Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. november 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/411/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7517220371
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7517220371.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a
sudcov JUDr. Martina Kolesára a Sandry Veľkej v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s. so
sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, IČO: 36 613 843, proti žalovanému S. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, Č., o zaplatenie 1.689,49 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice - okolie z 3. júna 2019, č. k. 17Csp/427/2017-92

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku
o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom v rozsahu sumy
245,- Eur konanie zastavil (I.), vrátil žalobcovi súdny poplatok 8,- Eur cestou prevádzkovateľa systému
Slovenská pošta a.s. (II.), vo zvyšku žalobu zamietol (III.) a žiadnej zo strán sporu nepriznal náhradu
trov konania (IV.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodne podľa odôvodnenia rozsudku žalobca domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 1.689,49 Eur, úroku v sume 377,38 Eur, úrokov v sume 596,35 Eur,
zmluvného úroku vo výške 25,5% ročne zo sumy 1.689,49 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia, úroku
z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.689,49 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia a náhrady
trov konania, na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. so
žalovaným uzavreli dňa 07.08.2012 zmluvu o úvere č. 7308089212 (ďalej len ,,zmluva“), na základe
ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.700,- Eur. Súčasťou tejto zmluvy sú aj
Všeobecné obchodné podmienky (VOP) a Obchodné podmienky (OP) pre úver. V súlade s obchodnými
podmienkami vznikla žalovanému povinnosť za poskytnutý úver zaplatiť úroky pri úrokovej sadzbe
25,5% ročne aj pre prípad, že sa stane úver predčasne splatným. Žalovaný sa zaviazal tento úver
splatiť v 60 mesačných splátkach po 54,29 Eur. V prípade, ak je súčasťou zmluvy o úvere aj dohoda
strán o poistení schopnosti splácať úver, v mesačnej splátke je zahrnuté aj dohodnuté poistné podľa
Sadzobníka. V prípade, ak ide o poistenie dobrovoľné vo forme doplnkovej služby, poukázal na to,
že takéto poistné sa nezapočítava do celkových nákladov úveru, a to s poukazom na § 2 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný svoju povinnosť riadne neplnil a úver riadne nesplácal v
stanovených lehotách, z tohto dôvodu právny predchodca žalobcu, po predchádzajúcom upozornení
pred zosplatnením úveru, vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňa 29.9.2014. Následne Poštová banka
na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.06.2017 postúpila pohľadávku voči žalovanému
na spoločnosť žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., Vajnorská 100/A, IČO 47 967 692, Bratislava.
Doplňujúcim podaním žalobca analyzoval jednotlivé zložky uplatnenej pohľadávky a uviedol, že zmluvné
i sankčné úroky boli vyčíslené za obdobie do vyhlásenia splatnosti úveru v sume 101,84 Eur (924,76
Eur + 25,52 Eur), od ktorých bola odpočítaná úhrada 848,44 Eur a následne za obdobie po zosplatnení
úveru, t.j. do 31.5.2017 v sume 872,17 Eur. Žalovaný po podaní žaloby uhradil jednotlivými platbami

špecifikovanými žalobcom sumu 245,- Eur, ktorú žalobca započítal do úrokov, a preto v tejto časti vzal
žalobu späť a upraveným žalobným petitom sa domáhal zaplatenia istiny 1.689,49 Eur, úroku v sume
132,38 Eur, úrokov v sume 596,35 Eur, zmluvného úroku vo výške 25,5% ročne zo sumy 1.689,49 Eur od
8.6.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.689,49 Eur od 8.6.2017
do zaplatenia a náhrady trov konania.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel bez zvyšku zo skutkového stavu,
zodpovedajúceho týmto tvrdeniam žalobcu; zároveň tiež zistil, že zo zmluvy o úvere zo dňa 07.08.2012
vyplýva, že výška úveru bola v sume 1.700,- Eur, splátka bola určená na 54,29 Eur so splatnosťou
prvej splátky dňa 07.09.2012, každá ďalšia splátka mala byť zaplatená do 7. dňa v mesiaci s tým, že
počet splátok bol určený na 60 mesiacov, ročná úroková sadzba bola 25,50 %, RPMN vo výške 28,70
%, priemerná hodnota RPMN 21,68 %, termín konečnej splatnosti 07.08.2017, so „základným súborom
poistenia“ (bez uvedenia sumy ani spôsobu jej výpočtu), celková výška nákladov 1.289,88 Eur. V zmluve
bolo drobným písmom uvedené, že celková čiastka úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových
nákladov úveru. Z upozornenia - výzvy na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 12.9.2014, s dátumom
podania 16.9.2014 (čl. 31) mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu, Poštová banka, a.s.,
upozornila žalovaného, že je v omeškaní viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 366,15 Eur,
z toho mesačná splátka 365,05 Eur a poplatky 1,10 Eur a poistné 0 Eur. Zároveň ho vyzval, aby daný
dlh vyrovnal do 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy s upozornením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, lebo inak banka využije oprávnenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlási úver
za predčasne splatný. List bol na poštovú prepravu vypravený dňa 16.9.2014, dôkaz o doručení
predložený nebol. Listom Poštovej banky, a.s. mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu
oznámil žalovanému, že jeho pohľadávka sa ku dňa 29.9.2014 stala splatnou a vyzval žalovaného, aby
do 10 kalendárnych dní uhradil sumu 1.795,54 Eur pozostávajúcu zo sumy istiny 1.689,49 Eur, dlhu
na úroku 101,63 Eur, poplatkov za upomienky 4,42 Eur a poistného v sume 0 Eur. Tento list žalovaný
prevzal dňa 3.10.2014 (viď doručenka na č.l. 29 spisu). Z prehľadu stavu úveru žalovaného (čl. 28 spisu)
zistil, že žalovaný v čase splátok splatných od 7.9.2012 do podania žaloby uhradil 1.495,26 Eur. Z OP
pre úver „Dostupná pôžička“ zistil, že podľa bodu 6.2, ak je klient v omeškaní s platením čo i len jedinej
splátky v plnej alebo čiastočnej výške, alebo poskytol banke nepravdivé údaje alebo na majetok klienta
bol vyhlásený konkurz, exekúcia, alebo klient zomrel (?) je banka oprávnená požadovať predčasné
splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva.

4. Právne vec súd prvej inštancie posudzoval podľa § 497, § 502, § 503 ods. 1, 2, § 504, § 506
Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 52 ods. 2, § 53 ods. 9, § 524, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „ZoB“), vzťah žalobcu a žalovaného právne posúdil ako
záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy a uzavrel, že žalobca pohľadávku z tejto úverovej zmluvy
nenadobudol pre neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú vzhliadol v nedodržaní zákonných
ustanovení pred postúpením pohľadávky banky terajšiemu žalobcovi upravených v § 92 ods. 8 ZoB v
spojení s podmienkami zosplatnenia spotrebiteľského úveru vyplývajúcich z § 53 ods. 9 a § 565 OZ.
Dôvodil, že podmienky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti boli dohodnuté len v bode 6.2 OP, ktoré neboli
žalovaným podpísané, pričom v samotnej úverovej zmluve takáto dohoda upravená nie je. Pokiaľ teda
OP ako jeden z predpokladov vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru status dohody podľa § 565 OZ
neboli podpísané žalovaným, tak ako to vyžaduje § 40 ods. 3 OZ, tieto ustanovenia hmotnoprávnej
povahy sú podľa § 40 ods. 1 OZ a § 277 Obchodného zákonníka neplatné. Zhrnul, že predpokladmi
postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB je 1/ existencia peňažného záväzku voči banke (jeho
časti), 2/ výzva banky a 3/ napriek výzve omeškanie trvá nepretržite 90 kalendárnych dní. Pokiaľ sa
však úver ako celok nestal predčasne splatným a zosplatnenie úveru ku dňu 29.9.2014 je neplatné,
znamená to, že úver „dobehol“ v splátkovom režime, a to až do dňa zmluvnej splatnosti úveru, t.j. dňa
07.08.2017. Po tomto dátume mal veriteľ (banka) vyzvať dlžníka na splnenie takto splatného dlhu a
po márnom uplynutí 90 dní mohol celú splatnú pohľadávku postúpiť aj bez súhlasu dlžníka na tretiu
osobu. Na podporu svojej argumentácie poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov a judikatúru,
napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, ďalej z 28. marca
2017, sp. zn. 7 Cdo/26/2017 a ďalšie. Uviedol, že § 565 OZ má všeobecný charakter oproti ust. § 53
ods. 9 OZ, ktoré je ustanovením špeciálnym. Ust. § 53 ods. 9 OZ neupravuje lehotu, v ktorej musí
dodávateľ toto právo uplatniť najneskôr. Vyplýva to však zo znenia § 565 OZ veta druhá, podľa ktorej
toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Z toho vyvodil,
že podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky podľa § 53 ods. 9 OZ je, že so splátkou,

od ktorej veriteľ odvíja právo vyhlásiť predčasnú splatnosť pohľadávky, musí byť dlžník v omeškaní nie
menej ako 3 mesiace (čo je vyjadrené v § 53 ods. 9 slovami „najskôr“), avšak neuplynula lehota splatnosti
splátky, ktorá nasleduje (v podstate v lehote do splatnosti 4. splátky od tej omeškanej) a že v zákonom
stanovenej dobe, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil dlžníka na uplatnenie tohto práva.
Konštatoval, že lehota 15 dní začína plynúť odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje
právo na zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, nasledujúceho po tom, čo veriteľovi vzniklo právo podľa
§ 565 OZ. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je podmienená tým, že dodávateľ ešte pred
uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije a pokiaľ tak neurobí, bez tohto
včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z listinných dôkazov vyplýva, že výzva na zaplatenie dlhu
zo dňa 12.09.2014 bola na poštovú prepravu daná dňa 16.09.2014, a hoci reálne doručenie žalovanému
nebolo preukázané, vychádzajúc z predpokladu doručenia tretí deň po ich odoslaní (19.9.2014), lehota
na plnenie by uplynula až dňa 04.10.2014. Znamená to, že až dňa 5.10.2014 v prípade neuhradenia
vzniknutého dlhu, mohol veriteľ vyhlásiť svoju pohľadávku za predčasne splatnú. Už iba z tohto dôvodu
má súd za to, že zosplatnenie úveru už dňom 29.9.2014 je neplatné. Podľa názoru súdu, banka vo výzve
zo dňa 12.09.2014 účelovo neuvádza, s ktorou konkrétnou splátkou a ako dlho je dlžník v omeškaní. Iba
vo všeobecnosti uvádza, že „pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere je viac ako 3 mesiace po
lehote splatnosti vo výške 366,15 Eur a aby ju uhradil do 15 kalendárnych dní. Z výpisu aktuálneho stavu
úveru k 07.06.2017 vyvodil záver, že žalovaný nezaplatil už splátky, splatné 07.11.2012, 07.12.2012,
07.1.2013, 07.02.2013, a preto, pokiaľ najneskôr pri omeškaní splátky splatnej dňa 7.2.2013 právny
predchodca žalobcu nevyzval žalovaného podľa § 53 ods. 9 v čase od 08.05.2013 do 06.06.2013,
toto právo mu zaniklo. U ostatných splátok nastala táto skutočnosť ešte skôr. Obdobne aj u splátky,
neuhradenej 07.09.2013, kedy mohol veriteľ tento úkon vykonať v lehote od 08.01.2014 do 06.02.2014
(3 mesiace + doba do splatnosti najbližšej splátky). Z tohto výpisu ale vyplýva aj to, že v roku 2014
neuhradil splátku, splatnú 07.02.2014 a toto právo zaniklo 06.06.2014. V ďalšom období t.j. v mesiaci
03, 04, 05, 06 a 07/2014 síce s minimálnym oneskorením, ale uhrádzal splátky pravidelne a žalovaný
zaplatil poslednú úhradu dňa 14.07.2014. Splátku, splatnú dňa 07.08.2014 už žalovaný nezaplatil.
Ak banka už listom zo dňa 12.09.2014 upozornila na možnosť zosplatnenia úveru, na tento úkon jej
pri nesplnení podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ nevzniklo právo, a teda ani možnosť vyhlásiť úver za
predčasne splatný. Ak ku dňu 29.9.2014 vyhlásila úver za predčasne splatný v celom rozsahu, neboli
splnené právne predpoklady pre vyvolanie týchto účinkov vzhľadom na to, že ku dňu 29.09.2014 (a ani
ku dňu 02.09.2014) nebol žalovaný v omeškaní so žiadnou splátkou tak, aby bezprostredne predtým
trvalo omeškanie hoci len s 1 splátkou 3 mesiace a tak, aby tento úkon banky bol vykonaný do splatnosti
ďalšej splátky. Aj z tohto dôvodu je vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru neplatné. Podľa názoru
súdu mohla banka vyhlásiť predčasnú splatnosť, ak by sa výzva zo dňa 12.09.2014 týkala splátky,
neuhradenej 07.06.2014. Tá ale, a rovnako tak aj splátka v 07/2014, zaplatená bola. Okrem týchto
skutočností o neplatnosti zosplatnenia úveru svedčí aj to, že ak bola výzva zo dňa 12.09.2014, na pošte
vypravená dňa 16.09.2014 a doručená dňa 19.9.2014 (aj to iba fikciou), lehota 15 kalendárnych dní by
uplynula dňa 04.10.2014. Nakoľko neboli splnené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky
žalobcovi a žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení pohľadávky, v tejto veci nebol aktívne
legitimovaný, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Záverom skonštatoval, že aj pri aplikácii ust. § 151
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je prípustný korektív zo strany súdu v zmysle
koncepcie materiálneho civilného procesu (zásada spravodlivej a účinnej ochrany práv - článok 2 CSP,
zákaz zneužitia práva - článok 5 CSP), preto nepripísal pasivitu žalovaného v jeho neprospech. Konanie
v časti o zaplatenie sumy 245,- Eur podľa § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP zastavil a v zmysle ust.
§ 11ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. vrátil žalobcovi časť súdneho poplatku v sume 8,- Eur. Rozhodnutie
o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP plným procesným úspechom
žalovaného v spore, avšak vzhľadom na to, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, náhradu trov konania
mu nepriznal.

5. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. a), f) a h) CSP, t.j. že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom
rozsahu. V prvom rade vytkol súdu, že ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke ust. § 53 ods. 9 OZ
a nepostupoval podľa § 129 CSP. Súd nepostupoval ani rýchle a hospodárne, nakoľko ho nevyzval,
aby sa vyjadril k predbežnému posúdeniu veci o platnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ktoré
viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Taktiež súdu vytkol, že vo veci nevytýčil termín predbežného

prejednania sporu podľa § 168 CSP a jedinou možnosťou procesnej obrany tak žalobcovi ostalo právo
podať odvolanie. Namietal, že výklad súdu ust. § 565 a § 53 ods. 9 OZ, z ktorého vyvodil záver, že banka
zosplatnila úver predčasne a tým nedošlo k účinnému predčasnému zosplatneniu celého úveru, nemá
žiadnu oporu v zákone a takýto výklad je svojvoľný a príliš formalistický. Dal do pozornosti skutočnosť,
že zákon expresis verbis nestanovuje, aby sa výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru dostala do dispozičnej sféry dlžníka (spotrebiteľa) a až odvtedy začala plynúť veriteľovi
15 - dňová lehota. Takýto formalizmus je aj v rozpore s akoukoľvek logikou, nakoľko dlžník (spotrebiteľ)
už bol v tom čase v omeškaní s mesačnou platbou 3 a viac mesiacov. V konkrétnom prípade žalovaný
prestal plniť svoje zmluvne dojednané plnenie dňa 07.09.2012, ktoré neuhradil riadne a včas (vždy
k 7. dňu v mesiaci) a ako vyplýva z aktuálneho stavu úveru, žalovaný neuhradil ani jednu splátku
včas, až na poslednú dňa 07.04.2016. Upozornil, že odo dňa upozornenia žalovaného na uplatnenie
postupu podľa § 53 ods. 9 OZ (12.09.2014) do dňa zosplatnenia úveru (29.09.2014) uplynulo 17 dní,
alebo 2 týždne a 3 dni, čo je jednoznačne viac ako zákonom stanovená 15 - dňová lehota. Žalovaný
neuhradil splátku úveru ani v 3 - mesačnej lehote, ani v dodatočnej 15 - dňovej lehote, ani po výzve
na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom, pričom uhradil splátku až dňa 16.09.2015. Za tejto situácie
ide zo strany žalovaného o šikanózne uplatňovanie práva a zo strany súdu o denegatio iustitiae, a teda
odmietnutie spravodlivosti, nakoľko toto rozhodnutie nemá oporu v zákone a nie je spravodlivé. Citoval
ust. § 92 ods. 8 ZoB a poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. publikovanom
v časopise Súkromné právo č. 1/2015, v zmysle ktorého sa slovenská právna prax neustálila. Podľa
názoru najvyššieho súdu nejde v prípade § 92 ods. 8 ZoB o kogentné ustanovenie v tom zmysle,
že by si ho strany nemohli zúžiť. Doslova najvyšší súd uvádza, že predmetné ustanovenie poskytuje
možnosť postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke. Netvrdí, že by podmieňovalo možnosť postúpenia
pohľadávok tými podmienkami a nezdá sa, že by ich považovalo za podmienky platnosti postúpenia.
Odvolateľ vyjadril názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového
tajomstva, a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky
uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.
Navrhol vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia tak, ako to urobil český
najvyšší súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor. Porušenie bankového tajomstva (vrátane porušenia
§ 92 ods. 8 ZoB) nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám,
predpokladaným zákonom o bankách, ako aj k zodpovednosti za škodu. Žalobca citoval z rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne z 28. júna 2018, sp. zn. 27Co/31/2018, v zmysle ktorého výzva podľa § 92
ods. 8 ZoB musí predchádzať postúpeniu pohľadávky, ale nevyplýva z neho, že by musela predchádzať
zosplatneniu úveru. Primárnym účelom výzvy podľa § 92 ods. 8 ZoB vychádzajúc zo znenia zákona
nie je upozorniť a umožniť klientovi banky zabrániť zosplatneniu dlhu (to je účelom výzvy, upozornenia
podľa § 53 ods. 9 OZ), ale zabrániť postúpeniu pohľadávky na inú osobu veriteľa, ktorý nie je bankou
(a teda nemá povinnosti určené zákonom o bankách a inými predpismi upravujúcimi činnosť banky)
bez súhlasu klienta. Na základe uvedeného žalobca polemizoval, že ak by hypoteticky pripustil, že §
92 ods. 8 ZoB diktuje podmienky platnosti postúpenia, tak potom tvrdí, že výzva na splatenie úveru s
príslušenstvom zo dňa 29.09.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky, a to v zmysle ust. § 92 ods. 8
ZoB. Dal do pozornosti skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní s plnením ich peňažného záväzku už od
prvej splátky, a teda v čase postúpenia pohľadávky 13.6.2017 jednoznačne viac ako 90 dní. Trval na tom,
že si splnil svoju povinnosť v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky.
Záverom poukázal na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej
republiky JUDr. Milana Ľalíka.

6. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný.

7. Rozsudok vo výroku o zastavení konania v časti 245,- Eur (I.) a vo výroku o vrátení súdneho poplatku
žalobcovi (II.) nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 a 3 CSP), a preto
nebol v týchto častiach v odvolacom konaní preskúmavaný.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako včas podané
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2
CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

9. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. ods. 1 písm. a), f) a h) CSP.

10. V odvolaní žalobcom formálne označené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP
nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že neboli
splnené procesné podmienky (§ 161 ods. 1 CSP), preto podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto
ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne, a teda ani procesne účinne uplatnené.

11. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
(dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na
to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, teda v
skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

13. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom
sú dôvodné.

14. V danej veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu
postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka, teda, či a aké podmienky pre postúpenie
pohľadávky banky bez súhlasu dlžníka na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na
žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok.

15. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena
sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť
zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je
zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za tým
účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať
voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky
stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou
spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie
pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom
postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch
odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.

16. Žalobca namieta, že dôvod neplatnosti postúpenia pohľadávky podľa záverov súdu prvej inštancie
neobstojí, nakoľko je založený na nesprávne vyhodnotených dôkazoch a na ich nesprávnom právnom
posúdení. Súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru o neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou na
žalobcu pre rozpor so zákonom, odvolateľ vytýka rozpor so zákonom a prílišný formalizmus.

17. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu (banka) písomnou výzvou zo
dňa 12.9.2014 na zaplatenie záväzku (čl. 32) upovedomila žalovaného, že je v omeškaní so splácaním
úveru poskytnutého im na základe zmluvy o úvere o viac ako tri mesiace a vyzvala ho na zaplatenie
jeho záväzku po lehote splatnosti vo výške 366,15 Eur. Zároveň ho vyzvala, aby daný dlh vyrovnal do 15
kalendárnych dní od doručenia danej výzvy s upozornením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
lebo inak banka využije oprávnenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlási úver za predčasne
splatný. Uzavrel, že z listinných dôkazov vyplýva, že výzva na zaplatenie dlhu zo dňa 12.09.2014 bola
na poštovú prepravu daná dňa 16.09.2014, a hoci reálne doručenie žalovanému nebolo preukázané,
vychádzajúc z predpokladu doručenia tretí deň po ich odoslaní (19.9.2014), lehota na plnenie by
uplynula až dňa 04.10.2014. Znamená to, že až dňa 5.10.2014 v prípade neuhradenia vzniknutého dlhu,
mohol veriteľ vyhlásiť svoju pohľadávku za predčasne splatnú. Z toho usúdil, že zosplatnenie úveru už
dňom 29.9.2014 je neplatné. Z výpisu aktuálneho stavu úveru k 07.06.2017 vyvodil záver, že žalovaný
nezaplatil už splátky, splatné 07.11.2012, 07.12.2012, 07.1.2013, 07.02.2013, a preto, pokiaľ najneskôr
pri omeškaní splátky splatnej dňa 7.2.2013 právny predchodca žalobcu nevyzval žalovaného podľa §
53 ods. 9 v čase od 08.05.2013 do 06.06.2013, toto právo mu zaniklo. U ostatných splátok nastala táto
skutočnosť ešte skôr. Obdobne aj u splátky, neuhradenej 07.09.2013, kedy mohol veriteľ tento úkon
vykonať v lehote od 08.01.2014 do 06.02.2014 (3 mesiace + doba do splatnosti najbližšej splátky). Z
tohto výpisu ale vyplýva aj to, že v roku 2014 neuhradil splátku, splatnú 07.02.2014 a toto právo zaniklo
06.06.2014. V ďalšom období t.j. v mesiaci 03, 04, 05, 06 a 07/2014 síce s minimálnym oneskorením,
ale uhrádzal splátky pravidelne, a žalovaný zaplatil poslednú úhradu dňa 14.07.2014. Splátku, splatnú
dňa 07.08.2014 už žalovaný nezaplatil. Ak banka už listom zo dňa 12.09.2014 upozornila na možnosť
zosplatnenia úveru, na tento úkon jej pri nesplnení podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ nevzniklo právo,
a teda ani na možnosť vyhlásiť úver za predčasne splatný. Ak ku dňu 29.9.2014 vyhlásila úver za
predčasne splatný v celom rozsahu, neboli splnené právne predpoklady pre vyvolanie týchto účinkov
vzhľadom na to, že ku dňu 29.09.2014 (a ani ku dňu 02.09.2014) nebol žalovaný v omeškaní so žiadnou
splátkou tak, aby bezprostredne predtým trvalo omeškanie hoci len s 1 splátkou 3 mesiace a tak, aby
tento úkon banky bol vykonaný do splatnosti ďalšej splátky. Aj z tohto dôvodu je podľa jeho názoru
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru neplatné.

18. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení zákona č. 213/2014 Z. z., platného
a účinného od 31.8.2014 do 31.12.2014, t.j. v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

19. Odvolaciemu súdu sú známe právne názory vyslovené vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho
súdu SR, napríklad v rozsudku z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, v zmysle ktorého podmienky
podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju
pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť
nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Podobne, v zmysle
rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v

súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto
ustanovením, je neplatný právny úkon.

20. Nosnou argumentáciou odvolateľa - a spornou otázkou v tomto konaní vôbec - však je skutočnosť,
či právny predchodca žalobcu platne predčasne zosplatnil celý úver žalovaného, z ktorého celkový dlh
predstavoval ku dňu 29.9.2014 sumu vo výške 1.795,54 Eur a k akému skutkovému záveru z vykonaných
listinných dôkazov (výzva banky zo dňa 16.9.2014 a z 29.9.2014) súd prvej inštancie dospel a ako tieto
skutkové závery právne posúdil.

21. Odvolací súd zastáva názor, že banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého
úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom k
vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže
banka realizovať pred postúpením pohľadávky.

22. Námietku odvolateľa, že list právneho predchodcu žalobcu žalovanému zo dňa 29.9.2014 bol súdom
prvej inštancie vyhodnotený len ako „zosplatnenie úveru“, keď z jeho obsahu vyplýva, že je súčasne
aj výzvou na úhradu peňažného záväzku v celkovej výške 1.795,54 Eur, pozostávajúceho z istiny
1.689,49 Eur, úrokov vo výške 1.101,63 Eur a poplatkov vo výške 4,42 Eur, a to v zmysle ust. 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 ZoB, považuje odvolací súd za dôvodnú. Zároveň dal do pozornosti skutočnosť, že
žalovaný bol do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. do 13.6.2017, viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho
peňažného záväzku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie sú zrejmé úvahy, z ktorých súd prvej
inštancie pri hodnotení tohto listinného dôkazu vychádzal, keď predmetnú výzvu posúdil skutkovo iba
ako zosplatnenie úveru, hoci označenie, ako aj obsah tohto jednostranného právneho úkonu právneho
predchodcu žalobcu je zjavne širší a zahŕňa aj výzvu na úhradu peňažného záväzku. Ustanovenie § 35
ods. 2 Obč. zákonníka predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska
jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu,
aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho
úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí
skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve,
musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých
použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska
zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012,
sp. zn. 3 Cdo 81/2011). Súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa tohto,
kto právny úkon urobil. Výkladom teda možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav
vôle doplňovať.

23. V nadväznosti na skutočnosť, že právny predchodca listom zo dňa 29.9.2014 vyhlásil úver za
predčasne splatný, odvolací súd zdôrazňuje, že zákon otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate
výhody splátok osobitne nerieši a preto je nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 563 Obč. zákonníka
a túto pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti
veriteľa, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Dlžníkovi stratou výhody splátok vzniká voči veriteľovi nová
povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku a to naraz, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a
splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa
zafixuje.

24. Preto konštatovanie súdu prvej inštancie, že výzva na zaplatenie dlhu zo dňa 12.09.2014 bola
na poštovú prepravu daná dňa 16.09.2014, a hoci reálne doručenie žalovanému nebolo preukázané,
vychádzajúc z predpokladu doručenia tretí deň po ich odoslaní (19.9.2014), lehota na plnenie by uplynula
až dňa 04.10.2014, teda, až dňa 5.10.2014 v prípade neuhradenia vzniknutého dlhu mohol veriteľ
vyhlásiť svoju pohľadávku za predčasne splatnú, nemá podľa názoru odvolacieho súdu oporu v zákone
a je príliš formalistické. Súd pri svojej úvahe tiež opomenul skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní už
pri prvej splátke a do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. do 13.6.2017, bol jednoznačne viac ako 90 dní v
omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku.

25. V nadväznosti na vyššie uvedené považuje odvolací súd za opodstatnenú aj odvolaciu námietku,
ktorou žalobca súdu prvej inštancie vytýka nedostatky tak v skutkových záveroch, ku ktorým z
vykonaného dokazovania dospel, ako aj následné právne posúdenie, keď nebral do úvahy tvrdenia
žalobcu a s nimi sa nevysporiadal, že žalovaný ako klient prestal plniť svoje zmluvné povinnosti už

dňa 7.9.2012, a to už prvou splátkou, ktorú neuhradil riadne a včas, i keď podľa zmluvy sa zaviazal
splácať vždy k 7. dňu v mesiaci, avšak ako vyplýva z aktuálneho stavu úveru, žalovaný neuhradil ani
jednu splátku včas, až na poslednú dňa 7.4.2016. Právny predchodca žalobcu upozornil žalovaného na
možnosť uplatnenia postupu v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ listom zo dňa 12.9.2014 a do dňa predčasného
zosplatnenia úveru uplynulo 17 dní, alebo 2 týždne a 3 dni, čo je viac ako zákonom stanovená 15 -
dňová lehota. Dal do pozornosti skutočnosť, že žalovaný neuhradil splátku úveru ani v 3 - mesačnej
lehote, ani v dodatočnej 15 - dňovej lehote, ani po výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom,
pričom uhradil splátku až dňa 16.9.2015.

26. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný nezaplatil už splátky,
splatné 07.11.2012, 07.12.2012, 07.1.2013, 07.02.2013, a preto, pokiaľ najneskôr pri omeškaní splátky
splatnej dňa 7.2.2013 právny predchodca žalobcu nevyzval žalovaného podľa § 53 ods. 9 v čase od
08.05.2013 do 06.06.2013, toto právo mu zaniklo. U ostatných splátok nastala táto skutočnosť ešte
skôr. Obdobne aj u splátky, neuhradenej 07.09.2013, kedy mohol veriteľ tento úkon vykonať v lehote od
08.01.2014 do 06.02.2014 (3 mesiace + doba do splatnosti najbližšej splátky). Z tohto výpisu ale vyplýva
aj to, že v roku 2014 neuhradil splátku, splatnú 07.02.2014 a toto právo zaniklo 06.06.2014. V ďalšom
období, t.j. v mesiaci 03, 04, 05, 06 a 07/2014 síce s minimálnym oneskorením, ale uhrádzal splátky
pravidelne, pričom žalovaný zaplatil poslednú úhradu dňa 14.07.2014. Splátku, splatnú dňa 07.08.2014
už žalovaný nezaplatil. K platnému postúpeniu pohľadávky podľa názoru súdu prvej inštancie v danom
prípade nemohlo dôjsť ani preto, že ku dňu 29.09.2014 (a ani ku dňu 02.09.2014) nebol žalovaný v
omeškaní so žiadnou splátkou tak, aby bezprostredne predtým trvalo omeškanie hoci len s 1 splátkou
3 mesiace a tak, aby tento úkon banky bol vykonaný do splatnosti ďalšej splátky.

27. V tejto súvislosti odvolací súd vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie definície
peňažného záväzku klienta podľa zákona o bankách, pod ktorým sa rozumie povinnosť klienta vrátiť
istinu a platiť úroky v dohodnutých splátkach, teda nevzal do úvahy, že existuje len jeden peňažný
záväzok klienta voči banke vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorý sa plní v splátkach, ale pravdepodobne
každú jednotlivú splátku považoval za peňažné záväzky. Keďže banka eviduje voči klientovi len jednu
pohľadávku (jeden peňažný záväzok), môže postúpiť len túto, a to v celosti.

28. Pokiaľ posudzované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje právnu možnosť banky
v prípade omeškania klienta so zaplatením čo len časti peňažného záväzku postúpiť svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, nemá tým, podľa úvahy odvolacieho súdu, na mysli
možnosť postúpenia len časti pohľadávky, so zaplatením ktorej je dlžník v omeškaní, ale možnosť
postúpenia len z tohto úverového vzťahu s klientom, v rámci ktorého k omeškaniu došlo, inak povedané,
neumožňuje postúpiť pohľadávku aj z iného úverového vzťahu s klientom, pokiaľ si tento voči banke
svoje záväzky z neho plní.

29. Zároveň, použitím gramatického výkladu nielen na prvú, ale aj druhú vetu ustanovenia § 92 ods.
8 zákona o bankách je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy -
pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak by zákonodarca v predmetnom
ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už
splatný a s ktorým je dlžník v omeškaní, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 bola v praxi neaplikovateľná
a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný
peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať
(nakoľko predmet postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala
aké právo uplatňovať. Inak vyjadrené, pripustenie možnosti postúpenia len splatnej pohľadávky podľa
prvej vety posudzovanej normy sa dostáva do logického rozporu s ďalšími jej časťami. V druhej vete
totiž dotknuté ustanovenie rieši situáciu, keď dlžník celý omeškaný úverový záväzok, a teda zročnú
časť bankovej pohľadávky, vrátane celého jej príslušenstva, splní. V takomto prípade toto ustanovenie
zakazuje banke postúpiť pohľadávku. Logicky sa vynára otázka, čo toto ustanovenie zakazuje previesť,
pokiaľ by bolo možné uvažovať nad prípustnosťou postúpenia len zročnej časti pohľadávky. Ak totiž
dlžník splní zročnú pohľadávku so všetkým jej príslušenstvom, v tejto časti by úverová pohľadávka
zanikla a nebolo by potom čo postupovať.

30. V závere považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že postúpením pohľadávky bankou na iný
subjekt by nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa, došlo by len k zmene v osobe
veriteľa. Úprava ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, až na zmenu začlenenia tohto ustanovenia v § 92,

je pôvodná, a preto v jej účele nemožno hľadať ochranu spotrebiteľa. I napriek tomu je odlišný výklad
tejto normy spotrebiteľským prvkom frekventovane odôvodňovaný, pod rúškom presvedčenia, že sa
postúpením pohľadávky právne postavenie dlžníka zhoršuje. Obsah právneho vzťahu medzi bankou
a klientom sa postúpením pohľadávky na iný subjekt podľa názoru odvolacieho súdu nijako nemení.
Na podporu úvahy, že postúpenie nie je na ťarchu spotrebiteľa, odvolací súd poukazuje na výstižný
záver Ústavného súdu SR, ktorý sa vo všeobecnosti vyjadril k skutočnosti postupovania spotrebiteľských
pohľadávok takto: „Taktiež je potrebne uviesť, že postúpenie pohľadávok je legálny súkromnoprávny
úkon“ (bod 36 odôvodnenia nálezu zo 7. februára 2018, sp. zn. PL. US 11/2016-60).

31. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a právnu argumentáciu dospel odvolací súd k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny pre pochybenia v skutkových i právnych záveroch a nakoľko
tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov nebolo možné efektívne
napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu
ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o veci
samej a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP), zrušiť a v rozsahu zrušenia mu
vec vrátiť na ďalšie konanie.

32. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť rozhodujúce skutočnosti a
zistený skutkový stav právne posúdiť podľa relevantných právnych noriem na vec sa vzťahujúcich,
všetky vykonané dôkazy vyhodnotiť a opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku. Nové rozhodnutie súd
prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo
a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby
odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne
zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP) a vysporiada sa pritom aj argumentáciou žalovaných v ich odvolaniach,
týkajúcich sa výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 27. 5. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.