Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/154/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116011283
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116011283.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného V. H., nar. XX.XX.XXXX,
pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 05.03.2019,

sp. zn. 24T/36/2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného V. H., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 05.03.2019, sp. zn. 24T/36/2016 bol obžalovaný uznaný
za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.

a) Trestného zákona na tom skutkovom základe,

že

si na presne nezistenom mieste v nezistenom čase a nezisteným spôsobom zadovážil 2 ks plastových
injekčných striekačiek a 1 ks papierovej skladačky s obsahom metamfetamínu, ktoré prechovával až

do 01.50 hod. dňa 21.04.2015, kedy bol v Trnave na ulici VI. Clementisa za objektom Bowling Galaxia,
hliadkou OKP KR PZ vyzvaný na predloženie dokladu totožnosti, pričom sa dal na útek počas ktorého
vyhodil 2 ks plastových injekčných striekačiek a pri potknutí a spadnutí na zem mu z kapsičky vypadla
peňaženka, v ktorej sa nachádzala papierová skladačka, pričom
- plastová injekčná striekačka so zeleným piestom obsahovala 1170 mg metamfetamínu so stopami
dimetylsulfónu a priemernou koncentráciou účinnej látky 65,9 % hmotnostného,

- plastová injekčná striekačka so zeleným piestom obsahovala 1340 mg metamfetamínu so stopami
dimetylsulfónu a priemernou koncentráciou účinnej látky 64,7 % hmotnostného,
- papierová skladačka obsahovala 111 mg metamfetamínu so stopami dimetylsulfónu a priemernou
koncentráciou účinnej látky 70,3 % hmotnostného,

s tým, že hodnota metamfetamínu o hmotnosti 2621 mg (2,621 g) na čiernom trhu v mieste a čase

spáchania skutku predstavuje najmenej 91,73 Eur,
pričom v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach,
psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II.
skupiny psychotropných látok,
a obžalovaný tak konal napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 13.02.2014,
sp. zn. 3T 8/2014, právoplatným dňa 13.12.2014, odsúdený za dvojnásobný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §172 ods. 1 písm. c), písm. d) Tr. zák., za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky
a 6 mesiacov, so zaradením na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák.,
trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Tr. zák. súd obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie
ambulantnou formou.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 78 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému uložil ochranný dohľad
v trvaní 2 (dva) roky.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 261-265 spisu nasledovne.

„Na základe takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd hodnotiac produkované
dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. dospel
bez akýchkoľvek rozumných pochybností k záveru, že skutok sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku, napĺňa všetky zákonné znaky obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný H., ako všeobecne

trestne zodpovedný subjekt.

Proces dokazovania výsluchom vyššie uvedených svedkov, znaleckým posudkom a listinným dôkazom
bez akýchkoľvek rozumných pochybností vylučuje iný záver ako ten, že obžalovaný si na presne
nezistenom mieste v nezistenom čase a nezisteným spôsobom zadovážil 2 ks plastových injekčných

striekačiek a 1 ks papierovej skladačky s obsahom metamfetamínu, ktoré prechovával až do 01.50 hod.
dňa 21.04.2015, kedy bol v Trnave na ulici VI. Clementisa za objektom Bowling Galaxia, hliadkou OKP
KR PZ vyzvaný na predloženie dokladu totožnosti, pričom sa dal na útek počas ktorého vyhodil 2 ks
plastových injekčných striekačiek a pri potknutí a spadnutí na zem mu z kapsičky vypadla peňaženka,
v ktorej sa nachádzala papierová skladačka. Výpovede všetkých vyššie menovaných svedkov sa v

podstatných častiach zhodujú, pričom ich potvrdzuje zápisnica o obhliadke miesta činu. Vyvrátená bola
teda obrana obžalovaného, ktorou sa snažil skutkový stav spochybniť tvrdením, že metamfetamín ma
mieste zrejme vyhodili dvaja muži, ktorých predtým za účelom kúpy psychotropnej látky kontaktoval.
Súd v rámci hodnotenia vyššie uvedených výpovedí svedkov jednotlivo a i v súhrne aj s inými dôkazmi
nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by do ich vierohodnosti vnášala akékoľvek pochybnosti.

Ako dôvodné neobstoja námietky obhajoby, ktorými sa obhajca pokúšal spochybniť zákonnosť postupu
príslušníkov PZ. Súd v plnej miere súhlasí s obhajcom, že v demokratickom právnom štáte je absolútne
neprípustné, aby policajt vykonal voči osobe služobný zákrok len na základe toho, že daná osoba má
kriminálny záznam z minulosti. Uvedené však nie je prípad prejednávanej veci. Oprávnenia policajta

mimo rámec trestného stíhania upravuje zákon o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. Predmetný zákon
v ustanovení § 8 ods. 3 a § 9 ods. 3 rozoznáva dva rôzne pojmy - služobná činnosť a služobný
zákrok. Služobným zákrokom sa rozumie zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávaná činnosť
policajta, pri ktorej sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby. Služobnou činnosťou
sa rozumie činnosť policajta spojená s plnením úloh podľa zákona o Policajnom zbore alebo iných

všeobecne záväzných právnych predpisov. Z dikcie ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona o Policajnom zbore
je zrejmé, že policajt je oprávnený na vykonanie služobného zákroku len v prípade, že je páchaný
trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Na vykonanie služobného
zákroku teda v žiadnom prípade nestačí poznatok, že osoba voči ktorej má byť zákrok vykonaný, je
osobou s kriminálnymi záznamami, keďže samotná trestná minulosť osoby sama o sebe síce môže

vzbudzovať podozrenie, avšak v žiadnom prípade nie dôvodné podozrenie. Na druhú stranu policajt
v zmysle § 2 ods. 1 písm. l) Zákona o Policajnom zbore plní úlohy, medzi ktoré patrí i vykonávanie
pátrania po osobách a veciach. S poukazom na vyššie uvedený § 8 ods. 3 zákona ide o výkon služobnej
činnosti policajta. Pri výkone služobnej činnosti sa nevyžaduje dôvodné podozrenie ako je tomu privykonaní služobného zákroku. Oprávnenie policajta požadovať preukázanie totožnosti upravuje § 18
ods. 1 zákona o Policajnom zbore tak, že policajt je oprávnený vyzvať osobu, ak je to potrebné na plnenie
úloh podľa zákona (napr. podľa § 2 ods. 1 písm. l) cit. zákona), aby preukázala svoju totožnosť dokladom

totožnosti. Uvedená činnosť nie je v zmysle zákona o Policajnom zbore služobným zákrokom, ale
služobnou činnosťou. Svedkovia N. a Y. obaja potvrdili, že obžalovaného opoznali zo služobnej činnosti
a vzhľadom na jeho kriminálnu minulosť sa ho rozhodli skontrolovať za účelom zistenia, či menovaný
nie je v pátraní. Na predmetom postupe príslušníkov PZ nevidí súd žiadne zákonné pochybenie, pretože
v rámci plnenia úloh Policajného zboru boli oprávnení v rámci služobnej činnosti vyzvať obžalovaného

na preukázanie totožnosti. Práve tým, že obžalovaný zareagoval útekom vzbudil dôvodné podozrenie,
ako to má na mysli § 9 ods. 3 cit. zákona, ktoré príslušníkov PZ oprávňovalo k následnému vykonaniu
služobného zákroku voči obžalovanému.

Neobstojí ani argument obhajcu, že príslušníci PZ si mohli skutočnosť, či menovaný nie je v pátraní
overiť cez operačné stredisko, keďže obžalovaného poznali. Pre súd je ťažko predstaviteľné, že by si

policajti cez operačné stredisko preverovali osobu bez toho, aby disponovali dokladom totožnosti a teda
všetkými potrebnými údajmi k osobe.

Čo sa týka námietok obhajcu, že obžalovaný bol vyšetrovateľom vypočutý bez ustanoveného obhajcu,
resp. v čase, keď mu obhajca ustanovený ani nebol napriek dôvodom povinnej obhajoby, s týmito sa súd

stotožňuje. Predmetný výsluch bez polemiky predstavuje porušenie práva obžalovaného na obhajobu a
z tohto dôvodu súd takúto výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní ani neprečítal.

Skutkovú vetu rozsudku súd oproti podanej obžalobe modifikoval vypustením výpočtu obvykle
jednorazových dávok drogy, keďže tento právny pojem je zákonným znakom prečinu podľa § 171 Tr. zák.

s poukazom na § 135 Tr. zák. a nie trestného činu podľa § 172 Tr. zák. Zároveň súd vymedzil rozsah činu
s poukazom na dokazovanie vykonané hodnotou drogy, ktorú Národná protidrogová jednotka uvádza
pre II. štvrťrok roku 2015 na čiernom trhu v Trnavskom kraji.

Pri úvahe o druhu a výmere trestu, pri rešpektovaní zásad ukladania trestov tak, ako to predpokladá

ustanovenie § 34 Tr. zák., prihliadol súd na spôsob spáchania činu úmyselným konaním obžalovaného,
jehonásledokvpodobeporušeniaobjektuchránenéhoTrestnýmzákonom,zavinenievoformepriameho
úmyslu, pohnútku, absenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti, pričom prihliadol i na osobu
obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy s tým, že v tomto smere majú nepochybný
význam najmú údaje vyplývajúce z odpisu registra trestov obžalovaného ako i zo znaleckého posudku

č. 2/2016. Obžalovaný bol doposiaľ 2-krát súdne trestaný pre drogovú trestnú činnosť. V prvom prípade
bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Trnava zo dňa 15.05.2009, sp. zn. 3T/25/2009,
právoplatným dňa 24.09.2009 pre prečin podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. na podmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 8 mesiacov so skúšobnou dobou 2 roky. Výkon nepodmienečného trestu mu bol
následne nariadený dňa 28.09.2011. Zvyšok trestu mu bol odpustený amnestiou. V súčasnosti sa na

obžalovaného v súvislosti s týmto odsúdením hľadí, ako keby odsúdený nebol. Druhýkrát bol obžalovaný
odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 13.02.2014 pre dvojnásobný zločin § 172 ods.
1 písm. c), písm. d) Tr. zák., za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6
mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Trest menovaný
vykonal dňa 11.04.2014.

Vychádzajúc teda z účelu trestu vyjadreného v § 34 ods. 1 Tr. zák., rešpektujúc požiadavku individuálnej
a generálnej prevencie, ako aj zásad pre ukladanie trestu v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák., tiež požiadavky
na spravodlivé potrestanie páchateľa podľa § 1 Tr. por., dospel súd k záveru, že na dosiahnutie účelu
trestu a to najmä na dosiahnutie nápravy obžalovaného, ktorý sa stíhaného skutku dopustil rok po

tom, čo vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 42 mesiacov bol pre druhovo rovnaký
zločin, je na neho potrebné pôsobiť trestnom odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Takto uložený
trest, i keď na samej spodnej hranici trestnej sadzby, považuje súd za dostatočný na dosiahnutie účelu
trestu v prípade obžalovaného. Na výkon uloženého trestu súd obžalovaného ako páchateľa obzvlášť
závažného zločinu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 3 písm. b) Tr.

zák. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku č. 2/2016 a vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný
spáchal trestný čin v súvislosti s užívaním návykovej látky, rozhodol súd aj o uložení ochranného
liečeniaprotitoxikomanickéhoambulantnouformou,akotoodporučiliznalci.Pretožeobžalovanýspáchal
obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu súd ukladal nepodmienečný trest odňatia slobody, obligatórnemu súd uložil aj ochranný dohľad a to na dobu 2 roky. Túto dobu v rámci nútenej postpenitenciárnej
starostlivosti považuje súd za dostatočnú na dovŕšenie nápravy obžalovaného ako páchateľa obzvlášť
závažného zločinu.“

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovej lehote (ihneď na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku
č.l. 259 spisu) zahlásil obhajca obžalovaného odvolanie.

Prokurátorka okresnej prokuratúry odvolanie nepodala.

Odvolanie obhajca obžalovaného písomne doplnil (č.l. 267-270 spisu).

V písomných dôvodoch odvolania obhajca napadnutému rozsudku vytýka, že výrok o vine bol založený
na dôkazoch, ktoré boli získané nezákonným spôsobom konkrétne nezákonným postupom príslušníkov
PZ pri získavaní dôkazov, a to od momentu vykonania služobného zákroku zo dňa 21.4.2015.

Súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal správne s relevantnými okolnosťami ohľadne postupu
polície pri vykonaní služobného zákroku zo dňa 21.4.2015. Podstatným tvrdením uvedením v
napadnutomrozsudku,ktorépovažujezanesprávneaktoréviedlovkonečnomdôsledkuknesprávnemu
výroku o vine, je tvrdenie, že zasahujúci policajti dňa 21.4.2015 nevykonali služobný zákrok, ale že

išlo iba o výkon služobnej činnosti bez vykonania služobného zákroku. Napadnutý rozsudok vychádza
z tvrdenia, že kontrola totožnosti osoby z dôvodu zistenia, či je osoba na pátraní nie je služobným
zákrokom, ale výkonom služobnej činnosti. Uvedené tvrdenia nie sú správne.

Obhajca je toho názoru, že na rozhodnutie o vine je podstatné právne posúdenie konania príslušníkov

polície zo dňa 21.4.2015 v otázke, či vykonali služobný zákrok, alebo išlo o výkon služobnej činnosti,
pretože súd v napadnutom rozsudku prisvedčuje tvrdeniu obhajoby, že policajti nemali žiadny zákonný
dôvod na vykonanie služobného zákroku proti obžalovanému. Otázkou podstatnou pre rozhodnutie vo
veci samej (vo výroku o vine), je práve otázka, či konanie policajtov bol služobný zákrok, alebo nie.
Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné vychádzať z legálnej definície „služobného zákroku", pričom

poukazuje na § 9 ods. 3 zákona o PZ.

Zásadným kritériom, ktoré jednoznačne definuje služobný zákrok (a vymedzuje ho zo všeobecného
pojmu služobnej činnosti), je bezprostredný zásah do základných práv a slobôd osoby. Obhajoba na
rozdiel od napadnutého rozsudku tvrdí, že výzva policajta na preukázanie totožnosti osoby, je služobným

zákrokom, pretože sa jedná o bezprostredný kontakt medzi policajtom a vyzvanou osobou, pri ktorom
policajt výzvou ukladá osobe povinnosť preukázať totožnosť a to aj s ďalšími možnými následkami v
prípade nevyhovenia tejto výzve (pozn. napr. predvedenie za účelom zistenia totožnosti).

Výkonom oprávnenia policajta vyzvať osobu na preukázanie totožnosti sa zasahuje do jej základných

práv a slobôd, teda sa jedná o služobný zákrok podľa ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o PZ. Tak tomu
bolo aj v prípade obžalovaného.

V zmysle Slovenskej právnej úpravy je oprávnenie policajta požadovať preukázanie totožnosti de lege
lata považované za služobný zákrok, ktorý možno vykonať len v prípade, ak je to potrebné na plnenie

úloh Policajného zboru. Týmto zákrokom sa zasahuje do základných práv a slobôd, prinajmenšom do
práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia (čl. 16 ods. 1 Ústavy, tiež čl. 8 Európskeho dohovoru) a
do práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods.
2 Ústavy). Pod „neoprávneným zasahovaním" treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v
zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného

práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného
cieľa. Výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi
cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. Ak potom
preukázanie totožnosti dotknutej osoby nie je potrebné na plnenie tej ktorej úlohy, možno hovoriť o
zasiahnutí do súkromného života, ktoré nemá základ v zákonnej úprave. K tomuto treba dodať, že aj

sami svedkovia - policajti vo výpovediach hovoria o ,,zákroku", nie o služobnej činnosti.

Súd v napadnutom rozsudku nesprávne vykladá ustanovenie § 18 ods. 1 zákona o PZ (pozn. oprávnenie
policajta požadovať preukázanie totožnosti) v spojitosti s úlohou podľa zákona uvedenou v § 2 ods.1 písm. l) zákona o PZ (pozn. pátranie po osobách a veciach). Obhajoba sa nestotožňuje s tvrdením
uvedeným v napadnutom rozsudku, že výzva policajta na preukázanie totožnosti adresovaná konkrétnej
osobe v zmysle § 18 ods. 1 zákona o PZ je použiteľná kedykoľvek pri plnení úloh (pozn. všeobecných)

podľa zákona.

Tvrdenie policajtov, že jednou z ich úloh je pátranie po osobách a veciach, nie je dôvodom na vykonanie
služobného zákroku proti komukoľvek. Ak je vyhlásené pátranie po osobách, jedná sa o konkrétne
osoby, ak je vyhlásené pátranie po veciach, jedná sa o konkrétne veci. Z toho vyplýva, že v rámci

úlohy „pátranie po osobách a veciach" možno proti osobe vykonať služobný zákrok (a aj zisťovať jej
totožnosť) iba z dôvodu konkrétneho a podloženého dôvodného podozrenia, že je po nej vyhlásené
pátranie. Osoba proti ktorej sa policajt rozhodne použiť výzvu na preukázanie totožnosti musí vykazovať
znaky konkrétnej osoby ktorá je v pátraní (pozn. musí sa na ňu podobať, zodpovedať popisu takejto
osoby), iba vtedy by bola výzva na preukázanie totožnosti z dôvodu pátrania po osobách legitímna.
Poukazuje na to, že policajti poznali totožnosť obžalovaného, nebol im neznámou osobou, preto už nie

je možné ani len uvažovať o prípade uvedenom v predchádzajúcej vete. Nie je v súlade so zákonom
zasahovať do základných práv a slobôd osoby len tak (pozn. ,,rozhodli sa zistiť totožnosť, či nie je
na pátraní") bezdôvodne. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že policajti poznali obžalovaného zo
služobnej činnosti už pred zákrokom, teda vedeli kto je, teda museli alebo minimálne mohli vedieť o
tom, že nie je na pátraní.

Nemali teda zákonný dôvod zisťovať totožnosť obžalovaného prostredníctvom výzvy v zmysle § 18
ods. 1 zákona o PZ. Ak napriek tomu chceli zisťovať, či nie je na pátraní, mohli to urobiť aj bez
vykonania služobného zákroku, a to napríklad lustráciou cez operačné stredisko PZ. Ak by postupovali
bez vykonania služobného zákroku a zvolili by lustráciu, dnes by nebol obžalovaný.

K tejto časti je treba dodať, že tvrdenie policajtov o „pátraní po osobách a veciach" je len dodatočnou
snahou uviesť postup polície do súladu so zákonom, pričom ide len o formálne a všeobecné odvolávanie
sa na zákonné ustanovenia, bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností.

Na základe vyššie uvedeného potom možno vyvodiť záver, že policajt je oprávnený vyzvať osobu na
preukázanietotožnostiak(i)plníúlohyPolicajnéhozboruazároveň(ii)preukázanietotožnostikonkrétnej
osoby je potrebné na plnenie tejto konkrétnej úlohy. Je v rozpore so zákonom, ak policajt využíva toto
oprávnenie preventívne, bez dôvodu, teda bez splnenia materiálnych predpokladov. Práve vzhľadom
na skutočnosť, že služobným zákrokom sa zasahuje do dôležitej oblasti ústavou garantovaných práv a

slobôd jednotlivca, nemôže policajt vykonať kedykoľvek služobný zákrok. Nie je ani ponechané na voľnej
úvahe, či služobný zákrok môže, alebo nemusí vykonať. Preto policajt nemôže požadovať preukázanie
totožnosti bez toho, aby boli naplnené všetky podmienky na výkon tohto oprávnenia, nie len formálne,
ale i materiálne. Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom
rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym

poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so
základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní
platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch. V zásade každý právny inštitút
verejného práva (napr. oprávnenia policajta) aj súkromného práva sa musí interpretovať a aplikovať tak,
aby výklad a uplatňovanie právneho inštitútu vychádzalo zo zásad materiálneho právneho štátu a aby

tieto zásady bez zvyšku napĺňalo. Dokiaľ sa tak nedeje, dokiaľ sa právo neuplatňuje, alebo sa uplatňuje
na základe formálnych znakov, štát, kde orgány verejnej moci takto interpretujú a aplikujú právne normy
nemožno kvalifikovať ako materiálny právny štát.

Dôvodom na vykonanie služobného zákroku je v zmysle § 9 ods. 1 zákona o PZ páchanie priestupku

alebo trestného činu, alebo dôvodné podozrenie z ich páchania. V tomto smere súd v podstate prisvedčil
obhajobe, že nebol daný dôvod na vykonanie služobného zákroku. Aj z výpovede vypočutých policajtov
vyplýva, že obžalovaný V. H. som sa nedopúšťal žiadneho protiprávneho konania a policajti nemali ani
podozrenie z páchania trestného činu alebo priestupku.

Obhajoba od začiatku namietala nezákonnosť dokazovania, ktorá sa potvrdila nielen výsluchom obž. V.
H., ale aj výsluchmi svedkov L. Z., N. V. a najmä výsluchmi svedkov policajtov B. N., W. N., W. Y. a B. Z..Na základe vykonaného dokazovania, najmä na základe výsluchov svedkov policajtov bolo preukázané,
že polícia nemala žiadny zákonný dôvod na vykonanie služobného zákroku, ktorý reálne vykonali
svedkovia B. N. a W. Y., ako operatívni pracovníci KR PZ v Trnave. Obaja policajti zhodne uviedli, že

v čase služobného zákroku nemali žiadne konkrétne dôvodné podozrenie z páchania trestnej činnosti
proti mne. Zákon neumožňuje polícii obmedzovať osoby výlučne z dôvodu, že v minulosti boli vo výkone
trestu odňatia slobody (pozn. tomuto názoru prisvedčil aj súd v napadnutom rozsudku).
V prípade, ak by policajti mali konkrétne podozrenie na páchanie trestnej činnosti, mali postupovať
podľa Trestného poriadku, t.j. vopred začať trestné stíhanie a následne postupovať podľa príslušných

ustanovení Trestného poriadku. Toto však nebol môj prípad.

Keďže polícia vykonala služobný zákrok v rozpore so zákonom o policajnom zbore (pozn. najmä v
rozpore s § 2 ods. 1 písm. 1), § 8 ods. 1, § 9 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona o PZ) a v rozpore s Trestným
poriadkom,výsledkytohtoslužobnéhozákrokunemôžubyťpoužitéakozákonnýdôkazprotimojejosobe
obžalovaného. To čo sa následne malo udiať, bolo následkom prvotnej nezákonnosti, preto sú všetky

dôkazy získané proti mne získané nezákonne v rozpore s § 119 ods. 2 Trestného poriadku.

Namieta aj nesprávne zistenie skutkového stavu výlučne na základe výsluchov svedkov policajtov, teda
práve tých osôb, ktoré vykonali nezákonne služobný zákrok.

Z prvotných výsluchov príslušníkov PZ vyplývalo, že na mieste sa okrem polície a obžalovaného nikto
iný nenachádzal. Vytvorili tým fikciu, že neexistuje žiadny svedok a tiež fikciu o tom, že zaistené drogy
nemohli patriť nikomu inému ako mne obžalovanému, pretože nikto iný sa na mieste nenachádzal.
Až následne vyšlo najavo, že na mieste sa nachádzali aj svedkovia L. Z. a N. V.. Vo výpovediach
sa uvádzajú aj iné nezistené osoby. Takéto počiatočné výpovede policajtov mali zrejme zabezpečiť

nepreskúmateľnosť, resp. nevyvrátiteľnosť ich vlastných výpovedí z dôvodu fingovanej absencie
svedkov.

Obhajca sa nestotožňuje s tvrdením uvedeným v napadnutom rozsudku, že výpovede svedkov L. Z. a
N. V. sú bezvýznamné. Naopak, som toho názoru, že je potrebné hodnotiť výpovede všetkých svedkov,

ktorí sa na mieste v čase skutku nachádzali a tieto nemožno bagatelizovať iba preto, že vyznievajú skôr
v môj prospech a vyvracajú niektoré podstatné tvrdenia svedkov policajtov. Obaja svedkovia potvrdili,
že zasahujúci policajti nepoužili žiadne výzvy v zmysle zákona a pred začatím služobného zákroku
žiadnym spôsobom nepreukázali príslušnosť k policajnému zboru. Kričali len „I. stoj", resp. ,,stoj lebo
strelím". Boli oblečení v civile a v týchto súvislostiach nebolo a ani nemuselo byť zrejmé, že sa má

jednať o policajtov. Prirodzenou reakciou proti útočníkom bolo utekať pred nimi, rovnako ako ja sa
zachovali aj obaja svedkovia. Obaja svedkovia potvrdzujú moju výpoveď v tom, že policajti nepreukázali
svoju príslušnosť k policajnému zboru. S touto časťou vykonaného dokazovania sa súd vôbec žiadnym
spôsobom nevysporiadal.

Ďalšou nezrovnalosťou je skutočnosť, že vo výpovedi obžalovaného namietal manipuláciu so stopami
v tom zmysle, že polícia našla drogy a preniesla ich k miestu, kde spadol. Takto boli stopy
zadokumentované aj pri obhliadke miesta činu zo dňa 21.4.2015, podľa vyhotovenej fotografie boli
prakticky takmer pri sebe. Ak podľa výpovede policajtov so stopami nikto nemanipuloval a neprenášal
ich, potom je zároveň vylúčené tvrdenie policajtov o tom, že počas behu som „niečo zahadzoval". Ak by

som počas behu zahadzoval drogy, nemohli by byť nafotené v mieste kde som spadol všetky pri sebe
bez toho, aby ich tam niekto preniesol. V tejto súvislosti namietam, že aj obhliadka miesta činu bola
vykonaná nezákonne, pretože nepopisuje významné skutočnosti (pozn. miesto nájdenia drog) v súlade
s realitou, ale popisuje stav umelo vytvorený.

V prípravnom konaní bolo viac krát manipulované aj s inými dôkazmi v neprospech obžalovaného a boli
úmyselne vykonávané dôkazy v rozpore s právnymi predpismi tak, aby mi bola sťažená obhajoba a aby
bol skutkový stav upravený v môj neprospech. Napriek tomu, že súd tieto postupy a dôkazy nehodnotil,
resp. nezaložil na nich výrok o vine, obhajoba považuje za potrebné uviesť príklady takejto manipulácie,
pretože potvrdzujú ťažiskovú tému tohto odvolania - nezákonný postup polície pri získavaní dôkazov.

Obvinenie bolo obžalovanému vznesené uznesením zo dňa 26.8.2015 za obzvlášť závažný zločin s
rovnakou právnou kvalifikáciou, ako je uvedené v obžalobe. V zmysle § 37 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, sa jednalo o prípad povinnej obhajoby. Napriek tomu mi však obhajca ustanovený nebol.Obhajca bol ustanovený až opatrením zo dňa 21.9.2015, čo je mesačné omeškanie. Vyšetrovateľka
vypočula obžalovaného prvý krát v procesnom postavení obvineného dňa 20.9.2015 bez obhajcu,
porušila povinnosť ustanoviť obhajcu vopred a porušila tým právo na obhajobu.

Zo zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 9.11.2015 „sa stratila" celá časť, v ktorej nasledovali otázky
obhajcu týkajúce sa zásadných skutkových okolností a odpovede na tieto otázky. Zabudla sa však
vymazať prvá otázka obhajcu, ktorá je v zápisnici zaznamenaná už bez mojej odpovede.

Vyššie uvedené postupy značne spochybňujú zistený skutkový stav tak, ako bol ustálený vo výroku
napadnutého rozsudku, spochybňujú pravdivosť výpovedí svedkov - policajtov a zákonnosť celého
trestného stíhania. Nejednalo sa o ojedinelé, ani o menej závažné porušenie právnych predpisov, ale o
celý rad nezákonných postupov v prípravnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obhajca zastáva názor, že z dôvodu nezákonne vykonaného

dokazovania od počiatku, a teda v celom rozsahu, nie je možné konštatovať a hodnotiť žiadny zákonne
získaný dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že obžalovaný spáchal skutok, ktorý mu je kladený za vinu v
obžalobe a nie je možné dospieť ani k záveru o tom, že sa skutok stal.

Navrhuje, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, že podľa § 321 ods. 6 písm. a), písm. b)

Trestného poriadku napadnutý rozsudok zruší v celom rozsahu vo výroku o vine a vo výroku o treste
a rozhodne sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku tak, že podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku obžalovaného oslobodí spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
je obžalovaný stíhaný.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti obhajcu obžalovaného a prokurátora
krajskej prokuratúry. Verejné zasadnutie sa vykonalo v neprítomnosti obžalovaného.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla zamietnuť odvolanie obžalovaného.

Obhajcaobžalovanéhožiadazrušiťnapadnutýrozsudokaobžalovanéhopodľa§285písm.a)Trestného
poriadkuspodobžalobyoslobodiť,keďmázato,žepolíciamanipulovalasdôkazmiažeslužobnýzákrok
polície nebol v súlade so zákonom.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného

podľa § 316 Trestného poriadku ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek
3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.
Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obhajcu obžalovaného nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa zistil :

· prokurátorka okresnej prokuratúry podala dňa 14.07.2016 pod č. 2 Pv 302/15/2207-56 obžalobu na
V. H. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a)

Trestného zákona
· okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného V. H., výsluchom svedkov L. Z., B. N., N.
V., B. Z. a W. N. a postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. prečítal zápisnicu o výsluchu svedka W.
Y., prečítal znalecký posudok KEÚ PPZ-KEU-BA-EXP-2015/7521 a znalecký posudok č. 2/2016 znalca
z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychológia a psychiatria, oboznámil sa s relevantnými

listinnými dôkazmi a to zápisnicou o zadržaní podozrivého na č.l. 8, zápisnicou o zadržaní obvineného
na č.l. 14, opatrením o ustanovení obhajcu na č.l. 19, zápisnicou o obhliadke miesta činu na č.l. 97-104,
zápisnicou o prehliadke tela na č.l. 105, listinami k osobe obžalovaného na č.l. 106-113, rozsudkom
Okresného súdu Trnava sp. zn. 3T/8/2014, vyjadrením Národnej protidrogovej jednotky k hodnote drog
a s odpisom registra trestov obžalovaného.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení
napadnutého prvostupňového rozsudku. Z toho dôvodu si závery prvostupňového súdu v podstatnej
časti osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v podstatnom rozsahu na ne ako na správne odkazuje.Odvolací súd mal jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného
zákona tým, že obžalovaný si na presne nezistenom mieste v nezistenom čase a nezisteným spôsobom
zadovážil2ksplastovýchinjekčnýchstriekačieka1kspapierovejskladačkysobsahommetamfetamínu,
ktoré prechovával až do 01.50 hod. dňa 21.04.2015, kedy bol v Trnave na ulici VI. Clementisa za
objektom Bowling Galaxia, hliadkou OKP KR PZ vyzvaný na predloženie dokladu totožnosti, pričom sa

dal na útek počas ktorého vyhodil 2 ks plastových injekčných striekačiek a pri potknutí a spadnutí na
zem mu z kapsičky vypadla peňaženka, v ktorej sa nachádzala papierová skladačka.

Z trestnej činnosti uvedenej v obžalobe je obžalovaný usvedčovaný najmä výpoveďou svedka B. N. a
W. Y., ktorú potvrdzujú aj svedkovia W. N. a B. Z..

K odvolacím námietkam obžalovaného:

K výroku o vine:

Čo sa týka námietky obhajcu obžalovaného, že overenie totožnosti osoby príslušníkmi PZ je služobný

zákrok, ktorým sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby, s týmto tvrdením sa
odvolací súd plne stotožňuje, tak ako to uvádza obhajca v písomných dôvodoch odvolania. Zároveň
však obhajoba uvádza, že služobný zákrok spočívajúci v overení totožnosti obžalovaného, či nie je v
pátraní bol nezákonný, nakoľko policajti nemali konkrétne podozrenie na páchanie trestnej činnosti.

V tejto súvislosti odvolací súd zastáva názor, že príslušníci Policajného zboru v rámci plnenia
svojich úloh v zmysle zákona (teda spolupôsobenie pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri
ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku), sú oprávnení
overiť totožnosť osoby. A to bez ohľadu na predchádzajúce zisťovanie a overovanie, či bol získaný
bezprostredný poznatok o páchaní priestupku alebo trestného činu, bez overovania skutočností, či s

osobou už prišli v minulosti do kontaktu alebo nie.

Ak teda vychádzame z obsahu výpovedí zasahujúcich policajtov, títo zhodne vypovedali o tom, že
miesto, kde sa obžalovaný zdržiaval patrilo k lokalite zvýšeného výskytu trestnej činnosti, preto mu
venovali zvýšenú pozornosť. Zároveň potvrdili, že obžalovaného z predošlej služobnej činnosti poznali

a mali vedomosť, že sa dopúšťa drogovej trestnej činnosti. Aj napriek tomu, že neexistovalo konkrét-
ne podozrenie zo spáchania trestného činu, resp. priestupku (§ 2 ods. 1 písmeno b/ zákona o Policaj-
nom zbore), je možné akceptovať služobný zákrok policajtov vo forme oprávnenia požadovať preuká-
zanie totožnosti podľa § 18 odsek 1 zákona o Policajnom zbore. Táto situácia totiž mohla vyvolať pot-
rebu skontrolovať osamelú osobu pohybujúcu sa v neskorých nočných hodinách na mieste zvýšeného

výskytu trestnej činnosti (§ 2 odsek 1 písmeno a/ zákona o Policajnom zbore), prípadne mohlo ísť o oso-
bu, na ktorú je vyhlásené pátranie (§ 2 ods. 1 písmeno l) zákona o Policajnom zbore). Za tejto situácie
odvolací súd nevidí dôvod, prečo by príslušníci PZ nemohli vykonať služobný zákrok voči obžalovanému
za účelom zistenia, či sa nenachádza v pátraní.

V služobnom zákroku boli policajti oprávnení pokračovať len za existencie ďalších zákonných pod-
mienok, t. j. dôvodnosti podozrenia z páchania trestnej, či priestupkovej činnosti. Tu nestačí všeobec-
né, nekonkrétne podozrenie, či prevenčný dôvod, naopak podozrenie musí mať kvalifikovaný rozmer
vyplývajúci z objektívne preukázaných skutočností. Nakoľko sa obžalovaný dal na útek a na ďalšie
výzvy nezareagoval, príslušníci PZ nadobudli dôvodné podozrenie z páchania trestnej činnosti a boli

oprávnený v služobnom zákroku pokračovať.

V predmetnej trestnej veci teda nemožno na podklade zabezpečených dôkazov a po ich vyhodnotení vo
vzájomnej súvislosti konštatovať, že by príslušníci polície len náhodne zastavili obžalovaného a zača-
li vykonávať zásahy do ústavou garantovaných práv jednotlivca. Všetky vyššie skutočnosti odôvodňujú

služobný zákrok policajtov v súlade so zákonom. V kritickom čase pri plnení úloh Policajného zboru mali
zasahujúci policajti plné právo kontrolovať obžalovaného. Postup policajtov nebol neoprávnený. Policajti
pri konkrétnom služobnom zákroku neporušili žiadne ľudské práva ani základné slobody obvineného.Čo sa týka námietky obhajcu obžalovaného, že príslušníci PZ sa nepreukázali svoju príslušnosť k
policajného zboru, odvolací súd poukazuje na výpovede svedka N. a Y., ktorý zhodne vypovedali, že sa
obžalovanému slovne ako aj preukazom identifikovali, na čo obžalovaný zareagoval útekom. Vyjadrenia

obžalovaného sa v tomto smere javia ako tendenčné, nakoľko sám obžalovaný opakovane vo svojich
výpovediach uvádza, že „niečo po mne kričali“, pričom nevedel presne uviesť, čo predchádzalo pred
výstrahou „stoj, lebo strelím“. Rovnako vypovedali aj svedkovia V. a Z., ktorý taktiež potvrdili, že pred
výstrahou kričali príslušníci PZ aj niečo iné, čo zreteľne nepočuli.

K odvolacej námietke obžalovaného, že vyšetrovateľka obvineného vypočula v procesnom postavení
obvineného dňa 20.09.2015 bez obhajcu, hoci bol daný dôvod povinnej obhajoby, odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku na str. 8, kde sa súd prvého stupňa s uvedenou
námietkou obhajoby v dostatočnej miere a správne vysporiadal. Odvolací súd preto nepovažuje za
potrebné sa s ňou opätovne zaoberať.

K odvolacej námietke obžalovaného ohľadom chýbajúcej strany zo zápisnice o výsluchu obvineného
zo dňa 09.11.2015 je nutné uviesť, že uvedenú skutočnosť mal obžalovaný namietať ešte v rámci
prípravného konania, nakoľko počas preštudovania spisového materiálu mal možnosť oboznámiť sa s
kompletným spisovým materiálom. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že v rámci kontradiktórneho
súdneho konania pred súdom prvého stupňa bol k veci obžalovaný opätovne vypočutý na hlavnom

pojednávaní, kde mu bola poskytnutá možnosť opätovne sa vyjadriť k prejednávanej veci a dostatočne
realizovať jeho práva, ktoré mu vyplývajú z ustanovení Trestného poriadku.

K výroku o treste:

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona : Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona : Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa

navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného

činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014, sp. zn. 4 To
7/2013).

Podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona, kto neoprávnene kúpi, predá, vymení, zadováži,
alebo prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto
takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.

Podľa § 172 ods.2 písm. a) Trestného zákona, odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa

páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a už bol za taký čin odsúdený.

Odvolací súd ustálil, že okresný súd nepochybil ani postupom v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti
potrebné pre ukladanie sankcie v zmysle citovaného ustanovenia § 34 ods.1, ods. 4 Trestného zákona.
V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie, správne vyhodnotil osobu

obžalovaného, jeho povesť a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu.

Trestná sadzba vyplývajúca z ustanovenia § 172 ods. 2 Trestného zákona je 10 až 15 rokov. Okresný
súd postupoval správne, keď nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť a obžalovanému uložiltrest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov. Nepochybil ani tým postupom, ktorým podľa § 48 ods.
3 písm. b) zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s maximálnym stupňom
stráženia. Správny je aj výrok okresného súdu, ktorým podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona

uložil obžalovanému ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou a podľa § 76 ods. 1
Trestného zákona s poukazom na § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.