Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/158/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417207348
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6417207348.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobkyne G. L., narodenej XX. XX.
XXXX, trvale bytom 1. Z. XXXX/XX, XXX XX C. N., právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr.
Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému McGrath & Arthur, s.
r. o., so sídlom Partizánska 2, 811 03 Bratislava, P.: XX XXX XXX, právne zastúpenému Advokátska

kancelária Tomáš Petko s. r. o., so sídlom Drotárska cesta 7, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 2 279,20
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.
22Csp/80/2017-150 zo 17. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom v časti výroku, ktorým žalobu o zaplatenie istiny vo
výške 2 279,20 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 2 279,20 Eur od 27. 05.
2017 do zaplatenia zamietol (časť I. výroku), m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
istinu vo výške 2 279,20 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 2 279,20 Eur od

27. 05. 2017 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom v časti výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti
uplatňovaného úroku z omeškania zamietol (časť I. výroku), p o t v r d z u j e.

III. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vo výroku o trovách konania (II. výrok) m e n í

tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100
%, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdŽiarnadHronom(ďalej aj„okresnýsúd“,alebo„súdprvejinštancie,“resp.„prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 17. 04. 2019 žalobu zamietol (I. výrok).

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný má právo na náhradu
trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 % (II. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou proti žalovanému
domáhala zaplatenia 2 279,20 Eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 2 279,20
Eur od 27. 05. 2017 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady trov konania.
V žalobe žalobkyňa uviedla, že zmluvou o úvere č. 1065727619 zo dňa 18. 09. 2008 (ďalej

aj ,,Zmluva o úvere,“ resp. ,,úverová zmluva“) uzavretou medzi ňou a právnym predchodcom žalobcu
- spoločnosťou GE Money, a.s. (ďalej aj ,,právny predchodca žalobcu“) došlo k poskytnutiu finančných
prostriedkov žalobkyni vo výške 6 472,81 Eur. Medzi právnym predchodcom žalovaného a žalovanýmdošlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávky k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z úverovej
zmluvy. Neuvedenie podstatných náležitostí v Zmluve o úvere je sankcionovaná bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Podľa žalobkyne žalovaný na základe Zmluvy o úvere nemal

nárok na plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov žalobkyni (výška poskytnutých
finančných prostriedkov žalobkyni predstavuje sumu 6 472,81 Eur). Žalobkyňa na základe Zmluvy o
úvere poukázala na účet žalovaného plnenie minimálne vo výške 9 973,31 Eur, teda o 3 499,50 Eur
viac, než mal veriteľ, resp. žalovaný na základe Zmluvy o úvere nárok.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Namietal

pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, pretože nie je zmluvnou stranou Zmluvy o úvere. Uviedol, že vzťah
zo Zmluvy o úvere vznikol medzi žalobkyňou a GE Money a. s., je ,,nezávislý“ zo zmluvného vzťahu
zo zmluvy o postúpení pohľadávky a Zmluva úvere spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti pre
jej platnosť. Žalovaný vzniesol námietku premlčania. Podľa jeho názoru subjektívna premlčacia doba
začala plynúť od 02. 06. 2014, t. j. od dátumu poslednej úhrady splátky zo strany žalobkyne.
Žalobkyňa v replike ohľadne námietky pasívnej vecnej legitimácie uviedla, že nie je podstatné,

ktorý subjekt s ňou Zmluvu o úvere uzavrel, ale ktorý subjekt reálne prijal plnenie zodpovedajúce
bezdôvodnému obohateniu, teda ten kto sa na jej úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Na jej úkor sa
bezdôvodne obohatil žalovaný, pretože platba v sume 2 279,20 Eur zo dňa 02. 06. 2014 bola poukázaná
na účet, ktorého vlastníkom je žalovaný. O tom, že sa na jej úkor obohatil žalovaný, sa dozvedela od
svojho právneho zástupcu, a to po prvej porade, keď si jej právny zástupca preštudoval Zmluvu o úvere

a informoval ju o možnostiach uplatnenia si jej práv. V ten istý udelila svojmu právnemu zástupcovi plnú
moc na jej zastupovanie. Podľa jej názoru svoje právo si uplatnila dvojročnej subjektívnej premlčacej
dobe.
Žalovaný v duplike zotrval na tom, že nie je zmluvnou stranou Zmluvy o úvere, preto nie je pasívne
vecne legitimovaný v spore. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala od akého dátumu a z akého

dôvodu sa má počítať premlčacia doba v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej
aj ,,OZ“). K úrokom z omeškania argumentoval, že žalobkyňa v žalobnom návrhu požaduje priznanie 8 %
ročného úroku z omeškania tvrdiac, že právny vzťah, na základe ktorého sa žalobkyňa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia, vznikol pred dňom 01. 02. 2013. Hoci právny vzťah založený Zmluvou o
úvere vznikol pred uvedeným dátumom, avšak táto zmluva sa žalovaného nijako netýka.

Žalobkyňa na pojednávaní dňa 07. 03. 2018 uviedla, že začiatkom januára 2017 na internete čítala, že
je možné zaplatené prostriedky získať späť ako bezdôvodné obohatenie.
Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 22Csp/80/2017-40 dňa 07. 03. 2018 žalobu zamietol a priznal
žalovanému právo na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej

inštancie zrušil uznesením č. k. 12Co/229/2018-118 zo dňa 28. 09. 2018.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 a § 451 OZ.
K pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, pretože žalovaná suma bola poukázaná práve na účet žalovaného.
Súd prvej inštancie pri skúmaní aktívnej legitimácie žalobkyne zistil, že osobou, na úkor ktorej sa

žalovaný mal bezdôvodne obohatiť, nie je žalobkyňa, ale jej dcéra F. L., čo preukazuje výpis z účtu
dcéry žalobkyne. Žalobkyňa potvrdila, že na tomto účte boli finančné prostriedky dcéry a taktiež účet
patril dcére. Z výpisu z účtu vyplynulo, že dňa 02. 06. 2014 bol zadaný príkaz na úhradu sumy 2 279,20
Eur v prospech účtu žalovaného. Žalobkyňa síce uviedla, že dcéra jej tieto prostriedky požičala, avšak
túto skutočnosť nepreukázala a ani neuviedla, v akej výške tieto finančné prostriedky dcére vrátila. Súd

prvej inštancie mal teda za preukázané, že ak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného,
bolo to jednoznačne na úkor dcéry žalobkyne.
K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa počas konania
menila svoje tvrdenia o tom, kedy sa dozvedela o skutočnosti, že sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne
obohatil. V replike žalobkyňa uviedla, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela od svojho právneho

zástupcu, pričom k uvedenému došlo po prvej porade, keď si právny zástupca preštudoval Zmluvu o
úvere a informoval ju o možnostiach uplatnenia si jej práv. Pri výsluchu na pojednávaní žalobkyňa ale
uvádzala, že o to tejto skutočnosti sa dozvedela začiatkom januára 2017 z internetu, kde náhodne našla
článok, ktorý bol o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách u nebankových
subjektov. Následne vyhľadala právnu pomoc. Splnomocnenie bolo udelené právnemu zástupcovi dňa

18. 05. 2017. Vzhľadom k uvedeným rozporom súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalobkyne za
účelové. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalobkyňa reálne dozvedela, že na jej úkor došlo k
bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila úrok, ktorý nebola povinná zaplatiť, t.j. 02. 06. 2014.
Subjektívna dvojročná premlčacia doba jej začala plynúť okamihom získania bezdôvodného obohateniažalovaným, to znamená najneskôr 10. 06. 2014, kedy žalovaný potvrdil uhradenie dlhu žalobkyňou.
Pokiaľ bola žaloba podaná na súde 29. 05. 2017, bolo ňou uplatnené premlčané právo. I keď je v
danom prípade žalobkyňou spotrebiteľka práva neznalá, bolo by neprimeranou ochranou jej práva,

pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň, kedy sa z internetu,
alebo od svojho právneho poradcu dozvedela, že žalovaný sa na jej úkor obohatil. Takto by počiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby závisel od subjektívneho tvrdenia žalobkyne, ktorý navyše v
danom prípade ani nie je jednoznačné. Podľa názoru súdu prvej inštancie subjektívna dvojročná
premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v posudzovanej veci pred podaním

žaloby. Súd prvej inštancie konštatoval, že bol povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne
vznesenej žalovaným, v dôsledku ktorej nemohol žalobkyni priznať premlčané právo.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Žalovaný bol v konaní úspešný,
preto mu súd prvej inštancie náhradu trov konania priznal proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu žalobkyňa podala včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd
zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej
sumu 2 279,20 Eur spolu s 8,00 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2 279,20 Eur od 27. 05. 2017
do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobkyňa má nárok na náhradu
trov prvoinštančného i odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.
K aktívnej vecnej legitimácii uviedla, že nie je správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého finančné
prostriedky poukázané na účet žalovaného z účtu patriaceho jej dcére patrili jej dcére, keďže uzavretím
zmluvy o pôžičke medzi jej dcérou a ňou (čo logicky muselo predchádzať spornej transakcii) nadobudla
ona vlastnícke právo k týmto finančným prostriedkom. Ani prípadné tvrdenia súdu prvej inštancie o

tom, že sporná transakcia zo dňa 02. 06. 2014 bola na účet žalovaného poukázaná z účtu patriaceho
jej dcére, na veci nič nemení, pretože išlo o finančné prostriedky patriace jej a účet jej dcéry bol len
platobným miestom. Jej dcéra bola len splnomocneným zástupcom na odoslanie platby žalovanému,
čo však nemá vplyv na samotné plnenie záväzku. Zdôraznila, že jej dcéra pri danej platbe vystupovala
len ako poverený/splnomocnený subjekt, pričom uvedené plnenie je riadnym plnením pre žalovaného.

O tom, že zastúpenie pri takomto plnení je prípustné a že takýmto spôsobom poskytnuté plnenie je
plnením zo strany zastúpeného, svedčí aj ustálená súdna prax (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 01. 08. 2013, sp. zn. 7Cdo/220/2012).
V prípade jej záväzku voči žalovanému ide o peňažný záväzok, pričom splnenie tohto záväzku nie
je viazané výslovne na jej osobné vlastnosti. Pri takomto jednostrannom právnom úkone, akým je i

splnenie záväzku, jej nič nebránilo nechať sa zastúpiť, pričom takýto úkon je urobený v jej mene a
na jej účet. K uvedenému došlo podľa nej v posudzovanej veci, kedy samotnou zmluvou o pôžičke
poverila/splnomocnila svoju dcéru na splnenie jej záväzku voči žalovanému. Poukázala na ust. § 151
CSP. Žalovaný doposiaľ v konaní jej tvrdenia nijakým spôsobom nerozporoval a nepreukázal opak.
Plnenie predstavujúce bezdôvodné obohatenie je potrebné považovať za plnenie ňou poskytnuté, a

teda je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. Za účelom
preukázania týchto skutočností navrhla, aby odvolací súd vykonal dôkaz výsluchom svedka - F. L. (jej
dcéry), pretože vykonanie uvedeného dôkazu je potrebné za účelom preukázania splnenia procesných
podmienok.
Súd prvej inštancie poukázal na nedostatok aktívnej legitimácie na jej strane až na poslednom

pojednávaní, pričom došlo k vyhláseniu rozsudku v predmetnej veci, preto nemala možnosť preukázať
svoju aktívnu legitimáciu, čo oprávňuje odvolací súd na vykonanie potrebného dokazovania.
Ďalej nesúhlasila s právnym posúdením otázky plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie
bezdôvodného obohatenia súdom prvej inštancie. Žalovaný v námietke premlčania podľa nej neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, na základe čoho je možné nepochybne dospieť k

záveru, že vedomosť o tom, že k bezdôvodnému obohateniu dochádza a kto sa bezdôvodne obohacuje,
malaužvčasezaplatenia splátkyplnenejnadrámecistinyposkytnutéhoúveru.Okremtoho,žežalovaný
v konaní svoju námietku premlčania riadne neodôvodnil a túto navyše ani nepodložil relevantnými
dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v prípade tejto skutočnosti spočívalo práve na jeho strane. V prípade
ak žalovaný vzniesol námietku premlčania, bolo jeho povinnosťou preukázať skutočnosti na určenie

začiatku plynutia premlčacej doby (a tým aj uplynutie premlčacej doby). K predmetnému poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/353/2014, rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/145/2007, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. II. ÚS/38/2015 - 17 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1960/1999.Žiadne jej tvrdenia o získaní vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia nie sú vo vzájomnom
rozpore. O tom, že sa na jej úkor niekto obohatil, resp. že tým, kto sa na jeho úkor obohatil, je žalovaný,
sa reálne dozvedela až pri prvej porade so svojím právnym zástupcom, ktorého vyhľadala práve na

podklade článku na internete, ktorý si prečítala začiatkom januára 2017. Zmluvu o úvere si jej právny
zástupca preštudoval a oboznámil ju so skutočnosťou, že skutočne na základe tejto zmluvy dochádzalo
na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. V ten istý deň udelila svojmu zástupcovi plnú moc
na zastupovanie v konaní, pričom skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia nebol
v predmetnom konaní nijako preukázaný. Navyše bolo by absurdné, aby platila niečo, čo vie, že je

nezákonné a čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane príjemcu.
Zároveň dala do pozornosti početnú judikatúru, v zmysle ktorej pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nie len predpokladaná vedomosť (uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 03. 2007, sp. zn. 33Odo/306/2005, rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 31. 08. 2000, sp. zn. 25Cdo/2581/98, rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 27. 03. 2003, sp. zn. 33Odo/766/2002 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

zo dňa 25. 04. 2001, sp. zn. 33Cdo/3003/99). V uvedenej súvislosti taktiež poukázala na uznesenie
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.III.ÚS413/2013-9,rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky zo dňa 23. 02. 2011, sp. zn. 5Cdo/121/2009, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo
dňa 24. 10. 2018, č.k. 17Co/67/2018 - 195, rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 07. 12. 2017,
sp. zn. 5Co/107/2017, rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 13. 02. 2018, č.k. 5Co/95/2017 - 110,

rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/1455/2014, rozhodnutie Krajského súdu
Banská Bystrica zo dňa 24. 02. 2016, sp. zn. 17Co/1008/2014 a rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa
23. 02. 2017, č.k. 10Co/325/2016 - 117. Obdobné závery v konečnom dôsledku už v posudzovanej veci
potvrdil aj odvolací súd, a to vo svojom uznesení Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 28. 09. 2018,
č.k. 12Co/229/2018 - 118.

Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na zásadu „neznalosť práva neospravedlňuje,“ uviedla, že tento
princíp v danom prípade musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu, a to princípu ochrany spotrebiteľa.
Tento záver podporuje aj judikatúra najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 16. 01. 2013, sp. zn. 6MCdo/9/2012.)
Podľa jej názoru rozsudok súdu prvej inštancie trpí vadami, pre ktoré ho nemožno považovať

za zákonné, keď súd prvej inštancie svoje závery o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, resp.
o začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
žiadnym spôsobom bližšie nezdôvodnil a absolútne nevysvetlil, prečo jej jednotlivé argumenty k
uvedeným otázkam nepovažoval za správne. Rozsudok prvoinštančného súdu nespĺňa parametre
riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia, vykazuje znaky arbitrárnosti, svojvôle, odôvodnenie

nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, preto je potrebné
považovať ho za nepreskúmateľné a nezákonné.
Keďže súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol nesprávne a výrok o trovách konania je výrokom
závislým, preto namietala nesprávnosť a nezákonnosť i výroku o trovách konania.
Na záver poukázala na to, že jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada

právnej istoty, čo vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou a taktiež aj na aktuálne znenie čl. 2 CSP (viď rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5ECdo/192/2014).

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil

a priznal mu voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho i prvoinštančného konania v celom rozsahu.
K zmluve o pôžičke uviedol, že ide o asynalagmatickú zmluvu, keďže ak došlo len k dohode zmluvných
strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo,
nemožno sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 238/2010 zo dňa 21. 03. 2012, rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 55/98, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 25Cdo 695/2003 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 325/2009.
Podľa jeho názoru k vzniku zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a jej dcérou nedošlo, pretože
predmet zmluvy nebol zo strany dcéry žalobkyne odovzdaný žalobkyni, a to ani krátkou cestou, ani
bezhotovostným prevodom na účet žalobkyne. Keďže medzi dcérou žalobkyne a žalobkyňou nedošlo

k uzavretiu zmluvy o pôžičke, mohlo dôjsť k prevzatiu plnenia zo strany dcéry žalobkyne voči žalobkyni
(§ 534 OZ), pričom ide o dohodu medzi dcérou žalobkyne a žalobkyňou o splnení záväzku žalobkyne
voči nemu (ako veriteľovi žalobkyne) dcérou žalobkyne. Týmto úkonom však dcéra žalobkyne nevstúpila
do záväzkového vzťahu, ktorý existuje medzi žalobkyňou (ako dlžníkom) a ním (ako veriteľom), a toani namiesto žalobkyne a ani popri nej. Uvedenou dohodou medzi dcérou žalobkyne a žalobkyňou
došlo k založeniu nového, samostatného záväzkového právneho vzťahu iba medzi dcérou žalobkyne a
žalobkyňou, preto táto dohoda nemôže ovplyvniť pôvodný záväzok medzi žalobkyňou a ním.

Pretože finančné prostriedky na úhradu dlhu voči nemu boli poukázané na jeho účet z účtu dcéry
žalobkyne a medzi žalobkyňou a dcérou žalobkyne nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke (finančné
prostriedky neboli žalobkyni zo strany jej dcéry reálne odovzdané), žalobkyňa nebola a nie je aktívne
vecne legitimovaná na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia voči nemu.
K navrhnutému dôkazu (výsluch dcéry žalobkyne ako svedka) uviedol, že v zmysle ust. § 197 CSP je

potrebné označiť skutočnosti, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Keďže zo strany žalobkyne
neboli v odvolaní uvedené žiadne skutočnosti, o ktorých má byť svedok vypočutý, považoval návrh na
vykonanie takéhoto dôkazu za účelový a tendenčný.
Pokiaľ k začiatku plynutiu premlčacej doby žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa 16. 01. 2013 konštatoval, že predmetom tohto
konania bol úplne odlišný skutkový stav, než aký je v posudzovanej veci.

On vzniesol kvalifikovanú námietku premlčania, na ktorú bol súd prvej inštancie povinný prihliadnuť. Nie
je prípustné, aj pokiaľ ide o spotrebiteľa, aby tento žiadal vydať bezdôvodné obohatenie aj po niekoľkých
mesiacoch po uplynutí premlčacej doby, ak druhá strana oprávnene vzniesla námietku premlčania
(rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/302/2016 zo dňa 09. 11. 2016). Žalobkyňa mala od
zverejnenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vedomosť o tom, že pokiaľ Zmluva o

úvere neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom, považuje sa úver za bezúročný a bez poplatkový. V
zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 6MCdo/9/2012 zo dňa 16. 01. 2013,
o ktoré opierala žalobkyňa svoje tvrdenia, mal za to, že pokiaľ by uvedené princípy mali aj v iných ako
exekučných konaniach ustúpiť princípu ochrany spotrebiteľa, došlo by k popretiu právnej istoty, teda
stavu, kedy sa môžeme spoľahnúť na právo, resp. na stav, kedy je právo predvídateľné. Ďalej považoval

za potrebné poukázať na to
Podľa jeho názoru tvrdenia žalobkyne, t.j. že o možnom bezdôvodnom obohatení sa dozvedela na
internete začiatkom januára 2017, sú v rozpore s tvrdeniami jej právneho zástupcu, ktorý uviedol, že
o bezdôvodnom obohatení sa žalobkyňa dozvedela až od neho, preto považoval tvrdenia žalobkyne
a jej právneho zástupcu za zmätočné a účelové. Mal za to, že nárok žalobkyne je premlčaný, pričom

subjektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňa 10. 06. 2014, kedy vydal pre žalobkyňu
potvrdenie o úhrade celého dlhu.
Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/321/2015 zo dňa 20. 04.
2016 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/302/2016 zo dňa 09. 11. 2016.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie.
K argumentácii žalovaného ohľadne zmluvy o pôžičke uviedla, že v žiadnom prípade nepopiera to,
že k uzavretiu zmluvy o pôžičke dochádza až odovzdaním predmetu pôžičky. Podľa jej názoru nie je
relevantné, akým spôsobom k odovzdaniu predmetu pôžičky dôjde, pretože žiaden právny predpis

nevyžaduje, aby predmet pôžičky bol odovzdaný osobne veriteľom osobe dlžníka. K odovzdaniu
predmetu pôžičky môže dôjsť akýmkoľvek spôsobom. Podstatným pritom je, aby predmet pôžičky bol
dlžníkovi zo strany veriteľa reálne poskytnutý. V posudzovanej veci jej dcéra síce poukázala finančné
prostriedky na účet žalovaného, avšak toto plnenie je potrebné považovať za plnenie zo strany jej dcéry
plnené jej, keďže plnenie bolo poukázané na účet žalovaného práve v jej prospech a za účelom úhrady

jej ,,údajných“ záväzkov. Samotná skutočnosť, že predmet pôžičky nebol najprv poukazovaný na jej
osobný účet, ktorý by bol následne poukázaný na účet žalovaného, nemôže mať vplyv na samotné
posúdenie záväzkového vzťahu medzi ňou a jej dcérou ako vzťahom založeným na podklade zmluvy
o pôžičke. Pre posúdenie predmetného vzťahu je podstatným, že veriteľ odovzdal predmet pôžičky v
prospech dlžníka, a že dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi vec rovnakého druhu v dojednanej dobe (viď

uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12. 10. 2016, sp. zn. 28Cdo/4279/2016, rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 09. 2010, sp. zn. 33Cdo/4312/2008). V tomto prípade je
podľa nej účet tretej osoby len platobným miestom, tretia osoba však nie je zaviazaná ako dlžník voči
veriteľovi. Zaviazaný podľa zmluvy o pôžičke zostáva aj v tomto prípade dlžník a on je povinný veriteľovi
peniaze vrátiť a to bez ohľadu nato, že peniaze priamo neobdržal. V danej veci došlo k naplneniu

všetkých predpokladov pre platné uzavretie zmluvy o pôžičke, a preto nemožno súhlasiť s názorom
žalovaného vo vyjadrení k jej odvolaniu.
Pokiaľ žalovaný v podanom vyjadrení napádal jej návrh na výsluch svedka uviedla, že odvolanie sa
zaoberá otázkou jej aktívnej vecnej legitimácie, v ktorom podrobne uviedla jednotlivé skutočnosti, prektoré by mala byť dostatočne aktívne vecne legitimovaná v konaní. Uviedla, že navrhla vykonať tento
dôkaz„zaúčelompreukázaniauvedenýchskutočností...,“t.j.skutočnostíobsiahnutýchvčl.IIIpodaného
odvolania, preto návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka je dostatočne kvalifikovaným.

Poukázala na to, že začiatkom januára roku 2017 skutočne objavila na internete článok, v ktorom bolo
uvedené, že obdobné zmluvy o spotrebiteľských úveroch v mnohých prípadoch trpia vadami, pre ktoré
je takéto úvery potrebné považovať za bezúročné a bezpoplatkové. Išlo však o článok, ktorý sa týkal
obdobných úverových zmlúv vo všeobecnosti, nie konkrétnej úverovej zmluvy, preto na základe tohto
článku nemohla získať skutočnú, reálnu vedomosť o tom, že na podklade konkrétnej úverovej zmluvy

dochádza na jej úkor k bezdôvodnému obohateniu. Uvedený článok ju len nasmeroval k tomu, že
vyhľadala právneho zástupcu, ktorý si Zmluvu o úvere preštudoval a oboznámil ju s tým, že aj táto
úverová zmluva trpí vadami a že žalovaný nemá nárok na žiadne plnenie nad rámec poskytnutej istiny
úveru. Preto moment skutočnej, reálnej vedomosti je podľa nej potrebné viazať až k momentu, kedy ju s
danou skutočnosťou (že predmetná úverová zmluva trpí vadami) konfrontoval práve jej právny zástupca.
Na doplnenie právnej argumentácie týkajúcej sa začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej

doby tiež odkázala na rozhodnutie Krajského súdu Nitra zo dňa 29. 04. 2019, č.k. 6Co/5/2019 - 135.
Uviedla, že začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia je potrebné viazať k momentu získania skutočnej vedomosti o tom, že na základe Zmluvy
o úvere žalovaný nemal nárok na žiadne plnenie v rozsahu úrokov a poplatkov.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie a priznal mu voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho i prvoinštančného konania v
celom rozsahu.
Podľa jeho názoru nie je možné považovať za správne tvrdenie žalobkyne, že k odovzdaniu predmetu
pôžičky môže dôjsť akýmkoľvek spôsobom, teda aj bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov

(predmetu pôžičky) na bankový účet tretej osoby. Považoval za relevantnú tú skutočnosť, ako má
v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka a v zmysle interpretácie tohto ustanovenia súdnymi
autoritami dôjsť k odovzdaniu predmetu pôžičky. Predmet pôžičky sa totiž v zmysle zaužívaného výkladu
odovzdáva priamo veriteľom dlžníkovi a nie iba v jeho prospech (napr. prevodom sumy pôžičky na účet
tretej osoby, ktorá nie je zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke), tak ako to tvrdila žalobkyňa. K uvedenému

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 55/98, uznesenie Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 11Co/47/2017 zo dňa 28. 02. 2017 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
5Co/74/2010 zo dňa 09. 06. 2010.
Mal za to, že k vzniku zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a jej dcérou nedošlo, keďže predmet zmluvy
nebol zo strany dcéry žalobkyne odovzdaný žalobkyni, a to ani krátkou cestou, ani bezhotovostným

prevodom na účet žalobkyne. V zmysle ust. § 534 OZ mohlo dôjsť k prevzatiu plnenia zo strany dcéry
žalobkyne voči žalobkyni, pričom ide o dohodu medzi dcérou žalobkyne a žalobkyňou o splnení záväzku
žalobkynivočinemudcéroužalobkyne.Týmtoúkonomvšakdcéražalobkynenevstúpiladozáväzkového
vzťahu, ktorý existuje medzi žalobkyňou (ako dlžníkom) a ním (ako veriteľom), a to ani namiesto
žalobkyne, a ani popri nej. Uvedenou dohodou medzi dcérou žalobkyne a žalobkyňou došlo k založeniu

nového, samostatného záväzkového právneho vzťahu iba medzi dcérou žalobkyne a žalobkyňou. Táto
dohoda nemôže ovplyvniť pôvodný záväzok medzi žalobkyňou a ním. Plnenie zo strany dcéry žalobkyne
voči nemu je možné kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie na jeho strane na úkor dcéry žalobkyne.
Z tohto dôvodu by dcéra žalobkyne bola aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia voči nemu. Ak by aj došlo k podaniu takejto žaloby, nárok dcéry žalobkyne

by bol podľa neho premlčaný.
V priebehu konania vyšlo najavo, že finančné prostriedky na úhradu dlhu voči nemu boli poukázané
na jeho účet z účtu dcéry žalobkyne a medzi žalobkyňou a dcérou žalobkyne nedošlo k uzavretiu
zmluvy o pôžičke (finančné prostriedky neboli žalobkyni zo strany jeho dcéry reálne odovzdané). Z
uvedeného dôvodu žalobkyňa nebola a nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby na vydanie

bezdôvodného obohatenia voči nemu.
K začiatku plynutiu premlčacej doby odkázal na obsiahlu právnu argumentáciu zo svojich
predchádzajúcich vyjadrení.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379,

§ 380 CSP, po nariadení pojednávania podľa § 385 ods. 2 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v
časti výroku ktorým žalobu o zaplatenie istiny vo výške 2 279,20 Eur s úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne zo sumy 2 279,20 Eur od 27. 05. 2017 do zaplatenia zamietol (časť I. výroku) a v závislom
výroku o trovách konania (II. výrok) zmenil podľa § 388 CSP a v časti výroku, ktorým súd prvej inštanciežalobu v prevyšujúcej časti uplatňovaného úroku z omeškania zamietol (časť I. výroku), potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou voči žalovanému žalobou domáhala zaplatenia
sumy 2 279,20 Eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorú dňa 02. 06. 2014
poukázalanaúčetžalovanéhosodkazomnaZmluvuoúvereč.1065727619 uzatvorenúmedziprávnym
predchodcom žalovaného, a to GE Money, a.s. so sídlom Bratislava, Bottova 7 (ako veriteľom) a
žalobkyňou (ako dlžníčkou) dňa 18. 09. 2008 (č.l. 1-3 spisu).

8. Právny predchodca žalovaného listom zo dňa 27. 09. 2013 oznámil žalobkyni, že jeho pohľadávka
zo Zmluvy o úvere bola postúpená žalovanému (č.l. 26 spisu).

9. Žalobkyňa v rámci prvoinštančného i odvolacieho konania tvrdila, že sumu 2 279,20 Eur zaplatila
žalovanému dňa XX. XX. 2014 z finančných prostriedkov, ktoré jej požičala jej dcéra F. L. dňa 02. 06.

2014, keďže nemala finančné prostriedky na zaplatenie dlhu žalovanému s odkazom na Zmluvu o úvere.

10. Z výpisu z účtu F. Chovanovej odvolací súd mal preukázané, že dňa 02. 06. 2014 bola na účet
žalovaného poukázaná suma 2 279,20 Eur s variabilným symbolom zhodujúcim sa s číslom Zmluvy o
úvere, t.j. XXXXXXXXXX s poznámkou ,,chovanova emilia“ (č.l. 8 spisu).

11. Žalovaný listom označeným ako: ,,Potvrdenie o uhradení dlhu“ zo dňa 10. 06. 2014 informoval
žalobkyňu o tom, že jej dlh vyplývajúci zo Zmluvy o úvere č. 1065727619, pôvodne uzavretej so
spoločnosťou GE Money, a.s., eviduje ako uhradený (č.l. 7 spisu).

12. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne odvolací súd uvádza, že v civilnom sporovom
konaní musíme rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme
oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav
svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana
vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v

konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola
nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná legitimácia má význam v každom sporovom
konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v
konaní.

13. V posudzovanej veci odvolací súd zistil, že žalobkyňa bola v spore aktívne vecne legitimovaná
na uplatnenie žalobného nároku vo výške 2 279,20 Eur, keďže suma 2 279,20 Eur bola dňa 02. 06.
2014 poukázaná na účet žalovaného z účtu dcéry žalobkyne (F. L.) po tom, ako dcéra žalobkyne
požičala žalobkyni sumu 2 279,20 Eur, keďže žalobkyňa nemala finančné prostriedky na zaplatenie
sumy 2 279,20 Eur, zaplatenia ktorej sa žalovaný domáhal voči žalobkyni na základe Zmluvy o úvere.

14. Odvolací súd konštatuje, že práve z výpisu z účtu F. L. (č.l. 8 spisu) vyplýva, že suma 2 279,20
Eur bola žalovanému poukázaná z účtu F. Chovanovej dňa 02. 06. 2014 na základe Zmluvy o úvere
uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou (viď variabilný symbol zhodujúci
sa s číslom Zmluvy o úvere, t.j. XXXXXXXXXX s uvedením poznámky, t.j. mena dlžníčky s odkazom na

Zmluvu o úvere, t.j. ,,chovanova emilia“) a nešlo o poukázanie sumy 2 279,20 Eur z účtu F. L. na základe
iného titulu, než na základe Zmluvy o úvere č. 1065727619 uzatvorenej medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou dňa 18. 09. 2008.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu argument žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu, t.j. že k vzniku
zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a jej dcérou nedošlo z dôvodu, že predmet zmluvy nebol zo strany
dcéry žalobkyne odovzdaný priamo žalobkyni, a to ani krátkou cestou, ani bezhotovostným prevodom
na účet žalobkyne, je právne irelevantný.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že o prípad peňažnej pôžičky v zmysle ustanovenia § 657 OZ ide
nielen vtedy,keďsapeniazeodovzdajúpriamodlžníkovi,aleajformoubezhotovostnéhostyku,prípadne
podľa dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby, tzn. na účet dlžníkovho veriteľa.17. ,,Reálna podstata zmluvy o pôžičke je naplnená aj vtedy, ak veriteľ zo zmluvy o pôžičke podľa
zmluvnej dohody s dlžníkom (dohody o platobnom mieste) poukáže peňažnú sumu na účet dlžníkovho
veriteľa, pričom dlžník sa zaviaže mu takto poskytnutú sumu v dohodnutej lehote vrátiť. Uskutočnením

prevodu je pritom splnená podmienka odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi.“ (viď podporne rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 3912/2010 zo dňa 30. 10. 2012)

18. ,,Pri peňažnej pôžičke môže dôjsť k odovzdaniu požičanej sumy i bezhotovostným prevodom na
účet dlžníka. Nemožno ani vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi

odovzdané z iného dôvodu a ktoré je povinný vrátiť veriteľovi, budú naďalej (od uzavretia zmluvy
o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky. Ak konštantná judikatúra v zhode s doktrínou nevyžaduje fyzické
odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, bolo by zbytočným a neodôvodneným obmedzením autonómie
vôlezmluvnýchstránnepripustiťurčeniebankovéhoúčtutretejosobyakomiesta,kammábyťprevedený
predmet pôžičky, ak sa na tom strany zmluvy o pôžičke dohodnú. Uskutočnením prevodu je potom
splnená podmienka odovzdania predmetu pôžičky dlžníkovi podľa § 657 OZ.“ (viď podporne rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 3790/2008 zo dňa 11. 11. 2008)

19. Vzhľadom na argumentáciu žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne odvolací súd poukazuje
na to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by medzi žalobkyňou a jej dcérou F. L. došlo
k uzavretiu dohody o prevzatí plnenia v zmysle § 534 OZ. Odvolací súd dodáva, že dohoda o prevzatí

plnenia zakladá obligačný záväzok medzi hlavným dlžníkom a treťou osobou (náhradným dlžníkom),
avšak náhradný dlžník má povinnosť na základe tejto dohody povinnosť jedine voči dlžníkovi, pričom
veriteľovi z dohody o prevzatí plnenia nevznikne priame právo. Podstatným je, že v dôsledku prevzatia
plnenia nedochádza k zmene subjektov plnenia pôvodného záväzkového vzťahu (dlžník a veriteľ) a
nemenia sa ani ich práva a povinnosti, pričom záväzkový vzťah medzi hlavným dlžníkom a veriteľom s

nemení. Veriteľ nie je účastníkom dohody o prevzatí plnenia, a preto mu z nej žiadne priame práva voči
tretej osobe (náhradnému dlžníkovi) nevyplývajú.

20. Odvolací súd ďalej konštatuje, že pod premlčaním sa rozumie - oslabenie práva - t.j. súdnu
nevymáhateľnosť práva, ktoré sa neuplatnilo v stanovenej lehote (premlčacej dobe) za podmienky, že

dlžník vznesie námietku premlčania, ale vzhľadom na existenciu záväzku možnosť dlžníka premlčací
záväzok (naturálny záväzok) dobrovoľne splniť aj po uplynutí premlčacej doby. Premlčanie spočíva teda
na dvoch právnych skutočnostiach: 1/ na uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, ktorú nemožno
ani skrátiť, ani predĺžiť, pretože je stanovená kogentnými predpismi, 2/ na neuplatnení práva pred súdom
alebo u iného príslušného orgánu.

21. Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov k tomu, aby svoje práva včas
uplatnilipredpísanýmspôsobompredorgánom(prípadneosobou)natourčeným,pokiaľpovinnýsubjekt
nesplnil svoju povinnosť dobrovoľne a včas. Stav neistoty, ktorý existuje po nesplnení určitej povinnosti
(t.j. po zročnosti) nemôže trvať bez obmedzenia, a preto zákon vyžaduje od oprávneného subjektu, aby

svoje právo uplatnil v stanovenej premlčacej dobe.

22. Pokiaľ sa jedná o neuplatnenie práva, ide o nečinnosť v tom smere, že oprávnený subjekt
neuplatnil svoje právo v stanovenej lehote, pričom nezáleží na tom, z akých príčin (či subjektívnych
alebo objektívnych príčin. Práva z občianskoprávnych vzťahov sa uplatňujú spravidla na súde, ak nie

je daná (výnimočne) právomoc iného orgánu.

23. Účinky uplatnenia práva v premlčacej dobe nastanú však len vtedy, keď sa právo uplatnilo proti
tomu subjektu, ktorý má povinnosť plniť voči oprávnenej osobe.

24. Premlčacia doba je určená kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, tzn. dohodou strán
ich nemožno ani skrátiť ani predĺžiť. Iba nepriamo ich možno predĺžiť, ak dlžník písomne uzná právo
veriteľa čo do dôvodu a výšky, má takéto uznanie podľa §110 ods. 1 OZ za následok prerušenie
doterajšej premlčacej doby a vznik plynutia novej desaťročnej doby.

25. Občiansky zákonník ustanovuje dĺžku trvania premlčacej doby, začiatok jej plynutia a podmienky
plynutia.26. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1, 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za

tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

27. Odvolací súd konštatuje, že pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je
stanovenádvojitákombinovanápremlčaciadoba,atosubjektívnaaobjektívna.Ichzačiatokjestanovený
samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od momentu, kedy došlo k získaniu bezdôvodného

obohatenia, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do
svojho priebehu, jeho začiatku i konca, ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na
druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota so
subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom,
ale môže skončiť najneskoršie s ňou.

28. Objektívna premlčacia doba je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Objektívna premlčacia doba začne plynúť pri bezdôvodnom obohatení
v okamihu, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Len ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, platí desaťročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2 OZ).

29. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného
obohatenia skutočne (fakticky) došlo.

30. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného

obohatenia skutočne (fakticky) došlo. Ak sa teda plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po
častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu
došlo. To znamená, že každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má svoj samostatný
„právny osud“, premlčuje sa samostatne a samostatne (viď. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33
Odo 52/2005 zo dňa 14. 12. 2006).

31. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že bol prospech získaný a kto ho získal. Subjektívna doba sa počíta odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie o uvedených skutočnostiach. Nestačí teda, že oprávnený (ten, na úkor koho bolo získané
bezdôvodné obohatenie) sa prípadne mohol o nich dozvedieť.

32. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To,

kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako možno právne kvalifikovať takýto nárok vyplývajúci
zo skutkových okolností, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011 z 1. mája 2013).

33. Na to, aby začala plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia, sa vyžaduje skutočná (preukázaná), a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného. K tomu dochádza len vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu
umožnia uplatniť jeho právo žalobou na súde.

34. Ako už bolo uvedené, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa vždy vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že došlo
k získaniu bezdôvodného obohatenia a o tom, kto ho získal. V tejto súvislosti nie je právne významné, že
oprávnený z bezdôvodného obohatenia sa o uvedených skutočnostiach mohol dozvedieť pri vynaložení
potrebnej starostlivosti.

35. V posudzovanej veci k poukázaniu sumy 2 279,20 Eur na účet žalovaného došlo dňa 02. 06. 2014,
pričomžalovanýdňa10.06.2014potvrdil,žežalobkyňauhradilasvojdlhvočinemu.Žalobabolapodaná
na súd prvej inštancie dňa 29. 05. 2017, teda v objektívnej trojročnej premlčacej dobe.36. Odvolací súd ďalej konštatuje, že nedošlo ani k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby, pričom
žalovaný nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno), že by žalobkyňa získala vedomosť o vzniku

bezdôvodného obohatenia a o tom, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil skôr, než po porade
so svojím právnym zástupcom (dňa 18. 05. 2017).

37. Potom treba vychádzať z tvrdenia žalobkyne o tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil, sa dozvedela
až pri prvej porade s advokátom, ktorému udelila plnú moc na zastupovanie v tomto konaní, teda

od svojho právneho zástupcu získala skutočnú a kvalifikovanú vedomosť o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia, tzn. že reálne došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia v dôsledku
porušenia zákona na strane žalovaného a k akému konkrétnemu rozsahu bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného došlo.

38. Žalobkyňa sa teda prvýkrát dozvedela (okrem právneho posúdenia Zmluvy o úvere) aj relevantné

skutočnosti pre možnosť uplatnenia si práva na vydanie bezdôvodného obohatenia od svojho právneho
zástupcu, pričom k uvedenému došlo pri prvej porade dňa 18. 05. 2017 a od tohto dňa aj začala plynúť
pre žalobkyňu dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie bezdôvodného obohatenia na
súde. Žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 29. 05. 2017, t.j. v rámci dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby.

Podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenie žalobkyne, že žalobkyňa si v januári r. 2017 prečítala na
internete článok, ktorý sa týkal obdobných úverových zmlúv vo všeobecnosti, nie konkrétnej Zmluvy o
úvere, preto na základe tohto článku nemohla získať skutočnú, reálnu vedomosť o tom, že na základe
Zmluvy o úvere uzatvorenej s právnym predchodcom žalobcu dochádza na jej úkor k bezdôvodnému
obohateniu, nie je účelové ani tendečné a nie je ani v rozpore s tvrdením žalobkyne ohľadne získania

relevantných skutočností pre možnosť uplatnenia si práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
žalovanému až od svojho právneho zástupcu pri prvej porade dňa 18. 05. 2017.

39. Zo zmluvy o úvere č. 1065727619 zo dňa 18. 09. 2008 odvolací súd mal preukázané, že Zmluva o

úvere bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalovaného GE Money, a.s. so sídlom Bratislava,
Bottova7(akoveriteľom)ažalobkyňouakodlžníčkou,predmetomktorejboloposkytnutieúveruvovýške
195 000 Sk (t.j. 6 472,81 Eur). Účastníci Zmluvy o úvere sa dohodli na výške mesačnej splátky 4 173 Sk
(138,52 Eur), termíne prvej splátky dňa 18. 10. 2008, ročnej percentuálnej miery nákladov na úver vo
výške 16,61%, termíne splatnosti k 18-temu dňu v mesiaci, na počte pravidelných mesačných splátok

72 a na cene úveru 300 456 Sk (9 973,31 Eur).

40. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 18.
09. 2008 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

41. Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
18. 09. 2008 (ďalej aj ,,ZoSÚ“) na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou
sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

42. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 ZoSÚ veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.43. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobkyňou došlo

kuzatvoreniuspotrebiteľskejzmluvyvzmysleustanovenia§52OZvzneníúčinnomkudňu18.09.2008,
pričom sa jedná o spotrebiteľský úver v zmysle § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu 18. 09. 2008 (ďalej aj ,,ZoSÚ,“ resp. ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“ ),
preto je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy.

44. Podľanázoruodvolaciehosúdužalobkyňavystupovalavdanomzmluvnomvzťahuakospotrebiteľka
- fyzická osoba, ktorej bol ponúknutý a poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania a právny predchodca žalovaného vystupoval ako právnická
osoba, ktorá ponúka a poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

45. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak
je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

46. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
musí obsahovať

a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,

b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v
okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k
tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa

zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,

g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,

h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere

musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú
sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,

i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;

platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok,

l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo
najpresnejší odhad,

n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred
lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti,

o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

p) práva spotrebiteľa podľa § 7,

q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.

47. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 ZoSÚ pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o

spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo

b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.
Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)

a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

48. Jepotrebnézdôrazniť,žeZákonospotrebiteľskýchúverochvyžaduje,abyzmluvaospotrebiteľskom
úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako

slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Zákon o spotrebiteľských
úveroch v ustanoveniach § 4 definuje, ktoré náležitosti musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere.

49. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že Zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobkyňou a právnym
predchodcom žalovaného neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 g/,

h/, k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch (konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ročnú úrokovú
sadzbu, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú
k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zverejnenú za príslušný kalendárny štvrťrok), preto
sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

50. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1, 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

51. Podľa ustanovenia § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho
sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

52. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

53. Podľa ustanovenia § 3 NV SR 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov výška úrokov z omeškania je o päťpercentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

54. Bezdôvodné obohatenie v zmysle Občianskeho zákonníka v pozitívnom vymedzení je majetkový
prospech získaný 1/ plnením bez právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
3/ plnením z neplatného právneho úkonu, 4/ z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa
práva mal plniť sám. Subjekt, ktorý sa bezdôvodne obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie

oprávnenému subjektu, t.j. v prospech toho, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo.

55. Keďže žalobkyni bol na základe Zmluvy o úvere poskytnutý právnym predchodcom žalovaného úver
vo výške 6 472,81 Eur a žalobkyňa zaplatila na základe Zmluvy o úvere sumu 9 973,31 Eur právnemu
predchodcovi žalovaného, resp. žalovanému (táto skutočnosť medzi stranami nebola sporná v zmysle §
151 CSP), pričom právnym predchodcom žalovaného poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov podľa ustanovenia § 4 ods. 3 ZoSÚ, preto žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa ustanovenia § 451 a nasl. OZ a to v rozsahu určenom petitom žaloby, t.j. vo výške
2 279,20 Eur voči žalovanému, na ktorého účet bola zo strany žalobkyne dňa 02. 06. 2014 poukázaná
suma 2 279,20 Eur.

56. Žalovaný bol vyzvaný žalobkyňou na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 279,20 Eur
výzvou zo dňa 23. 05. 2017, a to do 26. 05. 2017 (viď č.l. 5 spisu), pričom sa jedná o omeškanie
žalovaného s plnením peňažného dlhu, preto žalobkyni vzniklo právo požadovať od žalovaného popri
peňažnom plnení aj úroky z omeškania.

57. Žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške, tj. 5,00% ročne zo sumy
2279,20 Eur od 27. 05. 2017 do zaplatenia s odkazom na § 3 NV SR 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov, keďže základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu
(ku dňu 27. 05. 2017) bola 0,0%.

58. Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia úroku z omeškania vo výške 8,00% ročne zo sumy
2279,20 Eur od 27. 05. 2017 do zaplatenia, hoci jej vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 5,00%
zo sumy 2279,20 Eur od 27. 05. 2017 do zaplatenia, preto odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako
rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku ktorým žalobu o zaplatenie istiny vo výške 2 279,20 Eur

s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 2 279,20 Eur od 27. 05. 2017 do zaplatenia
zamietol (časť I. výroku) zmeniť podľa § 388 CSP a v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu
v prevyšujúcej časti uplatňovaného úroku z omeškania zamietol (časť I. výroku), potvrdiť
podľa § 387 ods. 1 CSP.

59. Odvolací súd dodáva, že nevykonal dôkaz - výsluch svedkyne F.L. vzhľadom na to, že žalobkyňa sa
vykonaniatohto dôkazudomáhalalenvtomtoodvolacomkonaní.Odvolacísúdpoukazujenasudcovskú
a zákonnú koncentráciu konania v zmysle § 153, § 154 CSP, pričom sa jedná o prostriedok procesného
útoku, ktorý nebol uplatnený pred súdom prvej inštancie a nespĺňa atribúty novoty v odvolacom konaní
v zmysle § 366 CSP.

60. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia 396 ods. 2 CSP, podľa
ktorého: ,,Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie.“

61. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

62. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok
(zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola konaní plne úspešná

žalobkyňa (príslušenstvo pohľadávky nebolo žalobkyňou uplatňované ako kapitalizovaná hodnota a
samostatná vec), preto jej odvolací súd priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.63. Pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva : „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní v zmysle

ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa
(príslušenstvo pohľadávky nebolo žalobkyňou uplatňované ako kapitalizovaná hodnota a samostatná
vec), preto jej vznikol nárok náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

64. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

65. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).