Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. december 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoE/126/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214233486
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7214233486.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v exekučnej veci oprávneného: Mesto Košice, so sídlom
Trieda SNP 48/A, Košice IČO: 00 691 135, proti povinnému: I. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. - T.
N., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach,
Mlynárska 16, pod sp. zn. EX 3003/2014, o vymoženie 10,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 30.07.2019, č.k. 48Er/4076/2014-9

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.

Zrušuje uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví zastavil exekúciu
(I. výrok) a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 41,32
EUR do 3 dní od právoplatnosti uznesenia (II. výrok).

2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa spísaním zápisnice o návrhu na vykonanie exekúcie dňa
03.12.2014 u súdneho exekútora domáhal vykonania exekúcie voči povinnému za účelom vymoženia

svojej pohľadávky a to na základe exekučného titulu, ktorým je blok na pokutu nezaplatenú na mieste č.
*120231 zo dňa 13.05.2014. Dňa 19.12.2014 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na základe ktorej mu súd vydal dňa 30.12.2014 poverenie na vykonanie
exekúcie. Dňa 25.07.2018 doručil súdny exekútor súdu prvej inštancie podnet na zastavenie exekúcie
podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku s odôvodnením, že u povinného boli vykonané
lustrácie majetku, ktoré preukazujú, že povinný je nemajetný. Po citovaní § 243h ods. 1, § 57 ods. 1

písm. h) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd prvej inštancie konštatoval, že po preskúmaní návrhu
súdneho exekútora na zastavenie exekúcie a priloženého exekučného spisu zistil, že povinný nevlastní
majetok, ktorý by podliehal exekúcii. Z Katastra nehnuteľností vyplýva, že povinný nie je vlastníkom
nehnuteľnosti, súčinnosťou s bankami nebol zistený jediný účet povinného s disponibilným zostatkom,
povinný nemá príjem, z ktorého by bolo možné vykonať zrážky a nie je evidovaný ako vlastník ani
držiteľ motorového vozidla. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, mal súd prvej inštancie za preukázané,

že majetkové pomery povinného boli prešetrené dostatočne, a že dôvody na zastavenie exekúcie podľa
ust. §57 ods.1 písm. h) sú splnené, z ktorého dôvodu exekúciu podľa cit. ustanovenia pre nemajetnosť
povinného zastavil.

3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal

náhradu trov exekúcie spolu vo výške 41,32 EUR podľa ust. § 14 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 22 ods. 1
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a na ich úhradu v zmysle §203 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená oprávnenému, ale tieto bude
znášať exekútor.

5. Oprávnený v odvolaní argumentoval, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie nesprávne,

pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala byť zastavená
z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná a je tu
iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného konania nemal
platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie exekúcie snažil o
to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to z dôvodu,
aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy

možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa,
aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto
prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie
bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo
dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy

zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie.
Oprávnený ďalej poukázal na ust. § 243j Exekučného poriadku, ktorým je súdu daná možnosť nepriznať
exekútorovi trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Takýmto dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní alebo neefektívne a nehospodárne
konanie exekútora. Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j Exekučného poriadku je

nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo
zistením dôvodov zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS
IV. 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom
na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva
ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú

uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené
a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd
v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj
právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele
proti Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej

profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené
výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Na
základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie
oprávnenému.

6. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor, ktorý uviedol, že nemajetnosť povinného
v exekučnom spise nesporne preukázal. Odvolanie oprávneného je len účelové, zaťažujúce súd i
exekútora, pretože neakceptuje jednoznačnú zákonnú úpravu v Exekučnom poriadku. Súd má v zmysle
§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie vždy,

ak došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
V tomto prípade sa zavinenie oprávneného pre jeho vznik povinnosti uhradiť trovy exekúcie vôbec
nevyžaduje. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak súdny exekútor navrhol odvolanie zamietnuť v celom
rozsahu.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je čiastočne dôvodné.

8. Uznesenie je vo výroku o zastavení exekúcie vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. §
387 ods. 1 CSP potvrdil.9. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP prvá veta právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom

2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

12. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

13. Exekučný poriadok v § 57 odseku 1 taxatívne vymedzuje dôvody, kedy exekučný súd musí exekúciu
zastaviťbezzreteľanato,čitoúčastníkexekučnéhokonanianavrhol(§58ods.1Exekučnéhoporiadku).
Medzi takéto dôvody patrí aj tzv. nemajetnosť povinného, a teda, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie. V prípade, že má súd preukázateľne splnené predpoklady na zastavenie
exekúcie podľa viacerých dôvodov upravených v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, je povinný pri

zastavení exekúcie poukázať na všetky takéto dôvody a exekúciu zastaviť s poukazom na všetky
zákonné ustanovenia, podľa ktorých sú splnené podmienky na jej zastavenie.

14. O zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie súd
rozhodne až po náležitom preukázaní majetkových pomerov na strane povinného, keď je nemajetnosť

povinného skutočne preukázaná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekúcia je vedená
a vykonávaná súdnym exekútorom ako štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie
nútenéhovýkonusúdnychainýchrozhodnutí(§2ods.1Exekučnéhoporiadku).Tenvrámciexekučného
konania (exekúcie) šetrí majetkové a zárobkové pomery povinnej osoby. Zákonom určeným spôsobom
súdny exekútor zisťuje príjem povinného a stav jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku a v závislosti

od zisteného stavu volí najvhodnejší spôsob vedenia exekúcie. V prípade, ak by na základe zistených
skutočností dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, oznámi túto
skutočnosť exekučnému súdu a podá súdu podnet na zastavenie exekúcie. Exekučný súd zároveň nie
je viazaný rozhodnutím v inej veci, ohľadom majetkových pomerov povinného. Ak teda súdny exekútor v
priebehu exekučného konania dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov

exekúcie, a oprávnený nepreukáže v konaní pred súdom opak, súd exekúciu z tohto dôvodu zastaví a
rozhodne o trovách exekúcie.

15. S poukazom na uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že oprávneným uvádzané (tvrdené)
okolnosti nie sú dôvodom pre zrušenie napadnutého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení

exekúciezdôvodupodľaust.§57ods.1písm.h)Exekučnéhoporiadku,nakoľkonemajetnosťpovinného
bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie preukázaná a z odvolania oprávneného odvolací súd
nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne zistenie skutkového stavu. Z
uznesenia Okresného súdu Košice II č.k. 48Er/4076/2014-9 zo dňa 30.07.2019 je zrejmé, že súdny
exekútor vykonal šetrenie majetku povinného a zistil, že povinný je nemajetný, nevlastní nehnuteľnosti

na území SR, nemá vedený účet v banke, nemá príjem, z ktorého by bolo možné vykonať zrážky, nie je
vlastníkom ani držiteľom motorových vozidiel a teda jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

16. V posudzovanom prípade bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre zastavenie
exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože po dôkladnom prešetrení

osobných a majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora bolo zistené, že jeho majetok
nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za tejto situácie by vykonávanie ďalších úkonov súdneho exekútora
bolo nehospodárne a neúčelné a viedlo by k zbytočnému navyšovaniu trov exekučného konania.

17. Rozhodujúca je skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pričom

odvolací súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo ešte v roku 2014,
teda zistené majetkové pomery povinného až do rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenili, teda v
danom prípade sa nejedná len o prechodný stav.18. Existencia oprávneným tvrdeného dôvodu pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku nebola v konaní preukázaná a ide iba o všeobecné, argumentačne nepodložené
tvrdenie oprávneného.

19. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že v posudzovanom prípade správne súd prvej
inštancie exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku (majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie), z ktorého dôvodu odvolací súd potvrdil uznesenie vo výroku o zastavení
exekúcie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

20. Podľa § 243j Exekučného poriadku, v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa
exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade
so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31.
marca 2017.

21. Citované ustanovenie vymedzuje osobitý druh procesnej sankcie, ktorá dopadá na trovy súdneho
exekútora v exekučných konaniach, ktoré prebiehajú v režime podľa predpisov účinných do 31.
marca 2017. V prípade, ak sú v konkrétnom exekučnom konaní dané okolnosti hodné osobitého
zreteľa, môže exekučný súd v uznesení o zastavení exekúcie rozhodnúť tak, že súdny exekútor nemá

nárok na náhradu trov exekúcie. Okolnosti hodné osobitého zreteľa bude vyhodnocovať súd v tom-
ktorom konkrétnom prípade, pričom zákon len príkladne menuje možné porušenie povinností súdneho
exekútora s odkazom na ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca
2017. Pôjde o situácie, ak súdny exekútor mal vedomosť o existencii dôvodu pre zastavenie exekúcie,
no napriek tomu ich exekučnému súdu neoznámil.

22. Spolu s výrokom o zastavení exekúcie odvolací súd preskúmal aj výrok o trovách exekúcie ako výrok
súvisiaci v zmysle § 379 písm. a) CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie neskúmal možnosť
rozhodovania o trovách exekúcie v zmysle § 243j Exekučného poriadku.

23. Na základe uvedeného odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách
exekúcie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

24. Súd prvej inštancie preto v ďalšom konaní posúdi, či nie sú splnené podmienky pre nepriznanie trov
súdnemu exekútorovi. Ak dospeje k záveru, že podmienky pre rozhodnutie podľa § 243j Exekučného

poriadku splnené nie sú, opätovne rozhodne o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku a zaviaže na ich úhradu oprávneného.

25. V zmysle ustanovenia § 396 ods. 3 CSP rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci.

26.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).