Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818205271
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3818205271.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. K. XX,
zastúpenejJUDr.JanouBezákovou,advokátkou,sosídlomPrievidza,Bakalárska38/6protižalovanému
Casareal, s.r.o., so sídlom Piešťany, Winterova 1777/60, IČO: 46 478 264, o určenie vlastníckeho práva,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 14C/31/2018-65 zo dňa 19.

novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností
zapísaných v katastri nehnuteľnosti, vedenom Okresným úradom Prievidza, katastrálny odbor na liste

vlastníctva číslo 1945 pre katastrálne územie Valaská Belá, obec Valaská Belá, okres Prievidza ako
rodinný dom súpisné číslo XX postavený na pozemku parcelné číslo CKN XXXX, pozemok parcelné
číslo CKN XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere l165 m, pozemok parcelné číslo CKN XXXX/
X - orná pôda o výmere 718 m a pozemok parcelné číslo CKN XXXX/X ostatné plochy o výmere 420
m /výrok I./ a rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu 100% trov konania /
výrok II./. Na odôvodnenie tohto rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia

svojho vlastníckeho práva k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam tvrdiac, že bola ich vlastníčkou a do
vlastníctvažalovanéhoprešlipredstieranýmprávnymúkonom-kúpnouzmluvou,ktorúonanikdynemala
v úmysle uzatvoriť, keď chcela len od žalovaného získať úver na vyplatenie skorších úverov u iných
osôb a na nákup zariadenia do domácnosti. Žalovaný jej však predložil k podpisu rôzne listiny, ktorým
obsahu nerozumela, nemala časť si ich naštudovať a bola žalovaným ubezpečená, že ich musí podpísať
pokiaľ chce dostať úver. Takto so žalovaným uzatvorila kúpnu zmluvu na predmetné nehnuteľnosti, čo

však nikdy nemala v skutočnom úmysle.
2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovania, z ktorého zistil, že zapísaným vlastníkom
predmetných nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností je v súčasnosti žalovaný, ktorý mal vlastnícke
právo nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.3.2014. Dňa 11.3.2014 žalobkyňa uzatvorila
kúpnu zmluvu, ktorou previedla na žalovaného vlastnícke právo k rodinnému domu, v ktorom býva, k
priľahlým pozemkom /všetko predmetné nehnuteľnosti/ a k hnuteľným veciam, ktoré sa nachádzali v

deň podpisu zmluvy na týchto nehnuteľnostiach. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 12.000,- eur.
Z čl. III. ods. 3 kúpnej zmluvy vyplýva, že kupujúci mal uhradiť časť kúpnej ceny vo výške 9.700,- eur
priamym vkladom na účet patriaci spoločnosti Tatra credit, a.s. a zostatok kúpnej ceny vo výške 2.300,-
eur mal kupujúci uhradiť predávajúcej, priamym vkladom na jej účet v Poštovej banke v deň podpisu
kúpnej zmluvy. Žalobkyňa zároveň v ten istý deň uzatvorila so žalovaným nájomnú zmluvu, na základe
ktorej žalovaný ako prenajímateľ prenajal žalobkyni ako nájomcovi predmetné nehnuteľnosti. Výška

nájomného bola 360,- eur a nájom mal trvať do 11.9.2014. Dodatkami k nájomnej zmluve číslo l zo
dňa 11.8.2014 a číslo 2 zo dňa 11.3.2015 bol nájom postupne predĺžený až do 11.9.2015. Po skončenínájmu podal žalovaný proti žalobkyni na súde žalobu o vypratanie predmetných nehnuteľností. Okresný
súd Prievidza rozsudkom č.k. 13C/4/2018-28 zo dňa 17.8.2018 uložil žalobkyni povinnosť vypratať
predmetné nehnuteľnosti. Tento rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť, žalobkyňa sa proti nemu

odvolala. Žalobkyňa opísala priebeh vzniku textu zmlúv, ktoré so žalovaným uzatvorila a okolnosti ich
podpisu. Z jej výpovede vyplynulo, že sa vôbec nepodieľala na tvorbe zmlúv. Pred napísaním zmlúv
neprebehli žiadne rokovania o budúcich zmluvných podmienkach, žalobkyňa bola úplne vylúčená z
kontraktačného procesu, resp. možno tvrdiť, že riadny kontraktačný proces ani neprebehol. Žalobkyni
bolo umožnené oboznámiť sa s textom zmlúv až po tom, čo ich podpísala. Žalovanému sa v konaní

nepodarilo tieto skutkové tvrdenia žalobkyne vyvrátiť. Nepreukázal opak žiadnymi dôkazmi. Jediný
dôkaz, ktorý k tomu navrhol bol výsluch svedkyne JUDr. Evy Vyskokovej, ktorá bola prítomná pri podpise
zmlúv ako notárka. JUDr. Vyskoková však už medzičasom ukončila notársku činnosť. Z adresy jej úradu
ju už teda nebolo možné predvolať a súd inou jej adresou nedisponoval. Súd preto vyzýval žalovaného,
aby súdu oznámil adresu navrhovanej svedkyne aby ju bolo možné predvolať, alebo aby zabezpečil
jej prítomnosť na pojednávaní. Žalovaný však uvedené neučinil, preto výsluch tejto svedkyne nebolo

možné vykonať. Podľa súdu obsah kúpnej zmluvy zodpovedá tvrdeniam žalobkyne, že v tom čase mala
peňažné záväzky, najmä dlh voči spoločnosti Tatra credit, a.s. a tento dlh chcela zaplatiť prostriedkami
z ďalšieho úveru, ktorý si mienila vziať. V čl. III. ods. 2 kúpnej zmluvy bolo uvedené: „Dohodnutá
kúpna cena nehnuteľnosti vo výške 12.000 eur, odráža (aj) skutočnosť, že na nehnuteľnostiach viaznu
ťarchy opísané v čl. V tejto kúpnej zmluvy". Záväzok žalobkyne voči spoločnosti Tatra credit, a.s., bol

teda zabezpečený záložným právom viaznucim na nehnuteľnostiach žalobkyne. V súčasnosti je už táto
ťarcha vymazaná, čo zodpovedá tvrdeniam žalobkyne, že časť kúpnej ceny zaplatenej žalovaným bola
použitá na uhradenie záväzku žalobkyne voči spoločnosti Tatra credit, a.s.. Súd uveril žalobkyni, že jej
úmyslom nebolo predať nehnuteľnosť žalobcovi ale chcela aby jej žalobca poskytol, pripadne zabezpečil
poskytnutie spotrebiteľského úveru. Súdu sa po vykonanom dokazovaní zdá nepravdepodobné, že

by žalobkyňa sama aktívne vyhľadala žalovaného s úmyslom predať mu svoju nehnuteľnosť, t.j. dom
v ktorom býva, pričom v tom čase nemala (a ani v súčasnosti nemá možnosť) bývať inde, a že by
zároveň aj po predaji domu chcela naďalej zostať bývať v tomto dome a platiť žalovanému nájomné.
Zároveň je podľa názoru sudu aj v rozpore so zdravým rozumom, že by žalobkyňa chcela predať
žalobcovi aj všetky hnuteľné veci, t.j. aj zariadenie svojho domu a všetky osobné veci v ňom, teda,

že by sa žalobkyňa kúpnou zmluvou sama vedome zbavila všetkého svojho majetku a zaťažila sa
platením mesačného nájomného vo výške 360,- eur. Naopak súd považoval za pravdivé skutkové
tvrdenia žalobkyne, že jej motiváciou na vstup do zmluvných vzťahov so žalovaným bola snaha získal
spotrebiteľský úver predovšetkým z dôvodu, aby ho zbavila svojho záväzkov z predchádzajúceho úveru.
Zvyšné prostriedky úveru poskytnutého žalobcom mienila žalobkyňa použiť vo svoj prospech. Výpoveď

žalobkyne potvrdil svojou výpoveďou aj svedok O. Y., syn žalobkyne. Podľa neho mala matka dlhy,
potrebovala si požičať. On na internete našiel spoločnosť žalovaného, ktorá mala poskytovať pôžičky.
S pani, ktorá od žalovaného prišla sa aj s matkou dohodli na úvere 30.000 eur, so splátkami 360,- eur
mesačne. Nedojednával sa žiaden nájom, kúpa nehnuteľností ani nič podobné.
3. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 39 Občianskeho zákonníka a uviedol, že žalobu žalobkyne

posúdil ako dôvodnú. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaná mala v úmysle uzatvoriť zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, t.j. vziať si úver. S uvedeným úmyslom oslovila žalovaného, ktorý jej tvrdil, že
jej poskytnutie takéhoto spotrebiteľského úveru dokáže zabezpečiť. Právna úprava spotrebiteľských
vzťahov je v Slovenskej republike prísne regulovaná a vyplývajú z nej mnohé obmedzenia v porovnaní
s právnou úpravou zmluvných vzťahov, v ktorých subjekty nevystupujú v postavení dodávateľa a

spotrebiteľa. Požiadavky na obsah spotrebiteľských zmlúv sú stanovené veľmi prísne. Spotrebiteľské
úvery môžu poskytovať len podnikatelia, ktorí splnili podmienky ustanovené zákonom a ich podnikanie
podlieha dohľadu Národne banky Slovenska. Žalovaný nemá v predmete podnikania poskytovanie
spotrebiteľských úverov. Keďže žalovaný nemohol ako veriteľ riadne uzatvoriť so žalobkyňou zmluvu
spotrebiteľskom úvere, riešil túto situáciu tak, že so žalobkyňou uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorou od

žalobkyne kúpil jej nehnuteľnosti a hnuteľné veci, pričom podstatná časť kúpne ceny bola poukázaná
na vyplatenie skoršieho úveru žalobkyne. Žalobkyňa zároveň žalovanému formou nájmu v podstate
splácala poskytnutú sumu. Žalovaný tak mal svoj pohľadávku voči žalovanej zabezpečenú vlastníctvom
nehnuteľnosti. Súd dospel k záveru, že žalobca uvedeným postupom konal tak, že obišiel zákon.
Formálne platným právnym úkonom, teda kúpnou zmluvou na ňu nadväzujúcou nájomnou zmluvou

obišiel zákonné ustanovenia upravujúce poskytovanie spotrebiteľských úverov, t.j. najmä § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tiež
ustanovenie o zabezpečovacom prevode práva (ktoré je pri spotrebiteľských úveroch vylúčené podľa §
553 Občianskeho zákonníka). Kúpna zmluva zo dňa 11.3.2014 je teda neplatná podľa § 39 Občianskehozákonníka a nenastali preto právne následky tejto zmluvy ako právneho úkonu a k prevodu vlastníckeho
práva žalobkyne na žalovaného nedošlo. Žalovaný sa tak nemohol stať vlastníkom predmetných
nehnuteľnosti Na základe uvedeného súd určil, že vlastníčkou predmetných nehnuteľnosti je žalobkyňa.

4. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku /ďalej len CSP/ plným procesným úspechom žalobkyne v
spore.
5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Podľa neho súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k celkom nesprávny skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa so žalovaným vedome uzatvorila kúpnu zmluvu a
bola si plne vedomá o aký právny úkon sa jedná. Samotná žalobkyňa uviedla, že jej bolo vysvetlené,
že bude podpisovať kúpnu zmluvu, po uzavretí ktorej z kúpnej ceny budú vyplatené jej úvery. Ak
vedela, že uzatvára kúpnu zmluvu, musela súčasne vedieť aké právne následky a aké právne účinky
sú s takýmto právnym úkonom spojené. Pred uzavretím napadnutej kúpnej zmluvy so žalovaným
mala žalobkyňa v minulosti uzatvorené s tretími osobami zmluvy, predmetom ktorých bolo poskytnutie

peňažných prostriedkov žalobkyni ako dlžníčke a rozdiel medzi zmluvou o pôžičke resp. úvere a kúpnou
zmluvou tak musel byt žalobkyni dobre známy. Nie je preto možné uvažovať o tom, že by žalobkyňa
sledovala uzatvorením kúpnej zmluvy len získanie finančných prostriedkov. Okrem toho žalobkyňa v
čase uzatvorenia napadnutej kúpnej zmluvy so žalovaným nebola zjavne v ekonomickom postavení,
ktoré by jej umožňovalo splácať akýkoľvek peňažný záväzok. Nebola schopná riadne a včas splácať

ani svoj peňažný záväzok voči jej veriteľovi spoločnosti Tatra credit, a s.. Preto tvrdenie, že žalobkyňa
mala uzatvorením napadnutej kúpnej zmluvy sledovať len získanie peňažnej pôžičky, je absolútne
nelogické a odporuje výsledkom vykonaného dokazovania. Ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobkyni
bolo doručované rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva k príslušným nehnuteľnostiam
v prospech žalovaného, a preto minimálne momentom doručenia takéhoto rozhodnutia musela mať

žalobkyňa jednoznačnú vedomosť o strate jej vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam bez
akéhokoľvek časového obmedzenia. Cieľom napadnutej kúpnej zmluvy jednoznačne bolo nadobudnutie
vlastníckeho práva k predávaným nehnuteľnostiam žalovaným a nadobudnutie kúpnej ceny žalobkyňou.
Zo žiadneho z vykonaných dôkazov, s výnimkou účelovej výpovede samotnej žalobkyne, nevyplynulo,
že by žalobkyňa mala v úmysle uzatvoriť so žalovaným iný zmluvný typ ako napadnutú kúpnu zmluvu a

s ňou súvisiace právne úkony alebo že by so žalovaným o uzatvorení zmluvy o pôžičke resp. úverovej
zmluvy kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom jednala. Kúpna zmluva bola uzavretá už dňa 11. 03.
2014 a od uvedeného dátumu všetci účastníci tejto zmluvy považovali označenú zmluvu za platnú a
svojim správaním rešpektovali stav založený týmto právnym úkonom. Žalovaný si od nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ako vlastník riadne plnil všetky svoje povinnosti aj vo vzťahu k

tretím osobám napr. na úseku platenia dane z nehnuteľnosti. Naopak, žalobkyňa vedomá si prevodu
vlastníckeho práva si tieto povinnosti, logicky, prestala plniť. Aj z uvedeného vyplýva. že všetci účastníci
napadnutej kúpnej zmluvy sledovali jej uzavretím riadny prevod vlastníckeho práva a zmenu v osobe
vlastníka. Podľa žalovaného neobstojí záver vyslovený súdom prvej inštancie, že predmetná kúpna
zmluva obchádza zákon. Pre takýto záver neexistuje vo výsledkoch vykonaného dokazovania akýkoľvek

reálny základ. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nemá nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel má vždy viesť
iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade s stavom, ktorý
existoval v čase, kedy bol úkon robený. Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná, že jej znenie
nepripúšťarôznyvýkladtak,akovprejednávanejprávnejveci,niejedokoncadôvodnato,abysúdvôbec

vykonával dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha
(rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4Obo/66/2002 zo dňa 01. 11. 2003 publikovaný aj časopise Zo súdnej
praxe pod R. 81/2003). Zo strany súdu prvej inštancie zostalo nepovšimnuté aj to, že žalovaný sa v
súladesobsahomnapadnutejkúpnejzmluvyvočižalobkynidokoncasúdnoucestoudomáhalvypratania
daných nehnuteľnosti. K podaniu žaloby zo strany žalobkyne došlo s časovým odstupom viacerých

rokov od uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy a až po tom, čo bola žalobkyni dokonca rozsudkom
súdu uložená povinnosť dané nehnuteľnosti vypratať a odovzdať ich žalovanému. Žalobkyňa počas
uvedeného konania o vypratanie nehnuteľností ani v rámci svojich písomných podaní a dokonca ani
v rámci svojej výpovede nikdy nespochybňovala platnosť dotknutých právnych úkonov, či existenciu
jej slobodnej a vážnej vôle na takéto úkony, a svoju žalobu podala až po vynesení rozsudku súdom

prvej inštancie vo veci vypratania a po uplynutí viac ako štyroch rokov od uzatvorenia dotknutých zmlúv.
Tieto skutočnosti však sud prvej inštancie vôbec nebral do úvahy, a ani sa nimi žiadnym spôsobom
nevysporiadal. Nelogická je podľa žalovaného aj úvaha súdu prvej inštancie, že je nepravdepodobné, že
by žalobkyňa sama aktívne vyhľadala žalovaného s úmyslom predať mu predmetné nehnuteľnosti, t.j.dom, v ktorom bývala. Súd prehliadol. že práve kúpna cena, ktorú žalovaný žalobkyni titulom uzatvorenej
kúpnej zmluvy vyplatil, umožnila žalobkyni splatiť jej peňažný záväzok voči jej veriteľovi a bez kúpnej
zmluvy by žalobkyňa nedisponovala finančnými prostriedkami potrebnými na splatenie jej záväzku voči

spoločnosti Tatra credit a.s., ktorá spoločnosť mala svoju pohľadávku voči žalobkyni zabezpečenú
záložným právom k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalobkyňa by teda pri nesplatení svojho záväzku
nepochybne čelila výkonu záložného práva. Postup žalobkyne, ktorá si uzatvorením kúpnej zmluvy
spolu s nájomnou zmluvou, zabezpečila aspoň možnosť ďalšieho minimálne dočasného, užívania
daných nehnuteľnosti, bol tak celkom normálny, logický a absolútne štandardný a bežný. Žalovaný

ako podnikateľsky subjekt predmetné nehnuteľnosti kupoval práve za účelom ich následného nájmu,
prípadného predaja tak, ako ďalšie desiatky, či stovky podnikateľských subjektov. Žalovaný nikdy nebol
a nie je poskytovateľom financií, a preto vo vzťahu k jeho spoločnosti je úplne bezpredmetne rozvádzať
polemiku o podmienkach poskytovania finančných služieb. Pokiaľ sud prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku tvrdí, že si osvojil výpoveď žalobkyne o jej prvotnom kontaktovaní zo strany
žalovaného, žalovaný považuje takýto záver sudu prvej inštancie za arbitrárny. Žalobkyňa v konaní

vyššie uvedenú skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázala a na preukázanie pravdivosti takéhoto
tvrdenia žalobkyňa nepredložila akýkoľvek dôkaz. Pokiaľ žalobkyňa ako aj v konaní vypočutý svedok
Peter Y. spomínajú osobu vystupujúci pod menom pani „N.", žalovaný uvádza, že takáto osoba nikdy
nebola ani zamestnankyňou žalovaného a ani osobou spolupracujúcou so spoločnosťou žalovaného.
Ak teda svedok O. Y. mal komunikovať s takto označenou osobou o možnosti poskytnutia úveru jeho

matke - žalobkyni, takýto kontakt nemožno stotožňovať s konaním žalovaného. Žalovaný vo vzťahu k
svedeckej výpovedi svedka O. Y. ešte poukázal na to, že tento vypovedal, že po tom, čo žalobkyňa
prišla domov s napadnutými právnymi úkonmi (zmluvami), tieto preštudoval a zistil, že sa má jednať o
kúpnu zmluvu a nájomnú zmluvu. Bez vysvetlenia a logického zdôvodnenia však zo strany sudu prvej
inštancie zostalo zodpovedanie otázky, z akého dôvodu, ak by predmetné úkony nemali zodpovedať vôli

jeho matky, ani svedok a ani žalobkyňa niekoľko rokov neuskutočnili akýkoľvek právny úkon smerujúci
k náprave takéhoto stavu. Súd prvej inštancie napokon nevzal do úvahy, že súčasťou napadnutých
právnych úkonov bola aj notárska zápisnica zo dňa 11. 03. 2014, z obsahu ktorej vyplýva, že žalobkyňa
bola oboznámená so skutočnosťou, že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy z jej osoby na žalovaného a
že o tejto skutočnosti bola žalobkyňa súdnym komisárom riadne poučená, keď že notárska zápisnica

bola žalobkyni prečítaná a jej obsah riadne vysvetlený. V prípade notárskej zápisnice sa pritom vždy
jedná o verejnú listinu, pričom dôkazné bremeno na preukázanie opaku toho, čo je vo verejnej listine
uvedené,spočívanatom,ktochcepreukázaťopakanienatom,tvrdeniekohosavsporeoverejnúlistinu
opiera. Na preukázanie opaku však nemôže podľa žalovaného postačovať len účelové a hlavne ničím
nepodložená tvrdenia žalobkyne, ktoré v konaní neboli podporené čo i len jediným listinným dôkazom.

6. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného uviedla, že na notárskom úrade JUDr. Vyskokovej dňa 11.03.2014
podpísala viacero listín, ktoré jej neboli vysvetlené a nebol jej daný ani časový priestor, aby sa s
nimi riadne oboznámila. Nebola preto schopná posúdiť následky podpísaných listín, medzi nimi aj
kúpnej zmluvy na predmetné nehnuteľnosti. V konaní bolo podľa nej preukázané, že niky nemala v
úmysle previesť predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaného a tiež aj to, že samotný žalovaný

sám záujem o vlastníctvo predmetných nehnuteľností nemal /v zmluve je uvedené, že žalovaný nie
je konečným užívateľom nehnuteľností/. Rovnako bolo preukázané, že žalovaný sa na internetových
stránkach prezentuje ako spoločnosť poskytujúca pôžičky a na súdoch prebieha viacero konaní, podľa
ktorých žalovaný rovnako ako voči žalobkyni postupoval aj voči iným osobám. Pokiaľ ide o konanie
o vypratanie žalobkyne z predmetných nehnuteľností, tu sa žalobkyňa proti rozsudku súdu odvolala a

rozsudokbolodvolacímsúdomzrušený.Navrhlapreto,abyodvolacísúdvtejtovecinapadnutýrozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v rozsahu a z
dôvodov odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
8. Súd prvej inštancie založil svoje napadnuté rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobkyne
k predmetným nehnuteľnostiam na tých záveroch, že kúpna zmluva, ktorú žalobkyňa so žalovaným
uzatvorila a ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je
absolútne neplatným úkonom, a to jednak z toho dôvodu, že ňou bol obchádzaný zákon a jednak

preto, že nevyjadruje ani vôľu žalobkyne. Podľa súdu prvej inštancie z dokazovania vyplynulo, že
žalovaná mala v úmysle uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, t.j. vziať si úver a nie previesť svoje
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na žalovaného /pokiaľ ide o skutočnú vôľu žalobkyne
ako dôvod neplatnosti právneho úkonu/ a žalovaný, ktorý nemá v predmete podnikania poskytovaniespotrebiteľských úverov nemohol ako veriteľ riadne uzatvoriť so žalobkyňou zmluvu spotrebiteľskom
úvere, riešil túto situáciu tak, že so žalobkyňou uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorou od žalobkyne kúpil jej
nehnuteľnosti a hnuteľné veci a žalobkyňa zároveň žalovanému formou nájmu v podstate splácala

poskytnutú sumu, teda žalovaný kúpnou zmluvou a na ňu nadväzujúcou nájomnou zmluvou obišiel
zákonné ustanovenia upravujúce poskytovanie spotrebiteľských úverov /pokiaľ ide o obchádzanie
zákona ako dôvod neplatnosti právneho úkonu/.
9. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedené závery súdu prvej inštancie nemajú
dostatočný skutkový základ vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie sa vo svojich záveroch

oprel z hľadiska skutkového stavu len o skutočnosti, ktoré zistil výsluchom žalobkyne a svedka O. Y.,
syna žalobkyne. Nijako sa však pri svojom rozhodnutí nevysporiadal a teda ani neprihliadol aj na iné
skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo, a ktoré jeho skutkové závery, ktoré boli podkladom je
záverov minimálne spochybňujú. V prvom rade je tu žaloba žalobkyne, v ktorej ona sama uviedla, že
pani N., ktorá sa s nimi skontaktovala ako pracovníčka žalovaného jej vysvetlila, že pripraví listiny, na
základe ktorých žalovaný odkúpi od žalobkyne predmetné nehnuteľnosti a potom cez úver žalobkyňa

tieto od neho odkúpi naspäť /bod III. odôvodnenia žaloby/. Aj v ďalšom texte žaloby žalobkyňa uviedla,
že pri podpisovaní pripravených listín na notárskom úrade dňa 11.3.2014 jej bolo vysvetlené, že bude
podpisovať kúpne zmluvy, po uzavretí ktorej budú z kúpnej ceny vyplatené jej staré úvery a následne
si bude môcť vybaviť úver, cez ktorý odkúpi nehnuteľnosti späť /bod III. odôvodnenia/. Tieto žalobné
tvrdenia sú pritom v rozpore s výpoveďou žalobkyne ako strany sporu pred súdom prvej inštancie

na pojednávaní dňa 19.11.2019, kde žalobkyňa uviedla, že pracovníčka žalovaného sľúbila poskytnúť
pôžičku, zmluvu podpísali a potom prišli /asi so synom O. Y./ na to, že je to kúpna zmluva; pri podpise
papierov jej nič nevysvetlili, že v tých zmluvách nie je nič také dôležité, povedali jej, že dostane pôžičku.
Uvedený rozpor medzi žalobnými tvrdeniami žalobkyne a jej výpoveďou súd prvej inštancie nijako
neodstraňoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s ním nijako nevysporiadal.

10. Súd prvej inštancie sa ďalej nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že z výpovede svedka O.
Y. pred súdom /pojednávanie dňa 19.11.2019/ vyplynulo, že po tom, čo jeho matka - žalobkyňa
priniesla podpísané zmluvy domov, zistil, že sa nejedná o úverovú zmluvu ale o kúpnu zmluvu.
Ak uvedenú skutočnosť dáme do súvislosti so skutočnosť, že žalobkyňa podala svoju žalobu o
určenie vlastníckeho práva až dňa 13.11.2018, teda viac ako 4 a pol roka po uzatvorení kúpnej

zmluvy na predmetné nehnuteľnosti /zmluva uzatvorená dňa 11.03.2014/ a medzičasom platila
žalovanému aj nájomné za užívanie predmetných nehnuteľností, je logickou otázkou, či uzatvorená
kúpna zmluva skutočne nevyjadrovala jej vážnu vôľu na prevode vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam na žalovaného. Rovnako tiež treba vziať do úvahy, že žalobkyne muselo byť doručené
rozhodnutie správneho orgánu o vklade vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra

nehnuteľností v prospech žalovaného, takže o prevode vlastníckeho práva na žalovaného objektívne
musela vedieť a napriek tomu v období viacerých rokov nenamietala neplatnosť kúpnej zmluvy z
dôvodu vady jej vôle. Ak chce aj pri týchto skutočnostiach prijať súd prvej inštancie záver, že žalobkyňa
nikdy nemala vôľu previesť vlastnícke práva k predmetným nehnuteľnostiam na žalovaného, musí sa s
uvedenými skutočnosťami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadať.

11. Pokiaľ ide o ďalší dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu, obchádzanie
zákona, aj tu považuje skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie za
nedostatočný. Skutočnosti, ktoré boli podkladom pre tento záver súdu prvej inštancie podľa súdu
prvej inštancie vyplynuli z výsluchu žalobkyne a svedka O. Y.. Žalovaný však akékoľvek obchádzanie
zákona pri uzatváraní zmlúv so žalobkyňou vylučuje a samotná výpoveď žalobkyne je v rozpore s

jej žalobnými tvrdeniami. Za tejto situácie je preto na pováženie, prečo súd prvej inštancie nevykonal
na riadne zistenie skutkového stavu veci aj ďalšie dokazovanie, keď samotná žalobkyňa v podaní
zo dňa 03.01.2019 súdu prvej inštancie oznámila, že rovnaký postup akým žalovaný nadobudol jej
nehnuteľnosti zvolil aj pri iných fyzických osobách, o ktorých právach sa vedú súdne konania, ktoré
žalobkyňa označila. Práve právoplatné rozhodnutia v týchto právnych veciach by mohli dať odpoveď na

to, či žalovaný obchádzal zákonné ustanovenia o poskytovaní spotrebiteľských úverov v napadnutom
rozsudku popísaným spôsobom, alebo nie.
12. Na základe týchto záverov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. c) CSP zrušil, pretože toto rozhodnutie je predčasné, bez dostatočnej opory v skutkovom stave
zistenom vykonaným dokazovaním a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.
13. V ďalšom konaní súd prvej inštancie sa najmä pokúsi o odstránenie rozporov medzi výpoveďou
žalobkyne a jej žalobnými tvrdeniami, vypočuje žalobkyňu ohľadne doby po ktorú nenamietala platnosť
kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným, dôvodov jej konania a vykoná dokazovania ohľadnekonania žalovaného voči iným fyzickým osobám podľa súdnych konaní, ktoré žalobkyňa označila.
Následne opätovne posúdi zistený skutkový stav a po jeho následnom právnom posúdení opätovne
vo veci rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách

prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.
14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).