Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. marec 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/120/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4219201659
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4219201659.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu:
Sociálna poisťovňa, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8-10, IČO: 30 807 484, proti žalovanému:
HeinekenSlovensko,a.s.,Hurbanovo,Novozámocká2,IČO:36528391,zast.JUDr.AllanomBöhmom,
advokátom, so sídlom v Bratislave, Jesenského 2, o zaplatenie 21.207,88 eura s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 2. júna 2020 č. k. 7C/26/2019-377
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, čo do zaplatenia sumy 16.084,30

eura p o t v r d z u j e a v napadnutom výroku, čo do zaplatenia sumy 5.123,58 eura m e n í tak,
že žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,68%.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
21.207,88 eura, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol, že
žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami §
451 ods. 1, 2, § 454, § 456, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 215 ods. 1, 2, § 167 ods. 1, 3 a

4 CSP a po oboznámení sa s návrhom spolu s prílohami, ako aj s celým obsahom spisového materiálu
dospel k záveru, že medzi stranami sporu neboli pochybnosti o skutkovo relevantných skutočnostiach,
ktoré tvoria základ predmetu konania, že prebiehal súdny spor v minulosti medzi žalobcom p. X. R.,
nar. XXXX a spoločnosťou Heineken Slovensko, a. s. ako žalovanou stranou, na základe žaloby OS
Rimavská Sobota (na č. l. 321 a nasl. súdneho spisu), ktorý rozsudkom pod č. k. 11C/60/2005-213, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 07. 2009 o tom, že zaviazal spoločnosť Heineken Slovensko, a. s. na
zaplatenie sumy 23.745,269 eura (pôvodne v SKK) a náhradu trov konania na tom základe, že X. R. ako

zamestnanec spoločnosti Heineken Slovensko, a. s. utrpel dňa 22. 05. 2003 o 20.15 hod. ťažký pracovný
úraz na pracovisku, a to sladovne pivovaru spoločnosti Heineken v Rimavskej Sobote. Zo strany žalobcu
neboli zistené nedostatky, zatiaľ čo zo strany spoločnosti Heineken došlo k zisteniu pochybení. Voči
uvedenému rozhodnutiu sa odvolala spoločnosť Heineken Slovensko, a. s., ako aj ako vedľajší účastník
Sociálna poisťovňa. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom pod sp. zn. 11C 60/2005 (na č.
l. 318 a nasl. súdneho spisu) potvrdil rozsudok OS Rimavská Sobota s tým, že uvedené rozhodnutie
sa dňom 07. 07. 2009 stalo vykonateľným. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia podal vedľajší účastník

dovolanie, ktoré však bolo rozhodnutím NS SR pod sp. zn. 2Cdo 255/2009 právoplatné dňa 07. 03.
2011. Počas konania spoločnosť Heineken Slovensko, a. s. podala na OS Bratislava I. dňa 02. 05. 2012
žalobu, ktorou sa od Sociálnej poisťovne domáhala zaplatenia sumy 22.970,80 eura, o tejto žalobe OS
Bratislava I. rozhodol tak, že podanú žalobu zamietol svojím rozsudkom zo dňa 07. 06. 2013. Ako jezrejmé z č. l. 284 a nasl. súdneho spisu, KS v Bratislave svojím rozhodnutím č. k. 5Co 1/2014-164
zamietajúce rozhodnutie OS Bratislava I. z 07. 06. 2013 č. k. 12C/194/2012-72 zmenil a rozhodol tak, že
zaviazal Sociálnu poisťovňu zaplatiť spoločnosti Heineken Slovensko, a. s. sumu 22.970,80 eura s prísl.

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21. 03. 2016 a vykonateľnosť dňa 25. 03. 2016, bol to 1.
rozsudok odvolacieho súdu v konaní. Na základe v tom čase právoplatného a vykonateľného rozsudku
odvolacieho súdu v konaní zaplatila Sociálna poisťovňa spoločnosti Heineken Slovensko, a. s., celkom
sumu 38.236,36 eura, a to istinu v sume 22.970,80 eura dňa 04. 05. 2016, úrok z omeškania v sume
10.141,98 eura dňa 26. 05. 2016, náhradu trov pôvodného konania v sume 2.756 eur dňa 04. 05. 2016 a

náhradu trov právneho zastúpenia v pôvodnom konaní v sume 2.367,58 eura. NS SR v konaní vedenom
pod sp. zn. 3Cdo 164/2016 (na č. l. 265 a nasl. súdneho spisu) rozhodol o podanom dovolaní tak, že
zrušil rozhodnutie KS v Bratislave z 26. 01. 2016 pod sp. zn. 5Co 1/2014 (na č. l. 276 a nasl. súdneho
spisu),ktorýmrozhodnutímsúdubolaSociálnapoisťovňazaviazanánazaplateniespoločnostiHeineken
Slovensko, a. s. sumy 22.970,80 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,5% p. a. od 10. 09. 2011 do
zaplatenia, ako aj náhrady trov konania a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, uvedené rozhodnutie NS SR

nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 12. 2016. KS v Bratislave rozsudkom pod č. k. 5Co/65/2017 zo dňa 28.
03. 2017, ako je zrejmé z č. l. 280 a nasl., potvrdil rozhodnutie OS Bratislava I. o zamietnutí žaloby. NS
SR rozhodol na základe dovolania spoločnosti Heineken Slovensko, a. s. pod sp. zn. 3Cdo 163/2018 (na
č. l. 253 a nasl. súdneho spisu) tak, že dovolanie proti rozsudku KS v Bratislave pod sp. zn. 5Co 65/2017
zo dňa 28. 03. 2017 odmietol, uvedené rozhodnutie NS SR nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 01. 2019.

1.2. Súd v prejednávanom prípade posúdil žalobcom uplatnený nárok z hľadiska skutkovej podstaty
získania bezdôvodného obohatenia, a to plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol v dôsledku
rozhodnutia NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cdo 164/2016 rozhodol o zrušení rozhodnutia KS
v Bratislave z 26. 01. 2016 pod sp. zn. 5Co 1/2014 (ktorým rozhodnutím súdu bola Sociálna poisťovňa

zaviazaná na zaplatenie spoločnosti Heineken Slovensko, a. s. sumy 22.970,80 eura s prísl. a náhrady
trov konania) a vec vrátil KS v Bratislave, ktorý rozsudkom pod č. k. 5Co/65/2017 zo dňa 28. 03.
2017, ako je zrejmé z č. l. 280 a nasl., potvrdil rozhodnutie OS Bratislava I. o zamietnutí žaloby. V
okamihu poskytnutia peňažného plnenia v celkovej sume 38.236,36 eura v prospech účtu žalovanej
spoločnosti Heineken Slovensko, a. s. dňa 04. 05. 2016 a dňa 26. 05. 2016, však žalobca v tomto

konaní si z tohto nároku uplatnil len v sume 21.207,88 eura, ktorá suma pozostáva z nároku na úrok
z omeškania v sume 10.141,98 eura, ktorý bol uhradený dňa 26. 05. 2016 (zo sumy 4.352,73 eura
čiastočná úhrada úrazovej dávky za mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť, zo sumy 3.165,62 eura
čiastočná úhrada úrazovej dávky za mimoriadne zvýšenie náhrady za sťažené spoločenské uplatnenie,
zosumy2.623,63euraakoúrokuzomeškaniaznáhradytrovkonania),náhradatrovpôvodnéhokonania

celkom v sume 11.065,90 eura, ktoré boli uhradené dňa 04. 05. 2016 (pozostáva zo sumy trov konania
3.093,32 eura, 2.849 eur, 2.756 eur a 2.367,58 eura). Na základe uvedených skutočností súd považoval
uplatnený nárok za dôvodný v zmysle § 451 ods. 1 Obč. zákonníka, podľa ktorého platí, že kto sa na
úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zákona
platí, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, a preto žalobcovi priznal a žalovaného zaviazal podľa § 456 Obč. zák. na jeho vydanie. Súd
v prejednávanom prípade vyhovel podanej žalobe a zaviazal spoločnosť Heineken Slovensko, a. s. na
zaplatenie sumy 21.207,88 eura, aj keď došlo k opakovane vzneseným námietkam premlčania zo strany
spoločnosti Heineken Slovensko, a. s. aj s poukazom na Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 18/2016. Vo vzťahu
k vznesenej námietke premlčania sa súd nestotožnil s obranou žalovanej spoločnosti, keď žalovaná

spoločnosť poukázala na rozhodnutia súdov SR, podľa ktorých začína plynúť lehota na vydanie BO už
vyhlásením zrušujúceho rozhodnutia (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 124/2002). Súd mal však za to,
že neskoršou rozhodovacou praxou NS SR tento názor bol prekonaný. Z obsahu spisového materiálu,
a to 5 M Cdo 17/2009 na č. l. 237 a nasl. súdneho spisu je zrejmé, že tak, ako v citovanom náleze II.
ÚS 18/2016 je skonštatované, že jedine na základe mimoriadneho dovolania podaného gen. prok. SR

v konaní 5 M Cdo 17/2009 NS SR vo svojom rozhodnutí práve k otázke začiatku plynutia subjektívnej
dvojročnej lehoty podľa § 107 ods. 1 Obč. zák. v závere rozhodnutia jednoznačne ustálil, že k získaniu
BO na strane povinného subjektu došlo až právoplatnosťou nového rozhodnutia vo veci samej, a to v
prejednávanom prípade rozhodnutím KS v Bratislave pod č. k. 5Co 65/2017-211, ktoré rozhodnutie nie je
svojím charakterom deklaratórnym, ale konštitutívnym a nadobudlo právoplatnosť dňom 18. 05. 2017 a

žaloba bola súdu doručená už skôr, a to dňa 07. 05. 2011 (správne malo byť 07. 05. 2019), t. j. ešte pred
uplynutím 2-ročnej subjektívnej lehoty podľa § 107 ods. 1 Obč. zák. Záverom súd k tejto argumentácii
poznamenal, že neskorším rozhodnutím NS SR, t. j. zo dňa 23. 11. 2010 možno mať za to, že skorší
právny záver z rozhodnutia NS SR 3Cdo 124/2002 bol týmto rozhodnutím prekonaný. Súd námietkyžalovanej spoločnosti považoval len za účelové, a preto nemohol prihliadnuť k námietke žalovanej
spoločnosti, ktorá pri zdôvodnení svojho stanoviska vo vzťahu k plynutiu subjektívnej premlčacej lehoty
poukázala na Nález ÚS SR II. ÚS SR 18/2016, nakoľko vo všeobecnosti platí, že v prejednávanom

prípade na základe sťažnosti sa kládol dôraz skôr na prieťahy v konaní a je potrebné prihliadať aj k tomu,
že to-ktoré rozhodnutie zaväzuje v tej-ktorej právnej veci a ako samotný ÚS SR uviedol, nie je oprávnený
preskúmať ani posudzovať právne závery všeobecných súdov, tieto nezastupuje. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 251 CSP a o nároku na náhradu trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia §
262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalobca si
uplatnil nárok na zaplatenie sumy 21.207,88 eura, ako aj s nárokom na náhradu trov konania. Súd v
tomto konaní procesne úspešnej strane sporu - žalobcovi priznal nárok v sume 21.207,88 eura, v konaní
úspešná strana sporu si uplatnila nárok na náhradu trov konania a na základe uvedených súd o nároku
na náhradu trov konania rozhodol tak, že procesne úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov
v plnom rozsahu, a to vo výške 100% v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, odôvodniac ho nesprávnym
právnym posúdením veci. Právny titul uplatnený žalobcom, ani požadovanú sumu v konaní nenamietajú,
namietajú, že nárok žalobcu je premlčaný z dôvodu márneho uplynutia subjektívnej premlčacej doby a z
tohto dôvodu žiadajú žalobu zamietnuť. Pôvodné konanie sa medzi nimi viedlo pred Okresným súdom

Bratislava I ako súdom prvého stupňa, Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím a Najvyšším
súdom Slovenskej republiky ako súdom dovolacím na základe žaloby zo dňa 30. 04. 2012 (ďalej len
pôvodné konanie). V pôvodnom konaní najprv Okresný súd Bratislava I ich žalobu zamietol, potom
Krajský súd v Bratislave jeho rozhodnutie na základe ich odvolania svojím prvým rozsudkom v pôvodnej
veci zmenil tak, že ich žalobe vyhovel, následne Najvyšší súd Slovenskej republiky prvý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave v pôvodnej veci zrušil, na čo Krajský súd v Bratislave svojím druhým
rozsudkom v pôvodnej veci potvrdil zamietnutie žaloby. Na záver v pôvodnej veci podali dovolanie,
ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol (uznesenie č. k. 3Cdo/163/2018 zo dňa 28. 11.
2018). Dôvodom pôvodného konania bolo to, že žalobca im odmietal zaplatiť titulom poistného plnenia
čiastku, ktorú ich bývalému zamestnancovi zaplatili na základe rozhodnutí Okresného súdu v Rimavskej

Sobote a Krajského súdu v Banskej Bystrici v ďalšom predchádzajúcom konaní, v ktorom ich bývalý
zamestnanec žaloval, a v ktorom bol žalobca v tomto konaní jeho vedľajším účastníkom na ich strane.
Totoďalšiepredchádzajúcekonanievšakspredmetnouvecounemápriamyprávnysúvis.Prvýrozsudok
odvolacieho súdu v pôvodnom konaní (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/1/2014-164 zo
dňa 26. 01. 2016) tak bol v zmysle § 451 ods. 1 OZ právnym dôvodom, na základe ktorého im žalovaný

plnil, a ktorý odpadol. Plnenie na základe prvého rozsudku odvolacieho súdu v pôvodnom konaní ako
právneho dôvodu, ktorý odpadol, ktoré od žalobcu obdržali v dňoch 04. 05. 2016 a 26. 05. 2016,
pozostávalo z istiny vo výške 22.970,80 eura zaplatenej dňa 04. 05. 2016, úroku z omeškania vo výške
10.141,98 eura zaplateného dňa 26. 05. 2016, náhrady trov pôvodného konania vo výške 2.756 eur
zaplatenej dňa 04. 05. 2016, náhrady trov právneho zastúpenia v pôvodnom konaní vo výške 2.367,58

eura, zaplatenej k rukám ich právneho zástupcu dňa 04. 05. 2016. V tomto konaní si žalobca z plnenia,
ktoré im zaplatil na základe medzitým zrušeného prvého rozsudku odvolacieho súdu v pôvodnom konaní
na vydanie uplatňuje len jeho časť, a to časť istiny priznanej prvým rozsudkom odvolacieho súdu v
pôvodnom konaní vo výške 5.942,32 eura (žalobca ju označil ako trovy konania, v tejto časti ale nejde
o trovy pôvodného súdneho konania vedeného medzi žalobcom a nimi, teda účastníkmi pôvodného

a tohoto konania, ale o trovy konania vedeného medzi nimi a ich zamestnancom o náhradu škody
na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ktoré mu nahradili), úrok z omeškania vo výške 10.141,98
eura, náhradu trov pôvodného konania vo výške 2.756 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v
pôvodnom konaní vo výške 2.367,58 eura. Skutkový stav veci nebol medzi účastníkmi sporný a takto
ho správne ako základ svojho rozhodnutia ustálil aj súd prvej inštancie. Problémom napadnutého

rozhodnutia je právne posúdenie veci, a to konkrétne otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
doby, jej uplynutia pred podaním žaloby a následnej dôvodnosti a oprávnenosti ich námietky premlčania
nároku žalobcu. Žalobca tvrdí, a toto tvrdenie si v napádanom rozsudku osvojil aj súd I. inštancie, že
subjektívna aj objektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade zrušenia
rozsudku odvolacieho súdu neplynú od okamihu právoplatnosti zrušujúceho uznesenia dovolacieho

súdu, ktorým sa tento právoplatný rozsudok zrušuje, ale až od okamihu opätovného právoplatného
rozhodnutia vo veci samej. Má za to, že skutková podstata bezdôvodného obohatenia a následného
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je v danom prípade v zákone jasne definovaná a je
pozoruhodné, že súdy v súčasnosti vôbec dokážu v tejto veci zaujímať protichodný výklad § 451 ods.1 v spojení s § 107 ods. 1 OZ, ako je ich celkom zrejmý jazykový význam. Ustanovenie § 451 ods. 1
OZ určuje, že za bezdôvodné obohatenie sa považuje plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Je
nepochybné, že právnym dôvodom, ktorý odpadol, je v prejednávanej veci prvý rozsudok odvolacieho

súdu v pôvodnom konaní. Rovnako je nepochybné, že tento právny dôvod odpadol právoplatnosťou
uznesenia dovolacieho súdu, ktorým bol prvý rozsudok odvolacieho súdu v pôvodnom konaní zrušený.
Právoplatnosťzrušujúcehouzneseniadovolaciehosúdunastaladňa21.12.2016.Podľa§107ods.1OZ
platí, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Je nepochybné,

že o odpadnutí právneho dôvodu sa žalobca dozvedel doručením a nadobudnutím právoplatnosti
zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu, nie neskorším právoplatným opätovným rozhodnutím vo veci
samej. Žalobca sa na podporu svojho právneho názoru na spornú otázku v predmetnej veci dovolával
aplikácie publikovaného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 M Cdo/17/2009, s
čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Tento právny názor sa však na jednej strane výrazne odchýlil ako
od zrejmého jazykového významu § 451 ods. 1 v spojení s § 107 ods. 1 OZ, tak aj od predchádzajúcej

rozhodovacej praxe súdov, vrátane samotného Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Navyše, bol
tento právny názor neskôr jednoznačne korigovaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky na túto právnu otázku vyjadreným v jeho publikovanom náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 18/2016.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, odhliadnuc od toho, že je nesprávne už len z pohľadu vadnej
aplikácie zrejmého platného práva, porušuje princíp právnej istoty a tým aj ich Ústavou Slovenskej

republiky garantované právo, pretože v právnej otázke, ktorá je medzi účastníkmi predmetom sporu,
nerešpektuje v obdobnej veci publikovaný právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý
v konaní poukázali a nadraďuje mu skorší právny názor všeobecného súdu. Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky bol totiž publikovaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republike jasne
a jednoznačne logicky správne korigovaný tak, že podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky sú

prípadmi, kedy pri zrušených právoplatných rozsudkoch odvolacích súdov o bezdôvodné obohatenie
nejde, len tie, kedy bolo zrušeným rozsudkom odvolacieho súdu priznané plnenie majúce pôvodne
základ v hmotnom práve, a teda v prípadoch, kedy dovolací súd takýto rozsudok zrušil, ale v obnovenom
konaní bol rovnaký nárok priznaný opäť. Podľa nálezu ústavného súdu v takýchto prípadoch platí, že
v medziobdobí od času, kedy bol právoplatný rozsudok odvolacieho súdu zrušený až do opätovného

právoplatného rozhodnutia v takejto veci, nejde o bezdôvodné obohatenie, ak mal takýto nárok oporu
v hmotnom práve a dovolacím súdom zrušený rozsudok nižšieho stupňa tak mal ohľadom sporného
nároku nevyhnutne len deklaratórny charakter. Ak však v obnovenom konaní uplatnený nárok žalobcu,
na základe ktorého sa medzičasom plnilo, potvrdený nie je, ale dôjde k zamietnutiu žaloby, čo je
presne prípad veci prejednávanej v tomto konaní, nemal prvý rozsudok odvolacieho súdu v pôvodnom

konaní charakter deklaratórny, ale bol nesprávny, a teda z pohľadu citovaného nálezu Ústavného súdu
konštitutívny. Pôvodne priznaný nárok tak v čase vydania zrušeného rozsudku neexistoval, nemal oporu
vplatnomhmotnompráveaobezdôvodnéobohateniepôjdeatotobezdôvodnéobohatenievzniká,aksa
na základe zrušeného rozsudku plnilo, a to okamihom, kedy je takýto rozsudok zrušený, nie okamihom,
kedy sa ďalšie konanie nasledujúce po rozhodnutí dovolacieho súdu skončilo, či už v merite veci, alebo

nie. Zároveň súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalobca sa v tomto konaní domáha aj
vydanianáhradytrovpôvodnéhokonaniaatrovprávnehozastúpeniavovýške5.123,78eura,prisúdenej
im v pôvodnom konaní. Vo veci trov konania ide o nárok, ktorý je medzi účastníkmi vždy a jednoznačne
konštitutívny, pretože sa neriadi právom hmotným, ale procesným a existuje len na základe rozhodnutia
súdu v príslušnom konaní. Bez ohľadu na to, či má v spornej právnej otázke na právny základ nároku

žalobcu, to jest, či ide v prípade v pôvodnom konaní nimi žalovaného a prijatého plnenia o následné
bezdôvodné obohatenie žalovaného na jej úkor a začatie plynutia premlčacej doby, pravdu žalobca
alebo žalovaný, v otázke vydania trov pôvodného konania o bezdôvodné obohatenie nepochybne ide,
pretožeprávnydôvodvtomtoprípadeodpadolzrušenímprvéhorozsudkuodvolaciehosúduvpôvodnom
konaní dovolacím súdom a v obnovenom konaní sa o trovách celého konania rozhoduje vždy nanovo.

V časti 5.123,78 eura, teda v tej, v ktorej žalobca požaduje vydanie žalovanej pôvodne nahradených
trov konania, tak už bolo pokračovanie pôvodného konania po prvom uznesení dovolacieho súdu v
pôvodnom konaní z pohľadu ich povinnosti vrátiť takto priznanú náhradu trov konania úplne irelevantné,
a to aj z pohľadu uvedeného nálezu ústavného súdu a v tejto časti žalobou uplatneného nároku je
tento premlčaný bez akejkoľvek pochybnosti, nech sa vyššie uvedený právny názor ústavného súdu v

predmetnej veci ohľadne nášho nároku vo veci samej v pôvodnom konaní vykladá a aplikuje akokoľvek.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení
veci súdom prvej inštancie, a to v právnej otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, v ktorej
ako platné právo, tak aj aktuálne judikovaný právny názor ústavného súdu, nepripúšťa iné rozhodnutie,ako zamietnutie žaloby, preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol a
priznal mu náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že je jednoznačne zrejmé, že ich nárok,
uplatnený v tomto súdnom konaní - dňa 03. 05. 2020 (správne malo byť 03. 05. 2019), nie je premlčaný.
NS SR uznesením z 08. 12. 2016 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. 01. 2016 a súčasne
vec vrátil tomuto druhostupňovému súdu na ďalšie konanie, preto až právoplatnosťou ďalšieho rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 28. 03. 2017, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, a ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 18. 05. 2017, podľa ich názoru a tiež podľa názoru súdu prvej inštancie, až vtedy
začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie ich práva o zaplatenie sumy 21.207,88 eura, pretože
vtedy právoplatne skončilo súdne konanie vo veci samej. Tiež platia ich vyjadrenia týkajúce sa plynutia
premlčacejdoby,uvedenévžalobnomnávrhuz03.05.2019azotrvávaajnaichpísomnýchvyjadreniach
v priebehu konania. Poukázal na ustanovenia § 470 ods. 1, § 159, § 372, § 449 a § 450 CSP, z
ktorých vyplýva, že o tom istom spore nemôže na súde prebiehať iné konanie, ak by tomu tak bolo, súd

zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr. V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi
vzájomnou žalobou. Poukázal na to, že NS SR ako súd dovolací v súlade s § 449 ods. 3 CSP mohol
zmeniť napadnuté rozhodnutie (v tomto prípade rozsudok Okresného súdu Bratislava z 26. 01. 2016),
pretože by bol dospel súčasne k záveru, že dovolanie Sociálnej poisťovne bolo dôvodné a súčasne, ak
by bol mal za to, že sám môže rozhodnúť vo veci. V tomto prípade však NS SR, ako súd dovolací v

súlade s § 449 ods. 1 a § 450 CSP, uznesením z 08. 12. 2016 zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave z 26. 01. 2016 a súčasne vec vrátil tomuto odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Teda, vec nebola právoplatne skončená na dovolacom súde a bola vrátená na odvolacie konanie.
Keďže však NS SR - ako dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 3 Cdo 164/2016 z 08. 12. 2016
dospel k záveru, že sám nemôže rozhodnúť vo veci, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co

1/2014 z 26. 01. 2016 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Z toho dôvodu uvedený prípad
právoplatne neskončil vydaním a doručením uznesenia NS SR sp. zn. 3 Cdo 164/2016 z 08. 12. 2016 a
z toho dôvodu nadobudnutím právoplatnosti tohto uznesenia NS SR z 08. 12. 2016 (dňa 21. 12. 2016)
ešte v tom čase neodpadol právny dôvod, na základe ktorého žalobkyňa - Sociálna poisťovňa plnila
žalovanému. Preto ani nemohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba, pretože ešte ani nebolo

zrejmé, či šlo o bezdôvodné obohatenie. Uvedené právoplatné uznesenie NS SR z 08. 12. 2016 nebolo
ešte právnym dôvodom na uplatnenie nároku žalobcu proti žalovanému na vrátenie jemu vyplatených
súm.Ažnadobudnutímprávoplatnostidruhéhorozsudkuodvolaciehosúdu-KrajskéhosúduvBratislave
sp. zn. 5Co/65/2017-211 z 28. 03. 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 05. 2017, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ktorým bola žaloba

zamietnutá, nastala skutočnosť, že žalobca sa dozvedel o tom, že došlo k plneniu z právneho dôvodu,
ktorý odpadol a až od 18. 05. 2017 začala plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva
žalobcu - Sociálnej poisťovne proti žalovanému - na vrátenie (časti) vyplatených súm. Z toho dôvodu
žalobca nesúhlasí s tvrdením a s argumentáciou žalovaného uvedeného v jeho odvolaní, v ktorých
uvádza začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby už od právoplatnosti uznesenia NS SR z 08.

12. 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 12. 2016. Z toho dôvodu je žalobca toho názoru,
ako to prezentoval aj v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie, že začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby začal až nadobudnutím právoplatnosti nového rozsudku Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5Co/65/2017-211 z 28. 03. 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 05. 2017 a ktorý potvrdil
prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 12C/194/2012-72 zo dňa 07. 06. 2013, ktorým

bol zamietnutý návrh žalobcu. To znamená, že až právoplatnosťou tohto ďalšieho druhostupňového
rozsudku Krajského súdu v Bratislave dňom 18. 05. 2017 právoplatne skončilo súdne konanie vo veci
samej, a preto až týmto dňom mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba, pretože až týmto dňom
právne odpadol dôvod na plnenie a až týmto dňom sa dala zistiť výška a jednotlivé plnenia, ktoré plnil t.
č. žalobca žalovanému. V bodoch 19. a 20. odvolania žalovaný tvrdí, že subjektívna premlčacia doba na

nárok na náhradu trov pôvodného konania (žalovaný mal zrejme na mysli súdne konanie na Okresnom
súde Bratislava I č. k. 12C 194/2012, Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 5Co 1/2014) začala plynúť
určite právoplatnosťou uznesenia NS SR sp. zn. 3 Cdo 164/2016 z 08. 12. 2016, ktorým NS SR zrušil
napadnutérozhodnutiekrajskéhosúdusp.zn.5Co1/2014z26.01.2016avecvrátiltomutoodvolaciemu
súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru žalovaného už právoplatnosťou tohto uznesenia NS SR ide vo

veci trov konania o nárok, ktorý je medzi účastníkmi vždy a jednoznačne konštitutívny, pretože sa neriadi
právom hmotným, ale procesným a existuje len na základe rozhodnutia v príslušnom konaní. Žalobca
ani v tejto časti nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, pretože je toho názoru, a svedčí tomu aj znenie
a výklad § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že príslušenstvom pohľadávky sú aj trovy konania. Podľavýkladu k predmetnému ustanoveniu sa príslušenstvo pohľadávky riadi právnym režimom pohľadávky.
Z uvedeného vyplývajú tie isté skutočnosti o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ako u
samotnej pohľadávky (istiny). Rozsudok súdu prvej inštancie pokladá žalobca za právne a vecne

správny, ktorý dostatočne jasne, zrozumiteľne a jednoznačne právne odôvodnil svoje rozhodnutie. Z
uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok. Žalobca si neuplatnil nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku - ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným,
v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných
rozsahompodanéhoodvolania(§379CSP)adôvodmiodvolania(§380ods.1CSP),viazanýskutkovým
stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť a v časti podľa
§ 388 CSP zmeniť a žalobu zamietnuť.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške
21.207,88 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom zaplatenia tejto sumy sa domáhal titulom
bezdôvodného obohatenia, pretože žalovanému plnil na základe rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr
zrušené, teda došlo k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Suma 21.207,88 eura
pritom pozostávala zo sumy 3.093,32 eura ako náhrady trov konania, na zaplatenie ktorej bol žalovaný

zaviazaný (na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co 98/2009), zo sumy 2.849
eur ako náhrady trov konania žalovaného v konaní na Okresnom súde Rimavská Sobota, zo sumy 2.756
eur ako náhrady trov konania skončeného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/1/2014,
zo sumy 2.367,58 ako náhrady trov právneho zastúpenia skončeného rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave č. k. 5Co/1/2014, zo sumy 4.352,73 eura ako úroku z omeškania z vyplatenej úrazovej

dávky - za mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť, zo sumy 3.165,62 eura ako úroku z omeškania z
vyplatenej úrazovej dávky za mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU a zo sumy 2.623,63 eura ako úroku
z omeškania z náhrady trov konania spolu vo výške 5.942,32 eura (3.093,32 eura + 2.849 eur). Keďže
žalovaným bola v priebehu konania vznesená námietka premlčania, rozhodujúcim pre posúdenie danej
veci bolo posúdenie otázky premlčania, a to začatie plynutia subjektívnej doby v prípade bezdôvodného

obohatenia plnením z dôvodu, ktorý neskôr odpadol, teda, či začína plynúť už zrušujúcim rozhodnutím
dovolacieho súdu alebo až novým právoplatným rozhodnutím vo veci po zrušení skoršieho rozhodnutia
dovolacím súdom. Objektívna premlčacia doba sporná v konaní nebola.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní

fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

9. Touto problematikou sa v rozhodnutiach zaoberal NS SR, ako aj Ústavný súd SR, z ktorých vyplýva
nasledovné:

10.1. V rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo 124/2002 najvyšší súd uviedol, posúdenie, či medzi účastníkmi
ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej
normy - ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 OZ. Týmito znakmi je jednak skutočnosť, že obohatený získalmajetkový prospech, t.j. že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu, alebo k zníženiu pasív, prípadne sa jeho
majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo a ďalej, že právny dôvod plnenia
buď na jeho strane od začiatku neexistoval, alebo dodatočne odpadol, či mu bolo plnené z neplatného

právneho dôvodu, alebo získal majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. Pri naplnení obidvoch týchto
znakov mu vzniká povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil a právo toho, na úkor ktorého
k obohateniu došlo, požadovať vydanie tohto plnenia (§ 456 OZ). Inštitút bezdôvodného obohatenia
vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a
pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.

10.2. O bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v prípade
poskytnutia a prijatia plnenia na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia (prípadne
aj na základe jeho výkonu podľa príslušných ustanovení piatej časti OSP), ktoré bolo neskôr - v
rámci mimoriadneho opravného prostriedku (obnovy konania, dovolania, či mimoriadneho dovolania)
- zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť potom k novému prejednaniu veci a k vydaniu

rozhodnutia, ktoré je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie
a splnenie si hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod teda trvá aj v prípade zrušenia rozsudku,
ktorý ho deklaroval, takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy,
kým súd opätovne nevydá svoje deklaratívne rozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku.

10.3. Podobným prípadom je aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. materiálna
satisfakcia), ktorej základ a výšku určuje iba súd konštitutívnym rozhodnutím (len týmto okamihom
vzniká záväzok) nezávisle od výšky náhrady žiadanej navrhovateľom (v pôvodnom konaní), a to podľa
kritérií ustanovených v § 13 ods. 3 OZ. Preto len po právoplatnosti rozsudku vo veci samej (o základe
a výške peňažnej satisfakcie), vynesenom po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu sa prípadne

možno domáhať vrátenia pôvodného plnenia. Súd v tomto konaní musí vykonať dôkazy podľa rozsudku
dovolacieho súdu, aby opätovne posúdil satisfakčný peňažný nárok subjektu, ktorého osobnostné právo
bolo dotknuté neoprávneným zásahom a len v závislosti od toho možno posúdiť, či a v akom rozsahu
došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho strane, prijatím poskytnutého plnenia na základe
pôvodného a neskôr zrušeného súdneho rozhodnutia. Túto základnú otázku teda súd nie je oprávnený

riešiť ako otázku predbežnú, priamo v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia.

10.4. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade k získaniu bezdôvodného obohatenia na strane
povinného subjektu (odporcu) došlo až vydaním (právoplatnosťou) nového, návrh zamietajúceho
rozhodnutia o veci ochrany osobnosti a v jeho rámci aj o peňažnej satisfakcii. Tento záver má podstatný

význam tiež pre posúdenie prípadnej námietky premlčania práva odporcom na vrátenie plnenia
poskytnutého navrhovateľom podľa neskôr zrušeného právoplatného a vykonateľného rozhodnutia.

11. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2009, zaoberajúcom sa touto problematikou NS SR
uviedol, že podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia

získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie
obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,
ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval
právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne

účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným
obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto
sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný
prospech vrátiť. Pokiaľ ide o posúdenie otázky začiatku behu premlčacej doby v prípade bezdôvodného
obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý následne odpadol, je potrebné poukázať na

ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka, ktorý túto otázku rieši vo všeobecnej rovine. Podľa § 100
ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo navydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,

za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V prvom odseku
tohto ustanovenia je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, v odseku druhom premlčacia doba
objektívna. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích dôb je taký, že ak skončí beh jednej z nich
a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno ho priznať. Premlčanie nevedie k
zániku práva, bráni však jeho vymožiteľnosti. Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej

doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo
na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového
stavu v konkrétnom prípade. Je potrebné prisvedčiť mimoriadnemu dovolateľovi, že súdy sa v konaní
nesprávne vysporiadali s otázkou okamihu začatia plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia z plnenia, ktorého právny dôvod odpadol. V prejednávanej veci bolo

potrebné zodpovedať otázku, k akému okamžiku je potrebné datovať počiatok behu premlčacej doby,
teda i to, kedy sa žalovanými prijaté plnenie (poskytnuté žalobcom na základe následne zrušeného
rozhodnutia súdu - súdneho zmieru) stalo bezdôvodným obohatením. Dovolací súd, ako to už ostatne
vyslovil i v mimoriadnym dovolaním citovanom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 124/2002, súhlasí v predmetnej
veci so záverom generálneho prokurátora, že premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia,

ako plnenia poskytnutého na základe právoplatného súdneho rozhodnutia (zmieru), ktoré bolo neskôr
zrušené rozhodnutím odvolacieho súdu (návrh na zrušenie uznesenia o schválení zmieru plní funkciu
právoplatného súdneho rozhodnutia a je ďalším prostriedkom procesnej ochrany účastníka pôvodného
konania), začala plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vydaného vo veci samej o tomto plnení.
Premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že pôvodný rozsudok,

na základe ktorého sa plnilo, bol po zrušujúcom rozhodnutí nahradený novým rozsudkom, začína
plynúť jeho vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia súdu teda nie je tým okamihom, ktorým
dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia, a preto nemožno od neho počítať plynutie premlčacej
doby. O bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v prípade
poskytnutia plnenia na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia (zmieru, ktorého

účinky uznesenia o schválení sú rovnaké ako pri právoplatnom rozsudku), ktoré bolo neskôr, v rámci
konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (obnovy konania, dovolania, či mimoriadneho dovolania),
zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia,
ktoré je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie
si hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku (zmieru), ktorý

ho deklaroval, takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým
súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku. V danom prípade súdny zmier bol uzavretý
medzi účastníkmi konania, v konaní o vydaní transformačného podielu, vedenom na Okresnom súde
v Dunajskej Strede pod sp. zn. 7C 313/1993. Na návrh žalobcu o obnovu konania a zrušenie súdom
schváleného zmieru, súd prvej inštancie rozhodol tak, že zrušil zmier uzavretý medzi účastníkmi konania

a v merite veci pod sp. zn. 7C 119/1996 ďalej pokračoval. Rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej
Strede z 19. marca 2007 č. k. 7C 119/1996-589, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo 7. februára 2006 sp. zn. 9Co 188/2005 určil, že právny predchodca žalobcov I až III (žalovaní v
tomto konaní) nebohý K. M. splnil v čase nadobudnutia vecí uvedených v rozsudku, v rámci exekučného
konania vedeného Exekučným úradom v D., súdnym exekútorom JUDr. R. V. pod č. Ex 143/1996,

podmienky na vydanie majetkového podielu vo výške 309.710 Sk. Zároveň súd určil, že J. M. splnil v
čase nadobudnutia uvedených vecí v rámci exekučného konania vedeného Exekučným úradom v D.,
súdnym exekútorom JUDr. R. V., pod č. Ex 143/1996 podmienky na vydanie majetkového podielu vo
výške 229.625 Sk. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 22. marca
2006. Z uvedeného vyplýva, že k získaniu bezdôvodného obohatenia na strane povinného subjektu

došlo až právoplatnosťou nového rozhodnutia vo veci samej, v ktorom bolo rozhodované o vydaní
transformačného podielu, pričom v rozhodnutí bola riešená aj otázka plnenia v rámci exekučného
konania. Až týmto „novým“ rozsudkom skončilo konanie o vydanie majetkového podielu a náhrady za
zbúrané budovy v hodnote 2.758.751 Sk a týmto rozhodnutím súdu o pôvodne uplatnenom nároku,
vydanom v pokračujúcom „obnovenom“ konaní, po zrušení súdom schváleného zmieru, odpadol právny

dôvod exekúciou vykonaného práva. Teda premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v
danom prípade začalo plynúť až od vyhlásenia nového rozhodnutia posudzujúceho tento nárok, a nie
doručením zrušujúceho rozhodnutia súdu.12.1. V rozhodnutí II. ÚS 18/2016 z 09. 02. 2017 ústavný súd uviedol, že právne stanovisko krajského
súdu v danej veci, podľa ktorého v danom prípade na rozhodnutie o žalobe sťažovateľov domáhajúcich
sa vydania bezdôvodného obohatenia nepostačuje zistenie, že právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo

titulom exekučného plnenia, bolo následne zrušené, treba akceptovať. Zrušenie právoplatného
rozhodnutiavdanomprípade(predmetomkonaniabolnárok nanáhraduškody)nezakladábezďalšieho
právo sťažovateľov na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia
spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Názor sťažovateľov, podľa ktorého zrušenie
právoplatného rozsudku zakladá samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, by bol

akceptovateľný iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky, čo však v tejto veci
nie je splnené, keďže išlo o rozsudok deklaratórnej povahy. Znamená to, že zrušeným právoplatným
rozsudkom bola len deklarovaná (nie teda konštituovaná) existencia hmotnoprávneho dôvodu plnenia.
Samotné právoplatné rozhodnutie preto nepredstavovalo právny dôvod plnenia (v zmysle § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka), ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto
právneho dôvodu.

12.2. Per eliminationem možno dospieť k záveru, že právoplatný rozsudok súdu bude právnym dôvodom
plnenia (v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) len vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku
konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Ak bude
takýto rozsudok na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, potom pôjde o právny dôvod

plnenia, ktorý dodatočne odpadol (v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Uvedený záver
potvrdzuje správnosť rozhodujúcej úvahy krajského súdu, podľa ktorej o žalobe sťažovateľov na vydanie
bezdôvodného obohatenia bude možné rozhodnúť len po tom, čo sa vyrieši, či pohľadávka žalobcov voči
sťažovateľom (ktorá bola už exekučne vymožená) je dôvodná. Ak by sa totiž táto pohľadávka napokon
ukázala ako dôvodná, potom by plnenie získané žalobcami od sťažovateľov nebolo možné považovať

za bezdôvodné obohatenie. Práve táto rozhodujúca otázka sa rieši v konaní vedenom okresným súdom
podsp.zn.4C40/2004,apretojenamieste,abypredrozhodnutímouplatnenomnárokusťažovateľovna
vydanie bezdôvodného obohatenia bolo najprv rozhodnuté o dôvodnosti, či nedôvodnosti uplatneného
nároku žalobcov na náhradu škody.

13. Z uvedených rozhodnutí, na ktoré poukazovali strany sporu vyplýva, že niektoré z týchto rozhodnutí
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2009) sa síce zaoberalo otázkou počiatku subjektívnej
premlčacej doby pri vydaní bezdôvodného obohatenia plnením z dôvodu, ktorý odpadol, avšak
nezaoberal sa tým, či je pre zodpovedanie tejto otázky rozhodujúce, či je rozhodnutie súdu, ktoré bolo
zrušené konštitutívne alebo deklaratórne. Prečo sa touto otázkou nezaoberal, z tohto rozhodnutia

zrejmé nie je, avšak vzhľadom k tomu, že predmetom tohto konania bolo posúdenie otázky vydania
bezdôvodného obohatenia a premlčania v súvislosti s konaním, v ktorom bol zrušený súdny zmier bol
uzavretý medzi účastníkmi konania v konaní o vydaní transformačného podielu, bola táto otázka z
pohľadu odvolacieho súdu bezpredmetná, keďže zrušeným rozhodnutím bolo deklaratórne rozhodnutie
súdu.

14.1. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 124/2002 najvyšší súd uviedol, že o bezdôvodné obohatenie získané
plnením, ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v prípade poskytnutia a prijatia plnenia na základe
právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené. Vo všetkých týchto
prípadoch môže dôjsť potom k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné

alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si hmotnoprávnej
povinnosti. Tento právny dôvod teda trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval, takže v
takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá
svoje deklaratívne rozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku. Z tohto potom vyplýva, že NS SR zaujal
názor, že ak išlo o deklaratórne rozhodnutie súdu, bezdôvodné obohatenie vznikne až vydaním nového

rozhodnutia.

14.2. Napriek tomu dovolací súd v tomto rozhodnutí tiež uviedol, že podobným prípadom je aj priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. materiálna satisfakcia), ktorej základ a výšku určuje iba
súd konštitutívnym rozhodnutím (len týmto okamihom vzniká záväzok) nezávisle od výšky náhrady

žiadanej navrhovateľom (v pôvodnom konaní), a to podľa kritérií ustanovených v § 13 ods. 3 OZ. Preto
len po právoplatnosti rozsudku vo veci samej (o základe a výške peňažnej satisfakcie), vynesenom
po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu sa prípadne možno domáhať vrátenia pôvodného plnenia.
Uzavrel preto, že v danom prípade k získaniu bezdôvodného obohatenia na strane povinného subjektu(odporcu) došlo až vydaním (právoplatnosťou) nového, návrh zamietajúceho rozhodnutia o veci ochrany
osobnosti a v jeho rámci aj o peňažnej satisfakcii.

15. VrozhodnutíII.ÚS18/2016z09.02.2017ústavnýsúduviedol,žeprávnestanoviskokrajskéhosúdu
v danej veci, podľa ktorého v danom prípade na rozhodnutie o žalobe sťažovateľov domáhajúcich sa
vydania bezdôvodného obohatenia nepostačuje zistenie, že právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo titulom
exekučného plnenia, bolo následne zrušené, treba akceptovať. Zrušenie právoplatného rozhodnutia
v danom prípade (predmetom konania bol nárok na náhradu škody) nezakladá bez ďalšieho právo

sťažovateľov na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia
spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Názor sťažovateľov, podľa ktorého zrušenie
právoplatného rozsudku zakladá samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, by bol
akceptovateľný iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky, čo však v tejto veci
nie je splnené, keďže išlo o rozsudok deklaratórnej povahy. Znamená to, že zrušeným právoplatným
rozsudkom bola len deklarovaná (nie teda konštituovaná) existencia hmotnoprávneho dôvodu plnenia.

Samotné právoplatné rozhodnutie preto nepredstavovalo právny dôvod plnenia (v zmysle § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka), ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto
právneho dôvodu. Právoplatný rozsudok súdu bude právnym dôvodom plnenia (v zmysle § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka) len vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku konštituujú (zakladajú, menia
alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Ak bude takýto rozsudok na základe

mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, potom pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne
odpadol (v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

16. V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 72/2019 z 2. októbra 2019 sa
ústavný súd tiež zaoberal tým, či ide o deklaratórne alebo konštitutívne rozhodnutie, pričom uviedol,

že rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv
na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za rozhodnutie
deklaratórnej povahy. Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzal z toho, že sú predmetom posúdenia
a úvahy súdu otázky, či sú vôbec splnené podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v
akomrozsahu.Teda,nejdetuopovinnosťnastranezasahovateľa,ktorábyvyplývalapriamozhmotného

práva a už vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd, keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť
zásahu, ho môže konštituovať svojím rozhodnutím. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že
možnosť priznania tohto práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy § 13 Občianskeho
zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného, potom v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia
upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo

veci, ktorým by bolo toto právo dotknutej osobe priznané, je potrebné vyplatenú sumu považovať za
bezdôvodné obohatenie. Preto právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom
priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu v právnom poriadku
Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu, právnym dôvodom je až samotné
rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu

(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 72/2019 z 2. októbra 2019).

17. Vychádzajúc z uvedeného je pre posúdenie otázky premlčania v danej veci potrebné tiež uviesť,
na základe akého právneho nároku si žalobca nárok voči žalovanému uplatňuje. Predmetom konania
na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 11C/60/2003 bol nárok žalobcu (bývalého

pracovníka žalovaného) na zaplatenie peňažného plnenia prestavujúceho náhradu bolestného,
mimoriadneho zvýšenia bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a mimoriadneho zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia. Následne prebiehalo na Okresnom súde Bratislava pod sp. zn.
12C/494/2012 konanie, v ktorom si žalovaný voči žalobcovi uplatňoval zaplatenie peňažného plnenia
podľa § 44a a nasl. zák. č. 274/1994 Z. z., teda nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej

pracovným úrazom, ku ktorému došlo počas trvania poistenia zodpovednosti za škodu. Podľa názoru
odvolacieho súdu je rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré bolo v tom čase právoplatné
a vykonateľné a na základe ktorého zaplatila Sociálna poisťovňa (žalobca) spoločnosti Heineken
Slovensko, a. s. (žalovanému) celkom sumu 38.236,36 eura (istinu v sume 22.970,80 eura dňa 04.
05. 2016, úrok z omeškania v sume 10.141,98 eura dňa 26. 05. 2016, náhradu trov pôvodného

konania v sume 2.756 eur dňa 04. 05. 2016 a náhradu trov právneho zastúpenia v pôvodnom konaní v
sume 2.367,58 eura) deklaratórnym rozhodnutím, preto v takomto prípade platí, že zrušenie takéhoto
rozhodnutia - rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/1/2014-164 zo dňa 26. januára 2016
dovolacím súdom nezakladá bez ďalšieho právo na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúceje, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe a v danom prípade
tomu tak bolo. Zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo o sebe právo na vydanie
bezdôvodného obohatenialenvprípade právoplatnéhorozsudkumajúcehokonštitutívneúčinky,pričom

o taký prípad v danej veci nejde, keďže ide o právo na náhradu škody.

18. Keďže v danej veci bol predmetom konania nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
vzniklo vyplatením náhrady škody žalobcom v zmysle ustanovenia § 44a ods. 2 zák. č. 274/1994
Z. z. o poistení zodpovednosti za škodu, na základe rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené,

pričom škoda pozostávala z úrokov z omeškania zo sumy 4.352,73 eura ako úroku z omeškania z
vyplatenej úrazovej dávky - za mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a zo sumy 3.165,62 eura ako
úroku z omeškania z vyplatenej úrazovej dávky za mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU, pričom úroky
z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ohľadne týchto
nárokov možno povedať, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, na základe ktorého žalobca plnil a
ktoré bolo neskôr zrušené, je deklaratórnym rozhodnutím, preto platí, že právny dôvod plnenia spočíval

na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe, a teda až vydaním ďalšieho rozhodnutia odvolacieho
súdu (konečného) došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 18. 05. 2017 a žaloba bola súdu doručená dňa 07. 05. 2019, teda pred uplynutím dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, preto ani odvolací súd, aj keď z iných dôvodov, nepovažoval nárok žalobcu v tejto časti za

premlčaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto v tejto časti vecne správne, preto ho odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. Predmetom žaloby boli aj ďalšie nároky, a to zaplatenie sumy 2.623,63 eura ako úroku z omeškania
z náhrady trov konania vo výške 5.942,32 eura (3.093,32 eura + 2.849 eur), pričom suma 3.093,32 eura

(93.189,50 Sk) predstavuje trovy konania, ktoré žalovaný Heineken Slovensko, a. s. vyplatil bývalému
zamestnancovi X. R. na základe rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11C/60/2005-213 zo
dňa 25. novembra 2008. Suma 2.849 eur predstavuje trovy konania žalovaného Heineken Slovensko,
a. s. za súdne poplatky zaplatené v konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.
zn. 11C/60/2005. Ďalšími nárokmi boli trovy konania v sume 3.093,32 eura (93.189,50 Sk) ako trovy

konania, ktoré žalovaný Heineken Slovensko, a. s. vyplatil bývalému zamestnancovi X. R. na základe
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11C/60/2005-213 zo dňa 25. novembra 2008, suma
2.849 eur ako trovy konania žalovaného Heineken Slovensko, a. s. za súdne poplatky zaplatené v
konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 11C/60/2005, trovy konania v sume
2.756 eur, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku v konaní vedenom na Krajskom súde

v Bratislave č. k. 5Co/1/2014-154 zo dňa 26. januára 2016 a trovy konania v sume 2.367,58 eura,
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalovaného Heineken Slovensko, a. s. v konaní vedenom
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5Co/1/2014.

20. Keďže suma 2.623,63 eura ako úrok z omeškania z náhrady trov konania vo výške 5.942,32 eura,

suma 3.093,32 eura ako trovy konania, ktoré žalovaný Heineken Slovensko, a. s. vyplatil bývalému
zamestnancovi na základe rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 11C/60/2005-213 zo
dňa 25. novembra 2008 a suma 2.849 eur ako trovy konania žalovaného Heineken Slovensko, a.
s. v konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 11C/60/2005 za súdne
poplatky súvisia so základným nárokom, uplatňovaným v konaní pred Okresným súdom Rimavská

Sobota, pričom v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka tvoria jeho príslušenstvo,
potom pre tieto nároky platí, že žalobca ich plnil na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
a toto rozhodnutie bolo neskôr zrušené, pričom toto rozhodnutie je deklaratórnym rozhodnutím (tak,
ako bolo konštatované vyššie), preto platí, že právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom
hmotnoprávnom základe, a teda až vydanie ďalšieho rozhodnutia odvolacieho súdu (konečného) došlo k

vzniku bezdôvodného obohatenia. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 05. 2017 a žaloba
bola súdu doručená dňa 07. 05. 2019, teda pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby
na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
preto ani odvolací súd, aj keď z iných dôvodov, nepovažoval nárok žalobcu aj v tejto časti za premlčaný.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto aj v tejto časti vecne správne, preto ho odvolací súd podľa

§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Zostávajúcimi nárokmi sú sumy 2.756 eur ako trovy konania, pozostávajúce zo zaplateného
súdneho poplatku v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 5Co/1/2014-154 zo dňa26. januára 2016 a trovy konania v sume 2.367,58 eura, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
žalovaného Heineken Slovensko, a. s. v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp.
zn. 5Co/1/2014. Ohľadom týchto nárokov platí, že nejde o nárok spočívajúci na reálne existujúcom

hmotnoprávnom základe, ale jeho nárok je zrejmý až po právoplatnom skončení veci, pričom závisí
od výsledku konkrétneho konania. Ak teda tieto sumy boli na základe rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5Co 1/2014-164 zo dňa 26. januára 2016 žalovanému Heineken Slovensko, a. s.
priznané, už zrušením tohto rozhodnutia došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia v tejto časti, pretože
zrušením rozhodnutia krajského súdu nebolo zrejmé, kto bude mať úspech v konaní a v tom čase

nemala nárok na zaplatenie trov konania žiadna zo strán, keďže konanie nebolo právoplatne skončené.
Už zrušením tohto rozhodnutia teda došlo o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Až po novom
rozhodnutí vzniklo strane úspešnej v konaní právo na zaplatenie priznanej náhrady trov konania, pričom
v danom prípade to bola opačná strana ako pôvodne. Keďže rozhodnutie NS SR bolo vydané
dňa 8. decembra 2016 a žaloba bola na súde podaná dňa 07. 05. 2019, bola podaná po uplynutí
dvojročnej subjektívnej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 107 ods.

1 Občianskeho zákonníka, preto je námietka premlčania v tejto časti podaná dôvodne. Pre uplynutie
subjektívnej doby sa súd objektívnou premlčacou dobou už zaoberať nemusel a táto ani nebola v
konaní namietaná. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 388 CSP zmenil a žalobu v časti zaplatenia sumy 5.123,58 eura (2.756 + 2.367,58) zamietol.

22. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalobca
mal v konaní úspech v rozsahu 75,84% (zo sumy 21.207,88 eura mu bola priznaná suma 16.084,30
eura) a žalovaný mal úspech v rozsahu 24,16% (žaloba v časti zaplatenia sumy 5.123,58 eura bola
zamietnutá), celkový úspech žalobcu je 51,68%, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 51,68% (75,84% - 24,16%). O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262

ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Na záver odvolací súd ešte poznamenáva, že výrok o trovách
konania v rozsudku súdu prvej inštancie nekorešponduje s jeho odôvodnením.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).