Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. marec 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/36/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116223944
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4116223944.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: Y. J.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom H. 5, W., zast. Romanom Juríkom, advokátom, so sídlom Jazerná 19, Nové
Zámky, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724
803, zast. Advokátska kancelária Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 53
255 739, o zaplatenie sumy 340 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 29. októbra 2019 č. k. 18C/388/2016-217 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
340 eur, 5,05% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 09. 01. 2016 do zaplatenia, 5,05% úrok
z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 10. 02. 2016 do zaplatenia, 5,05% úrok z omeškania ročne zo
sumy 50 eur od 10. 03. 2016 do zaplatenia, 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 12. 04. 2016
do zaplatenia, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 11. 05. 2016 do zaplatenia, 5% úrok z
omeškania ročne zo sumy 50 eur od 10. 06. 2016 do zaplatenia, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 40

eur od 15. 07. 2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol
tak, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu 94%. Rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil ustanoveniami § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 524 ods. 1, 2, § 530 ods. 1, §
451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. Uviedol,
že žalobkyňa sa prostredníctvom právneho zástupcu podanou žalobou zo dňa 09. 09. 2016 domáhala,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 350 eur istiny s príslušenstvom. Súd prvej inštancie
rozhodol rozsudkom č. k. 18C/388/2016-112 zo dňa 22. 11. 2017 tak, že žalovaný bol povinný zaplatiť

žalobcovi sumu 340 eur, 5,05% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 09. 01. 2016 do zaplatenia,
5,05% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 10. 02. 2016 do zaplatenia, 5,05% úrok z omeškania
ročne zo sumy 50 eur od 10. 03. 2016 do zaplatenia, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 12.
04. 2016 do zaplatenia, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 11. 05. 2016 do zaplatenia, 5%
úrok z omeškania ročne zo sumy 50 eur od 10. 06. 2016 do zaplatenia, 5% úrok z omeškania ročne zo
sumy 40 eur od 15. 07. 2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Súd konanie v časti
zaplateniasumy10eurzastavil.Žalobkynipriznalnáhradutrovkonaniavrozsahu94%.Vočirozhodnutiu

bolo podané odvolanie a Krajský súd v Nitre rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom
výroku a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dňa
07.04.2004nazákladežiadostiovydaniekreditnejplatobnejkartyQUATRObolažalobkyniVšeobecnou
úverovou bankou a. s., prostredníctvom spoločnosti Správa kreditných kariet, a. s. vydaná kreditnákarta so schváleným úverovým rámcom 995,82 eura. Dňa 23. 11. 2015 bola uzatvorená v zmysle §
524 a nasl. Obč. zákonníka Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Všeobecnou úverovou bankou, a. s.
a žalovaným. Postúpenie pohľadávky oznámila banka žalobkyni listom zo dňa 07. 12. 2015. Právnym

predchodcom žalovaného boli vystavené upomienky - výzvy k úhrade zo dňa 09. 05. 2010, 02. 07. 2010,
09. 08. 2010, ktorými bola žalobkyňa vyzvaná na úhradu mesačných splátok v omeškaní. Spoločnosť
Slovenské kreditné karty dňa 12. 09. 2010 vyhlásila okamžitú splatnosť dlžného zostatku vo výške
3519,32 eura. Dňa 17. 12. 2015 bola uzatvorená Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v
splátkach medzi žalobkyňou a žalovaným. Žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 6 x 50 eur a sumu 40

eur, spolu 340 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú
už splatné a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, po ktorej bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené je zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené
ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej

pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky
rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky,
ktorá kontrola je osobitne významná v priebehu trvania úverového vzťahu. Súd na pojednávaní uviedol,
že je sporné omeškanie žalobkyne s plnením dlhu po dobu dlhšiu ako 90 dní a zároveň uviedol, že v
konaní musí byť preukázané doručenie písomnej výzvy žalobkyni. Zároveň súd uviedol, že v prípade,

ak žalovaný tieto skutočnosti preukáže, jedná sa o platné postúpenie pohľadávky a až následne bude
potrebné sa zaoberať platnosťou, resp. neplatnosťou dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky
v splátkach. V danej veci žalovaného zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu v zmysle § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, t. j. že právny predchodca žalovaného ako veriteľ pohľadávky
písomne vyzval žalobkyňu na úhradu dlhu. Súd prvej inštancie mal za to, že dodržanie postupu, ktorý

je predpokladom pre postúpenie pohľadávky banky v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, zo
strany žalovaného nebol preukázaný. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa bola v omeškaní s
plnenímdlhunepretržitedlhšieako90kalendárnychdní,keďžalovanémubolouložené,abyšpecifikoval,
či žalobkyňa bola v omeškaní so splatením záväzku pred zaslaním výziev, resp. po zaslaní výzvy. Táto
skutočnosť nie je zrejmá ani z predložených upomienok, z ktorých síce vyplýva, že žalobkyňa nezaplatila

splátky, nie je zrejmé, ktoré splátky žalobkyňa nezaplatila, je uvedená iba suma mesačných splátok v
omeškaní, avšak nie je zrejmá doba omeškania. Zároveň bol žalovaný vyzvaný zo strany súdu, aby
preukázal doručenie výzvy - upomienky zo dňa 09. 05. 2010, 02. 07. 2010, 09. 08. 2010 žalobkyni.
Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je totiž jedným z predpokladov postúpenia bankovej
pohľadávky výzva banky a jej doručenie dlžníkovi. Z obsahu spisu a žalovaným predložených dokladov

nevyplýva, že by žalovaný doručoval výzvy - upomienky zo dňa 09. 05. 2010, 02. 07. 2010, 09. 08. 2010
žalobkyni, teda nebolo dokázané, že by bola žalobkyňa aj písomne vyzvaná na splnenie svojho záväzku
zo zmluvy o úvere. Z týchto dôvodov súd konštatoval, že medzi právnym predchodcom žalovaného a
žalovaným nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, a preto nebolo potrebné sa zaoberať dohodou
o uznaní záväzku. Keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o

bankách, súd posúdil zmluvu o postúpení pohľadávok za neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, žalobkyni vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to na základe skutkovej
podstaty plnenia bez právneho dôvodu. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 340 eur. Zároveň súd žalobkyni priznal i úrok z omeškania s poukazom na § 517 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. č. 87/95 Zb. a to od nasledujúceho dňa po uhradení splátok

žalobkyňou žalovanému. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP a náhradu trov
konania pomerne rozdelil. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 350 eur (100%), úspešná bola v
časti zaplatenia sumy 340 eur (97%), čiastočné späťvzatie žalobkyne súd vyhodnotil podľa § 256 ods.
1 CSP tak, že práve žalobkyňa zavinila čiastočné zastavenie konania, a preto je potrebné to vyhodnotiť
ako jej neúspech, úspech žalovaného bol 3%. Čistý úspech žalobkyne je v rozsahu 94%. Súd priznal

žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94%. O výške trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, namietajúc,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia absolútne nereflektuje zistený a preukázaný skutkový stav veci. V konaní bolo
preukázané, že žalobkyňa bola postupcom opakovane vyzvaná na úhradu omeškaných splátok, a to: 1/
upomienkou zo dňa 09. 05. 2010, upomienkou zo dňa 02. 07. 2010, upomienkou zo dňa 09. 08. 2010,
2/ výzvou zo dňa 12. 09. 2010 označenou ako „Vyhlásenie predčasnej splatnosti dlžného zostatku“,pričom predmetnú výzvu si žalobkyňa dokonca prevzala, čo bolo v rámci súdne konania preukázané.
Poukázal na to, že ust. § 92 ods. 8 ZoB nestanovuje povinnosť banky vo výzve upozorniť klienta (dlžníka)
na následok jeho omeškania, t. j. vôľu banky postúpiť pohľadávku a na možnosť zvrátiť postúpenie.

Opačný výklad ust. § 92 ods. 8 ZoB z dikcie uvedeného ustanovenia nielenže vôbec nevyplýva, ale
okresný súd si takýmto výkladom svojvoľne a v rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci fakticky
„dopĺňa“ toto ustanovenie vlastnými úvahami o tom, čo by výzva banky mala podľa jeho názoru po
obsahovej stránke spĺňať na to, aby ju okresný súd bral v úvahu a považoval za výzvu banky, akú
mal na mysli zákonodarca v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB. Tiež uviedol, že v rámci konania predložil

okresnému súdu ako listinný dôkaz výpis z pôžičkovej karty, z ktorej je zrejmé omeškanie žalobkyne
omnoho dlhšie ako vyžadovaných 90 kalendárnych dní. Dokonca v rámci konania uskutočnenom na
okresnom súde špecifikoval omeškanie žalobkyne minimálne v období od 15. 05. 2010 do 08. 10.
2010, kedy žalobkyňa nevykonala žiadnu úhradu. Okresný súd na predmetný listinný dôkaz žiadnym
spôsobom neprihliadol, žiadnym spôsobom sa s ním v rámci odôvodnenia nevysporiadal. Počas celého
priebehu konania mal za to, že z predložených dôkazov (3x upomienka + výzva) a z vykonaného

dokazovania je dostatočným spôsobom preukázané omeškanie žalobkyne v zmysle ust. § 92 ods. 8
ZoB, nakoľko k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 23. 11. 2015, teda po viac ako piatich rokoch od
vyhlásenia predčasnej splatnosti postupcom. V poslednom rade, žalobkyňa dňa 22. 03. 2011 podpísala
Dohodu o úhrade pohľadávky v splátkach a dňa 14. 12. 2015 podpísala Dohodu o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku, prostredníctvom ktorých uznala svoj záväzok voči žalovanému vzniknutý

zo Zmluvy č. 1032194, uzavretej s postupcom, čo do dôvodu a výšky a zaviazala sa splatiť svoj záväzok
v splátkach. Predmetné dohody spĺňajú všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania
dlhu zo strany dlžníka. Dobromyseľné prijatie plnenia zo strany žalovaného nemožno v žiadnom prípade
považovať za bezdôvodného obohatenie, ba naopak, konanie žalobkyne vykazuje znaky rozporu s
dobrými mravmi, nakoľko po až dvojnásobnom uznaní záväzku následne žiada takéto plnenia naspäť

titulom bezdôvodného obohatenia. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu zamietne.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že ani jedna strana sporu
nespochybňovala korektnosť procesu z hľadiska dokazovania. Všetky navrhnuté dôkazy súd vykonal.

Súd dokazovaním zistil, že nie je preukázané doručenie upomienok z 09. 05. 2010, 02. 07. 2010 a 09. 08.
2010, pritom žalovaného upozornil na skutočnosť, že považuje za nevyhnutné preukázanie doručenia
týchto upomienok. Žalovaný v tomto smere ale nevyprodukoval žiadny dôkaz. Za týchto okolností treba
považovať súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o tieto tri upomienky, za úplný. Pokiaľ
ide o vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, ak by aj táto listina obsahovala výzvu na zaplatenie dlžnej

sumy, ide o neplatný právny úkon v rozpore s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o výklad
ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, hoci v minulosti existovali interpretačné problémy s jeho
výkladom, bodku za interpretačnými spormi dal NS SR judikátom R 60/2018. Napadnutý rozsudok
považuje za vecne správny, namietané odvolacie dôvody za nepreukázané a neexistujúce. Navrhla
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s
verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne v zmysle

ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Žalobkyňa doručila dňa 08. 09. 2016 súdu prvej inštancie žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 350 eur spolu s úrokmi z omeškania, ako i náhradou trov
konania. V žalobe dôvodila, že uzatvorila so Všeobecnou úverovou bankou a. s. dňa 07. 04. 2004

spotrebiteľskú zmluvu, na základe ktorej jej banka prostredníctvom spoločnosti Správa kreditných kariet
a. s. poskytla úver vo forme kreditnej karty. Žalobkyňa sa dostala do omeškania so splácaním úveru.
Banka však o vrátenie peňazí z úveru stratila záujem a svoje práva neplatne postúpila na žalovaného,
pričom postúpenie pohľadávky oznámila banka žalobkyni listom z 07. 12. 2015. Žalovaný u žalobkyni
dosiahol uzatvorenie Dohody o uznaní dlhu a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 14. 12. 2015,

resp. 17. 12. 2015. Na základe tohto žalobkyňa zaplatila šesť splátok po 50 eur a jednu splátku vo výške
40 eur, spolu 340 eur. Poukázala na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a na
to, že banka môže postúpiť len splatnú pohľadávku a aj to až, ak po 90 dňoch od písomnej výzvy banky
je klient v omeškaní. S ohľadom na uvedené je neplatná aj dohoda o uznaní pohľadávky a o úhradepohľadávky v splátkach, keď uznanie dlhu má akcesorickú povahu a je závislé od hlavného právneho
úkonu. Teda, ak je neplatný hlavný právny úkon (v tomto prípade postúpenie pohľadávky), ex
lege je neplatným aj uznanie pohľadávky voči subjektu, ktorý na seba pohľadávku neplatne prevzal.

Taktiež je tento úkon výsledkom nekalých obchodných praktík, konkrétne agresívnej obchodnej praktiky,
ako i obsahuje viaceré neprijateľné zmluvné podmienky. Predmetom konania, po zastavení konania v
dôsledkuspäťvzatiažaloby,čodozaplateniasumy10eur,zostalžalobkyňouuplatnenýnároknavydanie
bezdôvodného obohatenia v rozsahu 340 eur spolu s príslušenstvom.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov

c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

8. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti

odvolacieho súdu.

10. Preskúmavajúc podané odvolanie žalovaného, z hľadiska jeho odvolacích dôvodov, dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nebolo spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle požiadavky odvolateľa, keď súčasne je potrebné konštatovať,

že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu následne
vyvodil i správne právne závery.

11. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že by postúpenie pohľadávky v
zmysle uzatvorenej Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 11. 2015 bolo v súlade so zákonným

ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a teda, že došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky na žalovaného, s takýmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.

12. Tak, ako žalobkyňa v konaní poukazovala na rozhodnutie NS SR, publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 60/2018, v kontexte nastolenej spornej

právnej otázky v tomto konaní, i odvolací súd na závery tohto rozhodnutia odkazuje. NS SR vo svojom
rozhodnutí konštatoval nasledovné:
„ Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci je kardinálnym právnym problémom otázka platnosti, či
neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda, či podmienky pre postúpenie
pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa §

92 ods. 8 prvá veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky
voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania
prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súdy oboch inštancií
v tejto veci sa veľmi podrobne vysporiadali so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa neplatnosti
právneho úkonu o postúpení pohľadávky, a dovolací súd si tieto skutočnosti všimol a v plnom rozsahu

s ich uvedenými argumentmi súhlasí. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom
rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka
banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo Zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami
(podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a následné
dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia

byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko
Zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky
musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby
nedošlokjehoporušeniu.Uvedenéspoluúzkosúvisí,avšakvzájomnesanevylučuje.Dovolacísúdpretokonštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení
bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto
prípade so Zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/

zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.“

13. V kontexte zákonnej úpravy vychádzajúcej z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách a
vyššie uvedených záverov NS SR bolo potom na žalovanom, aby súdu prvej inštancie, v zmysle jeho
požiadavky preukázal, že jeho právny predchodca- banka doručil žalobkyni ako dlžníčke v omeškaní

písomnú výzvu na plnenie a žalobkyňa bola napriek tejto výzve následne nepretržite v omeškaní
dlhšie ako 90 dní. I keď žalovaný argumentoval, že žalobkyňa bola postupcom opakovane vyzvaná
na úhradu omeškaných splátok, a to: upomienkou zo dňa 09. 05. 2010, upomienkou zo dňa 02.
07. 2010, upomienkou zo dňa 09. 08. 2010, ich doručenie žalobkyni v konaní nepreukázal, tak
ako správne konštatoval i súd prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný ďalej dôvodil, že samotné vyhlásenie
predčasnej splatnosti dlžného zostatku, preukázateľne doručené žalobkyni, obsahuje i výzvu na plnenie,

je potrebné uviesť, že i za situácie, že by túto argumentáciu žalovaného odvolací súd pripustil, teda
by vychádzal z tohto, že právny predchodca žalovaného žalobkyni výzvu na plnenie doručil, i tak
absentuje naplnenie druhej kogentnej zákonnej požiadavky na ustálenie záveru o platnom postúpení
pohľadávky predpokladanej ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to preukázané následné
nepretržité omeškanie žalobkyne s plnením dlhšie ako 90 dní. Pokiaľ sa žalovaný v tomto ohľade bránil

tým, že predložil súdu prvej inštancie výpis z pôžičkovej karty, z ktorej je zrejmé omeškanie žalobkyne
omnoho dlhšie ako 90 kalendárnych dní, takúto odvolaciu argumentáciu odvolací súd nepovažoval
za dôvodnú. Vo vzťahu k tomuto listinnému dôkazu žalovaný v konaní uviedol len to, čo rovnako
uviedol i v podanom odvolaní, a síce, že preukazuje omeškanie žalobkyne s plnením v období od
15. 05. 2010 do 08. 10. 2010, čo však v situácii predpokladajúcej doručenie výzvy na plnenie vo

forme vyhlásenia predčasnej splatnosti dlhu (zo dňa 12. 09. 2010) nepreukazuje následné nepretržité
omeškanie žalobkyne trvajúce dlhšie ako 90 dní (keď vo vzťahu k upomienkam postupcu zo dňa 09. 05.
2010,02.07.2010,09.08.2010,vzhľadomnanepreukázanieichdoručeniažalobkyni,jetentoargument
žalovanéhobezpredmetný).Navyše,žalovanýsanasúdeprvejinštancievyjadriltak,žesúdušpecifikuje,
kedy bola žalobkyňa v omeškaní so splácaním svojho záväzku a či bola v omeškaní aj po zaslaní

výziev, za ktorým účelom súd prvej inštancie odročil pojednávanie konané dňa 01. 10. 2019 na nový
termín pojednávania 29. 10. 2019. Žalovaný však žiadny dôkaz preukazujúci uvedené neprodukoval.
Potom možno konštatovať len to, že žalovaný dôkazné bremeno preukázania naplnenia zákonných
predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky vyžadovaných ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o
bankách nepreukázal, čo má za následok správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že zmluva o

postúpení pohľadávky, uzatvorená medzi bankou ako postupcom a žalovaným ako postupníkom, je
neplatným právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a žalovaný sa nestal
veriteľom žalobkyne.

14. Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobe žalobkyne na vydanie bezdôvodného

obohatenia v rozsahu ňou realizovaných úhrad žalovanému vyhovel v celom rozsahu. V kontexte
uvedeného, teda konštatovania neplatného postúpenia pohľadávky na žalovaného, je potom ďalšia
argumentácia žalovaného v podanom odvolaní týkajúca sa uzavretej Dohody o uznaní záväzku a o
úhrade pohľadávky v splátkach, bezpredmetná.

15. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektuna súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).