k podaniu žiadosti o priznanie invalidného dôchodku „zrejme do dnešného dňa nedošlo“,
v rámci ktorého malo dôjsť k preskúmaniu toho, či ide alebo nejde o služobný úraz, avšak tvrdenie, že

úraz bol Vojenských úradom sociálneho zabezpečenia preskúmaný a bolo ustálené, že nejde o služobný
úrad, nebolo medzi stranami sporné (vyjadrenie žalobcu zo dňa 27.08.2019, pričom k tomuto vyjadreniu
podával stanovisko žalovaný, v ktorom nepopiera takéto tvrdenie žalovaného), a preto súd mal posúdiť
takúto otázku ako medzi stranami nespornú.

15.Vprípade,žesúdprvejinštancieniejeoprávnenýkonaťvoveciamalzapreukázané,žeoprávneným
súdom - čo nepriamo naznačil - je správny súd, tak mal vec postúpiť príslušnému správnemu súdu na
ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že vo vzťahu k otázke nedostatku svojej rozhodovacej právomoci
sa mal súd vyjadriť extenzívne, avšak z napadnutého rozhodnutia nevyplýva presvedčivo odôvodnenie
kompetenčnej absencie súdu. Ak však súd vec postúpil Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia

a ak by bol takýto jeho krok opodstatnený, tak celkom zrejme nie z dôvodu, že je sám kompetenčne
nepríslušný rozhodovať danú vec a teda že nie je v jeho kompetencii určiť, či v prípade udalosti
popísanej v žalobe, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok, ide o služobný úraz a ďalej v intenciách
žalobného petitu (žalobca je naďalej presvedčený o opaku), ale eventuálne z dôvodu, že podaniežalovaného (žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) vyhodnotil ako odvolanie proti rozhodnutiu Vojenského
úradu sociálneho zabezpečenia o nepriznaní invalidného dôchodku (k čomu ale nemohlo dôjsť, nakoľko
súd neobstaral potrebné dôkazy, a teda najmä spisy Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia a

vojenského útvaru, na podklade ktorých mohol učiniť spoľahlivé a preskúmateľné rozhodnutie o ďalšom
smerovaní napadnutej kauzy) a až po takomto zistení postúpi vec tomuto úradu na rozhodnutie o
odvolaní. Uvedené otázky neboli v rozhodnutí zodpovedané a aj preto sa jeho rozhodnutie javí ako
arbitrárne.

16. Žalobca v odvolaní poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sžnč/6/2011 zo dňa 08.11.2011, ako aj periodikum Zo súdnej praxe č. 4/2007.

17. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodnutí postúpiť vec inému orgánu riadil
nesprávnymi právnymi normami, nesprávne právne vec posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav.
Neobstaral potrebné dôkazy, na podklade ktorých bol oprávnený učiniť predmetné rozhodnutie. Na

základe dostupných dôkazov nesprávne právne posúdil, že nie je vo veci oprávnený konať. Žalobcovi
tak odňal možnosť konať pred súdom, a teda ide o ďalšiu takú vadu konania, ktorá viedla k nesprávnemu
rozhodnutiu prvoinštančného súdu.

18. Žalobca v odvolaní zároveň vytýkal súdu prvej inštancie, že od napadnutia žaloby, a teda od

26.01.2018 trvalo súdu prvej inštancie skoro 2,5 roka postúpiť vec na iný orgán, a to bez akéhokoľvek
významnejšieho úkonu v konaní, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a konania bez
zbytočných prieťahov.

19. Záverom svojho odvolania žalobca žiadal, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal

mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, vrátane trov odvolacieho konania,
príp. aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril s tým, že sa v prvom rade pridržiava svojich záverov
vyplývajúcich z jeho podania č. SELP-EDPV-96-5/2019 zo dňa 25.02.019, ako aj z podania č. SELP-

EDPV-96-8/2019 zo dňa 18.09.2019, na ktorých bez výhrady v plnom rozsahu zotrváva.

21. Žalobcaodvolanievočiuzneseniuvovšeobecnostiodôvodňujetakmervšetkýmiodvolacímidôvodmi
vyplývajúcimi z ustanovenia § 365 ods. 1 CSP, vyjmúc odvolací dôvod uvedený pod písm. c) daného
ustanovenia, avšak v kontexte s ostatným obsahom odvolania tieto k jednotlivým jeho tvrdeniam

nepriraďuje, a preto je obtiažne žalobcom v odvolaní navodený stav, i z dôvodu zrejmej chaotickosti,
relevantným spôsobom posúdiť.

22. K odvolaciemu dôvodu žalobcu smerujúcemu k otázkam vykonania dokazovania zo strany
prvoinštančného súdu žalovaný uvádza, že tento sa javí byť zjavne právne irelevantný, nakoľko

prvoradou úlohou súdu po podaní kvalifikovanej žaloby je zistiť, či vôbec má v intencii § 3 a nasl. CSP
právomoc konkrétny spor alebo vec prejednať a rozhodnúť. Pokiaľ súd zistí, že jeho právomoc daná nie
je,jepovinnýkonaniebezodkladnezastaviťbeztoho,abyvoveciďalejčinilurčitéďalšieprocesnéúkony.

23. Je zrejmé, že zásadnou právnou otázkou v predmetnej právnej veci je otázka právomoci konajúceho

súdu prvej inštancie, s ktorej vyriešením v odvolaním napadnutom uznesení sa žalovaný v plnej miere
stotožňuje. Žalovaný navyše dodáva, že posudková komisia sociálneho zabezpečenia Vojenského
úradusociálnehozabezpečeniaposudzujenielentúskutočnosť,čisastalprofesionálnyvojakinvalidným
v dôsledku služobného úrazu (§ 87 ods. 1 písm. d) bod 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a
vojakov), ale posudzuje aj tú skutočnosť, či dočasná neschopnosť profesionálneho vojaka je dôsledkom

služobného úrazu alebo choroby z povolania (§ 87 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov).

24. Žalobca ako strana sporu, ktorá má určité procesné práva a povinnosti (okrem iného i právo
nahliadnuť do súdneho spisu), by si mal byť vedomý toho, že žalovaný v rámci svojich podaní učinených

smerom ku konajúcemu súdu tomuto zaslal kompletnú spisovú dokumentáciu týkajúcu sa vyšetrovania
žalobcom domnelého služobného úrazu (pozn. - Zberný hárok spisovej dokumentácie k služobnému
úrazu č. žpr-219/6-10-Obv), a teda nie je mu zrejmá argumentácia žalobcu, v zmysle ktorej mal byť súd
povinný si túto dokumentáciu (správu) od žalovaného zabezpečiť.25. Žalovaný nemal do okamihu doručenia odvolania žalobcu vedomosť o rozhodnutí Vojenského úradu
sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-65203041921007/13 zo dňa 29.09.2017 o nepriznaní invalidného

výsluhového dôchodku žalobcovi, ako sa tento mylne domnieva, nakoľko na dané rozhodnutie
Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia doposiaľ v prebiehajúcom súdnom spore žalobca vôbec
nepoukazoval. Vedomosť o predmetnom rozhodnutí Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nemal
zrejme ani konajúci súd. Žalovaný by síce v prípade podania riadneho opravného prostriedku proti
rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia vystupoval ako príslušný odvolací orgán (§ 84

ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov), avšak doposiaľ taktiež nemá
vedomosťotom,žebyžalobcatakýtoopravnýprostriedok,ktorýmsamoholdomáhaťpreskúmaniatohto
administratívneho aktu, kvalifikovaným spôsobom vôbec podal. Žalovaný dodáva, že Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia je samostatná právnická osoba zriadená zákonom, ktorá koná a vystupuje vo
vlastnom mene, pričom rezort obrany voči tomuto štátnemu orgánu vykonáva funkciu zriaďovateľa, a
teda logicky nemá vedomosť o všetkých administratívnych aktoch, ktoré sú v pôsobnosti Vojenského

úradu sociálneho zabezpečenia vydávané. V nadväznosti na uvedené však žalobcom predložené
rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia len potvrdzuje správny právny verdikt súdu
prvej inštancie o zastavení konania a postúpení veci orgánu verejnej správy, ktorý dané rozhodnutie
vydal, nakoľko otázka posudzovania žalobcom domnelého „služobného úrazu“ bola riešená v danom
osobitnom prvostupňovom administratívnom konaní, v rámci ktorého však žalobca nevyužil možnosť

podaťvočirozhodnutiuprvostupňovéhosprávnehoorgánuriadnyopravnýprostriedok.Pokiaľbyžalobca
riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia podal, v
intencii § 87 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov by otázku posúdenia
služobného úrazu v rámci odvolacieho konania realizovala posudková komisia sociálneho zabezpečenia
Ministerstva obrany SR, ako „kvázi odvolací“ orgán voči posudku posudkovej komisie sociálneho

zabezpečenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia.

26. Je zrejmé, že žalobca v podanom odvolaní do značnej časti argumentuje odvolacími dôvodmi
smerujúcimi k možnému preskúmaniu zákonnosti prvostupňového rozhodnutia Vojenského úradu
sociálneho zabezpečenia, na ktoré však súd prvej inštancie nie je príslušný, nakoľko týmito by sa

mal zaoberať v rámci odvolacieho administratívneho konania príslušný odvolací administratívny orgán.
V predmetnej veci by nemohol konať ani príslušný správny súd, ako sa žalobca v odvolaní mylne
domnieva, nakoľko tento, ako už bolo uvedené, nevyužil voči rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia podanie riadneho opravného prostriedku.

27. Z dôvodu, že žalobca voči rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nepodal riadny
opravný prostriedok, a toto nadobudlo právoplatnosť, je podanie žalobcu možné vnímať ako podnet
na začatie konania o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa všeobecného predpisu o správnom
konaní, čo zrejme z kontextu uznesenia konajúceho súdu pochopil aj sám žalobca (právny zástupca
žalobcu), keď v rámci odvolania uvádza, že uvedené rozhodnutie malo byť a má byť preskúmané mimo

odvolacieho konania, na ktorý týmto dáva osobitný podnet.

28. Vo vyššie uvedených intenciách sa potom aj návrh na vypočutie svedka kpt. Ing. Vladimíra Šatku
v danom sporovom konaní javí ako zjavne neopodstatnený. Žalovaný opätovne uvádza, že žalobca
splnomocnilnazastupovanieadvokátaMgr.ZsoltaÖrdögha,apretobolovecoujehoprávnehozástupcu,

aby bola žalobcovi v predmetnej veci poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc, ktorá skutočnosť sa však
zrejme minula právnemu účinku.

29. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na čl. 2 ods. 1 a 2 CSP a uviedol, že odvolaním napadnuté
uznesenie konajúceho súdu vykazuje všetky znaky zákonnosti, pričom toto je potrebné udržať v rovine

spravodlivostitak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty.Žalovanýnavrhol,abyodvolacísúdpredmetné
uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

30. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 písm. a) CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach danýchrozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

31. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vzhľadom na argumentáciu odvolateľa je posúdiť
správnosť záverov prvoinštančného súdu vedúceho k zastaveniu konania pre nedostatok právomoci
súdu na prejednanie veci a k postúpeniu veci Vojenskému služobnému úradu sociálneho zabezpečenia
so sídlom v Bratislave.

32. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Galanta dňa 11.12.2017
apostúpenousúduprvejinštanciedňa26.01.2018domáhalurčenia,žeúraz,ktorýutrpeldňa22.06.2016
v priestoroch telocvične Vojenského útvaru 1049 Sereď pri preskúšaní zo špeciálnej telesnej prípravy
- boj zblízka je služobným úrazom, za ktorý zodpovedá Vojenský útvar 1049 Sereď vo výške 100
%. Súčasne sa žalobca domáhal náhrady trov konania. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.09.2019
namietalnedostatokprávomocisúdovSlovenskejrepublikynaprejednaniepredmetnejvecizdôvodu,že

otázku poškodenia zdravia žalobcu, ktoré by malo mať priamu súvislosť so vznikom ním deklarovaného
služobného úrazu, je oprávnený vyhodnotiť a posúdiť jedine Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia
v rámci administratívneho konania. Uznesením sp. zn. 20Cpr/5/2018 zo dňa 13. mája 2020 súd
prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a vec postúpil Vojenskému služobnému úradu sociálneho
zabezpečenia so sídlom v Bratislave a výrokom II. nepriznal žalovanému náhradu trov konania voči

žalobcovi.

33. V prejednávanej veci je nepochybné, že sa žalobca určovacou žalobou domáha určenia,
že úraz, ktorý utrpel dňa 22.06.2016 v priestoroch telocvične Vojenského útvaru 1049 Sereď pri
preskúšaní zo špeciálnej telesnej prípravy - boj zblízka je služobným úrazom, za ktorý zodpovedá

Vojenský útvar 1049 Sereď v rozsahu 100 %. Z obsahu spisu vyplýva, že Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia na základe žiadosti žalobcu o priznanie invalidného výsluhového dôchodku, ktorá mu bola
doručená dňa 07.09.2017, rozhodnutím č. VSÚZ - 65203041921007/13 zo dňa 29.11.2017 žalobcovi
nepriznal invalidný výsluhový dôchodok. V odôvodnení svojho rozhodnutia Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia konštatoval okrem iného, že posudková komisia sociálneho zabezpečenia VÚSZ dňa

22.11.2017 posúdila zdravotný stav účastníka konania. V zápisnici o rokovaní č. 11/2017 uviedla záver,
žeúčastníkkonanianiejeinvalidnývzmysle§40ods.1a§44zákonač.328/2002Z.z.,pretožeporucha
zdravia nie je dôsledkom služobného úrazu alebo choroby z povolania a k poruche zdravia nedošlo v
priamej súvislosti s výkonom štátnej služby profesionálneho vojaka ozbrojených síl Slovenskej republiky.
Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že žalobca voči predmetnému rozhodnutiu nepodal odvolanie. Hoci

z ustanovenia § 87 ods. 1 písm. d) zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov vyplýva, že
posudková komisia sociálneho zabezpečenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia posudzuje,
či sa stal vojak invalidným v dôsledku služobného úrazu, na základe čoho potom Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia rozhoduje o priznaní dávky výsluhového zabezpečenia profesionálnemu
vojakovi v zmysle § 81 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov (za predpokladu,

že je podaná žiadosť o takúto dávku), uvedené zákonné ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu
nie sú prekážkou tomu, aby žalobca podal na súd žalobu o určenie, že ide o služobný úraz, kto za neho
zodpovedá a v akom rozsahu a aby takúto žalobu súd prejednal. V rámci administratívneho konania o
dávkach sociálneho zabezpečenia v zmysle zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov sa
totiž nevydáva osobitné rozhodnutie o tom, že určitý úraz je alebo nie je služobným úrazom.

34. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnč/6/2011 zo
dňa 08.11.2011, podľa ktorého „spor medzi príslušníkom a služobným úradom (rovnako ako spor medzi
zamestnancom a zamestnávateľom), ktorý rieši základ nároku poškodeného príslušníka na jednotlivé
plnenia, vyplývajúce zo zodpovednosti služobného úradu za škodu spôsobenú služobným úrazom

alebo chorobou z povolania, treba považovať aj naďalej za spor vyplývajúci zo služobného vzťahu
(rovnako ako spor z pracovnoprávneho vzťahu) a žalobu o určenie, že ide o služobný úraz alebo o
určenie rozsahu zodpovednosti služobného úradu za škodu spôsobenú služobným úrazom (chorobou
z povolania), ktorá je žalobou svojho druhu, rieši súd v občianskom súdnom konaní (k tomu pozri napr.
40/2007 ZSP)[....] Rozhodnúť o tom, že u navrhovateľa došlo k služobnému úrazu, môže teda iba

súd vo všeobecnom súdnictve, t. j. príslušný okresný súd, nakoľko aj príslušníkom Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície musí byť v týchto prípadoch zabezpečené právo na súdnu ochranu.“ I keď sa dané rozhodnutie
týka príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej strážeSlovenskej republiky a železničnej polície, je možné ho podľa názoru odvolacieho súdu analogicky
aplikovať aj vo vzťahu k profesionálnym vojakom.

35. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď
konanie v zmysle ustanovenia § 10 CSP zastavil a vec postúpil Vojenskému služobnému úradu
sociálneho zabezpečenia so sídlom v Bratislave. Nakoľko v prejednávanej veci je daná právomoc súdu
prvej inštancie, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude pokračovať v konaní, posúdiť dôvodnosť žaloby, vec
prejednať a rozhodnúť vo veci samej.

37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie a aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

38. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).