Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/11/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315209536
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2315209536.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.

Ľubica Spálová a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Y. U., nar. XX.XX.XXXX, adresa L.,
T. Q. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Barbora Petrovič, so sídlom Trnava, Hlavná 44, IČO:
42 155 070, proti žalovanému: F. Q., nar. XX.X.XXXX, adresa: V. XXX, o vypratanie nehnuteľnosti, na
odvolaniežalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduGalantač.k.17C/310/2015-176zodňa20.6.2019,
t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou uložil žalovanému povinnosť do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, vypratať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre k. ú. V., obec V. a
to: rodinný dom a prístrešok pre auto so súp. č. XXX postavený na parcele reg. "C" č. 319, rodinný dom
so súp. č. XXX postavený na parc. reg. "C" č. 317, ako aj pozemky - parcely reg. "C": č. 314 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 204 m2, č. 315 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 169 m2, č. 316 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 140 m2, č. 317 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 97 m2,

č. 319 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 205 m2.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. čl. 20 ods. 1 veta prvá, čl. 21 ods. 1 zák. č. 460/1992
Zb. Ústavy Slovenskej republiky, § 123, § 126 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ") a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vypratania predmetných nehnuteľností.
Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca je podľa zápisu na LV č. XXX výlučným
vlastníkom predmetných nehnuteľností. Na Okresnom súde Galanta prebiehalo konanie o určenie

vlastníckehopráva podsp.zn.30C/169/2013,vktoromsažalovanýdomáhalurčeniavlastníckehopráva
k predmetným nehnuteľnostiam proti žalobcovi. Súd rozsudkom č. k. 30C/169/2013-107 rozhodol tak,
že žalobu žalovaného zamietol, keď mal za preukázané, že žalovaný F. Q. ako predávajúci a žalobca Y.
U. ako kupujúci, uzatvorili dňa 6.9.2012 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli predmetné nehnuteľnosti,
s dohodnutou kúpnou cenou 130.000,- Eur. Kúpna cena bola podľa zmluvy vyplatená v hotovosti do
rúk predávajúceho pri podpise kúpnej zmluvy, pričom predávajúci podpisom tejto zmluvy potvrdil jej
prevzatie v plnej výške. Y. U. bol zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností v katastri

nehnuteľností, pričom vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že tento právny úkon nemožno
považovať za neplatný. Tento rozsudok súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.
k. 10Co/174/2016-138 zo dňa 27.9.2017, pričom nadobudol právoplatnosť dňa 14.12.2017. Súd prvej
inštancie mal na základe uvedeného preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností,ktoré bez právneho titulu užíva žalovaný. Uviedol, že žalobca sa v spore domáha ochrany svojho
vlastníckeho práva podľa § 126 OZ, v ktorom prípade má žaloba znieť na vydanie veci, resp. vypratanie
nehnuteľnosti.

3. Súd dospel k záveru, že žalobe žalobcu je potrebné vyhovieť, nakoľko je jednoznačne daná
aktívna aj pasívna vecná legitimácia, vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam, ako aj neoprávnený
zásah žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu. Argumentáciu žalovaného o jeho obydlí v daných
nehnuteľnostiach súd považoval za nedôvodnú, nakoľko obydlie je skutočne nedotknuteľné, ale musí

ísť o obydlie právne čisté, teda žalovaný musí mať právny titul, na základe ktorého by nehnuteľnosti
mohol užívať a predovšetkým musí mať súhlas vlastníka nehnuteľností. V danom prípade sa žalovaný
rozhodol, že je vlastníkom daných nehnuteľností napriek rozsudku Okresného súdu Galanta č.
k. 30C/169/2013-107 zo dňa 19.8.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
10Co/174/2016-138 zo dňa 27.9.2017. Keďže je dané vlastnícke právo žalobcu, súd mal za preukázané,
že žalovaný užíva nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu bez právneho titulu, preto žalobe vyhovel. Súd

potom zamietol návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania (výsluchy svedkov, predloženie kúpnej
zmluvy), nakoľko všetky smerovali k okolnostiam, ktoré boli predmetom skúmania v spore sp. zn.
30C/169/2013 a nesmerovali k predmetu prejednávanej veci.

4.Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.1zák.č.160/2015Z.z.Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP") a žalobcovi ako procesne úspešnej strane priznal plnú náhradu
trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v celom jeho rozsahu odvolanie žalovaný pričom
žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie

na nové prejednanie a rozhodnutie. Dôvodil, že rozsudok je nepreskúmateľný a nezákonný. Mal za
to, že nie je možné nariadiť občanovi Slovenskej republiky takú povinnosť, a to vypratať svoje obydlie
a svoj majetok, pretože taká povinnosť uložená súdom prvej inštancie je porušením ústavného práva
vlastniť majetok a práva na ochranu obydlia. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie svojvoľný výklad
zákona, a to ust. § 126 ods. 1 OZ, ktoré neumožňuje súdu rozhodnúť o vyprataní obydlia občana

SR, neumožňuje rozhodnúť o vyprataní nehnuteľností, ktoré sú majetkom žalovaného, čiže tak, ako
súd rozhodol vo výrokovej časti. Toto ustanovenie umožňuje vlastníkovi domáhať sa ochrany proti
tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci
od toho, kto mu ju neoprávnene zadržuje a nie rozhodnúť tak, ako súd napadnutým rozsudkom. V
napadnutom rozhodnutí absentuje ustanovenie zákona ako relevantnej normy, podľa ktorej rozhodol.

V právnom poriadku SR neexistuje právna norma, ktorá odôvodňuje rozhodnutie súdu o nariadení
vypratania nehnuteľnosti, pričom akékoľvek rozhodnutie súdu je v rozpore s Ústavou a je svojvoľné.
Žalobca sa domáha toho, čo mu nepatrí, čo nikdy nenadobudol do svojho vlastníctva, pretože žalovaný
mu svoj majetok a jeho vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam nedal, nepreviedol ich na neho, ani
inak neposkytol a neodovzdal mu nikdy svoje nehnuteľnosti, a tak ich nikdy nenadobudol a nie je

aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, ktorou sa môže domáhať, aby súd určil vypratanie
nehnuteľností. Na nadobudnutie nehnuteľností žalovaného nestačí kúpnopredajná zmluva ani zápis v
katastri nehnuteľností, pretože iba tak sa zákonným spôsobom nemôže nadobudnúť vlastníctvo, vždy sa
vyžaduje aj faktické odovzdanie nehnuteľností, ku ktorému doposiaľ nedošlo, pretože žalobca nezaplatil
žalovanému kúpnu cenu. Súd nebol prítomný pri podpisovaní kúpnej zmluvy ani pri zaplatení kúpnej

ceny a tak nemôže spravodlivo tieto skutočnosti posúdiť, pričom tvrdenia strán sú sporné, keď jedna
strana tvrdí, že kúpna cena nebola zaplatená. Súd nerešpektoval zákon, a to ust. § 151 CSP, popretie
skutkových tvrdení protistrany. Žalovaný poprel skutkové tvrdenia protistrany a dôkazom je výpoveď
žalovaného, výsluch pred súdom, pričom žalobca nepoprel toto skutkové tvrdenie, a preto sa skutkové
tvrdenie žalovaného považuje za nesporné. Súd neodôvodnil tieto podstatné skutkové okolnosti a

tvrdenia, ani sa nimi nezaoberal, ani ich nevyhodnotil, a tak je rozhodnutie súdu arbitrárne a rozsudok
súdu nepreskúmateľný. Žalovaný uviedol, že v dobrej viere podpísal kúpnopredajnú zmluvu, ktorou
mohol žalobca nadobudnúť jeho majetok, ale až po splnení dohodnutých podmienok, a to po zaplatení
kúpnej ceny, ktorú mu žalobca nikdy nezaplatil. Oklamal žalovaného neľudským spôsobom, pričom súd
odmietol vykonať dokazovanie. Žalobca nepreukázal, že mu žalovaný zadržuje vec neprávom. To, že

žalovanýužívasvojenehnuteľnostineznamená,žežalovanýzadržiavažalobcovivec.Podľažalovaného
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v ods. 18 nie je jasné a určité, na základe čoho súd
dospel k jednoznačnému záveru, keďže neuviedol, na základe čoho uvedeného je potrebné žalobe
vyhovieť, a ktoré všetky skutočnosti potrebné k tomu, aby žalobe vyhovel v plnom rozsahu, keďže niesú uvedené, nie sú vymenované súdom prvej inštancie a žalovaný sa tak o nich nemohol dozvedieť,
a tak je rozsudok nepreskúmateľný a žalovanému je upreté právo na spravodlivý proces, právo, aby
mohol podať odvolanie.

6. Žalovaný dôvodil, že nevie, z čoho mal súd preukázané všetky skutočnosti potrebné k tomu,
aby žalobe vyhovel v plnom rozsahu, keďže neuviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a
zrozumiteľne odôvodnenie: 1. aktívnej legitimácie žalobcu a to, z čoho ju mal preukázanú, 2. pasívnej
vecnejlegitimáciežalovanéhoazčohosúdmalpreukázanútútolegitimáciu,3.vlastníckeprávožalobcu,

a z čoho ho súd mal preukázané, 4. nadobudnutie vlastníctva žalobcom a z čoho mal súd preukázané
nadobudnutie vlastníctva žalobcom, 5. právnej normy, o ktorú oprel svoje rozhodnutie vo výrokovej časti
rozsudku, 6.formulácievýrokuvyprataťnehnuteľnosti,žemáznieťsprávnenavypratanienehnuteľnosti,
7. v čom mal spočívať neoprávnený zásah žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu, 8. prečo neobstojí
ani argumentácia žalovaného o jeho obydlí v nehnuteľnostiach, ktoré požíva ústavnú ochranu, 9.
čo znamená vyjadrenie súdu „právne čisté" v kontexte uvedenom súdom prvej inštancie v bode 19

odôvodnenia napadnutého rozsudku, 10. o súhlase vlastníka nehnuteľnosti, pričom dôkaz o súhlase
vlastníka nehnuteľnosti nebol v prejednávanej veci vykonaný, 11. zamietnutia návrhov na doplnenie
dokazovania prednesené žalovaným.

7. Žalovaný namietal odôvodnenie v ods. 21 rozsudku, ktorým súd uviedol, že zamietol návrhy

na doplnenie dokazovania prednesené žalovaným, nakoľko tieto všetky návrhy (výsluchy svedkov,
predloženie kúpnej zmluvy) smerovali k okolnostiam, ktoré boli predmetom skúmania v spore sp. zn.
30C/169/2013, pretože žiaden súd nie je viazaný odôvodnením iného rozhodnutia. Žalovaný dôvodil,
že prejednávaná vec je vecou o ochrane ústavných práv, ktoré súd hrubým spôsobom ignoroval, keď
sa stotožnil a prisvedčil iba jednej sporovej strane a druhej sporovej strane uprel právo na spravodlivý

proces. Súd žalovanému neumožnil uskutočniť prostriedky procesnej obrany zamietnutím návrhov na
doplnenie dokazovania. Súd nevykonal navrhované dôkazy, porušil zásadu kontradiktórnosti, pretože
sa iba stotožnil s názormi žalobcu, prisvedčil iba jeho argumentácii. Žalovaný žalobcovi nikdy ako
zákonný vlastník nehnuteľností neodovzdal svoje veci, a tak mu nemôže nič zadržiavať. Neexistuje
odovzdávajúci - preberajúci protokol o odovzdaní dotknutých nehnuteľností, čo znamená, že neexistuje

faktické odovzdanie veci a to znamená, že žalobca veci žalovaného nikdy nenadobudol do svojho
vlastníctva, a tak sa ich ani nemôže zákonným spôsobom domáhať, pretože ich nikdy nemal vo
svojej faktickej moci. Žalobca má majetok žalovaného iba na papieri, a to dosiahol ľstivým spôsobom,
nezákonným spôsobom, napísaním kúpno-predajnej zmluvy, ktorou ak ju žalovaný podpíše, sľúbil
žalovanému, že mu vybaví úver v banke a žalovaný žalobcovi uveril a tak kúpnopredajnú zmluvu

podpísal. Žalobca žalovanému úver v banke nevybavil, nezaplatil cenu dohodnutú v zmluve, a tak
zmluva nie je platná a o tom žiaden súd doposiaľ nerozhodol vo výrokovej časti. Žalovaný uviedol, že
má ústavné právo, aby sa dozvedel, prečo mal súd za to, že jeho návrhy na doplnenie dokazovania
nesmerovali k predmetu prejednávanej veci. Inak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ
súd nevykonal žalovaným navrhované dokazovanie poukazujúc na zásadu hospodárnosti konania,

takáto zásada nie je v zákone definovaná, pričom nie je ústavnou zásadou, súd tak dal prednosť zásade,
ktorú ani neodôvodnil pred ústavnými garantovanými právami občana. Súd porušil ust. § 193 CSP a
neodôvodnil, prečo nekonal v rámci Ústavy SR a nerešpektoval ústavné práva, ľudské práva, ktoré sa
týkajú základných ľudských práv a slobôd, a to ústavného práva na ochranu majetku, obydlia a práva
na spravodlivý proces, podľa čl. 46 a 48 Ústavy SR. Súd neuviedol, prečo dal prednosť ust. § 126

OZ, o ktoré jediné oprel svoje rozhodnutie a nariadil žalovaného vypratať. Žalobca nemá právny dôvod
domáhať sa vydania veci od žalovaného, pretože ich od neho nenadobudol a žalovaný mu ich nescudzil.
Podľa žalovaného nie je pravda, že je jednoznačné, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností,
a to na základe rozsudku č. k. 30C/169/2013-107 v spojení s rozsudkom č. k. 10Co/174/2016-168,
pretože v týchto rozsudkoch nebolo rozhodnuté a vo výrokovej časti uvedené, že výlučným vlastníkom

dotknutých nehnuteľností je žalobca. V týchto rozsudkoch nebolo vo výrokovej časti rozhodnuté, že
nevlastníkomježalovaný.Žalovanýnikdynepotvrdil,žeužívasvojenehnuteľnostibezprávnehodôvodu.
Žalovaný uviedol, že on je zákonným vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľností, nikdy svoj majetok
nikomu nepredal a na žalobcu ich nepreviedol. Žalovaný sa stal obeťou podvodu a súd toto ignoruje. Súd
námietky žalovaného v konaní ignoroval hrubým spôsobom, nevyporiadal sa s nimi ani v odôvodnení

napadnutého rozsudku. Súd žalovanému uprel právo na spravodlivé súdne konanie, ústavné právo
vlastniť majetok a právo na ochranu obydlia, čo je v demokratickom štáte neprípustné. Žalovaný nie
je povinný vypratať nehnuteľnosti, ktoré mu patria a v ktorých má jediné obydlie. Žiaden súd nie je
oprávnený uložiť žalovanému povinnosť na vypratanie nehnuteľnosti, ktorá žalovanému patrí a v ktorejmá obydlie z dôvodu, že by došlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv. Podľa žalovaného
je zápis na LV č. XXX pre k. ú. V. formálny, ktorým nevzniklo vlastnícke právo žalobcovi. Zápisom
na Okresnom úrade, katastrálny odbor nevzniká, nemení sa ani nezaniká vlastnícke právo, a tak ani

vlastnícke právo žalovaného nezaniklo a žalobcovi nevzniklo. Predmetný list vlastníctva je chybný a
neplatný v časti B., pretože žalobca nikdy nezaplatil žalovanému kúpnu cenu uvedenú v kúpnej zmluve,
a tak nikdy fakticky nenadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca ako svoju obranu
používa ustanovenie z kúpnej zmluvy o zaplatení kúpnej ceny, avšak nevie preukázať, že kúpnu cenu
zaplatil. Súd uplatnil výkon verejnej moci iba formálne, čo v podmienkach materiálneho poňatia štátu,

je upretie občianskeho práva domáhať sa svojich ústavných práv. Takéto konanie súdu je protiústavné
a v demokratickom štáte neprípustné. V prípade výkonu právomoci a kompetencie orgánu verejnej
moci, je teda podstatné sledovať účel, ku ktorému uplatnenie moci smeruje, ako i prostriedky, ktoré
sú k tomu používané. V podmienkach materiálneho právneho štátu, nemôže byť výkon verejnej moci
bezobsažný ani bezúčelný. Z ústavného hľadiska nie je možné aprobovať a tolerovať výkon verejnej
moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu verejnej moci bez toho,

že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel, ku ktorému konkrétny výkon zverenej
moci smeruje. Iba v tomto materiálnom zmysle, je potrebné interpretovať taktiež čl. 2 ods. 2 ústavného
zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, podľa ktorého je možné štátnu
moc uplatňovať v prípadoch a hraniciach stanovených zákonom a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
Zvolený spôsob výkonu verejnej moci, ktorý so sebou nesie zásah do základných práv a slobôd, musí

vždy obstáť z hľadiska princípu proporcionality. Ten je derivátom princípu právneho štátu založeného
na úcte k právam a slobodám človeka a občana, ktorým má byť Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 1
Ústavy SR, ktorý sa komplementárne uplatní k čl. 4 ods. 1 Listiny, podľa ktorého môžu byť povinnosti
ukladané na základe zákona, v jeho hraniciach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ústavný súd
prisvojejrozhodovacejčinnostiuprednostňujemateriálnepoňatieprávnehoštátu,pričompriinterpretácii

a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby
prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS
1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07).

8. Žalovaný ďalej dôvodil, že súd ho nepoučil dostatočne o jeho právach, a tak napadnuté rozhodnutie

nemôže byť vykonateľné a právoplatné. Súd žalovaného nepoučil, ako má žalovaný jeho nariadenie
realizovať. K základným právam patrí i právo na dostatočné poučenie. Doposiaľ žalobca tvrdené právo
k predmetným nehnuteľnostiam neosvedčil. Žiaden súd neurčil právo k predmetným nehnuteľnostiam
a zmluva, ktorou mal žalobca podľa jeho tvrdení nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti je neplatná od
počiatku, pričom ide o absolútnu neplatnosť a tvrdenia žalobcu sú nepravdivé. Absolútna neplatnosť

právnehoúkonuvznikápriamozozákonaapôsobísohľadomnato,žejestanovenávoverejnomzáujme
priamo zo zákona, a to od počiatku, aj bez ohľadu na to, či sa niekto tejto neplatnosti dovolal. Právne
účinky absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Nakoľko absolútna neplatnosť právneho
úkonu vzniká priamo zo zákona a nie na základe správania sa účastníkov konania, nemôže byť tento
dôsledok odvrátený, t. j. absolútna neplatnosť, ani s poukazom na princíp dobrých mravov. Súd musí

z úradnej povinnosti vždy skúmať, či vykonaný právny úkon, s ktorým sú spojené právne následky
je alebo nie je absolútne neplatný, a to aj bez návrhu, či vznesenej námietky účastníka o neplatnosti
úkonu a k zistenej neplatnosti vždy prihliadnuť pri vydaní rozhodnutia. V danom prípade súd prvej
inštancie túto povinnosť ignoroval a nevysporiadal sa rovnako s námietkami sporových strán, iba
formálne rozhodol. Svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto
žalovaný žiada, aby bola jeho vec spravodlivo prejednaná. Má za to, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na znenie ust. § 355, §
359, § 365, § 366 CSP. Uviedol, že popiera tvrdenia žalobcu v celom rozsahu a uvádza vlastné
tvrdenia, ktoré je súd povinný akceptovať s poukazom na ust. § 151 CSP. Rozsudok považuje

za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty,
ani okolnosti predmetnej veci. Toto rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavné požiadavky na súdnu
ochranu. Rozsudkom bolo porušené právo na spravodlivý proces. Rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený skutkový stav, nakoľko sa súd nedostatočne
vysporiadal s námietkami a všetky neodôvodnil. Interpretácia súdu je v rozpore s obsahom právnej

praxe, pričom tento odklon nie je nijako zdôvodnený. Rozhodnutie je rozporné s kogentnými normami
a jeho interpretácia je v rozpore s prioritou spravodlivosti. Hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez
akceptovateľného racionálneho základu v rozpore so skutkovým základom. Napádaný rozsudok je príliš
formalistický,trpívadamiazáverysúextrémneinkonzistentné.Rozhodnutieapostupsúdusúrozpornésprocesnými požiadavkami spravodlivosti, nerešpektujú všeobecne uznávané základné právne princípy,
odopierajú spravodlivosť, vykladajú právo v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná
a vykladajú ich teoreticky a iluzórne, reštriktívne vykladajú procesné normy. Rozhodnutie je v rozpore

s konceptom spravodlivého konania. Súd nedostatočne preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré
boli predložené. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia nespĺňa zákonom stanovené požiadavky podľa
§ 220 ods. 2 a 3 CSP. Žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/02,
III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07, rozhodnutia ESĽP Georgidias c. Grécko z 29.5.1997,
Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998. Poukázal na čl. 3 ods. 1 CSP, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods.

1 Ústavy SR, čl. 19 ods. 1 Zmluvy o EÚ, čl. 47 Charty základných práv EÚ a uviedol, že ústavný
systém v SR vychádza z princípov materiálneho právneho štátu. Ústavný súd SR odlíšil formálne a
materiálne pojatie právneho štátu, pričom jasne vyjadril svoju afinitu k druhej z foriem právneho štátu. To
znamená, že orgány verejnej moci sú povinné pohybovať sa nielen z hľadiska formálneho v hraniciach
svojich právomocí a kompetencií stanovených ústavným poriadkom a zákonmi, ale že výkon týchto
právomocí musí byť taktiež po obsahovej (materiálnej) stránke v súlade s určitými základnými princípmi,

väčšinou vyjadrených v ustanoveniach ústavného poriadku, ktoré garantujú základné práva a vytvárajú
hodnotovú bázu ústavného poriadku. V podmienkach materiálneho štátu nemôže byť výkon verejnej
moci bezobsažný, ani bezúčelný. Z ústavného hľadiska nie je možné aprobovať a tolerovať výkon
verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu verejnej moci
bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel ku ktorému konkrétny výkon

zverenej právomoci smeruje. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne
poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a
účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijateľné riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj

iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve
odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07).
Podľa ustálenej judikatúry ÚS, k základnému právu na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku SR, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený
stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). Ústavný
súd už vo svojej judikatúre tiež opakovane pripomína, že nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov
sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom

rámci. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania skutkovými a právnymi zisteniami došiel
k extrémnemu nesúladu (I. ÚS 402/08) a hodnotenie dôkazov nemá racionálny základ. Okresný
súd neprihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v
konkrétnom prípade nevyvážil s ohľadom na špecifikum danej veci, pričom kritériá iba mechanicky
aplikoval (I. ÚS 243/07). Okresný súd v rozhodnutí nerešpektoval kogentné normy, pričom zvolená

interpretácia je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti. Výklad a aplikácia právnych predpisov
je v extrémnom nesúlade a odkláňa sa od ustálenej judikatúry bez toho, aby tento odklon bol dostatočne
zdôvodnený. Okresný súd značnú časť argumentácie vyňal a do rozhodnutia vôbec neuviedol, čo sa
odzrkadlilo aj v odôvodnení rozhodnutia, ktoré nijako nereflektuje predloženú argumentáciu a zároveň
ani nie je možné dovodiť z argumentácie súdu, že by sa vôbec touto argumentáciou v podaniach

zaoberal, čím dostatočne neposúdil všetky predložené argumenty účastníka konania. Znova poukázal
na judikatúru Ústavného súdu SR - IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05 a iné a uviedol, že žiaden
z listinných dôkazov neoprávňuje súd prvej inštancie nariadiť vypratanie nehnuteľností žalovanému.
Uviedol, že podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv, má právo na spravodlivé súdne konanie,
pričom žalovaný má za to, že súd v jeho veci porušil Ústavu SR. Poukázal na význam čl. 46 ods.

1 Ústavy SR a uviedol, že podľa neho ide o svojvoľné, arbitrárne rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ktorým súd dostatočne nezdôvodnil stav, ktorý nastal, neodôvodnil námietky žalovaného vo vyjadrení k
žalobe a na pojednávaní, pričom žaloba bola podaná v roku 2015 a súd sa vecou nezaoberal, pričom
k základným právam účastníka konania obsiahnutých v práve na spravodlivý proces, patrí právo na
uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Poukázal na čl. 1, čl. 2 ods. 1, 2,

čl. 6 CSP a zdôraznil, že ochrana poskytovaná súdom musí byť rovnaká a spravodlivá všetkým stranám,
pričom súd prihliadal pri vydaní svojho rozhodnutia výlučne na tvrdenia žalobcu a tvrdenia žalovaného
ignoroval. Nejde preto o spravodlivé rozhodnutie.9. Žalovaný má za to, že nie je možné nariadiť občanovi SR vypratanie, pretože by sa to priečilo ústavou
garantovanému právu na ochranu obydlia. Zo zákona nie je možné odvodiť takú povinnosť, ktorú občan
SR má splniť, a to povinnosť uloženú vo výroku rozsudku, aby vypratal nehnuteľnosť, v ktorej má

žalovaný obydlie. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania skutkovými a právnymi zisteniami
došiel k extrémnemu nesúladu a hodnotenie dôkazov nemá racionálny základ. Súd neprihliadal na
vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy prichádzajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade
nevyvážil s ohľadom na špecifikum danej veci, pričom kritériá iba mechanicky aplikoval (I. ÚS
243/07). Súd v rozhodnutí nerešpektoval kogentné normy, pričom zvolená interpretácia je v extrémnom

rozpore s prioritami spravodlivosti. Súd neprihliadol starostlivo na všetko, čo počas konania vyšlo najavo,
pretože v odôvodnení rozhodnutia nie je uvedené to, čo počas konania vyšlo najavo, a to skutočnosti
uvedené žalovaným písomne i prednesené na súde. Súd sa nevysporiadal s týmito skutočnosťami,
pričom žalovaný poukazuje na zápisnicu z pojednávania a zvukový záznam. Súd na žiadosť žalovaného
odoprel vyhotovenie písomnej zápisnice. Súd sa nevyporiadal s návrhmi strán podanými od roku 2015.
Súd sa nevyporiadal s tvrdením žalovaného, že neexistuje žiadne právoplatne skončené konanie o

určení vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ani neexistuje v č. k. 30C/169/2013, pretože nebolo
rozhodnuté o určení vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam doposiaľ žiadnym rozsudkom. Súd
sa nevyporiadal s návrhom žalovaného pribrať do konania prokurátora, vzhľadom na to, že konanie
žalobcu má znaky trestného činu nátlaku, podvodu a v štádiu pokusu porušovanie domovej slobody,
keď niekoľkokrát sa pokúsil prekonaním prekážky vniknúť spolu s neznámymi osobami do obydlia

žalovaného, pričom žalovaný žiadal, aby sa táto skutočnosť vyšetrila podaním zo dňa 3.8.2018. Súd
aplikoval jediné ustanovenie § 126 OZ, ktorým odôvodnil rozsudok, pričom žalovaný má za to, že výklad
a aplikácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade a odkláňa sa od ustálenej judikatúry bez toho,
abyboltentoodklonodôvodnený,pričomžalovanýmáprávonajehoodôvodnenie.Súdneuviedolžiadnu
právnu normu, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku SR, alebo tvorí súčasť takých medzinárodných

zmlúv, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorá oprávňuje súd rozhodnúť o vyprataní z
obydlia, pretože taká právna norma neexistuje.

10. Žalovaný mal za to, že žiadna právna norma v právnom poriadku SR neumožňuje súdu rozhodnúť
o vyprataní obydlia, a to ani ust. § 126 OZ. V uvedenej veci súd uznesením zo dňa 19.7.2018 o

nariadení neodkladného opatrenia, uložil žalovanému povinnosť najneskôr do 15 dní odo dňa vydania
neodkladného opatrenia vypratať dotknuté nehnuteľnosti, pričom žalovaný podal odvolanie zo dňa
6.8.2018, pričom súd prvej inštancie sa nevysporiadal s odvolaním žalovaného. Žalovaný poukázal
na čl. 21 ods. 1 Ústavy SR a uviedol, že nikto, ani súd, nemá právo ukladať žalovanému povinnosti
odporujúce Ústave SR tak, ako rozhodol súd prvej inštancie. Žiaden zákon neumožňuje nikomu ani súdu

nariadiť povinnosť vypratať obydlie. Žalovaný žiadal, aby boli vykonané ním navrhované dôkazy, pretože
rozhodnutie súdu má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žiadal, aby
súd vykonal dokazovanie o získaní dotknutých nehnuteľností žalobcom na ustálenie otázky aktívnej a
pasívnej vecnej legitimácie strán sporu. Žiadal, aby súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako nevykonateľný, nepreskúmateľný, neodôvodnený a nezákonný, a to v celom rozsahu a vec vrátil

na nové prejednanie a rozhodnutie.

11. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie,
v ktorom uviedol, že s jeho odvolaním, ako ani s tam sa nachádzajúcou argumentáciou nesúhlasí,
odvolanie žalovaného považuje za účelové, zavádzajúce, v snahe oddialiť svoje vypratanie. Žalobca

naopakpovažujenapadnutýrozsudokzavcelomrozsahusprávnyatiežsprávneanáležiteodôvodnený.
Žalobca považuje za absurdné, aby sa žalovaný považoval ihneď hlavičke za zákonného vlastníka.
Žalovaný sa prezentuje ako zákonný vlastník nehnuteľností bez právneho titulu, svojvoľne od roku 2012
užíva nehnuteľnosti, ktoré vlastní žalobca. Žalovanému toto neprekáža, naopak priam až výsmešne voči
zákonom a súdu prezentuje svoju pravdu. V konaní o určenie vlastníckeho práva, v ktorom sa žalovaný

ako žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností, Okresný súd Galanta pod
č. k. 30C/169/2013 žalobu žalovaného rozsudkom zo dňa 19.8.2015 zamietol, čo potvrdil na podklade
odvolania žalovaného Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 27.9.2017, č. k. 10Co/174/2016. V
prvom rade je nutné argumentovať údajmi z katastra nehnuteľností, ktoré sú hodnoverné a záväzné a
žalovaný v uvedenom konaní nepreukázal opak. Súdy konajú o vypratanie nehnuteľnosti, čím poskytujú

ochranu vlastníkovi a jeho právam. Súd riadne a správne poukázal na príslušné zákonné ustanovenia,
na základe ktorých vyhovel žalobe a tieto aj riadne do odôvodnenia uviedol. Nejedná sa o žiadnu
svojvôľu súdu. Súd podložil svoje úvahy aj zákonnými ustanoveniami ako aj judikatúrou. Je zarážajúce,
že žalovaný tvrdí, že nikdy na žalobcu vlastnícke právo nepreviedol, pričom sám uzatvoril kúpnuzmluvu, z ktorej prevod vyplýva. Platnosť uzatvorenia kúpnej zmluvy bola predmetom konania sp. zn.
30C/169/2013, v rámci ktorého žalovaný nepreukázal žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
neplatnosť kúpnej zmluvy, resp. by potvrdzovali, že žalovaný neobdržal kúpnu cenu, práve naopak.

Súd správne prevzal závery z uvedeného konania a platnosť kúpnej zmluvy v predmetnom konaní
potom už len skúmal ako prejudiciálnu otázku. To, čo malo relevanciu pre rozhodnutie súdu, bolo
jednoznačné potvrdenie skutočnosti aj zo strany žalovaného, že tento nehnuteľnosti užíva. Pokiaľ tieto
užíva bez právneho titulu a bez súhlasu vlastníka-žalobcu, užíva ich protiprávne a vlastníkovi-žalobcovi
svedčí právo na súdnu ochranu proti takémuto zásahu do jeho práv. Súd dostatočne odôvodnil, z čoho

je odvodená aktívna vecná legitimácia (z vlastníctva žalobcu), pasívna vecná legitimácia (z užívania
nehnuteľnosti žalovaným), vlastnícke právo žalobcu (z údajov v katastri a výsledkov konania sp. zn.
30C/169/2013), nadobudnutie nehnuteľnosti žalobcom (z kúpnej zmluvy a výsledkov konania sp. zn.
30C/169/2013), formulácia výroku na vypratanie (ods. 15 rozsudku), neoprávnený zásah žalovaného
(užívanie nehnuteľnosti bez právneho titulu a súhlasu vlastníka, navyše poškodzovanie nehnuteľnosti
žalovaným), že ochrana obydlia žalovaného má požívať ústavnú ochranu (ods. 19 odôvodnenia), že

je obydlie „právne čisté", t. j. že vzťah k obydliu vznikol na základe právneho titulu a nie svojvôľou
jednej strany, že nebol prejednaný súhlas vlastníka (vlastníkom je žalobca a ten súhlas nedal). Návrhy
žalovaného zároveň boli zamietnuté, pretože sa nedotýkali merita veci a nič by nemenili na tom,
čo bolo podstatné pre rozhodnutie, a to kto je vlastníkom a či je nehnuteľnosť užívaná žalovaným
a tiež dokazovanie v smere navrhovanom žalovaným bolo skutočne prejednané v konaní sp. zn.

30C/169/2013. Spisovanie odovzdávajúceho a preberacieho protokolu nie je elementárnym podkladom
k vzniku vlastníckeho práva. Žiaden súd zatiaľ ani rozhodnúť o platnosti zmluvy vo výroku rozsudku
nemohol, pretože táto otázka nie je riešená výrokom, keďže sa jedná o otázku prejudiciálnu. Je
neprijateľné, že žalovaný deklaroval, že žiaden súd nie je oprávnený ho vypratať. Uvedené svedčí o
absolútnej ignorácii súdu. Žalovaný zároveň už vopred vyhlasuje, že nerešpektuje súdne rozhodnutia.

K argumentácii žalovaného z pohľadu ústavnosti žalobca uviedol, že rozhodnutie je jednoznačne
riešením akceptovateľným aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. Žalovaný ním namietanú
neplatnosť právneho úkonu nepreukázal v rámci konania o určenie vlastníctva, a teda táto otázka bola
právoplatne súdmi rozhodnutá.

12. Žalobca napokon vo svojom rozhodnutí uviedol, že závery rozsudku sú konzistentné, netrpí žiadnymi
vadami, ako to vníma žalovaný. Neprišlo k žiadnym nesúladom, súd riadne rešpektoval kogentné normy
a právo žalovaného na spravodlivý proces porušené nijak nebolo, práve naopak absolútnou ignoráciou
zákona a právnych noriem je už dlhoročne poškodzovaný žalobca, ktorý nemá žiaden osoh/zisk zo
svojho vlastníctva, naopak v rámci konania o nariadenie neodkladného opatrenia bolo jednoznačne

preukázané poškodenie nehnuteľnosti žalovaným. Na druhej strane súd nemusí v rámci odôvodnenia
podľa konštantnej judikatúry (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/2004) dať
odpovede na všetky otázky (resp. námietky) stanovené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú
podstatný význam. Preto žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako v celom rozsahu vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

13. K vyjadreniu žalovaného, podal žalobca písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že popiera tvrdenia
žalobcu v celom rozsahu, jeho nárok v celom rozsahu neuznáva, má za to, že zmluva je neplatná a
neplynúznejžiadneprávneúčinky,pretožiadažalobuzamietnuťvcelomrozsahu.Žalovanýtrvánatom,

že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, pretože nie je vlastníkom dotknutých
nehnuteľností. Žalobca žiada priznať nárok, o ktorom súd nie je oprávnený rozhodnúť, s poukazom
na nedotknuteľnosť a nescudziteľnosť základných ľudských práv. Žalobca žiada svojim návrhom, aby
súd rozhodol proti ľudskej dôstojnosti, ktorá je nedotknuteľná. Vo svojom rozsudku z 9.10.2001 vo veci
C-377/98 Holandsko/Európsky parlament a Rada, Zb. 2001, s. l-7079, body 70 až 77, potvrdil

Súdny dvor, že základné právo na ľudskú dôstojnosť je súčasťou práva únie. Z toho vyplýva, že žiadne
právo priznané v tejto Charte nesmie byť použité na poškodenie dôstojnosti inej osoby a že dôstojnosť
ľudskej osoby je súčasťou podstaty práv priznaných v tejto chate. Musí sa preto rešpektovať, a to
aj v prípade obmedzenia iného práva. Žalovaný nikdy nepredal ani inak nepreviedol špecifikované
nehnuteľnosti na žalobcu. Zdôraznil, že on je zákonný vlastník dotknutých nehnuteľností, pretože ich

zákonne nadobudol, čo je nesporné. Z jeho jediného obydlia ho nikto nemôže vyhnať, ani súd nemá
oprávnenie na vypratanie z obydlia. Žalobca nenadobudol jeho nehnuteľnosti do vlastníctva, pretože
vôľa žalovaného nebola mu pozemky predať za podmienky, že žalovanému nezaplatí. Mali dohodu,
že žalovanému zaplatí a žalovaný mu predá dotknuté nehnuteľnosti, avšak mu ich nezaplatil, takžežalovaný mu ich nepredal. Žalovaný žiada súd, aby vyzval žalobcu na preukázane a osvedčenie úhrady
za dotknuté nehnuteľnosti, ak trvá na tom, že ich mal nadobudnúť. Žalobca má jedinú argumentáciu,
a to odvolávanie sa na rozhodnutia uvedené vo vyjadrení, avšak tieto sú irelevantné, pretože doposiaľ

žalobca nezaplatil kúpnu cenu za nehnuteľnosti, o ktorých sa domnieva, že by mal byť ich vlastníkom,
pričom žiaden súd sa nezúčastnil úkonu zaplatenia kúpnej ceny, a tak žiaden súd nie je oprávnený
vyhlásiť, že kúpna zmluva je platná. Vôľou žalovaného nebolo jeho vlastníctvo darovať. Jeho vôľou
nebolo svoje vlastníctvo predať bez toho, aby mu žalobca zaplatil. Žiaden súd nevyhlásil, že dotknutá
zmluva je platná. Žalobca uvádza, že súdy posudzovali platnosť kúpnej zmluvy ako prejudiciálnu otázku,

a preto žalovaný uvádza, že uvedeným posúdením, či právnym názorom nie je konajúci súd viazaný.
Právo na súdnu ochranu do zásahu práv a právom chránených záujmov svedčí obom stranám, nielen
žalobcovi, ale i žalovanému. Podľa žalovaného je kúpna zmluva neplatná, pretože žalobca nezaplatil
kúpnu cenu za predmet zmluvy, nikdy nezaplatil kúpnu cenu vo výške 130.000,- Eur tak, ako bolo
dohodnuté v kúpnej zmluve zo dňa 6.9.2012, a tak sa nestal vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností.
Žalobca zaplatil za iného pohľadávku vo výške 43.000,- Eur za účelom predčasného splatenia úveru

L. L., a. s., za V. a A. S.. Žalobca je prevádzkovateľ realitnej kancelárie a prisľúbil žalovanému,
že bezprostredne po výmaze záložného práva mu sprostredkuje poskytnutie úveru za výhodnejších
podmienok v lehote do 5.11.2012, z ktorého mala byť následne vrátená aj pôžička žalobcovi vo výške
43.000,- Eur a úrok vo výške 20.000,- Eur. Po splatení pôžičky sa žalobca zaviazal spätným prevodom
previesť vlastnícke právo na žalovaného, pričom mechanizmus spätného prevodu bol dohodnutý v čl.

V ods. 5 kúpnej zmluvy. Peniaze vo výške 43.000,- Eur odovzdal A. S. známy žalobcu Y. U. priamo v
pobočke L. L., a. s. v L., ktorý aj fyzicky dohliadol na to, aby A. S. vložil na príslušný úverový účet sumu
vo výške 43.000,- Eur na zaplatenie úveru. Po povolení vkladu vlastníckeho práva V 2924/2012 zo dňa
5.10.2012 v prospech žalobcu, žalobca oznámil žalovanému, že úver nie je možné vybaviť a vyzval
žalovaného, že ak chce spätný prevod nehnuteľnosti, nech zaplatí žalobcovi sumu vo výške 99.000,- Eur

najneskôr do 12.11.2012, v opačnom prípade nech vyprace predmetné nehnuteľnosti. Kúpna zmluva
uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
pretože žalobca využil kúpnu zmluvu a výhradu spätnej kúpy na zabezpečenie pôžičky s cieľom obísť
ustanovenia zákona o záložnom práve, a preto je takýto právny úkon neplatný i s poukazom na ust. §
39 Občianskeho zákonníka. Tu žalovaný vidí konanie žalobcu ako účelové, právny úkon simulovaný,

zastieraný iný právny úkon, ktorý nezodpovedal vôli subjektov a bol urobený obchádzaním zákona a
konanie žalobcu vykazuje známky trestného činu podvodu. Preto žalovaný žiada do konania pribrať
prokurátora. Navrhuje vykonať dôkazy: 1. kúpna zmluva zo dňa 6.9.2012 na osvedčenie, že žalobca
nemohol odovzdať kúpnu cenu vo výške 130.000,- Eur žalovanému tak, ako je uvedené v čl. III.
bod 2 kúpnej zmluvy; 2. Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 10.7.2007

na osvedčenie, že predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného boli zálohom na zabezpečenie
pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0202496163 zo dňa 10.7.2007; 3. Zmluvu o splátkovom
úvere č. 0202496163 zo dňa 10.7.2007, ktorej účastníkom nie je žalovaný; 4. výsluch svedka Y. U., ktorý
odovzdal 43.000,- Eur A. S.; 5. výsluch svedkov A. S. a V. S., bytom XXX XX U. Y. XXX; 6. výsluch
svedka T. A. na osvedčenie okolností o osobe žalobcu; 7. výsluch svedka H. A. na osvedčenie okolností

o kúpnej zmluve; 8. výsluch svedka V., na osvedčenie okolností o vykonávaní nátlaku na žalovaného.
Tieto dôkazy navrhuje žalovaný vykonať na osvedčenie skutkových okolností v uvedenej veci, pretože
výsluchom svedkov bude osvedčené, že žalobca zaplatil časť kúpnej ceny vo výške 43.000,- Eur
k rukám inej osoby a nemohol naplniť ustanovenie podvodom a obchádzaním zákona, že žalobca
uviedol žalovaného do omylu, pretože žalobca prevádzkoval v tom čase realitnú kanceláriu a vybavoval

úvery, že žalobca nadobudol takýmto spôsobom i iné nehnuteľnosti. Tvrdenie žalobcu, že spisovanie
odovzdávajúceho a preberacieho protokolu nie je elementárnym podkladom k vzniku vlastníckeho
práva žalovaný popiera, pretože elementárny znamená i základný a k nadobudnutiu vlastníctva sa
vyžaduje práve onen základný predpoklad odovzdanie predmetu vlastníctva, pretože ak by predmet
nebol odovzdaný fakticky, tak vlastníctvo neprešlo od jedného k druhému. Konečne žalobca uviedol, že

žiaden súd zatiaľ ani rozhodnúť o platnosti zmluvy vo výroku rozsudku nemohol, pretože táto otázka nie
jeriešenásamostatnýmvýrokom,keďžesajednáootázkuprejudiciálnu,pričomžalobcadoposiaľopieral
svoje tvrdenia o neplatnosť zmluvy z dôvodu, že tak súd uviedol. Konečne nastala potreba rozhodnúť
o neplatnosti dotknutej zmluvy, pretože v opačnom prípade, neexistencia výroku súdu o neplatnosti
zmluvy oprávňuje žalovaného trvať na jej neplatnosti s poukazom na ust. § 37 a § 39 Občianskeho

zákonníka, ako už vyjadril v konaní a tak i na dôvodoch, ktoré uviedol v konaní. Fakticky žalobca
uznal spornosť platnosti dotknutej zmluvy. A tak je i sporné, tvrdenie žalobcu o tom, že by žalovaný
mal rešpektovať súdne rozhodnutia. Žalovaný rešpektuje súdne rozhodnutie avšak nestotožňuje sa s
odôvodnením súdnych rozhodnutí a na to má neodňateľné právo priznané Ústavou SR, preto uplatnilprávo na súdnu a inú ochranu podľa Ústavy SR. Je vskutku sporné tvrdenie žalobcu o argumentácii
žalovaného. Na jednej strane žalobca uvádza, že výrokom rozsudku nebolo rozhodnuté o platnosti či
neplatnosti kúpnej zmluvy a na strane druhej tvrdí, že otázka vlastníctva bola právoplatne rozhodnutá,

pričom žiaden právoplatný výrok súdu o vlastníctve dotknutých nehnuteľností neexistuje. Žalovaný trvá
na tom, že rozsudok trpí vadami, ktoré je potrebné v novom prejednaní odstrániť. Podľa žalovaného
je nesporné, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože ich nadobudol zákonným
spôsobom do svojho výlučného vlastníctva a nikto ani súd nemá právo rozhodnúť, aby žalovaný vypratal
nehnuteľnosť, ktorá je v jeho osobnom vlastníctve a ktorá je jeho jediným obydlím. Žalobca opiera svoju

žalobu o neplatný právny úkon, pričom z neplatného právneho úkonu neplynú platné právne účinky.
Neplatným právnym úkonom je dotknutá kúpna zmluva, ktorej podmienky dohodnuté stranami neboli
splnené, a tak z nej nemožno požadovať spravodlivé rozhodnutie súdu, pretože súd nie je zodpovedný
za splnenie podmienok zmluvy. Súd má rozhodnúť na návrh žalobcu o vyprataní obydlia. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti je sporné, pretože každému je
umožnená ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov, pričom v tomto

konaní súd prvej inštancie poskytol ochranu žalobcovi a uprel právo na súdnu a inú ochranu ústavných
práv žalovanému len z dôvodu, že sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu a žalovanému odoprel právo
na spravodlivý proces tak, že nevykonal navrhnuté dôkazy, porušil zásadu kontradiktórnosti konania,
opomenul prihliadať na medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná a riadne neodôvodnil svoje
rozhodnutie, pričom ide o arbitrárne rozhodnutie. Pokiaľ súd nevyhlási vo výroku svojho rozhodnutia

platnosť, resp. neplatnosť dotknutej kúpnej zmluvy, alebo platnosť, resp. neplatnosť vlastníctva k
dotknutým nehnuteľnostiam, dovtedy je žalovaný zákonným vlastníkom dotknutých nehnuteľností a
žalobca uplatňujúci si právo na rozhodnutie o vyprataní nehnuteľností nie je aktívne legitimovaný na
podanie žaloby o vypratanie dotknutých nehnuteľností a žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v
tomto konaní. Právo vlastniť dotknuté nehnuteľnosti žalovanému nemôže nikto odňať. Jediný, kto môže

nakladať s danými nehnuteľnosťami podľa práva je žalovaný a žalovaný je rozhodnutý a odhodlaný
ochraňovať svoje vlastníctvo podľa zákona, čo je prirodzené. Preto žalovaný navrhuje, aby odvolací súd
zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a žalovanému priznal trovy odvolacieho konania vo výške 100%.

14. K vyjadreniu žalovaného, sa písomne vyjadril žalobca a uviedol, že s odvolaním žalovaného, jeho
argumentáciou nesúhlasí, odvolanie žalovaného považuje za účelové, zavádzajúce v snahe oddialiť
svoje vypratanie. Žalobca považuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu za správny a tiež aj správne a
náležite odôvodnený. Niet pochýb o správnosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko žalobca o. i.
je aj evidovaný ako vlastník nehnuteľností v katastri nehnuteľností. Nedotknuteľnosť ľudskej dôstojnosti

je neopomenuteľná a nespochybniteľná, avšak v danom kontexte sú úvahy žalovaného irelevantné a
neaplikovateľné. Z týchto úvah by bolo možné vyvodiť, že je možné porušovať jedno právo a ochrany
proti tomuto zásahu do práva iného, ba sa podľa žalovaného nemalo byť možné dovolať z dôvodu
nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti. Súd správne vychádzal z výsledkov právoplatne skončeného
konania pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 30C/169/2013 o určenie vlastníckeho práva žalovaného,

ako v tom konaní žalobcu, pričom takáto žaloba žalovaného bola zamietnutá. Jedná sa o záväzný záver
a výsledok iného konania, o ktorom nie je možné polemizovať, a to aj napriek tomu, že žalovaný sa voči
tomuto ohradzuje. V konaní o vypratanie nehnuteľnosti nie je dôvodné a nie je možné skúmať úhradu
kúpnej ceny a navyše už vôbec nie, ak toto bolo predmetom iného právoplatne skončeného konania. V
tomto smere žalovaným navrhované dokazovanie je úplne nedôvodné. Žalovaný už žiadal do konania

pribrať prokurátora, čo prokuratúra odmietla. Úvahy o potrebe spísania odovzdávajúceho protokolu tiež
nemajú vplyv na rozhodnutie. Žalobca v žiadnom prípade neuznal spornosť o platnosti dotknutej zmluvy.
Žalobca tvrdil a tvrdí, že žiaden súd zatiaľ ani rozhodnúť o platnosti zmluvy vo výroku rozsudku nemohol,
pretože táto otázka bola vyriešená ako prejudiciálna otázka, a teda nemusela byť poňatá do výroku, z
odôvodnenia rozhodnutí je jej riešene zrejmé. Jedná sa o štandardný postup, kedy sa platnosť zmluvy

rieši ako prejudiciálna otázka v konaní o určenie vlastníckeho práva. Pretože v právoplatne skončenom
konanísp.zn.30C/169/2016,nebolorozhodnutévprospechžalovaného,t.j.nebolourčené,žežalovaný
je vlastníkom predmetných nehnuteľností, a preto už niet akéhokoľvek dôvodu sa touto otázkou ešte
v tomto konaní zaoberať. Postoj žalovaného je povážlivý, keď sa oháňa svojimi údajne porušovanými
právami, žiada do konania pribrať prokurátora, pričom sám nerešpektuje nielen súdne rozhodnutie z

konania sp. zn. 30C/169/2013, ktoré sám inicioval, už viac ako 6 rokov neoprávnene zotrváva v užívaní
nehnuteľností, ktoré nevlastní a následne ešte žiada dvakrát vyplatiť kúpnu cenu. Raz už bola táto
žalovanému vyplatená, čo bolo potvrdené v konaní o určenie vlastníckeho práva a teraz žiada kúpnu
cenu vyplatiť ešte raz. Zároveň žalovaný úplne odignoroval vykonateľné neodkladné opatrenie, i keďneskôr zrušené, ktorým mu bolo nariadené nehnuteľnosti vypratať. Preto žalobca navrhuje, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok ako v celom rozsahu vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

15. K vyjadreniu žalobcu, podal svoje vyjadrenie žalovaný a uviedol, že v žiadnom konaní doposiaľ
nebolo rozhodnuté, že žalobca by mal byť vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Nehnuteľnosti sú
žalovaného dovtedy, kým sa ich on nerozhodne predať, alebo inak previesť na inú osobu. Doposiaľ
žalovaný taký právny úkon neurobil a tak platí, že jeho vlastníctvo ako jeho ústavou garantované

právo je nedotknuteľné a nescudziteľné. Vzhľadom na nemožnosť vyhnať kohokoľvek z jeho obydlia, je
napadnutý rozsudok nezákonný a nepreskúmateľný a je potrebné ho zrušiť. V Občianskom zákonníku
neexistuje ustanovenie o vyprataní nehnuteľnosti, tak niet dôvodu uznať napadnutý rozsudok za
vykonateľný. Ak súd uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosť, tak takýto úkon žalovaný
vykonal už viackrát, a to vždy pred štátnymi sviatkami, kedy považoval za nevyhnutné vykonať
upratovanie nehnuteľnosti a vypratal ju. V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, má každý právo vlastniť

majetok. Toto právo má aj žalovaný. Toto právo rovnako ako ostatné požíva ochranu. Vlastnícke právo
podľa § 123 OZ umožňuje vlastníkovi veci nakladať s ňou podľa vlastného uváženia, najmä ju držať,
užívať, brať z nej plody a scudziť ju. Toto právo má aj žalovaný a využíva ho v súlade so zákonom.
Žalobca sa návrhom domáha vypratania nehnuteľnosti, pričom uvedený návrh/žaloba sa uplatňuje v
prípadoch pri prenájme veci, pričom žalovaný nie je nájomcom žalobcu, žije vo vlastnej nehnuteľnosti,

pričom iba nájomca môže pri prenájme veci porušovať ústavné právo vlastníka (prenajímateľa) podľa čl.
20 ods. 1, keď sa ako nájomník odmieta vzdať užívania veci aj napriek tomu, že uplynula doba, na ktorú
bolo užívanie v nájomnej zmluve dohodnuté, a teda užíva vec bez právneho dôvodu. Vtedy sa aplikuje
ust. čl. 126 ods. 1 OZ, pričom má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Súd prvej inštancie obchádza zákon a aplikoval ust. § 126 OZ, o ktorý oprel svoje rozhodnutie, pričom v
prejednávanej veci toto ustanovenie nemožno aplikovať, pretože 1/ žalovaný má právo na ochranu proti
žalobcovi, ktorý zasahuje do jeho vlastníckeho práva a 2/ žalovaný nezadržuje vec nikomu a už vôbec
nie neprávom. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/111/2012 zo dňa 19.4.2013,
hmotné právo hovorí o práve vlastníka domáhať sa vydania veci, teda hnuteľnej aj nehnuteľnej od

toho, kto ju neprávom zadržuje. Procesné právo naproti tomu hovorí o vydaní veci iba vo vzťahoch k
hnuteľným veciam a pri nehnuteľných veciach uvádza vypratanie, pričom v zákone nie je takýto pojem
definovaný a súdy rozhodujú arbitrárne. Pri práve vlastníka domáhať sa ochrany vlastníckeho práva
vo vzťahu k nehnuteľnosti, je potrebné domáhať sa vypratania nehnuteľnosti (R 53/1973). Teda ak
niekto bez právneho dôvodu užíva vec, jedným z možných riešení ako sa brániť je inštitút vypratania

nehnuteľnosti.Nehnuteľnosťousanajčastejšierozumiedom,byt,pozemokaleboinánehnuteľnosťalebo
jej časť, pričom ani byt nie je nehnuteľnosťou, byt je miestnosťou alebo súborom miestností určených na
bývanie a nie vecou, pričom i tu súdy pochybili v mnohých prípadoch, keď vydali rozhodnutia o vyprataní
bytu a opreli svoje rozhodnutie o ust. § 126 ods. 1 OZ. Žalovaný poukázal na spornosť judikatúry,
aj uvedeného výroku „vypratania nehnuteľnosti", pretože niet opory v rozhodnutiach Ústavného súdu

o „vypratanie nehnuteľnosti", ktorá je „obydlím." Žalovaný tvrdí, že dotknutá zmluva, ktorá mala byť
zmluvou o kúpe danej nehnuteľnosti je neplatná. Žalobca tvrdí, že táto zmluva by mala byť platná, hoci
žiaden súd doposiaľ nerozhodol, ani o platnosti, ani o neplatnosti dotknutej zmluvy. Preto žalobca nemá
platný právny dôvod vlastniť danú nehnuteľnosť. Žalobca nikdy nepreukázal, že žalovanému zaplatil za
dotknuté nehnuteľnosti, pretože žalovanému za ne nezaplatil, oklamal ho a zneužil dôveru žalovaného.

Bezohľadunazápisprávknehnuteľnostiam,ktorýžalovanýpovažujezaneplatnýprávnyúkon,dotknuté
nehnuteľnosti boli a sú vlastníctvom žalovaného, pretože ich nadobudol zákonným spôsobom. Tvrdenia
o prejudiciálnej otázke o platnosti zmluvy sú irelevantné. V napadnutom rozhodnutí súdu absentuje
ustanovenie zákona ako relevantnej normy podľa ktorej súd rozhodol. Preto je napadnutý rozsudok
nepreskúmateľný a treba ho zrušiť. Žalobca sa domáha toho, čo mu nepatrí, čo nikdy nenadobudol do

svojho vlastníctva, pretože žalovaný mu svoj majetok a svoje vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam
nedal, nepreviedol ich na neho, ani inak neposkytol a neodovzdal mu nikdy svoje nehnuteľnosti, a
tak ich nikdy nenadobudol a nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, ktorou sa môže
domáhať, aby súd určil vypratanie daných nehnuteľností. Žalobca nepreukázal v konaní, že žalovaný mu
zadržuje neprávom vec. To, že žalovaný užíva svoje nehnuteľnosti, neznamená, že žalobcovi zadržiava

vec. Žalobca má majetok iba na papieri, a to dosiahol ľstivým nezákonným spôsobom, napísaním
kúpno-predajnej zmluvy, ktorou ak ju žalovaný podpíše, mu žalobca sľúbil, že mu vybaví úver v banke,
žalovaný mu uveril, tak zmluvu podpísal. Žalobca žalovanému úver nevybavil, nezaplatil žalovanému
cenu dohodnutú v zmluve, a tak zmluva nie je platná, o tom žiaden súd doposiaľ nerozhodol vo výrokovejčasti. Súd prvej inštancie uplatnil výkon verejnej moci iba formálne, čo v podmienkach materiálneho
poňatia právneho štátu, je upretie občianskeho práva domáhať sa svojich ústavných práv. Takéto
konanie súdu prvej inštancie je protiústavné a v demokratickom štáte neprípustné. V prípade výkonu

právomoci a kompetencie orgánu verejnej moci je teda podstatné sledovať účel, ku ktorému uplatnenie
právomoci smeruje, ako i prostriedky ktoré sú k tomu používané. V podmienkach materiálneho právneho
štátu, nemôže byť výkon verejnej moci bezobsažný, ani bezúčelný. Z ústavného hľadiska nie je
možné aprobovať a tolerovať výkon verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného
oprávnenia orgánu verejnej moci bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny

účel ku ktorému konkrétny výkon zverenej právomoci smeruje. Iba v tomto materiálnom zmysle je
potreba interpretovať taktiež čl. 2 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd, podľa ktorého je možné štátnu moc uplatňovať v prípadoch a hraniciach
stanovených zákonom a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Zvolený spôsob výkonu verejnej moci, ktorý so
sebou nesie zásah do základných práv a slobôd, musí vždy obstáť z hľadiska princípu proporcionality.
Ten je derivátom princípu právneho štátu založeného na úcte k právam a slobodám človeka a občana,

ktorým má byť Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý sa komplementárne uplatní k
čl. 4 ods. 1 Listiny, podľa ktorého môžu byť povinnosti ukladané na základe zákona, v jeho hraniciach
a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje
materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo
zmysluaúčelupríslušnejprávnejúpravyadbáoto,abyprijatériešenieboloakceptovateľnéajzhľadiska

ponímateľnej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Zákon neumožňuje nikomu
ani súdu uloženie povinnosť vypratať obydlie. Žalovaný žiada, aby boli vykonané ním navrhované
dôkazy, pretože rozhodnutie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Žiada, aby súd vykonal dokazovanie o získaní dotknutých nehnuteľností žalobcom na ustálenie
otázky aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie strán sporu. Žalovaný žiada, aby odvolací súd zrušil

napadnutý rozsudok ako nevykonateľný, nepreskúmateľný, neodôvodnený a nezákonný a vec vrátil na
nové prejednanie a rozhodnutie.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných

podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže

rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ

žalobe žalobcu o vypratanie predmetných nehnuteľností vyhovel, keď dospel k záveru, že v predmetnej
veci boli preukázané všetky skutočnosti potrebné pre vyhovenie takejto žalobe, ktorá je žalobou o
ochranu vlastníckeho práva zákonného vlastníka, a to aktívna vecná legitimácia žalobcu, pasívne vecná
legitimácia žalovaného, vlastnícke právo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam ako i neoprávnený zásah
žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu.

18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie oprávnenosti a odôvodnenosti uplatneného nároku žalobcu,
a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje

správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:19. Žalobca sa v spore domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti zapísané
na LV č. XXX pre k. ú. V., obec V. a to: rodinný dom a prístrešok pre auto so súp. č. XXX postavený na

parcele reg. "C" č. 319, rodinný dom so súp. č. XXX postavený na parc. reg. "C" č. 317, ako aj pozemky
- parcely reg. "C": č. 314 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 204 m2, č. 315 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 169 m2, č. 316 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 140 m2, č. 317 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 97 m2, č. 319 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 205 m2, na tom
základe, že je ich výlučným vlastníkom, pričom žalovaný tieto nehnuteľnosti užíva bez právneho titulu.

20. Obrana žalovaného v podanom odvolaní sa týkala najmä toho že neexistuje právna norma, ktorá by
súdu umožňovala rozhodnúť o vyprataní obydlia, resp. majetku fyzickej osoby, pričom takouto normou
nie je ani ust. § 126 Občianskeho zákonníka.

21. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ"), vlastník má právo na ochranu proti

tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od
toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

22. Právo vlastniť majetok vyplýva z čl. 20 Ústavy SR. Ústava SR vymedzuje, že vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Jednotlivé čiastkové vlastnícke práva, ktoré

sú chránené Ústavou SR, nachádzajú svoj obsah predovšetkým v konkrétnych zákonných normách.
Žaloby vymedzené v ustanovení § 126 ods. 1 OZ ako vlastnícke žaloby, predstavujú osobitné prostriedky
ochrany vlastníckeho práva. V zmysle ust. § 126 ods. 1 OZ rozlišujeme dva základné druhy vlastníckych
žalôb, a to rei vindicatio (žaloba o vydanie veci) a actio negatoria (zapieracia žaloba, resp. žaloba o
zdržanie sa zásahov).

23. Vindikačnou žalobou, ktorou je i žaloba žalobcu v predmetnej veci, sa vlastník domáha vydania veci
od osoby, ktorá má túto vec u seba (časť za bodkočiarkou ust. § 126 ods. 1 OZ). Na to, aby sa takýto
žalobca úspešne domohol ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou, musí preukázať nasledovné
predpoklady: 1/ preukázať svoje vlastnícke právo k predmetu sporu - teda svoju aktívnu legitimáciu; 2/

preukázať, že vec sa nachádza u tretej osoby, pričom táto osoba bude v konaní označená ako žalovaná
- čo predstavuje pasívnu legitimáciu; 3/ preukázať, že osoba žalovaná ako pasívne legitimovaná,
zadržiava vec u seba neoprávnene, t.j. bez titulu.

24. V prvom rade je teda základným predpokladom úspechu žalobcu v spore o vydanie veci preukázať,

že je vlastníkom veci, ktorej vydania sa domáha. V prípade nehnuteľností, ako je to v danej sporovej
veci, sa vlastnícke právo preukazuje výpisom z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností. Podľa § 70 ods.
1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon) platí, že údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.
Ide o tzv. zásadu hodnovernosti a záväznosti údajov katastra. Takýmto záväzným údajom, je v zmysle

§ 7 písm. c) zák. č. 162/1995 Z. z. aj údaj o vlastníkovi nehnuteľnosti. Platí teda, že za vlastníka
nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností sa zo zákona považuje osoba, ktorá je ako vlastník
danej nehnuteľnosti zapísaná na príslušnom liste vlastníctva. V danom prípade, je na LV č. XXX pre
k. ú. V., zapísaný ako vlastník daných nehnuteľností žalobca, tým je jeho vlastnícke právo v zásade
preukázané, a teda aj jeho aktívna vecná legitimácia v predmetnom spore. Tvrdenia žalovaného, že

údaj v katastri nie je rozhodujúci, pretože on je naďalej vlastníkom daných nehnuteľností, pretože
svoju nehnuteľnosť nikdy žalobcovi nepredal, resp. mu ju neodovzdal neobstoja, pretože žalovaný
v spore ani nikdy nepoprel, že so žalobcom uzavrel kúpnu zmluvu zo dňa 6.9.2012, ktorej vklad
do katastra nehnuteľností bol povolený pod V 2924/2012 zo dňa 5.10.2012. Z toho je zrejmé, že
svoje vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam žalovaný na žalobcu previedol týmto scudzovacím

právnym úkonom, ktorý bol následne právoplatne zavkladovaný do katastra nehnuteľností. Vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam na základe uzatvorenej zmluvy totiž vzniká až jeho vkladom do katastra
nehnuteľností, ide o tzv. intabulačnú zásadu upravenú v § 28 ods. 1 až 3 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností. Neobstojí preto v žiadnom prípade argument žalovaného, že je naďalej vlastníkom
daných nehnuteľností, pretože ich nikdy žalobcovi neodovzdal. Takýto argument žalovaného by bol

relevantný iba v prípade hnuteľných vecí, kedy sa skutočne vyžaduje pre vznik vlastníckeho práva
nadobúdateľa jednak existencia právom uznaného titulu (titulus) - zväčša právneho úkonu - zmluvy
a spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva (modus) ktorým je odovzdanie a prevzatie veci (tzv.
tradícia), napr. odovzdanie veci z ruky do ruky. Avšak na vznik vecného práva k nehnuteľnosti nazáklade scudzovacej zmluvy, zákon nevyžaduje jej odovzdanie, ale nehnuteľnosti sa spravujú osobitným
režimom podľa katastrálneho zákona, teda v ich prípade predstavuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva (modus) vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Vznik, zmena a zánik vecných práv

k nehnuteľnostiam (i vlastnícke právo) nastáva podľa § 28 ods. 2 katastrálneho zákona, až vkladom,
teda momentom, kedy sa do verejného katastrálneho operátu zapíše nový vlastník. V prípade ust.
§ 28 katastrálneho zákona, ide o hmotnoprávne ustanovenie, ktoré upresňuje úpravu obsiahnutú v
Občianskom zákonníku. Podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, prevedeného
na základe zmluvy, je teda vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Účinnosť zmluvy o

prevode vecného - tu vlastníckeho práva, nastáva síce už okamihom jej platného uzavretia, avšak
momentom nadobudnutia vlastníckeho práva je teda až vklad do katastra. V prípade žalobcu tak
podmienky pre nadobudnutie jeho vlastníckeho práva - titulus (kúpna zmluva) ako aj modus (vklad
do katastra) boli splnené a odovzdanie mu nehnuteľností žalovaným, ako sa tento domnieva, nebolo
podmienkou nadobudnutia jeho vlastníckeho práva. Kúpna zmluva je totiž zmluva konsenzuálna (a
nie reálna), teda k jej vzniku nedochádza odovzdaním predmetu kúpy kupujúcemu, ale záväzok

predávajúceho na odovzdanie predmetu kúpy, môže kupujúci vynútiť žalobou na plnenie.

25. Okamihom uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy, vznikli jej účastníkom práva a povinnosti v nej
upravené, ktorým je aj povinnosť kupujúceho zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu (na druhej strane povinnosť
predávajúceho previesť vlastnícke právo na kupujúceho). Avšak nezaplatenie kúpnej ceny samo o sebe

neplatnosť uzatvorenej kúpnej zmluvy nespôsobuje. Zakladá iba možnosť predávajúceho od uzavretej
kúpnej zmluvy za splnenia podmienok v ust. § 48 OZ odstúpiť, prípadne svoj nárok na zaplatenie
kúpnej ceny z uzavretej kúpnej zmluvy vymáhať. Nespôsobuje to však následok tvrdený žalovaným v
podanom odvolaní, že by tým k prevodu vlastníckeho práva na základe uzavretej kúpnej zmluvy nedošlo
a žalovaný by bez ďalšieho zostal vlastníkom prevádzaných nehnuteľností.

26. Nie je vylúčené, že v priebehu súdneho konania o žalobe podľa § 126 ods. 1 OZ o vydanie veci,
resp. vypratanie nehnuteľnosti, môže dôjsť k spochybneniu vlastníckeho práva na strane žalobcu, teda
aj k spochybneniu jeho aktívnej legitimácie ako takej, a to na základe procesného úkonu žalovaného, t.
j. toho, kto má vec vydať/vypratať. V takom prípade je súd povinný vyriešiť prioritne otázku vlastníckeho

práva, t. j. otázku, kto je skutočným vlastníkom veci, a to ako prejudiciálnu otázku.

27. V danom prípade však už bola otázka spornosti vlastníckeho práva žalobcu, vo vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným právoplatne vyriešená, a to rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k.
30C/169/2013-107 zo dňa 19.8.2015, v spojení s jeho opravným uznesením č. k. 30C/169/2013-113

zo dňa 16.10.2015 a v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
10Co/174/2016-138 zo dňa 27.9.2017, právoplatným dňa 14.12.2017, preto rozhodnutie súdov o tejto
otázke nemôže byť predmetom opätovného posudzovania súdu v predmetnom súdnom konaní, nakoľko
ide už o právoplatne rozhodnutú vec, predstavujúcu prekážku res iudicata medzi žalobcom a žalovaným.

28. Podľa obsahu uvedených rozsudkov sa v sporovom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta
pod sp. zn. 30C/169/2013, domáhal žalovaný, tam v postavení žalobcu, určenia vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam voči žalobcovi, tam v postavení žalovaného. Ako dôvod uviedol absolútnu
neplatnosť uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 6.9.2012 podľa § 37 ods. 1 OZ, pretože podľa tvrdenia
tam žalobcu, mal tam žalovaný využiť kúpnu zmluvu a výhradu spätnej kúpy na zabezpečenie pôžičky

s cieľom obísť ustanovenia zákona o záložnom práve; teda malo ísť o simulovaný právny úkon, preto
je samotná kúpna zmluva neplatná pre nedostatok vážnosti vôle. Konkrétne tam žalobca uviedol,
že účelom uzatvorenia kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, malo byť poskytnutie zabezpečenia
pohľadávky tam žalovaného - pôžičky vo výške 43.000,- Eur, ktorú sa tam žalovaný zaviazal poskytnúť
A. S. bezprostredne po uzatvorení kúpnej zmluvy za účelom predčasného splatenia pohľadávky L. L.,

a.s. - úveru poskytnutého manželom V. a A. S. na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 10.7.2007,
Predmetný úver mal byť voči banke zabezpečený zriadením záložného práva na nehnuteľnosti vo
vlastníctve tam žalobcu, ktoré boli aj predmetom kúpnej zmluvy. Tam žalovaný ako prevádzkovateľ
realitnej kancelárie mal prisľúbiť tam žalobcovi, že bezprostredne po výmaze záložného práva, mu
sprostredkuje poskytnutie úveru za výhodnejších podmienok v lehote do 5.11.2012, z ktorého mala byť

následne vrátená aj pôžička tam žalovanému vo výške 43.000,- Eur a úrok vo výške 20.000,- Eur. Po
splatení pôžičky sa tam žalovaný zaviazal spätným prevodom previesť vlastnícke právo na žalobcu,
pričom mechanizmus spätného prevodu bol dohodnutý v čl. V ods. 5 kúpnej zmluvy. Tam žalovaný mu
nikdy neodovzdal kúpnu cenu 130.000,- Eur, ako je uvedené v kúpnej zmluve. Následne po uzavretíkúpnej zmluvy dňa 6.9.2012 poskytol tam žalovaný dňa 7.9.2012 pôžičku v výške 43.000,- Eur A. S.,
pričom peniaze mu odovzdal známy tam žalovaného Y. U.. Po povolení vkladu vlastníckeho práva V
2924/2012 zo dňa 5.10.2012 v prospech tam žalovaného, oznámil tam žalovaný tam žalobcovi, že

úver nie je možné vybaviť a vyzval tam žalobcu, že ak chce spätný prevod nehnuteľnosti, nech zaplatí
99.000,- Eur do 12.11.2012, inak nech vyprace predmetné nehnuteľnosti. Takáto bola procesná obrana
žalovaného v spore sp. zn. 30C/169/2013, kde vystupoval v pozícii žalobcu domáhajúceho sa určenia
svojho vlastníckeho práva proti vlastníkovi zapísanému v katastri nehnuteľností - žalobcovi, v spore sp.
zn. 30C/169/2013 vystupujúcemu v pozícii žalovaného.

29. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci prvoinštančný súd v spore sp. zn.
30C/169/2013 žalobu žalobcu (tu žalovaný) zamietol v celom rozsahu, keď dospel k záveru, že kúpna
zmluva zo dňa 6.9.2012 nie je neplatným právnym úkonom, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o
neuhradení kúpnej ceny, nemal za preukázaný ani nedostatok vážnosti vôle žalobcu uzavrieť predmetný
právny úkon, ani skutočnosť, že by predmetná kúpna zmluva bola simulovaným právnym úkonom. Súd

pritom v predmetnej veci vykonal dokazovanie jednak výsluchom strán, výsluchom svedkov Y. U., V.
U., Y. L., A. S., V. S., kúpnou zmluvou zo dňa 6.9.2012. Na základe odvolania sa tam žalobcu F. Q.,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie rozsudkom č. k. 10Co/174/2016-138 zo dňa 27.9.2017 ako
vecne správny potvrdil.

30. V tomto konaní (sp. zn. 17C/310/2015) uviedol žalovaný na svoju obranu pred súdom prvej inštancie
rovnaké skutkové okolnosti, ako tvrdil v spore sp. zn. 30C/169/2013, teda, že žalobca mu nikdy nezaplatil
dohodnutú kúpnu cenu 130.000,- Eur s tým, že mal zaplatiť za iného pohľadávku vo výške 43.000,- Eur
za účelom predčasného splatenia úveru L. L., a.s. za V. S. a A. S., že žalobca sľúbil žalovanému, že mu
sprostredkuje vybavenie úveru, s tým, že po splatení pôžičky dôjde k spätnému prevodu vlastníckeho

práva. Úver mu však nevybavil, preto žiadal od žalovaného za spätný prevod nehnuteľnosti zaplatenie
sumy 99.000,- Eur. Dôvodil, že právny úkon je neplatný pre nedostatok vážnosti vôle podľa § 37 ods. 1
OZ, že ide o simulovaný právny úkon, resp. že ho žalobca uviedol do omylu. O týchto sporných otázkach
však už bolo právoplatne súdom rozhodnuté v spore sp. zn. 30C/169/2013, preto ich bez splnenia
podmienok na obnovu konania podľa § 397 a nasl. CSP, posudzovať znova nemožno.

31. Podľa ust. § 230 CSP platí, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a
rozhodovať znova. Ide o tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ktorá znamená, že o tej istej
veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie
ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. Existencia prekážky

právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex
officio. Teória procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci dvoma kritériami, a
to totožnosťou osôb (sporových strán) a totožnosťou predmetu konania. O totožnosť osôb ide vtedy, ak
sa v konaní zúčastňujú tie isté osoby, ako v konaní ukončenom právoplatným rozhodnutím súdu, pričom
je bez významu v akom boli procesnom postavení (žalobca, žalovaný). Môžu byť teda aj v opačnom

procesnom postavení, pokiaľ sa nevyskytla žiadna procesná skutočnosť, ktorá by zmenila skutkový
stav žaloby. Totožnosťou predmetu konania, sa chápe v širšom zmysle slova rovnaký žalobný nárok
spolu s jeho skutkovým odôvodnením. Znamená to, že teda ide o totožný nárok uplatnený z totožného
skutkového základu medzi totožnými subjektmi, nie je pritom rozhodujúce, či pôvodné strany vystupujú
v pôvodných procesných postaveniach.

32. Ak sa teda žalovaný v pozícii žalobcu domáhal v spore sp. zn. 30C/169/2013 určenia svojho
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam voči žalobcovi, tam v pozícii žalovaného, dôvodiac
absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy, pretože malo ísť o simulovaný právny úkon, resp. z dôvodu
nedostatku vôle na strane žalovaného uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva, resp. z dôvodu

nezaplatenia kúpnej ceny 130.000,- Eur žalobcom, pričom súd túto jeho vlastnícku žalobu zamietol;
nemôže súd v tomto spore o vypratanie nehnuteľnosti, bez nových skutkových tvrdení (žalovaný tu tvrdí
rovnaké skutočnosti, ako v spore sp. zn. 30C/169/2013) posudzovať otázku existencie vlastníckeho
práva žalovaného ako otázku predbežnú (prejudiciálu) opätovne, pretože o tejto otázke už bolo
právoplatne rozhodnuté, teda sa nemôže posudzovať znova v rámci obrany žalovaného v spore o

vypratanie nehnuteľnosti, keď sa žalovaný tvrdením o existencii svojho vlastníckeho práva k daným
nehnuteľnostiam, napriek zápisu v katastri nehnuteľností, snaží spochybniť aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu.33. Platí, že vlastníkom nehnuteľnosti je osoba zapísaná v katastri nehnuteľností, pokiaľ sa nepreukáže
opak. Žalovanému sa v spore sp. zn. 30C/169/2013 nepodarilo preukázať opak, preto je ďalej vo
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným existencia vlastníckeho práva žalobcu k daným nehnuteľnostiam

jednoznačne daná, pokiaľ žalovaný jeho vlastnícke právo nespochybňuje inými skutočnosťami, ako
tvrdenými v spore sp. zn. 30C/169/2013.

34. Žaloba žalobcu o vypratanie nehnuteľnosti, je žalobou o splnenie nepeňažnej povinnosti podľa §
137 písm. a) CSP. V danom prípade výrok o plnení (vypratať nehnuteľnosť), závisí od prejudiciálneho

posúdenia otázky vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, teda či vlastníkom je v katastri
zapísaný žalobca, alebo žalovaný z titulu neplatnej kúpnej zmluvy. O predmetnej prejudiciálnej otázke
bolo právoplatne rozhodnuté výrokom v spore sp. zn. 30C/169/2013, medzi tými istými subjektmi,
vychádzajúc z toho istého skutkového deja. Výrok rozsudku v spore o určovacej žalobe vo veci
sp. zn. 30C/169/2013 predstavuje v tomto súdnom konaní o vypratanie nehnuteľnosti, prekážku veci
rozsúdenej pokiaľ ide o posúdenie otázky vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam medzi

žalobcom a žalovaným. V tomto spore o plnenie (vypratanie) preto o tej istej otázke, medzi tými istými
subjektmi, v zmysle ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, nie je možné rozhodovať znova. Aj rozsudok
zamietajúci žalobu o určenie vlastníckeho práva, je totiž prekážkou právoplatne rozhodnutej veci v
rozsahu rozhodnutia o predmete sporu, tu o určenie vlastníckeho práva žalovaného k predmetným
nehnuteľnostiam (viď. R 9/1986). O tejto otázke by bolo možné rozhodovať iba vtedy, ak by ju žalovaný

oprel o iné skutočnosti, ktoré neuplatňoval v pôvodnom konaní a došlo k nim neskôr, ako v čase
pôvodného rozhodovania súdu, čo však nie je daný prípad, keďže žalovaný tvrdí rovnaké dôvody
neplatnosti kúpnej zmluvy, resp. nezaplatenie kúpnej ceny (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.
zn.32Odo151/2005)anavrhujeopakovanevykonaťrovnakédôkazy,akovsporesp.zn.30C/169/2013.

35. Otázka vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, tak bola medzi stranami s konečnou
platnosťou vyriešená v spore sp. zn. 30C/169/2013. Žalovanému sa existenciu svojho vlastníckeho
práva proti žalobcovi preukázať nepodarilo. Platí teda, že v zmysle zápisu na LV č. XXX pre kat. úz. V.,
je vlastníkom daných nehnuteľností žalobca.

36. Keďže žalobcovi svedčí vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam, má v tomto spore aktívnu
vecnú legitimáciu. Keďže žalovanému potom nesvedčí žiadny právny titul, na základe ktorého dané
nehnuteľnosti obýva a užíva, keď svoje vlastnícke právo k nim previedol kúpnou zmluvou na žalobcu,
nemá uzavretú nájomnú zmluvu, prípadne iný právny dôvod, oprávňujúci ho na užívanie daných
nehnuteľností, je tým daná jeho pasívna vecná legitimácia v spore.

37. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a
strananaopačnejprocesnejstranesubjektompovinnosti,ktorésúpredmetomkonania,savobčianskom
procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je
rozhodujúce,čianazákladečohosaurčitáfyzickáaleboprávnickáosobalensubjektívnecítibyťstranou

určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Stranou v spore
sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí,
ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom
prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom
hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

38. V predmetnej právnej veci na základe vyššie uvedeného, dospel súd prvej inštancie k správnemu
záveru, že žalobca je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, keďže je vlastníkom danej nehnuteľnosti,
o čom svedčí tak zápis v katastri nehnuteľností ako aj výsledok sporu sp. zn. 30C/169/2013; a
tiež že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko nie je vlastníkom daných nehnuteľností,

nemá ani iný právny titul na ich užívanie, pričom nehnuteľnosti užíva bez súhlasu ich vlastníka.
Nesúhlas žalobcu s užívaním daných nehnuteľností žalovaným vyplýva jednak z jeho výzvy adresovanej
žalovanému na vypratanie daných nehnuteľností, ako aj zo samotnej podanej žaloby o vypratanie
daných nehnuteľností podanej proti žalovanému. Keďže žalovaný predmetné nehnuteľnosti napriektomu dobrovoľne nevypratal, má sa za to, že tieto ich vlastníkovi - žalobcovi neprávom zadržuje. Tým
sú splnené všetky predpoklady úspešnosti žaloby o vypratanie daných nehnuteľností podľa § 126 ods.
1 OZ.

39. Poukaz žalobcu na to, že v danom prípade majú byť vypratané nehnuteľnosti, ktoré predstavujú
jeho obydlie je nedôvodný, nakoľko žalovaný kúpnou zmluvou zo dňa 6.9.2012 predmetné nehnuteľnosti
scudzil (predal) žalobcovi, bol si teda vedomý, že predáva svoje obydlie, preto sa teraz jeho obrana
s poukazom na Ústavou SR zaručenú nedotknuteľnosť obydlia v čl. 21 ods. 1, javí ako účelová. V

danomprípadenedochádzakneoprávnenémuzásahudojehoobydlia,ktoréneoprávnenézásahypráve
má na zreteli čl. 21 ods. 1 Ústavy SR. Ako bolo v spore preukázané, nárok žalobcu je oprávnený
a dôvodný. Žalobca je preto povinný predmetné nehnuteľnosti opustiť - vypratať, nakoľko prevodom
daných nehnuteľností, stratil právny titul na ich užívanie ako svojho obydlia. Práve to mal na mysli
súd prvej inštancie v ods. 19. odôvodnenia, keď uviedol, že obydlie síce je nedotknuteľné, avšak iba v
prípade, že ide o obydlie „právne čisté," čo znamená, že ten, kto tvrdí, že ide o jeho obydlie, má zákonný

titul na užívanie danej nehnuteľnosti ako svojho obydlia. Žalovaný však tento titul prevodom daných
nehnuteľností na žalobcu stratil.

40.Akobolouvedenévyššie,vlastníckažalobapodľa§126ods.1OZovydanieveci(actioreivindicatio),
má charakter žaloby na plnenie podľa § 137 písm. a) CSP. Zmyslom tejto žaloby je dosiahnuť faktický

výkon vlastníckeho práva k vlastnej veci, t. j. aby vlastník mohol s vlastnou vecou nakladať, ale i fakticky
disponovať (aby mal vec vo svojej moci). Z toho dôvodu, sa môže domáhať žalobou na vydanie veci od
toho, kto mu ju neprávom zadržiava. V prípade nehnuteľnej veci, sa potom uplatňuje osobitná vindikačná
žaloba, ktorá má právnu formu žaloby na vypratanie nehnuteľnosti. Ide o celkom bežný typ žalôb, na
súdoch sa pravidelne opakujúci, o ktorých už existuje ustálená bohatá súdna prax.

41. Podľa judikátu Rc 49/2000, právo na vydanie veci (§ 126 OZ) - ak ide o nehnuteľnosť, sa realizuje
v súdnom konaní žalobou o vypratanie nehnuteľnosti. Žaloba na vypratanie nehnuteľnosti vychádza z
ustanovenia§126OZ,ktorýsúdprvejinštanciecelkomsprávnenadanúvecaplikoval,ajeprostriedkom,
ktorý poskytuje vlastníkovi nehnuteľnej veci, domu, pozemku atď. ochranu proti tomu, kto tento dom,

pozemok neoprávnene užíva, prípadne má na ňom umiestnené svoje hnuteľné veci (rovnako uznesenie
Najvyššieho súdu ČR z 27.7.2005, sp. zn. 22 Cdo 1646/2005, prípadne 22 Cdo 396/2003).

42. Rovnako formuláciu žaloby na vypratanie, ak je predmetom reivindikačnej žaloby nehnuteľnosť,
aprobuje aj rozhodnutie R 53/1973, pričom takýto výrok rozhodnutia, vychádza predovšetkým z potreby

materiálnej vykonateľnosti takéhoto rozhodnutia ako exekučného titulu. Exekučný poriadok - zák. č.
233/1995 Z. z. v platnom znení, totiž v ust. § 62 upravuje, že exekúciu možno vykonať len spôsobmi
uvedenými v tomto zákone. V prípade vymáhania splnenia nepeňažnej povinnosti, ktorou je aj vydanie
nehnuteľností - dom, byt, pozemok, nebytový priestor .., upravuje Exekučný poriadok v ust. § 181 a
nasl. postup pri vyprataní nehnuteľnosti, kedy takúto exekúciu exekútor uskutočňuje odstránením vecí

patriacich povinnému z vypratávaného objektu, ako aj vykázaním povinného z vypratávaného objektu.

43. Kým teda hmotné právo v ust. § 126 ods. 1 OZ, všeobecne hovorí o práve na vydanie veci bez
rozdielu, či ide o hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, procesné právo výslovne spája s hnuteľnými vecami
ich vydanie v súlade s ust. § 186 Exekučného poriadku a s nehnuteľnými vecami ich vypratanie v súlade

s ust. § 181 a nasl. Exekučného poriadku. Vzhľadom na potrebu zabezpečenia výkonu rozhodnutia
v rozsahu ust. § 62 Exekučného poriadku, preto musí jednoznačne znieť vindikačná žaloba, ak je
predmetom nehnuteľnosť, na jej vypratanie a nie na jej vydanie. Žalobu na vypratanie nehnuteľnosti,
je preto potrebné považovať za vlastnícku žalobu podľa § 126 OZ. (pozri Števček, M. a kol. Občiansky
zákonník I., § 1-450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 811).

44. Súd prvej inštancie teda v danom prípade aplikoval relevantnú právnu normu, s to ustanovenie §
126 ods. 1 OZ, ktorú aj správne vyložil a na danú vec aplikoval. Právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie teda bolo vecne správne.

45. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že dosiaľ nebola platnosť, resp. neplatnosť kúpnej zmluvy
zo dňa 6.9.2012 predmetom výroku rozhodnutia vo veci samej, tak odvolací súd uvádza, že platná
procesná norma takéto rozhodnutie ani neumožňuje. Podľa § 137 písm. d) CSP, možno žalobou
požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť, sú právnymi skutočnosťami (§ 2
ods. 1 OZ). Určenie neplatnosti právneho úkonu, je teda určením právnej skutočnosti, avšak žiaden
hmotnoprávnypredpisneumožňujedomáhaťsasamostatnoužalobouurčenianeplatnostikúpnejzmluvy

uzavretej medzi fyzickými osobami. Úprava civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie
právnejskutočnosti(napr.neplatnostizmluvy),ibazapredpokladu,žetakvyplývazosobitnéhopredpisu.
Účelom tejto právnej úpravy je zabrániť množenou sporov, keď spravidla otázka ne/platnosti právneho
úkonu, napr. aj kúpnej zmluvy, sa posudzuje ako otázka predbežná v sporoch o určenie práva, teda napr.
v prípade žalôb o určenie vlastníckeho práva, ako to bolo aj v spore sp. zn. 30C/169/2013. V tomto spore

(sp. zn. 30C/169/2013), súd ako predbežnú otázku posudzoval platnosť uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa
6.9.2012, pričom dospel k záveru, že zmluva je platná a preto žalobu žalovaného o určenie vlastníckeho
práva zamietol. Otázka platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 6.9.2012 teda bola prejudiciálnou otázkou v
spore o určenie vlastníckeho práva žalovaného. Otázka vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam,
bola zase prejudiciálnou otázkou v tomto spore o vypratanie daných nehnuteľností, avšak bolo o nej
právoplatne rozhodnuté v predchádzajúcom samostatnom súdnom konaní sp. zn. 30C/169/2013, preto

ju už v tomto konaní nie je možné posudzovať znova. Z rovnakého dôvodu, už nie je možné v tomto
spore opätovne otvárať a posudzovať ani otázku ne/platnosti uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 6.9.2012,
nakoľko táto bola s konečnou platnosťou vyriešená v spore sp. zn. 30C/169/2013.

46. Pokiaľ teda súd prvej inštancie zamietol návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania listinami a

výsluchom navrhovaných svedkov, ktoré dokazovanie sa malo týkať práve posudzovania otázky ne/
platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 6.9.2012, ako aj vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam, urobil
správne, pretože takéto dokazovanie je pre posúdenie nároku žalobcu v predmetnej veci už irelevantné,
bolo by nehospodárne, nakoľko by nebolo spôsobilé zmeniť nič na záveroch rozhodnutia v spore sp. zn.
30C/169/2013 a jeho záväznosti pre dané konanie. Zásada hospodárnosti civilného sporového konania

je pritom výslovne upravená v čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku. Nie je pritom
možné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že odôvodnenie rozhodnutia v spore sp. zn. 30C/169/2013
nie je záväzné a že v tom spore nebolo vo výroku rozhodnuté o tom, že žalobca je vlastník, resp. že
žalovaný je nevlastník. Zamietnutím určovacej žaloby žalovaného o určenie jeho vlastníckeho práva,
došlo a contrario v podstate k rozhodnutiu, že žalovaný nie je vlastníkom daných nehnuteľností a že

vlastníkom je v katastri zapísaný žalobca. Dokazovanie navrhované žalovaným v tomto konaní, by bolo
opakovaným dokazovaním, aké vykonal súd v spore sp. zn. 30C/169/2013 a nemohlo by už nič zvrátiť
na tom, že rozhodnutím súdov bolo právoplatne určené, že žalovaný vlastníkom daných nehnuteľností
nie je a že vlastnícke právo svedčí žalobcovi.

47. Pokiaľ žalovaný v odvolaní dôvodil, že súd nevyhovel jeho návrhu prizvať do konania prokuratúru,
resp. že navrhuje vstup prokuratúry do daného konania, tak jednak je potrebné uviesť, že z obsahu spisu
(č. l. 107) vyplýva, že Okresná prokuratúra Galanta súdu oznámila, že v zmysle platnej právnej úpravy,
nie je oprávnená na vstup do sporového konania, ktorým je aj konanie o vypratanie nehnuteľnosti, ak v
tomto konaní zároveň nevystupuje ako účastník štát, právnická osoba zriadená štátom, štátny podnik,

právnická osoba s majetkovou účasťou štátu, obec alebo vyšší územný celok, a preto vzhľadom na to,
že jej zákonodarca neumožňuje vstúpiť do daného civilného sporového konania, považuje prokuratúra
výzvu súdu ohľadom žiadosti žalovaného na pribratie prokuratúry do konania za bezpredmetnú.

48. Podľa ust. § 93 ods. 2 CSP, prokurátor môže vstúpiť do začatého konania a) v sporoch, v

ktorých ako jedna zo strán vystupuje štát, právnická osoba zriadená štátom, štátny podnik, právnická
osoba s majetkovou účasťou štátu, obec alebo vyšší územný celok, alebo b) v sporoch o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z uvedeného je zrejmé, že prokurátor vykonáva svoju
pôsobnosť v civilnom procese iba v rozsahu ustanovenom Civilným sporovým poriadkom. Konania, do
ktorých môže prokurátor vstúpiť, sú pritom v CSP vymenované taxatívne. Predmetné súdne konanie

o vypratanie nehnuteľnosti medzi dvoma fyzickými osobami ani jedným z takýchto konaní nie je, preto
vstup prokuratúry do tohto civilného sporového konania podľa zákona, ako aj v zmysle odpovede
prokuratúry možný nie je.

49.Ďalšiaodvolaciaargumentáciažalovanéhospočívalavtom,žesúdsanevyporiadalsjehoodvolaním

proti uzneseniu súdu o nariadení neodkladného opatrenia zo dňa 19.7.2018. Odvolací súd s poukazom
na obsah spisu uvádza, že prvoinštančný súd uznesením č. k. 17C/310/2015-10019.7.2018 nariadil
neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému uložil vypratať dané nehnuteľnosti, ako aj okamžite upustiť
od ich poškodzovania a nenakladať s nimi. Žalovaný podal voči tomuto neodkladnému opatreniuodvolanie (č. l. 119 spisu), o ktorom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trnave č.
k. 10Co/213/2018-153 zo dňa 30.11.2018 tak, že odvolací súd nariadené neodkladné opatrenie
zmenil tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v napadnutej časti o povinnosti vypratať

nehnuteľnosti zamietol a vo zvyšnej časti uznesenie súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne súd prvej inštancie rozhodol uznesením č. k.
17C/310/2015-160 zo dňa 9.1.2019 tak, že nariadil neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému uložil
upustiť od poškodzovania predmetných nehnuteľností a vo zvyšku návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia zamietol. O odvolaní žalovaného proti neodkladnému opatreniu a o neodkladnom opatrení

žalobcu tak bolo rozhodnuté.

50. Napokon odvolacia argumentácia žalovaného spočívala v tom, že je napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, svojvoľné, v extrémnom
nesúlade s ustálenou súdnou praxou. Odvolací súd však po preskúmaní napadnutého rozhodnutia k
takýmto záverom nedospel.

51. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

52. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

53. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby

určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

54. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivýproces,zaručenéhočl.6ods.1Dohovoru.TotoprávojepodľajudikatúryÚstavnéhosúduSR

implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,
akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je
nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdupriuplatňovaníprípadnýchopravnýchprostriedkov.Civilnýsporovýporiadokupravujevustanovení
§ 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby

z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

55. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd
odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie

tohto odklonu.

56. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v odôvodnení rozsudku je teda po opísaní skutkového stavu
potrebné uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli
nimi potvrdené alebo vyvrátené. Obsahom hodnotenia dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý

z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré
si odporujú, alebo sa vyučujú. Súd tiež uvedie, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akého dôvodu.
V prípade rozporov musí súd odôvodniť, prečo konkrétny dôkaz považuje za vierohodný a iný nie.
Pritom treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v čl. 15 základných
princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými

zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho
právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je
svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musísúd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s
argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je
potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana

má dozvedieť o dôvodoch prijatia, či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument
je irelevantný, nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a
neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 114/2008). Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so
zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za

prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp.
zn. II. ÚS 410/2006). Právne posúdenie veci je potom činnosťou, pri ktorej súd podriadi zistený skutkový
stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení súd odcituje túto právnu normu a vysvetlí, ktoré zo
skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadrí, ako túto normu
interpretuje.

57. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť
vyplývajúcumuzustanovení§191a§220ods.2CSPriadnesplnil,vecnáležitesprávneprávneposúdil,
vykonané dokazovanie dostatočne vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a zrozumiteľne odôvodnil.
Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre vec rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup bol dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky

vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery. Súd logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetlil, k akým skutkovým
zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Nejde o
formálne rozhodnutie ako namieta žalovaný, súd uviedol argumentáciu strán v spore, ktoré skutočnosti
považoval pre svoje rozhodnutie za podstatné, vyrovnal sa aj s podstatnou argumentáciu žalovaného

v spore, rozobral svoje právne posúdenie veci, a stručne vecne a výstižne uviedol svoje skutkové a
právne závery vo veci. Nejde teda o arbitrárne, či svojvoľné rozhodnutie. Ako bolo uvedené vyššie,
rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v súlade s ustálenou súdnou praxou a nijako nevybočilo z jej
medzí.Pokiaľžalovanýnamietal,žehosúdnepoučil,akománapadnutérozhodnutierealizovať,odvolací
súd uvádza, že to vyplýva minimálne z ustanovení Exekučného poriadku, ust. § 181 a nasl. Odvolací súd

teda porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nezistil.

58. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

59. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo
strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

60. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,

rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému.
O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

61. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).