Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. február 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616010065
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5616010065.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Moniky

Liptákovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 26. februára 2019 prejednal
odvolania podané prokurátorom a obžalovaným Ing. O. S. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, č.k. 2T/21/2016-239 zo dňa 1.10.2018 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/21/2016 z 1.10.2018.

Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por., pri nezmenenom výroku o vine rozsudku Okresného súdu Liptovský

Mikuláš, sp.zn. 2T/21/2016 z 1.10.2018,

obžalovaného Ing. O. S., nar. XX.X.XXXX v U. O., trvale
bytom P. A. U., okres U.
O.,

o d s u d z u j e :

Podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. k) Tr. zák., § 37 písm.
m) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného Ing. O. S. zaraďuje na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. u k l a d á obžalovanému trest zákazu činnosti spočívajúci v prijímaní

peňažných prostriedkov od fyzických osôb a právnických osôb za účelom ich ďalšieho
zhodnocovania na 5 (päť) rokov.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Ing. O. S. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/21/2016-239 zo dňa 1.10.2018 bol obžalovaný
Ing. O. S. uznaný za vinného, že:

s cieľom získať neoprávnený majetkový prospech dňa 20.8.2014 v presne nezistenom čase v
Liptovskom Mikuláši v priestoroch budovy Liptáčik, na ul. 1. mája 709 vylákal od M. O., bytom Z.
XXXX/X, U. O., finančné prostriedky vo výške 2 500,- Eur pod zámienkou ich investície v rámci
obchodovania na trhu s finančnými derivátmi a zhodnotenia prostriedkov prostredníctvombrokera GCI Financial, ktoré mu poškodený s dôverou poskytol na základe Zmluvy o spolupráci
spísanej 20.8.2014, a to prevodom na účet XXXXXXXXXX/XXXX (patriaci synovi obžalovaného A. S.),
pričom v zmysle zmluvy mal byť vytvorený zisk delený medzi stranami 50:50 a vyberaný priebežne

podľa vzájomnej dohody, avšak obžalovaný pred poškodeným zamlčal skutočnosť, že nedisponuje
povolením od Národnej banky Slovenska na vykonávanie činností regulovaných označenou bankou, nie
je evidovaný v registri finančných agentov, finančných sprostredkovateľov z iného členského štátu, teda
nie je oprávnený obchodovať s finančnými derivátmi, rovnako skutočnosť, že spoločnosť GCI Financial
so sídlom na Belize nemá oprávnenie poskytovať investičné služby na území Slovenskej republiky,

tiež skutočnosť, že voči nemu v tom čase boli vedené exekučné konania, čo negatívne ovplyvňovalo
možnosť riadne plniť dohodnuté zmluvné podmienky, ako aj skutočnosť, že už v čase podpísania
zmluvy bol neprávoplatne odsúdený Okresným súdom Piešťany, sp.zn. 2T/43/2013 z 26.3.2014 za
obdobné skutky kvalifikované ako pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1,
2 Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 36 mesiacov so zaradením do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia (rozsudok nadobudol právoplatnosť 11.9.2014),

ktorá skutočnosť zásadne ovplyvňovala jeho schopnosť dodržať podmienky zmluvy, osobitne čo sa
dojednaných zmluvných plnení v prípade výpovede zmluvy týka, pričom dňa 14.2.2015 poškodený
písomne odstúpil od zmluvy, peniaze v zmysle zmluvy nevrátil, čím spôsobil škodu poškodenému M. O.
vo výške 2 500,- Eur, ktorú v plnom rozsahu nahradil až po začatí trestného stíhania,

čím spáchal prečin podvodu podľa § 221 ods. 1Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.,
§ 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. k) Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere
1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd výkon trestu podmienečne
odložil, podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu vo výmere 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti spočívajúci v prijímaní

peňažných prostriedkov od fyzických osôb a právnických osôb za účelom ich ďalšieho zhodnocovania
vo výmere 2 (dva) roky.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 1.10.2018 vyplýva, že hlavné pojednávanie sa vykonalo, po
splnení zákonom stanovených podmienok (§ 252 ods. 2 Tr. por.), v neprítomnosti obžalovaného. Po

vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku prokurátor uviedol, že
podáva odvolanie proti výroku o treste aj proti výroku o vine. Prokurátor následne vzal odvolanie voči
výroku o vine výslovne späť, ktoré samosudca Okresného súdu Liptovský Mikuláš uznesením, č.k.
2T/21/2016-263 zo dňa 14.1.2019 zobral na vedomie. Obhajca obžalovaného uviedol, že podáva
odvolanie čo do výroku o vine aj výroku o treste.

Dňa 6.12.2018 súdu prvého stupňa bolo doručené odôvodnenie odvolania prokurátora, ktorý uviedol po
konštatovaní základných faktov veci nasledovné odvolacie argumenty:

„V označenej trestnej veci odvolanie zahlásené na pojednávaní konanom dňa 1.10.2018 týmto

zdôvodňujem.
Nestotožňujem sa s výškou uloženého trestu odňatia slobody, ako trestu s podmienečným
odkladom jeho výkonu. Vzhľadom na doterajší život obvineného, fakt, že sa opakovane dopúšťa trestnej
činnosti majetkového charakteru, pričom za obdobné, z hľadiska spôsobu páchania v
podstate totožné skutky už bol v minulosti odsúdený (dávam do pozornosti rozsudok Okresného súdu

Piešťany 1T/64/2010 a 2T/43/2013), je treba konštatovať dôvod na ukladanie nepodmienečného trestu
odňatia slobody vymeraného v polovici trestnej sadzby. Je totiž evidentné, že na obvineného nemali
doteraz uložené tresty zásadný vplyv a tento sa dopúšťa opätovne tej istej trestnej činnosti, teda v jeho
prípade sa jedná o špeciálnu recidívu. Z tohto dôvodu musia byť trestnoprávne následky recidívy pre
páchateľa nepriaznivejšie, ako pri rozhodovanú súdu o vine a treste za spáchanie iného trestného činu.

Súd pri rozhodovaní, aký druh trestu a v akom trvaní uloží, prihliadne na tú skutočnosť, že predošlé
odsúdenie páchateľa a snaha o jeho nápravu sa minula účinkom, ktoré predpokladá trestné právo,
a ochrana spoločnosti pred takýmto správaním jedinca musí byť dôslednejšie naplnená, rešpektujúc
zásady ukladania trestov, vyjadrené v ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona.
Medzi základné pravidlá dôležité pri ukladaní trestu patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona

zakotvujúce účel trestu. V zmysle neho má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej

prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším
členom spoločnosti -potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie
(výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne
v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou
a prevenciou. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd

jednotlivých občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Spravodlivé
uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je
protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a
právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe
tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v
zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i

na ostatných členov spoločnosti. Trest musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Ďalším ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34
ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnostianaosobupáchateľa,jehopomeryamožnosťjehonápravy.Ukladanímtrestusúdom,vrozpätí

trestnej sadzby trestu odňatia slobody upravenej v osobitnej časti Trestného zákona, súd deklaruje
špecifiká konkrétneho prípadu. Vyhodnocuje skutočnosti majúce vplyv na druh a výmeru trestu, trest
individualizuje vo vzťahu ku každému páchateľovi, rešpektujúc zákonodarcom sledovaný účel trestu.
Náležité hodnotenie osoby páchateľa, aj z hľadiska možnosti jeho nápravy je nevyhnutnou súčasťou
posudzovaniaadekvátnostiukladanéhotrestu.Úsudok omožnostinápravypáchateľasisúdvytvára

z veľkej časti už na základe povahy a závažnosti spáchaného trestného činu, t.j. či ide o prečin, zločin,
resp. obzvlášť závažný zločin, pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa
konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Je potrebné zohľadňovať zvlášť prognózu
budúceho vývoja správania sa páchateľa, a to na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich
spojitostí so spáchaným trestným činom. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký

význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k
spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy
v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti,
štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov
spoločnosti (odkazujem napr. na rozsudok Krajského súdu Žilina sp.zn. 2To 12/2016 z 23.3.2016).

V danom prípade sa súd týmito úvahami v plnom rozsahu nespravoval. Navyše mám za to, že súd
neodôvodnene priznal obžalovanému jednu poľahčujúcu okolnosť a to v zmysle ust. § 36 písm. k) Tr.
zákona. Ak súd tvrdí, že zo strany obžalovaného došlo k dobrovoľnému nahradeniu škody, je
treba uviesť že k tejto náhrade došlo až pod vplyvom začatého trestného konania, pod tlakom hrozby
následkov z tohto konania plynúcich, a preto nemožno hovoriť o dobrovoľnom nahradení škody, preto

nemožno túto poľahčujúcu okolnosť obžalovanému priznať a bolo treba aplikovať pri ukladaní trestu aj
ust. § 38 ods. 4 Tr. zákona.
Z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie bolo namieste ukladať nepodmienečný výkon trestu
odňatia slobody v polovici trestnej sadzby upravenej v zmysle ust. § 38 ods. 4 Tr.
zákona a rovnako tak ukladať aj trest zákazu činnosti v polovici trestnej sadzby upravenej

v § 61 ods. 2 Tr. zákona.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby odvolací súd rozhodol podľa § 321 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku a následne podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku.
Pre úplnosť dodávam, že výrok o vine, ktorý som v zahlásenom odvolaní napadol, nespochybňujem.
Akceptujem ho v plnom rozsahu.“

Dňa 16.1.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené písomné odôvodnenie odvolania obžalovaného Ing.
O. S. prostredníctvom obhajcu, v ktorom uviedol:

„Čo sa týka výroku o vine, nemôžem sa stotožniť s názorom súdu, že som spáchal prečin podvodu podľa

§ 221 ods. 1 Trestného zákona. Mám za to, že v priebehu konania, tak pred súdom ako aj v prípravnom
konanínebolopreukázané,žesomspáchaltentotrestnýčintak,akotobolouvedenévobžalobepodanej
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš dňa 17.2.2016, ako aj vo vyššie uvedenom napadnutom rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš.S rozsudkom prvostupňového súdu sa nestotožňujem, pretože som toho názoru, že prvostupňový súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym, resp. nejasným skutkovým zisteniam a pri
rozhodovaní o vine a ako aj treste vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Rozsudok Okresného

súdu Liptovský Mikuláš tak považujem za vecne nesprávny. S dôvodmi uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa nestotožňujem. Súd v odôvodnení konštatuje, že vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že skutok sa stal tak ako je uvedené v obžalobe a naplnil všetky znaky prečinu
podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona.
Moje konanie bolo právne kvalifikované ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona. V

prípade podvodu ide o majetkovú trestnú činnosť, preto je jedným zo znakov skutkovej podstaty
prejednávaného trestného činu okrem iného aj spôsobenie škody poškodeným. V prejednávanej veci
má byť škodou výška investovaných finančných prostriedkov, ktoré poskytol poškodený M. O., nar.
X.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/X, XXX XX U. O., obžalovanému Ing. O. S. na základe nimi uzatvorenej
Zmluvy o spolupráci. V zmysle predmetnej zmluvy boli obžalovanému poskytnuté finančné prostriedky
na účel investovania prostredníctvom brokera GCI Financial do finančných derivátov, s ktorými mohol

nakladať sám a vo vlastnom mene, za účelom dosiahnutia zisku. Poškodený O. mohol rozhodovať len o
tom, kedy a aká časť z poskytnutých peňazí a odplaty za takéto poskytnutie finančných
prostriedkov, ktorou mala byť polovica zo zisku obžalovaného, mu bude vyplatená. Z poskytnutého
záverečného vyúčtovania, ako aj z výpovede poškodeného a listinných dôkazov o výberoch z účtu
obžalovaného je zrejmé, že peniaze boli vyberané a vyplácané poškodenému na jeho žiadosť. Stalo sa

tak v novembri 2014 a neskôr v júli a auguste 2015. Po vypovedaní predmetnej zmluvy poškodeným
mu bol, aj keď v dodatočnej lehote, vyplatený celý zvyšok istiny a aj polovica zisku z investovania takto
investovanej sumy. Finančná čiastka, ktorá bola poškodenému vyplatená nad rámec investovaných
finančných prostriedkov bola vo výške 1 832,- Eur (okrem sporných 600,- Eur, ktoré vyplatil obžalovaný
poškodenému, avšak na túto skutočnosť si poškodený nepamätá, teda ju popiera), čo tvorí

73,28 % zisk.
Podľa môjho názoru tak vôbec nedošlo k vzniku škody, keďže poškodenému bola vyplatená čiastka,
ktorú na začiatku investoval, ako aj značný zisk. A tieto finančné prostriedky mu boli vyplácané aj
pred podaním trestného oznámenia, nie je teda pravda, že by k vyplateniu finančných prostriedkov
došlo len pod ťarchou trestného oznámenia poškodeného a že by takéto konanie bolo účelové v snahe

vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Ja som sa s poškodeným dohodol na predĺžení výpovednej doby o čas
strávený vo výkone trestu odňatia slobody, práve za účelom navýšenia zisku z investovaných finančných
prostriedkov. Aj táto dohoda je podľa môjho názoru jasným dôkazom toho, že poškodený sa sám necítil
byť poškodený a dôveroval mi natoľko, aby ma nechal pokračovať v zhodnocovaní ním poskytnutých
finančných prostriedkov. Rovnako podľa listu, ktorý som zaslal poškodenému z výkonu trestu

odňatia slobody, som mal záujem riešiť vzniknutú situáciu aj po nástupe na výkon trestu, čo jednoznačne
preukazuje úmysel plniť.
Čo sa týka argumentácie súdu, že exekúcie vedené proti mojej osobe mi sťažovali plnenie mojich
záväzkov a to v tomto prípade vrátenie investovanej sumy, tento argument podľa môjho názoru celkom
ľahko vyvracia fakt, že poškodenému bola vyplatená celá na počiatku investovaná suma aj so značným

ziskom.Opakovanechcempoukázaťnato,žečasťdokoncaajpredvypovedanímzmluvy.Napožiadanie
mu boli finančné prostriedky vyplatené hneď, ako to bolo možné. Ja som priznal, že výkon trestu odňatia
slobody mi čiastočne obmedzil moje vlastné investovanie, avšak len tým spôsobom, že oddialil možnosť
vyplatiť poškodenému časť alebo celú istinu. Výška finančných prostriedkov na obchodnom účte sa však
aj podľa poskytnutých listinných dôkazov nezmenila.

Nesúhlasím s argumentáciou súdu, že som uviedol poškodeného do omylu tým, že by som ho
neinformoval o exekúciách vedených proti mojej osobe a o tom, že nemám povolenie Národnej banky
Slovenska na poskytovanie investičných služieb. Ako som už uviedol vyššie, exekúcie očividne nemali
výrazný vplyv na schopnosť plniť moje záväzky. Čo sa týka povolenia NBS, toto povolenie som
nepotreboval, keďže všetku činnosť som vykonával na vlastný účet a s inými finančnými nástrojmi, ako

sú komoditné deriváty alebo emisné kvóty a ich deriváty. Osoby poskytujúce finančné prostriedky mi totiž
nemohli dávať pokyny, ako a kde investovať, jediné oprávnenie bolo žiadať časť svojich investovaných
finančných prostriedkov a príslušnú časť zisku. Toto však neovplyvňovalo voľnosť investovať takto
získané finančné prostriedky na finančných trhoch. Čiže som takto v zmysle § 54 ods. 3 zákona o
cenných papieroch (ďalej len ZoCP) splnil podmienku výnimky z povinnosti požiadať o povolenie NBS

na poskytovanie investičných služieb podľa § 54 ZoCP.
Takéto obchodovanie na vlastný účet možno charakterizovať ako správu vlastného majetku a aj keď
vykazuje niektoré znaky podnikateľskej činnosti, nie je podnikaním v zmysle § 2 Obchodného
zákonníka a teda sa nevyžaduje zápis do obchodného alebo živnostenského registra. Správa vlastnéhomajetku za účelom jeho zhodnotenia obchodovaním s menovými pármi a CFD prostredníctvom brokera
nie je investičnou činnosťou v zmysle § 6 ZoCP a nevzťahuje sa na ňu povinnosť získať povolenie NBS
podľa § 54. Ak totiž fyzická osoba uvedenou činnosťou spravuje svoj majetok a nepodniká v zmysle

Obchodného zákonníka a nevykonáva predmetnú činnosť pre tretie osoby, podľa ich pokynov a za
účelom dosiahnutia zisku, ale len za účelom zhodnotenia svojho majetku, nepôjde o investičnú
činnosť v zmysle § 6 ZoCP. Ja som disponoval svojím majetkom, ktorý som mal na svojom obchodnom
účte. Na základe zmluvy o spolupráci mi boli poskytnuté finančné prostriedky na investovanie, za čo
patrila investorovi časť môjho zisku ako odmena. Avšak ako som už uviedol vyššie investor nemal

právo svojimi pokynmi riadiť investovanie, jeho jediným oprávnením bolo žiadať výplatu finančných
prostriedkov a časti zisku.
Rovnako nesprávna je aj argumentácia súdu, podľa ktorej nešlo o môj vlastný majetok z dôvodu,
že peniaze vložil na účet syna neznamená, že nešlo o jeho majetok. Bolo to tak práve z dôvodu
zablokovania vlastného účtu exekútorom, čo som dosvedčil aj vo svojej výpovedi. Avšak takýto postup
neznamená, že sa nejedná o môj majetok. Pokiaľ ide o výpoveď svedka H., ten hovorí,

že je možné domnievať sa, že ak si niekto požičia peniaze s cieľom ich obchodovania na finančných
trhoch a vydáva ich za vlastné, ale vypláca svojmu veriteľovi odmenu z obchodovania, pôjde o
obchodovanie s cudzími finančnými prostriedkami. Výpoveď svedka H. je však všeobecná a nehodnotí
konkrétny prípad, ale abstraktný prípad, kedy si niekto požičia kapitál a ten investuje. Je samozrejme
rozdiel ak niekto investuje cudzí kapitál a riadi sa jeho pokynmi a prípad, kedy si niekto zadováži kapitál

od tretích osôb a sám vo svojom mene s takýmto majetkom obchoduje na vlastný účet a ako odmenu
za poskytnutie kapitálu na svoje vlastné obchodovanie veriteľovi zaplatí odmenu, hoci aj časť zisku,
ktorý vytvoril svojou činnosťou. Nie som teda toho názoru, že by som teda potreboval na svoju činnosť
povolenie NBS a tým, že som ho nemal by som uviedol poškodeného do omylu.
Od začiatku som plnil záväzok vyplývajúci mi z predmetnej zmluvy, a preto nie je podľa môjho názoru

preukázaný ani úmysel uviesť poškodeného do omylu v otázke mojej schopnosti plniť svoj záväzok.
Ak som totiž od začiatku plnil, je rozumné predpokladať, že som si bol istý svojím konaním a mal
záujem v plnení pokračovať. Rozhodnutie o zmene výšky trestu bolo len dočasným obmedzením môjho
investovania, nie však zásadným spôsobom. Z listinných dôkazov, najmä výpisov z účtu a záverečného
vyúčtovania je zrejmé, že po prepustení som plne pokračoval v plnení záväzku a v dodatočnej lehote

vrátil poškodenému vložené finančné prostriedky aj s dohodnutou časťou zisku. To že poškodenému
neboli finančné prostriedky vyplácané každý mesiac neznamená, že by som si neplnil svoje záväzky.
Bolo predsa iba na poškodenom, kedy a koľko si vyžiada vyplatiť. Rovnako situácia, kedy som objektívne
nemohol vyplatiť finančné prostriedky hneď po výpovedi poškodeného nepreukazuje počiatočný úmysel
neplniť. Stalo sa tak len v dôsledku navýšenia trestu uloženého v inom konaní. O neexistencii tohto

úmyslu svedčí aj to, že už pred nástupom na zvyšok trestu bola poškodenému vyplatená časť finančných
prostriedkov a po jeho výkone som sa s poškodeným dohodol na vyplatení požadovaného zvyšku.
Takáto vôľa jasne svedčí o úmysle plniť záväzok.
Vzhľadom na absenciu škody a rovnako absenciu úmyslu, respektíve samotného uvedenia do omylu
poškodeného preto nemožno konštatovať, že by došlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty

trestného činu podvodu v danom prípade. Na základe týchto skutočností nemám za to, že by v tomto
prípade bolo preukázané splnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Ak
absentuje čo by len jeden znak skutkovej podstaty trestného činu podvodu, nemohlo dôjsť k spáchaniu
tohto prečinu.
Mám za to, že na preukázanie mojej viny súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú,

ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku
nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje ma z jeho spáchania, ale
súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch,
ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, som spáchal ja.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že je povinnosťou prokurátora obžalovanému preukázať, že následok

vznikol v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním, ktorého som sa mal údajne dopustiť.
Mám za to, že moja vina musí byť preukázaná nespochybniteľne. Úvahy a domnienky nepostačujú na
pozitívne rozhodnutie o vine, a preto v takomto prípade bol prvostupňový súd povinný aplikovať zásadu
in dubio pro reo. Použitie zásady ,,in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v
prospech obžalovaného) prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o

dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu
reálne prispieť k náležitému skutkovému stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci
a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.
V zmysle zásady prezumpcie neviny je na odsúdenie potrebné, aby sa dokázala vinaobžalovaného, pričom odsudzujúci rozsudok možno vyniesť len vtedy, ak sa odstránili všetky
pochybnosti o vine obžalovaného. Som toho názoru, že v mojom prípade neexistujú dôkazy,
ktoré by mali takú dôkaznú silu, aby mohli viesť k môjmu odsúdeniu za daný skutok bez

vzniku akýchkoľvek pochybností. Naopak mám za to, že moja vina nebola v priebehu celého
konania riadne a jednoznačne preukázaná.
Teda čo sa týka výroku o treste, nemôžem sa stotožniť s názorom súdu, že uložený podmienečný trest
odňatia slobody je spravodlivý, a to tak z pohľadu individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Bez ohľadu
nato, že zrušeným Trestným rozkazom mi bol uložený peňažný trest vo výške 800,- Eur, je trest odňatia

slobody uložený napadnutým rozsudkom vo výmere 1 rok a 6 mesiacov podmienečne
odložený na skúšobnú dobu 3 roky a 6 mesiacov ukladaný v horných poloviciach zákonom stanovených
sadzieb. Uložený trest prvostupňovým súdom sa mi javí absolútne neprimeraný k všetkým okolnostiam
tohto prípadu.
V prípade, ak by bol odvolací súd iného názoru a taktiež ma uznal za vinného zo spáchania
prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, navrhujem s poukázaním

na moje osobné pomery, majetkové pomery, ako aj na okolnosti prípadu - spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností, nahradenú, resp. vyplatenú sumu poškodenému výrazne nad rámec „škody vo
výške 2 500,- Eur, zmenil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a uložil mi primeraný
peňažný trest alebo trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej

sadzby s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej
sadzby.
Ďalej chcem uviesť, že sa nestotožňujem s výrokom o treste odňatia slobody, ktorý mi bol uložený,
pretože je neprimerane prísny. Pri úvahách, aká výmera trestu by spravodlivo zohľadňovala konanie
obžalovaného, jeho zavinenie, následok i stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, treba vychádzať najmä

z ust. § 34 Tr. zák., čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a prihliadať tiež na č. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Podľa § 2 ods. 7 Tr. por. každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Z ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vyplýva,
že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch,
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vychádzajúc z citovaných zákonných, ústavných a medzinárodných ustanovení zastávam názor, že
trestné konanie vedené voči mne nebolo vykonané v primeranej lehote. V tejto súvislosti je potrebné

uviesť, že som mal spáchať trestný čin v auguste 2014 - pred 4,5 roka. Rozhodné obdobie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru začalo plynúť dňa 24.6.2015, keď mi bolo vznesené obvinenie, obžaloba bola podaná
už dňa 19.2.2016, trestný rozkaz bol vydaný dňa 26.2.2018.
S poukazom na všetky vyššie uvedeným skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v
Žiline rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/82/2016 zo dňa 17.9.2018 zrušil a oslobodil

ma spod obžaloby v plnom rozsahu podľa § 285 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože som
nespáchal skutok, ktorý sa mi kladie za vinu, resp. aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/82/2016 zo dňa 17.9.2018 vo výroku o treste zrušil a zmenil a to tak, že mi
uloží primeraný peňažný trest alebo trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej
sadzby s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou na dolnej hranici zákonom

stanovenej trestnej sadzby.“

Dňa 21.2.2019 bolo odvolaciemu súdu doručené písomné odvolanie obžalovaného Ing. O. S., v ktorom
uviedol:

„Súd ma uznal za vinného na základe obžaloby prokuratúry a vykonaným dokazovaním mal súd za
preukázané, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby sa stal, má znaky prečinu podvodu podľa § 221
ods. 1 Tr. zákona a z vykonaných dôkazov mal súd taktiež preukázané, že prejednávaný skutok spáchal
obžalovaný.

Na základe vykonaného dokazovania je naopak preukázané, že skutok prečinu podvodu sa nestal a
súd pri posudzovaní jednotlivých dôkazov nesprávne alebo odborne nekompetentne posúdil predložené
dôkazy a vo viacerých odôvodneniach hodnotiacich moje konanie sa opiera len o svoje domnienky, resp.
špekulácie.V nasledujúcej časti odvolania chcem reagovať na tieto nesprávne závery a tvrdenia súdu:
Súd v odôvodnení uvádza, že mal za preukázané z výpovedí obžalovaného, poškodeného a
predložených dôkazov, že zmluva bola uzatvorená 20.8.2014, prostriedky vo výške 2 500,-

Eur boli v zmysle zmluvy prevedené na účet syna obžalovaného uvedený v zmluve, že
na základe dohody zmluvných strán si budú deliť vytvorený zisk z vkladu poškodeného v pomere 50:50
a priebežne vyberať na základe ich vzájomnej dohody. Tiež má súd za preukázané, že poškodený si
môže požiadať o vyplatenie mesačného zisku. Súd konštatuje, že z výpovede poškodeného vyplýva, že
v prípade potreby mu obžalovaný vyplatí peniaze, čo však nedodržal v stanovenom termíne.

Súd na jednej strane uvádza, že vo výpovedi poškodeného sú rozpory kedy a koľko prostriedkov som
mu vrátil, ale na druhej strane to nebráni súdu tvrdiť, že výpoveďou poškodeného je teda preukázané,
že obžalovaný si neplnil riadne svoje povinnosti zo zmluvy a v dohodnutých termínoch.
Zmluva o spolupráci jasne definuje, že na základe percentuálneho mesačného zhodnotenia mojich
prostriedkov na účte u brokera GC1 Financial, ku ktorým som pridal vklad M. O. vo výške 2 500,- Eur,
budempokaždomkalendárnommesiaciprepočítavaťtentopercentuálnyzisksamostatnenaprostriedky

M.O..Toznamená,žeaksomdosiaholzhodnotenienapr.10%nacelomúčte,takajna2500,-EurM.O.
sa pripočíta 10 % zisk. t.j. 250,- Eur a tento si rozdelíme 50:50. Za týmto účelom som po každom mesiaci
vypočítaval vo vyúčtovaní koľko % sa v danom mesiaci zarobilo a koľko peňazí má aktuálne M. O..
Čo sa týka plnenia či neplnenia dohodnutých termínov, tak v zmluve sa uvádza len jeden zmluvne pevne
dohodnutý termín a to výpovedná lehota. Takže neviem, aké termíny a aké zmluvné povinnosti som

si údajne neplnil? Každý mesiac (september, október, november 2014) dostal poškodený vyúčtovanie
stavu istiny a mesačného zárobku (úroku), aby mal prehľad o tom, koľko má aktuálne peňazí. Zmluva
trvala iba tri mesiace a nevyplývala mi z nej žiadna iná povinnosť, než urobiť mesačné
vyúčtovanie a v prípade požiadavky na výber peňazí ju splniť. V prvých mesiacoch som výber peňazí ani
neočakával, nakoľko najskôr treba predsa niečo zarobiť a až potom sa môže vybrať aspoň pár stoviek

Eur.Akbysomajniekoľkomesiacovničnedokázalzarobiť,taksomzmluvnépodmienkyneporušil.Vtedy
by mohol poškodený tvrdiť, že sa mu to neoplatí a chce peniaze späť. Podal by výpoveď a ja by som
mu vrátil istinu v zmluvne dohodnutej výpovednej dobe. Navyše som poškodenému garantoval, že aj v
prípade straty v obchodovaní dostane vždy celú istinu späť, čo sám potvrdil aj vo výpovedi pred súdom.
Prvú požiadavku na výber zisku mal poškodený až na konci novembra 2014, kedy chcel vybrať 1 000,-

Eur hoci podľa vyúčtovania mal zarobené za prvé 3 mesiace spolu 798,- Eur. Vyplatil
som mu teda začiatkom decembra 400,- Eur na účet, za čo mi ešte sms-kou poďakoval. Sms mám
stále uloženú. V ten istý deň dostal ešte 600,- Eur v hotovosti, čo si údajne nepamätá, hoci hneď utekal
do banky niečo zaplatiť. Takže začiatkom decembra 2014 ešte neexistovala zo strany poškodeného
žiadna námietka alebo výhrada voči plneniu zmluvne dohodnutých podmienok a ani nenaznačil, že by

chcel zmluvný vzťah ukončiť. Ako je teda možné, keď v decembri boli podmienky zmluvy dodržané
presne podľa dohody, aby za pár týždňov podával podnet na polícii z podvodu a porušovania termínov a
podmienok zmluvy. Za takú krátku dobu sa predsa nemohlo v plnení zmluvných podmienok nič zmeniť!
Poškodený navyše súdu nepreukázal žiadny reálny dôkaz o neplnení zmluvy, okrem svojich zmätočných
účelových tvrdení, ktorými už v trestnom konaní musel živiť svoje nezmyselne podané oznámenie.

Poškodený reálne ani nemohol mať čas byť nespokojný s plnením zmluvy, ktorá trvala tak krátko. A ak
chcel z akéhokoľvek dôvodu odstúpiť od zmluvy a vrátiť peniaze, tak mal podľa zmluvy najskôr podať
výpoveď a ak by potom nedostal peniaze vo výpovednej lehote 1 mesiaca, mohol by začať hovoriť o
porušení jedinej podmienky zmluvy. Výpoveď zo zmluvy však poslal až 14.2.2015,
čo už bolo po tom, čo podal podnet na kriminálnej polícii z podvodu. To je dosť zvláštny postup, keď

mňa najskôr bezdôvodne obviní z podvodu zo zmluvy, ktorá sa dodržuje podľa dohody a
až potom podá výpoveď a chce vrátiť peniaze, o ktoré mal byť údajne podvedený. A keby som aj
meškal s vrátením peňazí po uplynutí výpovednej doby pár dní, týždňov, tak to stále nie je dôvod na
podanie trestného oznámenia.
A aj napriek tomu, že som musel nastúpiť neplánovane už 17.12.2014 na 3 mesiace do VTOS pre

zmenený už vykonaný trest, tak by som vedel dodržať výpovednú dobu podľa zmluvy. Výpoveď zo
zmluvy od M. O. mi prišla do ústavu na VTOS v Sučanoch 17.2.2015 a podľa zmluvy som mal 1
mesiac na vrátenie istiny, čo bolo 17.3.2015. Poškodenému som už z VTOS poslal list, že hneď ako
ma prepustia cca koncom marca, tak zmluvný vzťah doriešime. Meškanie 1-2 týždne s vrátením istiny
nepovažujem za závažné porušenie podmienok zmluvy, zvlášť v situácii, v ktorej som bol. Vedel som,

že po stretnutí s poškodeným toto meškanie bude akceptovať. Prepustený som bol až 9.4.2015
a na stretnutí s poškodeným sme si vyjasnili situáciu a ukázal som mu cez online systém brokera GCI
Financial stav na účte. Keď poškodený videl, že prostriedky sú na učte u brokera a je možné ho z nich
aj hneď vyplatiť, tak súhlasil s predĺžením výpovede o 4 mesiace. Chcel však do dobyukončenia zmluvného vzťahu ešte urobiť nejaký výber zisku, čo sa potom udialo v júni 2015,
kedy som mu vyplatil v dvoch platbách zisk vo výške 800,- Eur. Navrhol som toto predĺženie výpovednej
lehoty len preto, aby som môj cca 3-mesačný výpadok z práce poškodenému férovo nahradil a ešte

mu niečo zarobil. Ak by nechcel, tak by s týmto návrhom nesúhlasil a predĺženie zmluvy by predsa
nepodpísal. Na potvrdenie stavu prostriedkov na účte u brokera GCI Financial som predložil súdu výpisy
z účtu v termínoch december 2014, apríl 2015 a august 2015, z ktorých vyplýva, že bolo kedykoľvek
možné vybrať peniaze poškodeného M. O. a vrátiť mu tak istinu aj s príslušným ziskom. Dokonca aj v
prípade, že by som musel ostať vo VTOS dlhšie, tak som mohol vrátenie peňazí pre M. O. zabezpečiť

prostredníctvom syna, ktorý by to na môj telefonický pokyn urobil.
Súd v odôvodnení (ďalej uvádza, že zo spáchania skalku prečinu podvodu podľa § 221 je obžalovaný
usvedčený čiastočne vlastnou výpoveďou, výpoveďou poškodeného a svedka JUDr. A. H., PhD.,
ako aj listinnými dôkazmi. Predovšetkým na základe výpovede JUDr. A. H., PhD., ako aj správou
SBS mal súd za preukázané, že obžalovaný nemá a nemal v čase uzatvorenia zmluvy oprávnenie
obchodovať s finančnými derivátmi, pretože nedisponoval povolením NBS na vykonávanie investičných

činností. Z výpovede svedka H. vyplýva, že v prípade obchodovania s finančnými derivátmi v rámci
spoločnosti, ktorá nemá povolenie na Slovensku alebo v EÚ ak osoba prijíma vklady od klientov za
účelom investovania do takej spoločnosti, vyžaduje sa, aby takáto osoba mala povolenie. Inými slovami,
ak obžalovaný prijímal od poškodeného peňažné prostriedky za účelom ich investovania do takej
spoločnosti, vyžaduje sa, aby taká osoba mala povolenie od NBS. Súd konštatuje, že niet pochýb o

tom, že obžalovaný v čase uzatvorenia zmluvy o spolupráci nedisponoval ako fyzická osoba potrebným
povolením na obchodovanie s finančnými derivátmi a uvedenú skutočnosť poškodenému v čase
uzatvorenia zmluvy zamlčal. Rovnako poškodenému v rozhodnom období neuviedol, že spoločnosť
GCI Financial, prostredníctvom ktorej investoval peniaze poškodeného, nemá oprávnenie vykonávať
investične služby na území SR.

V konaní na súde som predkladal ako dôkaz odpoveď z NBS, ktorú mi poslali na moju otázku, či fyzická
osoba potrebuje na obchodovanie s finančnými derivátmi povolenie NBS. V obšírnejšej odpovedi sa
NBS odvoláva na platnosť zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, kde sa
nachádza odpoveď na moju otázku v § 54 tohto zákona. Príslušný § jasne hovorí o tom, že na základe
výnimky podľa § 54 ods. 3 písm. d) tohto zákona nie je povolenie potrebné pre osoby, ktoré neposkytujú

žiadne investičné služby ani nevykonávajú žiadne investičné činnosti okrem obchodovania na vlastný
účet s inými finančnými nástrojmi ako sú komoditné deriváty alebo emisné kvóty. To je presne môj prípad
a súčasne aj 10-tisícov iných fyzických osôb, ktoré obchodujú prostredníctvom rôznych domácich a
zahraničných brokerov s finančnými derivátmi (hlavne CFD) a forex) na Slovensku.
Nikto z nich nepotrebuje povolenie, tak prečo ho mám mať ja.

TentolistinnýdôkazdostalknahliadnutiuajsvedokH.,ktorýpotvrdiljehosprávnosťapoznásamozrejme
aj osobu, ktorá mi toto stanovisko posielala.
Je mi však záhadou, že rovnaké stanovisko od NBS v konaní predkladala aj prokuratúra, akurát sa
líši v tom, že chýba práve tá časť § 54, kde sa hovorí o výnimke pre osoby obchodujúce na vlastný
účet. Je to náhoda? Neviem, ale náramne sa to hodí obžalobe. Súd sa v tomto prípade nevysporiadal s

predloženými dôkazmi a úplne ignoroval dôkazy ako aj samotnú dikciu zákona č. 566/2001, ktorá hovorí
o tom, že nepotrebujem povolenie a stále konštatuje, že som nemal potrebné povolenie NBS a toto som
zamlčal poškodenému.
Súd súčasne konštatuje, že spoločnosť GCI Financial nemá oprávnenie vykonávať investičné služby
na území SR. To je možné, ale pre mňa to nie je dôležité, nakoľko pre svoje obchodovanie si môžem

slobodne vybrať zo stoviek rôznych brokerov kdekoľvek na svete a je to len otázka mojej dôvery v jeho
serióznosť. Spoločnosť GCI Financial má udelené potrebné povolenie v mieste svojho sídla, tak ako
každý iný broker. Ak by som si vybral amerického, tak má povolenie v USA v danom štáte a nie v SK.
Podstatné pre mňa je, že mám brokera prevereného rokmi skúseností a som s jej službami spokojný. Ak
by sa ukázalo, že je to neseriózny partner, tak potom mi na moju prípadnú sťažnosť na jeho pochybné

aktivity môže NBS povedať, že nemá povolenie na území SR a preto nebol preverený a tak je to len môj
problém. Ja predsa nenesiem zodpovednosť za to, či nejaký broker má, alebo nemá nejaké povolenie.
Za to je zodpovedný každý broker sám a tak nerozumiem, prečo súd dáva toto do súvislosti s prečinom
podvodu.
Ešte jeden odborný omyl, ktorým súd argumentuje. Neprijímal som peniaze od

poškodeného, aby som ich investoval do spoločnosti GCI Financial. Nie je to možné, pretože broker
len drží na klientskych účtoch hotovosť obchodníkov a prostredníctvom online obchodného systému
vykonáva ich obchodné pokyny, ktoré mu zadávajú. Podľa úspešnosti obchodov potom buď k hotovosti
pripisuje zisky alebo z nej odpisuje straty. Bez môjho pokynu nesmie broker nič iné vykonať.Svedok H. uviedol, že zmluva nedostatočne určuje jej predmet a nepracuje s právne zaužívanými
pojmami podľa zákona o cenných papieroch, uvedený zmluvný nedostatok nemôže odstrániť ani
výpoveď znalca, resp. znalecký posudok z príslušného odboru.

Svedok H. sa mal vyjadriť k zmluve s poškodeným, či takáto zmluva preukazuje činnosť obžalovaného,
na ktorú je potrebné povolenie NBS v zmysle zákona o cenných papieroch. Svedok potvrdil len to,
že zmluva nemá jednoznačne definovaný predmet činnosti, ktorý by sa dal posudzovať v zmysle
vykonávania investičných služieb. Poskytovanie akýchkoľvek služieb je podnikateľská činnosť, ktorá sa
musí vykonávať sústavne, verejne pod vlastným menom pre záujemcov o ich využitie. Takúto činnosť

som pri svojom obchodovaní nikdy nevykonával a obchodujem výhradne na vlastný účet.
Na moju priamu otázku, či fyzická osoba môže obchodovať s finančnými derivátmi bez povolenia NBS,
svedokH.potvrdil,ževzmyslezákonač.566/2001ocennýchpapieroch§54ods.3písm.d)osoba,ktorá
neposkytuje žiadne investičné služby ani nevykonáva žiadne investičné činnosti okrem obchodovania
na vlastný účet, povolenie NBS na svoju činnosť nepotrebuje. Súd túto odpoveď svedka taktiež nebral
do úvahy.

Znalecký posudok som nedal vyhotoviť, lebo na základe vykonaných dôkazov bolo jasne preukázané,
že na moju činnosť som žiadne povolenie NBS nepotreboval. Znalec by túto skutočnosť len opätovne
potvrdil.
Súd uvádza, že nemenej dôležitou skutočnosťou na posúdenie existencie trestnoprávnej zodpovednosti
je vyriešenie otázky, či dlžník v čase vzniku záväzku bol pripravený ho splniť. Na základe vykonaných

dôkazovmalsúdzapreukázané,žeobžalovanýnebolpripravenýsplniťzáväzokatovrátiťpoškodenému
peňažné prostriedky. Sám obžalovaný v podstate priznal, že jeho príjem v danom období bol založený
práve na obchodovaní s finančnými derivátmi. O tento príjem sa obžalovaný nemôže opierať, pretože
pochádza z konania, na ktoré nemá obžalovaný zákonom vyžadované povolenie.
Udivujúca špekulácia súdu, ktorou dospel k záveru, že som poškodenému nechcel vrátiť požičané

peniaze. Škoda, že súd neupresnil dôkaz, na základe ktorého dospel k takémuto záveru.
Ak by si totiž súd pozorne prečítal zmluvu, tak jediný môj záväzok vyplývajúci zo zmluvy s poškodeným
je pomocou požičanej istiny 2 500,- Eur zarobiť nejaký zisk, ktorý nie je explicitne dopredu časovo
ani percentuálne určený, išlo o jednorazovú aktivitu, ktorou som sledoval iný účel, než obchodovanie
s poškodeným. V prípade, ak by sa poškodenému akýkoľvek vývoj zmluvného vzťahu nepáčil, tak

jednoducho požiada o vrátenie istiny, ktorú mu vyberiem z brokerovho účtu a vrátim. To znamená, že
existencia akýchkoľvek mojich príjmov je v tomto zmluvnom vzťahu irelevantná a nepotrebujem použiť
žiadne iné finančne prostriedky alebo iné príjmy na splnenie zmluvného záväzku s
poškodeným. A aby splneniu zmluvnej podmienky vrátenia istiny pôžičky nemohla zabrániť ani exekúcia,
tak som používal pre svoje obchodovanie synov účet.

Na druhej strane sám obžalovaný priznal, že v rozhodnom období (postupne za roky 2014-2016) si
požičal od iných klientov peňažné prostriedky na úrovni 200 000,- Eur, čo predstavuje dlh obžalovaného.
Uvedenéskutočnostipreukazujú,žeobžalovanýsavčaseuzatvoreniazmluvyspoškodenýmnachádzal
v nepriaznivej finančnej situácii, ktorá mu neumožňovala, resp. výrazne sťažovala riadne si plniť
zmluvnú záväzky. Uvedená skutočnosť je preukázaná aj početnými exekučnými konaniami vedenými

voči obžalovanému.
Vdobeuzatvoreniaatrvaniazmluvnéhovzťahuspoškodenýmsommaltútojedinúzmluvuospoluprácis
ním a išlo z mojej strany len o jednorazovú záležitosť, ktorá sa mi neosvedčila pre zložitosť výpočtu úroku
podľa dosiahnutého zisku. Nakoľko neposkytujem žiadne investičné služby a nevykonávam žiadne iné
investičné činnosti, než obchodovanie na vlastný účet, tak nemôžem mať ani žiadnych klientov!

Až v roku 2015-2016 som si vybavil pomocou rodiny a známych pár spotrebných úverov s dobou
splatnostiaž8rokov.Jetopremňanajlepšíspôsobzískaniapotrebnéhokapitálunamojeobchodovanie,
pretože banky nebudú chcieť predčasne splatiť úvery a ja mám tak dosť času zarobiť si z tohto kapitálu
postupne finančné prostriedky na splatenie všetkých mojich existujúcich záväzkov. Tieto bankové úvery
predstavujú spolu sumu kapitálu cca 200 000,- Eur, ktorú som spomenul na súde, ale bližšie som to

nešpecifikoval. Aj tak sa toho súd hneď chytil a použil to ako argument proti mne.
Vďaka tomuto kapitálu, ktorý je samozrejme dlhom voči bankám, dokážem zarobiť dostatok peňazí
na vyplatenie všetkých mojich záväzkov, ktoré má súd preukázané početnými exekučnými konaniami
vedenými voči mne.
Takže tvrdenie súdu o mojej nepriaznivej finančnej situácii, ktorá mi neumožňovala plniť si zmluvne

záväzky s poškodeným, je len nepodložená špekulácia súdu. Navyše ani po vykonanom dokazovaní
stále neviem, v ktorom bode zmluvy o spolupráci došlo k neplneniu zmluvných záväzkov, o ktorých tu
súd stále hovorí a zdôvodňuje ich porušenie.Súd ďalej uvádza, že neuniklo pozornosti súdu, že obžalovaný už v čase prevzatia peňažných
prostriedkov od poškodeného a ďalších klientov si bol vedomý toho, že má skôr splatné záväzky, ktoré
chcel splniť z uvedených pôžičiek, t j. vytváral dlh na dlh.

Súd je veľmi pozorný len pri skutočnostiach, ktoré sú v neprospech obžalovaného, ale jeho závery sú
založené na špekuláciách a domnienkach. Neviem na akom základe, alebo podľa akého dôkazu si súd
dovolí tvrdiť, že som moje splatné záväzky z exekúcií chcel splatiť z nejakých uvedených pôžičiek, že
som vytváral dlh na dlh. Ja som predsa žiadne pôžičky na súde bližšie nešpecifikoval
(okrem sumárnej hodnoty 200 000,- Eur) a ak som spomenul splatenie záväzkov, tak len zo zarobených

ziskov z týchto požičaných prostriedkov. Nebudem si predsa likvidovať môj jediný výrobný prostriedok,
ktorým je v mojom prípade hotovosť na účte brokera. Iba pomocou tejto hotovosti môžem
zarobiť peniaze na splatenie mojich starších záväzkov a pritom stále bude táto hotovosť uložená na účte
brokera, pripravená buď na zarábanie alebo môže byť kedykoľvek vrátená bankám.
Súd uvádza, že v neposlednom rade schopnosť obžalovaného splniť si záväzok voči poškodenému
zo zmluvy o spolupráci zásadne ovplyvnila skutočnosť, že obžalovaný bol v čase uzatvorenia zmluvy

neprávoplatne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, čo taktiež neoznámil poškodenému.
K tomuto som sa už vyjadril a zase zopakujem, že plnenie zmluvných podmienok som aj za tejto situácie
neporušil, resp. výkon TOS nemal zásadný vplyv na splnenie zmluvných termínov s poškodeným.
Navyše ako správne uvádza súd, tak v dobe uzatvorenia zmluvy bol rozsudok neprávoplatný!
Obžalovaný pred poškodeným predstieral oprávnenie obchodovať s finančnými derivátmi

prostredníctvom vyššie uvedenej brokerskej spoločnosti, ako aj pripravenosť plniť zmluvné záväzky.
Obžalovaný vyššie opísaným konaním uviedol do omylu poškodeného v úmysle seba
obohatiť, keďže vylákal od poškodeného peňažné prostriedky.
Súd opäť robí záver len na základe vlastnej domnienky. Pred poškodeným som nepotreboval niečo
také predstierať, pretože poškodeného nikdy nezaujímalo nejaké oprávnenie, ktoré samozrejme nie je

v tomto prípade potrebné. Ale keby aj bolo potrebné, tak jeho existencia alebo neexistencia nemá na
samotné obchodovanie a plnenie zmluvných záväzkov žiadny vplyv. Toto však súd opäť prezentuje ako
dôkaz toho, že som uviedol poškodeného do omylu v úmysle seba obohatiť vylákanými peniazmi. Opäť
sa tu nasilu formulujú odôvodnenia a prekrúcajú fakty, aby sa za každú cenu zdôvodnil odsudzujúci
rozsudok súdu.

Súd uvádza, že obžalovaný sa bránil tým, že jeho pobyt vo VTOS nemal zásadný vplyv na plnenie
zmluvy. Súdu potom nie je zrejmé, prečo obžalovaný po odstúpení poškodeného od zmluvy
pristúpil na predĺženie výpovednej doby, ktoré bolo odôvodnené tým, aby sa nahradila doba, počas ktorej
nebolo možné obchodovať práve pre výkon TOS. Neobstojí ani tvrdenie, že obžalovaný si mal dosedieť
len 3 mesiace, kedy mohol opätovne požiadať o podmienečné prepustenie. Žiadosť o

podmienečné prepustenie nie je nárokovateľné plnenie a žiadosti o podmienečné prepustenie nemusí
byť vyhovené.
Súdu by malo byť zrejmé, že ja ako obžalovaný som nemohol pristúpiť na predĺženie výpovednej doby,
to musel urobiť poškodený a keďže s tým súhlasil, tak asi to chcel urobiť.
Pôvodný trest z OS v Piešťanoch Sp. Zn. 1T/64/2010 som si vykonal v rokoch 2011 až 2012, kedy som

bol podmienečne prepustený. Novým rozsudkom Sp. Zn. 2T/43/2013 mi bol pôvodný trest zmenený len
vo výške trestu. Po vykonaní chýbajúceho rozdielu v mesiacoch nového trestu mám opätovný nárok na
podmienečné prepustenie, nakoľko mi pôvodné prepustenie bolo zrušené touto zmenou a stále spĺňam
podmienky na jeho opätovné schválenie.
Moje tvrdenie, že výkon TOS nemal zásadný vplyv na plnenie zmluvných podmienok, je založené na

tom, že počas výkonu trestu síce nebolo možné zarobiť nejaký zisk, ale to sa mi mohlo stať aj keby
som tie mesiace obchodoval. Nikdy som poškodenému netvrdil, že budem každý mesiac dosahovať
zisk. Plnenie zmluvy samotnej nevyžaduje dosahovanie predpísaného mesačného zisku, stanovené
je len rozdelenie dosiahnutého zisku v pomere 50:50 a mesačné vyhodnocovanie aktuálneho stavu
zarobeného zisku. Ak by sa M. O. pár mesiacov bez zisku nepáčilo, tak vždy môže požiadať o ukončenie

zmluvy a vrátenie istiny. A túto jedinú podmienku som aj z VTOS vedel zabezpečiť cez syna a splniť
tak výpovednú lehotu, ak by to bolo potrebné. Výpovedná doba mi po prijatí výpovede síce plynula od
17.2.2015do17.3.2015,alekeďžesomužmalstanovenýtermínpojednávania opodmienečnom
prepustení na koniec marca, tak som 1-2 týždňové meškanie s vyplatením nepovažoval za podstatné
porušenie zmluvy. Pre chorobu sudcu som však mal nakoniec pojednávanie presunuté na 9.4.2015,

kedy som bol podľa mojich očakávaní aj prepustený.
Súd v súvislosti s obžalovaným predloženými výpismi z účtu, ktoré majú preukazovať dostatok
peňažných prostriedkov na účte obžalovaného uvádza, že je na nich uvedené meno A. S. a nie je týmto
dôkazom jednoznačne preukázaná súvislosť s výkonom činnosti obžalovaného na základe zmluvy ospolupráci. Vzhľadom na skôr uvádzané dôvody je opodstatnené sa domnievať, že čiastky vyčíslené
v uvedených listinách pochádzajú z kapitálu, ktorý nazhromaždil obžalovaný na základe pôžičiek
od všetkých svojich klientov. Uvedenými listinnými dôkazmi obžalovaný nepreukázal, že disponuje

dostatočnými vlastnými prostriedkami, z ktorých je schopný si plniť svoje záväzky. Obžalovaný žiadnym
dôkazom nepreukázal, ktoré peňažné prostriedky sú jeho a teda nedokázal oddeliť jeho prostriedky
od peňažných prostriedkov syna.
Súd si sám protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že na predložených výpisoch z účtu je synove meno a
preto nie je preukázané, že to súvisí s mojou činnosťou, ale na druhej strane je pre súd „opodstatnené

sa domnievať“, že sú to peniaze nazhromaždené od „iných mojich klientov“. Toto už zase súvisí s mojou
činnosťou, lebo takto to argumentačne súdu vyhovuje? Opäť tvrdenie bez dôkazu na základe domnienky
súdu.
Ja nepotrebujem súdu preukazovať dostatok mojich vlastných prostriedkov, pretože ja nemám žiadne
záväzky voči poškodenému, ktoré by sa mali plniť z mojich peňazí! Záväzok sa plní len z jeho pôžičky
2 500,- Eur a príslušného 50 % podielu na zisku dosiahnutého len z jeho istiny. Poškodeného

nebudem vyplácať z mojich peňazí, ale vrátim mu len jeho pôvodný vklad 2 500,- Eur + nejaký zisk,
ak sa podarí zarobiť. Súd sa stále nedokázal vysporiadať s pochopením mojich zmluvných povinností
voči poškodenému M. O..
V dobe uzatvorenia zmluvy bol syn študent a dosť ťažko by mohol disponovať nejakými významnými
finančnými prostriedkami. Navyše má svoj vlastný účet v inej banke. Tento účet som používal výhradne

ja a všetky pohyby na ňom súvisia len s mojou činnosťou, ku ktorej si vediem riadnu evidenciu, aby
som vedel na konci potrebného obdobia reálne vyčísliť vrátenie pôžičiek, úrokov a môj celkový príjem
a na základe toho podať daňové priznanie v zmysle zákona č. 595/2003 o dani z príjmov. Keďže sa
jedná o legálne získavané príjmy, tak v zákone sa na ne pamätá v § 8 Ostatné príjmy ods. 1 písm. k)
príjmy z derivátových operácií.

Obžalovaného nezbavuje trestnoprávnej zodpovednosti ani skutočnosť, že poškodený po odstúpení od
zmluvy súhlasil s predĺžením výpovednej doby o 4 mesiace. Ide o okolnosť, ktorá nastala až po spáchaní
skutku a to s niekoľkomesačným odstupom, pričom touto otázkou sa rieši len ukončenie zmluvného
vzťahu.
Poškodený odstúpil od zmluvy 14.2.2015 a výpovedná doba na vrátenie istiny skončila 17.3.2015.

Do 17.3.2015 som zmluvné podmienky neporušil a preto sa do tohto dátumu nemohol žiadny skutok
stať! Zmluvná výpovedná doba bola dohodou zmluvných strán v apríli 2015 predĺžená od 1.5.2015 do
31.8.2015, takže tvrdeniu súdu, že ide o okolnosť, ktorá nastala po spáchaní skutku
s niekoľkomesačným odstupom, sa nezakladá na žiadnej skutočnosti preukázanej na pojednávaní.
Dohoda o predĺžení bola dohodnutá 3 týždne po uplynutí pôvodnej výpovednej doby dobrovoľne,

poškodený nemal námietky a súhlasil s touto zmenou. Prečo by s týmto súhlasil, keď som ho údajne
podviedol a nevyplatil som mu jeho peniaze?
Listinnými dôkazmi je spoľahlivo preukázané, že od uzatvorenia zmluvy o spolupráci (august 2014)
obžalovaný prvýkrát zaplatil poškodenému až v decembri 2014. Všetky ďalšie platby boli realizované
až po vznesení obvinenia obžalovanému. Je síce pravda, že obžalovaný poškodenému zaplatil viac ako

od neho prevzal, nemožno však prehliadnuť, že obžalovaný tak učinil pod ťarchou trestného stíhania
a týmto spôsobom sa snažil navodiť dojem, že si nielen splnil svoje zmluvné povinnosti, ale dokonca
zarobil poškodenému aj ďalšie peniaze.
Súd tvrdí, že som poškodenému zaplatil prvýkrát až v decembri 2014. No podľa zmluvy som mu mal
zaplatiť niečo až vtedy, keď bude dosiahnutý nejaký zisk a navyše o vyplatenie zisku požiada!!

Keď žiadal prvýkrát v decembri, tak ich dostal v decembri. Súd to uvádza so slovkom „až“, ako keby mi
zo zmluvy vyplývala nejaká povinnosť platiť skôr a túto povinnosť som porušil!
Ďalšie tvrdenie súdu, že som síce zaplatil poškodenému viac ako som od neho prevzal (prečo je potom
stále poškodený?), ale urobil som tak až pod „ťarchou trestného stíhania“ a týmto som sa snažil navodiť
dojem, že som si splnil zmluvné povinnosti a dokonca som zarobil naviac. Toto je zo strany súdu ďalšia

špekulácia, ktorou sa súd stále snaží zdôvodňovať svoj odsudzujúci rozsudok!
Všetky ďalšie platby som realizoval v zmysle zmluvy a dohodnutej úpravy výpovednej lehoty. Platby pred
uplynutím dohodnutej výpovede boli realizované na žiadosť poškodeného a dostal ich tak, ako žiadal. Ak
som postupoval presne podľa dohodnutých zmluvných podmienok aj s ich úpravou o posunutie termínu
výpovednej lehoty, ktorá bola v prospech poškodeného, tak pre súd je to dôkaz, že som to

robil preto, že bolo proti mne vedené trestné stíhanie. Súd asi nevie, že vrátenie peňazí nemá žiadny
vplyv na výsledok trestného konania, maximálne je to poľahčujúca okolnosť. Skutok podvodu sa buď
stal alebo nestal! A keďže sa nestal, tak nepotrebujem ani robiť dojem, ani byť pod nejakou ťarchou.
A vo svojom konečnom rozhodnutí to súd bral ako poľahčujúcu okolnosť nahradenia „škody“ (ktorá savšak nikdy nestala!) a nie ako plnenie dohodnutých zmluvných podmienok. Súd stále nechce akceptovať
skutočnosť, že podvod a škoda nemôžu nastať skôr, než sa porušia zmluvné podmienky!
Poškodený podľa konštatovania súdu dostal viac ako dal len preto, aby som navodil dojem plnenia

zmluvných podmienok! Aj keď je to v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok, tak som bol odsúdený
za to, že som sa podvodne obohatil o 2 500,- Eur tým, že som uviedol poškodeného do omylu? Akého?
Čím som sa obohatil? Toto je zase len účelová špekulácia.
Na základe uvedeného dokazovania súd dospel k záveru, že konanie obžalovaného nenapĺňa znaky
skutkovej podstaty prečinu neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1 Tr. zákona. Za neoprávnené

podnikanie treba považovať neoprávnené poskytovanie služieb alebo vykonávanie inej zárobkovej
činnosti v rozpore so živnostenským zákonom alebo inými právnymi predpismi, ktoré ustanovujú
podmienky na ich prevádzkovanie. Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie
sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť
za účelom dosiahnutia zisku. Aby bolo možné konanie páchateľa kvalifikovať za neoprávnené
podnikanie, musia byť naplnené všetky pojmové znaky podnikania vrátane znaku sústavnosti. Keďže

obžalovanému sa kladie za vinu jednorazové konanie, ktoré nevykazuje znaky pravidelnosti, či
opakovania, nie je naplnený znak podnikania v podobe sústavnosti.
Na jednej strane súd hodnotí moju činnosť ako jednorazovú a preto nenapĺňa podmienky sústavnosti,
ale na druhej strane súd neakceptuje túto jednorázovosť pri potrebe povolenia NBS na moju činnosť
s poškodeným. Ak by sme aj vychádzali z predpokladu, že potrebujem mať na vykonávanie mojej

činnosti povolenie NBS, tak na jednorázový obchod sa povolenie NBS nedá vybaviť a NBS ho preto
ani nevyžaduje.
Poskytovanie investičných služieb a investičná činnosť sa taktiež musia vykonávať pravidelne v dlhšom
časovom období ako verejná služba pre klientov, ktorí by mali o danú mnou ponúkanú službu záujem.
Toto som však nikdy nevykonával a nevykonávam.

SúdpopreskúmanípripojenýchspisovOkresnéhosúduPiešťanysp.zn.1T/64/2010 a2T/43/2013
má za preukázané, že obžalovaný sa v minulosti dopustil rovnakého konania, ako v prejednávanej veci,
za ktoré hol právoplatne odsúdený.
Súdom spomenuté konania majú s týmto konaním spoločné len to, že som vtedy v rámci
mojich aktivít začínal obchodovať s finančnými derivátmi. Môj vtedajší bankrot bol však zapríčinený ako

následok trestného činu sprenevery, ktorý bol spáchaný na mojej osobe zahraničným subjektom a až
následkom tohto skutku som sa dostal do finančnej tiesne. Až potom mi exekúcie obstavili majetok a
nedokázalsomsplniťzáväzkyatoprávnikpoškodenejvyužilnavymáhaniepohľadávkyprostredníctvom
trestného konania z úmyselného podvodu. Vzhľadom na moju vtedajšiu finančnú situáciu som si
nedokázal zaobstarať a zaplatiť potrebné znalecké posudky na preukázanie skutočných príčin mojej

finančnej tiesne a preto som súd prehral.
Nemohol som v dobe podpisovania zmlúv s 2 poškodenými vedieť, že za pár mesiacov budem okradnutý
o 200 000,- Eur a toto spôsobí moju finančnú tieseň. Súd neakceptoval, že ak až po uzatvorení pôžičky
vzniknú prekážky, ktoré bránili dlžníkovi splniť záväzok z pôžičky a ktoré nemohol v dobe uzatvorenia
pôžičky predvídať, kedy by inak bol schopný záväzok splniť, alebo bol síce schopný peniaze vrátiť v

dohodnutej dobe, ale z rôznych dôvodov vrátenie peňazí odkladal, alebo dodatočne vznikol
úmysel peniaze vôbec nevrátiť, potom jeho jednanie nemožno považovať za trestný čin podľa § 221
Tr. zákona. Pripravujem tento rok obnovu konania a mám dostatok nových dôkazov, ktoré preukážu, že
skutok podvodu sa nestal a moje odsúdenie bolo nezákonné.
Vzhľadom na všetky vytknuté chybné závery súdu, resp. závery založené len na domnienkach

a špekuláciách mám za to, že dokazovaním na súde nebolo preukázané, že som akýmkoľvek spôsobom
porušil zmluvu o spolupráci s M. O. a spôsobil mu nejakú škodu. Naopak, zmluva bola z mojej strany
dodržaná a preto akékoľvek obvinenie z podvodu nemá oporu v skutkových zisteniach.
Základná skutková podstata trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona vyžaduje, aby bolo
úmyselným zavinením páchateľa pokryté nielen to, že iného uvádza do omylu alebo využíva iného omyl,

ale úmyselným zavinením páchateľa musí byť pokryté aj to, že takýmto konaním chce spôsobiť na
cudzom majetku škodu a zároveň chce seba alebo iného obohatiť. Úmyselné zavinenie páchateľa sa
musí vzťahovať ku všetkým týmto znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Ak by sa úmysel
vzťahoval len k niektorým z nich (napr. uvádzanie iného do omylu), kým k iným je dané
zavinenie len z nedbanlivosti (napr. prípadne spôsobenie škody a prípadné obohatenie páchateľa alebo

niekoho iného) nemôže ísť o spáchanie trestného činu podvodu.
Čin je dokonaný obohatením páchateľa alebo iného. Páchateľ už v čase pôžičky peňazí musí konať
v úmysle vypožičané peniaze buď vôbec nevrátiť, alebo ich nevrátiť v dohodnutej lehote, alebo konáaspoň s vedomím, že peniaze v dohodnutej lehote nebude môcť vrátiť a že tým uvádza iného do omylu,
aby sa na škodu jeho majetku obohatil.
V celom konaní pred súdom vo veci obvinenia z podvodu nebolo preto preukázané, že som sa dopustil

akéhokoľvek konania, ktoré by naplnilo čo len jeden znak skutkovej podstaty trestného činu podvodu,
nieto ešte všetkých v súčinnosti, čo je podmienkou naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podvodu
podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona.
Súčasne bolo v konaní jednoznačne preukázané, že na vykonávanie obchodovania na vlastný
účet v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách nepotrebujem

povolenie NBS.
Pri postupe, akým si M. O. rieši údajné neplnenie zmluvných podmienok z mojej strany, chcem poukázať
na skutočnosť, že M. O. pred podaním trestného oznámenia nevyužil zmluvne dohodnutý spôsob pre
vrátenie svojich peňazí, neriešil túto svoju nespokojnosť v občianskoprávnom spore, ale zneužil inštitút
trestného práva na riešenie súkromnoprávneho sporu.
V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že ani prokuratúra a ani súd vo svojom rozhodovaní nepoužili

princíp ultima ratio, ako interpretačné pravidlo v praxi orgánov aplikácie práva, ktorý má odraz aj
v judikatúre slovenských súdov a to konkrétne v judikatúre Ústavného súdu SR, ktorý v náleze zo
dňa 01.04.2009 sp. zn. I. ÚS 402/2008 (bod 33) vyslovene uviedol, že „trestné právo (trestný čin) s
trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať
za ultima ratio, teda za krajný prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský,

t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok
nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde
závisípredovšetkýmnaindividuálnejaktivitejednotlivca,abystrážilsvojepráva(vigilantibusiura),ktorým
má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány
činnevtrestnomkonaní,ktorýchúlohoujeochranapredovšetkýmcelospoločenskýchhodnôt,niepriamo

konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
Ústavný súd k uvedenému dodáva, že v právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej
represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho
splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady
nespochybniteľne zistené“.

Tento záver napokon vyplýva aj z odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu SR vo veci
vedenejpodsp.zn.II.ÚS294/2010,ktorývosvojomdisentevysloveneskonštatoval,že„ÚstavnýsúdSR
sa už otvorene prihlásil k princípu ultima ratio a k odmietaniu nahrádzania súkromnoprávnych vzťahov
trestným právom v náleze I. ÚS 402/2008 s tým, že prekročenie, respektíve ,,podlezenie“ princípu ultima
ratio môže mať ústavnoprávnu relevanciu, pričom ak pre trestné právo platí, že je právnym prostriedkom

ultima ratio a to nielen z hľadiska zákonodarného, ale aj z hľadiska aplikačného, tak zvlášť to platí pre
vzťahy, ktoré majú súkromnoprávne pozadie“.
Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú
súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní
a súd vykladať znaky skutkových podstát, prevažne majetkových trestných činov s vedomím, že princíp

ultima ratio je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv
aj na subjektívnu stránku trestného činu a musia tiež náležité zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných
právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy,
ak k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima ratio tak umožňuje orgánom činným v trestnom
konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných

vzťahov a napĺňajú len zdanlivo formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu od skutočnej trestnej
činnosti. Ani prípadnú neschopnosť štátu upraviť svoj súdny systém tak, aby sa osoby mohli rýchle
a účinne domôcť v civilnom konaní svojich oprávnených nárokov, nemožno suplovať prostriedkami
trestného práva. Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v
práve, celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní.

Ďalej chcem uviesť, že postupom okresného sudu bolo porušené moje právo ako obžalovaného na
prejednanie veci v primeranej lehote bez toho, že by som mal na tom vinu.
Ďalej chcem poukázať aj na to, že v trestnom rozkaze mi bol uložený peňažný trest vo výške 800,-
Eur, proti ktorému prokurátor nepodal odpor, teda s trestom pre mňa ako obžalovaného bol spokojný a
teraz v rámci odvolania mi navrhuje nepodmienečný trest odňatia slobody.

Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo nesprávne vyhodnotenie predložených dôkazov prvostupňovým
súdomatotoviedloprvostupňovýsúdknepodloženýmdomnienkamašpekuláciám,napodkladektorých
však bol vynesený odsudzujúci rozsudok.Na základe týchto skutočností žiadam odvolací súd, aby ma spod obžaloby oslobodil, lebo skutok nie
je trestným činom.“

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie po splnení zákonom stanovených podmienok (§ 293 ods. 5 Tr.
por.) v neprítomnosti obžalovaného Ing. O. S..

Naverejnomzasadnutívkonanípredodvolacímsúdomprokurátornavrhol,abykrajskýsúdzrušilvýroko
tresteodvolanímnapadnutéhorozsudkuokresnéhosúduasámrozhodoltak,žeobžalovanémuneprizná

poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. k) Tr. zák. a po úprave trestnej sadzby v zmysle § 38 ods.
4 Tr. zák. uloží obžalovanému trest odňatia slobody v polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby a
zároveň mu uloží rovnaký trest zákazu činnosti, ako ho uložil súd prvého stupňa, ale vo výmere, ktorá
bude zodpovedať polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Obhajca obžalovaného uviedol, že sa
v plnom rozsahu pridržiava obsahu podaného odvolania, vrátane procesného návrhu.

Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolania prokurátora aj obžalovaného boli podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr.
por., odvolania boli podané oprávnenými osobami v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), b) Tr. por., odvolania
spĺňajú náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa §

316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na

chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi odvolania prokurátora, pretože po preskúmaní odvolaním prokurátora
napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa o uložených trestoch dospel k záveru, že uložené

tresty sú neprimerane mierne.

Odvolanie obžalovaného voči výroku o vine a treste vyhodnotil ako nedôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu

rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por.,
najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, právo na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia
dôkazov - § 2 ods. 12, rovnosti (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Odvolací súd teda konštatuje, že
súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe v súlade so
všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv
naobjasnenieskutkovéhostavuveci.Vtejtosúvislostipoukazujeodvolacísúdnaodôvodnenierozsudku

okresného súdu.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa si vytvoril dostatočný skutkový základ k rozhodnutiu o druhu
a výmere trestu. Súd prvého stupňa odôvodnil svoje skutkové a právne úvahy vo vzťahu k výroku
o treste, s ktorými sa ale krajský súd nestotožnil, pretože podmienečný trest odňatia slobody, ako aj

výšku uloženého trestu zákazu činnosti považuje z hľadiska generálnej a individuálnej prevencie za
neprimerane nízke.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu

Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne
súčasne v každom treste.Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie

noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v
čonajmenšejmiere.Ochranaspoločnostipredpáchateľmitrestnýchčinovvrátaneochranyprávaslobôd
jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest
má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti.
Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda

páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti,
ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno
ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k
záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať.
Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým

trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných
činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

V súvislosti s namietanou neprimeranosťou uloženého trestu odvolateľom treba dodať, že záver o
primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným

prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj
so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z toho
vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie
spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom
vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest,

ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal
nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest
nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti
trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na
jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Krajský súd si osvojil aplikáciu hmotnoprávnych noriem, ktoré súd prvého stupňa použil pri rozhodovaní
o druhu a výmere trestu (§ 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. k/ Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák., § 61 ods. 1,
ods. 2 Tr. zák.), ale s poukazom na správne dôvody odvolania prokurátora, ktoré si krajský súd osvojil a
v podrobnostiach na ne poukazuje, dospel krajský súd k záveru, že stavu veci, zákonu a spravodlivosti

bude zodpovedať uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému Ing. O. S. vo výmere 1 rok
a 6 mesiacov s tým, že pri aplikácii § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bude zaradený na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a uloženie trestu zákazu činnosti
spočívajúceho v prijímaní peňažných prostriedkov od fyzických osôb a právnických osôb za účelom ich
ďalšieho zhodnocovania na 5 rokov, pri aplikácii procesného postupu podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods.3

Tr. por. a na podklade § 322 ods. 3 Tr. por.

Krajský súd pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu obžalovanému zohľadnil všetky okolnosti veci tak
z hľadiska spáchaného skutku, jeho právnej kvalifikácie, ako i z hľadiska osoby obžalovaného, a to z
pohľadu jeho doterajšieho spôsobu života, ako i aktuálnych osobných pomerov.

Obžalovaný Ing. O. S. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní
pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa vrozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na
odvolacom súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania

žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah
rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery. Súd prvého stupňa sa taktiež dostatočným
spôsobom zaoberal obhajobou obžalovaného a následne presvedčivým spôsobom zdôvodnil, prečo ju

považoval za nevierohodnú, nepotvrdenú žiadnym z vykonaných dôkazov.

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný len opakuje,
prípadnečiastočnemodifikujesvojuobhajobupoužitúvtrestnomkonaní.Odvolacísúdvšakrovnakoako
súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu

záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky
znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný. Aj
podľanázoruodvolaciehosúduobžalovanéhousvedčujezjehospáchanianajmävýpoveďpoškodeného
a svedka JUDr. A. H., PhD. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne (na
ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je

bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú
v priebehu celého trestného konania. Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v
podstate obžalovaný len opakuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní.
Na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logická, ničím
nenarušená a uzatvorená sústava navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen

spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného,
ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por.,
t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým
zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle
uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho

presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktorémali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov.

Súdu prvého stupňa však treba vytknúť, že sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nedostatočne zaoberal
materiálnym korektívom (§ 10 ods. 2 Tr. zák.) vzhľadom k tomu, že obžaloba bola podaná pre prečin.
Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie nielen
všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách odseku 2 § 10 Tr. zák.,

to znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin
spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív).

Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák., je záverom právnym.

Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach
súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, rovnako ako záver o objektívnych a subjektívnych
znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je materiálny korektív prečinu,
musia byť predmetom dokazovania práve tak ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného
činu.

Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve prečinu, nemožno vopred
prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo
všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný, a zo všetkých relevantných dôkazov.

Krajský súd mal naplnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. pri prečine podvodu podľa
§ 221 ods. 1 Tr. zák. z pohľadu, či je jeho závažnosť nepatrná, so zreteľom na spôsob vykonania
činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa,
za preukázaný, a preto sa nestotožnil s názorom obžalovaného Ing. O. S., že jeho konanie nenapĺňa
zákonné znaky prečinu s ohľadom na princíp ultima ratio.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného Ing. O. S., týkajúcu sa neprimeranosti dĺžky trvania trestného
konania, krajský súd uvádza, že primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti prípadu, pričom súd berie do úvahy skutkovú, právnu a procesnú zložitosť,
správanie štátnych orgánov a strán konania. V danej veci mal odvolací súd zo spisového materiálu

preukázané, že okresný súd pri preskúmavaní obžaloby bral zreteľ aj na prebiehajúce trestné konanie
proti obžalovanému Ing. O. S., vedené na Okresom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 1T/51/2011
pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. Krajský súd považuje takýto
postup za správny, nakoľko bol potrebný pre vyriešenie otázky ukladania trestu obžalovanému. V konaní
vedenom pod sp.zn. 1T/51/2011 bolo rozhodnutie okresného súdu na základe odvolania podaného

obžalovaným Ing. O. S. zrušené a vrátené súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodovanie vo
veci. Z uvedeného následne pramení aj dĺžka konania v prejednávanej veci.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným,
a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej

povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného Ing. O. S.
podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.