Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. december 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715203252
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7715203252.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu U. W., A.. XX.X.XXXX, W. Q. F. A. D. Č..
XX, zastúpeného JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, proti
žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Štúrova 2, o zaplatenie 2.061,03 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce č.k. 5C/93/2015-234 zo dňa 18.11.2019 v spojení s opravným uznesením
č.k. 5C/93/2015-241 zo dňa 19.11.2019, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie rozsudkom uvedeným v záhlaví v spojení s opravným
uznesením zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 1.529,23 € spolu s 9% ročným
úrokom z omeškania od 22.6.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal žalobcovi proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu
48%, o výške ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa tento pôvodne domáhal zaplatenia spolu sumy 2.297,91
€ s príslušenstvom titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Svoj návrh
pritom odôvodnil tým, že bol trestne stíhaný za pokračujúci trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, účinného do 31.12.2005 a trestný čin prijímania
úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona, účinného do 31.12.2005.
Na základe uznesenia o vznesení obvinenia vydaného Ministerstvom vnútra SR č.k. ÚIS PZ-Košice,
ČTS:ÚIS-86/KOK-2005 zo dňa 14.12.2005 sa začalo trestné stíhanie voči žalobcovi a následne po

ukončení vyšetrovania a po podaní obžaloby bola vec prejednaná pred Okresným súdom Michalovce
v konaní 8T/140/2010. Žalobca nedal žiadnu príčinu na vznesenie obvinenia a ihneď po jeho vydaní v
prípravnom konaní využil všetky opravné prostriedky, v ktorých poukazoval na nedôvodnosť trestného
stíhania voči svojej osobe, jeho sťažnosti však boli zamietnuté. Okresný súd Michalovce rozsudkom
zo dňa 8.11.2010 napokon žalobcu spod obžaloby oslobodil a Krajský súd v Košiciach uznesením
6To/13/2012 zo dňa 28.4.2011 zamietol odvolanie Vojenského obvodného prokurátora proti rozsudku,
teda bolo právoplatne rozhodnuté o oslobodení žalobcu, nakoľko skutok nie je trestným činom. Žalobca

oprel svoj nárok o ustanovenie § 3 ods. 1, § 4, § 15 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.3. Pôvodne bola žaloba podaná proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR,
neskôr svoju žalobu žalobca rozšíril aj proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra SR.
Súd prvej inštancie predmetný spor už meritórne rozhodol v poradí prvým rozsudkom zo dňa 15.2.2016

č.k. 5C/93/2015-61 tak, že zaviazal Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra SR zaplatiť
žalobcovi sumu 1.722,84 € s príslušenstvom, ako aj trovy konania a v prevyšujúcej časti jeho nárok
zamietol. Vo veci bolo meritórne rozhodnuté už po tom, čo z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby súd
prvej inštancie uznesením č.k. 5C/112/2012-247 zo dňa 13.2015 konanie v časti o zaplatenie 236,88
€ s príslušenstvom zastavil a zvyšnú časť nároku v sume 2.061,03 € vylúčil na samostatné konanie,

teda konanie sa pôvodne viedlo pod sp.zn. 5C/112/2012, následne bol nárok zapísaný pod novú spisovú
značku a to 5C/93/2015.

4. Pôvodne žalovaná Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR podala voči rozsudku
odvolanie a Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 2 Co/297/2016 zo dňa 28.6.2017 uvedený rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby sa súd zaoberal

otázkou pasívnej legitimácie v tomto spore a upravil žalobcu na správne označenie ústredného orgánu
štátu, ktorý v tomto spore za Slovenskú republiku koná a ním je Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky. Ďalej uložil súdu zaoberať sa aj výškou škody, ako aj preukázaním, že skutočne k tejto škode
došlo.

5. Po vrátení veci súd prvej inštancie v zmysle pokynov odvolacieho súdu vyzval žalobcu na riadne
označovanie žalovaného, ktorý to aj vykonal a doplnil dokazovanie ohľadne oprávnenosti a výšky nároku
žalobcu.

6. Žalovaná Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky žiadala

žalobu zamietnuť, pretože podľa nej žalobca nepreukázal doposiaľ existenciu nesprávneho úradného
postupu orgánov verejnej moci v zmysle ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko nebol preukázaný
žiaden nesprávny postup prokuratúry Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu Michalovce sp.zn.
8T/140/2010. Nie sú teda splnené podmienky na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a zdôraznila, že pre osvedčenie nároku musia byť splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za

škodu a to tak, že musí byť jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci,
rozhodnutie orgánu verejnej moci musí pre nezákonnosť byť zrušené príslušným orgánom a tiež musí
byť jednoznačne preukázaný vznik škody, ako aj príčinná súvislosť. Žalovaná pritom nepopierala, že
napokon bol v trestnom konaní žalobca úspešný a spod obžaloby oslobodený, avšak v rámci konania
nedošlo k zrušeniu žiadneho rozhodnutia pre jeho nezákonnosť či už v prípravnom konaní, alebo v

konaní pred súdom. Poukázala pritom na skutočnosť, že aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva,
že k záveru o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý však
musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami, dostatočne odôvodnený, nie je však potrebné, aby trestná
činnosť bola spoľahlivo preukázaná. V čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj podania
obžaloby, boli tieto zákonom stanovené podmienky pre trestné stíhanie žalobcu splnené.

7. Žalobca podaním zo dňa 2.5.2019 špecifikoval svoj nárok s tým, že náhrada škody pozostáva
z výdavkov, ktoré mal na zastúpenie advokátom v trestnom konaní. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie a zo spisu 8T 140/2010 Okresného súdu Michalovce zistil, že v trestnom konaní žalobcu
zastupoval advokát JUDr. Lučivjanský a v tomto konaní zastupoval iba jeho a nikoho ďalšieho z

obžalovaných. Skutočné úhrady, ako aj náklady na obhajobu mal súd preukázané faktúrami, ako aj
výpismi z účtov. Zistil, že faktúru č. 20080306 zo dňa 19.3.2008 na sumu 30.000,-Sk zaplatil sám žalobca
na podnikateľský účet advokáta a faktúru č. 20051205 zo dňa 20.12.2005 na sumu 50.000,-Sk zaplatila
advokátovi prevodom z účtu sestra žalobcu G.. Ľ. L..

8. Po právnom posúdení veci súdom prvej inštancie podľa ust. § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f/, §
6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení
súd posúdil nárok žalobcu a vo veci rozhodol. Uzavrel, že náhrada škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej zodpovednosti sa nemôže
zbaviť. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom z verejnej moci je výsledok tohto

konania. Náhrada škody pritom zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, ochrannom opatrení alebo
rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní,v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec
postúpená inému orgánu.

9. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba
mať na zreteli, že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, že štát zodpovedá za to, aby
každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Citovaný
zákon síce vyslovene neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod

obžaloby, rovnaký význam však ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo konečné oslobodenie spod
obžaloby.

10. Čo sa týka výšky škody súd prvej inštancie zisťoval zo spisu 8T/140/2010 Okresného súdu
Michalovce všetky úkony a účasť zástupcu žalobcu JUDr. Lučivjanského na úkonoch a neuznal jeho

nárok za úkony v celkovej výške 531,70 €. Súd síce nevylúčil, že obhajca sa týchto úkonov podľa jeho
vlastných poznámok aj zúčastnil, avšak v trestnom spise jeho účasť na týchto procesných úkonoch
preukázaná nebola a žalobca neprodukoval iný dôkaz, ktorým by účasť obhajcu na týchto úkonoch
preukázal. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.529,23 € a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

11. V zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. SR č. 87/1995 Z.z. v platnom
znení priznal žalobcovi aj zákonné úroky z omeškania od 22.6.2012 do zaplatenia.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a podľa pomeru úspechu a neúspechu

sporových strán v spore zaviazal žalovanú na úhradu trov konania žalobcovi v celkovej výške 48,40 %.
O výške týchto trov v zmysle § 262 ods. 2 CSP bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

13. V zákonnej lehote proti zaväzujúcemu výroku rozsudku a výroku o trovách konania podala odvolanie

žalovaná z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Podľa žalovanej žalobca v priebehu
sporu nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok
na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Nepoukázal ani na žiaden
nesprávny úradný postup Prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý by bol konštatovaný na to oprávneným

orgánom, respektíve na nezákonný zásah orgánov prokuratúry do práv právom chránených záujmov
fyzickej a právnickej osoby. Súd ako nezákonné rozhodnutie označil uznesenie Ministerstva vnútra
SR UIS PZ Košice sp. zn. UIS-86/KOK-2005 zo dňa 14.12. 2005. V súlade so zásadou prezumpcie
správnosti rozhodnutí, nie je súd v konaní o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu oprávnený sám
posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je

splnená len vtedy, ak bolo právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. Poukázal na judikatúru ústavného súdu aj Najvyššieho Slovenskej republiky, ktoré
dospeli k záveru, že orgány činné v trestnom konaní zákonným konaním v rámci trestného konania
nemôžu neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osobe a teda fyzickej osobe následne ani nemôže
vzniknúť nárok na náhradu škody, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti. Súd prvej

inštancie si len osvojil dôvody uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. k. 4MCdo/15/2009 s tým,
že oslobodenie spod obžaloby znamená automaticky nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení
obvinenia). Podľa tohto výkladu však hneď na začiatku trestného stíhania by muselo byť isté, že osoba,
voči ktorej sa trestné stíhanie vedie, bude právoplatne za trestný čin aj odsúdená, čo je absurdné
vzhľadom na to, že o vine, či nevine rozhoduje len súd a to na základe vykonaného dokazovania, ktoré

v kontradiktórnom procese prebieha pred ním a nie v prípravnom konaní. Časť judikatúry najvyššieho
súdu však vyriešila túto otázku aj inak, t. j. že nie je je možné automaticky každé uznesenie o vznesení
obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatne odsudzujúci rozsudok pokladať za nezákonné rozhodnutie.
Názoržeoslobodeniespodobžalobynemáautomatickyzanásledoknezákonnosťuzneseniaovznesení
obvinenia prezentoval tiež aj Ústavný súd Slovenskej republiky (nález II.ÚS/163/2013). To znamená

že skutočnosť, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie sa musí posudzovať so zreteľom na konkrétny
prípad a nemožno priamo prejudiciovať nezákonnosť každého rozhodnutia v prípadoch vedeného
trestného konania, ktoré bolo skončené inak ako odsudzujúcim rozsudkom. V danej veci žalobca
nepoukázal v žalobe a súd nekonštatoval nezákonné rozhodnutie, respektíve nesprávny úradný postupprokuratúry inak ako odkazom na výsledok trestného konania, t. j. oslobodenie spod obžaloby a teda
nebol preukázaný právny titul svedčiaci pre odškodnenie žalobcu. V prípade však, že by si odvolací
súd neosvojil argumentáciu žalovanej v tomto smere, poukázala žalovaná aj na priznanú výšku škody

žalobcovi napadnutým rozhodnutím. Poukázala na to, že žalobca predložil prehľad úkonov a to dve
faktúry a súčasne predložil výpisy z podnikateľského účtu svojho právneho zástupcu. Z relevantných
ustanovení zák. č. 514/2004 Z.z. je zrejmé, že náhrada škody zahŕňa účelne vynaložené trovy a účelne
vynaložené hotové výdavky, ktoré žalobcovi vznikli. Pokiaľ ide o platbu 50.000,- Sk v súvislosti s touto
je vo výpise z účtu uvedené meno G.. Ľ. L.. Keďže túto sumu uhradila tretia osoba, čo vyplýva aj z

čestného prehlásenia a neuhradil ju žalobca, nemožno konštatovať, že mu vznikla škody a pokiaľ ide o
platbu v sume 30.000,- Sk aj túto možno identifikovať iba sumou a tiež nie je zrejmé, či išlo o úhradu
uvedenej faktúry a že ju uhradil práve žalobca. Jeho čestné vyhlásenie zo dňa 19.6.2019 je v rozpore s
vyhlásením G.. L., keďže tam vyhlásil, že uhradil aj sumu 50.000,- Sk. Zároveň žalovaná poukázala na
to, že po prepočte uvedenej sumy na eurá koeficientom 30,126 predstavuje táto suma 1.659 eur, čo je
suma nižšia ako priznaná, takže žalobcovi žiadna škoda nevznikla, preto žalobcovi ani nepatria priznané

trovy konania súdom prvej inštancie. Odvolateľka navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne ako nezákonne,
aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Zo strany žalobcu vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas oprávnenou osobou
bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP preskúmal napadnuté výroky rozsudku aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne

vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. 12. 2020, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.

16. Žalovaná podala odvolanie aj proti výroku rozsudku, ktorým bola zaviazaná na plnenie a proti výroku
o trovách konania. Výrok, ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá odvolaním napadnutý

nebol a preto nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom. Žalovaná použila odvolací dôvod uvedený
v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, ktorý je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť

mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

17. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod nie je naplnený.
Zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť,
že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli

a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo
zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie
alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Odvolací súd je názoru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je riadne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods.

2 CSP. Odvolacie námietky odvolateľky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie,
ktorý sa s nimi náležite vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v
odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP, avšak až po nariadenom pojednávaní.

18. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neupravuje inak.

19. Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

20. Podľa § 384 ods. 1,2,3 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakujesám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak
ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie za
podmienok uvedených v § 366 a aj bez návrhu môže odvolací súd vykonať dôkazy na zistenie, či sú

splnené procesné podmienky.

21. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

22. Povinnosť odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie je obligatórna v prípade, ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

23. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že nie sú splnené podmienky na
rozhodnutie bez pojednávania, pretože je potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie, čo môže súd
urobiť len na pojednávaní. Na deň 17.12.2020 teda súd nariadil pojednávanie a zopakoval dokazovanie

v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a na odvolaní žalovanej.

24. V súvislosti s námietkami žalovanej v odvolaní ohľadne neexistencie nároku na náhradu škody v
zmysle zákona č. 514/2005 Z.z. sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením rozsudku súdom prvej
inštancie, keď tento považoval oslobodzujúci rozsudok v trestnom konaní za naplnenie predpokladov

na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keďže oslobodzujúci rozsudok má rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesené obvinenia pre nezákonnosť. S týmto
odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd.

25.Vzhľadomnanámietkyžalovanéhoohľadnevýškyškodyvšakbolopotrebnézopakovaťdokazovanie

listinnými dôkazmi, a to faktúrami č. 200051205 na sumu 50.000,- Sk a faktúrou č. 20080306 na sumu
30.000,- Sk, ktorými advokát JUDr. Ondrej Lučivjanský fakturoval za úkony právnej služby žalobcovi
v trestnom konaní. Taktiež zopakoval dokazovanie výpisom z podnikateľského účtu JUDr. Ondreja
Lučivjanského s tým ,že zistil, že faktúru na sumu 50.000,- Sk uhradila Ing. Ľ. L. prevodom zo svojho účtu
a faktúru na sumu 30.000,- Sk uhradil sám žalobca zo svojho podnikateľského účtu dňa 25.3.2008. G.. Ľ.

L. uhradila uvedenú sumu 20.12.2005. Súd zopakoval dokazovanie aj prečítaním čestných prehlásení z
19.6.2019 od U. W., žalobcu ako aj zo dňa 20.8.2019 od G.. Ľ. L., vypočul na pojednávaní ako účastníka
konania žalobcu a dal priestor aj splnomocnenej zástupkyni žalovanej strany.

26. Po vyhodnotení uvedených dôkazov a celej dôkaznej situácie dospel súd k záveru, že odvolanie

žalovanej nie je dôvodné. Aj podľa odvolacieho súdu v konaní bolo plne preukázané, že skutočne
žalobcauhradilsumu20.000,-Sksámasumu50.000,-SkzanehouhradilasestraG..Ľ.L.,pričomvšakz
výpovede žalobcu jednoznačne vyplynulo, a jeho výpoveď bola pre odvolací súd dôveryhodná a logická,
že peniaze, ktoré za neho uhradila, jej vrátil potom, čo zarobil v zahraničí na výletnej lodi. Okolnosti
tohto vrátenia dôveryhodne popísal. Odvolací súd konštatuje aj tú skutočnosť, že čestné prehlásenia

tak G.. Ľ. L. ako aj žalobcu nie sú v rozpore a neodporujú si, pretože G.. Ľ. L. v čestnom prehlásení len
prehlásila, že vyplatila zo svojho bankového účtu advokátovi svojho brata 50.000,- Sk v mene svojho
brata - žalobcu a žalobca v čestnom prehlásení uviedol, že uhradil celkovo 50.000,- Sk a 30.000,- Sk.
Len skutočnosť, že sumu 50.000,- Sk predtým vyplatila jeho sestra neznamená ešte, že nejde o škodu,
ktorá bola spôsobená jemu, pretože on tieto peniaze, ako uviedol vo svojej výpovedi, sestre vrátil v

januári 2006.

27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
vrátane výroku o trovách konania ako vecne správne. Neakceptoval pritom požiadavku žalovanej na
dlhšiu domu plnenia vzhľadom na skutočnosť, že spor trvá dlhú dobu (žaloba napadla v roku 2012) a

nebolo by spravodlivé voči žalobcovi predlžovať plnenie jeho priznaného nároku.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení
s § 225 ods. 1 CSP. Žalovaná nebola so svojím odvolaním úspešná, preto má úspešný žalobca proti nej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

29.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).