Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. február 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117220309
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3117220309.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov
senátu JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobkyne K. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T., ul. C. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Soňou Suchánovou, advokátkou so sídlom v Trenčíne, ul.
Partizánska 7571/58, proti žalovanému K.. T. D., advokátovi s pozastaveným výkonom advokácie, so
sídlom v U., ul. C. 1, o zaplatenie 4.000,- eur s príslušenstvom, na odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín č. k. 17C/59/2017-168 zo dňa 30. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 4000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5000 € od 17.1.2017 do
24.10.2017 a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4000 € od 27.10.2017 do zaplatenia. Vo

výroku II. žalobkyni súd priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení
uviedol, že dňa 20.11.2017 bola okresnému súdu Trenčín doručená žaloba žalobkyne, ktorou sa proti
žalovanému domáhala rozhodnutia súdu o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 4000
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5000 € od 16.1.2017 do 25.10.2017 a
úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4000 € od 26.10.2017 do zaplatenia. Právne vec
súd prvej inštancie posúdil podľa § 36 ods. 1, ods. 2, § 488, § 491 ods. 1, § 494, § 544 ods. 1,

§ 517, § 724, §517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, teda preukázala najmä
to, že so žalovaným platne uzatvorila zmluvu, na základe ktorej si žalovaný nesplnil svoj platný
záväzok, a to zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu. Súd uplatnené právo posúdil ako právo na zmluvné
plnenie, avšak nie ako právo na zmluvnú pokutu, ale ako právo na iné zmluvné plnenie. O zmluvnú
pokutu nejde, pretože v článku III. bod 8 zmluvy nebola dohodnutá pokuta (povinnosť na zaplatenie)
pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ale povinnosť zaplatenia sumy 5000 €, ak nastane určitá

skutočnosť (a to, že žalobkyňa nebude výhradným a jediným vlastníkom špecifikovaných pozemkov) do
určitého času (do 31.12.2016). Išlo o podmienené zmluvné plnenie , pričom išlo odkladaciu podmienku
v zmysle § 36 ods.2 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka právneho posúdenia toho, ako zmluvu,
resp. zmluvný typ sporové strany uzavreli, súd uviedol, že sa jedna o zmluvu, ktorá je nazývaná
ako zmluva o poskytovaní právnej pomoci, pričom uvedený zmluvný typ nie je nikde samostatne
upravený, a preto je považovaný za zmluvu inominátnu podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Typovo

najbližšie zmluve o poskytovaní právnej pomoci je zmluva príkazná alebo mandátna, a preto sa vzťah
uvedených subjektov v zásade bude podporne riadiť uvedenými zmluvnými typmi, primárne sa bude
riadiť príslušnými ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. V danom prípade uzavrela žalobkyňa zmluvuako fyzická osoba so žalovaným ako advokátom, teda ide o zmluvu uzatvorenú podľa občianskeho
zákonníka. Ani podľa jej obsahu sa nejedná o zmluvu uzavretú podľa obchodného zákonníka (ak by
išlo napríklad o tzv. absolútny obchod, ako napríklad pri úverovej zmluve). Preto je typovo najbližšie

k predmetnej zmluve príkazná zmluva podľa § 724 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 105/2012 (31/2013), podľa ktorého zákon
o advokácii určuje aj povinnosti advokáta pri plnení záväzkov zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci,
ktorá má z hľadiska platnej zákonnej typológie záväzkov všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo
príkaznej. Vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu súd uviedol, že sa jednalo o platnú zmluvu,

pretože obsahuje podstatné náležitosti príkaznej zmluvy, ktorou je záväzok žalovaného pre žalobkyňu
poskytovať právnu pomoc v zmluve uvedenej veci a to do 31.12.2016. Naproti záväzku žalovaného bol
dohodnutý záväzok žalobkyni zaplatiť žalovanému za jeho právnu pomoc odplatu. Aj keď táto zmluvná
povinnosť nebola zmluve uvedená, súd uviedol, že podľa konštantnej judikatúry všeobecných súdov,
advokát poskytuje právne služby za odmenu, pričom odmena je imanentnou súčasťou poskytovania
právnych služieb. Pokiaľ v prípade niektorých iných zmlúv je absencia dohody o konkrétnej odplate za

poskytnuté plnenie spravidla sankcionovaná neplatnosťou zmluvy, v prípade zmluvy o právnej pomoci
je tento následok vylúčený právnou úpravou, ktorá stanovuje vyvrátiteľnú domnienku dohody o tarifnej
odmene advokáta. V súvislosti s existenciou nesplneného zmluvného záväzku žalovaného súd poukázal
na to, že žalovaný písomne uznal svoj záväzok zaplatiť žalobkyňa sumu 5100 € lehote do 22.10.2017 na
bankový účet žalobkyne, pričom čiastočne tak aj urobil, zaplatil sumu 1000 €. To nasvedčuje tomu, že

súčasná obrana žalovaného o neplatnosti jeho záväzku je len účelová, zrejme v snahe oddialiť vydanie
exekučného titulu. Argumentácia žalovaného ohľadne neplatnosti jeho zmluvného záväzku je pomerne
stručná a v zásade nezazneli žiadne relevantné argumenty, ktoré by odôvodňovali absolútnu neplatnosť
tejto časti zmluvy. Ak žalovaný poukázal na špecifickosť vzťahu advokát - klient a argumentoval, že
len samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa nestala vlastníkom predmetných nehnuteľnosti, nemôže

zakladať nároky vznesené žalobkyňou v tomto konaní, že advokát objektívne nemôže zabezpečiť
vlastníctvonehnuteľnostipresvojhoklienta,rovnakoúspechvspore,ktoréhoprávnezastúpeniežalobcu
žalovaný prevzal, tak táto obrana neobstojí. Špecifickosť vzťahu advokát - klient nemá žiadny dopad na
konštatovanie neplatnosti predmetnej časti zmluvy. O uvedenom prípadnom neúspechu v spore klienta
nemožno uvažovať, pretože žalovaný ako advokát žalobkyňu v žiadnom spore nezastupoval. Žiadnu

žalobu v jej mene nepodal a v tejto súvislosti dokonca zavádzal. Takisto nie je dôvodný argumenty
žalovaného o tom, že len samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa nestala vlastníkom predmetných
nehnuteľností, resp. že advokát objektívne nemôže zabezpečiť vlastníctvo nehnuteľnosti pre svojho
klienta, čo následne nemôže zakladať nároky vznesené žalobkyňou. Takýto argument totiž nezakladá
žiadny zákonný dôvod neplatnosti predmetného zmluvného dojednania. Súd takisto poukázal na to,

že zmluvu vyhotovil samotný žalovaný, pričom navyše sa jedná o osobu znalú práva- advokáta. Za
týchto všetkých okolnosti (teda písomné uznanie záväzku, čiastočné plnenie, autorstvo žalovaného) je
tak obrana žalovaného v tomto spore, nepresvedčivá, ba až zjavne nedôvodná. Súd prvej inštancie dal
do pozornosti, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. advokát je povinný pri výkone advokácie
chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi a podľa § 18 ods. 2 uvedeného

zákona je advokát povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou. Súd mal za
preukázané, že žalovaný si svoju povinnosť splnil len čiastočne, a to tak, že zo sumy 5000 eur zaplatil
žalobkyni sumu 1000 eur. Dňa 25.10.2017 vložil na účet žalobkyne sumu 500 eur a dňa 26.10.2017
vložil sumu 500 eur. Preto súd žalobe, čo do istiny pohľadávky, vyhovel a rozhodol o splnení povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu. Súd záverom konštatoval, že na skutkové tvrdenia a

listinné dôkazy (teda prostriedky procesnej obrany), ktoré sú uvádzané vo vyjadrení žalovaného, ktoré
boli súdu doručené 17.01.2020 neprihliadol v zmysle § 153 CSP, a to z toho dôvodu, že tento prostriedok
procesnej obrany nebol uplatnený včas, keďže žalovaný mal reálnu možnosť uvádzať skutkové okolnosti
a predkladať dôkazy už v odpore proti platobnému rozkazu a na prvom pojednávaní, pričom tak urobil
až po odvolacom konaní. Bolo tak zrejmé, že na uvedený postup žalovaného dopadajú ustanovenia čl.

8 a § 153 ods. 1 CSP. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa bola
v konaní takmer plne úspešná. Zamietnutie žaloby v časti úrokov z omeškania za celkovo tri dni je pre
pomer úspechu sporových strán zanedbateľnou časťou. Preto súd priznal žalobkyni proti žalovanému
náhradu trov konania v plnej výške.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Poukázal na dôvody, pre ktoré
odvolací súd uznesením zo dňa 03.10.2019 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie. Podľa názoru žalovaného sa súd prvej inštancie s
uznesením odvolacieho súdu vysporiadal len čiastočne, a to ohľadom typového zadefinovania zmluvyuzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, pričom k jeho zadefinovaniu došlo súdom prvej inštancie
až v rámci odôvodnenia vyhláseného rozsudku, pričom žalovaný namietal, že súd na pojednávaní
konanom dňa 30.01.2020 stranám sporu len oznámil, že je s otázkou posúdenia zmluvy vyporiadaný

bez potreby dokazovania a na skutkové tvrdenia a listinné dôkazy (teda prostriedky procesnej
obrany), ktoré sú uvádzané vo vyjadrení žalovaného, ktoré boli súdu doručené 17.01.2020, neprihliadol
v zmysle § 153 CSP. Žalovaný ďalej namietal, že jeho procesná obrana vo vyjadrení, doručená
súdu 17.01.2020, bola uskutočnená s priamou koreláciou na závery odvolacieho súdu a teda, že je
potrebné súdom prvej inštancie posúdiť platnosť zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným

a či takéto právne posúdenie bude vyžadovať aj ďalšie dokazovanie. Súd prvej inštancie však v
uvedenom nepripustil procesnú obranu a nepovažoval za potrebné vykonať žiadne dokazovanie, a to ani
skutkové tvrdenia a listinné dôkazy priamo súvisiace s právnym názorom odvolacieho súdu na právne
posúdenie zmluvného vzťahu, pričom odvolací súd priamo predpokladal potrebu ďalšieho dokazovania
vo veci. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 30.08.2019 v rámci odvolacieho konania, s ktorým sa
mal súd v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vyporiadať, uviedol niekoľko judikátov (Krajský

súd v Žiline, č.k. 8 Co 42/2012, Najvyšší súd SR, č.k.: 2Cdo 185/2011 a Ústavný súd SR, č.k.: IV
ÚS 637/2012) a komentár , z ktorého k tomu, že advokát nemôže objektívne zabezpečiť vlastníctvo
nehnuteľnosti pre svojho klienta vyplýva, že musí ísť o povinnosť, z ktorej môže vzniknúť nárok, t.j. o
takú povinnosť, ktorú možno vymáhať žalobou na súde alebo iným spôsobom. V týchto prípadoch platí,
že nemožno zabezpečiť plnenie povinnosti, ktorá je nevynútiteľná, pri ktorej absentuje nárok. Advokát

objektívne nemôže zabezpečiť vlastníctvo nehnuteľností pre svojho klienta, rovnako úspech v spore,
ktorého právne zastúpenie žalobkyni žalovaný prevzal. Podľa názoru žalovaného, advokát nemôže
toto garantovať, a preto je také ustanovenie, od ktorého svoje nároky žalobkyňa odvodzuje, neplatné.
Žalovaný ďalej uviedol, že v čl. III. bod 8 bola suma uvedená ako zmluvná pokuta - sankcia, a preto
záver súdu o tom, že by išlo o podmienené zmluvné plnenie a odkladaciu podmienku, považuje žalovaný

za účelovú právnu konštrukciu. Žalovaný taktiež namietal, že z procesnej stránky nerozumie dôvodu,
pre ktorý mu bol rozsudok doručovaný poštou a nie do elektronickej schránky (ako napr. zápisnica z
pojednávania; rovnako žalovaný komunikuje so súdom elektronicky). Žalovaný ďalej poukázal na svoju
argumentáciu vo vyjadrení zo dňa 30.08.2019 a zo dňa 17.01.2020, a ktorá obsahuje vyjadrenia a
dôkazy o antidatovaní zmluvy, predčasného ukončenia plnej moci a iné, s priamym dopadom na právne

posudzovanie zmluvného vzťahu. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. vec inak
právne posúdil.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnuté rozhodnutie

obsahuje iba dva výroky, preto skutočnosť, že žalovaný napadá výrok I. a výrok III., považuje za
zmätočné. Žalobkyňa považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vzhľadom na uvedenú
skutkovú argumentáciu v jeho odôvodnení za vecne správnu a žiada , aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie potvrdil. Žalobkyňa poukazuje na rozporné konanie žalovaného, ktorý svoj záväzok zo
zmluvy vyplývajúci mu voči žalobkyni písomne uznal, čo do výšky ako aj dôvodov a následne v

súdnom konaní až v štádiu po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom začal
účelovo argumentovať údajnou neplatnosťou zmluvy. Takéto konanie žalovaného podľa žalobkyne
nemožno označiť inak ako účelové konanie. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podľa
žalobkyne vysporiadal v zmysle pokynov odvolacieho, nadriadeného súdu s typom zmluvy, platnosťou
zmluvy a jednotlivých dojednaní zmluvy ako aj s námietkami strán vznesenými počas odvolacieho

konania. Mala za to, že z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych
úkonov, súkromno-právnych záväzkových vzťahov bolo nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu
nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádzal ako dôvody neplatnosti. V danom prípade neexistovalo
zákonné ustanovenie právnych predpisov SR ani iná okolnosť, ktorá by odôvodňovala neplatnosť
zmluvného dojednania medzi účastníkmi konania. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. I.ÚS 242/07 z 3. júla 2008. Žalobkyňa mala za to, že písomná zmluva ako celok
ako aj jej jednotlivé dotknuté dojednania medzi účastníkmi boli platné. V písomnej zmluve sú jasne
stanovené podmienky, pri ktorých má dôjsť k naplneniu podmienok uhradenia finančnej sumy a súčasne
povinnosť túto uhradiť zo strany žalovaného. Podľa žalobkyne je bežnou zmluvnou praxou v rámci
súkromnoprávnych, ale aj verejnoprávnych záväzkových vzťahoch, t.j. písomných Zmlúv o poskytovaní

právnych služieb, že ich súčasťou sú sankčné články, t.j. aj dojednanie zmluvnej pokuty pre advokáta
ako osobu povinnú zo zmluvnej pokuty. V danej právnej veci (t.j. prevod vlastníctva nehnuteľností) nikdy
žiadne súdne konanie reálne neprebehlo, v rámci ktorého by žalobkyňa bola nejakou stranou sporu a
súčasne by bola v tomto konaní zastúpená žalovaným ako advokátom. S týmto tvrdením žalovaný lenzavádzal a klamal žalobkyňu, že takéto súdne konanie prebieha, avšak nikdy žiadnu žalobu žalovaný
za žalobkyňu nepodal . Žalovaný uvádzal v odvolaní, že podľa neho je napadnutý rozsudok arbitrárny,
svojvoľný a nepreskúmateľný, pričom ale neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti v tomto smere, t.

j. v čom by mala spočívať svojvôľa, arbitrárnosť alebo nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalobkyňa žiadala, aby súd odvolanie žalovaného zamietol v celom rozsahu a priznal žalobkyni právo
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
4. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že ohľadne uvedenia, že sa odvoláva
aj voči výroku III., išlo o zjavnú chybu v písaní, pričom jeho odvolanie smeruje proti všetkým výrokom

napadnutého rozhodnutia. Vo zvyšnej časti žalovaný odkázal na svoje predchádzajúce podania, nakoľko
mal za to, že žalobkyňa len opakovala svoju argumentáciu, na ktorú žalovaný reagoval.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý

verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebný podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:

6. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, keď dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365
ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP/.

7. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz,

ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.

8.Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP , podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
9. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli
najavoinakzhľadiskaichzávažnosti,zákonnosti,pravdivostialebovierohodnostijelogickýrozpor,alebo
ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu.

10.Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.11.Nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. 365 ods. 1 písm. h/ CSP je spôsobilým odvolacím
dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol
skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak

síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne
vyložilpodmienkyvšeobecnevyjadrenévhypotézeprávnejnormyavdôsledkutohonesprávneaplikoval
vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

12. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutočného stavu veci , keď vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil nedôvodnosť
návrhu. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami
uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu
prvejinštancie.Rovnakonedošlokporušeniučl.15ods.1CSP,keďsúdprvejinštanciedôkazyatvrdenia

strán sporu hodnotil podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

13. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že zmluva o poskytovaní
právnej pomoci uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 04.02.2015 (ďalej len „zmluva o
poskytovaníprávnejpomoci“),jezmluvouinominátnupodľa§51Občianskehozákonníka,pričomtypovo

najbližšie k zmluve o poskytovaní právnej pomoci je zmluva príkazná. Súd uplatnené právo posúdil
ako právo na zmluvné plnenie, avšak nie ako právo na zmluvnú pokutu, ale ako právo na iné zmluvné
plnenie, keďže o zmluvnú pokutu nejde, nakoľko v článku III. bod 8 zmluvy nebola dohodnutá pokuta
(povinnosť na zaplatenie) pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ale povinnosť zaplatenia sumy
5000 €, ak nastane určitá skutočnosť. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia a listinné dôkazy (teda prostriedky

procesnej obrany), ktoré sú uvádzané vo vyjadrení žalovaného, ktoré bolo súdu doručené 17.01.2020,
súd na tieto neprihliadol v zmysle § 153 CSP a to z toho dôvodu, že tento prostriedok procesnej obrany
nebol uplatnený včas. Žalovaný mal reálnu možnosť uvádzať skutkové okolnosti a predkladať dôkazy už
v odpore proti platobnému rozkazu a na prvom pojednávaní, pričom tak urobil až po odvolacom konaní.

14. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:

15. Podstatou zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho prostriedku je práve jej zabezpečovacia funkcia,

ktorá núti dlžníka k splneniu si povinnosti, pre ktoré bola zmluvná pokuta dohodnutá. Právo na zaplatenie
zmluvnej pokuty, a teda jej uhradzovacia funkcia je aj sekundárnou funkciou tohto zabezpečovacieho
prostriedku, ktorá sa uplatní v prípade, ak skutočne k porušeniu povinnosti zmluvnou stranou dôjde.
Pojmovým znakom inštitútu zmluvnej pokuty je preto dojednanie povinnosti, ktorá je zmluvnou pokutou
zabezpečená. Zo zmluvnej pokuty preto musí byť zrejmé porušenie akej povinnosti, t. j. konania alebo

opomenutia zmluvnej strany je zmluvnou pokutou zabezpečené. Od zmluvnej pokuty je preto potrebné
odlišovať také zmluvné dojednania, ktoré síce zakladajú nárok na plnenie zo zmluvy, avšak nie v
dôsledku porušenia povinnosti v zmluve, ale z iných dôvodov, napr. v dôsledku splnenia podmienky, i
keby splnenie podmienky záviselo od činnosti zmluvnej strany. Podstatou však v tomto prípade nie je
porušenie povinnosti, ale výskyt podmienenej skutočnosti.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že článok III. ods. 8 predmetnej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci
nepredstavujeustanovenieozmluvnejpokute,ikeďjevpredmetnomdojednaníuvedenýpojemsankcia.
Súd prvej inštancie správne definoval povahu uplatneného nároku v predmetnom článku zmluvy o
poskytovaní právnej pomoci ako nárok na plnenie, ktoré vzniká v dôsledku splnenia podmienky.

Podmienka obsiahnutá v zmluve predstavuje vedľajšie zmluvné dojednanie, podstatou ktorého je
závislosť právnych následkov zmluvy od určitej skutočnosti, o ktorej zmluvné strany v čase uzavretia
zmluvy nevedia či dôjde k jej splneniu, a ak áno, kedy sa tak stane. Z obsahu tohto článku nevyplýva, že
bynároknaplneniesumy5000,-eurvznikolvdôsledkuporušeniapovinnostižalovanýmzabezpečiť,abyžalobkyňa bola do 31.12.2016 vlastníkom v zmluve uvedených nehnuteľností. Z vyjadrenia uvedeného
dojednania vyplýva, že nárok na plnenie sumy 5000,- eur je viazaný na skutočnosť, a teda to, či
bude žalobkyňa do 31.12.2016 výhradným vlastníkom predmetných pozemkov. Preto ak žalovaný

argumentoval tým, že v prípade zmluvnej pokuty musí ísť o zabezpečenie povinnosti, ktorá je reálne
vynútiteľná, pri ktorej existuje nárok, v prípade podmieneného plnenia je zrejmé, že do splnenia
podmienky, v tejto súvislosti odkladacej podmienky, podmienený nárok nie je vynútiteľný. Rozhodujúce
je, že či v čase uzatvorenia právneho úkonu (zmluvy) bolo možné a reálne splnenie takejto (odkladacej)
podmienky.

17. Právna úprava príkaznej zmluvy podľa § 724 Občianskeho zákonníka, ktorá je uzatvorenej
predmetnej nepomenovanej zmluve o poskytnutí plnenia aj podľa názoru odvolacieho súdu najbližšia,
nevyžaduje aj dosiahnutie výsledku, ako napríklad zmluva o dielo podľa Obchodného zákonníka, ale
predpokladá len obstaranie veci, alebo vykonanie nejakej činnosti, pričom nedosiahnutie výsledku je
spojené podľa § 730 ods. 2 Občianskeho zákonníka s nevyplatením odmeny, a to len vtedy, ak nezdar

konania bol spôsobený porušením povinnosti príkazníka. Občiansky zákonník pripúšťa, aby si zmluvné
strany (účastníci občianskoprávnych vzťahov) dohodli práva a povinnosti odchylne od zákona, ak to
zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno
odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Preto zmluvná voľnosť pripúšťa aj takú dohodu, ktorá
by splnenie určitého nároku podmieňovala takou skutočnosťou , ktorá je v skutočnosti aj hlavným

predmetom zmluvy, t. j. výsledkom, ktorý sa má zo strany oprávneného dosiahnuť. Splnenie podmienky
v predmetnej veci, t. j. či žalobkyňa bude alebo nebude jediným vlastníkom v zmluve špecifikovaných
pozemkov, bolo v čase uzatvorenia zmluvy možné a reálne, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu
vznikol žalobkyni nárok na žalobkyňou uplatnené plnenie v dôsledku výskytu skutočnosti pre uplatnenie
odkladacej podmienky.

18. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

19. Odvolací súd ďalej k námietke žalovaného o tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na skutkové
tvrdenia a listinné dôkazy (teda prostriedky procesnej obrany), ktoré sú uvádzané vo vyjadrení
žalovaného, ktoré boli súdu doručené 17.01.2020 uvádza, že hoci predmetné prostriedky procesnej
obrany boli doručené potom, čo odvolací súd uznesením zo dňa 03. októbra 2019 zrušil pôvodný

rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 27. septembra 2018, č. k. 17C/59/2017-65, k prostriedkom
procesnej obrany, ktoré uvádzal žalovaný v uvedenom vyjadrení bolo namieste aplikovať inštitút
sudcovskej koncentrácie konania.

20. Z obsahu vyjadrenia žalovaného zo dňa 17.01.2020 nevyplývajú také námietky, ktoré by reagovali

na stav konania a prípadnú potrebu dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu,
tak ako odvolací súd v tomto uznesení stanovil úlohy pre súd prvej inštancie v ďalšom konaní. Žalovaný
uvádzal najmä skutočnosti o antidatovaní zmluvy, pokynov dcéry žalobkyne o povahe prípadnej žaloby,
či vyjadrenia dcéry žalobkyne o tom, že žalobkyňa sa už nechce súdiť. Všetky žalovaným uvádzané
námietky v predmetnom vyjadrení ako aj prostriedky procesnej obrany mohol žalovaný uplatniť aj skôr,

pričomtietonesúviselisdôvodmizrušeniapôvodnéhorozhodnutiaodvolacímsúdom.Anaviac,žalovaný
ako odborne zdatná strana sporu má schopnosť rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti, preto nie je
možné na základe objektívnych kritérií prihliadať na oneskorene podané prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú
založené na právnych skutočnostiach, ktoré vznikli až v priebehu konania o opravnom prostriedku.

21. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný ako strana sporu má právnické vzdelanie, vykonáva činnosť
advokáta a ako osoba znalá práva sformuloval jednotlivé ustanovenia predmetnej zmluvy za situácie,
že následne žalovaný dlh uznal, a to dňa 16.10.2017 (táto skutková okolnosť vyplýva zo záznamu z
osobného rokovania zo dňa 16.10.2017), teda došlo k uznaniu záväzku čo do dôvodu, dátumu a výšky

(písomná zmluva zo dňa 04.02.2015 a výška 5.000,- eur), teda tento prejav je určitý, pričom súčasne
žalovaný dlh aj čiastočne plnil (výpis z účtu na č. l. 22 v spise, a to dňa 25.10.2017 uhradil sumu vo
výške 500,- eur a dňa 26.10.2017 sumu vo výške 500,- eur).22. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s povahou jednotlivých
dojednaní predmetnej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, čím sa zaoberal aj námietkami žalovaného
v odvolacom konaní v zmysle uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 03.októbra 2019. Nebolo úlohou

súdu prvej inštancie výslovne v odôvodnení uvádzať, že sa vyjadruje k judikatúre a k právnickej
literatúre, ktorou argumentoval žalovaný. Pokiaľ žalovaný citoval rozhodnutie Krajského súdu v Žiline,
č.k. 8Co/42/2012, Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Cdo 185/2011 a Ústavného súdu SR IV.ÚS 637/2012,
ide o súvisiace rozhodnutia, týkajúce sa jednej veci , ktorá je skutkovo i právne odlišná , ktorú nie
je možné aplikovať v tomto konaní . Za splnenie povinnosti súdu prvej inštancie zaoberať sa aj

argumentáciou strán prednesenou v odvolacom konaní možno považovať právne posúdenie veci, ktorá
bola obsahom prednesenej argumentácie strán v odvolacom konaní. Preto aj táto námietka žalovaného
bola nedôvodná.

23. Odvolací súd po vyhodnotení podstatných odvolacích tvrdení konštatuje, že v odvolacom konaní
nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré

vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku. Rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny , preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods.1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, a preto jej odvolací súd priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).