Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. február 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/61/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119208625
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4119208625.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: I. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom
D. U. XX, Q., zastúpený advokátom: JUDr. Pavol Gráčik, so sídlom Farská 40, Nitra, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova
2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody 1150,53 eura a nemajetkovej ujmy 5000 eur, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 04. 03. 2020, č. k. 9C/63/2019-148, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody
1150,53 eura s úrokom z omeškania 5% ročne z uvedenej sumy od 20. 12. 2018 do zaplatenia do 30
dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu vo zvyšnej časti zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovanej
istiny sa domáha na tom skutkovom základe, že vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného

zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície bolo uznesením z 05. 12. 2006 začaté voči nemu trestné
stíhaniepreobzvlášťzávažnýzločinzneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľaaobzvlášťzávažnýzločin
podvodu spolupáchateľstvom a uznesením z 25. 01. 2010 mu bolo vznesené obvinenie. Po tom, čo súd
vydal trestný rozkaz, podal proti nemu odpor a následne bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa
27. 07. 2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušený, na základe ktorého bol uznaný za vinného a súd
ho spod obžaloby oslobodil. Takto mu vznikla škoda v sume 1150,53 eura, ktorá predstavovala odmenu
za právne zastúpenie advokáta v trestnom konaní a nemajetková ujma, ktorú vyčíslil vo výške 5.000 eur

a to z dôvodu, že trestné konanie trvalo 7,5 roka, počas ktorého bol vystavený tlaku trestného stíhania
stresu ohľadne jeho výsledku, čo ovplyvnilo jeho osobnosť, psychiku, správanie sa a dobré meno. Po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3, § 4, § 5, § 6 a § 15, § 16 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sa viedlo voči žalobcovi trestné stíhanie, v ktorom
bolo podľa § 5 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu vydané vyšetrovateľom uznesenie dňa 25. 01.
2010, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie. Proti tomuto podal riadny opravný prostriedok a

v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený. Štát preto zodpovedá žalobcovi podľa § 3 ods.
1 písm. a/ Zákona o zodpovednosti za škodu za škodu, ktorá mu bola spôsobená týmto rozhodnutím,
pretože oslobodením spod obžaloby sa uznesenie o vznesení obvinenia stalo nezákonným, pretože
nemalo byť ani vynesené a nebola preukázaná ani obrana žalovaného v tom, že by v čase jeho vydanianeboli splnené predpoklady na jeho vydanie. Táto otázka bola totožne riešená v ďalších rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010, 4Cdo 54/2011, 7Cdo 145/2011, 7Cdo/87/2012 a sp. zn.
7 MCdo 27/2012. Preto tieto rozhodnutia považoval za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych

autorít, na ktoré prihliadal a nemal dôvod sa od nej odkloniť. V konaní nebolo sporné a preukázané,
že orgánom konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra, pretože trestné konanie sa neskončilo
právoplatným odsúdením žalobcu a prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa, pričom
v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 8Cdo 289/2014. V konaní nebolo sporné
ani to, že žalobca si splnil svoju povinnosť podľa § 15 ods. 1, pretože svoj nárok vopred predbežne

prerokoval s Generálnou prokuratúrou ako príslušným orgánom a nebol uspokojený. V konaní bolo
preukázané, že žalobca bol v trestnom konaní právne zastúpený a boli účelne vynaložené trovy vo
výške 1150,53 eura. Preto bola preukázaná aj ďalšia podmienka pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody a to jej vznik. Medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím je aj príčinná súvislosť a
z uvedených dôvodov žaloba v časti o zaplatenie 1150,53 eura bola dôvodná. Preto žalovaného zaviazal
na náhradu škody v uvedenom rozsahu spolu s príslušenstvom. Čo sa týka náhrady nemajetkovej

škody uviedol, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich záverov o naplnení všetkých zákonných
podmienok na preukázanie dôvodnosti toho nároku, pretože v zásade každé trestné stíhanie negatívne
ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného. Nahradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch však podľa §
17 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu prichádza do úvahy iba ak samotné porušenie práva nie
je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V konaní

nebolo sporné, že žalobca bol bezúhonný a že trestné stíhanie trvalo 7,5 roka. Trestné stíhanie preto
malo bezpochyby vplyv na rodinný život žalobcu. Žalobca však nepreukázal medializáciu prípadu, vplyv
trestného stíhania na jeho matku a manželku, pretože bez odôvodnenia nezabezpečil ich prítomnosť
na pojednávaní a neskôr ani netrval na ich výsluchu, pričom žiadne iné dôkazy neoznačil, ani súdu
nepredložil. V konaní bolo preukázané, že žalobca podniká, pretože je spoločníkom spoločnosti L.,

ktorá mala v roku 2018 tržby takmer 1,6 milióna eur. V konaní však nebolo preukázané, že by sa táto
spoločnosť venovala dovozu a distribúcii alkoholu a práve týmto titulom by mala mať uvedený ročný
obrat a preto nebola preukázaná hrozba trestného stíhania do pracovného života žalobcu v súvislosti
s odobraním oprávnení na dovoz a distribúciu alkoholu. Súd preto nepovažoval za dôvodné ani jeho
tvrdenia o tom, že v nich malo prísť k zhoršeniu jeho pracovného výkonu v súvislosti so stratou pozitívnej

motivácie. Z uvedených dôvodov považoval v danom prípade za dostatočné zadosťučinenie pre žalobcu
už samotné konštatovanie porušenia jeho práva podľa § 17 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu a
v časti o náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol. Samotná výška nemajetkovej ujmy nemôže byť
okrem toho neprimeraná a musí zohľadňovať aj iné právne predpisy upravujúce odškodnenie judikatúru
Ústavného súdu a ESĽP. S prihliadnutím na to, že v konaní bolo preukázané čiastočne iba kritériom

osoby žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje ale nebola
preukázaná taká ujma a následky v súkromnom a spoločenskom, súkromnom živote a spoločenskom
uplatnení žalobcu, ktorý by súd hodnotil ako závažnú. Preto súd považoval žalobu v časti o nahradenie
nemajetkovej ujmy 5000 eur za neprimeranú. V tejto súvislosti poukázal aj na viaceré rozhodnutia ESĽP.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu

trov konania právo.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca a to v jeho zamietajúcej
časti a v časti náhrady trov konania a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že odvolanie podáva

v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že jednoznačne bolo preukázané, že uznesenie, ktorým bolo voči jeho osobe vznesené obvinenie je
nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Súd ďalej poukázal na ust. § 17 Zákona o
náhrade škody a dospel k záveru, že v jeho prípade je dostatočným zadosťučinením už len samotné
konštatovanie porušenia práva. Zároveň však skonštatoval, že bol bezúhonný človek a že trestné

stíhanie voči jeho osobe trvalo 7,5 roka, avšak v rozsudku nikde nenašiel vysvetlenie, ako sa s týmito
skutočnosťami súd vysporiadal. Preto nerozumie tomu, prečo sa súd nevysporiadal s kritériami jeho
bezúhonnosti a dĺžky trestného stíhania vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto časti
preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie za absolútne nepreskúmateľný. Súd ďalej konštatoval,
že trestné stíhanie malo bezpochyby vplyv na rodinný život žalobcu, avšak ďalej bolo konštatované,

že nepreukázal vplyv trestného stíhania na jeho manželku a matku ako ani medializáciu prípadu.
Je preukázané, že aj jeho rodina bola priamo zahrnutá do jednotlivých úkonov nezákonne vedeného
trestného konania a musela ich takisto strpieť a táto skutočnosť predstavuje preukázaný a výrazný
zásah do jeho rodinného života, súd to však nevzal do úvahy. Nemôže súhlasiť s tým, že nebolo jehopovinnosťou zúčastňovať sa trestného konania, pretože s touto účasťou na hlavných pojednávaniach
a vyšetrovacích úkonoch sa zúčastňoval len preto, aby sa obhájil a práve takouto účasťou prejavil
dôrazný záujem na jeho oslobodení. Súd na jednej strane potvrdil, že nezákonné trestné stíhanie

malo bezpochyby vplyv aj na jeho pracovný život, avšak nijako nezdôvodnil, prečo tento zásah nie je
hodný náhrady prostredníctvom financií. Súd prvej inštancie v jeho prípade uviedol, že dostačujúcim
zadosťučinením je konštatovanie porušenia jeho práva, avšak záver o tom, že toto je postačujúce
zadosťučinenie nijako relevantne neodôvodnil. Rozsudok je preto nepreskúmateľný v časti, ktorej malo
byť jasne určené, či nezákonné rozhodnutie prinieslo taký zásah, pri ktorom je konštatovanie porušenia

práva dostatočným zadosťučinením, alebo či je ujma takého charakteru, že si vyžaduje priznanie aj
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
SR a to konkrétne rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 125/2019 a vzhľadom na toto rozhodnutie konštatoval,
že súd nepostupoval správne, ak v celom rozsahu zamietol jeho žalobu v časti náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. V závere uviedol, že odvolanie smeruje aj proti výroku o náhrade trov konania. V
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017. Mal za to,

že v prípade čiastočného úspechu v časti konania týkajúcej sa nemajetkovej ujmy v peniazoch, by mu
mala byť priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%, nakoľko bolo preukázané, že došlo k vydaniu
nezákonného rozhodnutia, to znamená základ nároku bol preukázaný a výška nároku je závislá už len
od úvahy súdu, ktorú strana konania nemôže predvídať.

3. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť. Vo
svojom vyjadrení uviedol, že odvolanie žalobcu nepovažuje za dôvodné, nakoľko navrhuje rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolací súd takto rozhodne len v
prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok

nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkaz, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím
súdom. Podľa jeho názoru, postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Stotožňuje sa s postupom súdu, keď v predmetnej veci aplikoval § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V
uvedenej veci mal súd za preukázanú iba existenciu nezákonného rozhodnutia, žiadne iné skutočnosti,

pokiaľ sa jedná o odôvodnenie výšky sumy, ktorú žalobca požadoval titulom nemajetkovej ujmy v konaní
nijako nepreukázal. Závažnosť následkov, ktoré mali vzniknúť žalobcovi trestným konaním, či už v
súkromnom živote alebo spoločenskom uplatnení, nebola ničím náležite preukázaná. V závere uviedol,
že jedným z kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch je aj osoba poškodeného, pričom
žalovanému bola dňa 06.03.2020 doručená kópia žaloby krajského prokurátora v Nitre, v ktorej ako

žalovaný je označený I. H. a jej predmetom je určenie, že pozemok patrí do dedičstva. Táto žaloba úzko
súvisí s trestnou vecou, v ktorej bol žalobca stíhaný a následne oslobodený spod obžaloby krajského
prokurátora. Táto žaloba poukazuje práve na skutočnosť, že žalobca v trestnom konaní nepreukazoval,
že by splnil podmienky vydržania stanovené v § 134 OZ. Naviac zo samotného rozsudku krajského súdu
jednoznačne vyplýva, že tieto podmienky splnené neboli. Touto argumentáciou chce len podporiť svoje

stanovisko k tomu, keď prvostupňový namiesto nemajetkovej ujmy v peniazoch postupom podľa § 17
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. poskytol dostatočné zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia
práva.

4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho

odvolania, ktoré považuje za dôvodné v celom jeho rozsahu.

5.Kvyjadreniužalobcusavyjadrilžalovaný,ktorýuviedol,ženavrhujeodvolaniežalobcuakonedôvodné
zamietnuť.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
stranou konania v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods. 1
CSP) a zistení, a že spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti ustanovenej v § 219 ods. 3 CSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých

častiach ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7.Podľa§387ods.1,2CSP,odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Ust. § 387 ods. 2 CSP, je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia
rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v
plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej
stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy
vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej

inštancie. Toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba
dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplní ďalšie dôvody.

9. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 1150,53 eura, ktorá mu vznikla
v dôsledku nezákonného rozhodnutia a zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur z
toho istého titulu. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu škody 1150,53 eura spolu s úrokom z omeškania a v dôsledku absencie odvolania v tejto
časti rozsudok nadobudol právoplatnosť. Prieskumom odvolacieho konania zostala len zamietajúca časť

rozhodnutia súdu prvej inštancie a ňou súvisiaca časť o nároku na náhradu trov konania. Zamietajúca
časť pozostávala z nepriznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

10. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad zák. č. 514/2003 Z.
z. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím. Správne v tejto časti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo
15/2009 ako aj na ostatné rozhodnutia, ktoré sú uvádzané v bode 16. rozsudku. Odvolací súd sa s
týmto právnym posúdením súdom prvej inštancie plne stotožňuje, a ako na vecne správne ďalej už len
poukazuje. V tejto súvislosti už len zdôrazňuje, že tak zák. č. 58/1969 Z. z. účinný do 30. 06. 2004
ako aj zák. č. 514/2003 Z. z. účinný od 01. 07. 2004 súdna judikatúra dôvodila, že v zmysle právnej

úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým
extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti
nemu nemalo byť začaté.

11. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,
presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ako aj Nálezmi
Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní, vyriešil súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že ho súdy svojim postupom ukrátili
v práve na spravodlivý súdny proces, odvolací súd uvádza, že podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodne tak, že preto skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom sa v žiadnom prípade nechápe právo
účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a

faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovaním ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS97/97),resp.toho,abysúdyprebralialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,
ktorý predkladá účastník. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo,
nezistil žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a žalobca ani

konkrétne vo svojom odvolaní neuvádzal, o akú vadu by mohlo ísť, preto ani tento odvolací dôvod
nepovažoval odvolací súd za relevantný.

12. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku odvolateľa, konkrétne k ust. § 365
ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia
dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Ide o situáciu, keď logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. V žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu
podľa§365ods.1písm.g/CSPodvolacísúduvádza,ževprejednávanejveciideotzv.sporovékonanie,
v ktorom sa uplatňuje prejednávacia zásada a jej podstata spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť

skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj procesná povinnosť navrhovať
dôkazy na preukázanie týchto tvrdení, je záležitosťou strán sporu. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca
sa aktívne zúčastnil na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, na ktorom bol i riadne vypočutý a
mal i reálnu možnosť uplatniť všetky jeho práva a právom chránené záujmy. Avšak sám na odvolacom
pojednávaní po porade so svojim právnym zástupcom uviedol, že nemá žiadne návrhy na doplnenie

dokazovania a upustil od vykonania dokazovania výsluchom svedkov a to jeho matky a manželky, tak
ako je zrejmé zo zápisnice z pojednávania na č. l. 145 spisu.

13. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že žalobcom namietané odvolacie dôvody tak,
ako sú vyššie uvedené nie sú naplnené. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne zistil skutkový

stav, ktorý popísal v bode 8. svojho rozsudku a s takýmto zisteným skutkovým stavom sa odvolací súd
plne stotožňuje.

14. V konečnom dôsledku žalobca namietal i nesprávne právne posúdenie. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý)právnypredpis,aleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávnehoaleinterpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie nie je postihnuté vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení.

15. Podľa § 17 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa jej nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

16. Podľa § 17 ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

17.Súdprvejinštancievosvojomrozhodnutívrozsudkuvbode31.konštatuje,že každétrestnéstíhanie
negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, pretože už len samotný fakt, že je trestne stíhaný,

výrazne zasahuje do jeho súkromného, osobného aj pracovného života, do jeho cti a dobrej povesti tým
skôr, ak sa v trestnom konaní neskôr ukáže, že išlo o obvinenie nepravdivé. Zároveň však skonštatoval,
že už samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením. S takýmto právnym
posúdením sa odvolací súd plne stotožňuje. Samotný žalobca vznik nemajetkovej ujmy odvodzoval oddĺžky trestného konania tak, ako uvádzal na pojednávaní dňa 12.02.2020 a v ďalšej časti uvádzal, že
trestné stíhanie ohrozovalo jeho podnikanie a muselo sa negatívne odraziť aj na jeho rodine, avšak v
ničom tieto svoje tvrdenia nekonkretizoval, len sa obmedzil na takéto strohé skonštatovanie. Je preto

nutné konštatovať, že žalobca nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy, ani následkov, ktoré mu vznikli v
súkromnom živote, pretože sám uviedol, že netrvá na výsluchu svedkov a to jeho matky ako aj manželky,
preto tieto skutočnosti ako trestné stíhanie pôsobilo na poškodeného (žalobcu) v rodinnom živote
preukázané neboli. Nepreukázal tiež následky, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a
pracovnom živote. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že aj naďalej je konateľom spoločnosti

L. a ak chcel preukazovať, že mu ujma vznikla aj v pracovnom živote a spoločenskom, ani v tomto
smerenenavrholvykonaťžiadnedokazovanie.Súdprvejinštanciesprávnekonštatoval,ženiejejediným
konateľom spoločnosti L. J. s.r.o. a ani nepreukázal, že by došlo k zhoršeniu jeho pracovného výkonu
v súvislosti s trestným stíhaním. Žalobca vo svojom odvolaní odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo 125/2019, z ktorého citoval i sám súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí,
keď poukazoval na charakter trestného stíhania a jeho vplyv na spoločenský, pracovný a osobný život

stíhaného a podľa názoru odvolateľa už len samotné toto trestné stíhanie je dostatočné na preukázanie,
že mu vznikla aj nemajetková ujma. S takýmto výkladom ust. § 17 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za
škodu sa odvolací súd nestotožňuje. Podľa takéhoto výkladu by pri každom nezákonnom rozhodnutí
vznikala poškodenému aj náhrada nemajetkovej ujmy, s čím sa odvolací súd nestotožňuje a bolo by to v
rozpore s účelom ust. § 17 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie skonštatoval,

že tým, že skonštatoval porušenie práva, je toto konštatovanie dostatočným zadosťučinením, vzhľadom
na ujmu, ktorá nezákonným rozhodnutím žalobcovi vznikla.

18. Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. K tomuto odvolací súd
uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je ani svojvoľný, ani nepreskúmateľný, ako to tvrdí žalobca,

keďže nepreskúmateľným by bolo napadnuté rozhodnutie, ak by nemalo náležitosti vyplývajúce z ust.
§ 220 ods. 2 CSP. V zmysle tohto ustanovenia bol súd v odôvodnení rozsudku povinný uviesť, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Bol povinný stručne,
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a
ako vec právne posúdil. Všetky tieto vlastnosti však napadnuté rozhodnutie spĺňa, pričom aj svoj právny
záver súd prvej inštancie vysvetlil a v odôvodnení rozsudku podal primeraný výklad opodstatnenosti a
zákonnosti výroku rozsudku, ktorým žalobu zamietol.

19. Záverom považuje odvolací súd za potrebné poukázať tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo
dňa 27. 10. 2004 sp. zn. IV. ÚS 340/2004, podľa ktorého: „nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie
a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,

ale ani nárok na to, aby všeobecné súdny preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré predkladá účastník“.

20. Pretože obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, z hľadiska žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov, odvolací súd

napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. Rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd považoval za vecne správne i v časti o náhrade trov
konania, pretože žalobca sa v danom prípade domáhal tak náhrady škody ako aj nemajetkovej ujmy,
pričom v časti nemajetkovej ujmy nebol ani sčasti úspešný a preto súd prvej inštancie správne aplikoval

pri rozhodovaní o trovách konania ust. § 255 ods. 2 CSP.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP, a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).