Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. máj 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/101/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816209607
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8816209607.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: G. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XXX/XX, XXX XX C. I., zast. JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná 4/A, 920 01
Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so
sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava ako právny nástupca pôvodnej žalovanej Consumer Finance

Holding, a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 130, zast. Beňo & partners, s.r.o.,
AK so sídlom Nám. sv. Egídia č. 93, 058 01 Poprad, o zaplatenie 300,- Eur, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k 3C/231/2016-57 zo dňa 14.06.2017 takto

r o z h o d o l :

V konaní sa bude pokračovať namiesto žalobcu s jeho právnym nástupcom Všeobecná úverová banka,
a.s., IČO: 31 320 155 so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava.

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu 1.inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu žalobkyne zamietol. II. Uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu, o ktorých bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 3, § 39, § 41, § 52 ods.1, 2, §
53 ods.1,2,5, § 54 ods.1,2, § 107 ods.1 až 3 a § 451 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, ust. § 497
Obchodného zákonníka, ust.§ 1 ods.2, § 2 ods.1, § 9 ods.2 a § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a ust.§ 3 ods.3,5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobkyňou ako
spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, predmetom
ktorej bolo poskytnutie úveru žalobkyni úveru vo výške 2.400,- Eur, ktorý sa zaviazala splácať v
splátkach po 75,- Eur, a to v 60 mesačných splátkach. Ročná úroková sadzba úveru bola dohodnutá vo
výške 32,13%, RPMN za úver predstavovala 32,13 %, priemerná RPMN 20,88 %.

4. V zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch). Zákon o spotrebiteľských úveroch explicitne vyjadruje ako jednu z obligatórnych náležitostí
údaj o konečnej splatnosti. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z
ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou
zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru.5. V súvislosti s vyššie uvedeným súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
sp.zn. 5Co/286/2014 zo dňa 27.05.2014 v obdobnej veci, podľa ktorého dôsledkom absencie údaja o
konečnej splatnosti úveru je, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov.

6. Z vyššie uvedených dôvodov je poskytnutý úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Žalovanému potom neprislúchajú ani úroky z úveru a žiadne poplatky spojené s poskytnutím úveru. Z
písomného podania žalobkyne vyplýva, že žalovaný poskytol žalobkyni pôžičku / úver vo výške 2.400,-
Eur. Žalobkyňa vyplatila celú výšku úveru zo Zmluvy, čím splatila žalovanému sumu 4.500,- Eur, čo

predstavuje viac ako 85 % navýšenia istiny úveru vo výške 2.400,- Eur o 2.100,- Eur. Preplatok vo výške
2.100,- Eur tak zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne.

7. Žalobkyňa sa zrejmý nesúlad Zmluvy so zákonom pokúsila so žalovaným riešiť mimosúdnou cestou.
Žalovaný bol predsporovou výzvou zo dňa 14.04.2016 upozornený na nedostatky a zrejmé rozpory
Zmlúv so zákonom. Žalovaný svojou odpoveďou zo dňa 09.08.2016 vyjadril svoj negatívny postoj k

doriešeniu danej veci k spokojnosti oboch strán mimosúdnou cestou.

8. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní vzniesolnámietku premlčania. Uviedol, že každá splátka
sa stáva zročnou samostatne, posledná splátka sa stala splatnou 20.04.2013. trojročná premlčacia
lehota vo vzťahu k tejto poslednej splátke uplynula dňa 20.04.2016. Žaloba bola podaná až v decembri

2016.

9. Súd má za to, že v tomto prípade, sa právo žalobkyne premlčalo za tri roky, nakoľko nebolo dokázané,
že by išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Posledná splátka sa stala splatnou dňa 20.04.2013.
Nakoľko sa každá splátka stáva zročnou samostatne, trojročná premlčacia lehota vo vzťahu k tejto

poslednej splátke uplynula dňa 20.04.2016. Žaloba bola podaná až dňa 15.12.2016.

10. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 251 v spojení s ust.§ 262 ods.1 a § 262
ods.2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). Trovy priznal žalovanému, ktorý mal úspech vo výške
100 %, tzn. v plnom rozsahu, preto mu vo vzťahu k žalobkyni patrí ich plná náhrada.

11. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil
tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov prvoinštančného i
odvolacieho konania. Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca uviedol, že má

za to, že v danom prípade ide o úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Predloženie dôkazu o
existencií úmyslu nie je možné, nakoľko samotný úmysel je len psychickým stavom a teda je otázke
aký priamy dôkaz o jeho existencií by bolo možné v akomkoľvek prípade vôbec predložiť. Úmysel
ako psychický stav žalovaného nie je možné preukázať a v zmysle právnej úpravy a judikatúry ani
nie je potrebné preukázať, keďže postačujúcim je preukázanie skutkových okolností, ktoré takému

úmyslu nasvedčujú. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nie je viazaná na
zavinenie zo strany obohacovaného subjektu. Dôležitý je stav, že bezdôvodne obohatenie vzniklo.
Takýto inštitút bezdôvodného obohatenia vníma i judikatúra najvyšších súdnych autorít, napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33Cdo/882/2006 zo dňa 26.06.2008. Z uvedeného
rozhodnutia vyplýva, že predpokladom zodpovednosti za získanie bezdôvodného obohatenia nie je

protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku
ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. K zmluve o úvere ako takej odplata patrí,
avšak treba prihliadnuť aj na to, že žalovaný uzatváral zmluvy o spotrebiteľskom úvere s rovnakým
obsahom, s rovnakými neprijateľnými podmienkami a nekalými praktikami, ktoré už boli v minulosti
v rámci súdneho prieskumu v konkrétnych sporoch viackrát označené ako nezákonné. Preto atribút

vôle a vedomosti je jednoznačne daný. Záver o úmysle je dôvodný a nepochybný. Žalovaný sa zrejme
spoliehal na nevedomosť spotrebiteľov ohľadom predpisov upravujúcich zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, či rozhodovacej praxe súdov a tak sa snažil vyťažiť z majetkov spotrebiteľov čo najvyššie
sumy. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalovaného, že nemal úmysel obohatiť sa. Ak by
úmysel nemal, zmluvu by uviedol do súladu so zákonom. Pokiaľ ide o skutočnosť, že úmysel musel

existovať už v čase získanie bezdôvodného obohatenia, tak žalobca jednoznačne má za to že táto
okolnosť je preukázaná a to vzhľadom na podnikateľskú prax žalovaného, právnu úpravu týkajúcu sa
spotrebiteľskéhoprávaarozhodovaciupraxsúdov.Tedaúmyselexistovalnielen včasezískaniaplnenia
zo strany žalobcu, ale tento musel existovať pri samotnom kontraktačnom procese, pretože žalovanýmusel vedieť aké náležitosti zmluva obsahuje, muselo mu byť jasné aké sú zákonné požiadavky na
obsahové náležitosti tohto druhu zmluvy a aké sú sankcie za nedodržanie zákonných ustanovení. Z toho
jednoznačne vyplýva záver o uzrozumení žalovaného na následkoch aké ho môžu postihnúť v prípade

ignorovania právnej úpravy. Na strane bezdôvodne obohateného subjektu je právnická osoba, ktorá ako
taká nemá a nemôže mať úmysel ako psychický stav. Preto žalobca ako výkladové pravidlo použil zákon
č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý takúto situáciu výslovne rieši. Žalovaný
ako podnikateľský subjekt koná na vlastnú zodpovednosť a jeho orgány sú povinné konať s odbornom
starostlivosťou. Najmä sú povinné si zaobstarať všetky dostupné informácie potrebné pre rozhodovanie

a vykonávanie konkrétnych právnych úkonov. Žalovaný je pritom subjekt, ktorý poskytuje úvery v rámci
predmetu svojej činnosti viac ako 10 rokov a je tiež subjektom, v prospech ktorého bola vydaná
licencia Národnou bankou Slovenska. Jednoznačne možno predpokladať, že žalovaný má dostatočný
personálny aparát na to, aby tento bol schopný absolútne, bez problémov posúdiť právnu úpravu Zákona
o spotrebiteľských úveroch a pripraviť zmluvu tak, aby tieto náležitosti zákona spĺňala. Pre vytvorenie
celkového obrazu o konaní žalovaného žalobca poukazoval na správanie sa voči žalobcovi, z ktorého

jednoznačne vyplýva, že žalovaný chcel získať čo najväčšie obohatenie aj za predpokladu obchádzania
zákona. Pre kvalifikáciu bezdôvodného obohatenia ako úmyselnú je postačujúce, ak by išlo o nepriamy
úmysel žalovaného, ktorý znamená, že žalovaný vedel, že svojim konaním môže také porušenie alebo
ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ich spôsobí bol s tým uzrozumený. Otázku uzrozumiteľnosti
žalovaného s následkami jeho konania je následne potrebné posudzovať s prihliadnutím ku všetkým

ostatným skutočnostiam, teda k existencií desiatok rozhodnutí súdov o tom v akom prípade veriteľ
prijíma bezdôvodné obohatenie atď. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 2Cdo/109/2007, z ktorého vyplýva, že predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti
vonkajšieho sveta prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu prejavuje navonok, teda
okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Zároveň poukázal na

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/84/2011, z ktorého vyplýva, že premlčacia doba sa
predlžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo, lebo žalovaný ako nebankový
subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo
poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úveru. Zároveň žalobca poukázal
aj na iné rozhodnutie, napríklad sp.zn. 3Co/138/2016 Krajského súdu v Prešove. Čo do trov konania

žalobca poukázal na to, že žalobu podával ako spotrebiteľ, ktorý sa domáhal ochrany svojich práv voči
podnikateľskému subjektu, ktorý od neho neoprávnene požadoval úhradu neexistujúcej pohľadávky. Z
uvedeného je zrejmé, že priznaním náhrady trov konania žalovanému, ktorý súdne konanie spôsobil
úmyselným konaním proti dobrým mravom a ktorý navyše požadoval od druhej strany plnenie, na ktoré
nemá nárok by nebol dosiahnutý záver, ktorý samotný inštitút trov konania plní a má plniť. Poukázal

na zváženie aj sociálneho aspektu, t.j. osobných, majetkových a zárobkových pomerov oboch strán i
na možnú aplikáciu výnimočného ust.§ 257 C.s.p. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6MCdo/5/2011. Zároveň žalobca poukázal na jedno z nosných pravidiel pri výklade
ustanovení právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľa a to povinnosť výkladu v prospech spotrebiteľa.
Preto žalobca navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Citoval ust.§ 107 ods.3 Občianskeho zákonníka a poukázal
na dikciu ust.§ 103 Občianskeho zákonníka, teda že každá splátka spotrebiteľského úveru sa považuje
za samostatný peňažný dlh, ktorý sa samostatne premlčuje odo dňa zročnosti jednotlivej (každej) splátky
samostatne. Zároveň citoval ust. § 107 ods.2 Občianskeho zákonníka s tým, že pre začiatok plynutia

objektívnej trojročnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia
skutočne(fakticky)došlo.Napodporusvojichtvrdenípoukázalnarozhodnutie KrajskéhosúduvBanskej
Bystrici sp. zn. 14Co/1128/2014 a sp.zn. 13Co/90/2015 i na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 14Co/56/2016, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/404/2015 a ďalšie. Preto navrhol
rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania.

13. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie naďalej
považuje za nesprávne a predčasné, nakoľko súd sa dostatočne nevyporiadal s otázkou 10-ročnej
premlčacej doby. Poukázal na znenie ust.§ 220 ods.2 C.s.p. s tým, že súd prvej inštancie sa 10-ročnou
lehotou zaoberal iba v jednom bode svojho odôvodnenia a to bod 36., pričom tento v žiadnom prípade

nemožno považovať za dostatočne odôvodnený. Súd len stroho uviedol, že nebolo preukázané, že
by išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Z odôvodnenia však nevyplýva žiadna úvaha, ktorou by
svoje závery presvedčivo odôvodnil. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR
IV. ÚS -115/03. Poukázal na znenie ust.§ 107 ods.2 Občianskeho zákonníka a jeho výklady, na ust.§7c ods.1 zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého je veriteľ povinný zabezpečiť odbornú spôsobilosť
zamestnancov, ktorí prichádzajú do styku s neprofesionálnym klientom. Zároveň na rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19Co/147/2017, 3Co/157/2017 zo dňa 01.02.2018, 18Co/217/2016

zo dňa 22.11.2017 i rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/23/2016 zo dňa 05.04.2017, z
ktorých citoval. Súd prvej inštancie teda skonštatoval bez riadneho odôvodnenia, že neide o úmysel
žalovanéhozískaťfinančnéprostriedkybezprávnehodôvodu,alezároveňtiežneuviedolokolnosti,ktoré
by úmysel vylučovali, resp. nedbanlivosť. V tomto smere možno mať potom pochybnosti o tom, že hoci
by aj žalovaný vedel aká je právna úprava, spoliehal sa na to, že finančné prostriedky bez právneho

dôvodu nezíska. Žiadna okolnosť v konaní ani v samotnej zmluve tomu totiž nenasvedčuje. Preto žiadal,
aby odvolací súd odvolaniu vyhovel.

14. K vyjadreniu žalobcu sa v replike vyjadril už nový žalovaný. Konštatoval, že v žiadnom prípade neboli
splnené predpoklady na uplatnenie 10 ročnej premlčacej doby a to už z dôvodov, ktoré uviedol vo svojich
doterajších vyjadreniach. Sporné skutočnosti náležitosti zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky zo dňa

15.02.2010, ktoré žalobca vo svojom návrhu uvádzal, ako je absencia údaju o výške, počte a termínoch
splátok istiny, úrokov a poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom v súlade s § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských
úveroch a náležitosť spočívajúca v konečnej splatnosti úveru v súlade s § 9 ods. 2 písm. f/, tak ako
to žalobca uvádzal vo svojej žalobe, explicitne zo zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplývajú.

Výklad § 9 ods. 2 písm. k/ a f/ zákona č. 129/2010 Z.z. bol aj v rámci rozhodovacej praxe súdov SR
nejednotný. Rovnako tak aktuálna právna úprava predmetného ustanovenia, účinná od 01.05.2018 je
len potvrdením výkladu, ktorý bol doposiaľ nejednotný, pričom upresnil terminológiu ustanovenia, aby
tak jednoznačne vylúčil možnosť jeho výkladu v zmysle rozpisovania splátky na istinu, úroky, prípadne
poplatky a uvádzania termínu konečnej splatnosti. Za daných okolností je zrejmé, že žalovaný nemohol

v žiadnom prípade úmyselne konať za účelom bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu a úmyselne
predmetné náležitosti v zmluve neuviesť. Došlo k premlčaniu nároku dňa 20.04.2016 a žaloba bola
podaná dňa 15. 12.2016. Preto nie je možné žalobcovi údajné bezdôvodné obohatenie v žiadnom
prípade priznať.

15. Podaním zo dňa 23.02.2018 doručeným súdu prvej inštancie elektronicky oznámil žalovaný, že
došlo k právnemu nástupníctvu, teda že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130,
so sídlom Hlavné námestie 12, 060 02 Kežmarok bola vymazaná z obchodného registra Slovenskej
republiky. Dôvodom výmazu bolo zrušenie spoločnosti bez likvidácie formou rozdelenia spoločnosti
a jej zlúčenia so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s. (VÚB a.s.) a VÚB leasing a.s. ako

nástupníckymi spoločnosťami podľa ust.§ 69 ods.9 a § 218m a nasl. zákona č. 513/1991 Zb., teda
Obchodný zákonník.

16. Podľa ust.§ 64 C.s.p., ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo,
súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie

zastaví.

17. Odvolací súd zistil, že pôvodný žalovaný bol počas odvolacieho konania vymazaný z obchodného
registra v dôsledku zrušenia spoločnosti bez likvidácie formou rozdelenia spoločnosti a jej zlúčenia
so spoločnosťami Všeobecná úverová banka, a.s. a VÚB leasing a.s. Odvolací súd zistil, že právnym

nástupcom pôvodného žalovaného je spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s.

18. Keďže bolo preukázané, že počas konania zanikol žalovaný, odvolací súd pokračuje v konaní s
právnym nástupcom spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, Mlynské nivy 1,
829 90 Bratislava.

19. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 385 ods.1 C.s.p. a contrario a zistil, že odvolanie žalobcu je
dôvodné.

20.Žalobcavosvojomodvolaníuviedolodvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.f/C.s.p.,ktorýjedaný
v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania,
teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranamisporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods.1,2 C.s.p. alebo
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust.§

192, § 193 a § 205 C.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej
inštancie vec posúdil po právnej stránke. Zároveň žalobca odôvodnil svoje odvolanie aj podľa ust.§ 365
ods.1 písm.h/ C.s.p., pričom právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinností majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácií práva na zistený skutkový stav, pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil
iný právny predpis než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

21. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a
žalovaným ako dodávateľom bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bolo

poskytnutie úveru žalobkyni vo výške 2.400,- Eur, ktorý sa zaviazala splácať v splátkach po 75,- Eur, a
to v 60 mesačných splátkach. Ročná úroková sadzba úveru bola dohodnutá vo výške 32,13 %, RPMN
za úver predstavovala 32,13 %, priemerná RPMN 20,88 %. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že
dôsledkom absencie údaja o konečnom splatnosti úveru je, že úver treba považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Teda žalovanému neprislúchajú ani úroky z úveru ani žiadne poplatky spojené s poskytnutím

úveru. Žalovaný poskytol žalobkyni pôžičku / úver vo výške 2.400,- Eur. Žalobkyňa vyplatila celú výšku
úveru zo Zmluvy, čím splatila žalovanému sumu 4.500,- Eur, čo predstavuje viac ako 85 % navýšenia
istiny úveru vo výške 2.400,- Eur o 2.100,- Eur. Preplatok vo výške 2.100,- Eur tak zakladá bezdôvodné
obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne. Žalobca sa pokúsil nesúlad Zmluvy so zákonom riešiť
mimosúdnou cestou. Upozornil žalovaného predsporovou výzvou zo dňa 14.04.2016 na nedostatky a

zrejmé rozpory Zmlúvy so zákonom. Žalovaný zaslal žalobcovi odpoveď zo dňa 09.08.2016 vyjadril
svoj negatívny postoj k doriešeniu danej veci k spokojnosti oboch strán mimosúdnou cestou. Zároveň
žalovaný na pojednávaní vzniesol námietku premlčania. Konštatoval, že každá splátka sa stáva zročnou
samostatne, posledná splátka sa stala splatnou 20.04.2013. Trojročná premlčacia lehota vo vzťahu k
tejto poslednej splátke tak márne uplynula dňa 20.04.2016 a žaloba bola podaná v decembri 2016.

22. Aj keď súd prvej inštancie citoval ust.§ 107 ods.1 až 3 Občianskeho zákonníka, v bode
36.odôvodnenia iba stroho uviedol, že má za to, že v tomto prípade, sa právo žalobcu premlčalo za
tri roky, nakoľko nebolo dokázané, že by išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Teda súd prvej
inštancie riadne nevysvetlil svoje úvahy, ktorými sa riadil pri posúdení aplikácie 10-ročnej objektívnej

lehoty Nevysvetlil vôbec ako dospel k záveru, ktorý uviedol v dôvodoch rozhodnutia. Teda nevysvetlil
ako sa vyporiadal so spornými skutočnosťami namietanými stranami sporu.

23. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 odsek 1 Ústavy
SR a práva podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s
uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Pozri III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS
260/06).

24. Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých
vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené,

rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný
podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c.
Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá
má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo
uvedené súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie. (Pozri uznesenie

Najvyššieho súdu zo dňa 26. marca 2014 sp. zn. 4Cdo/175/2013).

25. Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil
a podľa § 391 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.26. Úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude opätovne vec prejednať a rozhodnúť s tým,
že sa vysporiada s odvolacími námietkami žalobcu a zohľadní skutočnosti uvádzané odvolacím súdom.

Nové rozhodnutie je potrebné riadne a náležite odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby
bolo presvedčivé a preskúmateľné odvolacím súdom.

27. Súd prvej inštancie rozhodne v novom rozhodnutí i o trovách tohto odvolacieho konania podľa §
396 ods. 3 C.s.p.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.