Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2718201079
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2718201079.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so
sídlom Mýtna 48, Bratislava, právne zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48,
P.O.BOX 205, Bratislava, proti žalovanému: Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, K., o zaplatenie
5.314,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa
19. decembra 2019, č.k. 5Csp/68/2018-81, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie
685,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 685,10 eur od 21.06.2018 až
do zaplatenia zastavil, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.629,38 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4629,38 eur od 21.06.2018 do zaplatenia do
troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením a výrokom IV. vrátil žalobcovi titulom zaplateného súdneho poplatku

sumu 34,30 eur.

2. Súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 272 ods. 1, 2, § 273 ods. 1 až 3, § 497
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, ust. § 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
a o zmene a o doplnení niektorých zákonov, ust. § 34, § 39, § 40 ods. 1 až 3, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1
až3aods.5,§517ods.2,§524ods.1,2,§525ods.1,2zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka,
ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Zz. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, vecne súd dôvodil, že pôvodný žalobca Všeobecná
úverová banka, a.s. sa žalobou doručenou súdu dňa 30.07.2018 domáhal zaplatenia sumy 5.314,48 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo žalovanej sumy od 21.06.2018 do zaplatenia ako
neuhradenýchzáväzkovzúverovejzmluvy.Keďžepopodanížalobyžalobcazdôvodučiastočnejúhrady
dlhu zo strany žalovaného vzal žalobu späť v sume 685,10 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania,
súd preto za použitia ust. § 145 ods.2 CSP konanie v tejto časti zastavil a predmetom sporu zostalo
zaplatenie 4.629,38 eur s príslušenstvom. Z dôvodu, že Rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávky

zo dňa 30.11.2017 a oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 22.08.2018 mal súd preukázané, že
pôvodný žalobca postúpil pohľadávku voči žalovanému na žalobcu, súd uznesením zo dňa 28.03.2019
pripustil, aby na miesto pôvodného žalobcu, spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s., vstúpil žalobca.
Súd dokazovaním zistil, že pôvodný žalobca uzatvoril so žalovaným na základe jeho žiadosti dňa16.01.2014 Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a.s. č. 45229765, ktorou sa
veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. 0045229765, a žalovanému
bol poskytnutý úver. V zmysle vyššie uvedenej zmluvy bol žalovanému predschválený úverový rámec vo

výške 2.400,- eur s výškou štandardnej mesačnej splátky vo výške 80,- eur, výška úroku bola v zmluve
dohodnutá na 22,80 %. Súčasťou zmluvy boli obchodné podmienky veriteľa, ktoré neboli podpísané
žalovaným. Podľa výpisu z pôžičkovej karty žalovaného ku dňu 31.05.2018, konečný stav pohľadávky
žalovaného ku dňu 31.05.2018 bol vo výške - 5.314,48 eur. Podaním zo dňa 04.07.2015 označeným
ako ,,Predžalobná upomienka“, pôvodný žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške

240,- eur najneskôr do 11.07.2015, s tým, že v opačnom prípade pristúpi k zosplatneniu úveru. Žalovaný
si upomienku prevzal dňa 13.07.2015. Podaním zo dňa 20.08.2015 označeným ako ,,Oznámenie o
vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“, pôvodný žalobcu oznámil žalovanému, že vyhlásil mimoriadnu
splatnosť pohľadávky, čím sa stala splatnou celá pohľadávka žalovaného, pričom dlžná suma bola vo
výške2.785,86eur.Zpodaniaoznačenéhoako„Oznámenieopostúpenípohľadávky“zodňa22.08.2018
mal súd preukázané, že pôvodný žalobca oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu.

3. Súd prvej inštancie sa najskôr vysporiadal s otázkou, či bola pohľadávka pôvodného žalobcu platne
postúpená na žalobcu a dospel k záveru, že listinnými dôkazmi bolo preukázané, že pôvodný žalobca
- banka, si splnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách,
nakoľko právny predchodca žalobcu písomne vyzval dňa 13.07.2015 žalovaného k úhrade dlžných

splátok úveru, následne oznamom zo dňa 20.08.2015 oznámil žalovanému vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti celej pohľadávky a napokon bola celá pohľadávka postúpená Rámcovou zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 30.11.2017 na žalobcu, na čo pôvodný žalobca žalovanému písomne oznámil
postúpenie pohľadávky oznamom zo dňa 22.08.2018. Ďalej súd ustálil, že predmetná zmluva o kreditnej
karte má charakter spotrebiteľskej zmluvy a to konkrétne spotrebiteľského úveru - kontokorentného,

preto je treba na tento vzťah aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z., ako aj ostatné ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Súd po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Medzi pôvodným žalobcom
a žalovaným došlo dňa 16.01.2014 k platnému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí úveru, ktorej súčasťou
sú Obchodné podmienky, pričom zmluva obsahuje zákonnom ustanovené náležitosti zák. č. 129/2010

Z.z.. a súd nezistil jej rozpor so zákonom. Žalovaný sa v konaní nevyjadril k žalobe, nezúčastnil sa
pojednávania a ani neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by spochybňovali nárok žalobcu. Preto súd
rozhodol tak, že vyhovel žalobcovi v rozsahu po čiastočnom späťvzatí žaloby a uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.629,38 eur, ktorá predstavuje nesplatenú istinu a úrok z úveru.
Keďže žalovaný nezaplatil svoj dlh riadne a včas, dostal sa do omeškania, čím žalobcovi vzniklo právo aj

na úroky z omeškania zo sumy priznanej súdom vo výške 5 % ročne od 21.06.2018 až do zaplatenia. O
trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi podľa pomeru jeho úspechu vo veci
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník samostatným uznesením. Zároveň vzhľadom na
čiastočné späťvzatie žaloby súd rozhodol o vrátení zodpovedajúcej časti súdneho poplatku za návrh

podľa § 7 ods. 7 zák. č. 71/1992 Zb.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v celom rozsahu. Rozsudok považoval
za nezákonný, nezohľadňujúci okolnosti predmetnej veci, súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a bolo ním porušené

právo na spravodlivý proces. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a zakladá
jeho nepreskúmateľnosť. Žalovaný legitímne očakával, že žalobe nebude vyhovené, nakoľko súdy
Slovenskej republiky rozhodovali o neprijateľnosti zmluvných podmienok Consumer Finance Holding,
o neplatnosti zmlúv a o bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Rovnako zmluvné podmienky u neho
posudzovala aj komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách SOI a rovnako aj

NBS a udeľovali pokuty z dôvodu obsahu neprijateľných zmluvných podmienok. Vo veci sa jedná o
úver poskytnutý bankou, kedy postupník - tu žalobca, je povinný tvrdiť a preukázať splnenie podmienok
aktívnej vecnej legitimácie vrátane splnenia zákonných podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách,
s čím sa súd nesprávne vysporiadal. Podľa predložených dokladov žalobca riadne nepreukázal svoju
aktívnu vecnú legitimáciu. Nestačí len doložiť list oznámenie o postúpení pohľadávky, ale aj doručenku

s podpisom žalovaného o prevzatí oznámenia. Žalovanému toto oznámenie o postúpení pohľadávky
poslané nebolo. Rovnako nestačí priložiť len zmluvu o postúpení pohľadávok. NBS pod rozhodnutím
č. NBS-000-024-396 zo dňa 27.11.2018 pokutovala spoločnosť Consumer Finance Holding, kde
jasne uviedla, že doručovanie zásielok tak, ako má v zmluvách uvedené, je neprijateľnou zmluvnoupodmienkou. Ďalej odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal, či žalobca stihol
podať žalobu v trojročnej premlčacej lehote, pričom žalovaný je toho názoru, že žaloba bola podaná
po jej premlčaní. Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť z úverovej zmluvy, nakoľko manželka ostala

dlhodobo práceneschopná, čím bol znížený príjem v domácnosti. Žalobca vyzýval žalovaného listom zo
dňa 04.07.2015 na zaplatenie dlžnej sumy do 11.07.2015. Podľa tejto predžalobnej výzvy bol žalovaný
v omeškaní za mesiac 15.04.2015, 15.05.2015, a 15.06.2015. Výzva zo dňa 04.07.2015, ktorú možno
považovať za výzvu v zmysle § 53 ods. 9 OZ svedčí o tom, že bol v omeškaní s tromi splátkami 80 eur
x 3. Prvá splátka v omeškaní bola dňa 15.04.2015, ak žalovaný neuhradil túto splátku do 11.07.2015

mohol žalobca úver zosplatniť. Keďže právny predchodca žalobcu pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti dňa 20.08.2015, pre omeškanie žalovaného so splátkou zo dňa 15.04.2015, premlčacia doba
uplynula 15.04.2018 a žaloba bola doručená súdu až po uplynutí trojročnej premlčacej doby 30.07.2018.
Premlčacia doba vo vzťahu k celej neuspokojenej pohľadávke začne plynúť od splatnosti nesplnenej
splátky, pre ktorú nastala strata výhody splátok. V danom prípade je jednoznačne listinnými dôkazmi
preukázané, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru pre omeškanie so splátkou zročnou dňa

15.04.2015 a teda premlčacia doba nemohla začať plynúť od zročnosti splátky zročnej bezprostredne
pred zosplatnením. Poukázal na § 103 veta druhá OZ. Trojročná premlčacia lehota v zmysle § 103
OZ vychádza z kogentného ustanovenia a nie je možné sa od neho odkloniť. Ustanovenie § 103 OZ
predstavuje lex specialis voči § 101 OZ, čo znamená, že premlčacia doba nezačína plynúť od okamihu,
kedysazáväzokstalsplatný,tedakedyboldlžníkvyzvanýnasplateniecelejpohľadávky,aniodokamihu

využitia práva podľa § 565 OZ veriteľom, ale od okamihu splatnosti tej splátky, kvôli ktorej k zosplatneniu
došlo. V súvislosti s namietnutým premlčaním poukázal žalovaný aj na viaceré rozhodnutia okresných
súdov, v ktorých je účastníkom žalobca a sú už právoplatné. Navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol
v celom rozsahu a zaviazal žalobcu k náhrade trov konania.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril a odvolanie nepodal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a odvolateľ v odvolaní
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej
časti vecne správny.

7. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, predmetom odvolacieho konania je preskúmanie
správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý v plnom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu

o zaplatenie sumy 4.629,38 eur s príslušenstvom a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom
rozsahu (výroky II. a III. rozsudku). Výrok I, ktorým došlo k čiastočnému zastaveniu konania v dôsledku
späťvzatia žaloby odvolaním napadnutý nebol, (keď odvolanie neobsahuje žiadnu naň sa vzťahujúcu
argumentáciu a to isté platí o výroku IV, ktorým súd rozhodol o vrátení časti súdneho poplatku žalobcovi.

8. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či súd
prvej inštancie správne právne posúdil otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, otázku platnosti
úverovej zmluvy, otázku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a či správne postupoval, pokiaľ nevzal
do úvahy premlčanie pohľadávky.

9. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Po preskúmaní veci odvolacím súdom
však uvedené pochybenie zistené nebolo.10. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia
dlžných súm zo zmluvy o úvere, ktorá je svojím charakterom zmluvou spotrebiteľskou, uzavretou
medzi žalovaným ako dlžníkom a právnym predchodcom žalobcu Všeobecnou úverovou bankou, a.s.

ako veriteľom. Žalobca tvrdí, že pohľadávku nadobudol od pôvodného veriteľa zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 30.11.2017. Súd prvej inštancie posudzoval, či došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky z pôvodného veriteľa (tu tiež pôvodného žalobcu) na žalobcu a dospel k záveru, že
listinnými dôkazmi bolo preukázané splnenie všetkých podmienok platného postúpenia pohľadávky,
vrátane podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaný v odvolaní namietal, že podmienky

postúpenia ustanovené v zákone o bankách neboli žalobcom preukázané, s čím sa ale odvolací súd
nestotožnil.

11. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho
veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv
ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení

nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby
postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu
zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto
pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom
postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou

spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a
pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v
osobe veriteľa, Občiansky zákonník ustanovuje pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň
ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu
upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné

podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné. Tak je tomu v prípade postupovania
pohľadávok banky na nebankové subjekty, kedy zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách upravuje osobitné
podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje k tomu, aby bolo postúpenie platné.

12. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, ak

je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka

zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

13. Zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky z úveru je teda v zmysle vyššie

uvedeného ustanovenia preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a
dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že
banka môže postúpiť iba splatné pohľadávky.

14. Občiansky zákonník v § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá

splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhody
splátok). Veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu. Ak ide o záväzok zo
spotrebiteľských zmlúv, v § 53 ods. 9 Občiansky zákonník upresňuje podmienky, za akých môže veriteľ
uplatniť právo zosplatniť celý dlh a podľa tejto úpravy veriteľ môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565 OZ
(teda žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky - za predpokladu, že to bolo

dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie
kratšej ako 15 dní.15. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ teda upravuje tzv. stratu výhody splátok v spotrebiteľských veciach
oproti ostatným (nespotrebiteľským) veciam osobitne tak, že toto právo na zaplatenie celého dlhu pre
nesplnenie niektorej splátky môže veriteľ, ktorý je dodávateľom, uplatniť až po uplynutí troch mesiacov

od omeškania so zaplatením splátky (teda, na rozdiel od všeobecnej právnej úpravy, nie okamžite po
omeškaní so zaplatením splátky) a zároveň ak bola splnená podmienka (na rozdiel od všeobecnej
právnej úpravy), že súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto
práva.Jetedazrejmé,žecitovanéustanovenie§53ods.9OZstanovujeokamihapodmienkyuplatnenia
právanazaplatenieceléhodlhuprenesplneniesplátkyvspotrebiteľskýchveciachodlišneodvšeobecnej

úpravy.

16. V prípade spotrebiteľskej zmluvy musí teda veriteľ (dodávateľ) podľa § 53 ods. 9 OZ čakať s využitím
práva na predčasné zosplatnenie (§ 565 OZ) ešte tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky,
čo v danom prípade znamená, že banka (ktorá si v preskúmavanej veci s dlžníkom dohodla možnosť
zosplatnenia v čl. V bode 35 OP) mohla využiť a aj využila právo zosplatnenia (vyhlásila splatnosť dňa

20.08.2015) až po uplynutí 3 mesiacov odo dňa splatnosti splátky, pre ktorú k zosplatneniu pristúpila
(pre splátku splatnú dňa 15.05.2015), preto uvedená podmienka splnená bola.

17. Právny predchodca žalobcu z dôvodu neplnenia dohodnutých splátok písomne vyzval žalovaného
na úhradu dlžných splátok úveru výzvou - predžalobnou upomienkou zo dňa 04.07.2015 (doručenou

13.07.2015) a súčasne v zmysle § § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v tejto výzve aj upozornil
dlžníka na možnosť uplatnenie práva veriteľa zosplatniť celú pohľadávku ak neuhradí dlh v určenej
lehote. Hoci v tejto výzve banka neuviedla ako lehotu na splnenie dlhu 15 dní, je nepochybné, že v
danom prípade podmienka zakotvená v § § 53 ods. 9 OZ splnená bola, pretože banka upozornila
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (má sa na mysli právo zosplatnenia

pohľadávky), nakoľko k zosplatneniu došlo až dňa 20.08.2015, čiže je zrejmé, že lehota 15 dní, ktorá
musí byť od výzvy dodržaná na to, aby veriteľ mohol pohľadávku platne zosplatniť, dodržaná aj bola.
Listom zo dňa 20.08.2015 banka vyhlásila okamžitú splatnosť celej pohľadávky, čo listom oznámila
žalovanému. Z obsahu výzvy zo dňa 04.07.2015 jednoznačne vyplýva, že dôvodom zosplatnenia celej
pohľadávky bolo neuhradenie splátky splatnej dňa 15.05.2015. Uplatnenie práva veriteľa žiadať o

zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (tu splátky za máj 2015) bolo teda v tomto
prípade realizované v súlade so zákonom, po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky tak ako to vyžaduje ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

18. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 30.11.2017 postúpila potom banka celú pohľadávku voči

žalovanému na žalobcu, pričom dodržala podmienky vyžadované ustanovením § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Z rozpisu kreditných transakcií žalovaného na predmetnom účte je zrejmé, že po zosplatnení
celej pohľadávky, kedy celková dlžná suma ku dňu 20.08.2015 predstavovala 2.785,86 eur, žalovaný
následne uhradil iba zanedbateľnú časť dlhu a to tak, že v októbri 2016 zaplatil sumu 25,52 eur, v
novembri 2016 sumu 51,03 eur, v decembri 2016 sumu 72,29 eur, v januári 2017 sumu 72,29 eur, a

v marci až máji 2017 po 10 eur. V čase postúpenia pohľadávky bola splnená podmienka aby dlžník
bol napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a nepochybne nešlo o prípad, kedy klient ešte
pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva (vyplývajúca z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách). Preto odvolací súd zhodne so súdom

prvoinštančným uzavrel, že v prejednávanom prípade podmienky pre platné postúpenie pohľadávky
naplnené boli, pričom oznámením zo dňa 22.08.2018 si pôvodný žalobca voči žalovanému riadne splnil
aj svoju notifikačnú povinnosť.

19. Keďže odvolací súd mal vyššie uvedeným preukázané, že postúpenie pohľadávky na žalobcu bolo

platné, je treba považovať žalobcu za aktívne vecne legitimovaného v tomto spore.

20. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ odvolateľ rozporuje v odvolaní doručenie zásielky -
oznámenia banky o postúpení pohľadávky žalovanému, takáto výhrada nie je namieste, keďže bola
namietaná až v odvolacom konaní, zatiaľ čo pred súdom prvej inštancie žalovaný nič také netvrdil

(odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca na preukázanie svojho tvrdenia predložil kópiu poštového
podacieho hárku zo dňa 22.08.2018 osvedčujúcu odoslanie zásielky žalobcu zo dňa 20.08.2018
žalovanému na jeho adresu uvedenú v zmluve, na ktorej dodnes zásielky preberá).21. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujúzanesporné(1).Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2). Podľa

§ 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

22. Civilné sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy, t.j. súd vychádza len z tých skutočností,
ktoré strany sporu v konaní tvrdili. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je teda

povinnosť uvádzať skutkové tvrdenia (strany zaťažuje bremeno tvrdenia). Odvolací súd poukazuje na
vyššie citované ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana
výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. V sporovom konaní súd zásadne nevykonáva dôkazy na
preukázanie nesporných skutkových tvrdení, tieto si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého pri
rozhodnutí vychádza. Vzhľadom na vyššie uvedené je treba považovať tvrdenia žalobcu, ktoré zo strany
žalovaného neboli spochybnené, za nesporné. Súd nemôže suplovať pasivitu žalovaného v konaní. Z

obsahu spisu vyplýva, že žalovaný sa k žalobe nevyjadril ani sa neustanovil bez ospravedlnenia na
nariadenom pojednávaní, kde mal možnosť oboznámiť sa s tým, čo súd považuje za sporné a čo za
nesporné ako i s predbežným právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Počas celého konania
však zostal pasívny, nevyjadril sa k jednotlivým skutkovým tvrdeniam žalobcu, žiadne jeho tvrdenie
nespochybnil, ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré navrhuje vykonať vo vzťahu k prípadným svojim

tvrdeniam. Je potom neprípustné, aby súd bez spochybnenia skutkových tvrdení žalobcu žalovaným,
tieto sám svojou vlastnou činnosťou spochybňoval.

23. Vychádzajúc z obsahu spisu mal odvolací súd za to, že žalobca si v predmetnom konaní splnil
svoju povinnosť tvrdenia a splnil si aj povinnosť doložiť listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti, týkajúce sa výšky žalovanej pohľadávky, jej príslušenstva a
poplatkov, tiež týkajúce sa zosplatnenia pohľadávky a jej následného postúpenia a žalovaný žalobcove
tvrdenia nepoprel, preto správne súd žalobe vyhovel. Ani odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu
nevidel dôvod, pre ktorý by nemal žalobe vyhovieť. Pokiaľ žalovaný v odvolaní vyslovil názor, že
súd mal žalobu zamietnuť z dôvodu neplatnosti zmluvy, alebo pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť

zmluvy, toto svoje tvrdenie v odvolaní nijakým spôsobom neupresnil, neuviedol, v čom videl neplatnosť
zmluvy, alebo aké konkrétne náležitosti podľa neho v zmluve chýbajú, pričom ani odvolací súd žiadne
závady v náležitostiach predloženej úverovej zmluvy nezistil. Správne v danej veci súd prvej inštancie
posúdil zmluvný vzťah, z ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok, ako spotrebiteľský úver poskytnutý
prostredníctvom kreditnej karty s možnosťou opakovaného čerpania ( revolvingový úver), ktorým sa

banka zaviazala poskytnúť žalovanému kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. 0045229765, a v zmysle
tejto zmluvy bol žalovanému schválený úverový rámec vo výške 2.400,- eur s dohodnutou výškou úroku
22,80 % ročne s tým, že žalovaný mal splácať úver v mesačných splátkach po 80 eur splatných v 15.
deň v kalendárnom mesiaci. Pri tejto forme úveru je stanovený len tzv. úverový rámec, teda suma, do
výšky ktorej spotrebiteľ úver môže čerpať. Skutočná výška čerpaných prostriedkov a od nej sa odvíjajúci

počet splátok, prípadne spôsob čerpania (pravidelnosť, výška atď.) sú v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy neznáme. Nakoľko tieto údaje sú podkladom pre určenie RPMN, nemožno údaj o reálnej výške
RPMN pre daný, ešte len budúci úver v čase uzatvorenia úverovej zmluvy určiť na celé obdobie trvania
zmluvného vzťahu. Z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vyplynulo, že je možné stanoviť výšku
RPMN pre určitú modelovú, východiskovú situáciu, vychádzajúc z nastavených parametrov úverovej

zmluvy v čase jej podpisu a takýto indikatívny výpočet predmetná zmluva obsahovala (24,22%), rovnako
zmluva obsahovala aj priemernú hodnotu RPMN (25,09%). Chýba síce údaj o konečnej splatnosti úveru
a počet splátok, avšak treba uviesť, že revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový
vzťah tak môže fungovať po neurčitú dobu (aj v prejednávanej veci bola zmluva dohodnutá na neurčito).
Dlžník stále spláca poskytnutý úver, pretože veriteľ mu tento úver stále dopĺňa a časť splátky sa používa

na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu, keďže úver je odplatný právny
úkon. Preto počet splátok úveru a jeho konečnú splatnosť dopredu určiť nemožno. Na podklade takto
zisteného skutkového stavu nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalovaného, že by zmluva
nemala byť platne uzatvorená, ani že by poskytnutý úver mal byť považovaný za bezúročný a bez
poplatkov.

24. Rovnako nebolo možné akceptovať námietku premlčania uplatnených nárokov žalobcu, ktorú
žalovaný vzniesol až v odvolaní. Je tomu tak z dôvodu, že námietku premlčania ako prostriedok
procesnej obrany upravený v § 152 CSP zákon v ustanovení § 366 CSP nepripúšťa, nakoľko vdanom prípade nemožno konštatovať, že odvolateľ nemohol prostriedok procesnej obrany bez svojej
viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (v ktorom bol celkom pasívny). Ide o rozdielnu právnu
úpravu oproti Občianskemu súdnemu poriadku, kde ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa zaoberalo

skutočnosťami a dôkazmi, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a netýkalo sa námietky
premlčania, ktorá nepatrí medzi skutočnosti a dôkazy, týkajúce sa skutkových tvrdení alebo aplikácie
práva, ale je námietkou právnou. Na rozdiel od tejto prekonanej úpravy, dnešné ustanovenie § 366 v
spojení s ust. § 149 a § 152 CSP medzi novoty v odvolacom konaní zahŕňa aj hmotnoprávnu námietku,
ktorou je okrem iného aj námietka premlčania. Od nadobudnutia účinnosti CSP možno teda v odvolacom

konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej
obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 366 CSP, ktoré
však žalovaný nepreukázal a ani netvrdil.

25. Namieste nebola ani možnosť aplikácie ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať ani ho platne zabezpečiť, ustanovenie

§ 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Podľa dôvodovej správy k ust. § 54a OZ a to zákona č. 343/2018
Z.z. účinného od 05.12.2018, zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo
spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL.ÚS 11/2016-60 zo dňa 07.02.2018, v ktorom ústavný súd rozhodol, že § 5b zákona č.
250/2007 Z.z,. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 32/1992 zbierky o priestupkoch v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Základným cieľom
tejto právnej úpravy bolo vytvorenie priestoru na to, aby dlhy plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli
vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho
donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by
mohla byť oslabená jeho pozícia. Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím premlčacej

doby tak ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne povinným
subjektom, avšak toto právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu, teda dlžníka. Na účely
zachovania právnej istoty účastníkov spotrebiteľských vzťahov sa však prijali prechodné ustanovenia, v
zmysle ktorých sa táto nová právna úprava nebude aplikovať vo vedených konaniach o vymoženie práva
zo spotrebiteľskej zmluvy, teda v konaniach ktoré boli začaté na základe návrhu na začatie konania

podaného pred dňom účinnosti tohto zákona. V preskúmavanej veci ide o žalobu podanú na súde dňa
27.07.2018, teda konanie začalo predtým, než nadobudol účinnosť § 54a Občianskeho zákonníka a
vymáhaniu premlčaného práva teda uvedené ustanovenie nebráni pretože konanie sa dokončí podľa
doterajších predpisov ( § 879 OZ).

26. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd nezaoberal ďalšou argumentáciou žalovaného vo
vzťahukotázkepremlčaniauplatnenýchnárokovaajtútoodvolaciunámietkuvyhodnotilakonedôvodnú.

27. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovaného nenachádza dôvod, pre ktorý
by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu žalovanému. Keďže

odvolacie dôvody neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej
inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§
387 ods. 1 CSP) rovnako ako vecne správne rozhodnutie v závislom výroku o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP, ako aj čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu,
a rozhodol priamo tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli a bolo by zjavne

nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu, priznať mu nárok
na náhradu trov konania.

29. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).