Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. október 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoCsp/45/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219202520
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2219202520.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členov
senátu: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35
831 154, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, zastúpeného AK: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom Bratislava,
Mýtna 48, proti žalovanému: Ing. F. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom T. B., I. ulica XX/XX, o zaplatenie
3.582,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.

k. 5Csp/61/2019-156 zo dňa 20.2.2020 a o návrhu na pribratie osobitného subjektu do konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh na pribratie osobitného subjektu do konania - Občianske združenie VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962 z a
m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a IV. r u š í a v zrušenom rozsahu mu v

r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi istinu
1.964,14 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.964,14 Eur od 4.10.2016 do
zaplatenia, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom povolil žalovanému zaplatiť dlh v
mesačných splátkach po 70,- Eur vždy k 25. dňu toho - ktorého mesiaca počnúc od právoplatnosti

rozsudku až do vyrovnania pod stratou výhody splátok, IV. výrokom rozhodol o trovách konania tak, že
žiadnemu zo strán náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím a citáciou ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3,
5, 9, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej

aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 232 ods. 2, 3, 4, §
255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne uzavrel, že pôvodný žalobca Všeobecná úverová banka, a.s., sa podanou žalobou na
súde prvej inštancie domáhal zaplatenia pohľadávky 3.582,50 Eur s príslušenstvom. Medzi pôvodným
žalobcomažalovanýmbolauzavretádňa2.6.2015zmluvaopôžičke,nazákladektorejbolažalovanému

poskytnutá suma vo výške 5.000,- Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných
splátkach po dobu 60 mesiacov v sume 149,67 Eur. Nakoľko si žalovaný neplnil svoju povinnosť riadne
a včas, veriteľ dňa 19.9.2016 vyhlásil zosplatnenie úveru a požadoval vrátenie nezaplatenej sumy spolu
s príslušenstvom. Podľa prehľadu splátok a úhrad žalovaný uhradil na istinu sumu vo výške 3.035,86
Eur. Okresný súd konštatoval, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou,
avšak neobsahuje zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských

úveroch, konkrétne termín konečnej splatnosti úveru, keďže pôvodný žalobca ho v zmluve označil v
zmluve len mesiacom a rokom, preto považoval uvedenú zmluvu v zmysle § 11 písm. b) zákona ospotrebiteľských úveroch za bezúročnú a bez poplatkov. Za dôvodný považoval nárok žalobcu v sume
1.964,14 Eur (po odčítaní uhradenej sumy 3.035,86 Eur od výšky poskytnutého úveru 5.000,- Eur)
a tejto časti žalobe vyhovel, v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Na žiadosť žalovaného rozhodol o

povolení zaplatiť dlh v mesačných splátkach vo výške 70,- Eur z dôvodu, že žalovaný je momentálne
nezamestnaný, spolu s manželkou zabezpečuje starostlivosť o dve maloleté deti a tiež platí hypotekárny
úver vo výške 800,- Eur. Žalobcovi priznal aj nárok na úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka od 4.10.2016, pričom výška úrokovej sadzby predstavovala 5 %. O trovách
konaniarozhodolpodľa§255ods.1,2Civilnéhosporovéhoporiadkutak,žežiadnemuzostránnepriznal

náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku výlučne II. výroku (zamietnutie žaloby vo zvyšku) a IV. výroku (o trovách konania)
podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 1.618,36 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.618,36 Eur od 4.10.2016
do zaplatenia a zároveň priznať žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu s poukazom na § 365

ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že záver okresného súdu, že úver
je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že nebola uvedená konečná splatnosť
úveru a tiež v ňom nie je uvedený dátum splatnosti prvej splátky je nesprávny. Uvedená skutočnosť
je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným
aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a

zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v
právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané.
Konštatoval, že predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny
prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej

republiky. Vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ je tak právne nerozloženia úverových splátok
záväzný aj pre všeobecné súdy SR. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie bol povinný
prihliadať pri svojom rozhodovaní prednostne na tento rozsudok, keďže má prednosť pred zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Súdny dvor EÚ v rozsudku z 3.2.1977, Benedetti cla Munari 52-76 rozhodol,
že cieľom rozsudku o prejudiciálnej otázke je vyriešiť právnu otázku, ktorá zaväzuje vnútroštátneho

sudcu pokiaľ ide o výklad príslušných ustanovení aktov Spoločenstva. Neaplikovaním týchto základných
princípov únijného práva dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Podľa
rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/
a Klára Bíróová by totiž členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica
Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES neupravuje. Podľa jej článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení

s písm. h) zmluva o úvere na dobu určitú nemusí v čase jej uzatvorenia obsahovať presné určenie,
aká časť splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť na bežné úroky a poplatky. Podľa názoru
odvolateľa konečná splatnosť tak ako bola uvedená t. j. mesiac + rok „6/2020“ je dostatočná, určitá a
plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Poukázal že, termín konečnej splatnosti úveru uvedený
ako 6/2020 bez akýchkoľvek pochybností poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť

splácať žalovaný do júna 2020. V spojení s dojednaním splatnosti splátok k 20. dňu v mesiaci je termín
konečnejsplatnostiúverustanovenýbezpotrebypoužitiaakýchkoľvekzložitýchmatematickýchoperácii.
Ustanovenie článku 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/481ES sa má vykladať tak, že nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy

týchto splátok. Podporne odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo
dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení.
Tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č.
87/102/EHSzodňa22.12.1986vyžaduje,abydlžníkpriuzavretízmluvyoúverepoznalvšetkyokolnosti,
ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve uvedená

náležitosť,ktoránemôžemaťvplyvnaschopnosťdlžníkaposúdiťrozsahjehozáväzku,nebudespravidla
a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná.

5. V rámci odvolacieho konania bolo dňa 29.5.2020 doručené podanie Občianskeho združenia
VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktorým žiadali, aby súd rozhodol o návrhu na

pribratie osobitného subjektu do konania. Návrh odôvodnil tým, že na jeho strane ide o subjekt spĺňajúci
definíciu osobitného subjektu a má právo vystupovať v konania ako subjekt založený a zriadený na
ochranu spotrebiteľa. Súčasne žiadal súd o súčinnosť pri zistení stanoviska žalovaného, na ochranuktoréhoakospotrebiteľprejavilvôľudokonaniavstúpiťtomzmysle,čisúhlasísjehopribratímdokonania
v postavení takéhoto osobitného subjektu.

6. Podľa § 95 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej tiež „CSP“), na ochranu práv
strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana
základných ľudských práv a slobôd, alebo právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv
podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí.

7. Podľa § 378 ods. 2 CSP, na odvolacie konanie sa nepoužije ustanovenie o pristúpení
subjektov.

8. Osobitným subjektom v zmysle § 95 CSP sú najmä združenia na ochranu spotrebiteľa, ktoré
vykonávajú svoju činnosť na základe osobitných právnych predpisov. Podľa § 95 CSP osobitný subjekt
sa do konania priberá s cieľom ochrany práv strany sporu, pričom podmienkou jeho pribratia je súhlas

strany, na ochranu ktorej má osobitný subjekt vystupovať. Osobitný subjekt nemá právny záujem na
výsledku sporu ako je to pri intervencii. Zmyslom jeho účasti v spore je len ochrana práv strany sporu na
ktorej vystupuje. O pribratí osobitného subjektu rozhoduje súd uznesením, ide o fakultatívne pribratie a
teda súd nie je povinný osobitný subjekt do konania pribrať. V zmysle § 378 ods. 2 CSP podľa dôvodovej
správy sa vylučuje v odvolacom konaní pristúpenie strán z dôvodov procesnej ekonómie, ako aj povahy

veci, t.j. v systéme neúplnej apelácie je pristúpenie subjektov v odvolacom konaní vylúčené. Zo žiadneho
predpisunevyplývapovinnosťsúduzabezpečovaťsúhlasžalovaného(stranysporu),takakootožiadalo
združenie. Doloženie súhlasu je vecou žalovaného (strany sporu) alebo združenia majúceho záujem
vystupovať v konaní na podporu žalovaného, ako strany sporu.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd v súlade s ust. § 378 ods. 2 CSP návrh tohto osobitného
subjektu zamietol (I. výrok tohto uznesenia), nakoľko pristúpenie tohto subjektu v rámci odvolacieho
konania je zo zákona vylúčené.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísanénáležitosti(§363CSP)ažeodvolateľvodvolanípoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody
(§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom zamietajúcom výrokoch v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom,
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného

sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (II. a IV. výrok) zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP) a vec
mu vrátiť v zrušenom rozsahu (II. a IV. výrok) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

11.VyhovujúciI.výrok(vyhovujúci)akoajIII.výrok(povoleniesplátok)nebolnapadnutýodvolanímstrán,
preto nadobudli právoplatnosť.

12. Predmetom odvolacieho prieskumu sa stal napadnutý zamietajúci II. výrok a IV. výrok o
náhrade trov konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu (nesúhlas s bezúročnosťou

a bezpoplatkovosťou úveru z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o
spotrebiteľských úveroch) je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne s
ohľadom právne posúdenie žalobcovho nároku, tento čiastočne zamietol (suma 1.618,36 Eur s úrokom
z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.618,36 Eur od 4.10.2016 do zaplatenia).

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch upravujúceho
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keď uzavrel, že uzavretá zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
teda spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).15. Uzavretú zmluvu o spotrebnom úvere aj odvolací súd hodnotí za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako
to uzavrel správne aj súd prvej inštancie a nespochybnil ani žalobca. Žalobca ako právnická osoba

poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanej, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania
alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok
dojednaných v úverovej zmluve. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ
zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o

obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom
vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi úverovej zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc
zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom
prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny
vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení
zákona o spotrebiteľských úveroch.

16.Podľa§9ods.2písm.f)zákonaospotrebiteľskýchúverochzmluva, ospotrebiteľskom

úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto
náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

17. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa

považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).

18. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení zákona o spotrebiteľských

úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba
niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné
obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu
k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,
vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť

právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových
zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla
od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia

autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu,
nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany
slabšej strany, teda spotrebiteľa. Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
o spotrebiteľských úveroch, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom

informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie
sankcionovalbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveruakosankciupredodávateľa,ktorýnerešpektuje

zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (pozri rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 11Co/127/2015).

19. Odvolateľ v odvolaní argumentoval najmä tým, že súd prvej inštancie pochybil, keď uzavrel, že
zmluvu uzavretú medzi pôvodným žalobcom a žalovaným dňa 2.6.2015 je potrebné posudzovať ako

zmluvu, ktorá neobsahuje zákonom stanovené náležitosti tak podľa § 9 ods. 2 písm. f) podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej zmluve je uvedený údaj o termíne konečnej splatnosti
definovaný mesiacom a rokom, čo podľa právneho zástupcu žalobcu je postačujúce.20. Pokiaľ ide o posúdenie absencie obligatórneho údaju v zmluve, ktorým malo byť uvedenie doby
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9
ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, v tomto sa odvolací súd so záverom prvoinštančného

súdu nestotožnil. V predmetnej zmluve je uvedený údaj o termíne konečnej splatnosti definovaním
mesiaca a roka, konkrétne 06/2020 (č.l. 21). Z predloženej úverovej zmluvy a zmluvných podmienok
vyplýva dojednanie termínov splatnosti úverových splátok tak, že prvá splátka je v zmysle čl. 6 bod 6.2
zmluvných podmienok splatná 20.7.2015 (mesiac po uzatvorení zmluvy) a každá nasledujúca je splatná
v 20. deň v mesiaci tak, že posledná splátka a termín konečnej splatnosti úveru pri počte 60 splátok

vychádza logicky na 20.6.2020 (čo vyplýva výslovne aj z obsahu zmluvy). Hoci dátum 20.6.2020 zmluva
výslovne nezakotvuje má odvolací súd za to, že žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť (bez väčších
komplikácií a s istotou) identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia
povinností vyplývajúcich z úverovej zmluvy. Aj keď zmluva konkretizuje termín konečnej splatnosti v
podobe mesiac/rok a neuvádza presný dátum (deň/mesiac/rok) trvania zmluvy, veriteľ použil objektívne
zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ musí v danom prípade vedieť aká je doba trvania zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru; uprednostnením výkladu
„e ratione legis“ možno konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch aj vtedy, ak veriteľ použije objektívne zistiteľné
kritériá, z ktorých je nepochybne možné určiť dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru
bez akýchkoľvek pochybností poskytuje relevantnú informáciu o tom, že dlžníčka bude musieť úver

splácať do 6/2020 a v spojení s dojednaním splatnosti splátok k 20. dňu v mesiaci je termín konečnej
splatnosti úveru potom stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek zložitých matematických operácií na
20.6.2020. Keďže spotrebiteľ disponoval informáciou, aká bola doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a kedy bola konečná splatnosť poskytnutého úveru, je cieľ sledovaný § 9 ods. 2 písm. f) zákona
o spotrebiteľských úveroch dosiahnutý.

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom predmetná zmluva o úvere obsahuje
obligatórnu náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch a
záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje v dôsledku absencie
týchto údajov za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) citovaného

zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Vzhľadom na opodstatnenosť odvolacej námietky, že
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení o otázke
splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f)
zákona, ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný
podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd uzatvára, že

odvolanie žalobcu je v tomto smere dôvodné.

22. Vzhľadom potom na nesprávny právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu
obligatórnej náležitosti zmluvy o úvere, ktorou je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sa potom súd prvej inštancie nezaoberal

právnou a vecnou dôvodnosťou žalobcom uplatňovaného zamietnutého nároku žalobcu vrátane úroku
z omeškania a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci.
Rovnako je potrebné zaoberať sa otázkou, či si poskytovateľ úveru splnil svoje predzmluvné povinnosti
v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a dostatočne skúmal bonitu žalovaného,
zároveň posúdiť, či zmluva neobsahuje (prípadne) neprijateľné podmienky, teda také ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, napr. takých, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie
dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, ako sú rôzne poplatky za služby spojené
s administratívnou agendou (poplatky za výzvy, upomienky a pod.). V tejto súvislosti odvolací súd
odkazuje na ustanovenie § 295 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého v danom spore, ktorý

je sporom s ochranou slabšej strany, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je
to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

23. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. ako aj vo výroku IV. o náhrade trov konania zrušil

(§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ Civilného sporového poriadku) a vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom
rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).24. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatneného (zamietnutého) nároku,
za tým účelom v súlade s ustanovením § 295 Civilného sporového poriadku doplniť dokazovanie, jeho

výsledky opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a
následne znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodniť.

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred

súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).