Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. február 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/64/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416209714
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4416209714.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: E.. D. T., nar. XX. XX.
XXXX, bytom F. W., D. XX, zastúpenej JUDr. Vladimírou Mituchovičovou, advokátkou so sídlom Nové
Zámky, SNP 36, proti žalovanému: M. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. W., D. XX, toho času F. W., U.
XX, o vykázanie žalovaného zo spoločného obydlia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 21. októbra 2019, č. k. 9C/212/2016-530, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciežalobužalobkyne,ovykázaniežalovanéhozospoločného
obydlia, zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa po doplnení žaloby
domáhala, aby súd úplne vylúčil žalovaného z užívania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území
F. W., vedenej Okresným úradom F. W., odborom katastrálnym, na LV č. XXXX ako parcely reg. „C“,
evidovanej na katastrálnej mape, a to parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria, dom so súp.
č. XXX o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX - záhrady o výmere XXXX m2. Žalobu odôvodnila tým,

že sporné nehnuteľnosti majú strany sporu v podielovom spoluvlastníctve, každý po 1/8 k celku. Na
predmetnom LV č. XXXX okrem strán sporu, ktoré sú podielovými spoluvlastníkmi, figuruje aj ich matka,
ktorá je nebohá, a ktorej podiel predstavuje 5/8 k celku. Ďalej je ako podielová spoluvlastníčka na
tomto liste vlastníctva uvedená ich sestra E. E., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. X., F. W.,
ktorej spoluvlastnícky podiel predstavuje 1/8 k celku. Za dôvod vylúčenia žalovaného z predmetných
nehnuteľností uviedla skutočnosť, že žalovaný jej dlhodobo bráni v riadnom užívaní nehnuteľnosti, ktorej
je podielovou spoluvlastníčkou, a to bez zjavného dôvodu. V tejto nehnuteľnosti má hlásený trvalý

pobyt a nemá k dispozícii inú nehnuteľnosť, ktorá by jej slúžila na bývanie. Žalovaný jej bráni v užívaní
nehnuteľnosti správa sa k nej dlhodobo neprijateľným spôsobom - agresívne, ohrozuje jej zdravie a
život. Opakovane podáva na žalovaného trestné oznámenia, nakoľko ju počas posledných 15 rokov,
ako aj skôr, opakovane napadol a vyvolal v nej dôvodnú obavu o jej zdravie, či život. Zvýraznila, že
podaním sa domáhala svojich práv, ktoré nie sú upravené v príslušných ustanoveniach Občianskeho
zákonníka. Poukázala na to, že ustanovenia týkajúce sa vyporiadania podielového spoluvlastníctva
nie sú v tomto prípade aplikovateľné, lebo obe strany sporu nedisponujú finančnými prostriedkami

potrebnými na to, aby mohla jedna zo strán sporu vyplatiť druhú stranu, prípadne aj ďalším podielovým
spoluvlastníkom hodnotu ich spoluvlastníckeho podielu. Dodala, že nevlastní žiadnu inú nehnuteľnosť,
naproti tomu žalovaný je spoluvlastníkom aj ďalšej nehnuteľnosti, a to nehnuteľnosti nachádzajúcej sa
v kat. území F. W., vedenej Okresným úradom F. W., odborom katastrálnym na LV č. XXXX, kde jepodielovým spoluvlastníkom v podiele 1/2 k celku a ďalšou podielovou spoluvlastníčkou je ich sestra,
paniE.T..Žalobuďalejodôvodnilaspoukazomnaustanovenie§853spoužitímčl.4odsek1,2Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

2. Rozhodnutie právne oprel o ust. § 142 ods. 1, § 146 ods. 2, § 705a, § 853 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj „OZ“). Vykonaným dokazovaním, a to z výpisu z LV č. XXXX pre kat. územia F. W., obec F. W.,
okres F. W., mal zrejmé, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedenými ako
parcely reg. „C“ č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom so súp. č. XXX o výmere XXX

m2 a parc. č. XXXX - záhrady o výmere XXXX m2 (ďalej v rozhodnutí len „predmetná nehnuteľnosť“),
v podiele 1/8 k celku a okrem toho sú na predmetnej nehnuteľnosti aj ďalší podieloví spoluvlastníci,
a to E. T. v podiele 5/8, ich nebohá matka a E. E., rod. T., ich sestra v podiele 1/8 k celku. Výpisom
z LV č. XXXX kat. územia F. W., obec F. W., okres F. W. mal preukázané, že žalovaný je podielový
spoluvlastník nehnuteľností vedených na tomto liste vlastníctva v podiele 1/2 k celku a na ktorom
liste vlastníctva je zapísaná aj domová nehnuteľnosť so súp. č. XXXX na parc. č. XXXX - zastavané

plochy a nádvoria o výmere XXX m2. Ďalším podielovým spoluvlastníkom k tejto nehnuteľnosti je
ich sestra E. T., v podiele 1/2 k celku. Žalobkyňa po podaní žaloby podala trestné oznámenie na
žalovaného za marenie vykonateľnosti súdneho rozhodnutia sp. zn. 9C/212/2016-77, podľa ktorého
mal zakázané vstupovať do predmetnej nehnuteľnosti, rodinného domu v F. W. na D. ul. XX, a v
podstate opísala, že sa jej slovne žalovaný vyhrážal a že sa hádali. Dňa 16. 03. 2017 podala ďalšie

trestné oznámenie na žalovaného, opäť za vyhrážky, ktoré jej mal spôsobiť slovne. O tejto skutočnosti
svedčalo aj potvrdenie OR PZ F. W., Obvodné oddelenie zo dňa 04. 11. 2017. Uznesením Okresnej
prokuratúry Nové Zámky zo dňa 07. 11. 2018 pod sp. zn. 1Pn 456/18/4404-15 žalobkyňa preukázala,
že jej sťažnosť vo veci podozrenia zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno
b) Tr. zákona bola odmietnutá, nakoľko sa nepreukázali žiadne tie dôvody, ktoré žalobkyňa vo svojej

sťažnosti uviedla. Okresná prokuratúra v odôvodnení tohto uznesenia jednoznačne uviedla, že E.. I.
G., obvodná lekárka žalovaného na požiadanie súdu v predmetnej veci podala správu, že v zdravotnej
dokumentácii pacienta M. T., nar. XX. XX. XXXX sa nenachádza psychiatrické vyšetrenie ani liečenie.
Na tejto skutočnosti zotrvala aj vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom policajného zboru. Zo správy
E.. A. P., psychiatričky, ktorú do spisu zadovážil vyšetrovateľ PZ, zistil, že žalovaný nie je evidovaný

ani liečený na žiadnej zo psychiatrických ambulancií FNsP F. W., ako ani na psychiatrickom oddelení
M. F. W. nebol hospitalizovaný. Vyrozumením OR PZ v F. W., Obvodného oddelenia zo dňa 24. 05.
2017 bolo preukázané, že žalobkyňa dňa 24. 05. 2017 podala trestné oznámenie a začalo sa trestné
stíhanie pre prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a) Tr. zákona v súbehu s prečinom marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno i) Tr. zákona voči neznámemu páchateľovi,

ktorého skutku sa mal dopustil páchateľ dňa 16. 03. 2017 v čase okolo 18.00 hod. na ul. D. XX v F.
W.. Ďalším potvrdením o podaní oznámenia OR PZ v F. W., Obvodné oddelenie zo dňa 05. 07. 2019
bolo preukázané, že žalobkyňa oznámila priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 odsek
1 písmeno d) zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že dňa 25. 05. 2019
žalovaný prišiel na adresu D. XX a vytiahol sa rukami nad železnú bránu domu a keď ju uvidel, začal

vykrikovať v maďarskom jazyku, že: „Keby ma koleno nebolelo, preliezol by som plot a rozmliaždil by
som ti papuľu tak, že z nej nezostane nič.“ K napadnutiu však nedošlo. Dňa 28. 06. 2019 žalovaný prišiel
opätovne na adresu D. XX a vytiahol sa rukami nad železnú bránu domu, kde býva žalobkyňa a zas
na ňu začal kričať v maďarskom jazyku, že: „Okamžite mi vydaj kľúče od domu, inak ti hubu rozbijem
ty špina.“ Uznesením Okresnej prokuratúry Nové Zámky sp. zn. 2Pv 202/15/4404-42 zo dňa 04. 07.

2018 bolo preukázané, že sťažnosť poškodenej žalobkyne zo dňa 06. 03. 2018, doplnenú dňa 28. 03.
2018, podanú proti uzneseniu vyšetrovateľa OR PZ, ktorým vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie vo
veci prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru, zamietol s
poukazom na ustanovenie § 138 písmeno b), písmeno d) Tr. zákona, lebo nebol tento skutok trestným
činom a nebol dôvod na postúpenie veci, pretože sťažnosť bola podaná oneskorene. Uznesením OR PZ

v Nových Zámkoch, odboru poriadkovej polície zo dňa 14. 08. 2019 pod č. ČVS: ORP-507/NZ-NZ-2019
bolo preukázané, že vo veci podozrenia z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr.
zákona, ktorého skutku sa mal dopustiť páchateľ tým, že dňa 29. 05. 2019, 28. 06. 2019, 09. 07. 2019
na D. XX, F. W., sa poškodenej D. T. vyhrážal, že keby ho nebolelo koleno, tak prelezie plot a rozbije jej
papuľutak,žeznejničnezostane,potom,žesajejvyhrážal,žejejrozbijehubuanapokonsajejvyhrážal,

že ju z domu vykopne, na čo poškodená odišla do nehnuteľnosti a zamkla sa a k žiadnemu napadnutiu
zo strany žalovaného nedošlo, iba jej vulgárne nadával, na čo ona privolala hliadku polície, a preto
týmto uznesením vyšetrovateľ odovzdal vec Okresnému úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy F.
na prejednanie uvedeného skutku. Čestnými vyhláseniami, ktoré do spisu doložila žalobkyňa, takmervo všetkých preukázala to, že boli s ňou prítomní svedkovia, ktorí tieto čestné vyhlásenia podpísali a
boli svedkami toho, ako slovne urážal žalovaný žalobkyňu, ako slovne sa vyhrážal žalobkyni, ale nikdy
nie, že by ju fyzicky napadol alebo iným spôsobom ohrozoval na živote. Agresivitu svojho správania

vystupňoval tým, že búchal a kopal do železnej vchodovej brány s takou intenzitou, že ho bolo počuť
na viac metrov, prípadne, že vyskočil na bránu a pod. Záznamami zo služby vykonanými OR PZ Nové
Zámky žalobkyňa preukázala, že boli vykonané výjazdy hliadkou OR PZ v dňoch 09. 07. 2019, 12. 08.
2019, 29. 05. 2019 a 03. 09. 2016. Vo všetkých týchto záznamoch polícia potvrdila, že hliadku privolala
žalobkyňa, pretože býva v rodičovskom dome a žalovaný, ktorý sa jej vyhrážal tým, že si nárokuje na

rodičovský dom, v ktorom býva žalobkyňa a žalovaný hliadke uviedol, že sa dožaduje svojich práv,
nakoľko je spoluvlastníkom domu a z tohto dôvodu vybuchoval na okná a dvere a nadával svojej sestre
vulgárne a oplzlo, ale fyzicky jej neublížil. Všetky tieto záznamy potvrdzujú, že k protiprávnemu konaniu
nedošlo a že žalovaný bol riešený buď napomenutím alebo postúpením veci priestupkovému konaniu.

3. Posúdením v konaní zisteného skutkového stavu podľa citovaných ustanovení Občianskeho

zákonníka dospel k záveru, že žalobe žalobkyne nemohol vyhovieť. K uvedenému argumentoval, že v
konaní sa žalobkyňa domáhala úplného vylúčenia žalovaného z užívania predmetnej nehnuteľnosti, ku
ktorej sú obe strany sporu podielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/8 k celku s tým, že okrem nich sú
vedenínalistevlastníctvaajinípodielovíspoluvlastníci.Naspoločnomužívanípredmetnejnehnuteľnosti
sa nevedeli dohodnúť s tým, že v súčasnosti v predmetnej nehnuteľnosti býva iba žalobkyňa, ktorá aj

napriek tomu, že žalovaný ako podielový spoluvlastník mal právo v predmetnej nehnuteľnosti bývať,
mu v tom bránila, s poukazom na uznesenie Okresného súdu Nové Zámky o nariadení neodkladného
opatrenia pod č. k. 9C/212/2016-77 zo dňa 22. 09. 2016 s tým, že žalobkyňa si neuvedomovala, že
platné je iné právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia pod č.
k. 9C/212/2016-258 zo dňa 13. 07. 2017 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre pod č. k.

25Co/324/2017-296 zo dňa 27. 09. 2017, ktorým súd prvej inštancie návrh navrhovateľky na nariadenie
neodkladného opatrenia zo dňa 14. 09. 2016 zamietol, odporcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16. 11. 2017 a
od tohto dátumu mal žalovaný právo byť v predmetnej nehnuteľnosti ako podielový spoluvlastník a
užívať ju takisto ako aj žalobkyňa, keďže sú rovnocennými podielovými spoluvlastníkmi k predmetnej

nehnuteľnosti, každý v podiele 1/8 k celku. Dospel k názoru, že žalobkyňa nepreukázala v konaní,
že od podania žaloby, teda od 07. 06. 2016, by bol žalovaný právoplatne odsúdený za trestný čin,
či už ublíženia na zdraví alebo iný trestný čin, ktorého dôsledkom by bola skutočnosť, že naozaj
je žalobkyňa rušená v užívaní predmetnej nehnuteľnosti až do takej miery, že by súd mohol jej
žalobnému návrhu vyhovieť. Naopak, bolo preukázané samotnou žalobkyňou, že potom, ako nahlásila

agresívne správanie žalovaného Obvodnému oddeleniu PZ v Nových Zámkoch a príslušníci OR PZ
vykonali výjazd na miesto samé, teda do predmetnej nehnuteľnosti a spísali záznam zo služby v troch
prípadoch, ani v jednom nebolo z týchto záznamov zdôvodnené a preukázané, že by sa žalovaný
dopustil protiprávneho konania alebo jeho správanie by bolo následne riešené v trestnom konaní, a
že by bol právoplatne odsúdený za určitý trestný čin alebo prečin. Naopak, aj uznesenia Okresnej

prokuratúry Nové Zámky svedčili o tom, že sťažnosť žalobkyne ako poškodenej v trestných veciach
proti žalovanému boli buď zamietnuté alebo postúpené na priestupkové konanie. Ďalej dôvodil, že
návrhžalobkynenanariadenieznaleckéhodokazovaniaznalcomzodborupsychiatriealebopsychológie
ohľadom preukázania skutočnosti, že žalovaný je psychicky narušený a je mimoriadne nebezpečný,
nepovažoval v tomto konaní za dôvodný, pretože ničím konkrétnym takéto správanie žalovaného

preukázané nebolo, a preto tento návrh nevykonal a zamietol aj návrh žalobkyne na výsluchy svedkov
a to O.. J. a E.. R., nakoľko O.. J. písala čestné vyhlásenie dňa 08. 12. 2014, teda pred podaním
žaloby 2 roky, kde čestne prehlásila, že slovne útočil žalovaný na žalobkyňu, pretože sa hádali. R.
svedka E.. R. nepovažoval za dôvodný, nakoľko neliečil ani jednu zo strán sporu, a preto sa nemal k
čomu vyjadrovať a žalobkyňa nezdôvodnila, na aké skutočnosti ho chce dať vypočuť. Všetky lekárske

správy, ktoré predkladala ohľadom žalovaného boli od E.. A. P., psychiatra. Zo všetkých listinných
dôkazov, ktoré do spisu doložila žalobkyňa, konštatoval, že sa jedná o hádky medzi súrodencami, lebo
spolu nevychádzajú dobre a v tomto zmysle prihliadal i na dôkazy, ktoré predložil žalovaný, a to najmä
konštatovanie a lekársku správu E.. P., primárky Psychiatrického oddelenia M. F. W., že žalobkyňa
trpí paranoidnou poruchou, čo je duševná porucha, v rámci ktorej nie je schopná správne vnímať a

reprodukovať udalosti, ktoré popisuje, nakoľko sa dotýkajú obsahov poruchy myslenia. Dôvodil, že
žalobkyňa v rámci dôkazného bremena mala dokázať, že žalovaný sa dopustil voči nej konania, ktoré
sa dá charakterizovať ako psychické násilie alebo hrubý fyzický útok, ktoré skutočnosti nepreukázala,
pretože preukázala iba to, že žalovaný niekedy pod vplyvom alkoholických nápojov, inokedy aj bez ichvplyvu, slovne napáda žalobkyňu tým, že jej vulgárne nadáva, robí jej rôzne schválnosti, kričí na ňu,
vyhráža sa jej, búcha na bránu, vyhráža sa jej, že ju zbije, že jej dá po papuli, že jej ukáže a pod.
a z týchto dôvodov bol riešený iba v rámci priestupkového konania. Dodal, že dávno pred podaním

žaloby v roku 2005 bol riešený Okresným súdom Nové Zámky, a to trestným rozkazom pod sp. zn.
3T/62/05, kedy bol odsúdený za trestný čin násilia proti skupine obyvateľov alebo proti jednotlivcovi, lebo
sa inému vyhrážal usmrtením takým spôsobom, že to vzbudilo dôvodnú obavu podľa § 197a odsek 1 Tr.
zákona a za to bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov s podmienečným odkladom
a skúšobnou dobou v trvaní 1 roka. Zdôraznil, že Občiansky zákonník s účinnosťou od 1. januára

2003 upravuje obmedzenie užívacieho práva osoby k domu alebo bytu, ak z dôvodu fyzického násilia
alebo psychického násilia, alebo hrozby takýmto násilím vo vzťahu k manželovi alebo k rozvedenému
manželovi ako spoločnému užívateľovi bytu, domu alebo k blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v
byte, dome sa stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným. Ide o ustanovenia § 146 ods. 2 a 705a Občianskeho
zákonníka, ktoré však možno aplikovať len v prípadoch, kedy je byt, alebo dom v bezpodielovom
spoluvlastníctve (§ 146 ods. 2) alebo sa jedná o byt, ktorý je v spoločnom nájme manželov (§ 705a).

Na základe týchto ustanovení teda nemohol obmedziť užívacie právo násilníka k domu alebo bytu,
ktorý je v jeho podielovom spoluvlastníctve, pretože ust. § 146 ods. 2 a § 705a Občianskeho zákonníka
nedopadajú na prípady, kedy sa fyzického alebo psychického násilia dopustí podielový spoluvlastník
voči inému podielovému spoluvlastníkovi, ktorý s ním býva v spoločnom dome alebo byte. Skúmal aj
možnosť, či bolo možné použiť aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka na daný

prípad cestou tzv. analógie zákona, ktorú upravuje ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka. Týmto
spôsobom možno však postupovať len v prípade, že sa jedná o tzv. medzeru v zákone, teda, že otázka
vylúčenia podielového spoluvlastníka z užívania spoločného bytu, domu je zákonom neriešená, pretože
takúto situáciu zákonodarca nepredpokladal, nepomyslel na ňu, a preto ju ani v zákone nemohol upraviť.
Dospel k názoru, že o takýto prípad tu však nejde. Občiansky zákonník v ust. § 142 ods. 1 dáva

súdu možnosť pri vyporiadavaní zrušeného podielového spoluvlastníctva spôsobom prikázaním veci
prihliadnuť na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Už z toho
je zrejmé, že zákonodarca si bol vedomý prípadov, kedy sa fyzického alebo psychického násilia môže
dopúšťať podielový spoluvlastník voči druhému podielovému spoluvlastníkovi. V tomto smere poukázal
aj na dôvodovú správu k zákonu č. 526/2002 Z. z., ktorá novelizovala spomínané ustanovenie, podľa

ktorej navrhovaná úprava § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka „sleduje za cieľ eliminovať násilné
správanie podielových spoluvlastníkov v rodinách, pretože v tejto komunite najčastejšie spoluvlastnícke
vzťahy vznikajú a sú prezentované v prípade nezhôd násilím rôzneho druhu“. Rezultoval preto, že v
danom prípade sa nejednalo o tzv. medzeru v zákone, ktorú by bolo možno odstrániť pomocou analógie
zákona, pretože zákonodarca vedel o prípadoch násilia medzi podielovými spoluvlastníkmi a napriek

tomu inštitút vylúčenia z užívania zaviedol len pre prípady násilia, ku ktorému dochádza v súvislosti s
bytmi alebo domami, ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov alebo v spoločnom nájme
manželov. Dodal, že rozširovať možnosti aplikácie inštitútu vylúčenia z užívania cestou analógie zákona
aj na prípady podielových spoluvlastníkov by tak prekračovalo zrejmú vôľu zákonodarcu a súdu sa preto
javí ako neprípustne zasahujúce do ústavou garantovaného vlastníckeho práva. V závere zvýraznil,

že žalobkyňa má pre svoju ochranu pred násilným správaním žalovaného k dispozícii iné inštitúty
občianskeho práva, konkrétne možnosť rozhodovania podielových spoluvlastníkov o hospodárení so
spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka (čo nepochybne zahŕňa aj otázku, ktorý z
podielových spoluvlastníkov bude spoločný rodinný dom užívať a ktorý nie), prípadne možnosť zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetnému rodinnému domu aj možnosťou, že by

súd nariadil predaj nehnuteľnosti a výťažok rozdelil podľa podielov, nakoľko žalobkyňa odôvodňovala v
žalobnom návrhu, že nemá finančné prostriedky a taktiež ani jej brat na to, aby sa vzájomne vyplatili
titulom podielu, ako aj voči ostatným podielovým spoluvlastníkom. K výsluchu svedkov, ktorých v konaní
vypočul, uviedol, že jednalo sa o dvoch svedkov, zamestnancov Ministerstva vnútra SR, ktorí boli
prítomní pri výjazdoch, keď žalobkyňa ohlásila agresívne správanie žalovaného a privolala políciu. Títo

svedkovia si v podstate na nič z toho, čo sa ich pýtala žalobkyňa, nepamätali. Uviedli, že si iba vykonávali
svoju prácu a pred odstup času a množstvo zásahov, ktoré vykonávajú v rámci svojho zamestnania, si
nemôžu pamätať konkrétne na tento prípad. Čo sa týka ďalších svedkov, pani E. R., ktorá je zamestnaná
v Krízovom centre v U. ako rehabilitačný pracovník a žalobkyňu poznala z P. centra, nakoľko bola
tam ubytovaná, táto tiež potvrdila iba to, že medzi stranami sporu za jej prítomnosti došlo k slovným

útokom, keď žalovaný bol nervózny, kričal na žalobkyňu ako aj na svedkyňu, ale k fyzickým útokom
z jeho strany nedošlo. Svedok E. O. potvrdil súdu, že v jednom prípade z dôvodu, že ho poprosila
žalobkyňa, jej pomohol zobrať domov veci autom a tiež opísal iba agresívne správanie žalovaného, ktorý
búchal na bránu a mal poznámku voči svedkovi, aby tam nenosil všelijaké veci, ale fyzicky nenapadolani svedka ani žalobkyňu. Potom, ako druhýkrát bol v predmetnom dome u žalobkyni, vzhľadom na
správanie sa žalovaného, ktorý opäť búchal na dvere a nechcel otvoriť žalobkyni, žalobkyňa zavolala
policajtov Tento svedok tiež nepotvrdil žiadne fyzické násilie žalovaného voči žalobkyni iba to, že slovne

sa vyhrážal žalobkyni, prípadne kričal a so žalobkyňou sa hádal. Aj z týchto dôvodov ďalšie výsluchy
svedkovpovažovalzanadbytočné,spoukazomnaprávneposúdenieveci.Spoukazomnavšetkyvyššie
uvedenéskutočnostižalobužalobkyneakonedôvodnú,preneuneseniedôkaznéhobremenazjejstrany,
zamietol.

4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 a § 262 ods. 1, 2 CSP a nárok na
náhradu trov konania priznal žalovanému v rozsahu 100 % voči žalobkyni.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa
domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Namietala, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal najrelevantnejšie

navrhnuté dôkazy, teda nevypočul MUDr. R., a to napriek listinnému dôkazu, že žalovaný bol jeho
niekoľkoročným pacientom. Ďalej nepribral znalcov z odvetia psychológie a psychiatrie na vyšetrenie
žalovaného. Namietala tiež, že súd prvej inštancie nevykonal úkon z poskytnutého vážneho dôkazu
CD (dvojnásobného vlámania sa žalovaného do izby žalobkyne pod hrozbou usmrtenia, teda z cieľom
ho vykonať - v oboch prípadoch si zachraňovala život, len tým že vyskočila z dva metre vysokého

okna na ulicu). Mala za to, že súd nevykonanie dôkazov zdôvodnil nedostatočne a nepresvedčivo.
Tvrdila, že súd prvej inštancie mal vziať do úvahy skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej
inštancie, neodkladné opatrenie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu a táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, pretože súd prvej inštancie zabránil doplneniu jej odvolania pri
zmene advokáta napriek jej výslovnej písomnej žiadosti, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý

súdny proces. Takto nemala možnosť napadnúť falošný dôkaz žalovaného predložený súdu v jeho
vyjadrení obsahujúci falošné tvrdenia zo znaleckého podvrhu L. P. voči jej osobe a poskytnúť súdu
dôkaz, že za predmetné falošné výroky sa s inkriminovanou znalkyňou súdi v konaní vedenom na
Okresnom súde Nové Zámky o ochranu osobnosti pod číslom konania 9C/164/2010. So žalovaným
vonkoncom nekomunikuje od jeho prvého pokusu ju usmrtiť (rok 1990). Dodala, že i svedkyňa R., ako

očitý svedok, pre súdom potvrdili, že žalovaný fyzicky útočil tak na ňu ako aj na žalobkyňu, a nebezpečne
sa vyhrážal žalobkyni. Namietala, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neuviedol a neriadil sa
rovnako podstatnými tvrdeniami druhého svedka M. O., že ju odprevadil, lebo mala strach ísť sama do
nehnuteľnosti, že žalovaný bol agresívny a správal sa ako psychicky narušený a z uvedeného dôvodu
sám na jeho vyhrážky nereagoval. Potvrdil, že jej obavy zo žalovaného boli dôvodné. Mala za to, že

súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí citoval skreslene, teda nepravdivo i z Čestného vyhlásenia O..
J.. Zotrvala na tvrdení, že všetky čestné vyhlásenia svedkov i starších dát potvrdzujú nebezpečnosť
žalovaného a skutočnosť, že aj cudzie tretie osoby (PhMr. I. R.. M. A., M. M., či zámočníci - A., E., P.)
mali z jeho správania strach, spis obsahuje listinu s podpismi obyvateľov najbližšieho okolia, aby bol
žalovaný umiestnený do ústavu. Tvrdenia súdu v jeho rozhodnutí, že ju žalovaný nenapadol, označila

za neobstojné, v tomto smere poukázala na novinový článok v MY strana 2, stĺpec 3, odsek 3, kde
biele na čiernom stojí: „Brat ju fyzicky napadol a pokúšal sa jej násilím vytrhnúť z ruky skrutkovač“. Súd
prvej inštancie dňa 21. 10. 2019 obdržal i ďalší dôkaz o jej napadnutí a napadnutí samotného svedka
(M. O.), keď žalovaný zo vzdialenosti necelých 2 metrov ich nečakane napadol do tváre slzotvorným
sprejom. Uviedla, že súd prvej inštancie nebral do úvahy priamo pred súdom vyslovený cieľ žalovaného

- vrátiť sa do obydlia a vykopnúť ju z nej. Súd prvej inštancie jej tiež nečakaným uzavretím dokazovania
neumožnil prípravu na záverečnú reč. Prezentovala názor, že doposiaľ vykonané dokazovanie potvrdilo
neznesiteľnosť spolužitia so žalovaným a podozrenie z násilia je na mieste. Opakovane zdôraznila, že
súd mal vypočuť MUDr. R. a tvrdenie, že žalovaného neliečil označila za nepravdivé. Upozornila, že
žalovaný kryje svoje trestné činy podvrhmi, falošnými prehláseniami, na ktoré terorom donútil rodičov

k podpisu, falošnými lekárskymi správami, ktoré rovnako zneužil a donútil deficitnú matku, aby bol zo
psychiatrie prepustený s inscenačnými fotkami, ktoré sám narežíroval. Dala do pozornosti, že za falošné
podvrhy, lekárske správy 01. 02. z 03. 11. 1994. a 07. 02. 1996, ktorými chcel žalovaný oklamať trestné
orgány a dehonestovať ju, sa s ním súdila v ochrane osobnosti č. 6C/343/98, v ktorom jej súd v plnosti
vyhovel. Preto mala za to, že už len z dôvodu nedôveryhodnosti žalovaného je jeho vyšetrenie znalcami

z odboru psychiatrie a psychológie namieste. Namietala, že súd prvej inštancie sa nevyrovnal s takými
závažnými skutočnosťami ako sú vyhrážky žalovaného, identické vyhrážky, ktoré už v minulosti naplnil.
V súvislosti s konaním polície a prokuratúry udala, že jej trestná vec pokus zavraždenia jej osoby z
roku 1996 - 1997 (00 PZ -310-96. CVS: 01JV- 755/97) bola najprv políciou zlajdačená, pri sťažnosti aobnove konania bola sfalšovaná, aby sa ich chyba, resp. nezákonnosť neodhalila. V nadväznosti jej bol
zablokovaný a obštruovaný trestný spis vraždy KÚV 148/01/97. Poukázala na to, že žalovaný už dávno
nemal byť na slobode. Za neobstojný označila argument súdu prvej inštancie, že má pre svoju ochranu

prednásilnýmsprávanímžalovanéhokdispozíciiiinéinštitúcieobčianskehopráva(§139OZ),zdôvodu,
že ako sa dovtedy sama uchráni pred násilnosťami žalovaného, keď bolo preukázané a dokázané, že
je pred násilným žalovaným chránená jedine tým, že žalovaný nemá na ňu fyzický dosah, vďaka tomu,
že sa pred ním chráni, zamyká v dome - v nehnuteľnosti.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal jej odvolanie zamietnuť.

7. Žalobkyňa vo svojej replike zotrvala na dôvodoch svojho odvolania.

8. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods. 1 CSP) a zistení,

že spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP) za splnenie povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

9.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

11. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedla vo svojom odvolaní žalobkyňa konštatuje, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré
vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými

sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2
CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje
sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd
prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté
právne závery. Odvolací súd po preskúmaní veci zastáva názor, že súd prvej inštancie sa vyporiadal

so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní, i so skutočnosťami, ktoré tvrdila
odvolateľka aj v priebehu prvoinštančného konania, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd nezistil ani žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie,ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia
odvolací súd ďalej uvádza nasledovné.

13. Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne o vylúčenie žalovaného z užívania nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v kat. území F. W., vedenej Okresným úradom F. W., odborom katastrálnym, na LV č.
XXXX ako parcely reg. „C“, evidovanej na katastrálnej mape, a to parc. č. XXXX - zastavané plochy a
nádvoria, dom so súp. č. XXX o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX - záhrady o výmere XXXX m2. Strany
sporu sú podielovými spoluvlastníkmi k vyššie citovaným nehnuteľnostiam každý po 1/8 k celku. Ďalšími

spoluvlastníkmi k týmto nehnuteľnostiam je ich neb. matka, ktorej podiel predstavuje 5/8 k celku a ich
sestra E. E., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. X, F. W., ktorej spoluvlastnícky podiel predstavuje 1/8
k celku. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

14. Vo vzťahu k právnym záverom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ako i vo vzťahu k
odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd zvýrazňuje, že podľa ustálenej právnej teórie súdnej

praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a
navrhovaťnaichpreukázaniedôkazyjevecouúčastníkovkonania.Teóriaprocesnéhoprávapodmieňuje
úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť
jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 CSP). Predmetné
ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy

na svoje tvrdenia. Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá
neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Totožné následky postihujú tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť

skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, pokiaľ je určený výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
strany sporu nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe
navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé
rozhodnutie. Posudzujúc povinnosť dôkazného bremena žalobkyne v predmetnom konaní je nutné

uzavrieť, že žalobkyne neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala v konaní intenzitu správania
žalovaného.

15. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala najmä tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nedostatočne
zistil skutkový stav, ktorý nebol dostatočným podkladom pre správne rozhodnutie vo veci. Na dôkazy,

ktoré boli vykonané neprihliadol a naviac nevykonal dokazovanie, ktoré žalobkyňa v priebehu konania
navrhovala. Vo svojom odvolaní sa zároveň zaoberala jednotlivými dôkazmi, či už výsluchmi svedkov,
alebo listinnými dôkazmi, ktoré, keďže súd prvej inštancie nevykonal, nemohli objasniť celú situáciu.
Taktiež sa nestotožnila s právnym posúdením veci, že má pre svoju ochranu pred násilným správaním
žalovaného k dispozícii iné inštitúty Občianskeho práva. Pred násilným správaním žalovaného je

chránená jedine tým, že žalovaný nemá na ňu fyzický dosah vďaka tomu, že sa pred ním chráni a
zamyká v spornej nehnuteľnosti.

16. Podľa § 146 ods. 2 OZ (podľa ktorého, ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo
hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome

alebo byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť
užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva,
prípadne ho z jeho užívania úplne vylúčiť), nie je možné postupovať, pretože právo na rozhodnutie súdu
o užívaní spoločných vecí podľa tohto citovaného zákonného ustanovenia priznáva zákon iba manželom
a toto právo im prislúcha nielen za trvania manželstva, ale aj po jeho zániku, pokiaľ ešte nebolo

vykonané vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva. Použitie právneho prostriedku upraveného vo
vyššie citovanom zákonnom ustanovení aj po zániku manželstva, a teda po zániku bezpodielového
spoluvlastníctva je možné za použitia § 853 OZ so zreteľom na to, že správa majetku bývalých manželov
sa až do vyporiadania riadi ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve. V ust. § 146 ods. 2 OZ
(doplnené zák. č. 526/2002 Z. z.) je upravený osobitný dôvod pre obmedzenie užívacieho práva druhého

manžela k domu alebo bytu, ktorý tvorí predmet bezpodielového spoluvlastníctva. Touto novou právnou
úpravou sa má prispieť k obmedzovaniu násilného správania manželov pri riešení nezhôd o právach
a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva a je občianskoprávnou sankciou aj
v prípadoch, keď toto ustanovenie nebude mať dostatočne výchovný účinok na páchateľov násilia.Subjektom právnej ochrany je manžel alebo blízka osoba, ktorá býva v spoločnom dome alebo v byte
s násilníkom. Avšak spoločným domom alebo spoločným bytom je dom alebo byt, ktorý predstavuje
predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Právnym prostriedkom ochrany je návrh manžela,

aby súd obmedzil užívacie právo druhého násilného manžela k domu alebo bytu patriacemu do
bezpodielového spoluvlastníctva, alebo aby ho z jeho užívania celkom vylúčili.

17. V ust. § 853 ods. 1 OZ (podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené
ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom

aj účelom im najbližšie) je zakotvený princíp analógie. Tento princíp znamená, že tie občianskoprávne
vzťahy, ktoré nie sú osobitne upravené Občianskym zákonníkom alebo iným občianskoprávnym
predpisom, sa riadia tými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú právne vzťahy
obsahom a účelom im najbližšie. Ide o analógiu zákona (analogia legis). Treba podotknúť, že princíp
analógie by sa v občianskom práve uplatnil aj vtedy, keby Občiansky zákonník analógiu expressis verbis
neupravil. V prípade, že niektorú otázku občianskoprávneho vzťahu nemožno posúdiť podľa analógie

zákona (ide o tzv. medzeru v zákone, keď niet právnej normy, na základe ktorej by sa posúdil konkrétny
právny vzťah), rozhodne súd v konkrétnom spore podľa svojho uváženia vychádzajúc zo zásad, na
ktorých spočíva celá občianskoprávna (súkromnoprávna) úprava.

18. S ohľadom na citovaný právny výklad je nutné konštatovať, že prvoinštančný súd v súdenej veci

správne žalobu žalobkyne zamietol. Správne sa prvoinštančný súd vysporiadal s právnou problematikou
daného prípadu, na čo odvolací súd poukazuje a v celom rozsahu sa s týmto názorom stotožňuje.
Odvolací súd dodáva, že problematiku daného sporu nie je možné riešiť v zmysle ust. § 146 OZ,
pretože toto ustanovenie sa týka iba vzťahov medzi manželmi. Netýka sa vzťahov medzi podielovými
spoluvlastníkmi. Právna problematika podielových spoluvlastníkov je upravená v § 139 a nasl. OZ. Ak

existuje riešenie právnych vzťahov OZ podľa iných citácií tohto zákonníka, nie je možné použiť analógiu
v zmysle § 853 ods. 1 OZ.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi každý v 1/8-ine k
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území F. W., vedenej Okresným úradom F. W., odborom

katastrálnym, na LV č. XXXX ako parcely reg. „C“, evidovanej na katastrálnej mape, a to parc. č. XXXX -
zastavané plochy a nádvoria, dom so súp. č. XXX o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX - záhrady o výmere
XXXX m2. Občiansky zákonník sa komplexne zaoberá vzťahmi medzi podielovými spoluvlastníkmi a
v prípade nezhôd je možné domáhať sa zrušenia podielového spoluvlastníctva v zmysle § 142 ods. 1
OZ, pričom nie je najpodstatnejšie náležitosť solventnosť spoluvlastníka pri vyplatení spoluvlastníckeho

podielu. Je možné nariadiť predaj nehnuteľnosti a výťažok rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky
ich podielov. Tieto ustanovenia upravujú vzťahy podielových spoluvlastníkov, podľa ktorých je nutné
postupovať.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej

ako aj vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
22. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

23. Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, aj keď mu
síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, ale žiadne trovy odvolacieho

konania mu nevznikli. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len
o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po
právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už
v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému žiadne trovy odvolacieho konanianevznikli, preto v záujme hospodárnosti, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle
čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).