Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. júl 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/65/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219200349
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7219200349.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: M. A., rod. I., bytom v C., V.
63, právne zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Vladimír Filičko, PhD., s.r.o., IČO: 52 253 791,
so sídlom v Košiciach, Kováčska 28, proti žalovanému: Y., o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov za trvania manželstva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 18.

decembra 2019, č. k. 40C/2/2019 - 97

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v jeho napadnutom výroku o trovách konania tak, že žalobkyni priznáva nárok na
náhradu trov proti žalovanému v plnom rozsahu.

P r i z n á v a žalobkyni proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zrušil
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov žalobkyne M. A., rod. I., nar. XX.X.XXXX a žalovaného Y. A.,
nar. 22.X.XXXX, ktoré vzniklo uzavretím manželstva dňa XX.XX.XXXX, zapísaného v knihe manželstiev
matričnéhoúraduM.časťC.-A.M.,vozväzkuXX,ročníkXXXX,nastraneXXX,podpor.č.XXXX,dňom
právoplatnosti tohto rozsudku. J. rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa domáhala zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva
manželov za trvania manželstva z dôvodu, že ďalšie trvanie bezpodielového spoluvlastníctva
by odporovalo dobrým mravom. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný svojim konaním významne
ohrozuje spoločný majetok žalobkyne a žalovaného, nakoľko dlhodobo a chorobne zhromažďuje
množstvo nepotrebných vecí, často krát aj odpadu, v nehnuteľnostiach patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobkyne a žalobcu (najmä v byte a na záhrade). Žalovaný týmto zhromažďovaním

nepotrebných vecí znemožnil žalobkyni riadne užívanie bytu patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného, čo bolo dôvodom jej vysťahovania sa z predmetného bytu.
Ďalej uviedla, že žalovaný odkladá zhromaždené veci tiež v spoločných priestoroch bytového domu, čo
obťažuje a obmedzuje ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome. Uvedená skutočnosť koncom roka
2018 vyústila zatiaľ len k neformálnej telefonickej výzve správcu bytového domu, adresovanej žalobkyni,
na vypratanie spoločných priestorov, a to pod hrozbou vysokej sankcie pre porušenie protipožiarnych

predpisov. Ďalej uviedla, že žalovaný zhromaždil veľké množstvo vecí, resp. odpadu aj na záhrade
patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného, nachádzajúcej sa v obci Ploské.
Zhromaždené veci boli hygienickou hrozbou v obci, keďže vytvárali priestor pre usadenie potkanov
a iných hlodavcov. Napriek viacerým výzvam obce Ploské na zjednanie nápravy a na vypratanie
predmetného odpadu, výzvy žalovaný pred žalobkyňou zamlčal, žalovaný uvedené vypratať odmietol,
čo viedlo až k nariadeniu exekúcie vyprataním nehnuteľnosti, ktorej vykonaniu zabránila žalobkyňa na

poslednúchvíľutým,žesvojpomocnepredmetnúnehnuteľnosťvypratala.Akbyžalobkyňanehnuteľnosť
vypratať nestihla, došlo by k realizácii exekúcie a vznikli tak trovy exekúcie vo výške 16.000,- Eur,ktoré by museli znášať obaja manželia. Z konštatovaného má žalobkyňa za to, že žalovaný trpí
psychickou poruchou spočívajúcou v chorobnom zhromažďovaní vecí. Žalovaný odmieta akékoľvek
psychologické vyšetrenie a svoj stav považuje za normálny. V dôsledku správania sa žalovaného,

žalobkyňa sa musela odsťahovať z bytu patriaceho do ich bezpodielového spoluvlastníctva, čím jej
pravidelne vznikajú náklady nevyhnutné na zabezpečenie bytovej otázky. Podľa názoru žalobkyne,
najzávažnejším dôvodom pre zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného je
hrozba značných majetkových škôd na spoločnom majetku žalobkyne a žalovaného, ktorá je daná pre
hroziace sankcie zo strany štátnych, samosprávnych a iných orgánov. Žalobkyňa má za to, že ďalšie

trvanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov by bolo v príkrom rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
žalovaný svojím správaním neuvážene nakladá s majetkom manželov, spôsobuje nemožnosť jeho
riadneho užívania a jeho samostatnú existenciu významným spôsobom ohrozuje. Súd prvej inštancie po
vykonanom dokazovaní vyšiel bezo zvyšku zo skutkového stavu uvedeného aj v žalobe, tento podriadil
podust.§136ods.2vetadruhá,§148ods.2Občianskehozákonníkaamalzajednoznačnepreukázané
a žalovaným nepopreté, že žalovaný už niekoľko rokov zhromažďuje rôzne nepotrebné veci v byte a v

spoločných priestoroch bytového domu patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu (teda
manželov), ako aj na ich záhrade v obci Ploské a v minulosti aj na svojom pracovisku - v triede školy.
Vzhľadom na doterajšie zvýšené náklady súvisiace s nahromadenými vecami žalovaným, podľa názoru
súduprvejinštanciežalobkyňaniejepovinnádobudúcnaznášať,nakoľkoďalšietrvaniebezpodielového
spoluvlastníctva by odporovalo dobrým mravom, preto žalobe vyhovel a bezpodielové spoluvlastníctvo

manželov (strán sporu) za trvania manželstva zrušil. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.
1 v spojení s § 257 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom za
dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že inak, ako súdnym rozhodnutím, bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov počas trvania manželstva zrušiť nemožno. Podľa názoru súdu prvej inštancie
by bolo nespravodlivé v rozhodnutí o zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania

manželstva zaviazať jednu stranu na náhradu trov konania druhej strany, a preto súd žiadnej zo strán
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

3. Rozsudok vo výroku o trovách konania v zákonnej lehote napadla odvolaním žalobkyňa z odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, s návrhom, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej

časti zmenil tak, že žalobkyni prizná náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu
100 %. Zároveň uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie vidí v tom, že o náhrade trov konania rozhodol podľa § 257 CSP, pričom
za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval tú skutočnosť, že inak, ako súdnym rozhodnutím,
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov počas trvania manželstva zrušiť nemožno. S rozhodnutím

súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania sa v intenciách prejednávaného prípadu
odvolateľka nestotožňuje. Konanie o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania
manželstva treba považovať za sporové konanie s tým, že ak sú naplnené a zároveň preukázané
zákonom stanovené predpoklady, súd rozhodne o zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov
za trvania ich manželstva, pričom aj v tomto spore platí zásada kontradiktórnosti a prejednacia zásada

a súd po vyhodnotení, či žalobca uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno, návrhu buď vyhovie
alebo nevyhovie. V prejednávanej veci žalobkyňa svoju žalobu a splnenie predpokladov na zrušenie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov dôvodila najmä tým, že žalovaný svojim konaním významne
ohrozuje spoločný majetok žalobkyne a žalovaného. Žalovaný dlhodobo a chorobne zhromažďuje
množstvo nepotrebných vecí, častokrát aj odpadu, v nehnuteľnostiach patriacich do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (najmä v byte a záhrade strán sporu). Žalovaný zhromažďovaním vecí
v byte patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného znemožnil žalobkyni
ich akékoľvek užívanie. Žalovaný navyše dlhé roky ignoroval žiadosti žalobkyne o zjednanie nápravy
a na odstránenie závadného stavu. Práve uvedená neúnosná situácia bola dôvodom iniciovaní a
konania o zrušenie BSM zo strany žalobkyne. Nutnosť vyriešenia celej situácie v súdnom konaní

zapríčinil v celom rozsahu žalovaný, ktorý už niekoľko rokov zhromažďuje rôzne nepotrebné veci v
byte a spoločných priestoroch bytového domu patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán
sporu, ako aj na ich záhrade v obci Ploské a na svojom pracovisku v triede školy. Spoločný byt
strán sporu žalovaný zapratal do takej miery, že žalobkyňa bola nútená spoločnú domácnosť opustiť
z dôvodu nedostatku životného priestoru, obavy o svoje zdravie a zdravie svojich detí a vnúčat. Aj

napriek mnohým sľubom zo strany žalovaného nebola uskutočnená náprava, svoju „zberateľskú vášeň“
žalovaný považuje za bežnú a normálnu, lekársku pomoc hľadať nemieni. Zjednať nápravu nepomohla
ani výzva súdu prvej inštancie a odročenie pojednávania zo 6. novembra 2019 na 18. decembra 2019,
do ktorého žalovaný prisľúbil vypratať nehnuteľnosť - spoločný byť žalobkyne a žalovaného. Márnesľuby žalovaného tak len zbytočne navýšili trovy žalobkyne. Vzhľadom na vyššie uvádzané má za to, že
celé súdne konanie, počnúc od podania žaloby na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
za trvania manželstva, cez odročenie pojednávania za účelom sľúbenej nápravy žalovaného, až po

rozhodnutie vo veci samej súdom prvej inštancie, bolo zapríčinené žalovaným, pričom je na mieste
priznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni v plnom rozsahu, a naopak nie je žiaden dôvod
na aplikáciu § 257 CSP. Uvedenú situáciu je potrebné zásadne odlíšiť od situácie, kedy dochádza k
zrušeniubezpodielovéhospoluvlastníctvazdôvoduzačatiavýkonupodnikateľskejčinnostijednýmalebo
oboma z manželmi. V uvedenom prípade možno uvažovať o existencii dôvodu hodného osobitného

zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania „úspešnej“ strane sporu, keďže so zrušením spoločného
vlastníctva väčšinou súhlasia obaja manželia a v konečnom dôsledku je toto zrušenie aj na prospech
majetku oboch manželov. Určite však nemožno súhlasiť so záverom o existencii dôvodu hodného
osobitnéhozreteľavprípade,akjedenmanželkonanímvrozporesdobrýmimravmiobmedzuje,ažmarí,
možnosť druhého manžela užívať svoj majetok a zaviní tak potrebu zrušenia spoločného vlastníctva
manželov. V nadväznosti na uvádzané poukázala na rozsudok Okresného súdu Prešov z 9. januára

2019, sp. zn. 11C/5/2018, týkajúceho sa taktiež problematiky zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva
manželov za trvania manželstva podľa ust. § 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v rámci ktorého išlo o
obdobnú situáciu ako v tomto spore - taktiež došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov
rozhodnutím súdu vzhľadom na skutočnosť, že manželka s manželom nežijú v spoločnej domácnosti
dlhší čas, keďže sa manželka odsťahovala v dôsledku manželovho neprimeraného správania sa voči nej

(bolo poukázané na manželove problémy s alkohol a zadlžovanie sa bez súhlasu manželky). Žalobkyňa
má za to, že ide o obdobnú situáciu, nakoľko jeden z manželov bol nútený počas manželstva obrátiť sa
na súd so žalobou o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo bolo zapríčinené druhým
manželom a súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % úspešnej strane.
Napokon poukázala i na rozhodnutie súdu, v ktorom bolo konštatované, že ak sa vyhovie návrhu na

zrušenie BSM, žalobkyňa mala vo veci plný úspech a je teda vylúčené použitie ust. § 255 ods. 2 CSP
(R 65/1966 citované vo Veľkom komentári k Civilnému sporovému poriadku, autori Števček, M. a kol.,
Praha: C. H. Beck, 2016).

4. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas

(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a nie

sú podmienky na potvrdenie rozsudku v napadnutom výroku (§ 378 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389
CSP), preto rozsudok vo výroku o trovách konania podľa § 388 CSP zmenil.

5. Odvolaním nebol napadnutý rozsudok vo výroku o veci samej, preto rozsudok v tejto (odvolaním
nenapadnutej) časti sa stal právoplatným a nebol v odvolacom konaní preskúmavaný (§ 367 ods. 1 a

contrario CSP).

6. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) CSP nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia jej
nároku na náhradu trov konania z hľadiska aplikácie ust. § 255 a § 257 CSP. Vo všeobecnosti právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav
vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva.
Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť
pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval
právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj

aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený
skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o
právach a povinnostiach strán.

7. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov

konania.

8. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 CSP upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trovkonania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

9. V prejednávanej veci žalobkyňa bola v spore úspešná, nakoľko jej žalobe bezo zvyšku vyhovené.
Preto vo vzťahu žalobkyne a žalovaného prichádza do úvahy rozhodnutie o náhrade trov konania
podľa zásady úspechu v konaní, nie podľa zásady zavinenia za zastavenie konania, a to aj z dôvodov
uvedených žalobkyňou v podanom odvolaní, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje.

10. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Súčasná právna úprava teda umožňuje úspešnému účastníkovi v spore nepriznať náhradu trov
konania iba z dôvodov uvedených v ust. § 257 CSP.

13. Účelom § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania zavedením moderačného práva a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Toto

ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu
k inému záveru o náhrade trov konania, než by vyplynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov
konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby

v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

14. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd
však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo

sčasti neprizná. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v
prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je treba
vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť dopad
takéhoto rozhodnutia aj na majetkové pomery oprávneného účastníka, teda tej strany sporu, ktorá by
inak mala nárok na náhradu trov konania. Je potrebné si všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu

k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní, teda nielen toho, ktorého by podľa všeobecného
ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, ale i toho, ktorého majetková sféra by bola
použitímtohtovýnimočnéhoustanoveniadotknutá.Výnimočnosťmôžespočívaťtakvokolnostiachdanej
veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.

15. Súd dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni vyvodzoval zo
skutočnosti, že inak, ako súdnym rozhodnutím, bezpodielové spoluvlastníctvo manželov počas trvania
manželstva zrušiť nemožno. Podľa názoru súdu prvej inštancie by bolo nespravodlivé v rozhodnutí
o zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva zaviazať jednu stranu na
náhradu trov konania druhej strany.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý vyššie uvedené skutočnosti vyhodnotil
tak, že sú naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce v prejednávanej veci nepriznať
žalobkyni, ktorá bola v spore plne úspešná, nárok na náhradu trov. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa musia byť splnené kumulatívne dve podmienky, a to dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolnosti. V zmysle ustálenej judikatúry, napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, sp. zn. 3MCdo 46/2012 nemožno § 257 CSP
považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide
o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 941). Odvolací
súd zdôrazňuje, že pokiaľ v odvolaní žalobkyňa poukazuje na to, že žalobe bolo v konaní v plnom
rozsahu vyhovené, je pri rozhodovaní nutné na túto skutočnosť prihliadať. Odvolací súd považuje zaopodstatnenú odvolaciu námietku, spočívajúcu v argumentácii, že v danom prípade konanie o zrušenie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva treba považovať za sporové konanie.
Nejedná satotižosituáciu,kedydochádzakzrušeniubezpodielovéhospoluvlastníctvazdôvoduzačatia

výkonu podnikateľskej činnosti jedným alebo oboma z manželmi. V uvedenom prípade možno uvažovať
o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania „úspešnej“ strane
sporu, keďže so zrušením spoločného vlastníctva väčšinou súhlasia obaja manželia a v konečnom
dôsledku je toto zrušenie aj na prospech majetku oboch manželov. V takých prípadoch je jedným z
manželov podávaný návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva na súde nie pre nezodpovedné,

či nehospodárne konanie jedného z manželov, ale práve naopak, z dôvodu eliminovania rizík, ktoré
prinášajú podnikateľské aktivity jedného z manželov, keď je v záujme oboch chrániť ich už doteraz
nadobudnutý majetok, ako aj majetok manžela, ktorý podnikaním ohrozený nie je, ale bez pochyby je
na prospech oboch manželov.

17. V preskúmavanej veci tomu tak nie je. Nutnosť vyriešenia celej situácie v súdnom konaní zapríčinil

v celom rozsahu žalovaný, ktorý už niekoľko rokov zhromažďuje rôzne nepotrebné veci v byte a
spoločných priestoroch bytového domu patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu, ako
aj na ich záhrade v obci Ploské a na svojom pracovisku v triede školy. Spoločný byt strán sporu
žalovaný zapratal do takej miery, že žalobkyňa bola nútená spoločnú domácnosť opustiť z dôvodu
nedostatkuživotnéhopriestoru,obavyosvojezdravieazdraviesvojichdetíavnúčat.Ajnapriekmnohým

sľubom zo strany žalovaného nebola uskutočnená náprava. Zjednať nápravu nepomohla dokonca ani
výzva súdu prvej inštancie a odročenie pojednávania zo 6. novembra 2019 na 18. decembra 2019, do
ktorého žalovaný prisľúbil vypratať nehnuteľnosť - spoločný byť žalobkyne a žalovaného. Márne sľuby
žalovaného tak len zbytočne navýšili trovy žalobkyne. Z uvedeného je zrejmé, že v dôsledku postoja
žalovaného došlo aj ku zbytočnému zvýšeniu trov konania. V neposlednom rade odvolací súd upriamuje

pozornosť na záver formovaný v náleze Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 98/2018,
v zmysle ktorého nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať
ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z
rozhodnutia.Súdvprípadepoužitiaustanovenia§257jepovinný„vytvoriťprocesnýpriestor“umožňujúci
stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia.

18. Odvolací súd po preskúmaní úspechu/neúspechu strán zistil, že súd prvej inštancie nesprávne
rozhodol o nároku žalobkyne na náhradu trov konania. Žalobkyňa mala v konaní úspech v plnom
rozsahu, pričom žalovaný bol v konaní úspešný nebol. Z uvedeného dôvodu žalobkyni patrí náhrada
trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP bude rozhodnuté

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 396
ods. 1 CSP. Žalobkyňa ako odvolateľka mala úspech v odvolacom konaní v plnom rozsahu, preto jej
odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd

prvej inštancie osobitným uznesením.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.