Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. február 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/39/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317010005
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8317010005.6

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a JUDr. Mariána Mačuru na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.02.2021 v Prešove
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného X. M. proti rozsudku Okresného súdu
Humenné sp. zn. 1T/2/2017 zo dňa 01.07.2020.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/2/2017 zo dňa 01.07.2020 bol obžalovaný X. M.
uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. b) Tr. zákona účinného od 01.08.2019 na
tom skutkovom základe, že

- v presne nezistenom čase v dobe od 16.00 hod. dňa 09.02.2015 do 07.00 hod. dňa 10.02.2015 prišiel

k novostavbe rodinného domu v katastrálnom území obce Belá nad Cirochou majiteľa X. O. zo M. pred
obcou E. K., kde nezisteným spôsobom rozpojil kovovú reťaz, ktorou bola zaistená brána oplotenia,
prišielkdrevenýmdverámvpravejčastinovostavby,kdedoposiaľnezistenýmpredmetomvypáčilpetlice
na dverách, odstránil 2 ks visiace zámky, vošiel do vnútorných priestorov domu, odkiaľ odcudzil 1 ks
miešadlo zn. Protol - EXP1000EQ, 1 ks elektrocentrálu ECT7000F, 1 ks motorovú pílu STIHL MS 251 s
takto odcudzenými vecami odišiel na neznáme miesto, čím majiteľovi R.. V. B. zastupujúcemu firmu L.

K., ktorý stavbu realizoval spôsobil škodu vo výške 2.172,24 eur,

za čo mu bol podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, § 56 ods. 1 Tr. zákona uložený
peňažný trest vo výmere 2.000,- eur a súčasne mu bol podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by
výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovený aj náhradný trest odňatia
slobody na 10 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu dňa 16.07.2020,
pričom v dodatočne predložených dôvodoch odvolania opakovane namietal skutočnosť, že konajúci súd
svoj záver o vine založil výlučne na dôkazoch, ktoré neboli vykonané v súlade so zákonom, a ich nemal
brať do úvahy. Za dôkaz je možné podľa ustanovení Trestného poriadku považovať všetko, čo bolo
získané z dôkazných prostriedkov, ktorým zákon priznáva legálny pôvod a spôsob ich zabezpečenia,

ako aj ich vykonanie mu neodporuje. V štvrtej hlave Trestný poriadok podrobným spôsobom upravuje
zákonné podmienky a postup orgánov činných v trestnom konaní pri zaisťovaní osôb a vecí, ktoré sú
dôležité pre trestné konanie a ktoré je potrebné zabezpečiť pre dosiahnutie jeho účelu. Orgány činné
v trestnom konaní sú však povinné postupovať len takým spôsobom, ktorý táto právna norma dovoľuje
a upravuje podmienky jeho výkonu. Trestný poriadok získavanie dôkazov teda nielen predpokladá, ale
aj počíta s ich využitím v trestnom konaní. V rámci právneho poriadku SR existuje v oblasti zákonnosti

dôkazov základné pravidlo, v zmysle ktorého musia byť všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonným
spôsobom v trestnom konaní vylúčené a teda ich nie je možné v trestnom konaní použiť. Z hľadiskavyhodnocovania vlastnej zákonnosti takéhoto dôkazu je preto potrebné posudzovať nielen spôsob
získania tohto dôkazu, ale aj jeho samotné vykonanie. Aby bolo možné získanie dôkazu považovať
za zákonné, nesmie spôsob jeho zabezpečenia odporovať alebo obchádzať príslušné ustanovenia

Trestného poriadku. Z hľadiska konštrukcie základných trestnoprocesných inštitútov zaisťovania osôb
a vecí v trestnom konaní, však nemôže nastať konkurencia rôznych postupov, ktoré orgány činné v
trestnomkonanímôžuuplatniťprivzniknutejtrestnoprocesnejsituácii.Torovnakoplatíajpretietoorgány
aby v prípade, že takáto situácia nastane, sa nemohli podľa vlastnej ľubovôle rozhodovať, ktorý z týchto
postupov nevyužijú alebo naopak uprednostnia tú možnosť, ktorá je pre nich „jednoduchšia, výhodnejšia

alebo priechodnejšia" pred napr. súdom alebo dozorujúcim prokurátorom.
Vzhľadom na uvedené a s poukazom na ustálený skutkový a právny stav má za to, že, že postup
policajtov, ktorí pri zaisťovaní vecí a to vŕtacieho kladiva zn. Bosch GBH 2-26DRE, miešadla zn. Protol
MXP1000EQ, uhlovej brúsky zn. Bosch GWS7-125 a jedného páru goratexových kanád veľkosti 29,280
uplatnili ustanovenie § 89 ods. l Tr. por. bol nielen nesprávny, ale najmä nezákonný. Ust. § 89 ods. 1
Trestného poriadku sa vzťahuje na každého, kto má u seba vec dôležitú pre trestné konanie, pričom

nemusí ísť o osobu obvineného a táto osoba nemusí byť ani vlastníkom veci. Takáto osoba je povinná,
na základe predchádzajúcej výzvy vec, ktorú má vo svojej dispozícii predložiť policajtovi, prokurátorovi
alebo súdu. Pokiaľ by sa jednalo o vec, ktorú by bolo potrebné zaistiť na účely trestného konania, je
takáto osoba povinná túto vec na výzvu vydať konajúcim orgánom. Vzhľadom na uvedené je možné
jednoznačne konštatovať, že zákon z hľadiska dôležitosti veci rozpoznáva jednak veci, ktoré sú dôležité

pre trestné konanie len do takej miery, že ich postačí príslušnému orgánu predložiť, napr. na ohliadnutie
alebo identifikovanie, bez potreby ich ďalšieho zaistenia a jednak veci, ktoré pre svoj význam v trestnom
konaní je potrebné zaistiť pre ďalšie využitie v tomto konaní. V tomto prípade ide o veci, ktoré väčšinou
ako dôkazy dokazujú alebo vyvracajú nejakú skutočnosť, ktorá sa vzťahuje na predmet objasňovania
alebo môžu byť prostriedkom na odhalenie alebo zaistenie trestného činu alebo jeho páchateľa, (napr.

§ 153 ods. 1 ods. 2 Trestného poriadku). V takomto prípade je osoba povinná takúto vec vydať.
Je však potrebné upriamiť pozornosť na to, že v oboch prípadoch sa pri predložení alebo vydaní veci
má jednať o vec, ktorá je pre orgány činné v trestnom konaní alebo súd známa, je identifikovateľná
aspoň podľa základných alebo všeobecných znakov spolu s vedomosťou o tom, že túto vec má pri
sebe konkrétne im známa alebo inak stotožnená osoba. V prípade, že by takú vec nebolo možné

konkrétne popísať alebo by nebolo možné stotožniť osobu, ktorá by ju mala pri sebe, nebolo by možné
uplatniť výzvu na vydanie veci v zmysle § 89 ods. 3 Trestného poriadku alebo vec odňať v zmysle §
91 ods. 1 Trestného poriadku, a to práve kvôli nedostatku vedomosti alebo neurčitosti individuality veci
alebo osoby adresáta výzvy. Pokiaľ by preto takáto vyzývaná osoba neposkytla potrebnú súčinnosť,
nepripadala by do úvahy ani jeho právna zodpovednosť podľa § 70 Tr. por., alternatívne podľa § 91 ods.

l Tr. por. (§ 89 ods. l, druhá veta Tr. por.) Nakoniec možnosť vyžadovania vydania veci sa vzťahuje pre
príslušný orgán na celé trestné konanie (§ 10 ods.15 Tr. por.) a teda nielen na prípravné konanie, ale
aj na konanie pred súdom a za určitých zákonných okolností aj pred začatím trestného stíhania (§ 199
ods. l, veta druhá Tr. por., príp. § 199 ods.4 Tr. por.).

Avšak pre uplatnenie postupu v zmysle § 89 Tr. poriadku je rozhodujúce to, kedy a akým spôsobom
sa orgány činné v trestnom konaní alebo súd dozvedeli alebo získali informáciu o tom, že určitá osoba
má pri sebe vec, ktorá je dôležitá pre trestné konanie. V prípade, že príslušný orgán získa poznatok o
tom, že vec, ktorá súvisí s objasňovaním určitej konkrétnej skutočnosti v trestnom konaní je v dispozícii
stotožniteľnej osoby, môže za splnenia ostatných normatívnych podmienok uplatniť postup podľa § 89

Tr. poriadku. Uvedené však neplatí v prípade, že nejaké konanie podozrivej osoby sa ešte len odhaľuje
a právne vyhodnocuje, a to nielen z hľadiska samotnej protiprávnosti, ale taktiež vlastnej závažnosti
takéhoto konania. To znamená, že kým v prvom prípade príslušný orgán už vopred disponuje určitými,
menej alebo viac ucelenými poznatkami o povahe, charaktere trestnej činnosti, osobe páchateľa alebo
o iných zákonných znakoch konkrétneho trestného činu, naopak v druhom prípade takéto skutočnosti

napr. policajt postupne získava, odhaľuje alebo preveruje ako určité podozrenie. Pokiaľ by aj napr.
policajt vopred získal vyjadrenie osoby, že v určitom objekte (v aute, dome, pivnici) alebo pri sebe
prechováva, on, alebo niekto iný, nejaké zakázané látky alebo predmety pochádzajúce z trestnej
činnosti, nemôže pristúpiť priamo k výzve na predloženie alebo vydanie veci, pretože nedisponuje
žiadnymi inými relevantnými skutočnosťami o tejto veci. Okrem toho, že policajt nemá žiadnu konkrétnu

vedomosť o vlastnostiach takejto veci, bolo by pre neho značne problematické už pri predchádzajúcej
výzve stotožňujúco popísať takúto vec, na druhej strane by sa vystavil do rizika, že práve kvôli tejto
neurčitosti by vyzývaná osoba túto vec dobromyseľne nepredložila alebo nevydala a taktiež by z týchto
dôvodov nemuselo byť účinné ani odňatie veci podľa § 91 Tr. por. Takýto poznatok je preto možnévyhodnocovaťlenakourčitépodozrenie,ktoréjemožnéspojiťsďalšímiúkonmipreverovania.Vprípade,
že by toto podozrenie bolo dostatočne silné, boli by naplnené zákonné dôvody na vykonanie prehliadky
osoby, domu, bytu alebo iného priestoru podľa § 99 Trestného poriadku.

Potom je možné podľa charakteru úkonu vykonať domovú prehliadku v zmysle § 100 Tr. poriadku,
prehliadkuinýchpriestorovapozemkovpodľa§101Tr.poriadkualeboosobnúprehliadkuvzmysle§102
Tr. poriadku. Pri týchto prehliadkach postačí na rozdiel od postupu podľa § 89 Tr. poriadku len dôvodné
podozrenie o tom, že sa tam nachádza „vec dôležitá pre trestné konanie“, s tým, že aj v predchádzajúcej
výzvejemožnétútovecpopísaťmenejkonkrétneaurčito,lenakohľadanúvec(§104ods.1Tr.poriadku)

so známym alebo len všeobecným popisom.
S poukazom na uvedené má za to, že príslušníci polície pri získavaní dôkazov nepostupovali v súlade
so zákonom. Z doposiaľ vykonaných dôkazov a to najmä výsluchu svedka V. N. jednoznačne vyplýva, že
policajná hliadka ho sledovala dlhšie, zastavila vozidlo a vyzvala ho, aby otvoril kufor vozidla. Príslušníci
policajnej hliadky sa začali pýtať na pôvod veci a následne zavolali príslušníkov kriminálnej polície, ktorý
ho odviezli na policajné oddelenie na výsluch. Až potom sa vrátili po vozidlo zn. Opel Vectra, znova

išli na policajnú stanicu, kde malo dôjsť k odovzdaniu resp. vydaniu vecí. Z výpovede ďalej vyplýva,
že ho policajti vyzvali na otvorenie vozidla, pričom následne na to skontrolovali nielen kufor, ale aj celý
interiér vozidla, pričom sa z tohto úkonu urobila aj fotodokumentácia. Je teda evidentné, že policajti robili
prehliadku vozidla a to bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora, ktorý si mali a mohli bez problémov
vopred zabezpečiť, nakoľko neboli v časovej tiesni. Pokiaľ ide o svedka P. G., ktorý dobrovoľne vydal pár

goratexových kanád, aj tu došlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní k procesným pochybeniam
pri ich zaistení. Policajti nemohli mať vedomosť, že u svedka G. sa nachádzajú tieto topánky, ktoré sú v
zápisnici o vydaní veci podrobne popísané, vrátane ich roku výroby. Nevie si dosť dobre predstaviť, aby
poškodený s takou určitosťou opísal pracovnú obuv s uvedením jej presnej veľkosti, ako aj roku výroby.
Pokiaľ teda mali policajti operatívne poznatky, že v predmetnom vozidle sa nachádzajú veci získané

trestným činom, mali postupovať v zmysle Tr. poriadku. To znamená, že osobu podozrivú zo spáchania
trestného činu t. j. X. M. mali podľa § 85 ods. 1 Tr. poriadku zadržať a podľa § 102 ods. 1 Tr. poriadku
vykonať jeho osobnú prehliadku, resp. prehliadku iných priestorov a to so súhlasom prokurátora. Z toho
dôvodu neobstojí argumentácia, že svedok tieto veci vydal dobrovoľne na základe výzvy príslušníka
polície. Ide pritom o ustálený právny názor NS SR (sp. zn. 3Tdo/11/2013 a 2Tdo/37/2011). Súdy v takom

príapdezastávajújednoznačnéstanovisko,žetaktozískanýdôkazbeználežitéhopoučeniaobvineného,
resp. svedka, nemožno považovať za dôkaz získaný zákonným spôosbom. Z toho dôvodu mali orgány
činné v trestnom konaní postupovať podľa § 101 ods. 1, 2 Tr. poriadku, pričom na vykonanie tohto
procesného úkonu bol nevyhnutný súhlas prokurátora, ktorý samozrejme policajti nemali, hoci si ho
mohli vyžiadať.

Ustanovenie § 119 ods.2 Tr. por. vymedzuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na
náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa
osobitného zákona. Dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore s Trestným poriadkom, nemôže v trestnom
konaní slúžiť ako dôkaz a takisto nemôže ani prispieť na náležité objasnenie veci (zásada argumentum
a contrario). Pri posudzovaní neúčinnosti získaného dôkazu, je podľa povahy a závažnosti porušenia

zákona takto získaný dôkaz buď absolútne neúčinný (t.j. nemožno k takémuto dôkazu v konaní vôbec
prihliadnuť a musí byť vylúčený z hodnotenia pri zisťovaní skutkového stavu veci) alebo relatívne
neúčinný (t.j. nemožno k nemu prihliadať, avšak len dovtedy, kým sa vada, ku ktorej došlo, neodstráni).
V prípade absolútnej neúčinnosti dôkazu nie je možné spôsobenú nezákonnosť vôbec odstrániť ani
napraviť. V tejto súvislosti považuje za nevyhnutné tiež zdôrazniť, že za dôkaz, ktorý bol získaný

nezákonným spôsobom, sa považuje nielen tento dôkaz, ale tiež každý ďalší dôkaz, ktorý bol získaný na
základe takéhoto dôkazu. V kontexte uvedeného sú nezákonnosťou postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy,
ktoré súvisia s nezákonným dôkazom, resp. ktoré boli získané na základe dôkazu, ktorý bol získaný
nezákonným spôsobom. V tomto prípade sa teda za absolútne neúčinný dôkaz považujú všetky veci
vydané dňa 17.02.2015 o 14,55 hod. svedkom O. N., ako aj jeden pár čiernych Goratexových kanád

veľkosti 29, 280, rok výroby 2011/02 vydaných policajtom dňa 17.02.2015 o 17,05 hod. svedkom B. G.,
ich následné výpovede a tiež oba znalecké posudky vyhotovené KEÚ v Košiciach, ktoré sú súčasťou
spisu. Vzhľadom na to, že tieto dôkazy neboli získané zákonným spôsobom, nie je možné na nich pri
hodnotení dôkazov prihliadať nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne s ostatnými dôkazmi (§ 2 ods. 12
Trestného poriadku). Keďže ide o dôkazy postihnuté v zmysle zákona ich absolútnou neúčinnosťou a nie

je možné ich konvalidovať iným zákonným spôsobom, hľadí sa na ne akoby neexistovali. Z uvedeného
teda vyplýva, že skutkové zistenia sa nemôžu opierať o dôkazy získané a vykonané nezákonným
spôsobom, teda v rozpore s trestnoprávnymi normami upravujúcimi dokazovanie.S poukazom na uvedené skutočnosti výsledky vykonaného dokazovania nevedú k jednoznačnému a
nespochybniteľnému záveru o jeho vine a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne oslobodiť ho spod

obžaloby odvolacím súdom.

Napodkladetaktoriadneavčaspodanéhoodvolaniaobžalovanýmakoosobounatooprávnenoukrajský
súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku postupom podľa § 316 ods. 3 Tr. priadku, v
zmysle § 317 ods. 1 Tr. priadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,
prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené.

V prvom rade odvolací súd preskúmal správnosť procesného postupu, ktorý tvorí základ pre posúdenie
predovšetkým spravodlivosti konania a zákonnosti dôkazov, z ktorých konajúci súd vychádzal. Na tomto

mieste je nutné konštatovať, že konajúci súd umožnil obžalovanému vyjadriť sa ku skutku, ako aj k
dôkazom, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, taktiež obžalovaný a jeho obhajca mali možnosť
predkladať návrhy na vykonanie ďalších dôkazov a tiež mohli predložiť argumentáciu o jeho nevine.
Konajúci súd v prípade vykonania hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného mal splnené
podmienky na takýto postup, keďže doručenie predvolania uňho bolo riadne vykonané a obžalovaný sa

žiadnym neospravedlnil z neúčasti na úkone súdu a nežiadal o jeho odročenie z dôvodu, aby sa ho
mohol zúčastniť. Ostatne tento postup nebol ani odvolateľom namietaný.

Konajúci súd vykonal dôkazy spôsobom stanoveným procesným predpisom a preto o ich obsah
mohol opierať svoje skutkové zistenia. Vykonané dokazovanie bolo konajúcim súdom vyhodnotené

v zmysle zásady uvedenej v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a odôvodnenie napadnutého výroku o vine je
preskúmateľné a z neho je aj zistiteľná argumentácia súdu v tom smere, z akých dôkazov vychádzal
pri ustálení skutkového stavu, ako ich vyhodnotil nielen jednotlivo ale aj vo vzájomných súvislostiach,
aké skutočnosti mal preukázané a o ktoré zistenia skutkový stav opieral. Vzhľadom k tomu, že odvolací
súd sa stotožnil s hodnotením vykonaného dokazovania, i keď pri hodnotení zákonnosti namietaných

dôkazov nie úplne súhlasí s predloženou argumentáciou konajúceho súdu, ale za základ vzal, že ide o
zákonné dôkazy, preto naň odkazuje a nepovažuje za potrebné ho dopĺňať v tom rozsahu, že vina bola
obžalovanému dokázaná, preto ho dopĺňa reagujúc na uplatňované odvolacie námietky.

Obžalovaný v odvolaní uplatnil námietky ohľadne zákonnosti dôkazov zabezpečených v prípravnom

konaní, ku ktorým zaujal stanovisko aj konajúci súd. Obžalovaný predovšetkým namietal uplatnenie
inštitútu § 89 ods. 1 Tr. poriadku pri zaistení vecí a veľmi zjednodušene povedané podľa jeho názoru
ho policajti mali najprv zadržať podľa § 85 ods. 1 Tr. priadku a až následne mali vykonať u svedka
osobnú prehliadku podľa § 102 ods. 1 Tr. poriadku, resp. prehliadku iných priestorov a to so súhlasom
prokurátora.

S prezentovaným názorom obžalovaného sa odvolací súd nestotožnil. Vzhľadom na rozsah
odcudzených vecí aj odvolací súd reaguje iba na zákonnosť dôkazného prostriedku - zaistenie vecí
ich vydaním svedkom V. N. dňa 17.02.2015, ktorý vypovedal, že na základe výzvy policajtov, po tom, čo
zaparkoval auto pred OC Laborec v Humennom a bol vyzvaný aby sa identifikoval a aby otvoril kufor auta

za účelom nahliadnutia doň s vysvetlením pôvodu vecí, veci prevážané v aute dobrovoľne vydal po jeho
výsluchu na polícii. Preto dôvod na prehliadku osôb, resp. iných priestorov a to osobného motorového
vozidla na základe príkazu prokurátora, resp. policajta podľa § 101 a § 102 Tr. poriadku, ako to navrhoval
obžalovaný, nebol daný a navrhovaný postup obžalovaným ani opodstatnený. To možno usúdiť aj zo
zápisnice o vydaní veci, ktorá bola spísaná v súlade s ustanovením § 93 ods. 1 Tr. poriadku, čím sa

zadokumentoval úkon, ktorý menovaný svedok ani nenamietal.

V tejto súvislosti, keďže obžalovaný opiera svoje odvolacie námietky o obsah rozhodnutí NS SR sp. zn.
3Tdo/11/2013 a 2Tdo/37/2011, dáva odvolací súd do pozornosti, že v citovaných rozhodnutiach sa rieši
situácia, ktorá má iný skutkový základ. Ten spočíva v odlíšení použitia právnych noriem pri relevantných

poznatkoch o podozrení zo spáchania alebo aktuálneho páchania trestného činu, čo v danom prípade
neprichádza do úvahy, keďže v posudzovanej veci sa už konalo podľa ustanovení Tr. poriadku. Dňa
10.02.2015 vykonaním obhliadky miesta činu ako neodkladného úkonu sa totiž začalo trestné stíhanie
podľa§199ods.1Tr.poriadkupretrestnýčinpodľa§212ods.ods.2písm.a),ods.3písm.a)Tr.zákona.Z uvedeného je teda zrejmé, že po začatí trestného stíhania vo veci trestného činu krádeže polícia
začala objasňovať okolnosti jeho spáchania, pátrať po odcudzených veciach a zisťovať páchateľa tohto

trestného činu. Polícia tak plnila úlohy v zmysle § 2 ods. 1 písm. b), písm. l) zák. č. 171/1993 Z. z.
o policajnom zbore, na čo využívala prostriedky operatívno-pátracej činnosti podľa § 39 citovaného
zákona. Pri pátraní odcudzených vecí postupovala v rámci preverovania získaných informácií v zmysle
§ 17a, § 18 a 23 zák. č. 171/1993 Z. z. účinného v znení zák. č. 139/2015 Z. z.. Po zistení, že veci, ktoré
prevážal v aute svedok V. N., môžu pochádzať z objasňovanej trestnej činnosti, policajti vyzvali svedka,

aby išiel na políciu, kde s ním boli vykonané úkony podľa Tr. poriadku a veci boli zaistené v zmysle §
89 ods. 1 Tr. poriadku po výsluchu svedka.

Namietanými úkonmi sa nerealizovalo zadržanie obžalovaného za súčasného zaistenia vecí dôležitých
pre trestné konanie pri získaných dôveryhodných informáciách, že sa pácha trestná činnosť, ale
preverovali sa informácie o odcudzených veciach, čo je odlišná situácia, preto polícia mohla konať

podľa zákona o policajnom zbore a ak zistila hodnovernosť získaného poznatku, vec odovzdala orgánu
činnému v trestnom konaní na ďalšiu realizáciu. Takýto postup považuje odvolací súd za zákonu
zodpovedajúci (primerane NS SR 2Tdo27/2012 - Rt 47/2013).

Je potrebné si uvedomiť, že pokiaľ by takýto postup nebol možný, polícia by nemala prostriedky

na odhaľovanie úmyselných trestných činov, vypátranie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti, či
zisťovanie ich páchateľov po začatí trestného stíhania vo veci, pretože podstatná činnosť orgánov v
trestnom konaní spočíva v dokumentovaní dôkaznej situácie, nie v ich vyhľadávaní v teréne.

Vyšetrovanie je totiž súvislá činnosť, podstatou ktorej je objasniť spáchanie trestného činu a zistiť jeho

páchateľa, a táto pozostáva z množstva procesných úkonov, ktorých vykonanie má presné pravidlá,
ktoré sú upravené v procesnom predpise - Tr. poriadku. Medzi takéto procesné úkony patria aj dôkazné
prostriedky, čo je vlastná procesná činnosť, ktorá slúži k poznávaniu skutočností. Použitie dôkazného
prostriedku však prichádza do úvahy iba vtedy, ak existuje nositeľ (prameň) dôkazu.

Pre posudzovaný prípad to znamená, že pokiaľ neboli vypátrané odcudzené veci, tak tieto sa nemohli
stať ani predmetom dôkazného prostriedku. Tým bol procesný úkon o vydaní veci podľa § 89 Tr.
poriadku, ktorý našiel svoj formálny odraz v zápisnici o vydaní veci podľa § 93 Tr. poriadku, a výpoveď
svedka V. N., ktorý objasňoval, ako sa odcudzené veci dostali do jeho dispozície. Poznatky aj z týchto
dôkazných prostriedkov následne objasňovali osobu páchateľa.

Na základe uvedeného preto odvolací súd uzavrel, že i namietané dôkazy, o ktoré opieral konajúci súd
svoje skutkové zistenia, boli vykonané v súlade so zákonom. Dôkazný stav sa nezmenil a obžalovaný
neuplatnil ďalšie výhrady voči hodnoteniu dôkazov, preto i na podklade znaleckých záverov k zaistenej
trasologickej stope a biologickej stope, ktorou bola dokázaná prítomnosť obžalovaného cez zhodu

DNA profilu v tejto stope na mieste činu, či tvrdenia svedka V. N., že zaistené veci zobral z garáže
obžalovaného, odvolací súd považoval výrok o vine za vecne správny a zodpovedajúci výsledkom
vykonaného dokazovania.

Obžalovaný voči právnej kvalifikácii skutku podľa § 212 ods. 1 písm. b) Tr. zákona nemal žiadne výhrady,

túto považuje aj odvolací súd za zákonnú berúc zreteľ na zmenu Trestného zákona, ku ktorej došlo v
priebehu trestného konania, a ktorá je priaznivejšia pre obžalovaného.

Napokon odvolací súd preskúmal podľa § 317 ods. 2 Tr. poriadku aj výrok o treste, ktorý obžalovaný
výslovne nenapádal, keďže sa v odvolaní zameral na výrok o vine. Uloženie peňažného trestu vo výmere

2.000,- eur odvolací súd posudzoval aj z pohľadu, že odvolanie proti tomuto výroku bolo podané iba
v prospech obžalovaného a teda k zmene tohto výroku v zmysle zásady uvedenej v § 322 ods. 3 Tr.
poriadku v neprospech obžalovaného už nemohlo dôjsť.

Vychádzajúc z týchto základných atribútov odvolací súd preto len konštatuje, že so zreteľom na osobu

obžalovaného, ktorý už bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním teraz prerokúvaného skutku
4-krát uznaný vinným z majetkových trestných činov krádeže, podvodu a sprenevery, v jednom prípade
bol uznaný vinným z trestných činov porušovania domovej slobody a nedovoleného ozbrojovania, sajaví uložený peňažný trest z pohľadu hodnotenia druhu trestu ako mierny. Vzhľadom ale na právne
posúdenie skutku a trestnej sadzby zaň uloženie takéhoto trestu zákon pripúšťa.

S poukázaním na vyššie uvedené zistenia a úvahy z nich plynúce odvolací súd uzavrel, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné, a preto ho ako také postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.