Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. júl 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/166/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309211998
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4309211998.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov
senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXX/XX, Z. S. A., o vymoženie sumy 661,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 04. marca 2015 č. k. 11Er/760/2009-17 v časti vyhlásenia
exekúcie za neprípustnú a v zastavujúcej časti, a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v zastavujúcej

časti p o t v r d z u j e.

Povinnému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu vedenú na
Okresnom súde Levice pod sp.zn. 11Er/760/2009 za neprípustnú, exekúciu vedenú na Okresnom

súde Levice pod sp.zn. 11Er/760/2009 zastavil a posledným výrokom nepriznal súdnemu exekútorovi
JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia
§ 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2,
4 písm. k), 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky
zákonník"), § 35, § 45 ods. 1 - 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon

o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 2 písm. a), čl.
3 ods. 1, 3, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Súd dôvodil tým, že návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 14.08.2009

sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým
bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. pod sp. zn. SR 06954/09 zo dňa 01.07.2009. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý
bol poverený vykonaním exekúcie poverením zo dňa 29.09.2009. Z exekučného spisu súd zistil, že
právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 4440650 zo dňa 31.10.2008.
Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy bolo podľa súdu zrejmé,

že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o finančnom prenájme (zmluvy o úvere) konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základeuvedeného mal exekučný súd za preukázané, že išlo spotrebiteľskú zmluvu. Rozhodcovská doložka
bola súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu bolo

dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle
§ 53 ods. 5 OZ neplatná. Svoj názor súd oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ išlo o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,
a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby
mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť

podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou boli aj všeobecné
obchodné podmienky. Povaha zmluvy bola adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp.
odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Záverom súd poukázal
aj na to, že v predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné
podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore
s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. O

trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 1, 5 Exekučného poriadku tak, že ich nepriznal
súdnemu exekútorovi, nakoľko si ich napriek výzve súdu neuplatnil.

2. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený žiadajúc, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol nad

rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Mal za to, že súd prvej inštancie

založil svoje rozhodnutie na neplatnom ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré bolo
zákonom č. 336/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2015 zrušené. Použitie ustanovenia zákona, ktoré
bolo zrušené, v argumentácii okresného súdu v neprospech oprávneného považoval za nezrozumiteľné,
nejasné a zmätočné. S poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa
10.07.2013 konštatoval, že všeobecný súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nesmie

skúmať iné listiny, ale len obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie
poverenia. Ďalej zdôraznil, že ak už exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nie je
možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
(doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu označil
za nezákonné. Oprávnený namietal odňatie možnosti konať mu pred súdom z dôvodu, že exekučný

súd účastníkom exekučného konania neumožnil viesť kontradiktórne konanie. Pri svojej argumentácii
poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012. Tvrdil,
že súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu.
Pripomenul, že exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej

nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Dodal pritom, že exekučný súd nie je
súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vzájomnej žalobe.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd vo veci žalobcu

(veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť
možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecného súdu. Pokiaľ
takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť za súčasného právneho stavu predmetné rozhodnutie
rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Zdôraznil, že ust. § 45 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zároveň tvrdil, že exekučný súd
môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Taktiež
namietal, že súd prvej inštancie nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona

povinný učiniť. Okrem toho mal za to, že aj keď ochrana práva oprávneného na spravodlivý proces
mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s
ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (ako podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovoromšpecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Ďalej oprávnený vyjadril nesúhlas s
tým, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť

podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v
podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Mal tiež za to,
že exekučný súd rozhodol v rozpore s dobrými mravmi, pretože v prípade nadobudnutia právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného. K takejto situácii nemuselo
dôjsť, keby súd už pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal exekučný

titul z rovnakých hľadísk ako v napadnutom rozhodnutí. Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1
písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Ďalej poukázal na to, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu
nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, ale bola im
dané možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Nešlo pritom o fiktívnu

možnosť, ale reálnu možnosť. Rovnako nesúhlasil s tým, že pri rozhodcovskej doložke išlo o neprijateľnú
podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom
úvere. Účastníci sa dohodli, že na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia
Obchodnéhozákonníka.Predmetnázmluvapritomobsahujevšetkypodstatnénáležitostizmluvyoúvere
podľaObchodnéhozákonníkaatedanemuselabyťo.i.dohodnutáajročnápercentuálnamieranákladov.

Ďalej namietal nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním
zmluvy o úvere vyjadril súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 VPPÚ. Úrok z omeškania
vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov nie je pritom neprimeraná a nie je v rozpore so
zásadamipoctivéhoobchodnéhostyku,atoajsohľadomnaskutočnosť,žeoprávnenýposkytujeúveryz

vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. K poplatku za zasielanie upomienok
uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal k jeho úhrade v prípade porušenia zmluvných
podmienok ako paušálnej úhrady nákladov a administratívy s tým spojenej. Záverom zdôraznil, že
súd vydaním poverenia na vykonanie exekúcie zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného

titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery subjektov
práva v právny poriadok. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej moci vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Dodal,
že od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne
nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené

považoval rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.

3. Okrem toho oprávnený s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie žiadal, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
predložilprejudiciálnuotázkuvnasledujúcomznení:„Másatvrdenieotom,žesaodvnútroštátnehosúdu

nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ
nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len
vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj
vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil,
že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

4. Taktiež v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP žiadal oprávnený konanie prerušiť a podať
návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods.
1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok.

5. Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

6. Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť.

7. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd v danej právnej veci zistil, že návrhy oprávneného na prerušenie
exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP (účinného v čase podania návrhov) z

dôvodu podania návrhu na konanie o súlade v odvolaní definovaných ustanovení právnych predpisov
Ústavnému súdu SR a predloženia oprávneným vyššie uvedenej prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskej únie, je potrebné ako nedôvodné zamietnuť. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len
pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej
veci, teda súdom proti rozhodnutiu, ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Odvolací súd

ďalej poukazuje na to, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP ukladalo povinnosť súdu prerušiť
konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,
pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na prerušenie konania a postúpenie
návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy,

keďprípadnevurčitejveciaplikuje ustanovenia zákona platnéhovSlovenskej republike,doktoréhobol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1 Cdo 60/2013 zo dňa 13. marca 2013).

11. Posúdenie predmetných otázok oprávneného a ich vyriešenie však patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhovalo prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP malo podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nebol žiadny dôvod pre prerušenie

konania. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie
exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie
uvedenej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, je potrebný ako nedôvodný zamietnuť.
Odvolací súd má za to, že Exekučný poriadok v ust. § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie
je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Keďže v danom prípade takýto osobitný

predpis neexistuje a Exekučný poriadok výslovne vylučuje prerušenie exekučného konania, odvolací
súd návrh oprávneného ako nedôvodný zamietol. Výnimka z uvedeného pravidla neprerušiteľnosti
exekučného konania je obsiahnutá iba v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací
súd ďalej dospel k záveru, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva
Súdnym dvorom Európskej únie, pretože táto otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného

prípadu relevantná.

12. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b)
OSP z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky,

odvolací súd uvádza, že nedospel k záveru o potrebe prerušenia konania z uvedeného dôvodu, nakoľko
uvedené ustanovenie Exekučného poriadku nepovažuje za rozporné s Ústavou SR. V rámci skúmania
podmienok na postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP je všeobecný súd oprávnený
posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného súdu nejde o
prekročenie právomoci (R 70/2007). Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci súd prvej

inštancie neopieral odôvodnenie svojho rozhodnutia o ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
z tohto dôvodu je návrh oprávneného na prerušenie konania v uvedenom znení bezpredmetný a s
konaním nesúvisiaci.

13. Odvolací súd z uvedených dôvodov návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

14. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) následne preskúmal uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie ako aj postup
súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadeniapojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné a preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je
potrebné podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 14.08.2009, kedy
bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 06954/09 zo dňa 01.07.2009. Súd

prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi dňa 29.09.2009 poverenie na vykonanie exekúcie. Na výzvu
súdu predložil oprávnený zmluvu o úvere zo dňa 31.10.2008 uzatvorenú medzi oprávneným a povinným
spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré v čl. 17 obsahovali znenie rozhodcovskej
doložky. Následne súd prvej inštancie obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

16. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1

alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

17. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

18. Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

19. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

20. V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014,
exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva
mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd
je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
exekučného konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom. Preto, ak súd prvej inštancie posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle,
nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých
bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorými je v danom prípade úverová zmluva.

21. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

22. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou
je samotná rozhodcovská doložka. Akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie

obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka
je preto neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia zmluvy). V
predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež
aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzizmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú
v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré
môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2

Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej
doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa
a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Ak je exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný
súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (zmluvy) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky
(v spotrebiteľskej veci) súd prvej inštancie v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací
súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa
13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR

konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.Jednýmztýchtopredpokladovjeajrelevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať". Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí
poukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorývrozsudku z27.januára
1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R

58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd poukazuje tiež na rozsudok Súdneho dvora
vo veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra
2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom,

ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.

23. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nesúhlasí s námietkou oprávneného, že súd
prvej inštancie preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup súdu prvej
inštancie nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k
"zrušeniu" alebo k "zmene" tohto rozhodnutia; súd prvej inštancie si taktiež neosvojoval ani postavenie

odvolacieho súdu. Skúmal iba, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný
exekučný titul, medziiným, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení
tejto otázky nebol súd prvej inštancie viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd
prvej inštancie bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a

tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré
bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

24. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,

ktorý v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o
úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava.
Ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa

vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného
právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa tiež dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vzniknez tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo

veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc tohto rozhodcovského súdu.

25. Uvedené dojednanie vyznieva jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie
pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská

doložka s povinným pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by povinný mal
danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné
konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

26. Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v
prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia dlžníkom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza

praktickyautomatickykpodávaniunávrhovzostranydodávateľovnarozhodcovskýsúdakotomuboloiv
tomto prípade. Teda výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej doložky spočíva
výlučne na žalobcovi.

27. Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej

rozhodcovskej doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a
preto je na danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom
na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani
právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

28. V súvislosti s odvolacou námietkou oprávneného o tom, že súd prvej inštancie porušil zákonnú
povinnosť vytýčiť vo veci ústne pojednávanie v zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, odvolací súd
poukazuje na vyššie uvedenú argumentáciu Najvyššieho súdu SR a tiež dodáva, že exekučný súd môže
konať s pojednávaním alebo bez pojednávania. Rozhodujúca je pri tom povaha dôvodu na zastavenie

exekúcie. Pojednávanie sa musí nariadiť, ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie na objasnenie
skutkových a právnych otázok spojených s tvrdeným dôvodom zastavenie exekúcie. V zmysle platnej
právnej úpravy, ak povinný podá návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného
poriadku, exekučný súd obligatórne nariadi pojednávanie a predvolá naň účastníkov konania. Pokiaľ
však exekučný súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučného

poriadku, môže fakultatívne nariadiť pojednávanie vtedy, ak to považuje nevyhnutné pre objasnenie veci
(§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku). Podľa právnej úpravy účinnej od 09.08.2012 do 31.12.2012 bol
exekučný súd povinný nariadiť pojednávanie v prípade, ak rozhodoval o zastavení exekúcie podľa §
57 ods. 1 písm. g) a k) Exekučného poriadku (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od
09.08.2012 do 31.12.2012). V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a

zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku rozhodnutím zo dňa 04.03.2015, to znamená
v čase, kedy zákonná povinnosť exekučného súdu nariadiť vo veci ústne pojednávanie už neexistovala.
Uvedenú odvolaciu námietku oprávneného preto odvolací súd považoval za nedôvodnú.

29. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi oprávneného

uvedenými v podanom odvolaní, pretože s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva pri odôvodnení súdneho rozhodnutia sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 216/2012 a nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03-30).

30. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne
potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku a §

262 ods. 1 CSP v spojitosti s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že povinnému, ktorý bol v odvolacom
konaní úspešný, priznal nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).