Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713202755
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6713202755.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu Fond na podporu
vzdelávania, so sídlom Panenská 29, 811 03 Bratislava, IČO: 47 245 531, právne zastúpeného GARAJ
& Partners s. r. o., so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovanému H.. O..
D. W., B.., narodenému XX. XX. XXXX, trvale bytom S. B. XXX/X, XXX XX W., o zaplatenie 6.496,29
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 8C/111/2013-480
z 27. februára 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Zvolen č.k. 8C/111/2013-513 z
25. júna 2019 a v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 8C/111/2013-525 z 15.

októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 8C/111/2013-480 z 27. februára 2018 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Zvolen č.k. 8C/111/2013-513 z 25. júna 2019 a v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 8C/111/2013-525 z 15. októbra 2019 vo výroku, ktorým v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok)
m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.202,86 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 8,75% ročne zo sumy 1.202,86 Eur od 22. 12. 2012 do zaplatenia, v lehote do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100
%, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)

odvolanímnapadnutým rozsudkom zodňauložilžalovanémupovinnosť zaplatiťžalobcovisumu4.948,-
Eur spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 22. 12. 2012 do zaplatenia a to do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok). O nároku na
náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy
konania vo výške nároku 57,42% (tretí výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 6.496,29 Eur spolu aj s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 22. 02. 2012 do zaplatenia a

náhrady trov konania z titulu bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 8, § 5 ods. 4 , § 7 ods. 1, 2, 3,
§ 8 ods. 14 zákona č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde (ďalej len „zákon č. 200/1997
Z.z.,“ resp. ,, Zákon o Študentskom pôžičkovom fonde“), § 1 ods. 3, § 17 ods. 1, § 223 ods. 2, § 226ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457,
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), § 3 ods. 1 NV SR č. 87/1995 Z.z..
Súd prvej inštancie zistil, že práce, ktoré sa vykonávali na základe dohôd, súvisia s pôsobnosťou rady

fondupodľa§4zákonač.200/1997Z.z.atýmajspôsobnosťoujednotlivýchčlenovradyfondu.Samotný
člen rady fondu nebol oprávnený prijímať od žalobcu plnenia, nakoľko výkon jeho funkcie v rade fondu
bol čestný a teda bezodplatný. Samotným uzatvorením dohody medzi žalovaným a žalobcom, ktorá by
mala pracovnoprávny charakter vzťahu, došlo k porušeniu ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z.
z., z ktorého vyplýva, že tá istá osoba nemôže byť súčasne zamestnancom fondu a členom rady fondu,

preto by bolo odporujúce predmetnému ustanoveniu, ak by osoba, ktorá by vstúpila do pracovného
vzťahu, resp. obdobného vzťahu pracovnému, bola zároveň aj členom rady fondu, nakoľko toto je podľa
§ 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z. z. neprípustné, preto sa jedná o absolútnu neplatnosť právneho úkonu,
keďže je v rozpore so zákonom. Žalovaný ako člen rady fondu prijal odmenu od žalobcu na základe
dohôd, avšak musel vedieť, že členstvo a funkcia v rade fondu sú čestné a takisto musel vedieť aj to, že
nemôže byť zamestnancom fondu, pričom platí rímska zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje.

Podľa názoru súdu prvej inštancie strany uzatvárali zmluvy so zámerom vyvolať nimi právne účinky,
ktorým obchádzali zákon, pretože boli si vedomí, že člen rady fondu nemôže byť zamestnancom fondu
ani osobou v obdobnom pomere v zmysle § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z. z., pričom dohodou o
vykonaní práce nedošlo k uzatvoreniu iného právneho úkonu ako dohody o vykonaní práce, ktorá je
absolútne neplatným právny úkon, pretože bol uzatvorený v rozpore s § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997

Z. z.. Zároveň žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal, že práce, ktoré vykonal
nespadali pod výkon funkcie člena rady fondu.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba v časti o zaplatenie sumy 4.948,- EUR je dôvodná, pričom
rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 8C/111/2013-271, právoplatným dňom 07. 12. 2014, priznal sumu
165,43 Eur, ktorá bola žalovanému vyplatená dňa 29. 04. 2011.

Súd prvej inštancie mal za to, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle
ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak len vo výške tých súm, ktoré žalovanému
boli vyplatené a to: sumy 134,- Eur vyplatenej dňa 16. 03. 2010; sumy 2.430,- Eur vyplatenej dňa 29.
06. 2010; sumy 134,- Eur vyplatenej dňa 22. 10. 2010 a sumy 2.430,- Eur vyplatenej dňa 20. 12. 2010,
čo spolu predstavuje sumu 4.948,- Eur.

V časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, táto predstavovala sumy, ktoré žalovanému neboli
vyplatené v rámci dohôd o vykonaní práce a to :sumu z dohody zo dňa 17. 12. 2010 vo výške 570,-
Eur, čo predstavovalo daň z príjmu vo výške 19%, z dohody zo dňa 20. 10. 2010 sumu 31,43 Eur, čo
predstavovalo 19% z odmeny, z dohody zo dňa 14. 06. 2010 sumu 570,- Eur, čo predstavovalo 19% z
príjmu a z dohody zo dňa 11. 03. 2010 sumu 31,43 Eur, čo predstavovalo 19% z dane z príjmu. Podľa

názoru súdu prvej inštancie predmetom bezdôvodného obohatenia môže byť len tá suma, o ktorú sa mal
žalovaný bezdôvodne obohatiť. Z jednotlivých preukázaných dôkazov bolo jednoznačne preukázané, že
žalovanému bola vyplatená v rámci týchto dohôd celkove suma 4.948,- Eur, a preto sa nemohol obohatiť
o vyššiu sumu, ale iba o tú, ktorá mu bola neoprávnene, avšak reálne vyplatená (viď rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 10CoPr/18/2016-1235 zo dňa 16. 02. 2017).

Súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,75%. Žalobca
vyzval žalovaného listom zo dňa 04. 12. 2012, aby predmetné sumy žalobcovi vrátil do troch dní odo dňa
doručenia tejto výzvy. Žalovanému bol uvedený list doručený dňa 18. 12. 2012, a teda do 21. 12. 2012
mal vrátiť predmetné finančné prostriedky. Z dôvodu, že žalovaný uvedenú sumu v rámci tejto lehoty
nevrátil, preto od 22. 12. 2012 sa dostal do omeškania.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ,,CSP“) s prihliadnutím na to, že rozsudkom prvoinštančného súdu sp. zn.
8C/111/2013 zo dňa 29. 06. 2016 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sumu 165,43 Eur, pričom
v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť. Keďže žalobca žaloval žalovaného o zaplatenie sumy
6.496,29 Eur a bol úspešný v časti 5.113,43 Eur, jeho úspech predstavuje v percentuálnom vyjadrení

78,71% a úspech žalovaného, keďže súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, je vo
výške 1.382,86 Eur, čo predstavuje zo žalovanej sumy 6.496,29 Eur percentuálnu úspešnosť 21,29%.
Na základe úspešnosti žalobcu vo výške 78,71% súd prvej inštancie po odrátaní úspešnosti žalovaného
vo výške 21,29% mal preukázané, že žaloba je dôvodná v časti 57,42%.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu, konkrétne do výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol (druhý výrok) a do závislého výroku o trovách konania (tretí výrok), žalobca podal
včas odvolanie.Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté výroky (druhý, tretí výrok) rozsudku prvoinštančného
súdu zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.382,86 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.382,86 Eur od 22. 12. 2012 až do zaplatenia istiny, ako aj náhradu

trov prvoinštančného konania ako aj trov druhoinštančného konania vo výške 100% z celku; pričom prvý
výrok ostáva týmto odvolaním nedotknutý, alebo odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej
inštancie (druhý, tretí výrok) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.
Poukázal na to, že súd prvej inštancie mu nepriznal prevyšujúci nárok, t.j. sumu vo výške 1.382,86 Eur,

ktorá pozostáva zo sumy: a) 1.202.86 Eur (570,- Eur + 31,43 Eur, + 570,- Eur + 31,43 Eur). Súd prvej
inštancie mu nepriznal túto sumu z dôvodu, že predstavuje 19%-nú daň, ktorá nebola reálne vyplatená
žalovanému, a preto sa nejednalo o bezdôvodné obohatenie sa žalovaného, b) 180,- Eur z dôvodu, že
súd prvej inštancie urobil chybu v počítaní vyplývajúcu z bodu 52. odôvodnenia rozsudku, kde súd prvej
inštancie uviedol, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného vo výške 134,- Eur; 2.430,- Eur;
134,- Eur a 2.430,- Eur, čo spolu predstavuje sumu 4.948,- Eur. Súčet uvedených súm však predstavuje

sumu vo výške 5.128,- Eur (5.128,- Eur - 4.948,- Eur = 180,- Eur).
Rozsudkomzodňa29.10.2014súdprvejinštanciemu priznal časťistinyvovýške165,43Eur,súčasťou
ktorej bola aj 19% daň, ktorá mu ale v zostávajúcej časti uplatneného a priznaného nároku prisúdená
nebola. Uvedený postup súdu prvej inštancie je v priamom rozpore, pričom nie je žiaduce a správne,
aby konajúci súd v jednom a tom istom konaní o totožnom nároku rozhodol rozdielne.

Žalovaná suma v predmetnom konaní bola vo výške 6.496,29 Eur. Rozsudkom zo dňa 29. 10. 2014 mu
súd prvej inštancie priznal časť žalovaného nároku vo výške 165,43 Eur vrátane 19% dane a vo zvyšnej
časti žalovaný nárok zamietol (avšak až na základe doplňujúceho rozsudku zo dňa 19. 01. 2015, ktorý
bol uznesením odvolacieho súdu zo dňa 31. 03. 2016 zrušený a na jeho základe bol vydaný doplňujúci
rozsudok druhý v poradí zo dňa 29. 06. 2016). On v zamietnutej časti žalobného nároku podal odvolanie,

ktorému bolo vyhovené. V súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, súd prvej inštancie
rozsudkom zo dňa 27. 02. 2018 mu priznal istinu vo výške 4.948,- Eur bez 19% dane a vo zvyšnej časti
1.382,86 Eur jeho nárok zamietol (tento nárok v časti 1.202,86 predstavuje 19% daň prislúchajúcu
k istine priznanej rozsudkom zo dňa 27. 02. 2018 a časti 180,- Eur chybu v počítaní /v prvom výroku
rozsudku mal súd prvej inštancie správne uviesť sumu 5.128,-Eur/).

Ak súd prvej inštancie v roku 2014 dospel k právnemu záveru, že má nárok aj na 19%, nie je možné,
aby bez ďalšieho (bez zmeny právnej úpravy, resp. iných vysvetľujúcich okolností) v roku 2018 dospel
presne k opačnému právnemu záveru.
Poukázal na to, že je potrebné odstrániť chybu v počítaní.
Súd prvej inštancie ako jediný dôvod nepriznania predmetného nároku uviedol skutočnosť, že tento

predstavoval sumy, ktoré žalovanému neboli vyplatené v rámci dohôd o vykonaní práce. Predmetom
bezdôvodného obohatenia môže byť len tá suma, o ktorú sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť.
Súd prvej inštancie opomenul, že je potrebné odlišovať osobu daňovníka a platiteľa dane.
Nepriznaný nárok predstavuje sumu, ktorá bola poukázaná príslušnému orgánu ním v súlade s jeho
zákonnými povinnosťami, a to za žalovaného a v prospech žalovaného. On bol v danej situácii len

osobou, ktorá v zmysle zákonných pravidiel uhradila konkrétnu sumu konkrétnemu subjektu (daňovému
úradu).
Mal za to, že žalovaný sa reálne obohatil o to všetko, čo on musel vynaložiť na základe neplatných
dohôd o vykonaní práce.
V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 454 OZ, § 35 ods. 1, 2, 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani

z príjmov. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že ak určitý subjekt plnil za iného, má právo požadovať
vrátenie plnenia iba od osoby, za ktorú plnil a nie od osoby ktorej plnil. V danom prípade plnil za
žalovaného, a preto má nárok požadovať plnenie len od neho.
On bol len v pozícii platiteľa dane a mal zákonnú povinnosť vykonať zrážky a poukázať ich príslušnému
subjektu za a v mene daňovníka, t.j. žalovaného.

V rámci žalobného návrhu sa domáhal vrátenia brutto odmeny, t.j. sumy, ktorá patrí a má byť vyplatená
zamestnancovi, avšak dôsledku existencie zákonných pravidiel je zamestnancovi poukazovaná znížená
o zákonnú zrážku. V danom prípade v zmysle zákonných pravidiel a povinností vykonal zrážku za
žalovaného a v prospech žalovaného a táto bola poukázaná príslušnému subjektu. V určitých zákonom
stanovených prípadoch má žalovaný nárok zaplatenú daň požadovať späť. On bol v pozícii platiteľa

dane, (t.j. zákonnej zrážky) a plnil za žalovaného, čo podľa práva mal plniť sám žalovaný.
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov v rámci bezdôvodného obohatenia pri plnení za iného
vzniká nárok tomu, kto plnil voči tomu, za koho sa plnilo a nie voči tomu, ktorému sa plnilo.Ďalej poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré rozhodovali v skutkovo a právne obdobnej veci,
a v rámci ktorých mu bola priznaná aj 19% daň (rozhodnutia Krajského súdu Bratislava č.k. 7CoPr
7/2016-829 zo dňa 20. 09. 2017, č.k. 6CoPr 2/2016-663 zo dňa 13. 06. 2016).

Mal za to, že ním uplatnený nárok mu mal byť priznaný v celom rozsahu a taktiež mu mal byť priznaný
nárok týkajúci sa trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania vo výške 100% z celku.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním
napadnutom výroku potvrdiť.

Uviedol, že aj keď s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasí, nepodal odvolanie. Práve právny
zástupca žalobcu pripravoval dohody, na základe ktorých bola za odvedenú prácu vyplatená odmena a
vyhotovil memorandum, od ktorého si žalobca odvodzuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Následne podal voči nemu, ako aj ďalším osobám, ktoré vykonávali pre žalobcu prácu na základe dohôd,
žalobu a žiadal vrátiť vyplatené peniaze aj s 19% daňou, ktorá mu nikdy ,,fyzicky“ vyplatená nebola. Cíti
sa oklamaný a podvedený. On utrpel škodu. Odmena, ktorá mu bola vyplatená za odvedenú prácu, bola

znížená podľa predpisov o 19% daň a bola vyplatená len táto suma, preto nemôže ísť o bezdôvodné
obohatenie. Žalobca ako zamestnávateľ na základe dohôd mal odvodovú povinnosť a odmenu, o ktorú
sa zaviazal za vykonanú prácu vyplatiť priamo zo zákona, znížil o daň. Až následne mu bola poukázaná
čiastka, na zaplatenie ktorej bol rozhodnutím zaviazaný. On ako zamestnanec vykonávajúci prácu na
základe dohody o pracovnej činnosti nikdy čiastku 1.382,86 Eur nedostal, preto sa nemohol bezdôvodne

obohatiť na úkor žalobcu.
Vzhľadom na uvedené odvolanie považoval za neopodstatnené.
Ďalej navrhol, aby odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP.
Je staršou osobou, v dôchodkovom veku, aj napriek tomu pracuje a prednáša, pokiaľ mu to zdravotný
stav dovoľuje. Zaplatenie sumy, ktorá je predmetom konania, je pre neho likvidačná a nebyť dcér,

nemohol by ju zaplatiť. Celá situácia ho nesmierne zaťažuje po zdravotnej stránke, nikdy doteraz
nebol na súde. Cíti sa postupom žalobcu oklamaný a jeho konanie vníma ako konanie v rozpore
s dobrými mravmi. On si prácu riadne vykonával a za túto mal dostať dohodnutú odmenu. On túto
situáciu nespôsobil, dohody nevyhotovoval, len po ich predložení ich podpísal a vykonal práce v zmysle
požiadavky žalobcu.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na odvolaní. Poukázal na to, že skutočnosti
uvedené žalovaným vo vyjadrení sa nezakladajú na pravde. Jeho právny zástupca nevypracoval dohody
o vykonaní práce a prvýkrát sa o nich dozvedel až na jeseň r. 2011.
Žalobca nepodal odvolanie, preto nemôže namietať premlčanie. V rámci žalobného návrhu sa domáhal

vrátenia brutto odmeny, t.j. sumy, ktorá patrí a má byť vyplatená zamestnancovi, avšak dôsledku
existencie zákonných pravidiel je zamestnancovi poukazovaná znížená o zákonnú zrážku. V danom
prípade v zmysle zákonných pravidiel a povinností vykonal zrážku za žalovaného a v prospech
žalovaného a táto bola poukázaná príslušnému subjektu. V určitých zákonom stanovených prípadoch
má žalovaný nárok zaplatenú daň požadovať späť. On bol v pozícii platiteľa dane, (t.j. zákonnej zrážky)

a plnil za žalovaného, čo podľa práva mal plniť sám žalovaný.
Pretože žalovaný nepodal opravný prostriedok v zákonom stanovenej lehote, nie je možný postup podľa
§ 257 CSP s poukazom na čl. 16 ods. 3 CSP.

5. Súd prvej inštancie opravným uznesením č.k. 8C/111/2013-513 zo dňa 25. 06. 2019 opravil v zmysle

ustanovenia § 224 CSP odôvodnenie rozsudku č.k. 8C/111/2013-480 zo dňa 27. 02.2018 v bode 52.
a v bode 53. tak, že v texte odôvodnenia bude namiesto sumy 4.948 Eur uvedená suma 5.128 Eur,
ktorá suma predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného (I. výrok) s tým, že v ostatných
častiach zostáva rozsudok prvoinštančného súdu č.k. 8C/111/2013-480 zo dňa 27. 02. 2018 nedotknutý
(II. výrok).

6.Dopĺňacímrozsudkomč.k.8C/111/2013-525zodňa15.10.2019súdprvejinštancieuložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 180,- Eur spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 22. 12. 2012
do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379,
§ 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 CSP a contrario, pretože vo veci nebolo
potrebné nariaďovať pojednávanie z dôvodu, že nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnýmuznesením zo dňa 25. 06. 2019 a s dopĺňacím rozsudkom prvoinštančného súdu zo dňa 15. 10. 2019 v
odvolaním napadnutom výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok) a v závislom
výroku o trovách konania (tretí výrok) zmenil podľa § 388 CSP.

8.Odvolacísúdkonštatuje,žeprirozhodovaníodvolaciehosúduoodvolaníprotinapadnutémurozsudku
je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia získaného plnením z neplatných právnych úkonov (z dohôd o vykonaní práce uzavretých
medzi právnym predchodcom žalobcu - Študentským pôžičkovým fondom a žalovaným) vo výške
6.496,29 Eur s príslušenstvom.

10. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu -
Študentským pôžičkovým fondom a žalovaným boli uzavreté Dohody o vykonaní práce dňa 11. 03. 2010,
dňa 14. 06. 2010, 20. 10. 2010, 17. 12. 2010. Žalovaný bol členom rady Študentského pôžičkového
fondu s tým, že toto členstvo bolo čestné (§ 3 ods. 8 Zákona o Študentskom pôžičkovom fonde), pričom
v zmysle ustanovenia § 5 ods. 4, veta druhá Zákona o Študentskom pôžičkovom fonde zamestnanci

fondu nesmeli byť členmi rady fondu a dozornej rady. Pokiaľ teda medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným došlo k uzavretiu Dohôd o vykonaní práce, tieto boli uzavreté v rozpore s ustanovením §
5 ods. 4 Zákona o Študentskom pôžičkovom fonde, preto sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi
v zmysle ustanovenia § 39 OZ.

11.Súdprvejinštancieodvolanímnapadnutýmrozsudkomvspojenísopravnýmuznesenímadopĺňacím
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť žalobcovi zaplatiť z titulu bezdôvodného obohatenia súhrnne
sumu 5.128,- Eur s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 451 a nasl. OZ, pričom žalobu ohľadne
zaplatenia sumy 1.202,86 Eur s príslušenstvom zamietol s odôvodnením, že žalovanému bola právnym
predchodcomžalobcu nazákladeDohôdovykonanípráce vyplatenásuma5.128,-Eur,ateda žalovaný

sa nemohol o vyššiu sumu obohatiť.

12. Odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci je podstatnou okolnosťou to, že vzťah medzi
žalobcom a žalovaným je majetkovým vzťahom občianskoprávnym, aký má na mysli ustanovenie § 1
Občianskeho zákonníka. Keďže medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzavretiu

absolútne neplatných právnych úkonov (Dohôd o vykonaní práce), absolútna neplatnosť pôsobí od
začiatku (ex tunc).

13. Dôsledkom plnenia z neplatnej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť všetko,
čoho plnením zo zmluvy nadobudli, ako to výslovne stanovuje ustanovenie § 457 OZ. Z neho súčasne

vyplýva, že ak spočíva bezdôvodné obohatenie v plnení na základe neplatnej zmluvy, sú vo vzájomnom
vzťahu iba jej účastníci. To platí bez ohľadu na to, či sa v súvislosti s plnením z neplatnej zmluvy obohatil
aj niekto iný, alebo či v súvislosti s plnením z tejto zmluvy došlo k bezdôvodnému obohateniu aj na úkor
iného.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný sa dohodli, že za vykonanú
prácu vyplatí právny predchodca žalobcu žalovanému na základe Dohôd o vykonaní práce: 1/ odmenu
vo výške 165,43 Eur brutto, z toho daň z odmeny 19% - 31,43 Eur (Dohoda o vykonaní práce zo
dňa 11. 03. 2010), 2/ odmenu vo výške 3.000,- Eur brutto, z toho daň z odmeny vo výške 19% - 570,-
Eur (Dohoda o vykonaní práce zo dňa 14. 06. 2010), 3/ odmenu vo výške 165,43 Eur brutto, z toho

daň z odmeny 19% -31,43 Eur (Dohoda o vykonaní práce zo dňa 20. 10. 2010), 4/ odmenu vo výške
3.000,- Eur brutto, z toho daň z odmeny vo výške 19% -570,- Eur (Dohoda o vykonaní práce zo dňa
17. 12. 2010).

15. Na základe Dohôd o vykonaní práce uzavretých medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným

dňa 11. 03. 2010, 14. 06. 2010, 20. 10. 2010, 17. 12. 2010 právny predchodca žalobcu vyplatil
žalovanému odmenu súhrnne vo výške 6.330,86 Eur brutto, z toho za žalovaného v pozícii daňovníka,
t.j. osoby, ktorej príjmy podliehali dani z príjmov v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov vznení účinnom do 31. 12. 2010, právny predchodca žalobcu v pozícii platiteľa dane odviedol správcovi
dane preddavok dane z príjmu vybraného od žalovaného (daňovníka) súhrnne vo výške 1.202,86 Eur.

16. V súvislosti s absolútne neplatnými Dohodami o vykonaní práce došlo k zníženiu majetkového stavu
žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) o sumu 6.330,86 Eur, a naopak na strane žalovaného došlo
k zvýšeniu jeho majetkových hodnôt o sumu 6.330,86 Eur.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci sa nejedná o prípad splnenia si vlastnej daňovej
povinnosti právneho predchodcu žalobcu vo vzťahu k správcovi dane, nakoľko v zmysle zákona č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31. 12. 2010 daňovníkom bol žalovaný.

18. Odvolací súd konštatuje, že na základe ustanovenia § 458 OZ vzniká povinnosť vrátiť všetko,
čo každý z účastníkov neplatnej zmluvy na základe tejto sumy neoprávnene prijal, pričom peňažnou

náhradou musí byť dosiahnutý stav, aký tu bol v okamihu, keď bolo bezdôvodné obohatenie získané, t.j.
v okamihu poskytnutia plnenia z neplatnej zmluvy. To znamená, že z hľadiska výšky peňažnej náhrady
je rozhodujúce to, o čo sa povinný na vydanie bezdôvodného obohatenia v dobe jeho vzniku obohatil.

19. Keďže nazákladeabsolútneneplatnýchprávnychúkonov(Dohôdovykonanípráce)došlonastrane

žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia i vo výške 1.202,86 Eur na úkor žalobcu (právneho
predchodcu žalobcu), preto je žalovaný povinný sumu 1.202,86 Eur vydať žalobcovi.

20. Odvolací súd dodáva, že povinnosť vydať predmet bezdôvodného obohatenia postihuje
obohatenéhobezohľadunato,čibolvdobezískaniabezdôvodnéhoobohateniavdobrejvierealebonie.

Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie totiž koncipuje zákon vo forme objektívnej zodpovednosti,
ktorá je nezávislá od vôle a vedomia bezdôvodne obohateného.

21.Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnením žalobného nároku (z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia) žalobcu voči žalovanému v civilnom spore neboli dotknuté práva žalovaného v zmysle

daňových predpisov (napr. právo uplatniť si nárok na vrátenie eventuálneho daňového preplatku, t.j.
reálne zaplatenej sumy, ktorej chýba právny titul na jej viazanie v štátnom rozpočte, ktorú treba vrátiť
ako preplatok, a to za splnenia zákonných podmienok, keďže ako už bolo uvedené daňovníkom bol
žalovaný).

22. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
19.700,41 Eur výzvou zo dňa 04. 12. 2012, do troch dní od doručenia výzvy, ktorá bola žalovanému
doručená dňa 18. 12. 2012 (viď č.l. 31, 32 spisu), pričom sa jedná o omeškanie žalovaného s plnením
peňažného dlhu, preto žalobcovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania zo sumy 1.202,86 Eur

od 22. 12. 2012 do zaplatenia v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 OZ v zákonnej výške, t.j. 8,75%
ročne s odkazom na § 3 NV SR 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu 22. 12. 2012.

23. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok prvoinštančného súdu

vspojenísopravnýmuznesenímzodňa25.06.2019asdopĺňacímrozsudkomprvoinštančnéhosúduzo
dňa 15. 10. 2019 v odvolaním napadnutom výroku (druhý výrok) podľa ustanovenia § 388 CSP zmeniť,
keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP) ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).

24. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu (prvý výrok) v spojení s opravným

uznesením súdu prvej inštancie č.k. 8C/111/2013-513 zo dňa 25. 06. 2019 a v spojení s dopĺňacím
rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 8C/111/2013-525 zo dňa 15. 10. 2019 zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP).

25.Onáhradetrovkonaniaodvolacísúdrozhodolpodľaustanovenia396ods.2CSP,podľaktorého:,,Ak
odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.“26. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

27. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok
(zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v konaní plne úspešný
žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

28. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že sú dané podmienky na aplikáciu

ustanovenia § 257 CSP, z ktorého vyplýva, že výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje
výnimku, kedy sa úspešnej strane sporu, náhrada trov konania na základe existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa neprizná. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti

neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej
veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu.

29. ,,...ustanovenie § 257 CSP (predtým § 150 ods. l O.s.p.) predstavuje odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1

CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí
zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.
Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným

okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon
pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie
dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného
zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu
prax, dnes ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3

MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o

trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či
tedanaponechanieúčinkovprávnejnormyniesúdanédôvody.Nejdeoautomaticképravidlo,ktorébysa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07,

či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie §
257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia
strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie

neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o
vedenie konania a jeho výsledok.“ (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
102/2017 z 31. júla 2017).

30. Podľa názoru odvolacieho súdu dôchodkový vek žalovaného, ktorý podľa svojho tvrdenia ešte

pracuje, nie je dôvodom pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP s tým, že žalovaný neuviedol a
ani nepreukázal také skutočnosti ohľadne jeho osobných, majetkových a sociálnych pomerov, ktoré
by nasvedčovali výraznému, neprimeranému zhoršeniu jeho sociálnej situácie v prípade úhrady trov
konania žalobcovi. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný bol pred podaním žaloby
vyzvaný žalobcom na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak bezvýsledne, a teda kvôli správaniu

sa žalovaného žalobca bol nútený podať žalobu na súd.31. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore nezistil existenciu takých
okolností, ktoré by mohol považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 257
CSP na to, aby úspešnej strane sporu (žalobcovi) nepriznal náhradu trov konania.

32. Pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovení § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva : „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní v zmysle
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto

mu vznikol nárok náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

33. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).