Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoCsp/64/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6619204184
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6619204184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu C.. Z. X., nar. XX. februára
XXXX, trvalým pobytom E. II/XX, G., právne zastúpeného spoločnosťou Sidor a partneri, s.r.o., so
sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Vladimír
Sidor, proti žalovanému P. N. F., s.r.o., so sídlom P. XX, V., C.: XX XXX XXX, právne zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava,
IČO: 47 233 516, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. Andrea Cviková, o zaplatenie 500,- Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 7Csp/111/2019-88

zo dňa 30. septembra 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktoré
je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Lučenec ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“
event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom č.k. 7Csp/111/2019-88 zo dňa 30. septembra 2020 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.
výrok). Zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi plnú náhradu trov konania v lehote 3
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania (II. výrok) a taktiež uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok v lehote 3 dní od právoplatnosti
samostatného uznesenia súdu prvej inštancie o výške súdneho poplatku (III. výrok).
1. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou dňa

19. septembra 2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 500,- Eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 11. novembra 2013 uzatvoril
so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej
mu bol poskytnutý úver vo výške 1.500,- Eur, ktorý sa zaviazal splácať v 42. mesačných splátkach po
80,37,- Eur. Ročná úroková sadzba bola dojednaná vo výške 70,01 % a predpokladaná RPMN bola
taktiež vo výške 70,01 %. Celková čiastka, ktorú mal uhradiť žalovanému bola vo výške 3.375,54,- Eur.
Žalobca následne poukázal na to, že v konaní pred Okresným súdom Lučenec vedenom pod sp. zn.

21Csp/79/2017 sa domáhal určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd
Lučenec rozsudkom sp. zn. 21Csp/79/2017 zo dňa 23. apríla 2018 jeho uvedenej žalobe čiastočne
vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 1.970,18,- Eur s 5 % úrokom z omeškania
ročne od 26. októbra 2016 do zaplatenia, a uhradiť mu trovy právneho zastúpenia v rozsahu 88,40 %.Súd v uvedenom spore konštatoval, že v zmluve absentujú obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy
v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
(ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“ alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Zároveň výšku úrokovej

sadzby určenej žalovaným (ako veriteľom) vyhodnotil v zmysle § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) za absolútne neplatný právny úkon a dohodu o poskytnutí
služby za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
zo dňa 22. augusta 2019 sp. zn. 16Co/215/2018 uvedený rozsudok Okresného súdu Lučenec zmenil
tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému sumu 2.091,29,- Eur spolu s úrokom z omeškania a náhradou

trov konania v rozsahu 100 %. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že boli splnené podmienky na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.).
1. 3. Uplatňovaný nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia žalobca odôvodnil tým,
že žalovaný (veriteľ) porušil povinnosti uložené zákonom č. 129/2010 Z.z., Občianskym zákonníkom a
zákonom č. 250/2007 Z.z., on na súde úspešne uplatnil porušenie predmetných povinností zo strany

žalovaného, keďže o tom bolo právoplatne rozhodnuté a teda je daný kauzálny nexus (príčinná
súvislosť) medzi porušením právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa zo strany žalovaného a jeho
úspešným uplatnením práva.
1. 4. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia strán sporu a na
vykonané dokazovanie a na základe neho konštatoval, že žalovaný v súvislosti s predmetnou zmluvou

porušil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo bolo
bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v bezdôvodnom obohatení žalovaného,
a to plnením, na ktoré nemal nárok, čo napokon vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k.
21Csp/79/2017-104 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16Co/215/2018-164.
1.5.Následnepriamovsúvislostisuplatňovanýmnárokompoukázalnaustanovenie§3ods.5zákonač.

250/2007 Z.z. a konštatoval, že výška nemajetkovej ujmy môže v takýchto prípadoch zodpovedať výške
finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi reálne hrozila. V danom prípade žalobcovi hrozila ujma 2.091,29,-
Eur. Primerané finančné zadosťučinenie má mať na jednej strane satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a
na druhej strane výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej
inštancie považoval výšku žalobcom požadovaného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- Eur za

primeranú (vzhľadom na hroziacu ujmu) a preto žalobe žalobcu vyhovel. Zároveň záverom konštatoval,
že žalovaný ako dodávateľ mal možnosť vyhnúť sa takémuto plneniu, ak by podnikal v rámci pravidiel
stanovených právnymi predpismi Slovenskej republiky.
1. 6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia § 255 ods.
1 s použitím § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a

žalobcovi, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal voči žalovanému náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.
1. 7. Nakoľko bol žalobca v konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm.
v) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, súd prvej inštancie
v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

súdny poplatok Slovenskej republike.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie v
ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol. Odvolanie právne odôvodnil poukazom na ustanovenia § 365 ods.1 písm. b), d), f) a

h) C.s.p., argumentujúc tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2. 2. V odôvodnení odvolania žalovaný namietal, že podstatou finančného zadosťučinenia je
satisfakcia za imateriálnu ujmu, teda odčinenie nemajetkovej ujmy. Existencia ujmy nemusí byť exaktne
preukazovaná, ale musí byť odôvodnená konkrétnymi okolnosťami. Právna úprava ustanovenia § 3 ods.
5zákonač.250/2007Z.z.lenuľahčujepostaveniespotrebiteľavtom,ženiejepovinnýdokazovaťrozsah
ujmy a príčinnú súvislosť. Neznamená to však, že mu nárok na primerané finančné zadosťučinenie

vznikne za každých okolností, a teda aj keď mu ujma nevznikla. Samotná skutočnosť, že predmetná
zmluva neobsahovala niektoré podstatné náležitosti podľa zákona, nemôže viesť k záveru o skutočnej
existencii takejto ujmy a byť dôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. Následne v tejto súvislosti namietal, že v konaní neboli žalobcom predložené a aninavrhnuté žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali fakt, že porušením povinnosti z jeho strany
žalobca utrpel ujmu, a ani neuviedol, aké práva, resp. povinnosti mal on (žalovaný) porušiť. Skutočnosť,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala niektoré podstatné náležitosti podľa zákona síce

možno označiť za porušenie povinnosti uviesť v zmluve náležitosti podľa zákona, nejde však o porušenie
výslovne formulovanej povinnosti dodávateľa. Podstatné v tejto súvislosti podľa jeho názoru je, že tento
nedostatok sankcionuje zákon o spotrebiteľských úveroch bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
2. 3. Okrem toho žalovaný v odôvodnení odvolania namietal aj to, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku je subjektívne a nepreskúmateľné, pretože neobsahuje žiadne skutkové a právne

závery odôvodňujúce výšku priznaného finančného zadosťučinenia (500,- Eur). Priznané finančné
zadosťučinenie nebolo prvoinštančným súdom argumentačne podložené v takom rozsahu, ktorý by
zodpovedal požiadavkám na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 C.s.p.

3.1.Žalobcavovyjadreníkodvolaniužalovanéhožiadal,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie
ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, že odvolacie argumenty žalovaného sú totožné s tými, ktoré

prezentoval v rámci prvoinštančného konania a súd prvej inštancie sa s nimi v odvolaním napadnutom
rozhodnutí dostatočne vysporiadal. Poukázal na rozhodovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
konkrétne na rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/389/2015 a 6Cdo/127/2017, z ktorých vyplýva, že jediným
predpokladom, ktorý ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. vyžaduje na priznania práva na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi. Úspešným uplatnením porušenia
práva je potrebné rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti.
3. 2. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného ohľadom (ne)existencie ujmy uviedol, že túto
námietku považuje za nedôvodnú, pretože takýto predpoklad pre vznik nároku na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia zákon nepozná. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že od 10. júna 2013 už
spotrebiteľ nemusí preukázať, že konanie veriteľa je spôsobilé privodiť mu ujmu, pretože táto podmienka
bola zo zákona odstránená a je teda postačujúce, ak spotrebiteľ preukáže samotné porušenie práva
alebo povinnosti zo strany veriteľa. Ak však ujma vznikne, táto okolnosť iba znásobuje závažnosť
konania veriteľa a musí sa odzrkadliť vo výške primeraného finančného zadosťučinenia. Zároveň dodal,

ženárokpodľaustanovenia§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.niejenárokom,ktorýpoznáustanovenie§
13 Občianskeho zákonníka, pretože predmetom tohto sporu nie je osobnosť človeka a jeho nemajetkové
práva, ale ochrana práv spotrebiteľa, teda ochrana fyzickej osoby z hľadiska postavenia v zmluvnom
vzťahu. Zastáva teda názor, že si v spore splnil povinnosť tvrdenia ako aj dôkaznú povinnosť, pretože
svoje tvrdenia podporil dôkazmi.

3. 3. Žalobca považoval za irelevantnú aj odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa ním tvrdeného
nedostatku skutkových a právnych záverov ohľadom výšky priznaného finančného zadosťučinenia
(500,- Eur). V tejto súvislosti uviedol, že súdna prax je jednoznačná v tom, že nárok na primerané
finančné zadosťučinenie, pokiaľ ide o jeho výšku, závisí od úvahy súdu. Súd prvej inštancie sa v
napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal so skutočnosťou, prečo považoval sumu 500,- Eur za

primeranú, pričom vzal na zreteľ výšku finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,

§ 380 a 381 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario s použitím § 219
ods. 3 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. 2. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia
prvoinštančného súdu a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutkový stav na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam,na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu, čiže vec správne právne posúdil a teda
napadnuté rozhodnutie je vecne správne.

8. Odvolací súd sa v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 C.s.p. v celom
rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, jasné,
zrozumiteľné a presvedčivé. Odvolací súd sa naopak nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia
vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. Súd prvej inštancie dal odpoveď na relevantné argumenty

stránsporu,vyjadrilsakpredpokladomaplikácieustanovenia§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.ataktiež
sa primeraným spôsobom vysporiadal aj s výškou priznaného finančného zadosťučinenia. Samotný fakt,
že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená,
že závery v ňom obsiahnuté sú nesprávne.

9. Na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. vyplýva len jediný zákonný predpoklad na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi, a tým je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní existenciu
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej predmetným zákonom a osobitným predpisom zo strany
porušiteľa. Pod úspešným uplatnením práva alebo povinnosti je potrebné rozumieť judikovanie nároku
z porušenia práva alebo povinnosti v prospech spotrebiteľa. Žiadnu inú podmienku na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi zákon nevyžaduje. Je bez právneho významu
(irelevantné), či spotrebiteľovi vznikla konkrétna (reálna) ujma a preto nie je potrebné ani predkladať
dôkazy preukazujúce, že porušením povinnosti dodávateľa bola spotrebiteľovi spôsobená ujma. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/127/2017 zo dňa 30. januára 2019, v ktorom konštatoval, že „...zákonodarca pri uplatňovaní

tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody
(bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany.“ (bližšie viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2019 sp.
zn. 6Cdo/127/2017).

10. V prejednávanom spore žalobca zákonný predpoklad na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia splnil tým, že na súde úspešne uplatnil konštatovanie porušenia práva spotrebiteľa zo
strany žalovaného. Okresný súd Lučenec totiž rozsudkom zo dňa 23. apríla 2018 sp. zn. 21Csp/79/2017
čiastočne vyhovel jeho žalobe voči žalovanému o peňažné plnenie a následne odvolací súd - Krajský

súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 22. augusta 2019 sp. zn. 16Co/215/2018 rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a žalobcovi priznal celý žalobou uplatnený peňažný nárok vo výške 2.091,29,-
Eur s príslušenstvom. Dôvodom priznania uvedeného nároku bola skutočnosť, že súdy v uvedenom
spore dospeli k záveru, že predmetný úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere je
bezúročný a bez poplatkov, a v dôsledku toho bola žalovanému uložená povinnosť vydať žalobcovi

bezdôvodné obohatenie vo výške 2.091,29,- Eur. Vydanie uvedeného bezdôvodného obohatenia je
potrebné považovať za nárok z porušenia práva alebo povinnosti v súlade s ustanovením § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z.

11. 1. Čo sa týka výšky finančného zadosťučinenia, predmetný zákon neustanovuje žiadne konkrétne

(taxatívne alebo demonštratívne vymedzené) kritériá na určenie jeho výšky. Zákonná úprava tohto
inštitútu vyžaduje len to, aby priznané finančné zadosťučinenie bolo „primerané“. Ustálenie výšky
tohto finančného zadosťučinenia je teda výhradne na úvahe súdu, pričom táto úvaha je limitovaná
„primeranosťou“ finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na účel uvedeného inštitútu (aktuálna ale
i preventívna ochrana spotrebiteľa resp. ochrana jeho práv) je potrebné „primeranosť“ finančného

zadosťučinenia vyhodnocovať z hľadiska racionálnej proporcionality k rozsahu porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej zák. č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi.
11. 2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom výšky finančného zadosťučinenia nie je svojvoľné
a arbitrárne (vychádzalo z relevantných skutkových okolnosti daného prípadu) a z hľadiska vyššie
uvedeného testu proporcionality je primerané k rozsahu porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej

zák. č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi zo strany žalovaného. Prvoinštančným súdom určená
výška finančného zadosťučinenia poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi dostatočnú satisfakciu, teda
primeraným spôsobom napĺňa satisfakčnú funkciu predmetného ustanovenia, a zároveň vo vzťahu k
žalovanému plní jednak represívnu funkciu za porušenia práva alebo povinnosti v tomto konkrétnomprípade, ale zároveň plní i preventívnu funkciu, pretože má potenciál odradiť ho od ďalšieho
potencionálneho porušovania práv spotrebiteľov.

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).